Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, June 22, 2020

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/127/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111201843
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8111201843.2

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N., trvale bytom v W., 2/ Ing. L., trvale bytom v L.
a 3/ Ing. S., trvale bytom v I., všetkých zastúpených JUDr. Lukášom Kišeľakom, advokátom v Prešove,
Jarková 63
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 12, o 77.502,84 € s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12C/20/2011, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 29. marca 2017, sp. zn. 12Co/48/2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. marca 2017, sp. zn. 12Co/48/2016
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 25. januára 2011, podanou na Okresnom súde Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“
alebo „prvoinštančný súd“, pričom pre túto aj všetky ďalšie časti textu tohto uznesenia v zátvorkách
platí, že ide o poznámky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) rovnaký deň, sa žalobcovia na žalovanej domáhali zaplatenia každému z nich sumy
25.834,28 € s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 25. januára 2011 do zaplatenia (okrem náhrady
trov konania) ako náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom
Obvodného pozemkového úradu v Prešove (ďalej tiež len „pozemkový úrad“ alebo skratkou „ObPÚ“).
Nesprávnym úradným postupom podľa žaloby bolo porušenie zákonnej povinnosti pozemkového úradu
riadne a včas konať a rozhodovať o reštitučnom nároku žalobcov v zmysle § 49 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správneho poriadku) tým, že ObPÚ v správnom konaní nasledujúcom po
zrušení súdom dvoch rozhodnutí jeho predchodcu (rozhodnutí Okresného úradu v Prešove, odboru
pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva z 27. januára 2000 a zo 6. októbra 2001,
zrušených 10. apríla 2001,
resp. 27. apríla 2005) nielenže nekonal a nerozhodol (hoci tak mal urobiť bezodkladne, v zložitejších
prípadoch do tridsiatich dní a v zvlášť zložitých prípadoch do šesťdesiatich dní), ale ani nepožiadal
odvolací orgán o predĺženie lehoty a účastníkov konania neupovedomil o dôvodoch svojej nečinnosti,
ale rozhodnutie vydal až 28. februára 2008 (bezmála tri roky
po zrušení jemu predchádzajúceho rozhodnutia). Zákonom č. 571/2007 Z. z. bol ale zákon
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej
tiež len „zákon o pôde“) s účinnosťou od 1. januára 2008 novelizovaný tak, že možnosť prevedenia na
oprávnenú osobu náhradného pozemku (ako náhrady za pozemok, ktorý nemožno vydať) podmienil
minimálnou výškou nároku 400 m2 a 5.000 Sk (dnes 165,97 €) a nakoľko celková výmera pozemku,
ktorého sa týkal dôvodne uplatnený reštitučný nárok (záhrady v katastrálnom území U.) predstavovala
1.701 m2 a z tej na podiel každého
zo žalobcov v rozsahu 3/16-ín pripadalo iba 318,9 m2, dôsledkom bola možnosť každému
zo žalobcov náhradu za odňatý pozemok poskytnúť len v peniazoch, a to vyplatením podľa nich
neakceptovateľnej sumy 1.058,55 €. Ak by ObPÚ konal a rozhodol včas (majúc takú možnosť už od

júla 2005), žalobcom by ostal zachovaný nárok na vydanie pozemku v primeranej kvalite a výmere v
obci Prešov v trhovej hodnote 26.892,83 € (318,9 x 84,33 € za m2), ak sa však toto stalo nemožným,
žalobcom vznikla škoda vo výške rozdielu medzi trhovou cenou zhora a sumou vyplatenej peňažnej
náhrady a nad rámec uvedeného vyššie
je daná tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež
len „zodpovednostný zákon“ alebo skratkou „ZoZŠ“).

