Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 21, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118214463
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118214463.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne:
H. Z., nar. X.X.XXXX, trvale bytom J. W. XXX/XX, H., štátna občianka SR, právne zastúpená: JUDr.
Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátkou Advokátskej kancelárie BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, so
sídlom Mariánske námestie č. 31, Žilina, proti žalovanému: Mgr. S. G., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
E. W. XXX/XXX, H., právne zastúpený: Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Mendel, s.r.o., IČO: 47
256 591, advokát so sídlom Sidónie Sakalovej 190, Bytča, adresa na doručovanie: J. Milca 6, Žilina, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

46C/38/2018-187 zo dňa 2.10.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
3.607,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.607,50 eur od 9.10.2018 do
zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.10.2018 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 3.607,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
z uvedenej sumy od 9.8.2018 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Okresný súd mal v konaní za

nesporné, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 23.6.2013 Úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo
poskytnutie úveru veriteľom Prima banka Slovensko, a.s. vo výške 57.000 eur na dobu 22 rokov.
Na zabezpečenie zaplatenia úveru bolo zriadené záložné právo na nehnuteľný majetok, ktorý je vo
výlučnom vlastníctve žalobkyne, nachádzajúci sa v katastrálnom území H., evidovaný na LV č. XXXX.
Následneopätovnežalobkyňaažalovanýuzavrelidňa10.8.2016Zmluvuoúverenabývanie,nazáklade
ktorej im bol poskytnutý úver veriteľom Prima banka Slovensko, a.s. vo výške 10.000 eur. Žalobkyňa
a žalovaný sa zaviazali spoločne a nerozdielne splácať úver vo výške 50,50 eur s lehotou splatnosti

do 20.7.2035. V oboch úveroch vystupuje žalovaný ako hlavný dlžník a žalobkyňa ako spoludlžník.
Ďalej mal súd za nesporné, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou rodinného domu, ktorý bol predmetom
financovania prostredníctvom uvedených úverov. Zároveň je nesporné, že dom užíva v súčasnosti
výlučne žalobkyňa spolu s deťmi oboch účastníkov. Samotné úhrady žalobkyňa vyčíslila (a preukázalavýpismi z účtu) v celkovej sume 7.215 eur, pričom z tejto sumy si uplatnila nárok na úhradu polovice
nákladov na úhradu splátok za obdobie od novembra 2016 do septembra 2018, t.j. sumu 3.607,50
eur. Túto skutočnosť žalovaný nespochybnil, práve naopak, výslovne ju potvrdil vo vyjadrení k žalobe

(č.l. 102). Po preskúmaní žaloby súd dospel k záveru, že v posudzovanom spore neexistuje žiaden
z dôvodov, ktoré je možné subsumovať pod všeobecnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 ods. 1 OZ, ani kvalifikované skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 451
ods. 2 OZ. V zmysle zásady, iura novit curia (súd pozná právo), tak súd na základe skutkového
opisu okolností, dospel k názoru, že v konaní nejde o nárok z bezdôvodného obohatenia, ale o

subrogačný nárok solidárneho dlžníka v zmysle § 511 ods. 3 OZ. Podľa § 511 ods. 3 OZ, ak dlžník splnil
viac, než zodpovedalo vzájomnému pomeru medzi dlžníkmi, má voči ostatným spoludlžníkom právo
následného postihu (subrogačný regres). Pri čiastočnej platbe má dlžník právo regresu len čo do časti
prevyšujúcej vo vzájomnom pomere jeho podiel. Pri splácaní dlhu v splátkach vzniká regresný nárok
čo do každej splátky samostatne. V posudzovanom prípade tak ide o príklad pasívnej solidarity, kedy
viac dlžníkov má splniť dlh tomu istému veriteľovi tak, že veriteľ je oprávnený požadovať splnenie od

