Rozsudok Judgement was issued on Friday, March 23, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/164/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224041
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8114224041.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: H. Š., Z.. XX.X.XXXX,

B. Q. XX, XXX XX X., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské Nivy 1,
82990Bratislava,IČO:31320155,zastúpenémuspoločnosťouBeňo&partnersadvokátskakancelária,
s.r.o., Nám. Sv. Egídia 93, 058 01, o vydanie bezdôvodného obohatenia, a o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 2.9.2014 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok, ktorým by
rozhodolopovinnostižalovanéhovydaťžalobkynibezdôvodnéobohatenievovýške337,85Eur,zároveň
určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluvných dojednaniach k zmluve č. 7112304474: bod 15.22
„klient súhlasí s tým, aby všetky jeho hovory s call centrom spoločnosti boli nahrávané a uchovávané
po dobu 10 rokov po uskutočnení hovoru a v prípade potreby použité ako dôkaz v súdnom alebo
arbitrážnom konaní“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela dňa 21.11.2007 zmluvu o pôžičke - internetová,
č. 711230447. Uviedla, že predmetom zmluvy bol nákup na splátky - kúpna cena vo výške 50.890,- Sk
(1.689,24 Eur) s mesačnou splátkou 5.089,- Sk (168,92 Eur) - počet splátok 12; RPMN 23,42 %, celková
suma pôžičky 61.068 Sk (2.027,09 Eur), a že žalovanému túto celkovú sumu pôžičky vo výške 2.027,09
Eur aj uhradila. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzatvorila ako spotrebiteľka so žalovaným ako
dodávateľom finančnej služby.

3. Žalobkyňa poukázala na § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase vzniku právneho vzťahu (ďalej len „ZoSU“), podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže
veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere s tým, že
predložená zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania takúto náležitosť neobsahuje (údaj o úrokovej
sadzbe). Uzavrela, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 337,85 Eur, ktorú prijal
bez právneho dôvodu a ktorú musí vydať s tým, že ona sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor

bezdôvodne obohatil, dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci máj
2014, ktoré má k dispozícii rozhodnutia súdov, kde bolo súdom konštatované, že takéto zmluvy sú
bezúročné a bez poplatkov.4. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti označenej zmluvnej podmienky žalobkyňa uviedla, že predmetná
zmluvná podmienka je nevyvážená, je v rozpore s požiadavkou dobrej viery, a zakladá hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Považuje za neprimerané a v

súlade(?)spožiadavkoudobrýchmravov(pozn.súdu:podľakontextumalanamyslizrejme„vnesúlade“
s požiadavkou dobrých mravov), aby dodávateľ formou štandardnej zmluvnej klauzuly prezumoval
súhlas spotrebiteľa s nahrávaním telefónnych hovorov. Spotrebiteľ podľa nej de facto nemá na výber, čo
považuje za neprijateľné. Ide o zásah do súkromia spotrebiteľa, ak ešte 10 rokov po skončení zmluvného
vzťahu sú telefónne nahrávky uchovávané. Dodala, že na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok

má naliehavý právny záujem, pretože si mieni uplatniť aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré
predpokladá úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, a že naliehavý právny záujem predpokladá výslovne
(?) aj § 153 ods. 4 OZ (pozn. súdu: toto ustanovenie pritom upravovalo iba povinnosť súdu uviesť vo
výroku rozsudku znenie zmluvnej podmienky - ak ju určil za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto
podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo

zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie - v tom istom rozsudku, a teda nie naliehavý právny záujem
a žalobné oprávnenie konkrétneho spotrebiteľa).

