Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18C/50/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5109207624.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci

navrhovateľa:C.R.,W..XX.XX.XXXX,F.M.X,Ž.,právnezast.AdvokátskakanceláriaMendel,Mestická,
Slovíková, s.r.o. so sídlom Žilina, Hollého 31, proti odporcovi: Start People s.r.o., so sídlom Drieňová
1H, Bratislava, IČO: 35 726 768, právne zast. JUDr. Patrik Joanidis, advokát so sídlom Mlynské Nivy
73/A, Bratislava, o náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu odporcu,

r o z h o d o l :

I. Súd vzájomný návrh odporcu na určenie, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou
zmluvou zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č.1/ a 2/ skončil, zamieta v celom rozsahu.

II. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012
vo výške 30.676,20 Eur a náhradu mzdy za obdobie od 07.06.2012 do 30.06.2013 vo výške 18.548,16
Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy od 01.07.2013 vo výške 1.451,16 Eur
mesačne do prideľovania práce navrhovateľovi alebo do platného skončenia pracovného pomeru
s navrhovateľom založeného Pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004, vždy do 25.dňa mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, ktorého sa táto náhrada týka.

IV. Súd žalobný návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamieta.

V. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom zo dňa 01.04.2009, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa
01.04.2009, domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a aby
odporca nahradil mu mzdu a trovy konania.

Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 26.05.2011 (l.č. 307) súd určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 25.02.2009, doručené odporcom navrhovateľovi dňa 25.02.2009, je neplatné.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom, keďže rozhodoval o základe a to
z dôvodu účelnosti, nakoľko najprv určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a až po
právoplatnosti tohto rozsudku súd rozhodoval o náhrade mzdy, a to v zmysle § 152 ods.2 veta druhá
O.s.p., podľa ktorého ak je to účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len
o jej základe.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 31.05.2012 potvrdil napadnutý medzitýmny
rozsudok. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2012.Vzhľadom k tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2009, doručené odporcom
navrhovateľovi dňa 25.02.2009, je právoplatným rozhodnutím súdu určené za neplatné, súd sa ďalej v
konaní zaoberal zvyšnou časťou návrhu, a to náhradou mzdy.

Súd nariadil pojednávania, na ktoré predvolal účastníkov konania a ich právnych zástupcov riadne a
včas.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, vyjadrením sa právneho zástupcu

navrhovateľa a odporcu, ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, ako aj
nariadením znaleckého dokazovania.
Z predloženej pracovnej zmluvy mal súd zistené, že navrhovateľ ako zamestnanec a odporca ako
zamestnávateľ uzavreli dňa 01.09.2004 pracovnú zmluvu na dobu určitú do 28.02.2005 s nástupom do
práce dňa 01.03.2004 ako vedúci pobočky Žilina.
Dodatkom č.1 zo dňa 01.05.2006 bola dohodnutá zmena hrubej mzdy, a to jej zvýšením.

Dodatkom č. 2 zo dňa 10.01.2008 sa taktiež zmenila základná mzda od 01.01.2008, tak, že sa mzda
zvýšila.
Keďže súdu nebola predložená žiadna listina preukazujúca zmenu pracovného pomeru z doby
určitej a navrhovateľ pokračoval v práci s vedomím odporcu, nastáva táto zmena podľa § 71 ods.2
Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím

zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer
uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.
Je nepochybné, že odporca listom zo dňa 25.02.2009 doručil navrhovateľovi okamžité skončenie
pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.1 písm.b) Zákonníka práce.

Navrhovateľ listom zo dňa 26.02.2009 oznámil odporcovi, že nesúhlasí s okamžitým skončením
pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní. (l.č. 14)
Navrhovateľ zároveň oznámil odporcovi aj listom zo dňa 09.03.2009, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Zároveň žiadal priznať náhradu mzdy, a to až do času, keď mu odporca umožní pokračovať v práci.
(l.č. 15)

Právoplatným rozhodnutím bolo okamžité skončenie pracovného pomeru určené za neplatné.

Navrhovateľ si žalobným návrhom uplatnil náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku
1.539,14 Eur mesačne od 26.02.2009 až do dňa, kedy mu odporca umožní pokračovať v práci.

Odporca listom zo dňa 09.12.2010 určil, že priemerný zárobok pre výpočet náhrad v sume 8,1983 Eur/
hod, teda priemerný mesačný zárobok navrhovateľa činil 1.426,- Eur. (l.č. 198 obsahu spisu)

Právna zástupkyňa navrhovateľa v podaní zo dňa 17.07.2012 oznámila, že súhlasí s výškou priemernej

mesačnej mzdy vo výške 1.426,- Eur tak, ako to určil odporca. (l.č. 403)

Podľa § 97 O.s.p.
(1) Odporca môže za konania uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.
(2) Vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak by tu neboli podmienky pre spojenie

vecí.
(3) Na vzájomný návrh sa primerane použijú ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a
späťvzatí.