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. decembra 2015, č. k. 12C/20/2011-433
(v úvodnej časti ktorého bola inak žalovaná Slovenská republika označená za žalovaného,
a to v rozpore so žalobou spôsobom „Slovenská republika, Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky, ...“ - akoby tu malo ísť o dve osoby) žalobe v celom rozsahu vyhovel a
žalovanej uložil tiež povinnosť žalobcom „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) „trovy“ (správne „náhradu trov“)
konania 9.173,98 € na bližšie neoznačený účet (správne
„k rukám“) ich zástupcu, s určením na splnenie všetkých uložených povinností lehoty 3 dní. Takýto svoj
rozsudok odôvodnil právne ust. § 3, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15
ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zodpovednostného zákona v znení účinnom do 1. januára 2013 (správne
do „31. decembra 2012 vrátane“); § 11 ods. 1 a 2 zákona o pôde v znení účinnom do 31. decembra 2007
a odseku 2 aj v znení účinnom od 31. decembra 2007
(v tomto prípade správne „od 1. januára 2018“); § 49 správneho poriadku; § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a
2 a § 563 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej
tiež len „O. z.“) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (vydaného
na vykonanie O. z.). Podľa jeho názoru bola namieste polemika s názorom z uznesenia, ktorým došlo
k zrušeniu jeho medzitýmneho rozsudku z 20. septembra 2012, určujúceho danosť zodpovednosti
žalovanej za „náhradu škody“ (tu správne len „škodu“) uplatňovanú titulom nesprávneho úradného
postupu, teda s názorom o neexistencii právoplatného rozhodnutia žiadneho orgánu o nesprávnom
úradnom postupe správneho orgánu
ako podmienke práva na náhradu škody. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal
na okolnosť doplnenia § 9 ZoZŠ jeho dnešnými odsekmi 2 a 3 až s účinnosťou od 1. januára 2013,
teda až po vzniku zodpovednostného vzťahu v prejednávanej veci. To i so zreteľom k záverom
jedného z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR“), riešiaceho obdobný
problém kolízie medzi skoršou a novšou úpravou a absolútny zákaz pravej i nepravej retroaktivity,
podľa súdu prvej inštancie použitie novelizovanej úpravy vylučuje, a preto na právoplatnom rozhodnutí,
konštatujúcom porušenie právnej povinnosti ako podmienke úspešného uplatnenia náhrady škody
pre nesprávny úradný postup netrval. Nad rámec rekapitulácie postupov ObPÚ, jeho predchodcu a
súdov konajúcich pri prieskume správnosti rozhodnutí, týkajúcich sa reštitučného nároku žalobcov a
vydaných v správnom konaní, potom konštatoval preukázané splnenie všetkých predpokladov vzniku
zodpovednosti žalovanej za škodu.

3. Bolo totiž nesporné a vyplývalo aj z pripojených spisov správneho orgánu,
že tomuto po 26. júli 2005 (po vrátení mu spisu súdom) do 28. februára 2008 nič nebránilo rozhodnúť vo
veci, žalobcovia vydaniu rozhodnutia nijakým spôsobom nebránili a v rámci správneho súdnictva došlo
k riadnemu upozorneniu na nedostatky majúce sa odstrániť, z ktorých dôvodov nečinnosťou správneho
orgánu došlo k porušeniu právom chránených záujmov fyzických osôb (žalobcov). Za sporný podľa súdu
prvej inštancie nešlo považovať ani vznik škody žalobcov (ujmy v ich majetkovej sfére), predstavovanej
rozdielom medzi hodnotami majúcimi byť nadobudnutými a sumou vyplatenej náhrady. Tu bola dokonca
znalecky určená vyššia než žalobou uvádzaná tzv. jednotková cena (92,81 € za m2), v sporovom konaní
ale žalobcom nešlo priznať viac, ako žiadali. Na existenciu adekvátnej príčinnej súvislosti bolo potom
treba usúdiť preto, že nemohlo byť pochyby, že ak by správny orgán rozhodol včas, t. j. v zákonom
ustanovenej lehote, žalobcom by bol vydaný náhradný pozemok (ktorými Slovenský pozemkový fond v
rozhodnom čase disponoval) a k vzniku škody by nedošlo; v časovom úseku od 26. júla 2005 do 28.
februára 2008 ale správny orgán nevykonal žiaden úkon. Ani námietku žalovanej prekážkou rei iudicatae
(právoplatne rozsúdenej veci) nešlo potom považovať za dôvodnú (tu pre evidentnú rozdielnosť konania
z prejednávanej veci so skoršími konaniami o reštitučnom nároku žalobcov), dôvodil súd prvej inštancie,
považujúci za opodstatnenú i požiadavku na úroky z omeškania (v tomto prípade pre nepopierateľné
omeškanie žalovanej v čase, od ktorého sa úroky z omeškania požadovali). Vyporiadal sa tiež (v závere
odôvodnenia svojho rozsudku) s argumentáciou žalovanej inými rozhodnutiami v podobných veciach

(rozborom, prečo podľa neho šlo o podobnosť len zdanlivú) a napokon všetku svoju zhora priblíženú
argumentáciu doplnil aj poukazom na rozhodnutia Okresného súdu vo Svitavách v jeho veci, sp. zn.
9C/583/98, Krajského súdu v Hradci Králové, sp. zn. 18Co/23/2000 a NS ČR, sp. zn. 2Cdon/607/97,
aj 25Cdo/1723/2001, viažúce sa k identickému problému (interpretácie § 49 správneho poriadku a
dôsledkov nedodržania tam ustanovených lehôt).

4. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 29.
marca 2017, sp. zn. 12Co/48/2016 (do ktorého úvodnej časti bolo prevzaté označenie žalovanej
použité súdom prvej inštancie) rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že „nárok“ (?, správne zjavne
„žalobu“) žalobcov zamietol a sporovým stranám (obom ?) nepriznal nárok na náhradu trov konania. Pri
zdôraznení viazanosti odvolacími dôvodmi
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku - zákona č. 160/2015 Z. z., dnes už i v znení zákonov č. 87/
2017 Z. z. a č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) zotrval na názore
zo svojho skoršieho rozhodnutia (zrušujúceho uznesenia z 12. novembra 2013,
sp. zn. 12Co/1/2013), podľa ktorého existenciu predpokladu nároku na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci, predstavovaného nesprávnym úradným postupom správneho orgánu,
spočívajúcim v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v stanovenej lehote, nemožno
posudzovať ako predbežnú otázku (v konaní o náhradu škody), ale potrebné je preukázanie tohto
predpokladu právoplatným rozhodnutím konštatujúcim nesprávny úradný postup v podobe nečinnosti
správneho orgánu. Postačujúcou v tomto smere ale nie je iba zmienka o nerozhodnutí v lehote podľa
§ 49 správneho poriadku v odôvodnení rozsudku vydaného v rámci správneho súdnictva, ktorým
nebola ustálená nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, dôvodil ďalej odvolací súd, poskytujúci
v odôvodnení svojho rozsudku tiež svoj názor na problém nepravej retroaktivity (tu i s poukazom na
uznesenie najvyššieho súdu vo veci, sp. zn. 4Cdo/98/2010) ďalší názor, podľa ktorého zákon
č. 412/2002 Z. z. novelizujúci ZoZŠ s účinnosťou od 1. januára 2013 len precizoval posudzovanie
nesprávneho úradného postupu a napokon uzavierajúci, že analogicky s názorom najvyššieho súdu
z rozhodnutia jeho sp. zn. 4Cdo/116/2012 (podľa ktorého všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo
rámca správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom),
všeobecné súdy nie sú oprávnené
pri rozhodovaní veci samej vytvárať rozhodnutia o nesprávnom úradnom postupe a povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote a na základe takto prejudiciálneho vyriešenia
otázky zodpovednosti správneho orgánu za nesprávny úradný postup vyvodzovať nároky z náhrady
škody.

5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali všetci žalobcovia (ďalej tiež „dovolatelia“) dovolanie
s návrhom na zmenu rozsudku odvolacieho súdu tak, že dôjde k potvrdeniu rozsudku súdu prvej
inštancie (s alternatívou zrušenia rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie).
Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Pre rozhodnutie
napadnutým rozsudkom bola kľúčovou právna otázka (citované aj dovolaním z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu), „či všeobecné súdy sú alebo nie sú oprávnené pri rozhodovaní veci samej vytvárať
rozhodnutia o nesprávnom úradnom postupe a povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon v zákonom
stanovenej lehote a na základe takéhoto prejudiciálneho vyriešenia otázky zodpovednosti správneho
orgánu za nesprávny úradný postup vyvodzovať nároky z náhrady škody“, ktorá dosiaľ v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu nebola (explicitne) riešenou. Práve odpoveď odvolacieho súdu na túto otázku,
teda konštatovanie ním nemožnosti riešenia otázky nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej
moci, ako otázky predbežnej a trvanie
na existencii samostatného právoplatného rozhodnutia, konštatujúceho nesprávny úradný postup, bola
pritom jediným dôvodom, na ktorom bol založený pre dovolateľov nepriaznivý výsledok konania v
rozhodujúcej (druhej) inštancii. Táto odpoveď je podľa nich nesprávnou, keď nielenže nemá oporu v
ustanovení § 9 ZoZŠ, ktoré (v tomto prípade bez ohľadu
na riadenie sa znením účinným do 31. decembra 2012, vrátane alebo po takomto čase) nezakladá
viazanosť súdu pri rozhodovaní o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu existenciou
samostatného rozhodnutia o prieťahoch v správnom konaní (na rozdiel
od uzákonenia takejto požiadavky novelizovaným znením zodpovednostného zákona
v prípadoch, v ktorých je štát braný na zodpovednosť za nesprávny úradný postup súdov, resp.
vyšetrovateľov a poverených príslušníkov alebo pracovníkov polície a finančnej správy), ale postup
odvolacieho súdu v tejto veci je aj uplatnením tzv. nepravej retro-aktivity

s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým došlo k odmietnutiu dovolania a ktoré sa venuje
podmienkam prípustnosti nepravej retroaktivity pri procesnoprávnych normách, o akú ale v prípade ZoZŠ
nejde. Neobstojí podľa nich ani snaha odvolacieho súdu argumentovať
za pomoci rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci, sp. zn. 4Cdo/116/2012, v ktorej došlo taktiež
k odmietnutiu dovolania z procesných dôvodov a kde predmetom skoršieho konania bol nárok
odvodzovaný od nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, pre ktorý však platila a aj naďalej platí
iná úprava, než u úradného postupu.

6. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné, majúc za to, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je vecne správnym a dôvody uvádzané dovolaním zmenu
ani zrušenie takého rozhodnutia neodôvodňujú.

7. V prejednávanej veci konanie (ako celok, teda v prvej inštancii) začalo za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, zrušeného s účinnosťou
od 1. júla 2016, ďalej tiež len „O. s. p.“), v režime ktorého ešte prebehlo celé konanie na súde prvej
inštancie. Odvolací súd však rozhodoval
už po nadobudnutí účinnosti právnych predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie procesného práva
(okrem C. s. p. tiež Civilný mimosporový poriadok - zákon č. 161/2015 Z. z., Správny súdny poriadok -
zákon č. 162/2015 Z. z. a zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného
sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a
doplnení niektorých zákonov) a takto logicky i dovolacie konanie mohlo začať až v podmienkach novej
úpravy. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1
C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), a to za splnenia
podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p.), skúmal
predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
C. s. p.) prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že dovolanie treba považovať nielen
za prípustné, ale tiež za dôvodné.

8. I v režime C. s. p. treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie ani podľa
novej právnej úpravy (rovnako ako podľa úpravy skoršej) nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd
nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súvislosti
porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach, sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013,
4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).

9. Práve naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V
zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti niektorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie
(úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým
je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p.

10. Dovolatelia v prejednávanej veci vyvodzovali prípustnosť dovolania z toho, že toto smeruje proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie v ich neprospech
a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Splnili si tiež povinnosť uplatnený
dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) vymedziť zákonom ustanoveným spôsobom, teda
uvedením právneho posúdenia považovaného nimi za nesprávne, ako i toho, v čom podľa nich spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 2 C. s. p.) a upriamili tiež pozornosť na tú právnu
otázku, na vyriešení ktorej celkom nepochybne odvolací súd založil svoje rozhodnutie
(v tomto prípade nielen prevzatím takej otázky z tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej ju
sformuloval a i zvýraznením textu na ním ponúknutý spôsob riešenia otázky upozornil odvolací súd, ale
tiež vlastným rozvedením, čerpajúcim aj z ďalších úvah odvolacieho súdu, že táto otázka je v skutočnosti
otázkou možnosti vyslovenia sa súdom, konajúcim o žalobe o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, o nesprávnosti postupu správneho orgánu, reprezentovaného prieťahmi v správnom
konaní aj bez toho,

aby túto nesprávnosť konštatovalo samostatné rozhodnutie, vydané v konaní slúžiacom primárne tomuto
účelu - v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy).

11. U takejto právnej otázky treba súhlasiť so žalobcami, že v čase rozhodnom z pohľadu prípustnosti
dovolania (v čase podania dovolania, teda 7. júla 2017) šlo o otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu neriešenú a takýto stav nedoznal praktickej zmeny
ani v čase rozhodovania o dovolaní, keď žiadne z rozhodnutí najvyššieho súdu, použitých odvolacím
súdom na podporu jeho argumentácie, nebolo v prejednávanej veci použiteľným a po podaní dovolania
v tejto veci síce najvyšší súd vydal dve rozhodnutia, majúce čiastočný súvis s dovolaním nastoleným
problémom, žiadne z nich však nemalo charakter rozhodnutia priamo a explicitne odpovedajúceho práve
na tentoraz položenú otázku a u oboch navyše platilo tiež to, čo dovolatelia zmienili aj pri rozhodnutiach
použitých odvolacím súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku (to, že tu rovnako ide o rozhodnutia
o odmietnutí dovolaní, a teda také, ktorými dovolací súd k diskutovanej otázke nezaujal stanovisko
ako k meritu v tej-ktorej veci posudzovaného problému).

