Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 21, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/205/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899929
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1103899929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov

senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: Elektrosvit Nové Zámky,
a.s., so sídlom Komárňanská 3, Nové Zámky, IČO: 00 152 340, zastúpeného: Advokátska kancelária
STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom Vlčkova 18, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody podľa
zák. č. 58/1969 Zb. vo výške 2.730.980,35 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 19. januára 2015, č.k. 18C/154/2003 - 275, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca podľa zák. č.
58/1969 Zb. domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
o vyhlásení konkurzu na jeho majetok; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to,
že žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody na tom skutkovom základe, že Krajský
súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3K 238/98, zo dňa 22.12.1998, rozhodol o vyhlásení konkurzu na
jeho majetok, ktoré však na základe jeho odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.
zn. 5Obo 84/99, 5 Obo 195/99, zo dňa 30.06.1999; ktoré žalobca prevzal dňa

08.10.1999; zmenil a návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol. V dôsledku uznesenia Krajského súdu v
Bratislave o vyhlásení konkurzu, ktoré bolo následne Najvyšším súdom SR zmenené tak, že návrh na
vyhláseniekonkurzubolzamietnutý;zdôvodu,ženajehovyhlásenienebolisplnenézákonomstanovené
podmienky; mala žalobcovi vzniknúť škoda v uplatnenej výške, pozostávajúca zo sumy penále a úrokov
vyrubených mu i v súvislosti s vyhlásením konkurzu, ako aj ušlého zisku, ktorý by bol inak dosiahol.
Poukázaltiežnato,žežalobcapožiadalžalovanéholistomzodňa04.03.2002opredbežnéprerokovanie
nároku podľa ust. zákona č. 58/1968 Zb., pričom žalovaný listom zo dňa 27.02.2003 prijatie tejto žiadosti

potvrdil, avšak v lehote 6 mesiacov nárok neuspokojil. Napokon uviedol, že žalovaný na pojednávaní
dňa 3.11.2014 vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú odôvodnil tým, že žalobca
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 84/99, 5 Obo 195/99, prevzal dňa
08.10.1999, avšak žalobu podal až dňa 04.09.2003. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 1 ods. 1
veta prvá, § 2, § 3, § 9 ods. 1, § 10, § 22 ods. 1, 3 zákona č. 58/1969 Zb. a § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa v prvom rade zaoberal tým, či táto bola
vznesená dôvodne. Dospel pritom k záveru, že uplatnený nárok je premlčaný, a preto ho s poukazom na

ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno priznať, nakoľko žalobca; ktorý sa v spore domáha
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; prevzal uznesenie Najvyššieho súdu SR dňa
08.10.1999, a preto v danom prípade premlčacia doba; ktorá začala v súlade s ust. § 22 zák. č. 58/1969
Zb. plynúť prevzatím uznesenia Najvyššieho súdu SR, a neplynula počas šiestich mesiacov od kedyžalobca požiadal o predbežné prerokovania jeho nároku; márne uplynula dňa 08.04.2003, avšak žaloba
bola súdu doručená až dňa 4.9.2003. Zdôraznil, že nároky žalobcu sa v tomto prípade premlčali v
dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby, bez ohľadu na objektívnu premlčaciu dobu. S ohľadom

na uvedené, keď žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu premlčania uplatnených nárokov,
sa s poukazom na zásahu hospodárnosti konania už podrobnejšie nezaoberal splnením jednotlivých
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, a nepripustil ani návrh žalobcu na doplnenie dokazovania
vyžiadanímjehosúvah,výkazovziskovastrátzaroky1996-2002oddaňovéhoúradu,akoanijehonávrh
na vykonanie znaleckého dokazovania na ustálenie výšky škody. O trovách konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 O.s.p., avšak ich náhradu žalovanému nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac, že súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Vytkol súdu prvej inštancie,
že sa mal najprv zaoberať existenciou nároku na náhradu škody a premlčanie mal skúmať až v
prípade, ak by dospel k záveru, že uplatnený nárok existuje, nakoľko ak právo neexistuje, nie je dôvod

zaoberať sa jeho premlčaním. Z uvedeného dôvodu označil napadnutý rozsudok za predčasný a vydaný
bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý
vychádzal z toho, že premlčacia doba v danej veci začala plynúť dňa 8.10.1999, kedy mu bolo doručené
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.1999, sp. zn. 5Obo 84/99, 5 Obo 195/99, nakoľko z
ust. § 22 zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva, že právo sa premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený

dozvedel o škode, a za tohto stavu premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než sa poškodený o
škode dozvedel, čo v jeho prípade nastalo až dňa 22.03.2000, kedy bola vypracovaná interná správa
o dopadoch konkurzu na jeho majetok. Na základe uvedeného konštatoval, že nakoľko žaloba bola v
prejednávanej veci podaná dňa 4.9.2004, nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho nároku, a teda napadnutý
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby; ktorou sa žalobca

domáhal náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. vzniknutej v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave o vyhlásení konkurzu na jeho majetok, ktoré bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obo 84/99, 5 Obo 195/99, zo dňa 30.06.1999 zmenené tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu
bol zamietnutý; ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu,
vrátane vznesenej námietky premlčania (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného

dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne
vyvodil aj správny právny záver, že nakoľko v prípade predmetného nároku márne uplynula premlčacia
doba v zmysle ust. § 22 zák. č. 58/1969 Zb., a žalovaný premlčanie v spore namietol, podanej žalobe
nebolo možné vyhovieť. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č.
58/1969 Zb., a svoje dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, aj podrobne odôvodnil, keď sa vysporiadal

so všetkými relevantnými skutočnosťami, významnými pre právne posúdenie veci. Na zdôraznenie
správnosti právnych záverov prvoinštančného súdu považuje odvolací súd za potrebné vo vzťahu k
otázke premlčania uplatnených nárokov poukázať na nasledovné.
6. Podľa § 22 ods. 1, 2, 3 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie

práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia. Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),
premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich
mesiacov, neplynie.
7. Z citovaného ustanovenia § 22 zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva, že v prípade nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu zákon stanovuje kombináciu subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba na jeho uplatnenie je určená na tri roky
a začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Pre prípady,
kedy je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie nezákonného rozhodnutia, stanovuje
zákon počiatok plynutia premlčacej doby osobitne tak, že (vždy) začína plynúť už odo dňa doručenia

(oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, a to bez zreteľa na akékoľvek ďalšie okolnosti. V tejto súvislosti
je tiež potrebné zdôrazniť, že obidve premlčacie doby (objektívna i subjektívna) začínajú plynúť aj končia
nezávisle na sebe, pričom nárok na náhradu škody je uplatnený včas iba vtedy, ak bol uplatnený počas
plynutia oboch tých lehôt, teda ako lehoty objektívnej, tak aj subjektívnej, nakoľko v prípade márnehouplynutia ktorejkoľvek z nich dochádza k premlčaniu nároku, a to i v prípade, ak druhá z
lehôt ešte neuplynula.
8. Správne potom, s poukazom na uvedené, považoval súd prvej inštancie pre účely posúdenia

dôvodnosti vznesenej námietky premlčania v preskúmavanej veci; v ktorej je zrušenie (zmena)
nezákonného rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu podmienkou uplatnenia nároku;
za rozhodujúce, kedy bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o zmene rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave o vyhlásení konkurzu doručené žalobcovi (dňa 08.10.1999), a správny je potom i jeho záver,
že nakoľko premlčacia doba v zmysle ust. § 22 zák. č. 58/1969 Zb., uplynula dňa 08.04.2003, a žaloba

bola v danej veci súdu doručená dňa 04.09.2013, nárok bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby.
9. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že i v prípade náhrady škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,ktoréboloneskôrzrušené,začínapremlčaciadobaplynúťažvokamihu,kedy
sa poškodený dozvedel o vzniku škody, bez ohľadu na to, kedy mu bolo doručené zrušujúce rozhodnutie,
ktorého vydanie je podmienkou vzniku nároku a jeho uplatnenia. Ako už totiž bolo uvedené, pre právo
na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím, ktorého zrušenie (zmena) je podmienkou

uplatnenia nároku, zákon stanovuje subjektívnu premlčaciu dobu osobitne (ako výnimku zo zásady,
že premlčacia doba plynie od momentu, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody) tak, že začína
plynúť od doručenia zrušujúceho; resp. zmeňujúceho; rozhodnutia. S ohľadom na uvedené je preto bez
právnehovýznamuskutočnosťtvrdenážalobcom,žeovýškeškodysamaldozvedieťaždňa22.03.2000,
kedy bola vypracovaná interná správa o dopadoch konkurzu na jeho majetok. Uvedenú argumentáciu

žalobcu, resp. jeho výklad ustanovenia § 22 zák. č. 58/1969 Zb., je však potrebné odmietnuť ako
neprijateľné i z dôvodu, že by mohli viesť k absurdnému výsledku, a rovnako z dôvodu, že je v
rozporesúčelomsamotnéhoinštitútupremlčaniapráva,ktorýmjepôsobiťnasubjektyprávnychvzťahov,
aby v dobe; ktorú zákonodarca považuje za primeranú; uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby boli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.

Z ustanovenia § 22 zák. č. 58/1969 Zb., pritom nepochybne vyplýva, že zákonodarca za primeranú v
danom prípade považuje premlčaciu dobu troch rokov, ktorá začína plynúť od doručenia zrušujúceho
rozhodnutia, keď sa predpokladá, že v čase zrušenia nezákonného rozhodnutia už má poškodený
vedomosť o vzniku škody, a tiež základnú predstavu o jej výške (porov. Zborník IV, str. 632, tiež rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 231/2009, a iné).

10. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa mal najprv zaoberať otázkou
existencie uplatneného nároku a jeho premlčanie mal skúmať až v prípade, ak by dospel k záveru,
že nárok existuje. V preskúmavanej veci totiž nebolo sporné, že tu existuje nezákonné rozhodnutie
súdu zasahujúce do právnych i faktických pomerov žalobcu, ktoré bolo neskôr zmenené, a za daného
stavu bol postup súdu prvej inštancie, ktorý sa najprv zaoberal otázkou premlčania uplatneného

nároku, správny. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania totiž súd posudzuje prednostne
opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania ešte pred prípadným zisťovaním výšky škody (porov.
R 29/1983).
11. Súdu prvej inštancie tak nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri
skutkovom a právnom posúdení otázky premlčania uplatnených nárokov, pričom ani vo svojom odvolaní

žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky
odvolacím súdom.
12. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP).
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudcaalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).