Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, January 31, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/135/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209213480
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2209213480.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX,
Y., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava,
o vymoženie 1.306,48 eur s prísl., odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská

Streda č. k. 8Er/865/2009 - 61 zo dňa 11. decembra 2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil, pričom rozhodnutie o náhrade trov
exekúcie ponechal na samostatné rozhodnutie.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 52 ods. 1 a 2 (v znení účinnom v čase podpísania zmluvy), § 53 ods.
1 - 5 a § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej len „OZ“), § 31 ods. 2 a 3, §
40 ods. 1 a § 45 ods. 1 - 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 1 - 3 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

Vecne mal súd prvého stupňa za to, že v danom prípade bola exekúcia vedená na podklade neúčinného
exekučného titulu, nulitného právneho aktu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave č. k. SR 03922/09 zo dňa 03.06.2009.
Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi exekučného
konania dňa 11.09.2008. Prvostupňový súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský,

na ktorý je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17. obsahovali rozhodcovskú doložku, ktorá však nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná, a hoci dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským
súdom žalujúcej strane, tento výber je daný iba tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, čiže
najmä dodávateľovi, resp. veriteľovi. Veriteľ tak na základe tejto doložky môže vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný a

spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvého stupňa takúto rozhodcovskú
doložku vyhodnotil v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) v spojení s § 53 ods. 5 Občianskehozákonníka, ako neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Súd prvého stupňa dospel k
záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, pretože spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka je v rozpore s
ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a
akoexekučnýtitulneúčinný.Jepretovrozporesozákonomapredstavujedôvodnazastavenieexekúcie.

Protitomutouzneseniupodalvčasodvolanieoprávnenýažiadal,abyodvolacísúdnapadnutéuznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby
odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a vec predložil Súdnemu dvoru EÚ na
základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v znení:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory

vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,

považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Oprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012
zo dňa 24.5.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z dôvodu, že

došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Dôvodil, že ak exekučný súd už vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený ďalej v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil
účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím

došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu
a vyjadriť sa k argumentácii povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými
nedostatkami. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na
správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na

rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória
Csipai, z ktorého vyplýva, že zásada kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri

aplikáciismernice93/13/EHSsvojupovinnosťupozorniťúčastníkovexekučnéhokonaniananeprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k
prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, ods. 4

písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože vzhľadom na judikatúru Spolkového súdneho dvora v
Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/
EHS nie sú úplne zjavné, čiže by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair. V tomto smere
poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.1.2005, III ZR 265/3 a zo dňa 19.5.2011,III ZR 16/11 a rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky: uznesenie z 11.10.2012, sp. zn. IV.
ÚS 1281/12; uznesenie z 5.10.2011, sp. zn. II. ÚS 3057/10; a dôvodil, že súdy týchto členských
krajín EÚ pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice zásadne odlišne, ako pristupuje k tejto

problematike exekučný súd. Z nemeckej a českej jurisprudencie pritom vyplýva, že samotné podriadenie
sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých
pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Navyše
exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ potom, čo je súdom

upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti-
ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd
nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm.

c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu
nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len
vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj

vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil,
že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

ĎalejoprávnenývodvolanípoukazovalnauznesenieKrajskéhosúduvBratislavezodňa30.11.2012,sp.
zn. 18CoE/641/2011, v zmysle ktorého skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým

je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity, ktorými sú jednak limity preskúmavania rozhodcovského
rozsudku vyplývajúce z ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZORK a tiež predmetom skúmania
môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali
vydaniu exekučného titulu. Podľa oprávneného súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď sa
na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zaoberal

komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne
rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Navyše exekučný súd takto postupoval potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie

je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže

rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia
§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne
prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je

v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej
istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po
uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských

súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov
založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné.

Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom
konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie
sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku,nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd
je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby odvolací súd
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu

podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho
v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie § 45
ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd
zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona

o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade
rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím postupom odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo

rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené
s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci,
porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v rozpore
s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola
porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie
podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný
súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu - ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o

rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a §
45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený
nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,
nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na

podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu.
Rozhodnutím exekučného súdu ďalej bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní
podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení
rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Súd prvého stupňa vzhľadom na ust. § 58 ods. 2
Exekučného poriadku, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny

proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona povinný urobiť a hoci bolo
v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie.

Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie
pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka

o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si

však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený
v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal
platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola
rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská
doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade

s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská
doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosťnesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie
je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné,

nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne
posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje
klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna
miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného,
nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť
oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania
oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za

poskytnutieúveruapoplatkuzazaslanieupomienok.Dôvodil,žeexekučnýsúdniejeoprávnenývykonať
prieskumrozhodcovskéhokonaniapodľaust.§45ods.1písm.a)ZORK,tedapodľadôvodovuvedených
v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 Občianskeho súdneho
poriadku, § 57 Exekučného poriadku. Poukazoval na to, že ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), resp. ust.
§ 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZORK si vzájomne odporujú,

v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou úpravou sú ustanovenia
ZORK, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa § 57 Exekučného poriadku.
Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného
titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd exekútorovi vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by

mali viesť k zmene postoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že právny základ danej veci a jeho interpretácia Súdnym
dvorom EÚ a všeobecným súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho názoru smernica Rady
93/13/EHS nebráni riešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Poukazoval na
to, že slovenské znenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q) ods. 1 jej prílohy nesprávne v

časti „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou.“ Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby sa atribút neupravenosti právnymi
predpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa atribút neupravenosti právnymi
predpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však
nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré je upravené právnymi
predpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako

nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Preto je potrebné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ Súdny dvor EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd,
ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne však platí, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré
pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu
dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov zo
spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho

výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Oprávnený trval na legitimite
predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených argumentov odvolací súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie oprávneného
(spĺňajúceho atribúty účastníka konania ) bolo podané včas (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku),
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) o odvolaní rozhodol, keď dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné.