ktoréhokoľvek z nich bez zreteľa na ich vnútorný podiel na dlhu. V prípade žalobkyne a žalovaného
platí, že žalobkyňa správne požaduje polovicu nákladov, ktoré jej vznikli čiastočnou úhradou splátok
za obdobie od novembra 2016 do septembra 2018. Súd tak na základe opisu skutkových okolností
a preukázaných a nesporných tvrdení strán sporu dospel k záveru, že žalobkyňa v rozhodnom čase
plnila sama splátky úveru v sume 7.215 eur, a tak jej vo vzťahu k žalovanému vznikol nárok na úhradu

polovice z takto vzniknutých nákladov, t.j. na úhradu sumy 3.607,50 eur. Sporná ostala procesná obrana
žalovaného, t.j. či žalobný nárok žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi. Pri posudzovaní žalobného
nároku v kontexte vznesenej procesnej obrany žalovaný žiadal predložiť znalecké posudky a vypočuť
svedkov, pričom na základe týchto dôkazov malo byť preukázané, že žalovaný zhodnotil nehnuteľnosť
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne nielen svojimi vlastnými finančnými prostriedkami a prácou, ale

najmä finančnými prostriedkami z čerpaných úverov. Súd však považoval za nesporné, že nehnuteľnosť
žalobkyne bola zveľadená a zhodnotená okrem iných zdrojov, výraznou časťou práve z prostriedkov
úveru (prvého úveru z roku 2005, následne druhého úveru z roku 2013 určeného na refinancovanie
prvého úveru), a preto mal uvedené za nesporné a navrhované dôkazy považoval za nehospodárne a
neúčelné. Okrem toho súd s ohľadom na to, že nehnuteľnosť bola prioritne rekonštruovaná v roku 2005

z prvého úveru u Slovenskej sporiteľne, pričom druhý úver z roku 2013 bol použitý na refinancovanie
prvého úveru, považoval za jednoznačné, že finančné prostriedky z týchto úverov boli prioritne určené a
použité na rekonštrukciu nehnuteľnosti žalobkyne, čo v konečnom dôsledku zhodne uviedli strany sporu.
Z výsluchu strán na pojednávaní tiež zhodne vyplynulo, že prostriedky z druhého úveru, t.j. zo zmluvy
o úvere na bývanie z augusta 2016, čerpaného v sume 10.000 eur boli finančné prostriedky použité

na nákup motorového vozidla (resp. uhradenie splátok leasingu), ktoré si následne žalovaný zobral po
odchode zo spoločnej domácnosti v októbri 2016. Tvrdenie žalobkyne o tom, že predmetné vozidlo
následne aj speňažil, žalovaný nepoprel. Naopak, zo žalobkyňou predloženého rozsudku Okresného
súdu Žilina sp.zn. 15P 8/2017 zo dňa 31. januára 2018 vyplýva, že predmetné motorové vozidlo (Suzuki)
predal v januári 2018 za 8 000 eur a kúpil si nový Renault Megane za 14 000 eur. Z výpovede

žalovaného na pojednávaní rovnako vyplynulo, že žalovaný opustil spoločnú domácnosť s osobnými
vecami, ale aj predmetným motorovým vozidlom uhradeným z úveru z augusta 2016. Súd sa zaoberal
aj procesnou obranou žalovaného, že ide jednoznačne o nárok v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
súd vyhodnocoval s ohľadom na všetky aspekty prípadu. V prvom rade ide o nárok za obdobie od
novembra 2016 do septembra 2018. Pred otvorením pojednávania súd poskytol stranám sporu priestor

na mimosúdne riešenie sporu, nakoľko samotný základ sporu presahuje žalované obdobie a nerieši
celú situáciu medzi stranami. Žalovaný bol mimosúdnym rokovaniam o predmete sporu naklonený.
Žalobkyňa pred otvorením pojednávania uviedla, že chce situáciu so žalovaným komplexne riešiť, ale
na tomto konkrétnom nároku trvá najmä z finančných dôvodov, pretože situácia je aktuálne pre ňu
finančne neúnosná. Súd zohľadnil aj skutočnosť, že práve žalovaný je v nevýhodnejšom postavení,

