Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 48Ek/716/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120302982
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120302982.4

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 36 613 843, proti povinnej: S.
B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, XXX XX J., o vymoženie príslušenstva pohľadávky,
rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti I. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

48Ek/716/2020 zo dňa 23. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti I. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
48Ek/716/2020 zo dňa 23. júna 2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 20.5.2020 domáhal od povinnej
vymoženia príslušenstva pohľadávky na základe vykonateľného exekučného titulu - platobný rozkaz

Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Rob/751/2006 zo dňa 13.02.2007. Upovedomením o zastavení starej
exekúcie zo dňa 03.01.2020 bola zastavená exekúcia vedená Okresným súdom Žilina pod sp. zn.
12Er/366/2007 a súdnym exekútorom JUDr. Ing. Ivanom Šteinerom PhD. pod sp. zn. EX 2770/2007,
kde súdny exekútor uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur,
ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/716/2020 zo dňa 23.6.2020 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie zamietol v časti vymoženia paušálnych trov starej exekúcie oprávneného vo výške
42 eur (I. výrok), v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 78,76 eur (II. výrok)
a v sume 0,10 eur (III. výrok) a v časti zmluvného úroku vo výške 21,35 eur (IV. výrok) a to podľa §
53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný

poriadok“). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a),
§ 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1, 2 § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 78,76 eur a 0,10 eur, rovnako návrh v časti nároku na náhradu
zaplatených paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur a v časti zmluvného úroku vo výške 21,35

eur považoval za rozporný so zákonom. Vyhodnotil, že pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie
exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených
s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie po zastavení starej exekúcie, okrem nároku na
náhradu zaplateného súdneho poplatku v sume 16,50 eur uhradeného pri podaní opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie. K uplatnenej náhrade paušálnych trov starej exekúcie uviedol, že tieto trovy
prináležia súdnemu exekútorovi, pričom v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. tieto trovy znáša

oprávnený, avšak zákon zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinnej;
podobne to platí aj pre trovy exekúcie oprávneného. Na zmluvný úrok vo výške 21,35 eur nebolo možnépripustiť exekúciu, keďže takýto nárok nie je priznaný exekučným titulom. Rovnako ako neprípustný
vyhodnotil nárok oprávneného na trovy pôvodného konania vo výške 0,10 eur, keďže exekučným titulom
bola oprávnenému priznaná suma 174,92 eur, avšak oprávnený žiadal vymôcť sumu o 0,10 eur navyše.

Proti I. výroku rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, týkajúcemu sa zamietnutia návrhu povinného
na vykonanie exekúcie v časti paušálnych trov starej exekúcie oprávneného vo výške 42 eur, podal
oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 01.07.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. Sťažnosť podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnil ju tým, že
celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách
starejexekúcievsúladespravidlamiprečiastočnévymoženienárokuoprávneneponechalapaušálnych
trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie vo výške 42 eur
(ďalej aj „paušálne trovy“). Paušálne trovy znáša oprávnený a po ich zaplatení sa z pohľadu „práva
hmotného“ stávajú príslušenstvom pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky a preto

v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu
ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zákon tak vytvára špecifický exekučný titul
na vymoženie paušálnych trov. Tvrdil, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie
môže oprávnený požadovať úhradu paušálnych trov od povinnej ako náklady spojené s uplatnením
pohľadávky, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 233/2019 Z. z.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,

je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie čo do

sťažnosťou namietaného výroku I. rozhodnutia a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
treba vo výroku I. považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v
sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia paušálnych trov starej exekúcie oprávneného

vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom na § 9 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného
návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné
trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny úradník v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver,

ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych
predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého
uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v
podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodneniatohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k
zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného
poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu výroku I. napádaného rozhodnutia postavil na
dôvodovej správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania
opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako
úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd v sťažnostnom konaní k uvedenému uvádza,

že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad
zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Súd má za to, že zákonodarca
mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona,
do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých
exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho
exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako

správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých
exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a
nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých
výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a
obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému

pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval
bytútomožnosťajdozneniazákona,čosavšaknestalo,naopakexplicitnevylúčilmožnosťoprávneného
nárokovaťsiakékoľvekinévýdavkyokremzaplatenéhosúdnehopoplatku.Kdôvodovejsprávesúdďalej
poznamenáva,žezákonč.233/2019Z.z.boldotknutýviacerýmipodstatnýmizmenamiajpriprerokovaní
v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym

normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých
bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie
o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách
starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška
vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú

vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty,
zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č.
233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom
tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k §
9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa

umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa
nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného
poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného
pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými
príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje,

že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou
správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu
zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu
len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše
takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.

Súd ďalej vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej
týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. § 6 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu
paušálnych trov je síce exekučným titulom, avšak nemožno ho považovať za exekučný titul, ktorým

by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej, keďže
upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora
voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. V danom prípade
zákonodarca jasne stanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný
znášať paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu

povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov
zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo
súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného
titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosťinej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu
úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie
exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov

nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej. Sťažnostný súd nesúhlasí s
tvrdenímoprávneného,žepaušálnetrovystarejexekúcieprináležiacesúdnemuexekútorovipredstavujú
príslušenstvo ním vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o
pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie
je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje

aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom
pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového
konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok
na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie
exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Súd má za to,
že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením starej exekúcie si má znášať sám

oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie
neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne
prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinnú (či
súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nemá v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. nárok
na náhradu trov spojených s opätovným podaním návrhu na vykonanie exekúcie (okrem zaplateného
súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu), sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202
ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti I. výroku uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 48Ek/716/2020 zo dňa 23.6.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď

sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v napádanej časti vymoženia
paušálnych trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).