Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 18, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/77/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718200934
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718200934.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu G. Z., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom ul. H. XXXX/XX, S., štátne občianstvo Slovenská republika, zast. JUDr. Anton Pospíšil,
Gánovská 224/34, Poprad - Gánovce, proti žalovanej B. Z., rod. K.,nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom
ul. H. XXXX/XX, S., štátne občianstvo Slovenská republika, práv. zast. JUDr. Tibor Bašista, advokát,
Štefánikova 8, Poprad, v konaní o vrátenie daru s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č.k. 12C/8/2018 - 197 zo dňa 20.02.2019, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi
s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ustanovením § 3, § 38, § 39, § 41a, § 628, §

630 Občianskeho zákonníka a ustanovením § 18 a § 19 zákona o rodine.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba nie je dôvodná.

4. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď

o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné/ viď R 88/1998/, alebo aj neposkytnutie
potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr.
§ 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto
osoby patria k členom rodiny darcu. Je to napr. hrubé chovanie, urážky, fyzické napadnutie, vyhrážky.
Okamihom jednania obdarovaného, ktoré je porušením dobrých mravov, vzniká právo darcu domáhať
sa vrátenia daru.

5. Za členov rodiny darcu je potrebné považovať predovšetkým manžela, rodičov a deti, spravidla
tiež i ďalších príbuzných v rade priamom - t.j. každého pokrvného potomka (descedent - syn, vnuk,
pravnuk atď.) i každého pokrvného predka (ascedent - otec, starý otec, prastarý otec atď.) - i súrodenca.
Podľa konkrétnych okolností možno vo výnimočných prípadoch za členov rodiny považovať i ďalšieosoby v pomere rodinnom, či obdobnom, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú.
Vymedzenie pojmu "člen rodiny" v zmysle § 630 a pojmu "osoba blízka" podľa § 116 Obč.zák. nie je
teda v každom prípade totožné. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997,

sp.zn. 3 Cdo 191/96. Uvedené zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie
sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok
darcu.(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.11.1994, sp.zn. 3 Cdo 130/94.)

6. Ak sa premietnu tieto všeobecné právne úvahy na daný prípad, je nesporné, že z hľadiska etického

a morálneho hodnotenia správania sa žalovanej k darcovi a členom jeho rodiny a vlastnej dcére,
zodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám vzťah žalovanej k dieťaťu a ostatným blízkym osobám
žalobcu, ako aj elementárnym pravidlám slušnosti vo vzťahu k žalobcovi, preto možno konštatovať, že
konanie žalovanej sa neprieči dobrým mravom.

7. Žalobca, domáhajúci sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti po odvolaní darovania listom

zo dňa 12.2.2018, v ktorom špecifikoval dôvod odvolania opustením žalovanej spoločnej domácnosti
a neposkytnutím mu pomoci v chorobe, podanú žalobu opiera o skutkové tvrdenia a to správanie sa
žalovanej k nemu ako manželovi a k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Dané správanie sa má navonok prejavovať tým, že žalovaná s ním nežije v spoločnej domácnosti,
má mimomanželský vzťah, neposkytla mu pomoc v chorobe a rovnako sa správa k príslušníkom jej

rodiny. Žalobca vzhľadom k vykonanému dokazovaniu neuniesol dôkazné bremeno pre platné odvolanie
darovania, ktoré by malo za následok zmenu vlastníctva k veci. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil vo
vzťahu správania oboch strán./ viď R 111/1998/.

8. V prvom rade súd prvej inštancie poukázal na to, že zo žiadneho správania žalovanej nie je možné

usudzovať, aby v období od uzavretia darovacej zmluvy do dňa odvolania darovania sa správala v
rozpore s dobrými mravmi k príslušníkom rodiny žalobcu. K veci bol vypočutý otec žalobcu, jeho brat,
dcéra. Ani jeden z nich neuviedol také správanie žalovanej, ktoré by bolo možné posúdiť ako správanie
hrubo porušujúce dobré mravy, vo vzťahu k ich osobám. Sami popísali spolužitie so žalobcom v jednom
dome, ktoré nie je možné klasifikovať ako usporiadané. Rovnako brat žalobcu s ním neudržiava bližšie

vzťahy.