I. Dňa 19.07.2012 bol súdu doručený vzájomný návrh na rozhodnutie súdu o skončení pracovného

pomeru navrhovateľa, pretože nemožno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby
navrhovateľa naďalej zamestnával. (l.č. 404) Svoje podanie doplnil podaním doručeným súdu dňa
08.08.2012, v ktorom žiada rozhodnúť, že pracovný pomer navrhovateľa skončil ku dňu 25.02.2009, t.j.
ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a alternatívne navrhol skončiť pracovný
pomer ku dňu určenom súdom. (l.č. 442-443)

Podľa názoru odporcu sú dané dôvody, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával, a tieto dôvody spočívajú v osobe navrhovateľa, jeho správania
sa,jehocharakterovýchvlastnostiach,postojanavrhovateľakpráci,ochote/neochoterešpektovaťaplniť
pokyny nadriadených, flagrantnej antipatie navrhovateľa ku konateľovi a zároveň jedinému spoločníkoviodporcuacelkovéhokonanianavrhovateľa,atonielenvobdobípred25.02.2009,aleajpotomtoobdobí,
ako aj počas samotného priebehu konania a jednotlivých pojednávaní vo veci samej.
Odporca v danom podaní hodnotil rozhodnutie súdu v rámci medzitýmneho rozsudku ako an bloc

neakceptovateľnú argumentáciu ohľadne osoby navrhovateľa.
Predmetom tohto konania je však vzhľadom na právoplatné medzitýmne rozhodnutie len náhrada mzdy
spolu so vzájomným návrhom.

Odporca vo svojom podaní uviedol dôvody a/-h/, pre ktoré je jeho vzájomný návrh opodstatnený, na

základektoréhožiadal,abysúdrozhodol,žepracovnýpomernavrhovateľazaloženýpracovnouzmluvou
zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č.1/ a 2/ skončil, pretože nie je možné spravodlivo požadovať
od odporcu, aby naďalej zamestnával navrhovateľa, a to s poukazom na § 81 a § 82 Zákonníka
práce. (neodovzdanie a neoprávnené používanie osobného vozidla, telefónu, mailová korešpondencia
navrhovateľa s nadriadenými, písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, navrhovateľ
prejavoval svoje flagrantné nevraživé správanie voči konateľovi odporcu, zjavnú antipatiu,...)

/V tejto súvislosti súd poukazuje, že správanie bolo obdobné na obidvoch stranách počas pojednávania,
nielen zo strany navrhovateľa./

Podľa § 79 ods.1 veta prvá Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď
alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa
nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával.

Podľa § 68 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne

a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods.2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,

najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Podľa § 63 ods.4 Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno
okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch
mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine

aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod
výpovede vznikol.
Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je

neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Je nepochybné, že súd v rámci medzitýmneho rozhodnutia ustálil, že neboli splnené podmienky pre
okamžité skončenie pracovného pomeru, a to z dôvodov uvedených v danom rozhodnutí.

Odporca vzájomný návrh odôvodnil práve dôvodmi, ktoré môžu byť za splnenia zákonných podmienok
dôvodmi pre prípadnú výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru,... zo strany zamestnávateľa,
keďže poukazuje na osobu navrhovateľa, jeho správanie, jeho pracovnú disciplínu.
Pokiaľodporcažiada,abysúdurčilskončeniepracovnéhopomeruzuvedenýchdôvodov,ktorépovažuje
za dôvody, pre ktoré nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával,

súd zdôrazňuje, že ide o dôvody podľa § 63 a nasl. Zákonníka práce, ale nie podľa § 79 Zákonníka práce
a zákonodarca nemyslel uvádzané dôvody pre takýto prípad v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce.
Súd nemôže nahrádzať v zmysle citovaného ustanovenia zamestnávateľa a končiť pracovný pomer z
dôvodov, pre ktoré môže dať zamestnávateľ výpoveď,...
Ak aj odporca uvádzal dôvody pre skončenie pracovného pomeru, predsa je nepochybné, že z takých

obdobných dôvodov odporca mienil skončiť pracovný pomer okamžitým skončením. Súd však posúdil,
ženebolisplnenépodmienkypreplatnosťtakéhoskončenia.Natoodporcažiadal,abysúdsámrozhodol
o skončení z uvádzaných dôvodov pri aplikácii § 79 ods.1 Zákonníka práce.Je neprípustné, aby súd nahrádzal zamestnávateľa, pretože ak sú také dôvody, je vecou
zamestnávateľa, t.j. odporcu, aby skončil pracovný pomer, či už výpoveďou, ..., avšak za splnenia
zákonných podmienok.

Súdskúmal,čisúdanédôvody,prektorénemožnoododporcuspravodlivopožadovať,abyzamestnanca
naďalej zamestnával.
Takýmito dôvodmi môžu byť napr. vyhlásenie konkurzu na úpadcu, hromadné prepúšťanie, a pod. Avšak
v žiadnom prípade nie dôvody, pre ktoré možno skončiť pracovný pomer z dôvodov podľa § 68 ods.1