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že zmluva o pôžičke bola dojednaná v súlade s platným
právom a za žiadnych okolností neobsahuje ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o pôžičke mala všetky
obsahové tak ako stanovoval ZoSU v znení platnom a účinnom ku podpisu zmluvy. Žalobnú námietku
ohľadom absencie úrokovej sadzby označil za zmätočnú a právne bezvýznamnú, pretože jednak platná
právna úprava neukladala povinnosť žalovanému ako veriteľovi uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom
úvere údaj o úrokovej sadzbe, a zároveň platný právny predpis v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke

nespájal s absenciou tohto údaja také právne následky ako sa domnieva žalobkyňa. Uviedol, že v čase
uzatvorenia zmluvy o pôžičke uzatvorenej podľa ZoSU bol spotrebiteľský úver poskytnutý na základe
takejto zmluvy bezúročný a bez poplatkov iba v prípade, ak takáto zmluva neobsahovala údaj podľa § 4
ods. 2 písm. g) ZoSU, teda údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, a poukázal na to, že tento údaj
zmluva o pôžičke obsahuje, a teda žalobkyni nevzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

titulom toho, že by mal byť poskytnutý úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu
niektorej z jeho podstatných náležitostí.

6. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti žalobcom označenej zmluvnej podmienky žalovaný uviedol,
že poskytovanie služieb prostredníctvom telefonických zákazníckych liniek zo strany dodávateľov

nepochybne zjednodušuje a zefektívňuje celkový servis zákazníkom, a že na začiatku každého
telefonátu je spotrebiteľovi oznámené, že jeho hovor bude nahrávaný, a teda v konečnom dôsledku je na
konkrétnom spotrebiteľovi, či v danej chvíli bude v telefonáte pokračovať, alebo sa slobodne rozhodne
pre jeho ukončenie. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 7 ods. 4 písm. b) zákona o ochrane osobných
údajov v znení platnom ku dňu podpisu zmluvy o pôžičke, podľa ktorého možno osobné údaje klientov

spracúvať aj bez udelenia ich súhlasu za predpokladu, že spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné
na plnenie platnej zmluvy, v ktorej vystupuje dotknutá osoba ako jedna zo zmluvných strán. Na základe
toho žalovaný konštatoval, že udelenie súhlasu žalobkyne ako klienta „so spracovaním osobných
údajov na stanovený účel“ nebolo za vtedy platnej právnej úpravy potrebné, a v tomto prípade skôr
sledoval „požadovaním súhlasu“ oboznámenie žalobkyne ako klienta (dotknutú osobu) so skutočnosťou,

že v rámci daného zmluvného vzťahu dochádza aj ku spracovávaniu jeho osobných údajov takýmto
spôsobom za predmetným účelom. Pokiaľ ide o dobu uchovávania hovorov, žalovaný poukázal na to, že
uvedená dĺžka ich archivácie podľa neho predstavovala jednak v danej dobe bežnú obchodnú prax, že
zákonexaktnelehotuicharchivácienelimitoval,ažeichuchovávaniepodobu10tichrokovjenevyhnutné
s prihliadnutím na zákonom stanovené maximálne dĺžky premlčacích lehôt tak, ako sú uvedené v § 106

ods. 2 a § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V závere svojho písomného vyjadrenia žalovaný uviedol,
že žalobkyňou napadnutá zmluvná podmienka nedosahuje takú intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa,
aby bolo možné hovoriť o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Predmetné zmluvné dojednanie bolo dojednané v intenciách osobitných právnych predpisov a zároveň
má mať podľa svojho obsahu výhradne informatívny charakter, pretože nie je konštitutívnym dojednaním

na základe ktorého by mohli byť založené nové práva a povinnosti, keďže spracovávať osobné údaje za
stanoveným účelom a po ustanovenú dobu bolo možné aj na základe samotného zákonného oprávnenia
podľa osobitných právnych predpisov, a teda osobitný súhlas podľa vtedy platných predpisov ani nebol
potrebný. Žalobu navrhol zamietnuť.7. Na pojednávaní strana žalobkyne doplnila, že bezdôvodné obohatenie požaduje aj s poukazom
na to, že zmluva neobsahovala povinnú obsahovú náležitosť ustanovenú zákonom, a to sumu, počet

a termíny splátok istiny a úrokov, v zmysle čoho sa uvedená zmluva považuje za bezúročnú a bez
poplatkov. Vo vzťahu k neprijateľnosti napadnutej zmluvnej podmienky doplnila, že z tohto zmluvného
dojednania „vyplývajú pre spotrebiteľku určité riziká“ po dobu desiatich rokov, pričom tento časový úsek
ako aj dôvody tejto zmluvnej podmienky sú nedostatočne vymedzené. Na doplňujúcu otázku súdu v
čom spôsobuje nerovnováhu v neprospech spotrebiteľky uviedla, že uvedená zmluvná podmienka je

neurčitá, je koncipovaná veľmi široko, a že podľa nej v podstate každá neurčitá zmluvná podmienka je
v podstate neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

