Decision was made at the court Krajský súd Žilina
Judgement was issued by JUDr. Vladimír Sučik
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/38/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619011150
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5619011150.1
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, na verejnom zasadnutí konanom 11. júna 2020 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a Mgr. Miroslava Mazúcha o odvolaní
obžalovaného T. T. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3T/42/2019 z 8.1.2020
takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného T. T. z a m i e t a ako nedôvodné.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný T. T. uznaný za vinného zo spáchania prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na skutkovom základe tak,
ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Za uvedený trestný čin mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého mu bol
podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Súčasne mu bol uložený trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 30 mesiacov.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu. V odvolaní uviedol, že toto podáva proti výroku o vine a treste. Čo sa týka výroku o vine
nemôže sa stotožniť s názorom súdu, že spáchal prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Má za
to, že v priebehu konania tak pred súdom, ako aj v prípravnom konaní nebolo preukázané, že spáchal
tento trestný čin. S rozsudkom prvostupňového súdu sa preto nestotožňuje, pretože prvostupňový súd
podľa jeho názoru dospel k nesprávnym, resp. nejasným skutkovým zisteniam. S dôvodmi uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku sa preto nestotožňuje. Nestotožňuje sa s argumentáciou okresného
súdu, že jeho výpoveď bola účelovo poskytnutá až na hlavnom pojednávaní v snahe prispôsobiť
ju ostatným výpovediam. Nemôže byť hodnotené v jeho neprospech, že využil svoje zákonné právo
odoprieť vypovedať. Nesúhlasí s konštatovaním súdu, že výpovede svedka V. sú nepresvedčivé a
nekonzistentné. Podľa neho nesprávne vyznieva argumentácia súdu, ak výpoveď svedka L. a V.
považuje za dôveryhodnú, a to napriek skutočnosti, že svedkovia sa nevedeli zhodnúť ani v tak
podstatnej skutočnosti kto nameral vozidlo, a teda, kto ho reálne sledoval, keď druhý príslušník mal v tom
čase vybavovať iné vozidlo. Vyhodnotenie takéhoto podstatného rozporu považuje za nesprávne. Podľa
neho neexistuje rozpor medzi jeho výpoveďou a výpoveďou svedka V. o mieste kadiaľ V. odchádzal
od motorového vozidla. Pokiaľ svedok V. videl v aute sedieť dve osoby, tretiu osobu za nimi ani v aute
nemusel vidieť. Výpovede svedkov V. a L. nemohli teda jednoznačne vylúčiť, že v aute sa neviezla aj
iná osoba okrem obžalovaného a jeho syna. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdu, že príchod svedka V.
na miesto skutku svedči o klamstve obžalovaného a svedka V.. Za nesprávnu považuje aj argumentáciu
súdu, podľa ktorej svedkovia V. a L. mohli vidieť odchádzať svedka V. od vozidla. Okrem toho, aj z
vykonaných dôkazov, konkrétne fotografií vyplýva, že určitá vegetácia popri ceste od miesta skutku
skutočne je, a teda nebolo tak jednoduché vidieť odchádzať niekoho aj keby sa ten príslušník, ktorý
údajnesledovalpriestormoholsústrediťlenalennatútoskutočnosť.TvrdeniesvedkaV.,žetodokázaljeúčelovéanepovažujetozasprávne.TakistonesprávnajeajdomnienkasvedkaV.,žeobžalovanýmohol
niečo podať posádke motorového vozidla Škoda Octavia, ktoré zastavilo pri hliadke a obžalovanom.
