Rozsudok Judgement was issued on Friday, May 22, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18C/50/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5109207624.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci

navrhovateľa: C. R., W.. XX.XX.XXXX, F. M. X, Ž., právne zast. Advokátska kancelária Mestická,
Slovíková, s.r.o. so sídlom Žilina, Hviezdoslavova 6, proti odporcovi: Start People s.r.o., so sídlom
Drieňová 1H, Bratislava, IČO: 35 726 768, právne zast. JUDr. Peter Joanidis, advokát so sídlom
Tomášikova 50/B, Bratislava, o náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu odporcu,

r o z h o d o l :

Pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č. 1
a 2 končí dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 vo
výške 30.676,20 Eur a náhradu mzdy za obdobie od 07.06.2012 do 22.05.2015 vo výške 51.407,76 Eur,
a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobný návrh vo zvyšnej časti zamieta.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 2.994,02 eur na účet právneho

zástupcu navrhovateľa v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je povinný nahradiť trovy štátu Slovenskej republiky vo výške 268,65 eur na účet Okresného
súdu Žilina v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom zo dňa 01.04.2009, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa
01.04.2009, domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a aby
odporca nahradil mu mzdu a trovy konania.
Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 26.05.2011 (l.č. 307) súd určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru zo dňa 25.02.2009, doručené odporcom navrhovateľovi dňa 25.02.2009, je neplatné.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom, keďže rozhodoval o základe a to
z dôvodu účelnosti, nakoľko najprv určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a až po
právoplatnosti tohto rozsudku súd rozhodoval o náhrade mzdy, a to v zmysle § 152 ods.2 veta druhá
O.s.p., podľa ktorého ak je to účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len
o jej základe.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 31.05.2012 potvrdil napadnutý medzitýmny

rozsudok. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2012.

Vzhľadom k tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2009, doručené odporcom
navrhovateľovi dňa 25.02.2009, je právoplatným rozhodnutím súdu určené za neplatné, súd sa ďalejv konaní zaoberal zvyšnou časťou návrhu, a to náhradou mzdy, o čom rozhodol rozsudkom zo dňa
20.06.2013 (l.č. 605), voči ktorému bolo podané odvolanie, na základe čoho odvolací súd napadnuté
rozhodnutie uznesením zo dňa 30.09.2013 zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd nevysporiadal s okolnosťami, ktorými
odôvodňoval skutočnosť, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ako
zamestnancanaďalejzamestnával.Takýnázorodvolacísúdzastávalajnapriekodôvodneniuvrozsudku
na strane 4-5.
Zároveň posúdil, že rozhodnutie je nepreskúmateľné v časti krátenia náhrady mzdy za obdobie

presahujúce 12 mesiacov o 50 %, nakoľko vraj bolo odôvodnené iba tým, že konanie navrhovateľa
nebolo vždy korektné vo vzťahu k odporcovi. Odvolací súd dospel k záveru, že nároky navrhovateľa
podľa § 142 Zákonníka práce nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti, ale len ku dňu
rozhodnutia súdu.

Následne na to súd nariadil pojednávania, na ktoré predvolal účastníkov konania a ich právnych

zástupcov riadne a včas, pričom postupoval v zmysle intencií Krajského súdu v Žiline.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, vyjadrením sa právneho zástupcu
navrhovateľa a odporcu, ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, ako aj
nariadením znaleckého dokazovania.

Z predloženej pracovnej zmluvy mal súd zistené, že navrhovateľ ako zamestnanec a odporca ako
zamestnávateľ uzavreli dňa 01.09.2004 pracovnú zmluvu na dobu určitú do 28.02.2005 s nástupom do
práce dňa 01.03.2004 ako vedúci pobočky Žilina.
V článku IX. bod 1 Zmluvy podpisom tejto zmluvy sa v celom rozsahu ruší znenie pôvodnej pracovnej

zmluvy zo dňa 01.03.2004.
Dodatkom č.1 zo dňa 01.05.2006 bola dohodnutá zmena hrubej mzdy, a to jej zvýšením.
Dodatkom č. 2 zo dňa 10.01.2008 sa taktiež zmenila základná mzda od 01.01.2008, tak, že sa mzda
zvýšila.
Keďže súdu nebola predložená žiadna listina preukazujúca zmenu pracovného pomeru z doby

určitej a navrhovateľ pokračoval v práci s vedomím odporcu, nastáva táto zmena podľa § 71 ods.2
Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím
zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer
uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.
Je nepochybné, že odporca listom zo dňa 25.03.2009 doručil navrhovateľovi okamžité skončenie

pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.1 písm.b) Zákonníka práce.

Navrhovateľ listom zo dňa 26.02.2009 oznámil odporcovi, že nesúhlasí s okamžitým skončením
pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní. (l.č. 14)
Navrhovateľ zároveň oznámil odporcovi listom zo dňa 09.03.2009, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

Zároveň žiadal priznať náhradu mzdy, a to až do času, keď mu odporca umožní pokračovať v práci.
(l.č. 15)

Právoplatným rozhodnutím bolo okamžité skončenie pracovného pomeru určené za neplatné.

Navrhovateľ si žalobným návrhom uplatnil náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku vo
výške 1.539,14 Eur mesačne od 26.02.2009 až do dňa, kedy mu odporca umožnil pokračovať v práci.

Odporca listom zo dňa 09.12.2010 určil, že priemerný zárobok pre výpočet náhrad v sume 8,1983 Eur/
hod, teda priemerný mesačný zárobok navrhovateľa činil 1.426,- Eur. (l.č. 198 obsahu spisu)

Právna zástupkyňa navrhovateľa v podaní zo dňa 17.07.2012 oznámila, že súhlasí s výškou priemernej
mesačnej mzdy vo výške 1.426,- Eur tak, ako to určil odporca. (l.č. 403)

Podľa § 97 O.s.p.

(1) Odporca môže za konania uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.
(2) Vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak by tu neboli podmienky pre spojenie
vecí.(3) Na vzájomný návrh sa primerane použijú ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a
späťvzatí.

Dňa19.07.2012bolsúdudoručenývzájomnýnávrhnarozhodnutiesúduoskončenípracovnéhopomeru
navrhovateľa, pretože nemožno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby navrhovateľa
naďalej zamestnával. (l.č. 404) Svoje podanie doplnil podaním doručeným súdu dňa 08.08.2012, v
ktorom žiada rozhodnúť, že pracovný pomer navrhovateľa skončil ku dňu 25.02.2009, t.j. ku dňu
doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a alternatívne navrhol skončiť pracovný pomer

ku dňu určenom súdom. (l.č. 442-443)
Podľa názoru odporcu sú dané dôvody, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával, a tieto dôvody spočívajú v osobe navrhovateľa, jeho správania
sa,jehocharakterovýchvlastnostiach,postojanavrhovateľakpráci,ochote/neochoterešpektovaťaplniť
pokyny nadriadených, flagrantnej antipatie navrhovateľa ku konateľovi a zároveň jedinému spoločníkovi
odporcuacelkovéhokonanianavrhovateľa,atonielenvobdobípred25.02.2009,aleajpotomtoobdobí,

ako aj počas samotného priebehu konania a jednotlivých pojednávaní vo veci samej.
Odporca v danom podaní hodnotil rozhodnutie súdu v rámci medzitýmneho rozsudku ako an bloc
neakceptovateľnú argumentáciu ohľadne osoby navrhovateľa.
Predmetom tohto konania je však vzhľadom na právoplatné medzitýmne rozhodnutie len náhrada mzdy
spolu so vzájomným návrhom.