8. Žalovaný na pojednávaní vo vzťahu k chýbajúcemu rozpisu splátok nesúhlasil s tým, že by uvedená
chýbajúca náležitosť mala spôsobovať bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, a v súvislosti s výkladom
tejto náležitosti poukázal aj na rozhodovaciu prax NS SR v rozhodnutí 3 Cdo 146/2017, v ktorom tento

poukázalnapotrebueurokonformnéhovýkladuuvedenéhoustanoveniavspojenísrozsudkomSúdneho
dvora EÚ vo veci B., v zmysle ktorého túto náležitosť nemožno vykladať tak, že by mal byť v zmluve
uvedený osobitne rozpis splátok na splátky istiny úveru a ostatných poplatkov. Vzniesol tiež námietku
premlčania s poukazom na to, že zmluva bola uzavretá v roku 2007 a posledná splátka bola splatná v
roku 2008, a teda v danom prípade už uplynula tak subjektívna dvojročná ako aj objektívna trojročná

premlčacia doba na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia, pričom v danom prípade nie je
možné uvažovať o úmysle bezdôvodne sa obohatiť zo strany veriteľa.

9. Strana žalobkyne s námietkou premlčania nesúhlasila. Mala za to, že subjektívna premlčacia doba
je viazaná na subjektívnu vedomosť, že sa vôbec protistrana na úkor daného subjektu obohatila, a tým

sa má na mysli subjektívna vedomosť vo vedomí toho, na koho úkor sa to bezdôvodné obohatenie
získať malo. Vedomosť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo, a teda že platby už ďalej platiť nemusela,
získala v máji roku 2014, kedy sa kontaktovala s občianskym združením Hoos a získala vedomosť
o bezdôvodnom obohatení. Vtedy sa dozvedela to, že platby nad istinu sú splátky neoprávnené, to
znamená, dozvedela sa tie skutkové okolnosti, že platby nad istinu už platiť nemala. K uplynutiu

objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia sa nevyjadrila. Na otázku súdu kedy
boli uskutočňované platby zo strany žalobkyne táto poukázala na splátkový kalendár, z ktorého podľa nej
vyplývajú všetky platby žalobkyne v prospech žalovaného, a vo vzťahu k ich uskutočneniu (po prečítaní
splátkového kalendára na pojednávaní) na výzvu súdu pred ukončením dokazovania uviedla, že platby
boli uhradené tak, ako to vyplýva z predloženého splátkového kalendára.

10. Žalovaný uviedol, že subjektívna premlčacia doba plynie odo dňa, kedy mal daný subjekt k dispozícii
všetky skutkové okolnosti, z ktorých mohol vyvodiť bezdôvodné obohatenie, a v tomto smere plne
poukázalnarozhodnutieNSSR1Cdo67/2011.Súhlasil,žeplatbyboliuskutočnenépodľapredloženého
splátkového kalendára.

11. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď
§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods.

1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu
a obsahovej zhode s tým) ako ho vo svojich podaniach a prednesoch uviedli strany (viď body 2. až
6. tohto odôvodnenia), keďže nimi prednesené skutkové tvrdenia (nie ich právne zhodnotenie) nikto
nespochybnil, a ani súd nemal žiadny dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane § 151 ods. 1
a § 186 ods. 2 CSP), a sporný nebol.

12. Okrem týchto skutočností súd (vo vzťahu k času uskutočnenia platieb zo strany žalobkyne) z
predloženého splátkového kalendára (ktorý súd na pojednávaní prečítal) zistil, že posledná platba bola
uskutočnená dňa 20.2.2009 vo výške 5.089,- Sk. Ani táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola.

13. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti (skutkové okolnosti) v konaní stranami konkrétne uvedené a ani
zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli
najavo (§ 191 ods. 1 CSP).14. Súd tiež pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho
(akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia §

132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré
odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť
podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť
žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo
žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje

začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa §
132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

15. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

16. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový

stav aplikovať.

