Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/120/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613219417
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6613219417.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu D. D., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G., M. XX, právne zastúpeného JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Zvolen, Námestie SNP č. 70/36, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
7C/72/2013-237 zo dňa 15. 01. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 1.864,92 € v lehote

30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok II.); potvrdzuje.

II. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) mení tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.864,92 € počnúc dňom
16. 03. 2013 až do zaplatenia a vo zvyšku nad priznaný úrok z omeškania rozsudok okresného súdu
potvrdzuje.

III. Výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania v konaní o náhradu škody mení tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu
26 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením.

IV. Výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy mení
tak,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobcovináhradutrovkonaniapredsúdomprvejinštancievrozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením.

V. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.864,92 €
v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania týkajúcej sa náhrady
škody v rozsahu 25,76 %, a v poradí posledným výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 15,28 % voči žalovanej.2. Okresný súd uložil povinnosť na plnenie žalovanej titulom náhrady škody spôsobenej orgánom
verejnej moci aplikujúc ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

3. Žalobca v konaní tvrdil, že škoda a nemajetková ujma mu vznikli v dôsledku nezákonného
obvinenia jeho osoby a nezákonného vedenia trestného stíhania voči jeho osobe Úradom justičnej a
kriminálnej polície OR PZ Lučenec pod ČVS: ORP-688/OBK-LC-2006, a to pre trestné činy porušovania
domovej slobody a ublíženia na zdraví. Trestné stíhanie považoval za nezákonné z dôvodu, že v

konečnomdôsledkubolotrestnéstíhanieskončenérozsudkomKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.
2To/22/2012, ktorým bol spod obžaloby oslobodený. Domáhal sa tak náhrady škody vo výške 909,50 €,
ktorú zaplatil za právne zastupovanie v trestnom konaní a súčasne sa domáhal i náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 15.000,- € s odôvodnením, že obvinenie a následne nezákonné trestné stíhanie malo
vplyv na jeho zdravotný stav, psychiku, rodinné vzťahy a vzťahy priateľov a známych.

4. Okresný súd v poradí prvým rozhodnutím č. k. 7C/72/2013-157 zo dňa 13. 02. 2015 žalobe vyhovel
len čiastočne, keď uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 572,31 € s 8,75 % ročným úrokom
z omeškania od 16. 03. 2013 až do zaplatenia titulom náhrady škody a v prevyšujúcej časti nároku na
náhradu škody, ako aj zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, žalobu zamietol.

5. Vyššie uvedený rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaním žalobcu, na základe ktorého
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 16Co/41/2016-193 zo dňa 13. 10. 2016 rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie náhrady škody zamietol,
potvrdil a vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,-
€ s príslušenstvom a v závislých výrokoch o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 572,31 € s príslušenstvom, zostal nedotknutý.

6.V poradíprvérozhodnutieokresnéhosúdu,vrozsahužalobyonáhradunemajetkovejujmy,považoval
odvolací súd z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu ako rozhodnutie predčasné. Okresný

súd sa nezaoberal námietkami žalovanej, že žalobca bol v minulosti, a to aj v období, kedy bolo
vedené trestné stíhanie voči nemu vo veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 3T/60/2009, (v
ktorom bol spod obžaloby oslobodený), trestne stíhaný aj v iných trestných veciach. Odvolací súd uložil
okresnému súdu oboznámiť sa s trestným stíhaním žalobcu aj v iných trestných veciach v súvislosti
so skutkovou otázkou príčinnej súvislosti ako predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci. Právne závery okresného súdu vo vzťahu k nároku žalobcu nepovažoval
odvolací súd za súladné s judikatúrou a súdnou praxou všeobecných súdov. Následne bolo okresnému
súdu vytknuté, že sa nezaoberal ani posúdením osoby žalobcu, jeho doterajším životom, spoločenským
a pracovným postavením a ani sa dôsledne nezaoberal preukázaním tvrdenej ujmy závažnosťou
následkov, ktoré mali žalobcovi vzniknúť v súkromnom, ako aj v spoločenskom uplatnení.

7. Okresný súd následne v poradí druhým rozsudkom zo dňa 15. 01. 2018 (č.l. 237 spisu) konajúc už len
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.864,92
€ a vo zvyšku žalobu zamietol.

8. Okresný súd založil v poradí druhé napadnuté rozhodnutie na tom skutkovom a právnom základe, že
žalobca bol v trestnom konaní oslobodený spod žaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom, v dôsledku
čoho žalovaná zodpovedá v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. za škodu vzniknutú žalobcovi. Uvedenú
zodpovednosť poňal ako objektívnu, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Následne mal za preukázané, že na
strane žalobcu došlo k ujme v dôsledku toho, že sa musel podrobovať po dobu sedem rokov úkonom

trestného konania a žiť v stave právnej neistoty a ohrozenia z prípadného potrestania. Žalobca prežíval
pocity nervozity a nepríjemné poznámky svojho okolia a svojich kamarátov. Len samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo podľa okresného súdu dostatočným zadosťučinením, preto má podľa neho
nárok na náhradu za ujmu spôsobenú poškodením jeho občianskej cti a zásahom do jeho psychickej
integrity. Okresný súd zohľadnil aj dôsledky iných trestných konaní, ktoré boli vedené voči žalobcovi v

rozhodnom období, ktoré sa s trestným konaním, ktoré bolo ukončené jeho oslobodením spod obžaloby,
prelínali. Na základe tejto skutočnosti priznal žalobcovi nárok vo výške 1.864,92 €, keď prihliadol pri
určení výšky nemajetkovej ujmy aj na okolnosti, za ktorých došlo ku skutku, ktorý následne nebol
považovaný odvolacím súdom za trestný čin a táto skutočnosť bola i dôvodom pre oslobodenie žalobcuspod obžaloby. V súlade s princípom právnej istoty zároveň porovnal priznanie výšky nemajetkovej ujmy
žalobcovispriznanímtohtonárokuužprávoplatnýmrozhodnutímjehootcovizarovnakétrestnéstíhanie.
Voči žalobcovi a jeho otcovi D. D. ( a súčasne H. D. - bratovi žalobcu ) bolo začaté trestné stíhanie