Odporca vo svojom podaní uviedol dôvody a/-h/, pre ktoré je jeho vzájomný návrh opodstatnený, na
základektoréhožiadal,abysúdrozhodol,žepracovnýpomernavrhovateľazaloženýpracovnouzmluvou
zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č.1/ a 2/ skončil, pretože nie je možné spravodlivo požadovať
od odporcu, aby naďalej zamestnával navrhovateľa, a to s poukazom na § 81 a § 82 Zákonníka

práce. (neodovzdanie a neoprávnené používanie osobného vozidla, telefónu, mailová korešpondencia
navrhovateľa s nadriadenými, písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, navrhovateľ
prejavoval svoje flagrantné nevraživé správanie voči konateľovi odporcu, zjavnú antipatiu,...)
/V tejto súvislosti súd poukazuje, že správanie bolo obdobné na obidvoch stranách, nielen zo strany
navrhovateľa./

Pokiaľprávnazástupkyňanavrhovateľanamietalavčasnosťpodaniavzájomnéhonávrhu,súdsastýmto
nestotožňuje, pričom ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce nestanovuje žiadne lehoty, v zmysle ktorých by
bolo možné podať alebo nepodať takýto návrh. Je nepochybné, že vzájomný návrh odporcu bol podaný
bezprostredne po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktorý potvrdzuje medzitýmny rozsudok.

Odporca správne poukázal na to, že odporca nemal žiadny dôvod, aby takýto vzájomný návrh predtým
podával, nakoľko bol presvedčený, že reálne existovali dôvody, aby s navrhovateľom okamžite skončil
pracovný pomer.

Podľa § 79 ods.1 veta prvá Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď

alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa
nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával.

Podľa § 68 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne
a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods.2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný

pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Podľa § 63 ods.4 Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno
okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch

mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine
aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod
výpovede vznikol.Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je

neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Právny zástupca odporcu uviedol, že jeden z najdôležitejších dôvodov týkajúce sa vzájomného návrhu,
sú navrhovateľove práce alebo pracovanie v prospech primárnej konkurencie spoločnosti odporcu, a to
spoločnosť K. W.. Správne poukázal na to, že je irelevantné, či tieto práce boli na základe pracovného

pomeru alebo na základe dohody o vykonávaní prác mimo pracovného pomeru.
Súd poukazuje na rozpory navrhovateľa, ktorý najprv na pojednávaní konanom dňa 30.05.2013 na
výslovnú otázku súdu, či pracoval alebo nepracoval v prospech spoločnosti K. W., uviedol, že on tam
nepracoval, že pracovala tam jeho priateľka p. L., avšak na neho boli papiere, ona fyzicky pracovala.
Následne na ďalšom pojednávaní však uviedol, že on tam vlastne pracoval a že vykonával tieto práce,
nejaké manipulačné práce v prospech konkurencie.

Bez ohľadu na to, aká je realita, či papierovo to bolo na neho a fyzicky pracovala jeho družka, či pracoval
on, či to bolo v pracovnom pomere alebo na dohodu, tak takéto konanie treba v zmysle v tom čase,
kedy tieto práce, teda podľa listín predložených spol. K. W. a potvrdení sociálnej poisťovne, hodnotiť
ako konanie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami pracovnej zmluvy, ktorú mal navrhovateľ uzavretú
s odporcom. Ide o pracovnú zmluvu zo dňa 01.09.2004, v zmysle ktorej boli uvedené konkurenčné

klauzuly:
- ustanovenie čl. 6 ods. 1 písm. h): kedy zamestnanec, teda navrhovateľ, pred zahájením rokovaní
o akomkoľvek ďalšom zamestnaní, prípadne pred začatím vlastnej podnikateľskej činnosti, kedy by
mohlo dôjsť ku konfliktu záujmov vo vzťahu k predmetu podnikania zamestnávateľa, prekonzultovať tieto
skutočnosti so zamestnávateľom, o prekonzultovaní musí byť spísaný záznam s uvedením predmetu

rokovania a stanovisko.
- ustanovenie čl. 6 ods. 1 písm. i) pracovnej zmluvy: bol povinný navrhovateľ písomne oznámiť
zamestnávateľovi akékoľvek iné zárobkové aktivity pochádzajúce z činnosti obdobnej alebo totožnej
s predmetom podnikania zamestnávateľa, a to v lehote do jedného mesiaca po vzniku nároku
zamestnanca.

- Podľa odseku 2, čl. 6 pracovnej zmluvy zamestnanec nesmie vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá
je zhodná alebo obdobná s predmetom činnosti zamestnávateľa.
- Podľa odseku 3 porušenie povinnosti uvedenej v ods. 1, pod písmenom h), i), ako aj v odseku 2, podľa
tohto článku zmluvy sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré je zamestnávateľ
oprávnený v zmysle § 68 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce okamžite skončiť pracovný pomer.

Bolo preukázané, že navrhovateľ nikdy neinformoval odporcu, že by mal iné zárobkové aktivity,
ani o ďalšom zamestnaní s tým, že sa tam hovorí o zamestnaní, tak je jasné, že je irelevantné
pre posúdenie tejto povinnosti navrhovateľa, či išlo o pracovný pomer trvalý alebo či išlo o nejaké
výkonné dohodárske činnosti ako v tomto prípade, hovorí sa o ďalšom zamestnaní. Čiže navrhovateľ

neinformoval, neprekonzultoval, žiadny záznam nebol ani prerokovaný, ani stanovisko zamestnávateľa
nebolo dané, písomne neoznámil nič navrhovateľ, hoci bol si vedomý týchto obmedzení pre neho
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a tak isto si bol vedomý aj konzekvencií pri porušení priamo
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy.

V zmysle intencií odvolacieho súdu sa súd v tomto konaní zaoberal dôvodmi pre posúdenie otázky, či
možno na zamestnávateľovi spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával zamestnanca.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zistené v priebehu dokazovania, súd posúdil, že
ide o závažné okolnosti spočívajúce v osobe zamestnanca k celkovému vzťahu zamestnanca k

zamestnávateľovi. V zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce sa však neprihliada na konanie navrhovateľa,
na jeho správanie, na jeho pracovnú morálku, na jeho vzťah a prejavy k nadriadeným. Odporca bol vo
vedúcej funkcii, bol si vedomý svojich povinností, no napriek tomu a napriek ustanoveniam pracovnej
zmluvy, ktorú uzavrel, pracoval, resp. spolupracoval s inou spoločnosťou, ktorá je vo vzťahu s odporcom
konkurenčným subjektom, a to bez ohľadu na to, čo navrhovateľ vykonával pre danú spoločnosť a akým

spôsobom.Jednoznačnemutopracovnázmluvanedovoľovala,resp.prikazovalaurčitépovinnosti,ktoré
nesplnil. Dokonca navrhovateľ si ohľadom daných skutočností značne rozporoval, čo vyplýva z vyššie
uvedeného, keďže najprv tvrdil, ž nikdy nepracoval v spol. K. W., že on tam nepracoval, že pracovalatam jeho priateľka p. L., avšak na neho boli papiere, ona fyzicky pracovala a následne uviedol, že on
tam pracoval a že vykonával nejaké manipulačné práce v prospech konkurencie.
Tieto skutočnosti boli preukázané až v rámci dokazovania v konaní po zrušení rozhodnutia odvolacím

súdom.
Taktiež z vykonaného dokazovania - zo svedeckých výpovedí bývalých kolegov navrhovateľa bolo
preukázané, že navrhovateľ nemal profesionálny prístup ku kolegom ako spolupracovníkom, keďže s
nimi nie vždy adekvátne komunikoval.
Svedkyňa A..Š. - ako priama podriadená navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ bol k podriadeným v

rámci komunikácie náladový.
Svedkyňa H..N. ako priama podriadená navrhovateľovi taktiež potvrdila zmenu v správaní navrhovateľa,
bol arogantný a zadával úlohy iným aj také, ktoré predtým nezadával a urobil ich on.
Svedok Q. uviedol taktiež konflikt s navrhovateľom, keďže požadoval od neho údaje, ktoré mu nedal.
Dokonca z predložených listín bolo zistené, že odporca navrhovateľovi oznamoval porušenie pracovnej
disciplíny. (l.č. 257,...)

Právny zástupca odporcu sa vyjadril, že zo strany navrhovateľa jednoznačne a flagrantne nejde o žiadny
záujem o to, aby naďalej pracoval v spoločnosti odporcu, nakoľko je to zrejmé aj z toho, že navrhovateľ
až do vydania medzitýmneho rozsudku ani jeden krát sa neunúval uchádzať sa v prevádzke odporcu a
žiadal, aby mu bola práca prideľovaná. Samozrejme učinil tak až po vynesení medzitýmneho rozsudku.