Zákonníka práce, či § 63 Zákonníka práce.
Súd nemal zistené, a ani preukázané žiadne také dôvody, pre ktoré nemožno od odporcu spravodlivo
požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával. V zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce sa neprihliada
na konanie navrhovateľa, na jeho správanie, na jeho pracovnú morálku, na jeho vzťah a prejavy k
nadriadeným.
Odporcaokamžiteskončilpracovnýpomerzuvedenýchdôvodov,avšaksúdurčil,žedošlokneplatnému

skončeniu pracovného pomeru. Následne teda odporca žiada, aby súd rozhodol o skončení pracovného
pomeru, nakoľko pre dané dôvody (správanie navrhovateľa) nie je možné spravodlivé od neho
požadovať ďalej navrhovateľa zamestnávať, hoci súd určil, že ním skončenie pracovného pomeru je
neplatné. Odporca vlastne takýmto vzájomným návrhom nabáda súd k obchádzaniu zákona, keďže súd
na jednej strane určí, že odporca ako zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, ale zároveň ak by

mal vzájomnému návrhu vyhovieť, by určil, že pracovný pomer skončil práve pre správanie navrhovateľa
ako zamestnanca. Avšak z týchto dôvodov zákonodarca dal práve zamestnávateľovi možnosť skončiť
pracovný pomer. Týmto by súd zároveň nahrádzal zamestnávateľa. Súd môže skončiť pracovný pomer
len v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce, ale nie v spojitosti § 68 Zákonníka práce, teda nie pre dané
dôvody. Takýto postup by bol nelogický, keďže nie je dôvod, aby súd nahrádzal zamestnávateľa, ak

sú dôvody pre skončenie pracovného pomeru na strane zamestnanca (porušenie disciplíny,...) Ním
uvádzané dôvody sú nanajvýš dôvodmi pre skončenie pracovného pomeru jeho osobou. Ak aj odporca
tvrdí, že navrhovateľ prejavuje negatívny postoj k odporcovi, nie je to dôvod na skončenie podľa § 79
ods.1 Zákonníka práce.
Zároveň súd poukazuje na to, že odporca vzájomným návrhom požadoval určiť skončenie pracovného

pomeru alternatívne, a to ku dňu 25.02.2009 alebo ku dňu určeného súdom. Avšak súd nemôže
rozhodnúť o skončení pracovného pomeru spätne, ale ku skončeniu pracovného pomeru by malo dôjsť
až ku dňu nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia súdu podľa ustálenej súdnej praxe.
Preto nebolo možné vzájomnému návrhu podľa 1.alternatívy vyhovieť ani z uvedeného dôvodu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd vzájomný návrh odporcu v celom rozsahu zamietol.

Súd poukazuje, že dôvody uvádzané odporcom pre skončenie pracovného pomeru súdom nie sú
opodstatnené,avšakuvádzanédôvodymožnozohľadniťpriuplatnenínárokunazníženie,činepriznanie
náhrady mzdy v zmysle § 79 ods.2 Zákonníka práce v znení platnom v čase vzniku tohto nároku.

II. Navrhovateľ požadoval náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j.
od 26.02.2009, a to až dovtedy, kým mu odporca neumožní pracovať. Súd nárok posúdil ako dva
samostatné nároky, a to podľa § 79 Zákonníka práce a podľa § 142 Zákonníka práce.

Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Základným predpokladom trvania pracovného pomeru je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby

ho zamestnávateľ naďalej zamestnával.

Je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že navrhovateľ oznámil odporcovi najprv listom zo dňa
26.02.2009, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní(l.č. 14) a následne listom zo dňa 09.03.2009, že trvá na ďalšom zamestnávaní s tým, že žiadal priznať
náhradu mzdy, a to až do času, keď mu odporca umožní pokračovať v práci.
Zároveň podal žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia a na zaužívanú súdnu prax v zmysle nižšie citovaných
rozhodnutí najvyššieho súdu, súd poukazuje:
Nároky účastníkov z neplatného skončenia pracovného pomeru sa riadia ustanoveniami Zákonníka
práce, ktoré upravujú práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru, v ktorom sú ich vzťahy

sporné v dôsledku skončenia pracovného pomeru. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy odo dňa, kedy
zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. To platí len vtedy, ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní v dobe, keď pracovný pomer mal podľa neplatného
skončenia skončiť, čo je deň, od kedy môže byť najskôr priznaná náhrada mzdy zamestnancovi.
Teda nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vzniká až dňom
nasledujúcim po okamžitom skončení. (21Cdo 700/2001)

To ale neznamená, že zamestnanec má automaticky nárok na náhradu mzdy od toho dňa. Závisí to od
toho, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Ak zamestnanec
neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť okamžitého
skončenia a o náhradu mzdy, tak je podmienka zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnaní, nahradená, avšak je tu rozhodné, kedy bol doručený rovnopis žaloby zamestnávateľovi, v

žiadnom prípade kedy bola žaloba podaná na súde. (R 36/1979)
Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec
podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti. Oznámenie, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, ale taktiež požiadavku na náhradu mzdy v zmysle ustanovení Zákonníka práce.

(R 24/1996, 21Cdo 387/2003)

Nárok na náhradu mzdy v tomto prípade bol navrhovateľom riadne uplatnený už v jeho podaní dňa
26.02.2009, kedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo nebolo medzi stranami sporné a nikým
namietané.

Teda navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy dňa 26.02.2009.

Zamestnancovi patrí náhrada mzdy až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci
alebo kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho
rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. (21Cdo 387/2003, R

33/1977, ...)

Podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce v znení v čase vzniku nároku na náhradu mzdy ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,

prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Keďže rozhodnutie v časti výroku o neplatnosť pracovného pomeru bolo právoplatné dňa 06.06.2012,
súd mohol priznať náhradu mzdy iba do tohto dátumu, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenia §
79 Zákonníka práce s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu. Teda len za obdobie od 26.02.2009

do 06.06.2012, čo je doba presahujúca 12 mesiacov.