12. V konaní najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/98/2010, skončenom uznesením
z 29. júna 2010, odmietajúcim dovolanie žalobkyne, bola síce - tak aj v prejednávanej veci
- predmetom sporu požiadavka fyzickej osoby nasmerovaná voči štátu, reprezentovanému príslušným
rezortným ministerstvom, na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a to ako „z titulu“
nezákonného rozhodnutia, tak i nesprávneho úradného postupu (spočívajúceho v nečinnosti orgánu
verejnej správy), dovolací súd sa však v takomto svojom rozhodnutí (vydanom viac než 6 rokov pred
nadobudnutím účinnosti C. s. p., venujúcom sa skúmaniu prípustnosti dovolania pre zmätočnosť a pri
hmotnoprávnom základe
tam uplatňovaných nárokov, majúcich pôvod ešte v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) zaoberal
problémami intertemporality a prípustnosti nepravej retroaktivity výlučne v súvislosti s tam akcentovaným
tvrdením o použití jedného z ustanovení novelizovaného
O. s. p. aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, teda retroaktivitou skôr vo všeobecnosti a otázkou
jej prípustnosti u noriem procesného práva. V prejednávanej veci však snaha použiť tieto závery na
podporu odvolacím súdom zvoleného riešenia nenaráža ani tak na to,
žeby u ustanovenia § 9 zodpovednostného zákona po novelizácii zákonom č. 412/2002 Z. z. nemalo ísť
o normu procesného práva (ako tvrdili dovolaním žalobcovia), keďže práve
s týmto názorom by šlo evidentne prinajmenšom úspešne polemizovať, ale skôr na nedostatok dopadu
novelizovanej úpravy (jej nepoužiteľnosť) v tomto konkrétnom prípade (o čom ale ešte reč bude).

13. Nepoužiteľnosť aj odvolacím súdom citovaného záveru z ďalšieho uznesenia, vydaného najvyšším
súdom 26. marca 2013 v konaní, sp. zn. 4Cdo/116/2012, vedenom takisto ako v predošlom prípade
fyzickou osobou proti štátu a kde bolo taktiež dovolanie odmietnuté, tu bola preto, že I. v prípade záveru,
ktorý hodlal odvolací súd v prejednávanej veci za pomoci analógie vztiahnuť i na ním posudzovanú
vec, vôbec nešlo o záver dovolacieho súdu, ale len jeho uznesením reprodukovaný záver súdu prvej
inštancie, prevzatý tiež odvolacím súdom a v rámci uznesenia najvyššieho súdu zanesený len do časti
opisujúcej argumentáciu oboch takýchto súdov; že II. predmetom konania vedeného neskôr najvyšším
súdom pod sp. zn. 4Cdo/116/2012 bol výlučne nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (nie nesprávnym úradným postupom ako v prejednávanej veci
za stavu nemožnosti vedenia zmysluplnej diskusie o tom, že podmienky vzniku jedného i druhého nároku
zodpovednostný zákon normuje odchylne) a že III. pri neexistencii dôvodu nesúhlasiť s názorom, že
súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
správy nemôže sám preskúmať otázku nezákonnosti takéhoto rozhodnutia a všeobecné súdy nie sú
oprávnené mimo rámca správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných
príslušným orgánom, treba striktne rozlišovať medzi vecnou správnosťou aktov orgánov verejnej moci
a ich zákonnosťou na jednej a správnosťou postupu takýchto orgánov na druhej strane (s tým, že súdmi
konštatovaný nedostatok oprávnenia na prieskum správnosti sa viaže len
na rozhodnutia a nie aj na postup).

14. Rozhodnutiami najvyššieho súdu, vydanými až po podaní dovolania v prejednávanej veci a čiastočne
sa vyslovujúcimi k tu nastolenému problému, resp. majúcimi k nemu najbližšie, sú potom uznesenia
najvyššieho súdu z 26. septembra 2017, sp. zn.

2Cdo/131/2017 a z 30. októbra 2019, sp. zn. 3Cdo/207/2018 (prvé uverejnené aj v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ďalej tiež len „Zbierka“ ako R 20/2018 a obe
inak paradoxne vydané v konaniach, ktorých predmetom nebol
- v prvom prípade počas celého konania a v druhom v rozhodnom čase - nárok na náhradu škody ako
primárny nárok upravovaný zodpovednostným zákonom, ale iný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
s jeho pôvodom taktiež v nesprávnom úradnom postupe).

15. Prvé sa k možnosti súdu konštatovať nesprávny úradný postup aj bez rozhodnutia toto priamo
vyslovujúceho nevyjadrilo, pretože i v tomto prípade došlo k odmietnutiu dovolania, a to pre tzv.
majetkový cenzus (v tejto súvislosti porovnaj právnu vetu, s ktorou bolo toto rozhodnutie uverejnené v
Zbierke), z jeho odôvodnenia ale vyplýva,
že mu predchádzali rozsudky ustaľujúce zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup Ministerstva
spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne, ktorou sa táto domáhala prešetrenia nečinnosti
ministerstva pri vybavovaní jej sťažnosti na nečinnosť Slovenskej komory exekútorov a z tohto dôvodu
vyslovujúce porušenie práva žalobkyne i záver súdu prvej inštancie (s ktorým sa stotožnil aj odvolací
súd), že nedodržaním zákonnej lehoty (v zmysle § 13 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach) sa
žalovaná dopustila nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ZoZŠ.