nakoľko je solidárnym dlžníkom v dvoch úverových vzťahoch, pričom jeden z týchto úverov sa použil na
financovanie rekonštrukcie domu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Druhý úver bol použitý na kúpu
(resp. úhradu splátok leasingu) motorového vozidla, ktorý si žalovaný ponechal. Samotná žalovaná
sumazauvedenéobdobiepredstavuje3.607,50eur.Priprvotnomposúdenínárokujezrejmé,žežalobný
nárok žalobkyne môže byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak v kontexte celého sporu a vykonaného

dokazovaniasúddospelkzáveru,žeajkonaniežalovanéhovočižalobkynimáznakykonaniavrozpores
dobrýmimravmi.Žalovanýopustilspoločnúdomácnosťsožalobkyňou,ktorejpripríjme530eurponechal
úhrady dvoch úverov v celkovej sume takmer 320 eur a starostlivosti o dve maloleté deti (jedno z nich
je v striedavej starostlivosti rodičov). Okrem toho žalovaný si „výnos“ (zakúpené motorové vozidlo) zdruhého úveru ponechal pre seba, takže jeho tvrdenie o tom, že všetky finančné prostriedky z oboch
úverov boli určené iba na zhodnotenie majetku žalobkyne, neobstojí. Navyše je nevyhnutné zohľadniť
aj skutočnosť, že žalovaný pred podaním žaloby nemal žiadnu snahu riešiť vzniknutú situáciu a svoje

postavenie solidárneho dlžníka v oboch úverových vzťahoch. Takúto snahu mal až v štádiu konania
pred súdom. Okrem toho súd poznamenáva, že je síce pravdou, že väčšina finančných prostriedkov z
prvého úveru (z roku 2013) bola použitá na rekonštrukciu domu žalobkyne a žalovaný spolufinancoval
rekonštrukciu domu aj z vlastných príjmov, avšak je nutné poznamenať, že nesporne žalovaný dom
spolu so žalobkyňou v čase trvania vzťahu užíval (približne od roku 2005 až do októbra 2016). Na

základe uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel, nakoľko žalobný nárok považoval súd za preukázaný
a nesporný v zmysle § 511 ods. 3 OZ. V závere súd konštatuje, že sa dôsledne zaoberal tým, či žalobný
nárok nie je v rozpore s dobrými mravmi, avšak po zhodnotení všetkých okolností vo vzájomných
súvislostiach súd nevzhliadol taký rozpor s dobrými mravmi, aby žalobu v zmysle § 3 ods. 1 OZ zamietol.
Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od
podania žaloby, t.j. od 9.10.2018 do zaplatenia. Súd uvedený nárok vyhodnotil podľa § 517 OZ v spojení

s ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ako dôvodný a nárok na úrok z omeškania zo súdom
priznaného plnenia žalobkyni priznal. Súd s poukazom na cit. ust. § 262 ods. 1 CSP o trovách konania
rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní. Žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, a tak
jej súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2.Protirozsudkuokresnéhosúdupodalžalovanýprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuvzákonom
stanovenej lehote odvolanie. Súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, avšak na rozdiel od názoru/
požiadavky žalobkyne jej nárok na zaplatenie žalovanej sumy nepriznal z dôvodu bezdôvodného
obohatenia, ale z dôvodu subrogačného regresu podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka. S takýmto
postupom súdu nemožno nesúhlasiť, rovnaký bol aj názor žalovaného na prípadnú právnu kvalifikáciu

nároku žalobkyne. Nesúhlasí ale so záverom súdu, podľa ktorého nie je na mieste na daný prípad
aplikovaťustanovenie§3ods.1Občianskehozákonníka.Trvánatom,ženárokžalobkynejenedôvodný
a v rozpore s dobrými mravmi. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vďaka prostriedkom zo
spoločného úveru, jeho práci a práce jeho kamarátov, ale aj vďaka jeho odstupnému vo výške 14 000
eur a výsluhovému dôchodku a iným príjmom počas jeho dlhoročného spolužitia so žalobkyňou, došlo