ako obvinených za spolupáchateľstvo trestného činu porušovania domovej slobody a žalobcu zvlášť ako
obvineného za trestný čin ublíženia na zdraví. Prihliadol však, i keď išlo o rovnaké trestné stíhanie na
odlišné okolnosti spočívajúce v osobe žalobcu v porovnaní s jeho otcom, ktorý mal povesť bezúhonného
človeka ako aj skutky, ktoré im boli kladené za vinu. Okresný súd doplnil, že pokiaľ žalobca poukazoval
na úbytok dodávok v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, nedošlo k nemu len a bezprostredne v

dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania, ale najmä v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorej sa
žalobca dopúšťal v iných trestných veciach týkajúcich sa jeho obchodno-záväzkových vzťahov ( úverový
podvod a sprenevera ). Pokiaľ ide o osobu žalobcu musel pociťovať psychické pnutie aj z toho, že
spáchal aj iné úmyselné trestné činy, v ktorých mu hrozil trest odňatia slobody, čo aj vyústilo do výkonu
trestu odňatia slobody. Vzhľadom na tieto okolnosti preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v nepomerne nižšej výške, než bola právoplatným rozhodnutím súdu priznaná jeho otcovi a žalobu nad

sumu 1 864,92 € zamietol.

9. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP
s odôvodnením, že žalobca bol v konaní čiastočne úspešný. Pokiaľ ide o náhradu škody, poukázal na
svoje v poradí prvé rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada škody vo výške 572,31 € a

vo zvyšku bola žaloba zamietnutá s tým, že v tomto rozsahu bolo rozhodnutie potvrdené odvolacím
súdom. Okresný súd k sume 572,31 €, ktorá suma bola priznaná žalobcovi ako náhrada škody, pripočítal
i vyčíslené úroky z omeškania z istiny 572,31 € od 16. 03. 2013 až do dátumu rozhodnutia 15. 01. 2018
a na základe toho prepočítal úspech a neúspech žalobcu, ktorý v konečnom dôsledku bol úspešný, a
to v rozsahu 25,76 %. V takomto rozsahu žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej

inštancie v konaní o náhradu škody priznal. Pokiaľ ide o náhradu trov konania v súvislosti s konaním
o zaplatenie nemajetkovej ujmy, pri výpočte vychádzal okresný súd z toho, že základ odškodnenia
nemajetkovej ujmy vychádzal z úvahy súdu. Žalobca požadoval pôvodne priznať sumu 15.000,- €, avšak
aj s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 15. 03. 2013 až do zaplatenia. Opätovne posúdil
úspech a neúspech žalobcu, ktorý v celkovom rozsahu vyhodnotil v prospech žalobcu vo výške 15,28 %.

10. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ako
aj žalovaná.

11. Žalobca napadol rozsudok okresného súdu v rozsahu, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol

(výrok III.), ako aj voči jeho rozhodnutiu o náhrade trov konania (výroky I. a IV.). Poukázal na to, že
okresný súd vo svojom prístupe pri posudzovaní nezákonnosti obvinenia a trestného stíhania síce
nepresne označil základné rozhodnutie, od ktorého sa odvíja nezákonnosť obvinenia a trestného
stíhania, avšak inak základ nároku súd určil správne. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, súd
pri jej ustálení ako najvýznamnejšie kritérium preferoval dĺžku trestného stíhania, od trvania ktorej

odstupňoval jeho odškodnenie. Má za to, že okrem neprimerane dlhej doby nezákonného trestného
stíhania bolo na mieste zohľadniť aj ďalšie okolnosti prípadu, ako napr. prenesenie vyšetrovania
mimo miestnej príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní, zásahy do viacerých sfér jeho života,
zásahy a obmedzenia v do jeho základných slobôd a ľudských práv a pod.. Východiskom ním
uplatnených nárokov bola skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia a následné

trestné stíhanie spoluzahrňujúce všetky trestno-procesné úkony u neho spôsobilo vznik ujmy značného
rozsahu, pri ktorej konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Tento záver
podľa neho vyplýva zo samotnej povahy priebehu a rozsahu trestného stíhania a druhu obvinenia,
ktoré sa ukázalo ako nezákonné a nedôvodné. Jeho argumentácia sa opiera o objektívne hľadisko
- ujmu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním pre závažné trestné činy, za ktorých spáchanie

mu hrozil trest odňatia slobody na dobu až 5 rokov. Na jeho strane preto došlo k narušeniu jeho
psychiky, k pocitom nespravodlivosti, krivdy a nedôvery, nakoľko pred vznesením obvinenia bol osobou
žijúcou usporiadaným spôsobom života v meste, v ktorom ho poznalo značné množstvo obyvateľov.
V konečnom dôsledku sa bremena podozrivej, násilnej a konfliktnej osoby nezbavil a uvedené malo
negatívny vplyv i na jeho osobný život. Doplnil, že v súvislosti s uvedeným trestným stíhaním utrpela

jeho povesť a meno, súčasne sa mu po začatí trestného stíhania výrazne zmenil život zo strany
okolia, priateľov, známych, či tretích osôb, bol vystavený negatívnym vyjadreniam a prejavom, pričom
sa jeho okolie k nemu začalo správať so zvýšenou opatrnosťou, s odstupom, či opovrhovaním.
Procesným špecifikom uvedeného nezákonného trestného stíhania boli aj okolnosti, keď orgány činnév trestnom konaní predmetnú vec vyšetrovali neúmerne a neprimerane dlho, pre nečinnosť a prieťahy
v konaní došlo dokonca k presunutiu veci z miestne príslušného vyšetrovateľa inému vyšetrovateľovi a
napriek tomu zo strany štátu, či zo strany žiadneho štátneho orgánu sa mu dosiaľ nedostalo žiadneho

zadosťučinenia, či ospravedlnenia.