9. Je pravdou, že žalovaná v roku 2015 odišla zo spoločnej domácnosti, ktorú viedla s manželom, jeho
otcom a dospelou dcérou. Bezprostredným dôvodom bolo zabezpečenie starostlivosti o svoju matku v
chorobe, čo strany nespochybňujú. Do spoločnej domácnosti sa následne už nevrátila pre pretrvávajúce

rozpory so žalobcom, i keď do miesta bydliska naďalej dochádzala, čo potvrdil svedok G. Z. K.. aj
dcéra účastníkov. Nie je možné porušenie zásady manželského spolužitia deklarované v ustanovení
§ 18 Zákona o rodine žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si,
pričítať výlučne žalovanej. Samotné neaplikovanie týchto zásad žalovanou od roku 2015 nie je možné
vyhodnotiť bez ďalšieho ako závažné porušenie dobrých mravov výlučne z jej strany. Žalobca svojim

nezodpovedným finančným hospodárením, neprimeraným správaním, vytváraním dlhov poskytovaním
finančných prostriedkov tretej osobe od roku 2012 ohrozoval chod rodiny, rodinný rozpočet, a vo svojom
konaní udržiavaním kontaktu s danou osobou pokračoval aj po preukázaní jej podvodného konania /
trestný rozsudok/. Aj to malo za následok faktický rozvrat vzťahov v manželstve, ktoré si do uvedeného
obdobia plnilo základné funkcie. Práve takéto nakladanie žalobcu s finančnými prostriedkami viedlo

k uzavretiu darovacej zmluvy za účelom predídenia možnej strate nehnuteľnosti, čo v konaní bolo
potvrdené výpoveďami svedkov. O vzťahoch medzi stranami nevybočujúcich zo základných zásad
svedčí aj to, že žalobca nehnuteľnosť vo svojom výlučnom vlastníctve previedol práve na svoju
manželku. Následne strany uzavreli dohodu o zrušení BSM za trvania manželstva v snahe predísť strate
majetku. Za danej situácie neboli naplnené zákonné dôvody pre platné odvolanie darovania.

10. Neposkytnutie pomoci v chorobe by bolo možné vo všeobecnosti považovať za porušenie dobrých
mravov zo strany manžela, ktorý takúto pomoc druhej strane odmietne prípadne úmyselne neposkytne.
Vychádzajúc z posudzovaného obdobia žalobca nekonštatuje, aby v období rokov 2013 do podania
žaloby naliehavú pomoc, prípadne opateru potreboval. Zdravotnému zákroku sa žalobca podrobil až

v priebehu súdneho konania. Z predchádzajúceho úrazu hlavy žalobca nebol po uzavretí darovacej
zmluvy odkázaný na pomoc inej osoby.11. Vychádzajúc zo zmeny žaloby žalobcu, tento sa domáha určenia vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom daru. Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na podanej
žalobe. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je

vhodným teda účinným a správne zvoleným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či iba zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať iné súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v
prípade,akbybeztohtourčenia boloprávožalobcuohrozenéaleboakbysabeztohtourčeniastalojeho
právne postavenie neistým. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu pokiaľ neslúži potrebám

praktického života. Ak určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu,
je prípustná, aj napriek tomu, že je možná aj iná žaloba (rozsudok NS SR 5Cdo 31/2011). V zásade je
možné povedať, že tam, kde je možná žaloba na plnenie, nie je možná bez ďalšieho žaloba na určenie
právneho vzťahu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že platne odvolal darovanie a žalovaný neakceptoval vydanie
veci a príslušný správny orgán na základe listiny žalobcu nevykonal záznam o zmene vlastníctva,
žalobca mal vo veci podať žalobu na splnenie povinnosti a to vypratanie nehnuteľnosti, čím by vydaným

rozhodnutím došlo ku usporiadaniu vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným a odstráneniu
spornosti práva. Z uvedeného dôvodu je rovnako možné považovať žalobu za nedôvodnú. Žalobca
konštatoval,žedarovaciazmluvabola simulovanýmprávnymúkonom.Vprípade,akúčastníciprávneho
úkonu uzavrú právny úkon, ktorý účastníci nechcú uzavrieť, a ktorým predstierajú (simulujú) iný právny
úkon, tzv. (disimulovaný právny úkon), je simulovaný úkon z dôvodu nedostatku potrebnej vôle subjektov