17. V súvislosti s eventuálnym dodatočným dopĺňaním či zmenou skutkových tvrdení (ako podkladu
žaloby a zisťovania skutkového stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je
i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, táto je možná len so

súhlasom súdu (viď § 139 a § 142 CSP), podľa ust. § 296 veta prvá CSP spotrebiteľ môže predložiť alebo
označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr (teda len) do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej (v zmysle ust. § 291 ods. 3 CSP ani to nie, ak je, tak ako v tomto prípade,
zastúpený advokátom), a že podľa § 217 veta prvá CSP je pre rozsudok rozhodujúci (procesný) stav
v čase jeho vyhlásenia.

18. V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu
tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v
zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať
za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza

z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo

skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných
registrov alebo ktoré vyšli najavo) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať,
že iné skutočnosti než tie ktorými žalobca odôvodnil svoju žalobu (z ktorých by eventuálne bolo
možné vyvodzovať obdobné právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní
vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje

a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a
na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215
ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností
právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať
súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.19. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V

sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesnéhobremena.Aktedasúdprocesnústranu„pristihne“priporušenípovinnostitvrdenia,jevrámci
tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v

komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto
prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové
tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a
nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní

legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému
musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto
svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti.“ (in: tamtiež, s. 670).

20. V danom prípade skutkový stav vymedzený skutkovými tvrdeniami strán sporu sporný nebol, a
rozhodujúce tak bolo len tento skutkový stav (v rozsahu v akom ho strany tvrdili) právne posúdiť.
Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, podstatné, resp. rozhodné z hľadiska
hospodárnosti konania v tomto spore tak bolo vysporiadať sa prioritne s námietkou premlčania, nakoľko

v prípade záveru o jej dôvodnosti žalobkyni už premlčané právo priznať nemožno, a zaoberať sa ďalšou
podstatou takéhoto (eventuálneho) práva je tak zbytočné.

78. Bezdôvodné obohatenie

21. Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Podľa § 455 ods. 1 OZ za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie

premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

23. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

24. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

25. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí

za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

26. V danom prípade zo žaloby doručenej súdu 2.9.2014 vyplýva, že žalobkyňa svoje právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia odvodzuje z poukazu na nedostatok náležitostí (uzatvorenia) písomnej
zmluvy o pôžičke (uvedenia úrokov) a svoje platby.

27. Súd pritom zistil, že dotknutá zmluva o pôžičke bola písomná a podpísaná žalovanou, teda žalovaná
tak jej (vytýkané) znenie (obsah svojho právneho úkonu) poznala už od jej podpisu (dňa 21.11.2007),
a keďže aj posledná platba, ktorú žalobkyňa v súvislosti s dotknutou zmluvou o pôžičke žalovanému
uhradila (a na základe ktorej tak bezdôvodné obohatenie vzniknúť mohlo), bola uskutočnená ešte

dňa 20.2.2009, a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola následne podaná po uplynutí viac
ako 5 rokov (2.9.2014) potom, bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Jej (eventuálne) právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia bolo v tom čase už premlčané, a to jednak po márnom uplynutí
subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ dňa 20.2.2011 počítanej najneskôr odo dňajej poslednej úhrady žalobcovi, keď žalobkyňa mala k dispozícii (poznala) všetky skutkové okolnosti o
svojom eventuálnom plnení (bez právneho dôvodu) a mohla tak prvý krát podať žalobu na jeho vydanie,
ako aj po márnom uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ dňa 20.2.2012

počítanej v tomto prípade taktiež odo dňa jej poslednej úhrady, keď k eventuálnemu bezdôvodnému
obohateniu naposledy došlo.

28. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
v obdobných veciach, súd k tomu plne odkazuje na už ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2

a § 220 ods. 2 CSP), podľa ktorej „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe
ktorýchmôžepodaťžalobuovydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ... „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako
jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní

okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie“ (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017, a
8 Cdo/163/2018). Ako vyplýva z týchto rozhodnutí NS SR, dotýkajúcich sa premlčania práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia dokonca práve priamo u spotrebiteľov (3 Cdo/169/2017, 8 Cdo/163/2018),
tieto závery sa vzťahujú aj na spotrebiteľské spory. Najvyšší súd SR (v rozhodnutí 8 Cdo/163/2018)
zdôraznil, že: „Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho
získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (pozn. dovolacieho súdu: teda nie posúdenie
jeho právnej kvalifikácie).“

31. V danom prípade žalobkyňa všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť,
že(podľajejinterpretácie)došlokbezdôvodnémuobohateniuaktosanajejúkorobohatil,poznala(mala
k dispozícii) a žalobu mohla podať od toho času, keď mala k dispozícii napadnutú zmluvu a vedela čo a
komu (na jej základe) plnila, a keďže poslednou z týchto skutočností (nakoľko vytýkané znenie zmluvy

mala k dispozícii už predtým) bola jej posledná platba uskutočnená v súvislosti s touto zmluvou (ako
plnenie, z ktorého mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovaného naposledy) dňa 20.2.2009, a
žalobabolapodanáviacako2rokypotom,taktouvažovanýnároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
(ak by tu aj bol) je už premlčaný. Žalovaný sa pritom premlčania dovolal, a preto súd už z tohto dôvodu,
bezpotrebyďalšiehovecnéhoposúdeniapráva(keďžepodľa§100ods.1OZpremlčanéprávoveriteľovi

priznať nemožno), musel žalobu o vydanie bezdôvodné obohatenia zamietnuť.

32. Žaloba pritom musela byť zamietnutá aj pre uplynutie objektívnej premlčacej doby. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia (odvodzovaný z plnenia žalobkyne uhradeného žalovanému už viac ako 3
rokypredpodanímžaloby),boltotižuplatnenýnepochybnedokoncaužajpouplynutí3ročnejobjektívnej

premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 OZ (po tom čo k nemu
eventuálne naposledy došlo). V súvislosti s prípadnými (čo i len teoretickými) úvahami o 10 ročnej
objektívnej premlčacej dobe (pri eventuálnom úmyselnom bezdôvodnom obohatení), aj keď takéto jej
predpoklady (skutočnosti svedčiace o úmyselnom bezdôvodnom obohatení) v konaní doposiaľ (§ 291
ods. 3 CSP) žalobkyňou ani len tvrdené neboli a najavo nevyšli, a ďalšie eventuálne skutkové tvrdenia

žalobkyne v tomto smere (ako prostriedky procesného útoku) po vyhlásení rozsudku už ani prípustné
nie sú (viď § 217, § 296 CSP a novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP), súd podporne odkazuje (§
220 ods. 2 CSP) na rozhodnutie NS SR sp. zn. sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018, podľa ktorého:
„... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových
subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v

obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového
subjektu (veriteľa).“

33. Už len pre úplnosť, aj keď to v tomto prípade priamo rozhodné (záväzné) nie je, z vyššie uvedenej
rozhodovacej praxe NS SR (ktorá pritom naopak už záväzná nepochybne je) už napokon v obdobnej

veci vychádzal aj Krajský súd v Prešove (pod sp. zn. 25Co/84/2018).

II. Určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky34. Aj vo vzťahu k žalobnej žiadosti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky pritom súd považoval
žalobu za nedôvodnú, a to jednak z procesných dôvodov s poukazom na to, že v individuálnych
spotrebiteľských sporoch takáto žaloba prípustná nie je, ako aj z vecných (hmotnoprávnych) dôvodov,

nakoľko označená zmluvná podmienka nespadá pod žiadnu z neprijateľných zmluvných podmienok
príkladmo uvedených v ust. § 53 ods. 4 OZ, a podľa názoru súdu nespôsobuje ani značnú (neprípustnú)
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,atedaneprijateľnou
zmluvnou podmienkou nie je.

35. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

36. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

37. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

38. V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky

nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.

Vymedzenie predmetu

39. Žalobkyňa sa domáhala určenia, že označená zmluvná podmienka je neprijateľnou podmienkou a
tým aj neplatná, teda ide o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, podľa ktorej sa má rozhodnúť
o určení právnej skutočnosti.