k zhodnoteniu jej majetku minimálne o sumu 100 000 eur. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou majetku, do ktorého žalovaný investoval celý jeho majetok, vrátane
polovice úveru a jemu ostalo len osobné motorové vozidlo v hodnote cca 7 000 eur, ktorého hodnota
nedosahovala v čase jeho odchodu ani polovicu hodnoty jeho odstupného, plne investovaného do
majetku žalobkyne. Žalovaný odvolací súd žiada, aby v zmysle § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu

prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a jemu prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3.Žalobkyňasakpodanémuodvolaniužalovanéhovyjadrilaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu,
pričom uviedla, že žalovaný neuvádza také skutočnosti, ani neoznačuje vykonané dôkazy v konaní pred
súdomprvéhostupňa,nazákladektorýchmalsúddospieťknesprávnymskutkovýmzisteniam.Žalovaný

len opakovane zhrnul všetky svoje tvrdenia, ktoré boli ním produkované už v konaní pred súdom prvého
stupňa.Žalobkyňasavplnomrozsahustotožňujesrozhodnutímsúduprvejinštancie.Žalovanýopomína
skutočnosť, že do nehnuteľnosti neinvestoval iba v prospech žalobkyne, ale aj svojich dvoch maloletých
detí. Žalovaný opäť opomína tú skutočnosť, že v tejto nehnuteľnosti aj po dobu 11 rokov býval (spolu
so svojimi deťmi) a túto nehnuteľnosť aj užíval bez platenia nájmu. Z vykonaného výsluchu žalovaného

však vyplynulo, že žalovaný na jednej strane tvrdil, že žalobkyni navrhol predaj pozemku zaťaženého
záložným právom, no na druhej strane uviedol, že žalobkyni neverí, že by pozemok speňažila a preto
jej pri odťažení tohto pozemku neposkytol súčinnosť. V odvolaní žalovaný nevysvetlil tento rozpor vo
výpovedi a len uvádza, že opakovane žalobkyňu vyzýval, aby pozemok predala a znížila tak dlh voči
banke. Pritom si však bol vedomý, že bez odťaženia pozemok predať nemožno. Konanie žalovaného

je o to viac v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko si bol a stále je vedomý, že záložným právom nie je
zaťažený len pozemok žalobkyne, ale aj samotný rodinný dom, v ktorom býva žalobkyňa s maloletými
deťmi. Procesná obrana žalovaného spočíva na konaní žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi. Takáto
procesná obrana žalovaného neobstojí, nakoľko samotné správanie žalovaného sa voči žalobkyni
vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov. V zmysle uvedeného navrhuje, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranpu sporu
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojenís ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval

odvolateľ aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné,
neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto
napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením nároku žalobkyne ako subrogačného nároku solidárneho
dlžníka v zmysle § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, čo nebolo v podanom odvolaní namietané.
Žalovaný v podanom odvolaní namieta použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

12. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre výkon subjektívnych občianskych práv má
zásadný význam práve ustanovenie odseku 1, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené ustanovenie má v oblasti občianskeho
práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenia zakazujúce taký výkon

práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi
právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak tieto zásady premietneme do vzájomného vzťahu
subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru
tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Konkrétne posúdenie individuálneho
prípadu v uvedenom význame umožní objektivizovať hodnotenie z hľadiska interpretačného pokynu

obsiahnutého v ustanovení odseku 1.

13. Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť
pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy.Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných
pojmov (napr. "zneužitie práva", "verejný záujem", "obohatenie", "dobromyseľnosť", "keď právo možno
vykonať po prvýkrát", "núdza" atď.). Pri výklade takýchto pojmov treba vždy použiť interpretačné pravidlo

obsiahnuté v ustanovení § 3. V rôznych obdobiach a za rôznych okolností sa mravné pravidlá hodnotia
rozdielne, t.j. podliehajú zmenám v závislosti od konkrétneho spoločenského vývoja. Do popredia teda
nevystupuje ani tak subjektívny názor účastníka, ako spoločenské, objektivizované hodnotenie.

