Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoCsp/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8518201928
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8518201928.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: W. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T.
XXX/XX, XXX XX O. D., o zaplatenie 238,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8Csp/74/2018-88 zo dňa 04.12.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku I o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 154,76 eur s prísl.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 154,76 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 30.11.2018 do zaplatenia, všetko v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Tretím
výrokom uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 30 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 238.06 eur s

príslušenstvom a žiadal priznať náhradu trov konania.

3. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc usta. § 497 a § 710 Obchodného zákonníka;
§ 1 ods. 2, 4 a 5; § 2 písm. a), b), d), e) a f); § 10 ods. 1; § 18 ods. 1, 2 z.. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch; § 52 ods. 1, 3, 4; § 54 ods. 2; § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka; §
3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. zistil, že právny predchodca žalobcu, spol. Sberbank
Slovensko, a.s., uzavrel do žalovanou dňa 09.12.2015 rámcovú zmluvu o bežnom účte a zmluvu o

spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, na základe ktorej zriadil žalovanej osobný účet,
vydal jej k účtu platobnú kartu, zaviazal sa poskytovať žalovanej služby elektronického bankovníctva
a po splnení podmienok upravených v zmluve a v obchodných podmienkach 1 sa zaviazal poskytnúť
žalovanej spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania s maximálnym úverovým rámcom 5.000
eur. V uvedenej zmluve boli dohodnuté aj základné podmienky povoleného prečerpania,. ako druh úveru
(bezúčelový spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania s možnosťou prekročenia na bežnom
účte s priebežným čerpaním a splácaním), čerpanie a splácanie úveru (priebežne a opakovane do výšky

disponibilného zostatku), doba trvania zmluvy (na neurčito), konečný deň splatnosti, úroková sadzba
(variabilná, v čase uzavretia zmluvy 17,90 % ročne), sadzba úroku z omeškania (v čase uzavretia zmluvy
5,05 %), niektoré poplatky (ako napr. za upomienku, za zmenu zmluvných podmienok, a pod.), výška
odplaty (17,90 % ročne), možnosť prekročenia, úroková sadzba pri prekročení a splácanie prekročenia.Podľa bodu 4.3 uvedenej zmluvy klient nesmie úverový limit prečerpať, avšak v dôsledku zúčtovania
úrokov a poplatkov alebo v dôsledku nezaplatenia rozdielu pri znížení úverového limitu môže dôjsť
na účte klienta k prekročeniu. V takom prípade podľa tabuľky v bode 4.2 zmluvy je klient povinný

uhradiť okrem úroku zo sumy prekročenia aj sumu prekročenia bez zbytočného odkladu, najneskôr
však v lehote 30 kalendárnych dní. Žalovanej bola dňa 09.12.2015 poskytnutý úver vo výške 1.000 eur,
z ktorého rovnakého dňa žalovaná vyčerpala výberom v hotovosti sumu 988 eur. Od 01.01.2016 do
30.04.2016 splácala žalovaná úver splátkami, ktoré boli rozpočítavané na úroky a istinu, ako to vyplýva
z predložených výpisov z účtu. Dňa 19.05.2016 žalovaná vyrovnala zvyšok istiny vo výške 957,13

eur. V uvedenom období, t.j. od 09.12.2015 do 30.05.2016, boli žalovanej účtované aj úroky (bližšie
nešpecifikované; ide však o iné úroky, ako úroky z úveru, keďže úroky z úveru boli účtované osobitne)
spolu vo výške 0,81 eur (od februára 2016 do mája 2016), poplatky za vedenie účtu vo výške 5,99 eur
za každý mesiac od januára 2016 do mája 2016, poplatky za poistenie splácania úveru spolu vo výške 4
eurá(4x1euroodjanuáradoapríla2016),poplatkyzaupomienkyspoluvovýške40eur(2x10eura1x
20 eur). Od júna 2016 do konca decembra 2017 boli žalovanej účtované už iba poplatky za vedenie účtu

vo výške 5,99 eur za každý mesiac a úroky (vo výpisoch bližšie nešpecifikované), pričom k 31.05.2016
bol zostatok na účte žalovanej - 73,76 eur, ktorý sa v dôsledku účtovania uvedených poplatkov a úrokov
zvýšil k 31.12.2017 na sumu - 238,06 eur. Právnym nástupcom spol. Sberbank Slovensko, a.s. sa v
dôsledku zlúčenia stal od 01.08.2017 žalobca.