12. Žalobca následne namietal nesprávne rozhodnutie okresného súdu o úroku z omeškania, v ktorom
rozsahu bol jeho nárok zamietnutý. Poukázal na ust. § 15 a 16 zák. č. 514/2003 Z. z., ako aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/56/2017 a stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky Cpjn

206/2010.

13. Žalobca v odvolaní namietal aj rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, ktoré okresný
súd rozdelil na dve časti, keď náhradu trov konania vo vzťahu k nároku na náhradu škody posudzoval
samostatne a zvlášť posudzoval náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy, pričom v oboch prípadoch
v rámci posúdenia pomeru úspechu strán v konaní zahrnul aj otázku úroku z omeškania. Nesprávnosť

výrokov o náhrade trov konania napádaného rozsudku odôvodnil hlavne nesprávnym posúdením otázky
úspechu strán vo veci, od ktorého sa odvíja aj posudzovanie otázky ich náhrady. V súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy mal za to, že ak je žalobou priznaná výška plnenia založená na úvahe súdu, je
nevyhnutné považovať ho za plne procesne úspešného, preto aj ustanovenia §§ 255 a nasl. CSP je
potrebné vykladať extenzívnejšie vo vzájomných súvislostiach, aplikujúc všetky na vec vzťahujúce sa

druhy výkladov. Žalobca sa tak domáha pri náležitej interpretácii ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP priznania
plnej náhrady trov konania.

14. Pri posudzovaní otázky náhrady trov konania vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom
nákladov spojených s obhajobou v nezákonnom trestnom stíhaní postupoval okresný súd podľa

žalobcu nesprávne preto, že ako začiatok nezákonného trestného konania ustálil obžalobu prokurátora
a nie uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Nesprávnosť v právnom posúdení sa týka aj
posudzovania druhu a účelnosti jednotlivých úkonov právnej pomoci v rámci obhajoby v nezákonnom
trestnom konaní, z čoho možno vyvodiť, že aj pri posudzovaní otázky rozsahu úkonov právnej pomoci
a služby za obhajobu žalobcu v nezákonnom trestnom konaní, súd aplikoval vlastnú úvahu, a preto mu

patrí náhrada trov konania v celom rozsahu. Spochybnil tak procesný postup súdu, v dôsledku ktorého
došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, nakoľko vo veci konajúci súd z procesného hľadiska
postupoval nepredvídateľne, postup a rozhodnutie nekorešponduje procesnej právnej úprave.

15. Na záver žalobca namietal, že okresný súd nepostupoval v zmysle § 181 ods. 1, 2 CSP a v

nedodržaní postupu vzhliadol procesnú nesprávnosť, vadu, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti
prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením. Navrhol, aby
odvolací súd v celom rozsahu vyhovel opravnému prostriedku - odvolaniu a rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby uvedený napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil
a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v intenciách žaloby, nárok titulom úroku z omeškania z

náhrady škody uplatnenej a priznanej žalobcovi, ako aj nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %.

16. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu podala odvolanie aj žalovaná, a to proti výrokom,
ktorým okresný súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.864,92 €, ako aj náhradu trov konania v

rozsahu 15,28 % . Odvolanie podala žalovaná z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h/ zákona č. 160/2015 Z. z Civilný
sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“). Poukázala hlavne na skutočnosť, že ani jeden z orgánov
verejnej moci nevydali nezákonné rozhodnutie, resp. že by nesprávne úradne postupovali. Došlo k
situácii, ktorá sa v trestnom konaní bežne stáva a ktorú Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach

výslovne pripúšťa a upravuje, t. j. že trestné konanie až v štádiu konania pred súdom bolo ukončené
inak, než odsúdením obžalovaného. Zdôraznila, že konštrukcia, podľa ktorej je nezákonné uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia s poukazom na to, že počas trestného konania bol žalobca spod
obžaloby súdom oslobodený a vzhľadom na toto oslobodenie je tak uznesenie o vznesení obvinenia
nezákonným rozhodnutím, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.. Poukázala

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013 a v tejto súvislosti
uviedla, že vznesenie obvinenia pre trestný čin konkrétnej osobe nie je rozhodnutím o vine, ale
opatrenie smerujúce k tomu, aby orgány činné v priebehu trestného konania zistili skutkový stav.
Ak by zákonodarca mal v úmysle odškodniť aj osoby, voči ktorým bolo „len“ vznesené obvinenie anásledne v trestnom konaní boli spod obžaloby oslobodení, upravil by to obdobne, ako je to upravené
v § 8 ods. 5 písm. b/ tohto zákona. Z toho, že zákonodarca upravil prípady odškodnenia spôsobom
uvedeným v § 8 zák. č. 514/2003 Z. z., teda ich konkretizuje, má za to, že úmyslom bolo práve

špecifikovať len také situácie, kedy vedenie trestného stíhania malo na osobu obvineného konkrétne
nepriaznivé následky (väzba), ktoré zákonodarca považuje za dôvody hodné odškodnenia. Uznala, že i
keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie
obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný rozsudok, ale v každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného stíhania z hľadiska vývoja
dôkaznej situácie, ako aj základných zásad trestného konania. Súhlasila s názorom súdu, že žalobca
v čase trestného stíhania nebol bezúhonným občanom, pričom poukázala na iné trestné stíhania voči
nemu v tom čase vedené - právoplatne skončené odsúdením žalobcu.

