Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 15, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/159/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3219200516
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3219200516.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: L. S. U., U. so sídlom L. XX, X.,
N. XX XXX XXX, zastúpeného Y.. L. L., advokátom so sídlom I. XX, U., proti žalovaným: 1/ H. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, X. B. X., 2/ I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, X. B. X., o
zaplatenie 133,92 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou zo dňa 21. augusta 2019 č. k. 4Csp/40/2019-35 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 9,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 9,00 eur od 07.07.2016 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku;

vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku III. nepriznal žalovaným nárok na náhradu trov
konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že z listiny označenej ako Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského
revolvingového úveru/Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu zo dňa 11.11.2014 vyplývajú
nasledovné údaje: čiastka úveru (úverový limit): 330,- eur, ročná úroková sadzba 18,07 %, poplatok za
poskytnutie úveru: 33,- eur, splatnosť úveru (počet splátok): 36, mesačná splátka (vrátane úrokov): 11,72
eur, pričom nie je uvedený údaj o splatnosti jednotlivých splátok, ďalej je uvedený údaj RPMN: 27,37 %

a priemerná RPMN: 44,06 %. Z dokladu predloženého žalobcom vyplýva, že žalovanej 1/ bol poskytnutý
úver vo výške 297,- eur. Z prehľadu úhrad a listiny Oznámenie o zosplatnení zo dňa 26.05.2016 spolu
s dokladom o doručovaní žalovanej vyplýva, že žalované si nesplnili povinnosť splácať úver riadne a
včas, preto žalobca úver zosplatnil, čo žalovanej 1/ oznámil listom zo dňa 26.05.2016, ktorý sa dostal
do sféry dispozície žalovanej prostredníctvom poštového podniku dňa 01.06.2016. Ďalej z
predložených listín žalobcu vyplýva, že žalované žalobcovi uhradili za účelom splácania úveru celkom
sumu 288,- eur.

1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, §
44 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 9, § 53 ods. 4 písm. k), t), § 54 ods.
2, § 517 ods. 1, § 533 ods. 1, § 544 ods. 1, § 563, § 565 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného
zákonníka, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 7, 9, § 9 ods. 2 písm. f), g), § 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy, § 9a ods. 2 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dospel
k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere z 11.11.2014 neobsahuje všetky náležitosti podľa zákonao spotrebiteľských úveroch, a to v prvom rade údaj konečná splatnosť úveru. Aj keď je v
listine Oznámenie veriteľa zo dňa 11.11.2014 o schválení úveru uvedený ako dátum splatnosti
poslednej splátky úveru deň 13.11.2017 a sú tam uvedené aj údaje o splatnosti splátok, tieto údaje

nevyplývajú zo žiadosti žalovanej 1/ ako dlžníčky a žalovanej 2/ ako spoludlžníčky a ak mali byť
tieto údaje súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, museli by byť akceptované zo strany žalovaných,
pričom takúto akceptáciu žalobca súdu nepredložil a samotná zmluva zo dňa 11.11.2014 takýto údaj
(termín konečnej splatnosti) neobsahuje. Súd nemal preukázané ani to, že sa listina Oznámenie veriteľa
zo dňa 11.11.2014 o schválení úveru dostala do sféry vplyvu žalovaných, žalobca neoznačil žiadny

dôkaz, že uvedené oznámenie žalovanej doručil resp. doručoval. Aj keď údaj o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru nemusí byť uvedený konkrétne určeným dátumom, podmienky zmluvy musia
umožniť bez ťažkostí identifikovať dátum poslednej splátky a konečnej splatnosti úveru, čo v tomto
prípade nie je možné, pretože ani dátum prvej, ani dátum poslednej splátky nie sú náležitosťou zmluvy
zo dňa 11.11.2014.

1.3 Súd prvej inštancie ďalej zistil, že predmetná zmluva obsahuje nesprávny údaj o výške úveru. V
posudzovanom prípade žalovaná 1/ dostala do dispozície nie sumu 330,-eur, ale len sumu 297,- eur
(330,- eur po odrátaní poplatku za poskytnutie úveru 33,- eur). Výklad pojmu celková výška úveru podal
Súdny dvor EÚ v rozsudku C-377/14, podľa ktorého sa celkovou výškou úveru myslí suma, ktorá bola
daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov

súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú spotrebiteľovi reálne vyplatené. Uvedené je významné
i pre správne stanovenie RPMN. Úver poskytnutý na základe zmluvy z 11.11.2014 preto súd prvej
inštancie považoval za bezúročný a bez poplatkov a priznal žalobcovi nárok len na rozdiel
medzi poskytnutou sumou 297,- eur a žalovanými zaplatenou sumou 288,- eur.