Odporca navrhoval zníženie náhrady mzdy.

V záujme toho, aby došlo k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy po uplynutí zákonom stanoveného

počtu mesiacov, zamestnávateľ musí toto zníženie uplatniť na súde. Pri rozhodovaní o znížení náhrady
mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie.
Súd môže náhradu mzdy priznať, len ak je splatná v dobe vydania súdneho rozhodnutia. Pri úprave
nárokov zamestnanca na náhradu mzdy v súvislosti s uplatnením neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nemožno použiť všeobecné ustanovenia zákonníka práce o náhrade mzdy pri prekážkach v

práci na strane zamestnávateľa. (R10/1969,...)
Nárok na náhradu mzdy patrí zamestnancovi pri splnení zákonných predpokladov do právoplatnosti
rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Takto priznaná
náhrada mzdy patrí zamestnancovi najneskôr do času, keď zamestnávateľ umožní zamestnancovipokračovať v práci alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. (V danom prípade však
ďalší nárok na náhradu mzdy po právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia sa spravuje podľa § 142
Zákonníka práce, teda predmetný nárok na náhradu mzdy je od oznámenia trvania na pracovnom

pomere do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru.)
Náhrada mzdy, ako ju upravuje § 79 ods.1 Zákonníka práce, je dôsledkom nesplnenia povinnosti
zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať zamestnancovi, trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady závisí od možnosti a
ochotyzamestnancavykonávaťprácu.Aktedazamestnanecniejeschopný(napr.prePN,keďmupatria

nemocenské dávky) prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa ust.
§ 79 Zákonníka práce. Náhrada mzdy podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,
na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má
charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne
okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom. (R 51/1975, R 90/1970, 21Cdo 1746/2001, ...)

Ustanovenie § 79 ods.2 Zákonníka práce je svojou povahou sankciou voči zamestnávateľovi za to, že si
neplní svoju povinnosť, resp. neprideľuje zamestnancovi prácu. Zároveň má vo vzťahu k zamestnancovi
satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania
zamestnávateľa stráca.
Nárok na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce patrí zamestnancovi pri splnení zákonných

predpokladov najneskôr do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie
pracovného pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa je neplatné. (R 33/1977, 21Cdo
387/2003,...)

Podmienkou na zbavenie sa povinnosti zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi, s ktorým bol

neplatne skončený pracovný pomer, náhradu mzdy, je, že mu umožní pokračovať v práci, teda že
sa bude pokračovať v tom pracovnom pomere, ktorý bol úkonom zamestnávateľa neplatne skončený.
Skutočnosť, že takýto zamestnávateľ zamestná zamestnanca v ďalšom pracovnom pomere, má vplyv
nie na existenciu nároku podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce, ale iba na výšku, v akej bude prípadná
náhrada mzdy zamestnancovi poskytnutá. (21Cdo 991/2001)

Náhrada mzdy sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, iba ak je splatná v čase vydania súdneho
rozhodnutia. Nemôže sa zásadne priznať ako opakujúca sa dávka do budúcnosti. (R 57/1968)

Hoci podľa zaužívanej súdnej praxe pri rozhodovaní o žiadosti odporcu na zníženie náhrady mzdy
zohľadňovali súdi to, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, okolnosti, za akých svoj zárobok

dosahoval,... (V 7/1985), nie je možné toto aplikovať aj v danom prípade vzhľadom na platnú právnu
úpravu.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (platnom do 31.08.2007) ak celkový čas, za ktorý by sa
mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,

prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával
a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce časť vety za bodkočiarkou od účinnosti novely
Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 348/2007, t. j. od 1.9.2007, bola táto časť vety zo zákona

vypustená. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu
v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s
účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu
zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že

právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.

Hodnotovázmenavprávnomporiadkumalazanásledokzmenuvýznamunormatívnehotextu(právneho
pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd
môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy zneplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by
bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru súdu
ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z

dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti.
Tejtohodnotezodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviuanaplnenievšeobecnýchprávnychzásad,
podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať
prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže
byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi

vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. (6 Cdo 157/2010)
Z uvedeného vyplýva, že nie je rozhodujúce, či navrhovateľ sa zaraďoval do práce, či pracoval u iného
subjektu a pod.
Pri znižovaní náhrady mzdy sa berie ohľad na správanie zamestnanca,...
Napriek tomu súd poukazuje na to, že navrhovateľ sledoval ponuky voľných miest, na ktoré riadne
reagoval, dokonca bol evidovaný aj v evidencii uchádzačov o zamestnanie, čo preukazujú aj predložené

potvrdenia, ktoré sú od 07.08.2009. (l.č. 446-498)
Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 18.07.2012 mal súd zistené, že navrhovateľ mal v období od
01.02009 do 31.12.2009 vyplatenú dávku v nezamestnanosti, a to v celkovej výške 4.333,40 Eur. (l.č.
427)
Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ž. zo dňa 23.05.2012 súd mal zistené, že navrhovateľ

je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie odo dňa 01.07.2009 a evidencia trvá. Podľa
predloženého rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ž. zo dňa 16.07.2009 navrhovateľ
je zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 01.07.2009. Súd mal preukázané, že
navrhovateľ hľadal zamestnanie, čo potvrdil aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ž.. (l.č.446-498)
Z potvrdenia o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 24.02.2009 do

30.06.2009 vyplýva, že navrhovateľovi bolo vyplatené nemocenské v mesiaci 06/2009 a 07/2009 spolu
1.672,70 Eur. (l.č.430) Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ bol na PN v tomto období.