17. Žalovaná sa nestotožnila sa s tým, že súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, je názoru,

že žalobcovi nárok na škodu nevznikol vôbec. Je totiž podľa nej nepravdepodobné, že by práve trestné
stíhanie, ktoré je predmetom tohto konania narušilo dobré meno a povesť žalobcu vzhľadom na iné
trestné konania voči nemu vedené. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, že v dôsledku obvinenia bol
zasiahnutý vo všetkých sférach života, ktoré vplývalo na jeho zdravotný stav, psychiku a rodinné vzťahy.
Nebolopreukázané,žebyexistovalapríčinnásúvislosťmedzitrestnýmstíhanímatvrdenýminásledkami

v živote žalobcu. Oslobodenie spod obžaloby je dostatočným satisfakčným prostriedkom a priznaná
nemajetková ujma nie je dôvodná. Navrhla, aby odvolací súd postupom podľa § 390 CSP rozhodol vo
veci sám, a to tak, že žalobu zamietne.

18. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na podrobné stanovisko v rámci

svojho odvolania, na ňom v celom rozsahu zotrval a odkázal naň.

19. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej a viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP na pojednávaní dňa 30. 05. 2019
rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 1.864,92 € v lehote

30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok II.) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

20. Odvolací súd v prejednávanej veci nariadil pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP, nakoľko mal za
to, že je potrebné zopakovať dokazovanie vykonané okresným súdom. Keďže odvolací súd preskúmava
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nielen po stránke právnej, ale i po stránke skutkovej, musí

mať možnosť sám dokazovanie zopakovať, ako i doplniť. Zmysel dokazovania v odvolacom konaní
je daný charakterom preskúmavacieho odvolacieho konania, keď odvolací súd ako súd apelačný je
zároveň súdom skutkovým. Právo odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu
na to, aby mohol preveriť správnosť skutkových zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie.
Odvolací súd tak svojou činnosťou nadväzuje na konanie pred súdom prvej inštancie a v prípade, že

opakuje, alebo dopĺňa dokazovanie nie je viazaný skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom
a môže sám zistiť skutkový podklad pre svoje rozhodnutie. Odvolací súd je pri svojom rozhodovaní
vždy povinný vychádzať z dvoch typov poznatkov, a to jednak z poznatkov skutkových a jednak z
poznatkov právnych. Obidva sú pre rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako podstatné a možnú chybu
prvoinštančného súdu v skutkových zisteniach a úvahách, alebo v nekorektnosti právneho vyhodnotenia

situácie vo väčšine prípadov je možné napraviť práve odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní.
Táto povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že
odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. Takisto v prípade,
že súd prvej inštancie dôkaz síce vykonal, avšak ho nehodnotil napr. preto, že skutočnosti z neho
vyplývajúce nepovažoval za relevantné, a teda z neho nevyvodil žiadne skutkové zistenia, nemôže

odvolacísúdtentodôkazvyužiť,pokiaľhonevykonáznovurovnakýmspôsobomsám.Odvolacísúdmusí
zopakovať aj dôkazy súdom prvej inštancie opomenuté, ak sa súd prvej inštancie dopustil pochybenia pri
hodnotení dôkazov podľa zásad uvedených v § 191 CSP, ak v určitej skutočnosti vykonal síce niekoľko
dôkazov, avšak hodnotil iba niektoré z nich a ostatné opomenul a nevysporiadal sa s nimi, potom je
odvolací súd povinný tieto dôkazy opomenuté prvoinštančným súdom vykonať sám. Ak by sa odvolací

súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho, aby rešpektoval povinnosť
opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného práva strany na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.21. Okresný súd svojím prvým rozsudkom zo dňa 13. 02. 2015 vyhovel žalobe v časti 572,31 € s 8,75
% ročným úrokom z omeškania od 16. 03. 2013 až do zaplatenia v konaní o náhradu škody a vo
zvyšku žalobu vrátane konania o náhrade nemajetkovej ujmy zamietol. Rozhodnutím Krajského súdu v

BanskejBystriciakosúduodvolacieho,bolrozsudokokresnéhosúdurozsudkomč.k.16Co/41/2016-193
potvrdený vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie náhrady škody zamietol a vo
výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 572,31 € s príslušenstvom, zostal
rozsudok okresného súdu nedotknutý. Odvolací súd však zrušil žalobu v časti o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy 15.000,- € s príslušenstvom a vo výrokoch o náhrade trov konania a v tomto

rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie za účelom nanovo posúdiť nemajetkovú ujmu
v nadväznosti na intenzitu zásahu v dôsledku trestného stíhania a nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi
vznikla výlučne v dôsledku postupu žalovanej v trestnom konaní, v ktorom bol oslobodený, ako aj v
súvislosti s existenciou príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a tvrdenými následkami v živote
žalobcu s povinnosťou súdu pripojiť si trestné spisy týkajúce sa všetkých trestných konaní vedených
proti žalobcovi v posudzovanom čase.

22. Okresný súd po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu pripojil spisy vedené Okresným súdom
Zvolen č. k. 3T/60/2009, 3T/201/2007, 4T/1/20017, 5T/2/2009, 1T/140/2009 a po výsluchu svedkov D.
D. st. (otca žalobcu), I. D. (manželky žalobcu) dospel k záveru, že nárok žalobcu je daný.

23. Odvolací súd skutkové a právne závery okresného súdu dopĺňa a konkretizuje v tom, že je nutné
považovať práve uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi, a to uznesenie OR PZ
Lučenec zo dňa 30. 11. 2006 (č. l. 9 spisu) za nezákonné. Nebolo sporné, že Slovenská republika, v
mene ktorej konala Generálna prokuratúra SR zamietla sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia zo dňa 30. 06. 2011 a podala obžalobu v trestnom konaní, v ktorom bol následne žalobca

spod obžaloby oslobodený.

24. Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky, ako zrušenie tohto uznesenia
pre nezákonnosť, aj zastavenie trestného stíhania a rovnaké následky vo vzťahu k nezákonnosti

uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2011,
4Cdo/66/2018, 7MCdo/27/2012, 4MCdo/15/2009, 7Cdo/87/2012). Opätovne je nevyhnutné zdôrazniť
to, že zodpovednosť štátu je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek zavinenie.
V tejto súvislosti preto platí, že ústavno-právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade

trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať v ust. § 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj vo všeobecnej rovine, predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti za
škodu teda naozaj zodpovedá to, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným
zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti

začatia vedenia trestného stíhania nie je to, že trestné stíhanie prebiehalo zákonne, ale to, aký je
neskorší výsledok trestného konania. Uvedeným sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 4Cdo/183/2009. V dôsledku toho je nedôvodná námietka žalovanej, ktorá naďalej trvá na tom, že
postup orgánov činných v trestnom konaní bol zákonným, a teda nárok žalobcu nie je daný. Ani okolnosť,
že v rozhodnutí krajského súdu, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, bolo konštatované,

že skutok nie je trestným činom a bolo vo vzťahu k tomu konštatované, že by prípadne mohlo ísť o
priestupok, nemá žiaden vplyv na objektívnu zodpovednosť štátu.

25. Nedôvodnou bola i námietka žalovanej vo vzťahu k tomu, že na strane žalobcu nedošlo k žiadnemu
zásahu do jeho práv a k ujme, ktorá by bola dôsledkom trestného stíhania, ktoré bolo skončené tým, že

žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére
poškodeného, resp. nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného
vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, a v prípade nemajetkovej
ujmyzapredpokladu,žejunemožnouspokojiťinak.Vkonaníbolojednoznačnepreukázanévýpoveďami
svedkov, výpoveďou samotného poškodeného, teda žalobcu, že nezákonným stíhaním vedeným voči

nemu na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 30. 06. 2011 došlo k zásahu do jeho práv
ako jednotlivca, fyzickej osoby, ak bolo proti nemu vedené na základe nezákonného rozhodnutia trestné
stíhanie v trvaní sedem rokov, neprimerane dlhú dobu, počas ktorých rokov znášal úkony orgánov
činných v trestnom konaní, a to aj v rámci výkonu trestu odňatia slobody (výkon eskorty a pod.),nevynímajúc zásah do osobnej integrity, pocity neistoty a obavy z predĺženia výkonu trestu odňatia
slobody. Tento záver vyplýva zo samotnej povahy priebehu a rozsahu trestného stíhania a druhu
obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné a nedôvodné.

26. K spôsobeniu škody - zásahu do práv žalobcu ako poškodeného dochádza v tomto prípade tým, že
došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia orgánom činným v trestnom konaní, a to dňa 30. 06. 2011,
po vydaní ktorého prokurátor nevyužil svoju kompetenciu, trestné stíhanie nepostúpil na priestupkové
konanie, teda osvojil si závery nezákonného rozhodnutia a podal na jeho základe obžalobu. Uvedené

zodpovedá i tej skutočnosti, že Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom č. k. 2To/22/2012 zo
dňa 08. 03. 2012 oslobodil žalobcu (obžalovaného) spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom, vyhodnotil jeho závažnosť tak, že sa nejedná o trestný čin, ale by sa mohlo jednať o priestupok,
ktorý však vzhľadom na odstup času nebolo možné postúpiť príslušnému orgánu na prejednanie.

27.Okresný,aniodvolacísúdvžiadnomprípadenekonštatoval,žebypostupGenerálnejprokuratúrySR

bol v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, či Trestného zákona a v tomto rozsahu nezákonným,
avšaktak,akoopakovaneodvolacísúdzdôrazňuje,rozhodujúcimmeradlomopodstatnenostizákonnosti
začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

28. Odvolací súd teda uzatvára, že nárok žalobcu na náhradu škody je daný, boli kumulatívne splnené

predpoklady zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie
- uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 11. 2006, na základe ktorého následne po podaní obžaloby
bolo vedené nezákonné trestné konanie pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 3T/60/2009, vznik škody
na strane žalobcu pozostávajúcej z účelne vyplatených trov advokátovi v trestnom konaní (ktorá otázka
je už t. č. právoplatne vyriešená), ako aj zásah do života žalobcu v dôsledku nezákonného trestného

stíhania, ktorý sa musel po dobu takmer sedem rokov trestného stíhania podrobovať úkonom orgánov
činnýchvtrestnomkonaníažiťvstaveprávnejneistoty,činebudemusieťznášaťohrozeniezprípadného
ďalšieho potrestania. Uvedený stav neistoty sa prejavil na žalobcovi tak, že tento prežíval pocity
nervozity, musel znášať aj nepríjemné poznámky svojho okolia a svojich kamarátov, keď došlo súčasne
k zásahom do jeho psychickej integrity. V rámci odvolacieho konania po oboznámení sa so spismi

vedenými na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 3T/201/2007, 4T/1/2007, 5T/2/2009, 1T/140/2009
a 3T/60/2009, ktoré trestné konania boli čiastočne vedené i počas trestného stíhania, v ktorom bol
v konečnom dôsledku žalobca spod obžaloby oslobodený, odvolací súd dospel k záveru, že všetky
ostatné trestné konania vedené proti žalobcovi bolo možné diferencovať ( odčleniť ) od ostatných
trestných konaní tým, že ostatné trestné stíhania boli vždy začaté a vedené voči žalobcovi za skutok,

ktorého sa žalobca skutočne dopustil, a ktoré trestné stíhania nevnímal ako skrivodlivosť, byť si
vedomý toho, čo urobil. Naopak v trestnom stíhaní, v ktorom bol v konečnom dôsledku spod obžaloby
oslobodený, strácal dôveru v spravodlivosť, vedel, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu nespáchal,
dlhodobo frustrovaný vedením tohto konania. Je nutné zohľadniť aj odlíšenie iných trestných konaní
v súvislosti s charakterom páchania tejto trestnej činnosti. V prípade ostatných trestných stíhaní, ich

vedenie žalobca akceptoval a tieto boli vedené v súvislosti s jeho záväzkovo-obchodnými vzťahmi, nešlo
o násilnú trestnú činnosť.