14. Žalobkyňa žalovala nárok za obdobie od novembra 2016 do septembra 2018. Ako konštatoval

okresný súd, pred otvorením pojednávania poskytol stranám sporu priestor na mimosúdne riešenie
sporu,nakoľkosamotnýzákladsporupresahuježalovanéobdobieaneriešicelúsituáciumedzistranami.
Žalovaný bol mimosúdnym rokovaniam o predmete sporu naklonený. Žalobkyňa pred otvorením
pojednávania uviedla, že chce situáciu so žalovaným komplexne riešiť, ale na tomto konkrétnom nároku
trvá najmä z finančných dôvodov, pretože situácia je aktuálne pre ňu finančne neúnosná. Aj odvolací
súd uznáva, že práve žalovaný je v nevýhodnejšom postavení, nakoľko je solidárnym dlžníkom v

dvoch úverových vzťahoch, pričom jeden z týchto úverov sa použil na financovanie rekonštrukcie domu
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Druhý úver bol použitý na kúpu (resp. úhradu splátok leasingu)
motorového vozidla, ktorý si žalovaný ponechal. Žalovaný nárok predstavuje sumu 3.607,50 eur.
Odvolací súd uznáva investície žalobcu do nehnuteľnosti, ktorá bola a je vo výlučnom vlastníctve
žalobkyne, avšak tiež sa prikláňa k názoru, že aj konanie žalovaného voči žalobkyni má isté znaky

konania v rozpore s dobrými mravmi.

15. Odvolací súd zdôrazňuje situáciu žalobkyne (matky), v ktorej sa ocitla, keď žalovaný opustil spoločnú
domácnosť. Príjem žalobkyne bol v tom čase 530 eur, pričom jej ostali úhrady dvoch úverov v celkovej
sume takmer 320 eur a starostlivosti o dve maloleté deti. Žalovaný v odvolaní síce tvrdí, že po odchode

zo spoločnej domácnosti začal hneď uhrádzať žalobkyni výživné, no aj tak to nekrylo životné náklady
detí a žalobkyne spolu so správou nehnuteľnosti, v ktorej žalobkyňa s deťmi bývala. Odvolací súd opäť
zdôrazňuje, že pri úverovom záväzku bol v oboch prípadoch uvedený ako hlavný dlžník. Druhý úver bol
použitá na kúpu motorového vozidla, pričom výnos za predaj motorového vozidla si žalovaný ponechal
pre seba, takže jeho tvrdenie o tom, že všetky finančné prostriedky z oboch úverov boli určené iba na

zhodnotenie majetku žalobkyne, nepovažuje odvolací súd za pravdivé. Odvolací súd tiež dáva za pravdu
okresnému súdu, ktorý vyslovil, že žalovaný pred podaním žaloby nemal žiadnu snahu riešiť vzniknutú
situáciu a svoje postavenie solidárneho dlžníka v oboch úverových vzťahoch. Takúto snahu mal až v
štádiu konania pred súdom. Žalovaný v odvolaní sám uviedol, že „Áno, je pravda, mohol som sa ešte
počas nášho spolužitia domáhať prevodu polovice majetku žalobkyne na moju osobu. Ja som mal ale

žalobkyňu rád, plánoval som s ňou stráviť zvyšok nášho života a vychovať spoločne naše deti.“

16. Okrem toho sa odvolací súd stotožňuje aj s argumentom okresného súdu, ktorý uviedol, že je síce
pravdou, že väčšina finančných prostriedkov z prvého úveru (z roku 2013) bola použitá na rekonštrukciu
domu žalobkyne a žalovaný spolufinancoval rekonštrukciu domu aj z vlastných príjmov, avšak je nutné

poznamenať, že nesporne žalovaný dom spolu so žalobkyňou v čase trvania vzťahu užíval (približne
od roku 2005 až do októbra 2016).

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa ust. § 387 ods.
1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

18. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, a preto
odvolací súd priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)