Z listu Sociálnej poisťovne zo dňa 28.05.2009 vyplýva, že pracovná neschopnosť navrhovateľa č.
I842168 od 24.02.2009 bola vystavená opodstatnene, avšak z dôvodu porušenia liečebného režimu

nemá nárok na výplatu nemocenského od 24.02.2009 do 26.03.2009. (l.č. 60)
Súd poukazuje na to, že nevyplatenie nemocenského nemá vplyv na to, že pracovná neschopnosť bola
opodstatnená a za obdobie PN nie je možné priznať aj náhradu mzdy.

Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 07.08.2012 mal súd zistené, že navrhovateľ bol vedený v

evidencii Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného v rozhodnom období od 24.02.2010-26.02.2010 a
01.03.2010 do 31.07.2010. (l.č. 444-445)

Navrhovateľ tvrdil, že sa viackrát pokúšal pokračovať v práci u odporcu, avšak nebolo mu to umožnené.
Toto vyplýva aj zo záznamu zo dňa 12.06.2012 za prítomnosti svedkyne T..L., kedy navrhovateľ sa

dostavil na pobočku odporcu v Žiline za účelom nástupu na výkon práce s tým, že odporca ako
zamestnávateľ mu neumožnil pracovať, prácu mu nepridelil a navrhovateľ bol nútený pobočku opustiť.
(l.č. 432)
Takýto postup vyplýva aj podľa zápisu zo dňa 18.06.2012, kedy opätovne sa navrhovateľ pokúšal o
výkon práce na pobočke v Žiline a taktiež mu nebolo umožnené pracovať.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval listom zo dňa 13.06.2012 odporcu
adresovaného na sídlo odporcu, aby oznámil, kedy bude môcť navrhovateľ začať vykonávať prácu
na pobočke v Žiline v zmysle pracovnej zmluvy, resp. aby mu oznámil dôvody, pre ktoré mu nie je
umožnené pracovať v jeho spoločnosti. V opačnom prípade to bude považovať za prekážku na strane
zamestnávateľa, za čo prináleží navrhovateľovi náhrada mzdy. (l.č. 433)

Je však nepochybné, že navrhovateľ nijako v dobe od doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti tohto skončenia nežiadal odporcu o umožnenie
vykonávania práce. (t.j.od 25.02.2009 do 06.06.2012)
Práve naopak, navrhovateľ čakal cca 39 mesiacov na výzvu odporcu bez toho, aby sám vynaložil nejaké

úsilie. Navrhovateľ vyzval odporcu až po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, a to dňa 13.06.2012, hoci rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2012.Takéto konanie zo strany navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi a bolo by v rozpore s dobrými
mravmi mu priznať náhradu mzdy, ktorá je v danom prípade len ekvivalentom satisfakcie, za celé
obdobie, t.j. cca za 39 mesiacov.

Navrhovateľ poukazoval na to, že mu nebola daná žiadna výzva zo strany odporcu. Súd poukazuje,
že nie je možné si takto vykladať povinnosť odporcu umožniť výkon práce počas súdneho konania, a
to ani z dôvodu, že je to tak uvedené v nejakom komentári, avšak bez relevantného podkladu, pričom
komentár nie je zákon, nie je právna norma a nie je teda záväzný.
Je nepochybné, že ani odporca, ani navrhovateľ nedal žiadny podnet na pokračovanie v práci.

Zároveň je nepochybné, že konanie navrhovateľa voči odporcovi nebolo vždy korektné, čo vyplynulo
z vykonaného dokazovania, či už jeho správanie, resp. využívanie osobného vozidla aj po skončení
dohody o jeho užívaní,.... Je evidentné, že vytknuté správanie navrhovateľa nepostačovalo pre platné
skončenie pracovného pomeru. Ale to neznamená, že súd skončí tento pracovný pomer v zmysle § 79
ods.4 Zákonníka práce, teda že pre správanie navrhovateľa nie je spravodlivé požadovať od odporcu,
aby ho naďalej zamestnával. Predsa odporca je ten, ktorý pre správanie navrhovateľa môže skončiť

pracovný pomer pri splnení zákonných predpokladov. Toto je vecou len odporcu a také konanie nemôže
z takých dôvodov nahrádzať súd. Súd však toto môže zohľadniť pri určení náhrady mzdy pri uplatnení
nároku zamestnávateľa podľa § 79 ods.4 Zákonníka práce, čo aj odporca uplatnil.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd má za to, že sú dané dôvody na zníženie náhrady mzdy v

zmysle § 79 ods.2 Zákonníka práce.
Navrhovateľ požadoval náhradu mzdy listom zo dňa 26.02.2009, pričom v zmysle ustálenej súdnej
praxe táto náhrada mzdy patrí navrhovateľovi najneskôr do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti
skončení pracovného pomeru, t.j. do 06.06.2012, čo predstavuje cca 39 mesiacov. Je nepochybné, že
navrhovateľ a ani odporca počas doby 39 mesiacov neurobil žiadny úkon smerujúci k vykonávaniu práce

navrhovateľom.
V zmysle § 79 ods.2 Zákonníka práce môže súd znížiť náhradu mzdy, ak presahuje 12 mesiacov, t.j. v
danom prípade to znamená po 26.02.2010.