16. Druhým z rozhodnutí zmienených pod 14. zhora došlo rovnako k odmietnutiu dovolania, a to
vo veci, v ktorej základom nároku zo žaloby bola nečinnosť správcu dane, v tomto prípade ale
výsledok dovolacieho konania predurčilo nezistenie zaťaženia konania pred nižšími súdmi žalovanou
vytýkanými tzv. zmätočnostnými vadami podľa § 420 písm. d/ a f/ C. s. p. (že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo, resp. že súd neskoršej dovolateľke nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces).
Práve uplatnenie dovolateľkou týchto dvoch dôvodov prípustnosti dovolania (nech aj bez úspechu) bolo
dôvodom, pre ktorý bol dovolací súd povinný vysporiadať sa s predmetom konania pred nižšími súdmi
aj s ďalšími otázkami s tým súvisiacimi podrobnejšie, pričom v odôvodnení svojho uznesenia uviedol (o.
i.) nasledovné (s významom tiež pre konanie v tentoraz prejednávanej veci):

17. Odvolací súd nad rámec stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozsudku
(do ktorého inak súd prvej inštancie prevzal časť argumentácie z tzv. zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu, vrátane záveru o tom, že postup zamestnancov správcu dane reprezentovaný nerozhodnutím o
námietkach žalobcu - nielenže v určených lehotách,
ale vôbec - možno označiť za nesprávny úradný postup) mal za to, že ... za správnu bolo treba považovať
ako voľbu rozhodného práva súdom prvej inštancie, tak i jeho interpretáciu. Viazanosť štátnej moci
zákonom je jednou z esenciálnych zložiek právneho štátu, pričom
len dodržiavaním zákonom ustanovených povinností zo strany štátnych orgánov
a zodpovednosťou štátu či subjektov konajúcich v jeho mene za nepriaznivé následky činnosti,
ukazujúcej sa ako závadnej, možno budovať dôveru jednotlivca v právo a inštitúcie štátu. Hoci z povahy
vzťahu správcu dane a daňovníka vyplýva, že nemôže ísť o vzťah rovnocenný, výklad v prospech
nedostatku povinnosti štátneho orgánu dodržať lehotu
na rozhodnutie by bol rezignáciou na základné princípy právneho štátu. Neobstála obrana žalovanej
nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou daňového úradu a následkami na strane žalobcu,
pretože pre zodpovednosť nie je nutnou predvídateľnosť vzniku škody (ujmy) pre škodcu, ale je
dostatočné, aby pre optimálneho pozorovateľa nebol vznik škody vysoko nepravdepodobný a v súdenom
prípade výsledky dokazovania podporovali záver o nečinnosti daňového úradu napriek opakovaným
urgenciám žalobcu, vedúcej až k nemožnosti rozhodnutia, ako prvotnej a bezprostrednej príčine
škodlivého následku.

18. O totožnosť strán (účastníkov) ani o stav právneho nástupníctva
či predchodcovstva strany jedného sporu netotožnej so stranou sporu druhého nemohlo ísť preto, že
napriek totožnosti žalobcu v konaniach použitých dovolateľkou, za základ argumentácie o existencii
príslušnej prekážky, ako žalované z povahy veci vystupovali príslušné orgány verejnej správy (daňové
orgány), teda orgány štátu s vlastnou výslovne priznanou procesnou subjektivitou (v tejto súv. por.
predovšetkým § 32 ods. 2 a § 35 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), v prejednávanej veci je ale
žalovanou Slovenská republika, teda štát ako právnická osoba sui generis (v tejto súv. por. najmä §
21 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), celkom nepochybne

odlišná od skôr žalovaných orgánov verejnej správy (v tomto prípade bez ohľadu na zákonnú konštrukciu
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorej je vlastný nedostatok priamej
zodpovednosti orgánov štátu, ktoré si tento za účelom výkonu verejnej moci v jednotlivých oblastiach
vytvoril).