To, že svedok nevidel na ruky obžalovaného ešte neznamená, že mu zákonite musel niečo aj dať. Súd
nemôže ignorovať viaceré pochybnosti, ktoré v tomto prípade existujú a bránia jednoznačnému záveru
o vine obžalovaného. Nik ho nevidel šoférovať, hliadka ho nezastavila a je tu svedectvo G. V., ktorý
od prvého momentu už od prvej konfrontácie s hliadkou tvrdil, že šoféroval on. Pokiaľ ide o znalecký
posudok a jeho záver vo vzťahu k odtieňu trička, tu poukazuje, že tento odtieň sa javí ako hnedý a nie
je to jednoznačná zhoda. Navyše znalec sa vyjadril, že zo skúmanej fotografie nemožno identifikovať
osobu vodiča. Zdôraznil, že je povinnosťou prokurátora obžalovanému preukázať, že sa skutok stal tak,
ako tvrdí v obžalobe. Úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie o vine, a preto v danom
prípade bol prvostupňový súd povinný aplikovať zásadu „in dubio pro reo". Má za to, že v jeho prípade
neexistujú dôkazy, ktoré by mali takú dôkaznú silu, aby mohli viesť k jeho odsúdeniu za daný skutok bez
vzniku akýchkoľvek pochybností. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil
ho spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por.
Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet
zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní napadnutého rozsudku mal na zreteli aj
povinnosť prihliadať na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ale sú takej povahy, že by odôvodňovali
podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1
Tr. por. Následne krajský súd zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou
osobou, avšak toto nie je dôvodné.
Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku,
postupoval prvostupňový súd podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorých zmyslom je
náležité zistenie skutkového stavu a možnosť uplatnenia práv obžalovaného na obhajobu, pričom
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vykonané dôkazy tiež prvostupňový
súd vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým
zisteniam. V odôvodnení rozsudku dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti, a prečo vzal za dokázané a o
ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel.
Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú
jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek
pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku. Taktiež, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho
názoru, že v danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.
Vinu obžalovaného považuje aj krajský súd za bezpečne preukázanú. Keďže odôvodnenie napadnutého
rozsudku je podrobné, zrozumiteľné a logické a krajský súd sa s ním stotožňuje, preto v zásade naň
odkazuje. V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaného vo vzťahu k hodnoteniu vierohodnosti
výpovedí svedkov G. V. a O. L. krajský súd poznamenáva, že z ich výpovedí nevyplývajú také podstatné
rozpory, ktoré by spochybňovali hodnovernosť výpovedí týchto svedkov. Zo spisu je zrejmé, že u týchto
svedkov, ako policajtov, išlo o jeden z množstva zákrokov, ktoré vykonávali počas hliadkovej služby.
Svedok G. V. vypovedal, že v čase spáchania skutku obžalovaným kontroloval priamo vozovku, pričom
svedok L. uviedol, že on mal na mieste zastavené iné vozidlo, ktoré riešil za spáchaný priestupok. Z
výpovede svedka G. V. jednoznačne vyplýva, že pokiaľ by G. V. po vystúpení z vozidla odchádzal po
cestenaspäť,muselbyhovidieť.TaktiežsvedokO.L.potvrdil,žeakbyniektoodchádzalododstaveného
vozidla po ceste, museli by ho vidieť. Toto tvrdenie obidvoch svedkov je podporené aj fotodokumentáciou
z miesta činu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že títo stáli na vozovke na takom mieste, z ktorého by
prípadne odchádzajúceho svedka G. V. museli jednoznačne vidieť. Svedok G. V. totiž jednoznačne
vypovedal, že od odstavenej dodávky odchádzal smerom do Hlbokého po kraji cesty, teda sa vracal po
ceste, po ktorej prišli. Takto vypovedal svedok V. aj v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní,
že jednoznačne sa od zaparkovanej dodávky vracal smerom do Hlbokého po okraji cesty, ktorou prišli.
Naopak obžalovaný vypovedal, že svedok V. po vystúpení z auta odchádzal nie po ceste, ale po lúke.
V tomto smere ide o podstatný rozpor vo výpovedi obžalovaného a svedka V.. Na č.l. 75, 76, 79 a 80
sú zachytené výhľadové možnosti policajtov a ich postavenie na vozovke v čase jazdy obžalovaného, z
ktorých nepochybne vyplýva, že pokiaľ by svedok V. po vystúpení z dodávky odchádzal po okraji cesty,ktorou prišla dodávka, musel by ho určite vidieť svedok G. V. vzhľadom na jeho postavenie na vozovke.