S poukazom na ustálenú súdnu prax a na platnú právnu úpravu, zamestnancovi nepatrí náhrada mzdy

za obdobie jeho práceneschopnosti, a to bez ohľadu na to, či mu bolo vyplatené nemocenské a v akej
výške.
Bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ bol dočasne práceneschopný v období od 24.02.2009
do 30.06.2009.

Navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy od 26.02.2009, teda odo dňa, kedy odporcovi oznámil,
že trvá na pracovnom pomere, čo medzi účastníkmi nebolo sporné a jednak to vyplýva z predložených
listín.
Keďže toto medzi účastníkmi nebolo sporné, súd si to osvojil v zmysle § 153 ods.1 O.s.p.

Na základe uvedeného súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce
od 26.02.2009, a to do právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia, t.j. do 06.06.2012.
Podľa znaleckého posudku súd mal zistený priemerný mesačný zárobok, ako aj priemerný hodinový
zárobokpretotoobdobie,t.j.1.426,80Eurmesačnea8,20Eurzahodinu,čonebolozostranyúčastníkov
namietané a rozporované.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol na PN od 24.02.2009 do 30.06.2009, teda aj v rozhodnom období,
aj keď navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy od 26.02.2009, súd za obdobie PN náhradu
mzdy nepriznal, teda za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 priznal náhradu mzdy po odpočítaní
nepriznanej náhrady mzdy za obdobie PN. Súd poukazuje na to, že pokiaľ navrhovateľovi nebola
vyplatená nemocenská dávka, nemá to vplyv na náhradu mzdy, pričom je nepochybné, že konaním

navrhovateľa nebolo toto vyplatené, čo však nemôže byť na úkor zamestnávateľa, t.j. odporcu; v takom
prípade si znáša následky sám navrhovateľ.
Čo sa týka dávky v nezamestnanosti, tá sa spravuje inými právnymi predpismi a nemá to v danom
prípade vplyv na náhradu mzdy a pokiaľ boli vyplatené, bude to vecou iného (správneho) konania.

Náhrada mzdy, ktorý zamestnancovi patrí podľa § 79 Zákonníka práce, je vyvolaná tým, že
zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal v rozpore s platnými právnymi
predpismi prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci zamestnanec trval na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplneniapovinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho ďalej
zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Náhrada mzdy v takom prípade má len charakter
ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec mohol zarobiť, keďže mu zamestnávateľ neplatne rozviazal

pracovnýpomer.Zákontýmtosleduje,abyzamestnancovibolareparovanáujma,ktorúutrpelnásledkom
protiprávneho postupu zamestnávateľa.
K strate na zárobku zamestnanca však môže dôjsť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný
prácu vykonávať. Ak zamestnanec nemôže svoju prácu vykonávať podľa pracovnej zmluvy v dôsledku
dočasnej pracovnej neschopnosti alebo z iného dôvodu osobnej prekážky v práci, pri ktorej nepatrí

zamestnancovi náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce. Nároky
na dávky nemocenského poistenia a pod. patria zamestnancovi po dobu trvania takých prekážok v práci
v zmysle platných právnych predpisov. Teda zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy za dobu jeho
dočasnej pracovnej neschopnosti. (Cpjn 4/2004,...)
Je nepochybné, že navrhovateľ bol na PN a bez ohľadu na to, že mu boli dávky odobraté, nemá za
obdobie PN nárok na náhradu mzdy, keďže konaním nie odporcu boli dávky odobraté, čo nemôže byť

na úkor odporcu ako zamestnávateľa.

Zároveň súd na základe vyššie uvedeného znížil náhradu mzdy o 50 % za obdobie presahujúce 12
mesiacov tak, že priznal náhradu mzdy v období od 26.02.2009 do 26.02.2010 po 1.426,80 Eur mesačne
(obdobie 12 mesiacov, t.j. 12x 1.426,80 Eur po odpočítaní náhrady mzdy za obdobie PN) a v období

presahujúcom 12 mesiacov po 1 priemerného mesačného zárobku, t.j. od 27.02.2010 do 06.06.2012.
Zníženie priemerného mesačného zárobku v období presahujúcom 12 mesiacov (za zvyšných 27
mesiacov) o 50 % súd považoval primerané vzhľadom na správanie navrhovateľa, ako aj na to, že
nielen zamestnávateľ neprideľoval prácu navrhovateľovi, ale ani navrhovateľ počas 39 mesiacov nebol
činný a čakal bez žiadnej aktivity na výzvu zamestnávateľa - odporcu, čo je tiež zo strany navrhovateľa

špekulatívne vzhľadom na to, že vedel o výške mzdy a o povinnosti odporcu nahradiť mzdu v prípade
neprideľovania práce a teda využil neplnenie povinnosti odporcu, v dôsledku čoho bola v jeho prospech
čo najdlhšia doba neplnenia zo strany odporcu vzhľadom aj na výšku mzdy.