19. O totožnosť predmetov konaní potom nemohlo ísť nielen preto, že porovnávanými konaniami
boli na jednej strane konania sledujúce prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy (v
rámci správneho súdnictva) a na strane druhej civilné sporové konanie v prejednávanej veci, sledujúce
záujem žalobcu na jeho odškodnení za nenáležitý postup orgánu štátu v daňovom konaní (za ktorý
zodpovedá štát), ale najmä preto, že otázka zákonnosti rozhodnutí o zastavení konaní o námietkach
žalobcu (uplatnených týmto v procese daňovej kontroly) prakticky pre neprejednateľnosť námietok mimo
daňového konania (ktoré už skončilo) nebola otázkou priamo riešenou v prejednávanej veci a ani takou
otázkou, ktorá by mala vo vzťahu k predbežnej otázke nesprávnosti postupu orgánu štátu, spočívajúceho
v nevydaní ním žalobcom požadovaných rozhodnutí (ktorými by sa jeho námietkam vyhovelo) ani ich
významového protikladu (tu rozumej rozhodnutí, ktorými by bola konštatovaná vecná neopodstatnenosť
námietok) v zákonom ustanovených lehotách,
ani k následnej (konečnej) otázke existencie práva žalobcu (a tomu zodpovedajúcej povinnosti
žalovanej) na náhradu nemajetkovej ujmy pre nesprávny úradný postup charakter otázky predbežnej,
resp. následnej.

20. Správnosť ani nesprávnosť postupu spočívajúceho v nevydaní meritórnych rozhodnutí o námietkach
žalobcu v daňovom konaní v zákonom ustanovenej lehote totiž sama osebe nepredurčuje spôsob
rozhodnutia o námietkach a prípadná nesprávnosť postupu nemusí spôsobovať nezákonnosť
rozhodnutia, ktorým sa daňový úrad odmietne námietkami zaoberať vecne (pretože so zreteľom k
plynutiu času i ku skončeniu daňovej kontroly už naozaj
ani nemusí mať inú možnosť), konštatovanie súdom konajúcim o tzv. správnej žalobe nedostatku
ukrátenia práv daňového subjektu čiastkovým procesným rozhodnutím
aj súvisiacej možnosti namietania všetkých nesprávností (vrátane nerozhodnutia v lehote) v rámci
obrany daňového subjektu voči konečnému rozhodnutiu v daňovom konaní však nemôže byť
svedectvom správnosti ani nesprávnosti postupu a logicky nemôže ani súd konajúci o žalobe o náhradu
škody (resp. nemajetkovej ujmy), nasmerovanej voči štátu, zbaviť povinnosti vyriešiť si otázku správnosti
postupu orgánu verejnej moci autonómne. Nejde tu totiž o žiaden z prípadov viazanosti súdu inými
rozhodnutiami podľa § 193 C. s. p. a ani o prípad právomoci iného orgánu verejnej moci na rozhodnutie
o takejto otázke, s nemožnosťou rozhodnutia o nej súdom podľa § 194 ods. 1 rovnakého zákona,
nakoľko orgánom právomocným na definitívne vyriešenie diskutovanej otázky je tu práve súd. Opačná
interpretácia by viedla k tomu, že by lehoty ustanovené na rozhodnutie postrádali akýkoľvek význam
a daňovému subjektu by ostávalo uspokojiť sa s akceptovaním jeho konečnej obrany voči postupu
daňových orgánov a v rámci nej prípadne aj s konštatovaním nesprávnosti postupu spočívajúceho v
nerozhodnutí v zákonom ustanovenej lehote (teda de facto s tým,
že mu nakoniec bolo dané - pokiaľ ide o merito daňového konania - za pravdu), avšak prakticky bez
akejkoľvek možnosti jeho odškodnenia za to, že konanie trvalo dlhšie,
než malo.

21. Práve odcitované pasáže z uznesenia najvyššieho súdu vo veci ním vedenej, prejednanej a
rozhodnutej pod sp. zn. 3Cdo/207/2018, tak jasne poukazujú na stále existujúce a povahou jednotlivých
inštitútov odôvodnené rozdiely medzi zodpovednosťou štátu
za nezákonné rozhodnutia orgánov verejnej moci na jednej a za nesprávny úradný postup
na druhej strane. Súčasťou týchto rozdielov je tiež právna konštrukcia, pri existencii ktorej
sa na záver o nezákonnosti rozhodnutia zásadne vyžaduje jeho zrušenie, zmena alebo iný výsledok
s významovo totožnými účinkami, u nesprávnosti úradného postupu však z pomerne jednoduchého,
avšak logického dôvodu, ktorým je to, že ide len o postup (nespočívajúci v rozhodnutí), na naplnení
rovnakej ani podobnej podmienky trvať nejde.