1.4 Súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti nároku o zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže nemal
preukázanú akceptáciu návrhu žalovanej o zmluvnej pokute žalobcom, resp. považoval dojednanie o
zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V časti náhrady nákladov 30,22 eur spojených
s mimosúdnym uplatnením pohľadávky súd žalobu zamietol z dôvodu, že podľa § 9a ods. 2 zákona
o ochrane spotrebiteľa od spotrebiteľa nemožno požadovať úhradu nákladov vymáhania pohľadávky

vo výške prevyšujúcej skutočné náklady, pričom žalobca nepriložil k žalobe žiadne dôkazy o jeho
skutočných nákladoch.

1.5 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Žalované boli po posúdení miery úspechu a neúspech strán sporu

úspešnejšie, preto by im voči žalobcovi patril nárok na náhradu trov konania. Žalované si však nárok na
náhradu trov konania neuplatnili a v priebehu sporu im preukázateľne žiadne trovy ani nevznikli a preto
súd rozhodol, že žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2.1 Proti uvedenému rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a vo výroku

o trovách konania (výroky II., III.) podal žalobca včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
d), f), h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak,
že žalobe vyhovie. Odvolanie zdôvodnil tým, že obsah zmluvy tvoria aj tzv. zmluvné
dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy. Z
ustanovenia článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru

podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Podľa článku 9 ods. 9.1
zmluvných dojednaní deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca zo zákona. Predmetné oznámenie zároveň
obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je
pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, keď aj podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci

C-42/15 nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.
Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že článok 23 smernice 2008/48 nebráni tomu, aby členský
štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, zmluva sa bude považovať za zmluvu

o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie termínu konečnej splatnosti by však podľa
žalobcu nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedeného rozhodnutia
Súdneho dvora spôsobilé spochybniť možnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Tieto záverypodľa žalobcu potvrdzuje aj zmena právnej úpravy, ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa
12.10.2017.

2.2Ďalejžalobcavodvolanípoukázalnato,žeustanovenie§9ods.2písm.k)zákona č.129/2010
Z. z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky
priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru.
O takýto typ úveru však medzi sporovými stranami nejde. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o

spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej
anuitnej splátky. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami uzavretá
zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje správnu RPMN, pretože žalobca pri jej výpočte nezohľadnil
výšku poplatku za poskytnutie úveru, žalobca v odvolaní uviedol, že poskytnutie úveru je širší pojem
než vyplatenie, pretože zahŕňa aj iné spôsoby plnenia záväzku. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že
časť z úveru bola poskytnutá v rámci započítania s poplatkom za poskytnutie úveru (suma 33,- eur). Ak

by žalovaný zaplatil poplatok ihneď pri poskytnutí úveru, tak sa úver vyplatí v celej sume. Tým, že ho
neuhradil, tak došlo k jeho započítaniu. Z pohľadu spotrebiteľa vedú obe situácie k rovnakému stavu, či
sa poplatok zaplatí započítaním oproti sume úveru, alebo či sa zaplatí samostatne. Žalobca preto tvrdí,
že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, čo je poskytnutým úver.

2.3 Žalobca v odvolaní namietal aj nepriznanie zmluvnej pokuty. Podľa neho skutočnosť, že ustanovenie
o zmluvnej pokute nie je individuálne dohodnuté, nespôsobuje jeho neplatnosť. V zmysle § 53 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka individuálne nedohodnutá podmienka je neprijateľná len vtedy, ak
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Podľa zákona a aj
súdnej praxe sa za neprijateľnú podmienku nepovažuje ustanovenie, ktoré odráža obsah zákonného

ustanovenia. Zmluvná pokuta dohodnutá v zmluve zodpovedá § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
jeho vykonávacieho predpisu (§3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Súd prvej inštancie podľa žalobcu
odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí nároku na zmluvnú pokutu skutočnosťami, ktoré sú všeobecné,
neurčité a nepreskúmateľné a súčasne sú v rozpore s § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolanie
proti výroku o náhrade trov konania zdôvodnil žalobca tým, že ide o výrok závislý od rozhodnutia vo

veci samej.