40. Z hľadiska abstrahovania predmetu konania, pred ďalším odôvodnením výroku rozsudku k tejto

časti (bod 42. a nasl. tohto odôvodnenia) súd poukazuje na to, že nárok uplatnený žalobou je
charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým
základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku
uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Predmet konania teda určujú opísané skutkové
okolnosti a žalobný návrh tak, aby bolo zrejmé o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, pričom

právna kvalifikácia nie je povinná, a i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. „Presný a
určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť
len v taxatívne vymedzených prípadoch (teraz § 216 ods. 2 CSP), to však v plnom rozsahu platí
len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnom
prípade to ale neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný

výrazovými prostriedkami použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných
spojení, ba dokonca aj eventuálnych gramatických chýb), a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou
výroku svojho rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej
vady. Naopak tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby
tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným

spôsobom výkonu rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 (pozn. súdu: teraz
§ 131 a 132 CSP) nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval
návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce
považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného
skutkového stavu domáha (pozn. súdu: obdobne v súčasnosti ust. § 129 ods. 1 CSP z hľadiska úplnosti

podania vo veci samej alebo návrhu na naradenie neodkladného opatrenia požaduje len, aby bolo
zrejmé, čo sa ním sleduje). Petit žaloby, tak ako ho žalobcovia formulovali, je súd povinný posudzovať
čisto z hľadiska obsahového. Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom
naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a
nemenia jeho zmysel“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/219/2007 z 30.júla 2008).

41. Zákon pre žalobu nepredpisuje prísne formálne náležitosti z hľadiska jej úpravy a striktného odlíšenia
skutkový tvrdení a vyjadrenia toho, čoho sa žalobca domáha (žalobného návrhu), a preto aj pri jej
posudzovaní treba vždy vychádzať z celého jej obsahu, ktorý je v nej nepochybne vyjadrený, a ktorý takcelkovo určuje predmet konania a to, čo žalobca sleduje a čoho sa domáha. Žaloba je „procesný úkon
strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda
predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu

so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 487). „Súd napriek nesprávnej formulácii petitu (pozn. súdu: napr. aj pri posúdení či ide o určenie
právnej skutočnosti, alebo o určenie, či tu právo je alebo nie je) môže v konaní pokračovať, ak je z
obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie

jeho formuláciou“ (pozri tamtiež, s. 505).

42. Vzhľadom na to, že sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou (súd je viazaný žalobou,
teda tým, ako žalobca vymedzil predmet konania), je nárok uplatnený žalobou vymedzený opísaním
rozhodujúcich skutkových okolností a žalobným návrhom (petitom), pričom právna kvalifikácia nároku,
i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. Súd je preto pri rozhodovaní viazaný nie tým,

ako účastník konania skutkový stav právne posudzuje, ale tzv. skutkom, ako bol vymedzený v žalobe;
iba pokiaľ by priznal plnenie z iného skutkového základu, než ako bol žalobcom vymedzený a na
ktorého základe požaduje plnenie uvedené v žalobnom petite, rozhodol by súd o inom nároku, než
ako ho žalobca urobil predmetom konania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1934/2001,
publikovaný v: Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek, R 78/2004).

43. V danom prípade zo žaloby, a to celého jej obsahu, popisovaného skutku a žalobného návrhu je
zrejmé, že žalobkyňa v tomto súdnom konaní sleduje a uplatňuje ochranu svojich majetkových záujmov,
aby jej žalovaný vydal plnenie poskytnuté mu ňou (žalobkyňou) bez právneho dôvodu, ktoré tak na
jej úkor získal (z dôvodov nedostatkov zmluvy), a popri tom sa domáha (žiada) navyše aj samostatné

určenie vady zmluvy - že označená zmluvná podmienka je neprijateľná a teda neplatná. (V kontexte
žaloby, jej obsahu a posudzovaného zmluvného vzťahu z hľadiska spôsobu a miery abstrahovania
predmetu konania a jeho podstaty podobne porovnaj aj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 11/97, R 6/1999
- podľa ktorého slová „určenie hranice“ treba považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým tak účastníci, ako
aj súd, majú na mysli určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, ktorému z vlastníkov susedných

pozemkov patrí.)