4. Uvedené zistenia súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou boli uzavreté zmluva o bežnom účte a zároveň aj zmluva o spotrebiteľskom úvere formou
povoleného prečerpania, na základe ktorej mohla žalovaná využívať peňažné prostriedky, aj keď na
účte ich nemala. V prípade využitia povoleného prečerpania sa preto práva a povinnosti strán spravujú
zmluvou o úvere. Obe zmluvy boli vyhodnotené ako spotrebiteľské s potrebou aplikácie ustanovení

zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže žalovaná prestala zasielať na svoj účet peňažné prostriedky,
dostala sa do mínusového zostatku. Prvoinštančný súd poukázal na bod 4.2 zmluvy označenom ako
„podmienky povoleného prečerpania“ v stĺpci označenom ako „čerpanie úveru“, podľa ktorého úver
sa čerpá okamihom čerpania peňažných prostriedkov z bežného účtu v sume prevyšujúcej kreditný
zostatok na tomto účte. V zmysle bodu 4.3 zmluvy s názvom „prekročenie“, veriteľ informuje o prekročení

vo výpise. Žalovaná čerpala úver poskytnutý na jej účet v deň uzavretia zmluvy a v súvislosti s rôznymi
účtovanými poplatkami sa dostala do mínusu na svojom účte, na čo ju veriteľ žiadnym spôsobom
neupozornil, že sa dostala do nepovoleného prečerpania. Preto súd prvej inštancie vyhodnotil mínusový
zostatok žalovanej na účte ako čerpanie povoleného prečerpania. Vychádzal z toho, že zasielanie
výpisov s mínusovým zostatkom na účte za situácie, že do mínusu sa žalovaná mohla dostať tak

pri povolenom prečerpaní, ako aj pri prekročení, súd nepovažoval za riadne upozornenie na to, že
žalovaná je v prekročení, keďže za takéto upovedomenie za daných okolností by považoval iba jasné
a zrozumiteľné upozornenie vo výpise, že je klient v prekročení. Ak veriteľ za 2 roky vedenia účtu ani
raz výslovne vo výpise neuvedie, že klient je v prekročení, pričom je dohodnutá aj možnosť povoleného
prekročenia do určitej výšky, ktorú klient neprekročí, u bežného spotrebiteľa takýto postup oprávnene

môže vyvolať dojem, že čerpá povolené prečerpanie a nie je v prekročení. Prvoinštančný súd tak
aplikoval výklad v prospech spotrebiteľa v zmysle § 54 ods. 2 OZ s poukazom na to, že zmluvu pripravil
právny predchodca žalobcu ako dodávateľ.

5. Prvoinštančný súd preto vychádzal z rámcovej zmluvy, podľa ktorej bol dohodnutý maximálny úverový

rámec 5.000 eur a žalovanej bola reálne poskytnutá suma 1.000 eur, z ktorej podstatnú časť jednorázovo
vyčerpala. Istinu s väčšou časťou úrokov z úveru označenými vo výpisoch ako „Spl. úr.“ aj splatila
najneskôr 20.05.2016. Ku dňu 31.5.2016 pritom podľa výpisu predloženého žalobcom bol zostatok na
účte žalovanej - 73,76 eur, ktorého podstatnú časť predstavovali poplatky za vedenie účtu (29,95 eur)
a poplatky za upomienky (40 eur). Aj keď išlo o záporný zostatok, teda na účte žalovanej evidoval

veriteľ mínusový zostatok, jeho výška určite neprekročila dohodnutý maximálny úverový rámec podľa
rámcovej zmluvy. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by po vyrovnaní prvej poskytnutej sumy
došlo k zníženiu maximálneho úverového rámca a na prípadné prekročenie, neupozornil žalovanú ani v
predložených výpisoch z účtu, aj keď túto povinnosť má v zmysle § 18 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podľa všetkých ustanovení zmluvy a VOP, na ktoré žalobca odkazuje v žalobe, má žalobca