neplatným a platným je tzv. zastretý právny úkon. Pri simulácii ide o obojstrannú nezhodu vôle a jej
prejavu. V prípade simulácie vôbec nejde o právny úkon a zákon s ním viaže za následok absolútnu
neplatnosť. Simulovaný právny úkon je neplatný nielen z dôvodu nezhody vôle a jej prejavu, ale aj z
dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi. Podmienkou jeho platnosti je, že zastretý
právny úkon zodpovedá vôli subjektov a spĺňa všetky zákonné predpoklady na jeho platnosť a má

rovnakých účastníkov. V prípade, ak by bol takýto právny úkon nedovolený, alebo trpel niektorým z
dôvodu neplatnosti, bol by právny úkon neplatný. Simulácia môže byť jednostranná alebo spoločná.
Pri spoločnej simulácii musia byť o ňom uzrozumené obe strany. Pri jednostrannej simulácii právnych
úkonov sa postupuje v súlade s teóriou ochrany dôvery. Neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa
nie je možné úspešne dovolať voči tomu subjektu, ktorý úkon považoval za nezastretý ( a to ak ho

vzhľadom na objektívne okolnosti a riadnu opatrnosť mohol považovať za nezastretý). V takom prípade
jepotrebnézabezpečiťochranudobrejvieryosoby,ktoráosimuláciinevedelaanemalasaakodozvedieť
a právny úkon považovala za platný. Za prípady simulácie nemožno považovať nesprávne označenie
právneho úkonu.

12. Posudzovaná darovacia zmluva, ktorá mala byť zastretým právnym úkonom, obsahuje všetky
podstatné náležitosti darovacej zmluvy a to označenie predmetu daru a prehlásenie obdarovaného o
prijatí daru. Žalobca nešpecifikoval, aký zastretý právny úkon strany mienili v roku 2013 uzavrieť, ktorý
by mohol byť posudzovaný z hľadiska jeho platnosti. K tvrdeniu simulovaného právneho úkonu žalobca
nepredložil žiadne dôkazy. Žalovaná poprela, aby so žalobcom mienila uzavrieť iný právny úkon ako

zmluvu darovaciu. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho
považoval za nezastretý, za aký žalovaná právny úkon posudzovala. Preto súd prvej inštancie darovaciu
zmluvu vyhodnotil ako platný právny úkon. Žalobca súdu predložil lekárske správy, podľa obsahu ktorých
trpí určitým psychickým onemocnením, no dané onemocnenie neoznačil za duševnú poruchu, pre ktorú
by bol neschopný uzatvoriť právny úkon darovania.

13. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 a § 262 Civilného
sporového poriadku (ďalej C.s.p.) tak, že žalovanej ako úspešnej strane priznal voči žalobcovi náhradu
trov konania vo výške 100% s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

14. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že tvrdenie žalovanej, že žalobca
udržiava kontakt s osobou A. N. a o manipulácií určitých osôb na žalobcu s cieľom a samovrátenia
daru a získania finančných prostriedkov je účelové zo strany žalovanej. Takisto ako jej tvrdenie, že
nemá žiadny mimomanželský intímny pomer. Pokiaľ sa žalobca kontaktoval s osobou A. N. tak len za

tým zámerom, kedy mu splatí alebo začne splácať dlžnú čiastku na ktorú ho súd v konaní zaviazal.
Žalovaná dodnes nepreukázala kde použila finančné prostriedky v sume 150.000,- Sk, ktoré si zobrala
z predaja bytu patriaceho do BSM na zriadenie pobočky realitnej kancelárie, ktorá sa v konečnom
dôsledku nikdy ňou nezriadila. Súd opomenul v odôvodnení rozsudku v bode 1. uviesť, že mu bolodoručené doplnenie žaloby na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka dňa 23.02.2018, kde
bol upravený petit návrhu žaloby. Nie je pravdou ako sa uvádza v odôvodnení rozsudku v bode 3, aby
sa žalobca začal sťažovať na svoj nepriaznivý zdravotný stav až v januári 2018, pretože jeho zdravotný

stav je charakterizovaný ako trvalé poškodenie zdravia, a je čiastočne invalidný dôchodca s príjmom
176,50 Eur. Okrem toho súdu predložil lekárske potvrdenia z obdobia keď sa mu zhoršil stav a navštívil
za tým účelom odbornú lekárku. Svedkovia ktorých navrhol žalobca, a to N. Z., JUDr. S. C., N. E.,
A. Q., a čestné prehlásenie R. R. vypovedali k veci to, čo ako rodinný príbuzní, priatelia a koncipient,
ktorý sa snažil uzavrieť zmier so žalovanou, takmer v zhode s tvrdeniami žalobcu, ale vo väčšine