Dodnes sa nezamestnal. To, že sa nezamestnal, nie je otázka dnešnej doby, jeho veku, jeho schopností,
je to otázka jeho číreho nezáujmu, keď ako sám tvrdí, počas trvania pracovného pomeru s odporcom
mohol vykonávať, pracovať ako dohodár a pod. a je podľa neho nereálne, aby za 6 rokov si navrhovateľ
nebol schopný zabezpečiť akúkoľvek prácu. Naopak, ide mu len o vidinu profitu, finančného profitu, ktorý
vidí v tomto konaní, má vidinu náhrady mzdy vo výške, ktorá bola stanovená znaleckým posudkom,

pretože 6 rokov je doma, nič nerobí. Podľa názoru právneho zástupcu odporcu navrhovateľovi vyhovuje,
aby bol doma, mal pohodlie, občas na internete niekde niečo napísal a beží mu podľa jeho predpokladov
mesačný plat ako náhrada mzdy, ktorú chce z tohto konania získať. To je jediným cieľom a úmyslom.
To jednoznačne taktiež svedčí o postoji a osobe navrhovateľa ako takého a tieto skutočnosti zároveň
dotvárajú a dopĺňajú vzájomný návrh v tom smere, že je nemysliteľné, neprijateľné a nespravodlivé, aby

mohol odporca naďalej osobu navrhovateľa zamestnávať. Jednoducho je tu reálny a odôvodnený nárok
nato,abysúdztýchtodôvodovpodľa§79ods.1Zákonníkapráceukončilpracovnýpomernavrhovateľa.
Teda odporca žiadal, aby určil, že pracovný pomer skončil a aby súd nepriznal náhradu mzdy vôbec a v
zmysle ust. § 79 nepriznal náhradu mzdy v rozsahu zákonného znenia ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

Súd v rámci medzitýmneho rozhodnutia ustálil, že neboli splnené podmienky pre okamžité skončenie
pracovného pomeru, a to z dôvodov uvedených v danom medzitýmnom rozhodnutí, preto vyslovil jeho
neplatnosť.
Avšak právny zástupca odporcu podal vzájomný návrh na určenie skončenia pracovného pomeru,
pričom stanovil deň a zároveň ponechal na súde, aby určil tento deň.

Súd síce nemôže nahrádzať v zmysle citovaného ustanovenia zamestnávateľa a končiť pracovný pomer
z dôvodov, pre ktoré môže dať zamestnávateľ výpoveď,... Avšak zo zistených skutočností v rámci
vykonaného dokazovania a to predovšetkým v ďalšom konaní po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom,
súd dospel k záveru, že sú dané vyššie uvedené skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to práve s poukazom na to, že

navrhovateľ preukázateľne spolupracoval s konkurenčnou firmou počas jeho pracovného pomeru u
odporcu ešte pred okamžitým skončením pracovného pomeru, hoci v zmysle pracovnej zmluvy to nebolo
prípustné, pričom si nesplnil povinnosti voči odporcovi ako zamestnávateľovi a nič mu ani neoznámil.
Z toho dôvodu by bolo nespravodlivé od odporcu požadovať, aby navrhovateľ naďalej zamestnával
vzhľadom na jeho prístup k zamestnávateľovi a jeho ďalšie konanie s poukazom na konanie

navrhovateľa vo vzťahu ku konkurencii.
Vzhľadom na uvedené súd rozhodol, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou
zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č. 1 a 2 končí dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
Deň skončenia pracovného pomeru určil v zmysle ustálenej súdnej praxe na deň, kedy nadobudne
rozhodnutie právoplatnosť, keďže nie je možné určiť skončenie pracovného pomeru spätne, resp. skorší

deň - ako požadoval odporca alternatívne, ale ani deň vyhlásenia rozhodnutia, a to aj z dôvodov, že
do skončenia pracovného pomeru zamestnávateľ odvádza zákonné odvody za zamestnanca a nie je
možné, aby nastala taká situácia, že by súd skončil pracovný pomer ku dňu vyhlásenia rozhodnutia,
ktoré by bolo doručované minimálne až o niekoľko dní, ale zamestnávateľ by bol povinný zamestnancaodhlásiť zo zdravotnej poisťovne,..., hneď po skončení pracovného pomeru, hoci by rozhodnutie ešte
nemal k dispozícií v písomnej forme a ani by nebolo ešte právoplatné také rozhodnutie. Teda by
bolo nelogické určovať skončenie pracovného pomeru spätne, resp. ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Z

uvedených dôvodov súd určil deň skončenia ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o tom.
Súd teda poukazuje na to, že odporca vzájomným návrhom požadoval určiť skončenie pracovného
pomeru alternatívne, a to ku dňu 25.02.2009 alebo ku dňu určeného súdom. Avšak súd nemôže
rozhodnúť o skončení pracovného pomeru spätne, ale ku skončeniu pracovného pomeru by malo dôjsť
až ku dňu nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia súdu, a to podľa ustálenej súdnej praxe.

Preto nebolo možné vzájomnému návrhu podľa 1.alternatívy vyhovieť z uvedeného dôvodu.

Odporcaokamžiteskončilpracovnýpomerzuvedenýchdôvodov,avšaksúdurčil,žedošlokneplatnému
skončeniu pracovného pomeru. Následne odporca žiadal, aby súd rozhodol o skončení pracovného
pomeru, nakoľko pre dané dôvody (správanie navrhovateľa) nie je možné spravodlivé od neho
požadovať ďalej navrhovateľa zamestnávať, hoci súd určil, že ním skončenie pracovného pomeru je

neplatné. Aj keď sa súd nestotožnil s dôvodmi pre skončenie pracovného pomeru tak, ako to odporca
pôvodne deklaroval vo vzájomnom návrhu, čo súd posúdil dokonca tak, že odporca vlastne takým
vzájomným návrhom nabádal súd k obchádzaniu zákona, keďže súd na jednej strane určí, že odporca
ako zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, ale zároveň ak by mal vzájomnému návrhu
vyhovieť,byurčil,žepracovnýpomerskončilprávepresprávanienavrhovateľaakozamestnanca.Avšak

následne odporca doplnil dôvody, vyšili najavo až ktoré v priebehu vykonaného dokazovania a išlo o
podstatné skutočnosti zakladajúce dôvodnosť určenia, že pracovný pomer skončil, nakoľko nebolo by
spravodlivé požadovať od odporcu naďalej navrhovateľa zamestnávať.

Súdtedaopätovnezdôrazňujenato,žesúdsícenenahrádzavýpovednédôvodyavôľuzamestnávateľa,

ale v danom prípade vzhľadom na to, že navrhovateľ vedome počas riadneho výkonu u odporcu
vykonával súbežne ďalšie činnosti u konkurencie, súd má za to, že by bolo nespravodlivé, aby
navrhovateľ pokračoval v práci naďalej u odporcu. Keďže nie je možné spätne skončiť pracovný pomer
súdom, bolo rozhodnuté o skončení ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o danej časti.
Súd v zmysle intencií odvolacieho súdu posudzoval aj ďalšie okolnosti spočívajúce v osobe

zamestnanca (jeho veku, životných a pracovných skúsenostiach), jeho doterajších pracovných
výsledkoch, jeho postoju k plneniu pracovných úloh, schopnostiam tímovej spolupráce, k celkovému
vzťahu zamestnanca k spolupracovníkom, dĺžke jeho zamestnania u prepúšťajúceho zamestnávateľa
a pod.
Bolo preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu od roku 2004, a to vo funkcii Vedúci pobočky Ž..

V určitom období dosahovala jeho pobočka výborné výsledky, za čo boli zamestnanci odmenení, čo
potvrdila aj svedkyňa E..V. (l.č. 139) a aj K..Q.. Následne súd mal niektorými svedeckými výpoveďami
preukázané, že navrhovateľ začal mať problém v komunikácii so svojimi podriadenými, ako aj
nadriadenými, neplnil si riadne svoje povinnosti, keďže neboli predkladané reporty so skutočnými
údajmi a zároveň z listín Sociálnej poisťovne mal súd nepochybne preukázané, že navrhovateľ pracoval

aj pre konkurenčnú firmu, hoci v zmysle pracovnej zmluvy to bolo neprípustné a odporca ako jeho
zamestnávateľ o tom nevedel, dozvedel sa o tom až po právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia v
priebehu vykonávania dokazovania v tomto konaní.
Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti s poukazom na uvádzané okolnosti súd má za to, že dospel k
správnemu názoru o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že by bolo nespravodlivé požadovať od

odporcu, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, a to predovšetkým z dôvodu, že bez vedomia odporcu
pracoval počas pracovného pomeru u konkurenčnej firmy, pričom odporca mu nemohol dať výpoveď a
pod, z toho dôvodu, keďže o tom vtedy nevedel.