právo na úroky pri povolenom prečerpaní z čerpaných peňažných prostriedkov ( poukázal na porovnanie
bodov 3.3 alebo 3.11 písm. g) VOP). Uvedené považoval za logické, keďže úroky sú vo svojej podstate
odplatou veriteľa za poskytnutie peňažných prostriedkov. Z predložených výpisov z účtu je zrejmé, že
úroky (ktoré neboli vo výpisoch bližšie špecifikované, boli označené iba ako „úroky“) boli od 01.06.2016vypočítavané iba z poplatkov, príp. z dovtedy neuhradených úrokov, pričom vychádzajúc z výšky
účtovaných úrokov od februára 2016 do mája 2016 je zrejmé, že podobným spôsobom boli vypočítané
úroky aj za toto obdobie. Ak prekročenie nebolo preukázané a úroky z povoleného prečerpania boli

dohodnuté z čerpaných prostriedkov, potom žalobca nemá nárok na úrok z poplatkov, resp. z úrokov.
Aj keď súd zohľadní, že žalovaná je zodpovedná za to, aby mala dostatok peňazí na účte, úprava
možnosti účtovania úrokov nie z čerpaných peňazí, ale z iných nárokov žalobcu (aj keď na to bola
žalovaná ako spotrebiteľka v zmluve upozornená) sa javí ako úprava v rozpore s „ratio legis“ zákonnej
úpravy upravujúcej možnosti účtovania úrokov. Možnosť účtovať úroky iba z čerpaných prostriedkov

podporuje aj gramatický výklad § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch (ktorý používa spojenie
„o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru“), ako aj výklad § 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských
úveroch upravujúci, čo sa rozumie úrokovou sadzbou, v zmysle ktorých sa „úroková sadzba“ používa
so slovným spojením „spotrebiteľský úver“, teda čerpanými prostriedkami, nie s poplatkami, či inými
nárokmi, ktoré nevyplývajú priamo z poskytnutého úveru. Za tohto stavu súd vyvodil, že žalobca nemá
právo na uplatňované úroky z prekročenia (ako to nazýva v žalobe), ani na úroky, ktoré v predložených

výpisoch sú označené iba ako „úroky“.

6. Za daných okolností prvoinštančný súd ustálil, že žalobca má nárok iba na poplatky za vedenie účtu,
ktorý žalovanej viedol za obdobie, ktoré predloženými výpismi z účtu preukázal, a to v celkovej výške
143,76 eur (24 mesiacov x 5,99 eur, t.j. od 01/2016 do 12/2017), ďalej na poplatok za výber v hotovosti

vo výške 1,90 eur (účtovaný dňa 31.12.2015 zrejme v zmysle časti A, bodu C - Platobné služby) a na
zvyšok úroku, ktorý bol účtovaný z reálne čerpaných peňažných prostriedkov za obdobie, kedy ešte
nebol úver (povolené prečerpanie) splatený, t.j. vo výške 9,10 eur (v januári 2015 boli účtované úroky z
požičaných peňazí vo výške 16,83 eur, ale uhradených bolo iba 7,73 eur), t.j. celkom spolu 154,76 eur.

7. Pokiaľ ide o poplatky za upomienky, v danom prípade nie je zrejmé, za čo tieto boli účtované
(keďže prekročenie súd nemal preukázané, teda v tejto súvislosti nemohli byť účtované a ak žalovaná
neprekročila úverový rámec, účtovanie upomienok nedáva logiku), ako tiež nie je zrejmé a hlavne nie je
preukázané, či vôbec boli nejaké upomienky reálne vyhotovené a skutočne aj zaslané. Súd preto nárok
na ich zaplatenie považoval za nedôvodný. Pokiaľ ide o poplatky za poistenie, ich výšku súd nemal