tvrdení v rozpore s tvrdeniami žalovanej, jej dcéry a žalobcovho otca, pričom tieto dôkazy a rozpory
súd neodstránil ani v odôvodnení rozsudku, ani v konaní na súde, čo je zrejmé z obsahu jednotlivých
zápisníc a pojednávaní. Konanie o vrátenie daru je výlučnou záležitosťou subjektov aj ich práv, ktorí
sú jednotlivými účastníkmi darovacej zmluvy zo dňa 23.05.2013 a podstatné je nevhodné správanie sa
obdarovanej k darcovi tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. V konaní nebolo preukázané, aby sa
žalobca nevhodne správal voči žalovanej. Naopak od odchodu žalovanej zo spoločnej domácnosti sa

ju snažil opakovane presvedčiť na spoločný dialóg ohľadne upravenia ich vzájomných vzťahov, prosil
ju, aby sa už vrátila do spoločného bydliska, aby začali normálne žiť, ale stále dostával odmietavú
odpoveď od žalovanej, že ona sa nemá o čom s ním baviť. Neskôr pochopil, že zo strany žalovanej išlo
celý čas o jediný cieľ, dostať jeho majetok, nespadajúci do BSM do svojho vlastníctva a zrušiť BSM v
celom rozsahu tak, že žalobcovi nezostal žiaden majetok, pretože podiel na dome, kde majú obidvaja

účastníci trvalý pobyt daroval dcére, a že išlo zo strany žalovanej celý čas o účelové konanie. Aj doteraz
mu dcéra, ktorá spolu s otcom býva v spoločnej domácnosti pravidelne vykrikuje, že pôjde z domu na
ulicu, že bude bezdomovec a používa podobné vyhrážky a arogantné chovanie voči otcovi - žalobcovi,
čo sa po rozsudku Okresného súdu v Poprade, voči ktorému podal odvolanie len stupňuje. Právne
odôvodnil svoje odvolanie žalobca ustanovením § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ C.s.p. Zároveň poukázal na

ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka a uviedol, že žalobca sa do podania žaloby nikdy nesprával
nevhodne a agresívne voči žalovanej aj napriek tomu, že už v minulosti strpel nevhodné správanie sa
manželky - žalovanej, kedy po dlhšiu dobu udržiavala mimomanželský vzťah s pánom F. D., počas ich
spoločného manželstva a s ohľaduplnosťou a slušnosťou pristupujúcou k svojej manželke a rodine urobil
všetko pre udržanie ich spoločného života. Aj teraz, keď žalovaná odišla dňa 24.12.2015 zo spoločnej

domácnosti s cieľom starať sa o svoju mamu po operácií, aj keď ako sama žalovaná v konaní uviedla,
že jej mama nepotrebovala 24 hodinovú starostlivosť ju žalobca žiadal, aby sa vrátila do spoločnej
domácnosti. Mal snahu to ústnou komunikáciou so žalovanou dať na správnu mieru, ale žalovaná
mu odpovedala spôsobom, že sa nemá o čom s ním baviť. Pokiaľ by žalovaný bol rozhadzovačný,
nezodpovedný a javil by známky agresivity voči žalovanej a nezáležalo by mu na udržaní si vzťahu

s ňou bol by ochotný dobrovoľne, ako to uvádza žalovaná spolu s dcérou darovať predmetnú spornú
nehnuteľnosť a súhlasil by so zrušením BSM do trvania manželstva a prepísal by posledný majetok,
ktorý vlastnil na svoju dcéru B. Z.?! To, že teraz začala žalovaná pravidelne navštevovať miesto ich
spoločného bydliska častejšie, nič nezmení na jej nemorálnom správaní, hrubo porušujúcom dobré
mravy. Zároveň žalobca uviedol, že zmyslom ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka je zamedziť

výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré je možné definovať
ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú
nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti,
a majú povahu noriem základných. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. Poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. II.ÚS 137/08, na