Výhľadové podmienky svedka G. V., ktorý stál na vozovke mu nebránili spozorovať svedka G. V. pokiaľ
by sa tento skutočne vracal po okraji cesty, po ktorej prišla dodávka. Tu opäť krajský súd poukazuje
na podstatný rozpor vo výpovedi obžalovaného, keď tento tvrdil, že svedok V. sa nevracal naspäť po
ceste, ale po lúke.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a zrozumiteľne rozviedol, prečo výpovede
svedkov O. L. a G. V. považoval za vierohodné a prečo výpovede obžalovaného a svedka V. považoval
za nevierohodné. S hodnotením týchto dôkazov prvostupňovým súdom sa krajský súd v celom rozsahu
stotožňuje.
Nedôveryhodne vyznieva aj tvrdenie obžalovaného a svedka V., že svedok V. sa vracal domov po
vodičský preukaz, keďže tento po návrate k obžalovanému a policajtom uviedol, že vodičský preukaz
pri sebe nemá.
Odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k preukázaniu jeho viny a hodnotenia dôkazov
prvostupňovým súdom preto nepovažuje krajský súd za dôvodné.
Pokiaľ ide o námietky obžalovaného týkajúce sa znaleckého posudku k odtieňu trička a možnosti
identifikovať osobu vodiča, s týmito sa krajský súd stotožňuje, nakoľko ani podľa názoru krajského súdu
zo záverov znaleckého posudku nie je zrejmé, že vodičom mal byť obžalovaný. Tento dôkaz však podľa
názoru krajského súdu vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy nespochybňuje záver o vine obžalovaného,
len tento záver nepotvrdzuje.
Vzhľadom na dôkaznú situáciu neboli ani podľa názoru krajského súdu splnené podmienky na aplikáciu
zásady „in dubio pro reo" - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, ktorej použitia sa v odvolaní
dožadoval obžalovaný.
Pokiaľ ide o výrok o treste tento nepovažuje krajský súd za zákonný, pokiaľ ide o uložený trest
odňatia slobody, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Krajský súd poznamenáva, že
obžalovaný nie je držiteľom vodičského preukazu a opakovane bol už trestaný pre tento trestný čin,
pričom bol opakovane aj vo výkone trestu odňatia slobody. Keďže obžalovaný bol v minulosti za
obdobnú trestnú činnosť odsúdený aj k nepodmienečným trestom odňatia slobody, nebol dôvod, aby
mu prvostupňový súd po spáchaní ďalšieho trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia
ukladal trest miernejší. Podľa názoru krajského súdu boli v predmetnej veci splnené zákonné podmienky
na uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému, nakoľko je zrejmé, že ani
predchádzajúce výkony nepodmienečných trestov odňatia slobody pre trestný čin tej istej povahy, nemali
na obžalovaného dostatočný výchovný vplyv a neprimäli ho k vedeniu riadneho spôsobu života.
V súvislosti s trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uloženým obžalovanému vo výmere
30 mesiacov, krajský súd poznamenáva, že aj tento trest považuje za nezákonný, nakoľko bol
obžalovanému uložený pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Tento trest mal byť obžalovanému ukladaný,
tak ako trest odňatia slobody postupom podľa § 38 ods. 4 Tr. zák., v dôsledku ktorého by sa dolná hranica
trestnej sadzby zvyšovala na 4 roky. Keďže prvostupňovým súdom bol obžalovanému uložený trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v sadzbe nižšej ako 4 roky, je potrebné aj tento trest považovať
za nesprávny.
Náprava v tomto smere zo strany krajského súdu už neprichádza do úvahy vzhľadom na ustanovenie §
327 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania
podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho
neprospech.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.