NÁHRADA MZDY

A. Súd sa ďalej zaoberal náhradou mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. od
26.02.2009.

Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak

s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhradapatrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Základným predpokladom trvania pracovného pomeru je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, a to dňa 01.04.2009.
Je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že navrhovateľ oznámil odporcovi najprv listom zo dňa
26.02.2009, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní

(l.č. 14) a následne listom zo dňa 09.03.2009, že trvá na ďalšom zamestnávaní, zároveň žiadal priznať
náhradu mzdy, a to až do času, keď mu odporca umožní pokračovať v práci.
Zároveň podal žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia a na zaužívanú súdnu prax v zmysle nižšie citovaných
rozhodnutí najvyššieho súdu, súd poukazuje:

Nároky účastníkov z neplatného skončenia pracovného pomeru sa riadia ustanoveniami Zákonníka
práce, ktoré upravujú práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru, v ktorom sú ich vzťahy
sporné v dôsledku skončenia pracovného pomeru. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy odo dňa, kedy
zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. To platí len vtedy, ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní v dobe, keď pracovný pomer mal podľa neplatného

skončenia skončiť, čo je deň, od kedy môže byť najskôr priznaná náhrada mzdy zamestnancovi.
Teda nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vzniká až dňom
nasledujúcim po okamžitom skončení. (21Cdo 700/2001)
To ale neznamená, že zamestnanec má automaticky nárok na náhradu mzdy od toho dňa. Závisí to od
toho, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Ak zamestnanec

neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť okamžitého
skončenia a o náhradu mzdy, tak je podmienka zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnaní, nahradená, avšak je tu rozhodné, kedy bol doručený rovnopis žaloby zamestnávateľovi, v
žiadnom prípade kedy bola žaloba podaná na súde. (R 36/1979)
Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec

podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti. Oznámenie, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, ale taktiež požiadavku na náhradu mzdy v zmysle ustanovení Zákonníka práce.
(R 24/1996)
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, je nahradené nielen

v prípade, že zamestnanec uplatní v žalobe spolu s neplatnosťou rozviazania pracovného pomeru
taktiež požiadavku na náhradu mzdy, ale aj vtedy, ak zmení so súhlasom súdu žalobu v tom, že vedľa
určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru bude požadovať aj priznanie náhrady mzdy. (21Cdo
387/2003)
Nárok na náhradu mzdy v tomto prípade bol navrhovateľom riadne uplatnený už v jeho podaní zo dňa

26.02.2009, kedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Zamestnancovi patrí náhrada mzdy až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci
alebo kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho
rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. (21Cdo 387/2003, R
33/1977, ...)

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné doručenie oznámenia navrhovateľa dňa 26.02.2009.

Podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce v znení v čase vzniku nároku na náhradu mzdy ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na

žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Keďže rozhodnutie v časti výroku o neplatnosť pracovného pomeru bolo právoplatné dňa 06.06.2011,
súd mohol priznať náhradu mzdy iba do tohto dátumu, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenia §

79 Zákonníka práce s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu. Teda len za obdobie od 26.02.2009
do 06.06.2011, čo je doba presahujúca 12 mesiacov.

Odporca navrhoval, aby súd vôbec nepriznal náhradu mzdy.V záujme toho, aby došlo k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy po uplynutí zákonom stanoveného
počtu mesiacov, zamestnávateľ musí toto uplatniť na súde. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie

je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie.
Súd môže náhradu mzdy priznať, len ak je splatná v dobe vydania súdneho rozhodnutia. Pri úprave
nárokov zamestnanca na náhradu mzdy v súvislosti s uplatnením neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nemožno použiť všeobecné ustanovenia zákonníka práce o náhrade mzdy pri prekážkach v
práci na strane zamestnávateľa. (R10/1969,...)

Nárok na náhradu mzdy patrí zamestnancovi pri splnení zákonných predpokladov do právoplatnosti
rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Takto priznaná
náhrada mzdy patrí zamestnancovi najneskôr do času, keď zamestnávateľ umožní zamestnancovi
pokračovať v práci alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Náhrada mzdy, ako ju upravuje § 79 ods.1 Zákonníka práce, je dôsledkom nesplnenia povinnosti
zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať zamestnancovi, trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ

naďalej zamestnával, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady závisí od možnosti a
ochotyzamestnancavykonávaťprácu.Aktedazamestnanecniejeschopný(napr.prePN,keďmupatria
nemocenské dávky) prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa ust.
§ 79 Zákonníka práce. Náhrada mzdy podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,

na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má
charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne
okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom. (R 51/1975, R 90/1970, 21Cdo 1746/2001, ...)
Ustanovenie § 79 ods.2 Zákonníka práce je svojou povahou sankciou voči zamestnávateľovi za to, že si
neplní svoju povinnosť, resp. neprideľuje zamestnancovi prácu. Zároveň má vo vzťahu k zamestnancovi

satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania
zamestnávateľa stráca.
Nárok na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce patrí zamestnancovi pri splnení zákonných
predpokladov len do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného
pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa je neplatné. (R 33/1977, 21Cdo 387/2003,...)

Podmienkou na zbavenie sa povinnosti zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer, náhradu mzdy, je, že mu umožní pokračovať v práci, teda že
sa bude pokračovať v tom pracovnom pomere, ktorý bol úkonom zamestnávateľa neplatne skončený.
Skutočnosť, že takýto zamestnávateľ zamestná zamestnanca v ďalšom pracovnom pomere, má vplyv

nie na existenciu nároku podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce, ale iba na výšku, v akej bude prípadná
náhrada mzdy zamestnancovi poskytnutá. (21Cdo 991/2001)
Náhrada mzdy sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, iba ak je splatná v čase vydania súdneho
rozhodnutia. Nemôže sa zásadne priznať ako opakujúca sa dávka do budúcnosti. (R 57/1968)

Hoci podľa zaužívanej súdne praxe pri rozhodovaní o žiadosti odporcu na zníženie náhrady mzdy
zohľadňuje súd, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, okolnosti, za akých svoj zárobok
dosahoval,... (V 7/1985), nie je možné toto aplikovať aj v danom prípade vzhľadom na platnú právnu
úpravu.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (platnom do 31.08.2007) ak celkový čas, za ktorý by sa

mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával
a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce časť vety za bodkočiarkou od účinnosti novely
Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 348/2007, t. j. od 1.9.2007, bola táto časť vety zo zákona
vypustená. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu
v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s
účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,

a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu
zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.

Hodnotovázmenavprávnomporiadkumalazanásledokzmenuvýznamunormatívnehotextu(právneho
pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd
môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,
prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by

bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru súdu
ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z
dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti.
Tejtohodnotezodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviuanaplnenievšeobecnýchprávnychzásad,
podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať
prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže

byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi
vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. (6 Cdo 157/2010)
Z uvedeného vyplýva, že nie je rozhodujúce, či navrhovateľ sa zaraďoval do práce a pod.