predloženými listinnými dôkazmi preukázanú. V rámcovej zmluve v bode 1.7. síce je zmienka o poistení,
ale zo znenia tohto ustanovenia nie je možné zistiť rozsah poistenia, ani výšku poistného. Rozsah
poistenia nie je možné zistiť ani zo sadzobníka poplatkov (konkrétne z časti A, bodu F upravujúceho aj
poistenie spotrebiteľského úveru, kde je uvedené iba určité percento za poistenie, nie však konkrétny
rozsah poistenia, pričom ide o poistenie pri spotrebiteľských úveroch, nie pri prečerpaní, teda nie je

zrejmé, či táto časť sadzobníka sa vzťahuje aj na úvery poskytnuté formou povoleného prečerpania). V
tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

8. Preto bolo žalobe súdom prvej inštancie vyhovené v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 154,76 eur
s príslušenstvom, t.j. s úrokom z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil od 30.11.2018, teda až po roku

od momentu, kedy dlh dosiahol žalovanú sumu, kedy žalovaná bola v omeškaní. Úrok z omeškania bol
priznaný v žiadanej výške 5 % ročne z priznanej sumy. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu
zamietol.

9. O nároku na náhradu trov bolo rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 238,06 eur, úspešný bol v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
154,76 eur, čo vo vzťahu k predmetu sporu predstavuje úspech 65,00 %. Žalovaná bola úspešná v časti,
v ktorej bola žaloba zamietnutá, teda v časti 35,00 %. Po započítaní pomeru úspechu a neúspechu bol
žalobca úspešný v rozsahu 30,00 % a v tomto rozsahu má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania.
O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

10. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výrokov II. a III. v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie
žalobca. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd
vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne procesne postupoval,
čím znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. h), f) a b) CSP. Zdôraznil to, že žalovaná žiadnym
spôsobomnepoprelatvrdeniažalobcučodovznikuprávnehovzťahuavýškydlhu.Aksúdprvejinštancie
považoval za potrebné (pre svoje rozhodnutie) ďalšie skutkové tvrdenia, na zistenie podstatných a
rozhodujúcich skutočností, podľa § 150 ods. 2 CSP mohol o to strany, vrátane žalobcu požiadať. Akžalovanou nepopretý skutkový stav neprevzal za základ rozhodnutia, mal nariadiť pojednávanie na
prejednanie veci. Aj keď v zmysle § 297 písm. b) CSP, nie je potrebné v spotrebiteľských veciach
nariaďovať pojednávanie, avšak nie v prípadoch, ak tvrdený skutkový stav (tvrdenia v žalobe) súd

prvej inštancie považuje za nedostatočné (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/181/2016).
Podľa odvolateľa súd musí vždy nariadiť pojednávanie, lebo si musí splniť obligatórnu povinnosť v
zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP a informovať strany o rozsahu sporných a nesporných skutočností a
o rozsahu dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné. Postup súdu musí byť pre
strany predvídateľný a transparentný. Prvoinštančný súd v danej veci tak nepostupoval, ale namiesto

vykonania dokazovania meritórne rozhodol a nepriznal žalobcovi celý uplatnený nárok, čím odňal mu
možnosť konať pred súdom a realizovať tak svoje právo na súdnu ochranu garantované článkom 46
Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdil, že
ním uplatňované právo na peňažné plnenie vyplývalo z tvrdení obsiahnutých v žalobe a z listinných
dôkazov pripojených k žalobe, nebolo možné ho preto sankcionovať čiastočným zamietnutím žaloby
bez nariadenia pojednávania. Preto podľa odvolateľa je dôvodné konštatovať, že súd prvej inštancie

nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a neriadil sa ust. § 150 a § 151 CSP, v dôsledku čoho
nepredvídateľný a prekvapivý postup súdu prvej inštancie bol v rozpore s právom sporovej strany na
spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NS SR a rozhodnutia Krajských súdov v
Trnave, Košiciach, Žiline, Banskej Bystrici, Nitre, Bratislave, ktoré konkretizoval.