Všeobecné východiská určovacej žaloby

44. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby sú z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou

je samozrejme preukázanie existencie, resp. neexistencie konkrétneho práva, ktorého posúdenie je
predmetom konania (t.j. že strany sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a povinnosti,
o ktoré v konaní ide), a druhou že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
Obidve podmienky treba rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba
posudzovaťpodľapožadovanéhopetitu.Akjevšakžalobaprenedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmu

procesne neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj
rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).

45. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže

užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný. Napríklad
pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu povinnosť),
potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného titulu). Skutkové
a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť) už ipso facto
znamená, že právny záujem žalobcu je daný. ... Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť

skutkovýchaprávnychtvrdenížalobcuešteneznamená,žeprípadnývyhovujúciurčovacírozsudokbude
mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové konanie užitočné alebo naopak zbytočné.“ (in:
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 500). Právny záujem žalobcu na žiadanom
určení pri určovacích žalobách pritom musí byť podľa požiadavky zákona dokonca kvalifikovaný, t.j.

naliehavý. Je pritom zrejmé, že naliehavý právny záujem môže byť iba na takom určení, ktoré je právne
významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé riešiť
právne spory medzi účastníkmi v čase vyhlásenia rozsudku, a zároveň odstránenie stavu ohrozenia,
resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými slovami, podmienkou procesnejprípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) a d) CSP je existencia naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s otázkou, či tento
petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného

určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch. Naliehavý
právny záujem teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia
ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným,
ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom, a
potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo okrem časového akcentu súvisí aj s otázkou vhodnosti

a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného
právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti
práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé riešiť právne spory
medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť rozmnožovaniu
zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov bez praktického
(konečného) významu pre ich účastníkov. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať

skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia, resp. neexistencia konkrétneho práva, ktorého posúdenie je
predmetom tohto konania, a súčasne existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.

46. Podstatný, resp. naliehavý právny záujem na súdnom konaní, vychádzajúc z podstaty a zmyslu
súdneho konania, teda musí byť daný vždy, keďže v demokratickom a právnom štáte súdne konanie

nemôže byť samoúčelné (a má teda slúžiť len na potrebnú a účelnú súdnu ochranu ohrozeného alebo
porušeného práva - § 131 CSP), len s tým rozdielom, že v niektorých prípadoch sporového konania (pri
žalobách na plnenie, alebo na usporiadanie vzájomných majetkových práv a povinností) právny záujem
na súdnej ochrane ohrozeného alebo porušeného práva vyplýva implicitne z povahy prejednávaného
nároku, ktorý má hmotnoprávnu podstatu (z bezprostredného majetkového záujmu, resp. plnenia, o

ktoré v konaní ide), a pri ostatných ho treba vysvetliť a preukázať - okrem tých prípadov, pri ktorých
vzhľadom na osobitosti niektorých vzťahov a zákonodarcom zvolenú koncepciu ochrany práv z nich
(spojenú obvykle s preklúziou práva a poskytovanú len na základe osobitného rozhodnutia súdu) právny
záujem na určitom súdnom konaní vyplýva priamo z osobitného predpisu, keď zákonodarca nejaké
právne následky (dôsledky porušenia alebo ohrozenia subjektívneho práva) v osobitnom predpise

podmienil súdnym konaním, resp. jeho výsledkom (napr. neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, neplatnosť dražby,
dedičské žaloby). Vo všetkých týchto prípadoch totiž zákonodarca svojim osobitným predpisom možnosť
takého osobitného súdneho konania priamo výslovne uznal, a jeho právny význam a možnosť [v zmysle
dikcie ust. § 137 písm. c) a d) CSP] „vyplýva z osobitného predpisu“ z toho resp. spočíva v tom (teda

zákonodarca osobitným predpisom uznal či stanovil tým), že danému súdnemu konaniu priradil osobitný
konkrétny právny význam, resp. špecifické hmotnoprávne následky podmienil jeho výsledkom (teda
právo resp. právna ochrana sú na podaní stanovenej žaloby a výsledku rozhodnutia súdu závislé).
V týchto súvislostiach by teda malo byť zrejmé, že aj v prípade žalôb podľa ust. § 137 písm. c) a
d) CSP je resp. musí byť (naliehavý) právny záujem na určovacích žalobách implicitne daný, akurát