Súd však poukazuje na to, že navrhovateľ sledoval ponuky voľných miest, na ktoré riadne reagoval,

dokonca bol evidovaný aj v evidencii uchádzačov o zamestnanie, čo preukazujú aj predložené
potvrdenia, ktoré sú od 07.08.2009. (l.č. 446-498)
Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 18.07.2012 mal súd zistené, že navrhovateľ mal v období od
01.02009 do 31.12.2009 vyplatenú dávku v nezamestnanosti, a to v celkovej výške 4.333,40 Eur. (l.č.
427)

Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ž. zo dňa 23.05.2012 súd mal zistené, že navrhovateľ
je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie odo dňa 01.07.2009 a evidencia trvá. Podľa
predloženého rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ž. zo dňa 16.07.2009 navrhovateľ
je zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 01.07.2009. Súd mal preukázané, že
navrhovateľ hľadal zamestnanie, čo potvrdil aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ž.. (l.č.446-498)

Z potvrdenia o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 24.02.2009 do
30.06.2009 vyplýva, že navrhovateľovi bolo vyplatené nemocenské v mesiaci 06/2009 a 07/2009 spolu
1.672,70 Eur. (l.č.430) Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ bol na PN v tomto období.
Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 07.08.2012 mal súd zistené, že navrhovateľ bol vedený v
evidencii Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného v rozhodnom období od 24.02.2010-26.02.2010 a

01.03.2010 do 31.07.2010. (l.č. 444-445)

Navrhovateľ tvrdil, že sa viackrát pokúšal pokračovať v práci u odporcu, avšak nebolo mu to umožnené.
Toto vyplýva aj zo záznamu zo dňa 12.06.2012 za prítomnosti svedkyne T..L., kedy navrhovateľ sa
dostavil na pobočku odporcu v Žiline za účelom nástupu na výkon práce s tým, že odporca ako

zamestnávateľ mu neumožnil pracovať, prácu mu nepridelil a navrhovateľ bol nútený pobočku opustiť.
(l.č. 432)
Takýto postup vyplýva aj podľa zápisu zo dňa 18.06.2012, taktiež sa navrhovateľ pokúšal v ten deň o
výkon práce na pobočke v Žiline a taktiež mu nebolo umožnené pracovať.
Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval listom zo dňa 13.06.2012 odporcu

adresovaného na sídlo odporcu, aby oznámil, kedy bude môcť navrhovateľ začať vykonávať prácu
na pobočke v Ž. v zmysle pracovnej zmluvy, resp. mu oznámil dôvody, pre ktoré mu nie je
umožnené pracovať v jeho spoločnosti. V opačnom prípade to bude považovať za prekážku na strane
zamestnávateľa, za čo prináleží navrhovateľovi náhrada mzdy. (l.č. 433)

Je však nepochybné, že navrhovateľ nijako v dobe od doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti tohto skončenia nežiadal odporcu o umožnenie
vykonávania práce.
Práve naopak, navrhovateľ čakal cca 39 mesiacov na výzvu odporcu bez toho, aby sám vynaložil nejaké
úsilie. Navrhovateľ vyzval odporcu až po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru, a to dňa 13.06.2012, hoci rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2012.
Takéto konanie zo strany navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi a bolo by v rozpore s dobrými
mravmi mu priznať náhradu mzdy, ktorá je v danom prípade len ekvivalentom satisfakcie, za celé
obdobie, t.j. za 39 mesiacov + 7 dní.Navrhovateľ poukazoval na to, že mu nebola daná žiadna výzva zo strany odporcu. Súd poukazuje,
že nie je možné si takto vykladať povinnosť odporcu umožniť výkon práce počas súdneho konania, a
to ani z dôvodu, že je to tak uvedené v nejakom komentári, avšak bez relevantného podkladu, pričom

komentár nie je zákon a nie je teda záväzný.
Jenepochybné,žeaniodporca,aninavrhovateľnedalžiadnypodnetnapokračovanievpráci.Zároveňje
nepochybné, že konanie navrhovateľa voči odporcovi nebolo vždy korektné, čo vyplynulo z vykonaného
dokazovania, či už jeho správanie, resp. využívanie osobného vozidla aj po skončení dohody o jeho
užívaní,....

S poukazom na uvedené skutočnosti súd má za to, že nie sú dané dôvody pre nepriznanie náhrady
mzdy vôbec, avšak sú dané dôvody na zníženie náhrady mzdy v zmysle § 79 ods.2 Zákonníka práce.
Navrhovateľ požadoval náhradu mzdy od 26.02.2009, a v zmysle ustálenej súdnej praxe táto náhrada
mzdy patrí navrhovateľovi najneskôr do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti skončení pracovného
pomeru, t.j. do 06.06.2012, čo predstavuje 30 mesiacov. Je nepochybné, že navrhovateľ a ani odporca
počas doby 39 mesiacov neurobil žiadny úkon smerujúci k vykonávaniu práce navrhovateľom.

V zmysle § 79 ods.2 Zákonníka práce môže súd znížiť náhradu mzdy, ak presahuje 12 mesiacov, t.j. v
danom prípade to znamená po 26.02.2010.

S poukazom na ustálenú súdnu prax a na platnú právnu úpravu, zamestnancovi nepatrí náhrada mzdy
za obdobie jeho práceneschopnosti, a to bez ohľadu na to, či mu bolo vyplatené nemocenské a v akej

výške.
Bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ bol na PN v období od 24.02.2009 do 30.06.2009.

Navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy od 26.02.2009, teda odo dňa, kedy odporcovi oznámil,
že trvá na pracovnom pomere, čo medzi účastníkmi nebolo sporné a jednak to vyplýva z predložených

listín.
Na základe uvedeného súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce
od 26.02.2009, a to do právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia, t.j. do 06.06.2012. Podľa znaleckého
posudku súd mal zistený priemerný mesačný zárobok, ako aj priemerný hodinový zárobok pre toto
obdobie, t.j. 1.426,80 Eur mesačne a 8,20 Eur za hodinu, čo nebolo zo strany účastníkov namietané

a rozporované.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol na PN od 24.02.2009 do 30.06.2009, teda aj v rozhodnom období,
aj keď navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy od 26.02.2009, súd za obdobie PN náhradu mzdy
nepriznal, teda za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 priznal náhradu mzdy po odpočítaní náhrady
mzdy za obdobie PN. Súd poukazuje na to, že pokiaľ navrhovateľovi nebola vyplatená nemocenská

dávka, nemá to vplyv na náhradu mzdy, pričom je nepochybné, že konaním navrhovateľa nebolo toto
vyplatené, čo však nemôže byť na úkor zamestnávateľa, t.j. odporcu.

Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa § 79 Zákonníka práce, je vyvolaná tým, že
zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal v rozpore s platnými právnymi

predpismi prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci zamestnanec trval na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia
povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho ďalej
zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Náhrada mzdy v takom prípade má len charakter
ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec mohol zarobiť, keďže mu zamestnávateľ neplatne rozviazal

pracovnýpomer.Zákontýmtosleduje,abyzamestnancovibolareparovanáujma,ktorúutrpelnásledkom
protiprávneho postupu zamestnávateľa.
K strate na zárobku zamestnanca však môže dôjsť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný
prácu vykonávať. Ak zamestnanec nemôže svoju prácu vykonávať podľa pracovnej zmluvy v dôsledku
dočasnej pracovnej neschopnosti alebo z iného dôvodu osobnej prekážky v práci, pri ktorej nepatrí

zamestnancovi náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce. Nároky
na dávky nemocenského poistenia a pod. patria zamestnancovi po dobu trvania takých prekážok v práci
v zmysle platných právnych predpisov. Teda zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy za dobu jeho
dočasnej pracovnej neschopnosti. (Cpjn 4/2004,...)
Je nepochybné, že navrhovateľ bol na PN a bez ohľadu na to, že mu boli dávky odobraté, nemá za

obdobie PN nárok na náhradu mzdy, keďže konaním nie odporcu boli dávky odobraté, čo nemôže byť
na úkor odporcu ako zamestnávateľa.Zároveň súd na základe vyššie uvedeného znížil náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
tak, že priznal náhradu mzdy v období od 26.02.2009 do 26.02.2010 po 1.426,80 mesačne (obdobie 12
mesiacov, t.j. 12x 1.426,80 Eur po odpočítaní náhrady mzdy za obdobie PN) a v období presahujúcom