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať

exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §
40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o

rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v

rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,
ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho

exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného
práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom, spôsobená postupom súdu, a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá
mu nepatrí. Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskoršíchústavnýchzákonovačlánok6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudkuobmedzujelennaúčastníkov.Užztejtoformuláciejezrejmé,ženebolozámeromzákonodarcubezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský
súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň

orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcu
na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá
v obchodných podmienkach pre úver, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto rozhodcovskej

doložky. Preto neobstojí námietka oprávneného v odvolaní, že súd prvého stupňa prekročil rozsah svojej
preskúmavacejprávomocizverenejmuexekučnýmporiadkom,keďzúradnejpovinnostiskúmalplatnosť
dojednanej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul,
preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného
dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tento postup
bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného

poriadkuakoicieľomazmyslomsmerniceRady93/13/EHSz 05.apríla1993onekalýchpodmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať
exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

V predmetnej veci bola medzi oprávneným a povinným dňa 11.09.2008 uzatvorená zmluva o úvere.
Znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 01.01.2008 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak,
že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Predmetná zmluva o úvere, ktorej zmluvnými stranami sú oprávnený a povinný, bola uzatvorená podľa
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o
tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný

obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť (ani neovplyvnil). Prílohou zmluvy
o úvere a zároveň jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v
bode 17. obsahovali rozhodcovskú doložku. V bode 19. menovaných obchodných podmienok
sa zmluvné strany podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Predmetná úverová zmluva je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná
úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom
úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných právnych predpisoch.

Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa
budeaplikovaťvšeobecnáúpravavObčianskomzákonníkuaspotrebiteľovisabudeposkytovaťochrana
vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať
nebude.

Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Oprávnený v odvolaní namietal, že právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené sa spravujú len

ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a že nejde o úverovú zmluvu spadajúcu pod režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak právny vzťah medzi účastníkmi založený
predmetnou zmluvou o úvere je spotrebiteľský, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho
vzťahu medzi účastníkmi, je potrebné právny vzťah medzi nimi posudzovať nielen podľa všeobecných

ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu

úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V

rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ohľadom námietky oprávneného v odvolaní, že zmysel smernice 93/13/EHS smeruje k tomu,
že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov osobitným typom

rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní
uplatňovať hmotnoprávne predpisy, odvolací súd uvádza, že vo všetkých jazykových verziách je použité
slovo najmä (zejména, particularly = najmä, hlavne), pričom neprijateľnosť rozhodcovskej doložky môže
spočívať aj v iných skutočnostiach. V zmysle § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu
plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložkuakonekalúpodmienkuspotrebiteľskejzmluvy.Predmetnározhodcovskádoložka,nachádzajúca

sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej
zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
v prípade ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie

postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo
odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá

možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste
obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
5 (v rozhodnom čase) Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný

právny akt.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenieexekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie

vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do
uplynutia lehoty na odvolanie, uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne, s použitím ust. § 219
v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V podanom odvolaní (v zmysle Časti A, Bod 20) oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad

ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súddospejekzáveru,žeexekučnýtitulvôbecexekučnýmtitulomnieje,prípadnejetuinávada,prektorú
je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto

právomocexekučnéhosúdujeplnevsúladesprincípmiprávnehoštátu,niejepretodôvodnaprerušenie
konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

Súčasťou podaného odvolania bol aj návrh právneho zástupcu oprávneného na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom súčasne doplnil
právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zdôraznil, že napadli priamu aplikáciu smerníc
Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj

rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného.
Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po
uplynutí transpozičnej lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica
prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Samotná smernica teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti

nemu odvolávať. Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora
EÚ nevyporiadal a nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že Smernica Rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,

ktorý sa navyše neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na
znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich
vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní
aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu

súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom
prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v

súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S
poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:
„Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory

vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,

považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne

konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového

právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,

ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd
za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.

Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel
k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie
je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu iNajvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z
uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil

získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady

93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch
svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré

je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a

zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto

aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,

či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existujemedzispotrebiteľomapredajcomalebododávateľom.EšteďalejzašielSúdnydvorEÚvjudikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úverepovažovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho

dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, pričom podstata oboch
spočíva v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní
vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani

v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu

dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na

postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má

tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa
uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože
vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený
ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše
k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávneného,
čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa

16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady
93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahusankcieobsiahnutejvzmluveoúveresospotrebiteľom,aktentosúdmánatentoúčelkdispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho
práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v
zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu
nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada
oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k

prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu
Súdneho dvora EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.Pre vyhradenie rozhodnutia o trovách exekúcie samostatnému uzneseniu potom aj povinnosť
rozhodnutia o trovách tohto odvolacieho konania prešla na súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.
per analogiam), a preto tunajší súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0, t.j.
jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.