11. Žalobca sa ďalej vyjadril k prekročeniu a k úroku z prekročenia s poukazom na body 4.3 a 4.2 zmluvy
so záverom, že úroková sadzba prekročenia predstavovala 17,90 % p.a. + 5,05 % p.a. tak, ako je to
uvedené v zmluve. Tiež poukázal na body 3.3 a 3.11 písm. c) VOP. Úroky boli individuálne dohodnuté,
lebo boli uvedené priamo v zmluve. S poukazom na § 2 písm. f) a § 18 ods. 1 z. č. 129/2010 Z.z.
tvrdil, že žalovaná ako spotrebiteľka bola o svojom prekročení a úrokovej sadzbe úročenia informovaná

na webstránke, tiež všetky dokumenty sú dostupné na každej pobočke banky a aj vo výpisoch z účtu,
z ktorých vyplývajú všetky obraty, a teda aj výška a obsah prekročenia. V tejto súvislosti poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/37/2018-185 zo dňa 20.12.2018. S
oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o
spotrebiteľských úveroch v ust. § 18 ods. 1. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajských súdov

v Nitre, Banskej Bystrici, ktoré konkretizoval. K úročeniu prekročenia úrokov z omeškania v zmysle §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády poukázal na bod 3.12 a, b, a bod 3.3 VOP
so záverom, že výška úroku z prekročenia nemôže byť obmedzená ani zákonnou výškou úrokov z
omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná úprava v ods. 2 písm. c) z.č. 129/2010 Z.z.
(odvolací súd poznamenáva, že odvolateľ neuviedol §, na ktorý chcel poukázať), umožňujúca dohodnúť

výšku tohto úroku ako zmluvného úroku. Ide o odlišný inštitút od (zákonného) úroku z omeškania.
Navrhol preto rozsudok v napadnutom rozsahu podľa § 389 CSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a
novérozhodnutie.Uplatnilsizároveňtrovyodvolaciehokonaniavovýškezaplatenéhosúdnehopoplatku
za odvolanie.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v napadnutom
rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl.

CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
14.08.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ

domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen
vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok
odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05). Odvolanie nebolo podané proti I. výroku rozsudku
súdu prvej inštancie, preto tento v zmysle § 367 ods. 2 CSP nadobudol právoplatnosť.15. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Ak
strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o
predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 1, 2 CSP).

16. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej
skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť
alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Na posúdenie otázok, ktorá strana sporu
je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, sa odvíja od hmotného práva. Znamená to, že strana

sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech
v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácií s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, N.
ako. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, strana 569).

17. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, prečo nárok žalobcu v časti, v ktorej bol
súdomprvejinštanciezamietnutýneboldôvodný,lebonároknaňnebolpreukázaný.Zatakejtoprocesnej

situácie ani pasivita protistrany (teda žalovanej) nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2
CSP) povinnosť súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“. Súd totiž nemôže vyvodzovať právne účinky
zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal
svojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporutvrdiťmápritomkľúčovývýznamapredstavujejedenzo
základných princípov civilného procesu (viď článok 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).

Odvolacia námietka žalobcu o nevyhnutnosti aplikácie ust. § 151 CSP je preto nedôvodnou.

18. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci,
skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur (§ 297
písm. b) CSP).

19. K uvedenému ustanoveniu žalobca v odvolaní namietal potrebu nevyhnutného nariadenia
pojednávania za stavu, keď žalovaná skutkový stav ním tvrdený nenamietala a súd prvej inštancie ním
tvrdený skutkový stav neprevzal za základ rozhodnutia, čím malo dôjsť k porušeniu jeho procesných
práv.

20. Ani uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Spornosť ako kritérium pre
nenariadenie pojednávania sa v súlade s vyššie citovaným ustanovením CSP týka zisteného skutkového
stavu a v konkrétnych okolnostiach veci bola požiadavka nespornosti skutkových tvrdení splnená tým,
že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. Ani námietka nenariadenia pojednávania preto nie je dôvodná.