ZSP4/2003 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/163/2005 - ZSP3/2009.
Súd prvej inštancie okrem nesprávnych právnych záverov, nesprávne vyhodnotil dôkazy a porušil tu
ustanovenia Civilného sporového poriadku, podľa ktorých dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový

stav iba jednostranne - tendenčne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení.
Jeho postupom boli porušené základné práva žalobcu. Zároveň poukázal na štruktúru odôvodnenia
rozsudku, aj keď miesto Civilného sporového poriadku, teda ustanovení § 220 citoval ustanovenie § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. V tejto súvislosti poukázal napríklad
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obo77/2010. Žalobca namietal, že súd

nesprávne vyhodnotil viacero vykonaných dôkazov a preto jeho rozhodnutie z toho dôvodu je vecne
nesprávnym, pričom nevykonal ani iné dôkazy a skutočnosti na preukázanie zásadných a podstatných
skutkových okolností navrhnutých žalobcom a neodstránil rozpory vo výpovediach žalobcu a žalovanej,
rozpory svedkov s tvrdeniami žalovanej a rozpory vo výpovediach v konaní navzájom v súvislostiach.Preto je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd prvej inštancie
bol povinný rozsudok riadne odôvodniť a vyrovnať sa s obhajobou a dôkazmi, a najmä rozporuplnými
a tými, ktoré si odporujú, čo neurobil. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje dostatok dôvodov ani ich

logickúzrozumiteľnosť.Pretonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzrušilsuvedenímprávneho
názoru odvolacieho súdu a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie alebo aby vo veci odvolací súd
sám rozhodol.

15. Odvolanie bolo zaslané na vyjadrenie žalovanej. Táto vyjadrenie k odvolaniu nezaslala.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj

webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 12.06.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je nedôvodné.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

19. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.

Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
aleboporušenímpravidielformálnejlogiky.Skutkovézisteniamôžerobiťibasúd,ktorýdôkazyvykonáva.

20. Žalobca zároveň tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
júla 2011, sp.zn. 7 Cdo 7/2010).

21. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania,
odôvodnením napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil

skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

22. Listom zo dňa 12.02.2018 adresovaným žalovanej žalobca odstúpil od darovacej zmluvy uzavretej
dňa 23.05.2013 z dôvodu, že sa voči nemu žalovaná správa nemorálnym spôsobom odporujúcim
dobrým mravom, kedy napriek viacerým upozorneniam, aby sa vrátila bývať do spoločnej domácnostia pomohla mu s domácnosťou pri jeho nie dobrom zdravotnom stave, do dňa vyhotovenia listu tak
neurobila. Odmieta s ním komunikovať a nechce vysvetliť, prečo a z akého dôvodu opustila spoločnú
domácnosť a naviac má relevantné informácie, že dôvodom odchodu bol jej mimomanželský intímny

vzťah, kvôli ktorému ho opustila a nechala samého s jeho zlým zdravotným stavom. Na základe týchto
skutočností odstupuje od darovacej zmluvy v zmysle § 48 ods.1, 2 OZ a žiada o vrátenie daru s
poukazomnaust.§457O.z.Podľa lekárskychsprávvyhotovenýchpsychiatrickouambulanciouZ..C.E.
z rokov 2010, 2014 a 2018 žalobca trpí organickým psychosyndrómom post traumatickým a organickou
depresívnou poruchou. Podľa čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXX k. ú. N. vlastníkom parcely

KN - C č. XXX a rodinného domu súp. č. XXXX je žalovaná. Podľa potvrdenia Mestského úradu S. zo
dňa 5.2.2018 na adrese S., ul. H. XX sú prihlásení na trvalý pobyt žalobca a žalovaná.

23. Súd prvej inštancie jednak vypočul strany sporu, ale vypočul aj svedkov S. C., N. Z., F.N. E., A.
Q., E. N., B. Z., G. Z., Z. Z., oboznámil sa s listinnými dôkazmi, a to s odstúpením od darovacej
zmluvy,lekárskyminálezmi,listomvlastníctva,potvrdenímmestskéhoúradu,darovacíchzmlúv,výpisom

z účtu, zmluvou o prevode vlastníctva bytu, s rozsudkami Okresného súdu Poprad, s listom sociálnej
poisťovne,PoisťovneDôvera, kúpnouzmluvou,exekučnýmrozhodnutím,azmluvouoposkytnutíúveru.
Nazákladetaktovykonanéhodokazovaniasúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobaniejedôvodná.
S týmto záverom odvolací súd plne súhlasí. Odvolací súd súhlasí i so záverom súdu prvej inštancie, že
je nesporné, že z hľadiska etického a morálneho hodnotenia správanie sa žalovanej k darcovi a členom

jeho rodiny a vlastnej dcére, zodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám pre vzťah žalovanej k dieťaťu
a ostatným blízkym osobám žalobcu, ako aj elementárnym pravidlám slušnosti vo vzťahu k žalobcovi,
preto možno konštatovať, že konanie žalovanej sa neprieči dobrým mravom.