22. Súčasťou úpravy v zodpovednostnom zákone je totiž pomerne jednoznačné definičné vymedzenie,
že za nesprávny úradný postup sa považuje (bez ďalšieho
ako pravidlo) aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb (§ 9 ods. 1 veta druhá ZoZŠ v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012
vrátane, resp. časť rovnakej vety pred bodkočiarkou v znení platnom a účinnom od 1. januára 2013,
v tejto súvislosti porovnaj tiež čl. I bod 7 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Ak potom zákonodarca v
rámci zákona
č. 412/2012 Z. z. doplnil ustanovenie § 9 ZoZŠ aj o celé nové odseky 2 a 3 (tu porovnaj
aj čl. I bod 8 zákona č. 412/2012 Z. z.), obsahujúce taxatívny výpočet podkladov, z ktorých možno
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu (odsek 2) a vyšetrovateľa alebo
povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka
finančnej správy (odsek 3), takto doplnenú úpravu treba považovať za výnimku z pravidla, odôvodnenú
záujmom na špecifickom prístupe k niektorým orgánom verejnej moci, zároveň však aj za potvrdenie
samotného pravidla, podľa ktorého v prípadoch nesprávnych úradných postupov, iných než výnimkou
predpokladaných orgánov verejnej moci, žiadne obmedzenie neplatí a súd konajúci o požiadavke
na náhradu škody a/alebo nemajetkovej ujmy, spôsobenej pri výkone verejnej moci, tak má nielen
oprávnenie,
ale i povinnosť prípadnú nesprávnosť úradného postupu posúdiť samostatne (bez toho,
aby na to potreboval rozhodnutie kohokoľvek iného). Uzákonenie výnimočného prístupu k možným
problematickým postupom súdov má pritom svoje opodstatnenie v nutnosti zamedzenia možnosti, aby
sa aj inštančne nižšie súdy vyjadrovali k správnosti postupov súdov inštančne vyšších a prakticky si
tak prisvojovali kompetenciu zverenú Ústavou či zákonmi iným subjektom, v prípade vyšetrovateľov a
poverených príslušníkov
či pracovníkov polície a finančnej správy, potom dôvodom je obdobná potreba eliminovať možnosť,
aby správnosť postupov týchto reprezentantov verejnej moci mohla byť hodnotená aj mimo režimu na
to určeného (najmä súdom v inom než trestnom konaní či režime správneho súdnictva, u ktorého by
hrozilo, že otázku, o ktorej je reč, pri jej predbežnom posudzovaní vyrieši inak, než ako bude - spravidla
až neskôr - vyriešená orgánom, ktorému jej vyriešenie patrí).

23. Vychádzajúc z práve uvedeného je podľa dovolacieho súdu správnou odpoveďou na otázku uvedenú
v dovolaní (podanom z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) tá, ktorú možno zovšeobecniť v
podobe presného opaku uzavretého odvolacím súdom, teda tak, že otázku správnosti (aj nesprávnosti)
úradného postupu správneho orgánu, spočívajúceho v splnení (porušení) povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, bol súd konajúci o požiadavke
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vždy oprávnený posudzovať ako otázku
predbežnú. Prijatie zákona č. 412/2012 Z. z. na tomto pravidle nič nezmenilo, keďže ten len ustanovil
niektoré výnimky z pravidla (o akú, ale v tentoraz prejednávanej veci nejde).

24. Ak odvolací súd pri posudzovaní problému nastoleného i dovolaním nedospel k takémuto názoru,
ale naopak k jeho presnému významovému protikladu, založenie jeho rozhodnutia vyznievajúceho v
neprospech žalobcov výlučne na vyriešení tejto otázky bolo výsledkom nesprávneho (nedostatočne
úplného) právneho posúdenia veci.

25. Pretože takýto jediný (za iného stavu vecí postačujúci) dôvod zamietnutia žaloby sa týkal len jeho
rozsudku a odvolací súd sa z rovnakého dôvodu nezaoberal ďalšími otázkami pred ním riešenými súdom
prvej inštancie (najmä rozhodnými pre výšku nároku), najvyššiemu súdu ani neostávalo iné, než podľa
§ 449 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 450 rovnakého zákona o dovolaní rozhodnúť spôsobom uvedeným
vo výroku tohto uznesenia.

26. O trovách dovolacieho konania dovolací súd nerozhodoval, pretože o nich
so zreteľom k zrušeniu rozsudkov odvolacieho súdu patrí rozhodnúť tomuto súdu (§ 453
ods. 3 C. s. p.).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
3Cdo/127/2018

Kategória rozhodnutia „A“

- rozhodnutie navrhované na uverejnenie v zbierke rozhodnutí

Návrh právnej vety:

Otázku nesprávnosti úradného postupu správneho orgánu, spočívajúceho v porušení povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, bol súd konajúci o
požiadavke na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vždy oprávnený posudzovať
ako otázku predbežnú. Prijatie zákona
č. 412/2012 Z. z. na tomto pravidle nič nezmenilo.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Dec 4, 2020. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.