12 mesiacov po 1 priemerného mesačného zárobku, t.j. od 27.02.2010 do 06.06.2012.
Zníženie priemerného mesačného zárobku v období presahujúcom 12 mesiacov (za zvyšných 27
mesiacov) o 50 % súd považoval primerané vzhľadom na to, že ani zamestnávateľ neprideľoval prácu
navrhovateľovi, ale aj navrhovateľ počas 39 mesiacov bol nečinný a čakal bez žiadnej aktivity na výzvu
zamestnávateľa - odporcu, čo je tiež zo strany navrhovateľa špekulatívne vzhľadom na to, že vedel

o výške mzdy a teda využil neplnenie povinnosti odporcu, v dôsledku čoho bolo v jeho prospech čo
najdlhšia doba neplnenia zo strany odporcu vzhľadom aj na výšku mzdy.
Hoci odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2013 uviedol, že rozhodnutie v časti krátenia
mzdy o 50 %, je nepreskúmateľné, nakoľko bolo odôvodnené len tým, že konanie navrhovateľa nebolo
vo vzťahu k odporcovi vždy korektné, pričom povinnosťou súdu bolo konkrétne popísať, aké správanie
navrhovateľa nepovažoval za korektné, súd si dovoľuje poukázať na vyššie uvedené odôvodnenie pre

zníženie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov („vzhľadom na to, že ani zamestnávateľ neprideľoval
prácu navrhovateľovi, ale aj navrhovateľ počas 39 mesiacov bol nečinný a čakal bez žiadnej aktivity
na výzvu zamestnávateľa - odporcu“), ktoré bolo uvedené už aj v napadnutom rozhodnutí a na ktoré
súd poukazuje aj v tomto odôvodnení ako dôvod zníženia náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12
mesiacov, a to nečinnosť navrhovateľa, ako aj odporcu do právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia.

Tieto dôvody zároveň dopĺňa aj o skutočnosť, že navrhovateľ počas riadneho vykonávania práce u
odporcu vykonával určité obdobia práce aj pre konkurenčný subjekt, hoci mu to pracovná zmluva
nedovoľovala, o čom mal vedomosť, no aj napriek tomu tak konal, pričom tieto skutočnosti úmyselne
aj pred súdom zatajoval. Z toho dôvodu bolo súdom určené skončenie pracovného pomeru, a preto by
bolo neadekvátne vôbec nepriznať náhradu mzdy. Preto súd náhradu mzdy znížil, ale predovšetkým

z dôvodov, že nielenže zamestnávateľ neprideľoval prácu navrhovateľovi, ale aj navrhovateľ počas 39
mesiacov bol nečinný a čakal bez žiadnej aktivity na výzvu zamestnávateľa.
Z týchto dôvodov súd považoval 50 %-né zníženie za adekvátne vzhľadom na vyššie uvedené správanie
oboch účastníkov konania a nerozhodol o úplnom nepriznaní danej náhrady. Úplné nepriznanie
náhrady mzdy by sa priečilo dobrým mravom a bolo by to neprimerane tvrdou sankciou za správanie

navrhovateľa, keďže aj odporca bez akéhokoľvek relevantného dôvodu neprideľoval navrhovateľovi
prácu, na nič ho nevyzýval a v podstate mu vyhovovala nečinnosť aj navrhovateľa. Ani jeden z nich
neprejavil záujem, a preto, keďže navrhovateľ má zákonný nárok na takú náhradu mzdy, súd posúdil,
že v takom prípade a za takých okolností, je adekvátna náhrada mzdy za posudzované obdobie v 1.

Za účelom výpočtu priemerného mesačného zárobku v zmysle § 134 Zákonníka práce súd nariadil
znalecké dokazovanie

Podľa § 134 Zákonníka práce
(1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ

zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období.
(2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje
priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon

neustanovuje inak.
(3) Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa
namiestopriemernéhozárobkupravdepodobnýzárobok.Pravdepodobnýzároboksazistízomzdy,ktorú
zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
(4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok

sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť
priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času
zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Podľa znaleckého posudku č. X/XXXX priemerný mesačný zárobok k 26.02.2009 je 1.426,80 Eur a
priemerný hodinový zárobok vo výške 8,20 Eur. (l.č. 538 obsahu spisu)Vzhľadom na to, že súd priznal zníženú náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce za obdobie od
26.02.2010 do 06.06.2012, súd priznal náhradu mzdy vo výške 30.676,20 Eur za toto obdobie.

Teda súd vypočítal náhradu mzdy za prvých 12 mesiacov po odpočítaní náhrady mzdy za obdobie
PN navrhovateľa, t.j. 12x 1.426,80 Eur (za obdobie od 26.02.2009 do 26.02.2010), t.j. 17.121,60 Eur
- 5.838,50 Eur (obdobie PN od 26.02.2009 do 30.06.2009), t.j. spolu 11.283,20 Eur + náhrada mzdy
od 27.02.2010 do 06.06.2012, t.j. 1 z 38.786,- Eur, t.j. 19.393,- Eur, teda za obdobie od 26.02.2009 do
06.06.2012 vo výške 30.676,20 Eur.

Výpočet:
- za obdobie od 26.02.2009 do 26.02.2010 = 12x 1.426,80 Eur = 17.121,60 Eur. Od danej sumy sa
odpočíta náhrada mzdy za obdobie PN navrhovateľa, keďže počas PN nepatrí navrhovateľovi náhrada
mzdy, t.j. za obdobie od 26.02.2009 do 30.06.2009 (2 pracovné dni vo 02/2009 a 4 celé mesiace
03/2009-06/2009, t.j. 2 dní=16 hodín x 8,2 Eur + 4x 1.426,80 Eur, spolu 5.837,40 Eur), teda 17.121,60

Eur - 5.838,40 Eur = 11.283,20 Eur + 1 z náhrady mzdy za obdobie od 27.02.2010 do 06.06.2012, (0
pracovných dní v 02/2010, 4 pracovné dni v 06/2012 a 27 celých mesiacov), t.j. 27mesiacov x 1.426,80
Eur+za4dni=32hodínx8,2Eur,t.j.38.523,60+262,4=38.786,-Eur,teda1zdanejsumy=19.393,-Eur.
Za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 je náhrada mzdy vo výške 30.676,20 Eur.

B. Navrhovateľ požadoval náhradu mzdy aj za obdobie po právoplatnosti rozhodnutia o skončení
pracovného pomeru z dôvodu, že odporca neumožnil navrhovateľovi ani po právoplatnosti
medzitýmneho rozhodnutia pracovať.
Súd aj o tomto návrhu konal v zmysle intencií odvolacieho súdu, ktorý s postupom súdu v danej časti
v zásade súhlasil, avšak vyslovil názor, že nemožno priznať nároky navrhovateľa ako opakujúcu dávku

do budúcnosti, ale len ku dňu rozhodnutia súdu, s čím sa prvostupňový súd nepochybne jednoznačne
stotožnil.

Podľa § 142 Zákonníka práce
(1) Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na

strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo
inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí
mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
(2) Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu
zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50% jeho priemerného zárobku.

(3) Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú
uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.
(4) Ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové
dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o inú prekážku v práci

na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou
najmenej 60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím
zamestnávateľa.

Ak bol neplatne skončený pracovný pomer so zamestnancom a pracovný pomer naďalej trvá a ak

zamestnávateľ po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
neprideľuje v rozpore s ustanovením § 35 ods.1 písm.a) Zákonníka práce zamestnancovi prácu, má
zamestnanec nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods.3 Zákonníka práce, prípadne tiež na náhradu
škody. (21Cdo 700/2001)
Po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo určené neplatné skončenie pracovného pomeru, vzájomné

práva a povinnosti sa opäť riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Ak
zamestnávateľ ani po právoplatnosti takého rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
nepripustil zamestnanca k práci, teda neprideľuje mu prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku
na strane zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce, a preto zamestnancovi po dobu, kedy mu
zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí mu náhrada mzdy a túto náhradu nie

je možné znížiť, resp. nepriznať vôbec, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. Zamestnanec si môže
uplatňovať nárok na náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce. Teda ak zamestnávateľ neplatne
skončil pracovný pomer a pracovný pomer naďalej trvá a ak zamestnávateľ po právoplatnosti takéhorozhodnutia neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, zamestnanec má nárok na
náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce. (Cpjn 4/2004, S III str. 147, ...)