29. Odvolací súd preto uzatvára, že pokiaľ bolo voči žalobcovi nezákonne vedené trestné stíhanie po
neprimerane dlhú dobu sedem rokov, nemožno uvedené vnímať inak, ako zásah do základných práv a

slobôd poškodeného, najmä v obmedzení jeho súkromia tým, že sa musel podrobovať úkonom orgánov
činným v trestnom konaní. Špecifikom tohto prípadu je, že trestné stíhanie, ktoré bolo nezákonné, trvalo
sedem rokov a uvedená dĺžka konania bola závažným kritériom pre posúdenie zásahu do základných
práv žalobcu. Žalobca od počiatku tvrdil, že sa uvedeného skutku, ktorý mu bol kladený za vinu
nedopustil, v dôsledku trestného stíhania hľadal pomoc u psychológa, trpel traumou, nakoľko v dôsledku

toho, ak by bol odsúdený aj v konaní, v ktorom bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený,
hrozil mu trest s trestnou sadzbou až do 5 rokov. Je teda objektívne dané, že každý iný človek, ktorý by
znášal trestné stíhanie v takejto dĺžke, by uvedené považoval za zásah do základných práv a slobôd.
Bolo preukázané, že v čase, kedy sa žalobca nepodroboval výkonu trestu odňatia slobody bol vystavený
negatívnym reakciám okolia v meste, v rodine, trpel prejavmi úzkosti a pocitmi nespravodlivosti. Je

nesporné, tak ako konštatuje aj súd prvej inštancie, že v danom prípade trestné konanie proti žalobcovi
trvalo po dlhú dobu, pričom bolo preukázané, že takto dlhotrvajúce trestné konanie pôsobilo nielen na
samotného žalobcu, ale aj príslušníkov jeho rodiny. Ich bezprostrednými výpoveďami bolo preukázané,
akým spôsobom sa takéto konanie, ktoré sa dotklo žalobcu, podpísalo na jeho psychickom stave.Uvedené okolnosti a dĺžku ich vplyvu môžu posúdiť len bezprostredne príslušníci jeho rodiny, ktorí v
konaní boli vypočutí ako svedkovia.

30. Z obsahu spisov Okresného súdu Zvolen uvedených vyššie bolo preukázané, že v iných trestných
konaniach bol žalobca uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Zvolen dňa 05. 05. 2008 pre
prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona za to, že v úmysle získať finančné prostriedky
podvodným konaním na základe predchádzajúcej ústnej dohody prevzal od tretej osoby finančnú zálohu
za materiál a zaviazal sa vyrobiť, dodať a zmontovať vstavanú skriňu, pričom v určenom termíne

aj napriek opakovaným výzvam nezabezpečil dodanie predmetného tovaru, teda uviedol niekoho do
omylu a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu (spis Okresného súdu Zvolen 3T/201/2007). V
konaní vedenom Okresným súdom Zvolen č.k. 4T/1/2007 bol žalobca uznaný za vinného, nakoľko
spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. b) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)
Trestného zákona. V konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 5T/2/2009 bol žalobca

uznaný vinným za to, že spáchal trestný čin úverového podvodu podľa 250a ods. 1, 3 Trestného zákona
a v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/140/2009 bol uznaný vinným za skutok, že spáchal prečin úverového
podvodupodľa§222ods.2Trestnéhozákonaaprečinspreneverypodľa§213ods.1Trestnéhozákona.
Aj z uvedeného teda vyplýva, že ostatné trestné stíhania, ktoré boli vedené v rozhodnom období neboli
násilného trestného charakteru, teda že by sa žalobca dopúšťal násilnej trestnej činnosti tak, ako mu

to bolo kladené za vinu práve z trestnom konaní, v ktorom bol v konečnom dôsledku spod obžaloby
oslobodený a v ktorom od počiatku tvrdil, že sa trestného činu tak, ako bol vymedzený v obžalobe
nedopustil. Pokiaľ ide o ostatnú trestnú činnosť, táto súvisela s jeho podnikateľskou činnosťou a snahou
získať finančné prostriedky, keď k týmto skutkom, ktoré mu boli kladené za vinu sa priznal a bol si
vedomý, že sa ich dopustil a znášal za ne aj štátom, resp. súdom uložený trest.

31. Žalobca v konaní preukázal, akým spôsobom, rozsahom a intenzitou zasiahlo obvinenie a trestné
konanie do všetkým sfér jeho života a poškodilo ho do takej miery, že u neho nastali vážne následky
a problémy spojené s narušením psychiky, pocitmi nespravodlivosti, krivdy, či nedôvery, keď žalobca
sa bremena podozrivej násilnej a konfliktnej osoby nezbavil, po celú dobu vedenia trestného stíhania

u neho prevažoval pocit poníženosti, pretože nevedel reagovať a vnútorne sa vyrovnať so vzniknutou
situáciou so vznesením obvinenia a pod. Rovnako v tomto období s ním eliminovali a obmedzili kontakt
aj jeho priatelia a kamaráti, nakoľko žalobca bol jedným z vedúcich futbalového klubu, ktorý stál pri jeho
zrode. Rovnako sa na osobu žalobcu pozerali aj jeho susedia, ktorí na neho reagovali v odstupom. Zo
strany okolia, priateľov, či známych musel čeliť negatívnym vyjadreniam a prejavom, pričom sa jeho

okolie k nemu začalo správať so zvýšenou opatrnosťou, chladne, s odstupom a opovrhovaním.

32. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovanej o neexistencii príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím vydaným dňa 30. 11. 2006, a vyššie uvedenou ujmou na strane žalobcu.
Nemožno totiž bez ďalšieho dospieť k výkladu a cotrario, že ak bolo voči žalobcovi vedené aj iné

trestné stíhanie, či iné trestné stíhania, potom je nutné dospieť k záveru, že trestné stíhanie, ktoré bolo
ukončenéoslobodenímžalobcuspodobžaloby,niejevpríčinnejsúvislostisozásahomdojehoosobných
práv a nemalo vplyv na uplatnenie žalobcu v priebehu trvania tohto nezákonného trestného stíhania v
rodinnom,verejnomaspoločenskomživote.Vovzťahukuvedenémuokresnýsúdvykonaldokazovaniev
dostatočnomrozsahu,nazákladedostatočnezistenéhoskutkovéhostavudospelksprávnymskutkovým

a právnym záverom, preto odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 32
v celom rozsahu.

33.Odvolacísúdsa stotožnilajsozáveromokresnéhosúduoustálenívýškynáhradynemajetkovejujmy
vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí, a to v bodoch

33. až 40., na ktoré odkazuje. Súd prvej inštancie správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých došlo k
incidentu, z ktorého bolo vyvodené trestné konanie voči žalobcovi.

34. Pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu bolo potrebné rešpektovať
aj závery súdnej praxe, podľa ktorých hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou,

nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú; určenie výšky nemajetkovej ujmy má
byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti; súd musí mať
preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa ustanovenia § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahunepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti
a podobne (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/154/2011 zo dňa
12.12.2012; pre kritériá určenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pozri aj Kerecman, P.: Náhrada

nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo inak než právoplatným odsúdením 2.
časť; Justičná revue č. 10/2014, str. 1169-1196).

35. Pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd dôvodne prihliadal na tú skutočnosť, že
u žalobcu nešlo o bezúhonnú osobu, nakoľko žalobca čelil aj iným trestným konaniam, v ktorých bol v

rozhodnom období uznaný vinným, keď práve z tohto dôvodu došlo k zníženiu náhrady nemajetkovej
ujmy v porovnaní s právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy otcovi žalobcu ako spoluobvinenému za rovnaký skutok, ktorého sa mal dopustiť žalobca. V tejto
súvislosti preto i odvolací súd poukazuje na princíp právnej istoty, ak existuje právoplatné rozhodnutie
súdu týkajúce sa odškodnenia za rovnaké trestné stíhanie (za spolupáchateľstvo, porušovanie domovej
slobody a za ublíženie na zdraví), nakoľko súd vychádzal z tých istých finančných východísk, ktoré

však upravil a následne ponížil výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na osobu žalobcu,
ktoré okolnosti konštatoval okresný súd v bode 35. napadnutého rozhodnutia ako aj tú skutočnosť, že k
zníženiu zákaziek v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu nemohlo dôjsť v príčinnej súvislosti s
trestným stíhaním a následným konaním, v ktorom bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený,
aksažalobcadopustilinýchtrestnýchkonaní,privýkonesvojhopodnikaniaakostolár,atotrestnéhočinu

podvodu dňa 23.02.2007 a trestného činu sprenevery dňa 10.01.2009. K úbytku dodávok žalobcu došlo
v súvislosti s páchaním tejto trestnej činnosti a nie trestným stíhaním, za ktoré požaduje odškodnenie.
Okresnýsúdtedadôvodnepovažovalzaspravodlivé,abyžalobcanebolodškodňovanýajzapoškodenie
dobrej povesti, pretože žalobca vzhľadom na uvedenú trestnú minulosť nemohol disponovať dobrou
povesťou vo svojom odbore a nemožno vylúčiť ani vplyv ostatnej trestnej činnosti na jeho povesť a

následne výkon trestu odňatia slobody.

36. Iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, preto odvolací súd považoval rozhodnutie okresného súdu o tom,
že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný za správny, ak súčasne pri určení výšky

nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žil a pracoval ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení.

37. Danou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp.zn. 6 Cdo

37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať
sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah
odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach. Odvolací súd poukazuje aj na nález
Ústavného súdu SR zo 6. decembra 2006 sp.zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo
17. júla 2012 v prípade C. proti Slovenskej republike. Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého

výškanáhradyvkonkrétnomprípademusízohľadňovaťvýškunáhradypriznávanúvnútroštátnymisúdmi
v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Okresný súd pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadol na potrebu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím aj v kontexte
s rozhodnutiami ESĽP a rozhodol správne, ak žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 1.864,92 Eur, preto v tomto rozsahu odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

38. Výrok rozsudku, ktorým okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) odvolací súd zmenil
podľa § 388 CSP tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 1.864,92 € počnúc dňom 16. 03. 2013 až do zaplatenia a vo zvyšku nad priznaný

úrok z omeškania rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil ako vecne správny s
poukazom na dôvody v bodoch 33 až 35. Neprihliadol na námietku žalobcu o vade konania pred súdom
prvej inštancie pre nedodržanie postupu v zmysle § 181 ods. 1,2 CSP, ak okresný súd svoje právne
posúdenie pretavil do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému využil žalobca
právo na podanie opravného prostriedku a uvedenú vadu bolo možné odstrániť v odvolacom konaní.

39. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.40. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ okresný súd zamietol žalobcovi nárok na úrok z omeškania z
priznanej sumy s odôvodnením, že „žalovaná nemá povinnosť zaplatiť, keďže nemohla mať vedomosť
o výške priznanej ujmy“, je rozhodnutie v tomto rozsahu za nesprávne, nakoľko vedomosť o výške

priznanej ujmy nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Voči žalovanej si žalobca vrámci predbežného
prerokovania uplatnil náhradu škody, ktorú mu žalovaná odmietla priznať, v celom rozsahu, k plneniu
nedošlo ani čiastočne a dosiaľ zo strany žalovanej nedošlo voči žalobcovi ani k ospravedlneniu.

41. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol

predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade
škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty
na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

42. Úrok z omeškania tak v danom prípade má pôsobiť na štát, aby zodpovedne, riadne a včas posúdil a

uspokojil nároky poškodeného a jednak pôsobiť ako sankcia za neuspokojenie opodstatnených nárokov
poškodených, ktorí v dôsledku odmietavého postoja štátu boli nútení domáhať sa svojich nárokov
krajnou formou, a to znamená súdnou žalobou (viď. aj stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky
z 13.04.2011, Cpjn 206/2010, bod 10., v ktorom je konštatované, že poškodený má nárok na úrok
z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty 6 mesiacov po tom, keď nárok na nárok na

náhraduprimeranéhozadosťučineniauplatnilpostupompodľazákona.Keďžeštátmápovinnosťvlehote
6 mesiacov nahradiť škodu odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil, potom márnym uplynutím
tejto lehoty alebo v prípade, ak sa žiadosti o predbežné prerokovanie nevyhovie, nie je uplynutím lehoty
určenej poškodeným pri uplatnení nároku, ocitá sa štát ako dlžník zo zodpovednostného záväzkového
právneho vzťahu, v omeškaní a až odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty ho stíha povinnosť zaplatiť

poškodenému tiež úrok z omeškania.

43.Charakterpeňažnéhozáväzkumátotižpoprizmluvnomzáväzkudlžníka izáväzokzozodpovednosti
za škodu ako aj za bezdôvodné obohatenie. Rovnaký charakter má teda i záväzok zo zodpovednosti
za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý s poukazom na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho

zákonníka treba považovať za právny predpis súkromného práva. Žalovaná ako osoba zodpovedná
za škodu sa dostala do omeškania obdobne ako škoda podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nasledujúcim dňom po tom, ako bola vyzvaná na náhradu škodu s prihliadnutím na 6-mesačnú lehotu
na plnenie vyplývajúcu zo zákona č. 514/2003 Z. z..

44. Na záver odvolací súd pristúpil k prieskumu rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania
pred súdom prvej inštancie, a aj z dôvodu zrozumiteľnosti rozhodnutia posudzoval trovy konania zvlášť
o náhradu škody (ktoré konanie nebolo predmetom odvolacieho konania) ako aj konania o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, o ktorých nárokoch je možné rozhodovať aj v samostatných konaniach. O
náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov

konania týkajúcej sa náhrady škody v rozsahu 25,76 %, a v poradí posledným výrokom rozhodol, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,28 % voči žalovanej. Okresný súd nesprávne a
zmätočne zahrnul do pomeru úspechu a neúspechu aj otázku úroku z omeškania bez jeho kapitalizácie.

45. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

46. V konaní o náhradu škody sa žalobca domáhal tejto náhrady v rozsahu sumy 909,57 Eur s
príslušenstvom. Úspech žalobcu je možné konštatovať v rozsahu 572,31 Eur, ktorá suma bola priznaná
okresnýmsúdomjehovporadíprvýmrozsudkom,vktoromrozsahurozhodnutieokresnéhosúduzostalo
nedotknuté a vo zvyšku, v ktorom okresný súd rozsah náhrady škody voči žalovanej zamietol, bolo

rozhodnutie okresného súdu potvrdené. Je teda zrejmé, že žalobca mal v konaní o náhradu škody
úspech v rozsahu sumy 572,31 Eur (63 %) a neúspech v rozsahu sumy 337,64 Eur (37 %). Úspech
žalobcu tak v konaní o náhradu škody predstavuje rozdiel úspechu a neúspechu, t. j. 63 % - 37 % = 26
%, v ktorom rozsahu má žalobca nárok na ich náhradu voči žalovanému, o výške ktorých trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

47. Pokiaľ ide o konanie o náhradu nemajetkovej ujmy pred súdom prvej inštancie, žalobca dôvodne
poukázal na skutočnosť, že v konečnom dôsledku závisí rozhodnutie od úvahy súdu. Hoci ustanovenie§ 255 C.s.p. neobsahuje obdobné ustanovenie ako Občiansky súdny poriadok platný a účinný do
30.06.2016 v zmysle § 142 ods. 3 tohto súdneho poriadku, podľa odborných výkladov (napr. Baricová in:
Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok. Veľký

komentár. Praha: C.H. Beck 2016, strana 926) zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v
ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Odvolací súd aplikoval § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a nakoniec v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu

trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu. Z tohto dôvodu odvolací súd uzatvára, že ak bolo priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch dané úvahou súdu, tak aj v prípade, keď mal žalobca formálne úspech len čiastočný
prichádza do úvahy plná náhrada trov konania, v dôsledku čoho odvolací súd má za to, že žalobcovi

vznikol v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
v celom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah
čiastočného úspechu, a to ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume strana uplatňovala. Za
neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre
aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy

súdu. (viď. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017).

48.Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdaplikujúc§255ods.1C.s.p.,akodvolanie
podal žalobca aj žalovaná. Ani jedna zo strán nebola v odvolacom konaní úspešná, preto súd náhradu
trov odvolacieho konania žiadnej zo strán nepriznal. Pokiaľ ide o žalobcu, tento bol úspešný v rozsahu

príslušenstva ako úroku z omeškania bez jeho kapitalizácie a pre pomerné rozdelenie trov konania je
rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, keďže príslušenstvo
nebolo dosiaľ vyčíslené (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo/243/2007) .

49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).