24. Odvolací súd súhlasí so záverom uvedeným v bode 25. odôvodnenia, že žalobca tvrdí, že žalovaná

sa k nemu ako k manželovi a členom jeho rodiny správa tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Dané správanie sa má navonok prejavovať tým, že žalovaná s ním nežije v spoločnej domácnosti,
má mimomanželský vzťah, neposkytla mu pomoc v chorobe a rovnako sa správa k príslušníkom jej
rodiny. Žalobca vzhľadom k vykonanému dokazovaniu neuniesol dôkazné bremeno pre platné odvolanie
darovania, ktoré by malo za následok zmenu vlastníctva k veci. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil vo

vzťahu správania sa oboch strán. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje, tak ako súd prvej inštancie,
na ustálenú judikatúru i citované R 111/1998. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie,
že zo žiadneho správania žalovanej nie je možné usudzovať, aby v období od uzavretia darovacej
zmluvy do dňa odvolania darovania sa správala v rozpore s dobrými mravmi k príslušníkom rodiny
žalobcu. K veci bol vypočutý otec žalobcu, jeho brat, dcéra. Ani jeden z nich neuviedol také správanie

žalovanej, ktoré by bolo možné posúdiť ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy, vo vzťahu k ich
osobám. Sami popísali spolužitie so žalobcom v jednom dome, ktoré nie je možné klasifikovať ako
usporiadané. Rovnako brat žalobcu s ním neudržiava bližšie vzťahy. Odvolací súd sa stotožňuje aj s
konštatovaním súdu prvej inštancie uvedeným v bode 26., že žalovaná v roku 2015 odišla zo spoločnej
domácnosti, ktorú viedla s manželom, jeho otcom a dospelou dcérou, ale bezprostredným dôvodom bolo

zabezpečeniestarostlivostiosvojumatkuvchorobe,čostranynespochybňujú.Dospoločnejdomácnosti
sa následne už nevrátila pre pretrvávajúce rozpory so žalobcom, i keď do miesta bydliska naďalej
dochádzala, čo potvrdil svedok G. Z., st., a dcéra strán sporu. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá
i záver súdu 1. inštancie, že nie je možné porušenie zásady manželského spolužitia deklarovaných v
ustanovení §18zákonaorodinežiťspolu,byťsiverní,vzájomnerešpektovaťsvojudôstojnosť,pomáhať

si,pričítaťvýlučnežalovanej.Samotnéneaplikovanietýchtozásadžalovanouodroku2015 niejemožné
vyhodnotiť bez ďalšieho ako závažné porušenie dobrých mravov výlučne z jej strany. Žalobca svojim
nezodpovedným finančným hospodárením, neprimeraným správaním, vytváraním dlhov poskytovaním
finančných prostriedkov tretej osobe od roku 2012 ohrozoval chod rodiny, rodinný rozpočet, a vo svojom
konaní udržiavaním kontaktu s danou osobou pokračoval aj po preukázaní jej podvodného konania /

trestný rozsudok/. Aj to malo za následok faktický rozvrat vzťahov v manželstve, ktoré si do uvedeného
obdobia plnilo základné funkcie. Práve takéto nakladanie žalobcu s finančnými prostriedkami viedlo
k uzavretiu darovacej zmluvy za účelom predídenia možnej strate nehnuteľnosti, čo v konaní bolo
potvrdené výpoveďami svedkov. O vzťahoch medzi stranami nevybočujúcich zo základných zásad
svedčí aj to, že žalobca nehnuteľnosť vo svojom výlučnom vlastníctve previedol práve na svoju

manželku. Následne strany uzavreli dohodu o zrušení BSM za trvania manželstva v snahe predísť strate
majetku. Za danej situácie neboli naplnené zákonné dôvody pre platné odvolanie darovania tak, ako to
uviedol súd prvej inštancie v bode 27. odôvodnenia rozsudku.25. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že kde je možná žaloba po naplnenia nie
je možná bez ďalšieho žaloba na určenie právneho vzťahu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že platne odvolal
darovanie a žalovaný neakceptoval vydanie veci a príslušný správny orgán na základe listiny žalobcu