Bolo nesporne preukázané, pričom ani medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca ako
zamestnávateľ aj napriek právoplatnému rozhodnutiu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
navrhovateľa, neprideľoval navrhovateľovi žiadnu prácu. Navrhovateľ síce preukazoval, že sa dostavil
k odporcovi s výzvou, aby mu vzhľadom na právoplatné medzitýmne rozhodnutie v danej veci umožnil
pracovať, avšak je nepochybné, že dvakrát sa navrhovateľ, aj keď za účasti svedkyne, dostavil na

pobočku odporcu v Ž., kde nebol prítomný ani konateľ odporcu. bola tam prítomná pracovníčka odporcu,
ktorá navrhovateľa nepoznala a ani nevedela o danej záležitosti. Je nepochybné, že navrhovateľ mal
vedomosť, kto je konateľom odporcu, kto je nadriadený a kde má sídlo odporca, na ktoré sa obrátil s
danou výzvou len jedenkrát.
To však nemá vplyv na vzniku jeho nároku na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods.3 Zákonníka práce.
V zmysle tohto ustanovenia iné prekážky, akou je aj neprideľovanie práce zamestnancovi, zakladajú

právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.
Z hľadiska existencie prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť predeľovať prácu
zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto skutočnosti môže
alebo nemôže zamestnávateľ ovplyvniť.

Z vykonaného dokazovania súd nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktorý odporca neprideľoval prácu
navrhovateľovi. Dokonca ani odporca žiadny relevantný dôvod neuvádzal.

Súd mal preukázané, že navrhovateľ bol ten, ktorý po právoplatnosti vyzýval listom zo dňa 13.06.2012

odporcu na prideľovanie práce. Odporca však nereagoval, čo dôvodil tým, že vzhľadom na medzitýmny
rozsudok využívali všetky opravné prostriedky a zároveň spisovali vzájomný návrh. Tieto dôvody nie sú
však relevantné na porušovanie povinnosti prideľovania práce. Týmto konaním odporca nerešpektoval
právoplatné rozhodnutie o neplatnom skončení pracovného pomeru, podľa ktorého pracovný pomer
naďalej trval, ale aj napriek tomu navrhovateľovi neumožnil pracovať.

Je nepochybné, že odporca bol povinný a túto povinnosť si nesplnil. Pokiaľ odporca tvrdí, že navrhovateľ
ho neoslovil, súd poukazuje na to, že bolo v záujme navrhovateľa ho vyzvať, a to vzhľadom na sankciu
stanovenú § 142 ods.3 Zákonníka práce, ako aj vzhľadom na možnosť odporcu skončiť pracovný pomer
zasplneniazákonnýchpodmienokzdôvodunedostaveniasanavrhovateľadoprácebezospravedlnenia

a uvedenia dôvodu, teda pre jeho absenciu.

Odporca ničím nepreukázal, že prideľoval prácu navrhovateľovi, dokonca to ani netvrdil.
Dokonca navrhovateľ po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo určené okamžité
skončenie pracovného pomeru za neplatné, viackrát žiadal o prácu, pričom bol aj osobne na pobočke,

kde predtým pracoval.

Keďže je nepochybné, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť bez objektívneho a relevantného dôvodu,
vznikla tak prekážka na jeho strane, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na povinnosť nahradiť
mzdu navrhovateľovi po právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia, teda od 07.06.2012.

Podľa znaleckého posudku č. X/XXXX priemerný mesačný zárobok k 26.02.2009 je 1.426,80 Eur (l.č.
538 obsahu spisu) a k 06.06.2012 priemerný mesačný zárobok je vo výške 1.451,16 Eur, priemerný
hodinový zárobok je vo výške 8,34 Eur (l.č. 539).

Pre nárok uplatnený navrhovateľom v zmysle § 142 Zákonníka práce, teda za obdobie neprideľovania
práce odporcom navrhovateľovi ani po právoplatnosti medzitýmneho rozhodnutia o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, súd si osvojil závery znaleckého posudku a určil náhradu mzdy v zmysle
§ 142 ods.3 Zákonníka práce vo výške 1.451,16 Eur mesačne do prideľovania práce navrhovateľovi,
resp. do skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom.

S poukazom na vyslovený názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nárok na náhradu mzdy podľa § 142
Zákonníka práce nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti, ale len ku dňu rozhodnutia
súdu, súd priznal navrhovateľovi jeho nárok podľa § 142 Zákonníka práce od 07.06.2012 do 22.05.2015.Keďže v zmysle § 142 Zákonníka práce tento nárok navrhovateľovi patrí od 07.06.2012, t.j. od
nasledujúceho dňa po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku do rozhodnutia súdu, keďže nie je možné
priznať opakujúcu sa dávku do budúcna, teda do 22.05.2015, súd zaviazal odporcu, a to vo výške

51.407,76 Eur.
Výpočet:
- za rok 2012 - 17 pracovných dní v mesiaci 06/2012 = 1.134,24 Eur + 6 celých mesiacov v roku 2012 =
8.706,96 Eur, t.j. 17 dní=136 hodín x 8,34 Eur=1.134,24 Eur + 6 mesiacov x 1.451,16 Eur, t.j. 8.706,96
Eur = 9.841,20 Eur

- za rok 2013 - 12 mesiacov x 1.451,16 Eur = 17.413,92 Eur
- za rok 2014 - 12 x 1.451,16 Eur = 17.413,92 Eur
- za rok 2015 - 4mesiace x 1.451,16 Eur = 5.804,64 Eur + 14 pracovných dní v 05/2015 - 14 x 66,72
Eur za deň = 934,08 Eur, spolu 6.738,72 Eur

Na základe uvedeného súd návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti, ktorú súd navrhovateľovi nepriznal,

keďže požadoval nezníženú mzdu až do prideľovanie práce, súd zamietol, ako aj v časti návrhu odporcu,
keďže žiadal nepriznať náhradu vôbec, pričom vyhovel jeho návrhu ohľadom skončenia pracovného
pomeru určením súdu.

Vykonané dokazovanie súd považoval za dostatočné pre hodnoverné zistenie skutkového stavu a má

za to, že ďalšie dokazovanie v tejto časti by nebolo hospodárne, ani účelové a efektívne, pričom vo veci
konal v zmysle intencií odvolacieho súdu.
Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné
ustanovenia mal súd preukázané uplatňované právo navrhovateľa, a preto súd vyhovel návrhu

navrhovateľa a odporcu v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a zároveň vo zvyšnej
nepriznanej, či nevyhovenej časti žalobný návrh zamietol.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Výrok o trovách konania sa opiera o § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na
náhradu trov právo.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu
trovkonaniavyplývajúcichzospisukudňuvyhláseniarozhodnutiasvýnimkoutrovprávnehozastúpenia;
ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu

trovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhradytrovkonania
tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 8 O.s.p., vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
Podľa § 20c vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb, za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013, patrí advokátovi odmena
podľa predpisov účinných do 30. júna 2013.

Súd nepriznal náhradu trov konania zvýšenú o 19% DPH z režijného paušálu za úkony pred 01.06.2009,
pretože v zmysle § 18 ods. 3 cit. vyhlášky sa o DPH zvyšuje len odmena advokáta určená podľa §

9 až § 14 cit. vyhlášky. Odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty
len za úkony uskutočnené po 01.06.2009, pričom výška DPH do 31.12.2010 predstavovala výšku 19%.
Súd poznamenáva, že za úkony uskutočnené do 31.12.2010 patrí DPH vo výške 19% a za úkony po01.01.2011 patrí DPH vo výške 20%. Právny zástupca odporcu preukázal, že je platcom DPH od
01.05.2005.
Nakoľko súd návrhu navrhovateľa vyhovel, čo sa týka určenia okamžitého skončenia pracovného

pomeru za neplatné - navrhovateľ bol úspešným účastníkom v tejto časti konania a preto mu prináleží
náhrada trov tejto časti konania voči neúspešnému účastníkovi t.j. odporcovi s poukazom na cit. ust. §
142 ods. 1 O.s.p. (medzitýmny rozsudok zo dňa 26.05.2011 na č.l. 307). V danej veci súd nezistil žiadne
dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi v tomto konaní
nepriznal náhradu trov konania voči neúspešnému účastníkom, t.j. odporcovi.

Navrhovateľ si prostredníctvom právneho zástupcu v podaní zo dňa 22.05.2015 uplatnil náhradu trov
konania za túto časť konania (určenie okamžitého skončenia pracovného pomeru za neplatné) za 11
úkonov právnej služby.