3. Žalované sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe odvolania žalobcu preskúmal vec v napadnutej

časti podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.)
potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide o výrok I. (povinnosť žalovaných zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 9,00 eur s úrokom z omeškania), v tejto časti rozsudok
nebol napadnutý odvolaním, preto odvolací súd nepreskúmaval vecnú správnosť tohto výroku.

5. Je možné dať žalobcovi za pravdu, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci
C-42/15 V. S. U. c/a W. X. nemusí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzaný spôsobu započítania
splátky na úver, istinu a úroky (t. j. oddelene jednotlivé zložky - istina, úroky, poplatky - pri
každej splátke). O tom však v konaní pred súdom prvej inštancie nebol spor, neoddelenie jednotlivých

zložiek splátok nebolo dôvodom vyhlásenia úveru za bezúročný a bez poplatkov.
6. Je tiež možné dať za pravdu žalobcovi v tom, že uvedený rozsudok Súdneho dvora C-42/15
V. S. U. c/a W. X. záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského právneho poriadku
implementovaná zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) tak, že nie je nevyhnutné,

aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok priamo konkrétnym dátumom (a to isté
zrejme platí aj o termíne konečnej splatnosti úveru), avšak len „pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok“. To znamená, že
v zmluve musia byť buď uvedené presné dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej
splatnosti úveru, alebo musia byť tieto údaje s istotou zistiteľné z iných ustanovení zmluvy. Súd prvej

inštancie správne zistil, že preskúmavaná zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňa ani jedno z týchto
dvoch kritérií pre termíny splatnosti splátok a termín konečnej splatnosti úveru. Zmluva totiž neobsahuje
ani konkrétne dátumy splátok a dátum konečnej splatnosti, ale ani iné údaje, z ktorých by sa tieto termíny
dali vypočítať.7. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že podľa článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní je dňom konečnej
splatnosti úveru deň splatnosti poslednej splátky úveru, takýto odkaz (aj keď nie vo

všeobecných obchodných podmienkach) by spĺňal kritériá jednoznačnej identifikácie termínu konečnej
splatnosti úveru, pokiaľ by boli v zmluve uvedené termíny splatnosti jednotlivých splátok. Táto náležitosť
však v zmluve takisto absentuje. Ak žalobca tvrdil, že určenie termínu konečnej splatnosti je možné aj
spôsobom vyplývajúcim z článku 9 ods. 9.1 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých - ako žalobca uviedol
- deň splatnosti poslednej splátky je uvedený v oznámení o schválení úveru, odvolací súd uvádza, že

odkaz na oznámenie o schválení úveru sa v článku 9 bode 9.1 tzv. zmluvných dojednaní nenachádza.
Aj keby však takýto odkaz v zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach bol uvedený,
oznámenie o schválení úveru nemožno považovať za súčasť zmluvy už preto, že bolo
jednostranne spísané žalobcom až po podpise zmluvy žalovaným, teda žalovaný nemal možnosť sa
s ním oboznámiť v čase, keď podpisoval zmluvu. Oznámenie o schválení úveru, pokiaľ obsahuje také
údaje, ktoré v čase podpisu zmluvy žalovaným neboli uvedené v zmluve, je potrebné považovať (ako

správne uviedol súd prvej inštancie) za nový návrh zmluvy, avšak keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere
vyžaduje písomnú formu, takýto nový návrh zmluvy by musel byť podpísaný resp. písomne akceptovaný
aj druhou stranou (žalovanými), čo v tomto prípade žalobca nepreukázal.

8. Odvolací súd ešte poznamenáva, že v bode 2.1 tzv. zmluvných dojednaní (všeobecných obchodných

podmienok) je uvedený pomerne komplikovaný spôsob určenia termínu splatnosti jednotlivých splátok,
pričom však konečné určenie termínu splatnosti prvej splátky, a tým aj termínu splatnosti všetkých
ostatnýchsplátokvrátaneposlednejsplátky, jeajtakponechanénavôližalobcu(vrozmedzíod32
do 48 dní odo dňa poskytnutia úveru), čo je neakceptovateľné. Spotrebiteľ má právo už v čase podpisu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vedieť (alebo mať možnosť presne vypočítať z údajov uvedených v

zmluve) dátumy splatnosti jednotlivých splátok úveru.

9. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15 bezúročný môže
byť spotrebiteľský úver len vtedy, ak v zmluve absentuje náležitosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Podľa odvolacieho súdu neuvedenie dátumu

splatnosti jednotlivých splátok (a tým ani poslednej splátky) môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Je totiž podstatný rozdiel, či spotrebiteľ má začať splácať úver po 10
dňoch od jeho poskytnutia, alebo až po 48 dňoch (všeobecné zmluvné podmienky síce uvádzajú interval
32 až 48 dní od poskytnutia úveru, žalobca však nepreukázal ich riadnu inkorporáciu, aj tak
by ale išlo o príliš široký interval, pričom neuvedenie presného dňa začatia a skončenia splácania úveru

spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku). Údaj o tom, aký čas uplynie medzi
poskytnutím úveru a splácaním jednotlivých splátok, napokon vchádza aj do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), preto pri neuvedení konkrétneho dňa, kedy spotrebiteľ
má začať úver splácať (či už dátumom, alebo počtom dní od poskytnutia úveru) nemožno ani overiť
správnosť výpočtu RPMN.

10. Vo vzťahu k celkovej výške úveru bol správny záver súdu prvej inštancie, že poplatok za poskytnutie
úveru, ktorý veriteľ započítava voči poskytnutému úveru hneď pri poskytnutí úveru, je potrebné odpočítať
od výšky poskytnutého úveru. Pritom nezáleží na tom, či úver bol spotrebiteľovi poskytnutý prevodom na
účet, alebo refinancovaním iného úveru (prípadne iným spôsobom), za celkovú výšku úveru je potrebné

považovať tú sumu, ktorú spotrebiteľ dostane skutočne k dispozícii na čerpanie dohodnutým spôsobom.
Započítanie poplatku má síce nesporne rovnaký ekonomický efekt ako keby spotrebiteľ
dostal celú sumu úveru a súčasne (v ten istý deň) zaplatil veriteľovi poplatok za poskytnutie
úveru, to však neznamená, že je to správny postup. Odvolací súd pritom nespochybňuje právo veriteľa
účtovať si za poskytnutie úveru poplatok, má však možnosť tento poplatok rozpočítať do

splátok úveru alebo ho inkasovať po zaplatení istiny úveru dlžníkom, prípadne iným spôsobom, ktorý
nebude znižovať výšku skutočne poskytnutej istiny. Inkasovanie tohto poplatku v deň poskytnutia úveru
predstavujevskutočnostizníženievýškyposkytnutéhoúveru,pretomalobyťvzmluveospotrebiteľskom
úvere správne uvedené, že žalovaným bol poskytnutý úver 297,- eur, nie 330,- eur.

11. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že dojednanie o
zmluvnej pokute predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to nie len preto, že nebola individuálne
vyjednaná, ako to naznačoval žalobca v odvolaní, ale hlavne preto, že spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Toto zmluvné ustanovenie (bod8.1 predmetnej zmluvy) sankcionuje omeškanie dlžníka s plnením akéhokoľvek peňažného záväzku,
je jednostranné (zaväzuje len žalované), pričom nejde len o sankciu za nesplácanie istiny, ale aj za
neplatenie úrokov, poplatkov a ďalších platieb, na ktoré veriteľ ani nemusí mať zákonný nárok, avšak táto

zmluvná pokuta predstavuje prostriedok na ich vynucovanie. Preto súd prvej inštancie správne uviedol,
že ustanovenie o zmluvnej pokute je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatné.

12. Odvolací súd teda po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav (že v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovanými,

chýbal údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a nesprávne bola uvedená celková výška úveru) a vec
správne právne posúdil, keď aplikujúcu ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9
ods. 2 písm. f), písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase
uzavretia predmetnej zmluvy) považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

13. Pokiaľ ide o trovy konania pred súdom prvej inštancie, žalobca svoje odvolanie v tejto časti nijako

nezdôvodnil, uviedol len, že ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd výrok o
trovách ako súvisiaci výrok preskúmal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP. Správne dospel k záveru, že žalované mali vo
veci samej väčší úspech než žalobca, preto by im patril nárok na náhradu pomernej časti trov
(podľa miery ich čistého úspechu vo veci samej), avšak keďže žalovaným žiadne trovy nevznikli, bol

správny výrok, že súd žalovaným náhradu trov konania nepriznáva.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v oboch napadnutých výrokoch
ako vecne správny potvrdil.

15. V odvolacom konaní boli plne úspešné žalované, preto by mali v súlade s ustanoveniami § 396 ods.

1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalované však boli v odvolacom konaní nečinné, žiadne trovy odvolacieho konania
im nevznikli, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).