nevykonal záznam o zmene vlastníctva, žalobca mal vo veci podať žalobu na splnenie povinnosti, a
to vypratanie nehnuteľnosti, čím by vydaným rozhodnutím došlo k usporiadaniu vzájomných vzťahov
medzi žalobcom a žalovanou a k odstráneniu spornosti práva. Preto skutočne nie je možné považovať
žalobu za dôvodnú. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak, ako to uviedol v bode
29. odôvodnenia, že posudzovaná darovacia zmluva, ktorá mala byť zastretým právnym úkonom

obsahuje všetky podstatné náležitosti darovacej zmluvy a to označenie predmetu daru a prehlásenie
obdarovaného o prijatí daru. Žalobca nešpecifikoval, aký zastretý právny úkon strany mienili v roku
2013 uzavrieť, ktorý by mohol byť posudzovaný z hľadiska jeho platnosti. K tvrdeniu simulovaného
právneho úkonu žalobca nepredložil žiadne dôkazy. Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvej
inštancie, že žalovaná poprela, že by so žalobcom mienila uzavrieť iný právny úkon ako darovaciu
zmluvu. Neplatnosti právneho úkonu sa skutočne nemožno dovolávať voči účastníkovi zmluvy, ktorý ho

považoval za nezastretý, za aký žalovaná právny úkon považovala. I odvolací súd má za to, že darovacia
zmluva je platným právnym úkonom. Správne súd prvej inštancie uviedol, že onemocnenie žalobcu,
tento neoznačil za duševnú poruchu, pre ktorú by nebol schopný uzatvoriť právny úkon darovania.

26. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dôkazy na zistenie rozhodujúcich

skutočností. Neuviedol však o aké dôkazy sa jedná. Odvolací súd zo zápisnice z pojednávania zo
dňa 28.01.2019 zistil (č.l. 185), že žalobca uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Právna zástupkyňa žalovanej uviedla, že ponecháva na zváženie súdu vypočutie svedka Z. Z.E. k
otázkam uzavretia darovacej zmluvy a spolužitia. K tomu žalobca uviedol, že súhlasí s návrhom
protistrany na vypočutie svedka Z. Z.. Na pojednávaní dňa 20.02.2019 bol svedok Z. Z.H. vypočutý.

Následne zo zápisnice z pojednávania z č.l. 196 spisu vyplýva, že strany konštatovali, že nemajú ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania. Na to, že by súd nevykonal nejaké dôkazy, ktoré navrhol vykonať
žalobca, nepoukazuje ani zástupca žalobcu v záverečnej reči. Poukázal iba na to, že svedectvá svedkov
vypočutých v tomto konaní skôr rozoberali manželské spolužitie. Námietka žalobcu, že ak mal súd za
to, že dôkazy, ktoré boli predložené súdu sú nedostačujúce mal vyzvať žalovanú stranu (zrejme mal na

mysli žalobcu), aby podopreli svoje tvrdenia inými dôkazmi, čo by boli urobili, navrhli by vypočuť ďalších
svedkov, a ak by ich výpovede, či listinné dôkazy nepostačovali súdu, navrhli by dokazovanie aj ďalšími
dôkazmi, tiež neobstojí vzhľadom na kontradiktórnosť civilného sporového konania. Možno prisvedčiť
žalobcovi, že predložil súdu to, čo si myslel, že bude postačovať v jeho prospech a bol vtom, že súdu to
pre rozhodnutie stačí. Nie je však pravdivé jeho tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil

viacero vykonaných dôkazov, a preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne. Súd prvej inštancie sa
logicky vyporiadal s rozpormi vo výpovediach svedkov a strán sporu. Nejde o vyhodnotenie skutkového
stavu jednostranne - tendenčne ako sa mylne domnieva žalobca, ani o formalistický výklad zákonných
ustanovení. Postupom súdu prvej inštancie neboli porušené základné práva žalobcu. Odvolací súd
znova uvádza tak, ako to už raz uviedol vyššie, z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu 1. inštancie pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi súdu na strane druhej. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s

ust. § 396 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešný žalovaný mal právo na náhradu trov odvolacieho
konania vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. Preto odvolací súd vyslovil, že priznáva
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o
výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.