V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb, súd preskúmal navrhovateľom uplatnené právo na náhradu trov konania - titulom trov právneho
zastúpenia v tejto časti priznal navrhovateľovi trovy konania v sume 670,14 eur, pozostávajúce:
1.za úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 05.03.2009 v sume 53,49 eur podľa
§ 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume
6,95 eur + 19% DPH z odmeny v sume 10,16 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 70,60 eur,

2.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 22.10.2009 v sume 53,49 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a),
§ 14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 6,95 eur + 19% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 11,48 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 71,92 eur,
3.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 16.11.2009 v sume 53,49 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a),
§ 14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 6,95 eur + 19% DPH

z odmeny a režijného paušálu v sume 11,48 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 71,92 eur,
4.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 11.03.2010 v sume 55,49 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a),
§ 14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,21 eur + 19% DPH
z odmeny a režijného paušálu v sume 11,91 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 74,61 eur,
5.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 01.10.2010 v sume 55,49 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a),

§ 14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,21 eur + 19% DPH
z odmeny a režijného paušálu v sume 11,91 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 74,61 eur,
6.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 09.12.2010 v sume 55,49 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a),
§ 14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,21 eur + 19% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 11,91 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 74,61 eur,

7.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 01.04.2011 v sume 57,-eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), §
14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,41 eur + 20% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 12,88 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 77,29 eur,
8.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 26.05.2011 v sume 57,-eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), §
14 ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,41 eur + 20% DPH z

odmeny a režijného paušálu v sume 12,88 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 77,29 eur,
9.za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu dňa 22.07.2011 v sume 57,- eur podľa § 11 ods. 1
písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,41 eur + 20%
DPH z odmeny a režijného paušálu v sume 12,88 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 77,29 eur.

Čo sa týka náhrady mzdy, súd o trovách konania v tejto časti konania rozhodol s poukazom na ust. §
142 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ si žalobným návrhom uplatnil náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku
vo výške 1.539,14 eur mesačne od 26.02.2009 až do dňa, kedy mu odporca umožnil pokračovať v

práci. Dňa 19.07.2012 bol súdu doručený vzájomný návrh odporcu na rozhodnutie súdu o skončení
pracovného pomeru navrhovateľa, pretože nemožno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo
žiadať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, žiadal rozhodnúť, že pracovný pomer navrhovateľa
skončil ku dňu 25.02.2009, t.j. ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a
alternatívne navrhol skončiť pracovný pomer ku dňu určenom súdom. Odporca ďalej navrhol, aby súd

vôbec navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy :
jednak podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce spolu v sume 30.676,20 eur (pričom navrhovateľ sa domáhal
zaplatenia sumy 38.786,-eur + 11.283,20 eur, spolu suma 50.069,20 eur), navrhovateľ mal teda v tejtočasti konania čiastočný úspech v konaní a jednak sa navrhovateľ domáhal náhrady mzdy v zmysle ust.
§ 142 Zákonníka práce - súd priznal v sume 51.407,76 eur t.j. do rozhodnutia súdu.

S poukazom na uvedené o náhrade tejto časti konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
Vzhľadom na to, že v časti súd žalobnému návrhu navrhovateľa v tejto časti konania (náhrady mzdy)
vyhovel a v časti tento zamietol, bol úspech navrhovateľa len čiastočný. Pri percentuálnom vyjadrení
úspechu navrhovateľa, čo predstavuje podiel medzi tým, čo bolo zo strany súdu navrhovateľovi priznané
a tým, čoho sa domáhal (spolu priznaná náhrada mzdy 82.083,96 eur: domáhal sa náhrady mzdy spolu

v sume 101.476,96 eur), predstavuje úspech navrhovateľa 81%, jeho neúspech teda predstavuje 19% a
čistý úspech navrhovateľa je 62% (81-19), teda navrhovateľ má voči v konaní neúspešnému účastníkovi
- odporcovi právo na náhradu uplatnených trov konania v rozsahu 62% v tejto časti konania.

Čo sa týka vzájomného návrhu odporcu, odporca sa domáhal určenia skončenia pracovného pomeru
(súd v tejto časti návrhu odporcu vyhovel) a taktiež sa domáhal, aby súd navrhovateľovi vôbec náhradu

mzdy nepriznal (súd v tejto časti návrhu odporcu nevyhovel), preto odporcovi neprináleží náhrada trov
konania ohľadne vzájomného návrhu.

V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, súd preskúmal navrhovateľom uplatnené právo na náhradu trov časti konania (náhrady mzdy) a

priznal mu titulom trov konania - trov právneho zastúpenia sumu 2.323,88 eur (t.j. 62% zo sumy 3.748,20
eur podľa pomeru čistého úspechu navrhovateľa v tejto časti konania) a to za úkony právnej služby:
10.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 27.07.2012 v sume 585,89 eur podľa § 10 ods. 1, § 14
ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,63 eur + 20% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 118,70 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 712,22 eur,

11.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 30.05.2013 v sume 585,89 eur podľa § 10 ods. 1, § 14
ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 7,81 eur + 20% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 118,74 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 712,26 eur,
12.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 20.06.2013 (vyhlásenie rozsudku) v sume 146,47 eur
podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. d), § 14 ods. 5 písm. b) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods.

3 cit. vyhl. v sume 7,81 eur + 20% DPH z odmeny a režijného paušálu v sume 30,86 eur podľa § 18
ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 185,14 eur,
13.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 13.04.2014 v sume 585,89 eur podľa § 10 ods. 1, §
13a ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 8,04 eur + 20% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 118,79 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 712,72 eur,

14.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 16.10.2014 v sume 585,89 eur podľa § 10 ods. 1, § 13a
ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 8,04 eur + 20% DPH z
odmeny a režijného paušálu v sume 118,79 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 712,72 eur,
15.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 22.05.2015 v sume 585,89 eur podľa § 10 ods. 1, § 13a
ods. 1 písm. d) cit. vyhl. + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. v sume 8,39 eur + 20% DPH z

odmeny a režijného paušálu v sume 118,86 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. spolu suma 713,14 eur.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Nazákladeuvedeného jeodporcapovinný nahradiť navrhovateľovitrovykonania spolucelkovovsume

2.994,02 eur (suma 670,14 eur + suma 2.323,88 eur), a to na účet právneho zástupcu navrhovateľa, v
lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p., štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,

náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Podľa § 151 ods. 6 O.s.p. o trovách štátu súd rozhodne aj bez návrhu.

V danej prejednávanej veci bol navrhovateľ úspešný (čo sa týka určenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru za neplatné) a vo väčšej časti úspešný (čo sa týka náhrady
mzdy), odporca vystupuje v danej veci ako neúspešný účastník konania. V danej prejednávanej
veci bolo uznesením č.k. 18C/50/2009-158 zo dňa 29.04.2010 priznané svedočné v sume 16,31
eur z rozpočtových prostriedkov súdu, uznesením č.k. 18C/50/2009-160 zo dňa 03.05.2010 priznanésvedočné v sume 154,28 eur z rozpočtových prostriedkov súdu, uznesením č.k. 18C/50/2009-162 zo
dňa 03.05.2010 priznané svedočné v sume 71,76 eur z rozpočtových prostriedkov súdu, uznesením č.k.
18C/50/2009-560 zo dňa 11.04.2013 priznané znalečné v sume 426,30 eur, z toho suma 400,- eur z

preddavkov a suma 26,30 eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Spolu trovy štátu predstavujú sumu
268,65 eur.

Preto s poukazom na uvedené o trovách štátu súd rozhodol tak, že odporca ako neúspešný účastník
je povinný zaplatiť štátu - Slovenskej republike trovy konania - trovy štátu v sume 268,65 eur. Súd

nezistil u odporcu splnenie podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca bol aj v konaní
zastúpený právnym zástupcom. Pokiaľ účastník konania je schopný plniť povinnosť vo vzťahu k
právnemu zástupcovi - hradiť odmenu za zastupovanie v zásade musí byť spôsobilý plniť túto (finančnú)
povinnosť aj vo vzťahu k štátu.

S poukazom na uvedené súd rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania

vo výške 268,65 eur a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods.1 O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods.1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len

vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej,

odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods.2 O.s.p. ustanovenie § 205a ods.1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jedenrovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).