21. Je potrebné navyše zdôrazniť, že zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie výzvou zo dňa 31.01.2019
vyzval žalobcu, aby sa vyjadril, za čo boli žalovanej účtované úroky na jej bežnom účte, a to najmä
pokiaľ ide o úroky účtované od mája 2016, keďže z predložených výpisov z účtu sa javí, že v apríli
2016 bol splatený zvyšok sumy poskytnutej (čerpanej) po otvorení bežného účtu. Súd prvej inštancie

tým poskytol žalobcovil možnosť preukázania oprávnenosti jeho nároku aj čo do uplatnených úrokov.
K uvedeným úrokom sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne a podrobne
vyjadril.Nauvedenýchzáverochnemoholzmeniťničaniodvolacísúd.Aniprípadnýinýnázorvyplývajúci
z rozhodovacej činnosti iných krajských súdov nemôže byť dôvodom na zmenu rozhodnutia súdu
prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu. Zjednocovať rozhodovaciu prax je úlohou Veľkého senátu

Najvyššieho súdu v zmysle § 48 CSP. Preto na uvedenom závere súdu prvej inštancie nemôže zmeniť
nič ani iná rozhodovacia prax iných súdov, pokiaľ nedošlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe najvyššou
súdnou autoritou, ktorou je v zmysle článku 2 ods. 2 Veľký senát Najvyššieho súdu SR.

22. Aj podľa názoru odvolacieho súdu právne závery súdu prvej inštancie sú čo do rozsahu odvolaním

napadnutého rozsudku zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Napadnutý rozsudok nie
je možné považovať za arbitrárny ani svojvoľný, závery súdu prvej inštancie, ktoré vyslovil v odôvodnení
svojho rozhodnutia sú logické, argumentačne konzistentné a nepopierajúce zmysel a účel aplikovaných
noriem platného práva. Súd prvej inštancie dostatočne odpovedal na tvrdenia žalobcu.

23. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka týkajúca sa nepriznaného úroku, či už žiadaného za
prečerpanie alebo prekročenie. Aj v tomto smere súd druhej inštancie sa stotožňuje s názorom súdu
prvej inštancie v tom, že žalovaná neprekročila maximálny úverový rámec stanovený v zmluve sumu
5.000eur,leboreálnejejbolaposkytnutásuma1.000eur,zktorejpodstatnúčasťjednorázovovyčerpala.Rovnako je treba súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že úroky žalobcovi nepatria za neuhradené
poplatky či iné nároky, nevyplývajúce priamo z poskytnutého úveru. Nie je možné súhlasiť s odvolateľom
ani v tom, že žalovaná bola o svojom prekročení a úrokovej sadzbe úročenia informovaná, lebo za takéto

informovanie nie je možné považovať na webovej stránke zverejnené VOP a Sadzobník poplatkov, ani
na každej pobočke dostupné relevantné dokumenty, žalovaná nebola informovaná ani vo výpise z účtu,
na ktorom boli uvedené iba obraty a nie konkrétna informácia o prípadnom prekročení.

24. Vyššie uvedené závery vyplývajú aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 11.06.2019, sp. zn. I.

ÚS/246/2019, podľa ktorého pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou ust.
§ 151 ods. 1, 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný
súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia
žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má
pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (článok 8 CSP
- procesné povinnosti a procesné bremená).

25. Odvolací súd v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa
plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu. Námietky, ktoré v
odvolaní konkretizoval žalobca boli zodpovedané v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, s čím sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Preto odvolací súdu poukazuje na správne závery vyslovené

v napadnutom rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje.

26. Keďže žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci čo do zamietavej časti
nároku, odvolací súd podrobil prieskumu rozsudok so zameraním, či súd prvej inštancie aplikoval na
zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto smerom riadne odôvodnil s

tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS/78/05).

27. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
právanazistenýstav,dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávny,t.j.náležitýprávnypredpisalebo,ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie

v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na
zistený skutkový stav.

28. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1:
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými

odvolacími námietkami.

29. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania ako vecne správny
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 a § 257
CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebol priznaný. V odvolacom
konaní žalobca bol neúspešný, preto mu nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V
odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ale táto

si trovy odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplývajú. Bolo preto
rozhodnuté tak, že stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).