Za účelom výpočtu priemerného mesačného zárobku v zmysle § 134 Zákonníka práce súd nariadil

znalecké dokazovanie

Podľa § 134 Zákonníka práce
(1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného

zamestnancom v rozhodujúcom období.
(2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje
priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

(3) Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa
namiestopriemernéhozárobkupravdepodobnýzárobok.Pravdepodobnýzároboksazistízomzdy,ktorú
zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
(4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok
sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť

priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času
zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Podľa znaleckého posudku č. X/XXXX priemerný mesačný zárobok k 26.02.2009 je 1.426,80 Eur a

priemerný hodinový zárobok vo výške 8,20 Eur. (l.č. 538 obsahu spisu)

Vzhľadom na to, že súd priznal zníženú náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce za obdobie od
27.02.2010 do 06.06.2012, súd priznal náhradu mzdy vo výške 30.676,20 Eur za toto obdobie.

Teda súd vypočítal náhradu mzdy za prvých 12 mesiacov po odpočítaní náhrady mzdy za obdobie
PN navrhovateľa, t.j. 12x 1.426,80 Eur (za obdobie od 26.02.2009 do 26.02.2010), t.j. 17.121,60 Eur
- 5.838,50 Eur (obdobie PN od 26.02.2009 do 30.06.2009), t.j. spolu 11.283,20 Eur + náhrada mzdyod 27.02.2010 do 06.06.2012, t.j. 1 z 38.786,- Eur, t.j. 19.393,- Eur, teda za obdobie od 26.02.2009 do
06.06.2012 vo výške 30.676,20 Eur.

Výpočet:
- za obdobie od 26.02.2009 do 26.02.2010 = 12x 1.426,80 Eur=17.121,60 Eur. Od danej sumy sa
odpočíta náhrada mzdy za obdobie PN navrhovateľa, keďže počas PN nepatrí navrhovateľovi náhrada
mzdy, t.j. za obdobie od 26.02.2009 do 30.06.2009 (2 pracovné dni vo 02/2009 a 4 celé mesiace
03/2009-06/2009, t.j. 2 dní=16 hodín x 8,2 Eur + 4x 1.426,80 Eur, spolu 5.837,40 Eur), teda 17.121,60

Eur - 5.838,40 Eur=11.283,20 Eur + 1 z náhrady mzdy za obdobie od 27.02.2010 do 06.06.2012, (0
pracovných dní v 02/2010, 4 pracovné dni v 06/2012 a 27 celých mesiacov), t.j. 27mesiacov x 1.426,80
Eur+za4dni=32hodínx8,2Eur,t.j.38.523,60+262,4=38.786,-Eur,teda1zdanejsumy=19.393,-Eur.
Za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 je náhrada mzdy vo výške 30.676,20 Eur.

III. Navrhovateľ požadoval náhradu mzdy aj za obdobie po právoplatnosti rozhodnutia o skončení
pracovného pomeru z dôvodu, že odporca neumožnil navrhovateľovi ani po právoplatnosti
medzitýmneho rozhodnutia pracovať.

Podľa § 142 Zákonníka práce

(1) Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na
strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo
inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí
mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
(2) Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu

zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50% jeho priemerného zárobku.
(3) Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú
uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.
(4) Ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové

dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o inú prekážku v práci
na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou
najmenej 60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím
zamestnávateľa.

Ak bol neplatne skončený pracovný pomer so zamestnancom a pracovný pomer naďalej trvá a ak
zamestnávateľ po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
neprideľuje v rozpore s ustanovením § 35 ods.1 písm.a) Zákonníka práce zamestnancovi prácu, má
zamestnanec nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods.3 Zákonníka práce, prípadne tiež na náhradu
škody. (21Cdo 700/2001)

Po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo určené neplatné skončenie pracovného pomeru, vzájomné
práva a povinnosti sa opäť riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Ak
zamestnávateľ ani po právoplatnosti takého rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
nepripustil zamestnanca k práci, teda neprideľuje mu prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku
na strane zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce, a preto zamestnancovi po dobu, kedy mu

zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí mu náhrada mzdy a túto náhradu nie
je možné znížiť, resp. nepriznať vôbec, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. Zamestnanec si môže
uplatňovať nárok na náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce. Teda ak zamestnávateľ neplatne
skončil pracovný pomer a pracovný pomer naďalej trvá a ak zamestnávateľ po právoplatnosti takého
rozhodnutia neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, zamestnanec má nárok na

náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce. (Cpjn 4/2004, S III str. 147, ...)

Bolo nesporne preukázané, pričom ani medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca ako
zamestnávateľ aj napriek právoplatnému rozhodnutiu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
navrhovateľa, neprideľoval navrhovateľovi žiadnu prácu. Navrhovateľ síce preukazoval, že sa dostavil

k odporcovi s výzvou, aby mu vzhľadom na právoplatné medzitýmne rozhodnutie v danej veci umožnil
pracovať, avšak je nepochybné, že dvakrát sa navrhovateľ za účasti svedkyne dostavil na pobočku
odporcu v Ž., kde však nebol prítomný ani konateľ odporcu. Bola tam prítomná pracovníčka odporcu,
ktorá navrhovateľa nepoznala a ani nevedela o danej záležitosti. Je nepochybné, že navrhovateľ malvedomosť, kto je konateľom odporcu, kto je nadriadený a kde má sídlo odporca, na ktoré sa však obrátil
s danou výzvou len jedenkrát.
To však nemá vplyv na vznik jeho nároku na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods.3 Zákonníka práce.

V zmysle tohto ustanovenia iné prekážky, akou je aj neprideľovanie práce zamestnancovi, zakladajú
právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.
Z hľadiska existencie prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi
je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto skutočnosti môže alebo nemôže

zamestnávateľ ovplyvniť.

Z vykonaného dokazovania súd nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktorý odporca neprideľoval prácu
navrhovateľovi. Dokonca ani odporca žiadny relevantný dôvod neuvádzal.

Súd mal preukázané, že navrhovateľ bol ten, ktorý po právoplatnosti vyzýval listom zo dňa 13.06.2012

odporcu na prideľovanie práce. Odporca však nereagoval, čo dôvodil tým, že vzhľadom na medzitýmny
rozsudok využíval všetky opravné prostriedky a zároveň spisoval vzájomný návrh. Tieto dôvody nie
sú však relevantné dôvody pre porušovanie povinnosti prideľovania práce. Týmto konaním odporca
nerešpektoval právoplatné rozhodnutie o neplatnom skončení pracovného pomeru, podľa ktorého
pracovný pomer naďalej trval, ale aj napriek tomu navrhovateľovi neumožnil pracovať.

Je nepochybné, že odporca bol povinný a túto povinnosť si nesplnil. Pokiaľ odporca tvrdí, že navrhovateľ
ho neoslovil, súd poukazuje na to, že bolo v záujme navrhovateľa ho vyzvať, a to vzhľadom na sankciu
stanovenú § 142 ods.3 Zákonníka práce, ako aj vzhľadom na možnosť odporcu skončiť pracovný pomer
zasplneniazákonnýchpodmienokzdôvodunedostaveniasanavrhovateľadoprácebezospravedlnenia

a uvedenia dôvodu, teda pre jeho absenciu.

Odporca ničím nepreukázal, že prideľoval prácu navrhovateľovi, dokonca to ani netvrdil.

Keďže je nepochybné, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť bez objektívneho a relevantného dôvodu,

vznikla tak prekážka na jeho strane, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na povinnosť nahradiť
mzdu navrhovateľovi po právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia, teda od 07.06.2012.

Podľa znaleckého posudku č. X/XXXX priemerný mesačný zárobok k 26.02.2009 je 1.426,80 Eur (l.č.
538 obsahu spisu) a k 06.06.2012 priemerný mesačný zárobok je vo výške 1.451,16 Eur, priemerný

hodinový zárobok je vo výške 8,34 Eur (l.č. 539).

Pre nárok uplatnený navrhovateľom v zmysle § 142 Zákonníka práce, teda za obdobie neprideľovania
práce odporcom navrhovateľovi ani po právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, súd si osvojil závery znaleckého posudku a určil náhradu mzdy v zmysle

§ 142 ods.3 Zákonníka práce vo výške 1.451,16 Eur mesačne do prideľovania práce navrhovateľovi,
resp. do skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom.
Keďže tento nárok navrhovateľovi patrí od 07.06.2012, t.j. od nasledujúceho dňa po právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku, vzhľadom na dátum rozhodnutia o náhrade mzdy súd určil, že „zameškanú“
náhradu mzdy za obdobie od 07.06.2012 do 30.06.2013 je odporca povinný splatiť do 3 dní od

právoplatnosti a každú ďalšiu náhradu mzdy vo výške 1.451,16 Eur mesačne do prideľovania práce
navrhovateľovi, resp. do platného skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom v zmysle článku V.
Pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.2004 vždy do 25.dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, ktorého sa
táto náhrada týka.
„Zameškaná“ náhrada mzdy za obdobie od 07.06.2012 do 30.06.2013 je vo výške 9.841,20 Eur. (17

pracovných dní v mesiaci 06/2012 a 12 celých mesiacov, t.j. 17 dní=136 hodín x 8,34 Eur=1.134,24 Eur
+ 12 mesiacov x 1.451,16 Eur, t.j. 17.413,92 Eur = 18.548,16 Eur)

Čo sa týka zníženia náhrady mzdy, ktorú si odporca uplatnil, to je možné len pri náhrade mzdy podľa
§ 79 Zákonníka práce.

V tomto prípade v tejto časti ide o náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce, preto zníženie nie je
možné.Na základe uvedených skutočností žalobný návrh vo zvyšnej časti, v ktorej súd navrhovateľovi náhradu
mzdy nepriznal, zamietol.

Vykonané dokazovanie súd považoval za dostatočné pre hodnoverné zistenie skutkového stavu a má
za to, že ďalšie dokazovanie v tejto časti by nebolo hospodárne, ani účelové a efektívne.
Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné
ustanovenia mal súd preukázané uplatňované právo navrhovateľa, a preto súd vyhovel návrhu

navrhovateľa v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a zároveň vzájomný návrh
odporcu zamietol v celom rozsahu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods.3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z
dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd
môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods.1 O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods.1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)

alebo obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu

prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods.2 O.s.p. ustanovenie § 205a ods.1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak

účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).