ho netreba osobitne preukazovať, keďže naliehavý právny záujem na určení v žalobe označeného
práva [písm. c) tohto ustanovenia] alebo možnosť požadovať určenie v žalobe označenej právnej
skutočnosti [písm. d) tohto ustanovenia] vyplýva z osobitného predpisu (čo teda, ešte raz inými slovami,
neznamená, že sa právny záujem v týchto prípadoch nevyžaduje, ale len to, že sa naliehavý právny
záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, resp. možnosť požadovať, aby sa rozhodlo o určení

právnej skutočnosti v týchto prípadoch nemusí osobitne odôvodňovať a preukazovať - keďže vyplýva,
viď aj slovné vyjadrenie: „... ak (to) vyplýva“ z osobitného predpisu). „Právny záujem na určení práva
vyplýva z právneho predpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie
špecifikovanú určovaciu žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú
domnienku, že právny záujem žalobcu je daný“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 503.) „Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej
podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok
o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku,
že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci

žalobca, alebo niekto iný. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku
pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu
(najmä hmotného práva). ... Pri uvedených žalobách z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva
logický dôvod, prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (ako minulú udalosť). Dôvodomje (väčšinou) to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na
neplatný. Ide tu o výnimky zo všeobecného pravidla, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa postačí
dovolať bez ingerencie súdu“ (tamtiež, s. 505-506). Už len pre úplnosť (i v súvislostiach aktuálne

požadovaného určenia v tomto prípade) súd pripomína, že vo všetkých týchto prípadoch (neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, neplatnosť výpovede z nájmu bytu, atď.) je pritom možnosť takejto
žaloby osobitným predpisom, zjavne z dôvodov právnej istoty, zároveň aj primerane časovo limitovaná.

47. Na podporu uvedeného súd poukazuje aj na historický výklad určovacej žaloby a ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých „žaloba na určení práva [§ 126 občanského
zákoníku ve spojení s § 80 písm. c) o. s. ř.] byla a je nástrojem ochrany subjektivního práva před
neoprávněnými zásahy. Jde o žalobu svou povahou preventivní (srov. Hora, J.: Československé civilní
právo procesní. Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154 - 155, Bureš,
J.,Drápal,L.,Mazanec,M.:Občanskýsoudnířád-komentář.I.díl.6.vydání.C.H.Beck,Praha2003,str.
259) - jejím účelem je předejít stavům nejistoty ohledně určitého práva nebo jeho výkonu a její význam

je ryze praktický - nastolení jistoty v ohrožených právních vztazích, přičemž je třeba více než u žalob na
plnění dbát, aby nedošlo k jejímu zneužití (Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka
o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154: „Nelze se dovolávati činnosti soudu
jen kvůli rozhodnutí otázek akademických neb kvůli uspokojení zájmu, jenž nedošel uznání právním
řádem.“)“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 3.1.2006, sp. zn. I. ÚS 185/2005).

48. „Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie,
či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany
jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie“ (uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 4 Cdo

136/2009).

49.„Určovacínávrhpodľa§80písm.c/O.s.p. [pozn. súdu: teraz § 137 písm. c) a d) CSP ] má charakter preventívnej ochrany práv ..., keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý

má práve určovacia žaloba odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v
danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky
sporné právne otázky medzi účastníkmi konania (stranami sporu) a vytvorilo by pevný právny základ
pre budúce právne vzťahy“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp.
zn. 8 Cdo 251/2015 ).

50.„Určovaciažalobaniejespravidlaopodstatnenánajmävtedy,akvyriešenieurčitejotázkyneznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo
právo“ (ZSP 78/2006).

51. Pri posudzovaní prípustnosti určovacích žalôb je súdu, v súvislosti s niektorými názormi o
prípustnosti určovacích žalôb bez ohľadu na ich reálny resp. podstatný právny význam (naliehavý právny
záujem na ich výsledku), známa aj občasná argumentácia tým, že v ust. § 137 CSP zákon nestanovuje
taxatívny, ale len demonštratívny resp. exemplifikatívny výpočet druhov žalôb, a teda že sú prípustné

aj žaloby ďalšie. S uvedeným možno čiastočne súhlasiť (viď slovo „najmä“ v úvode tohto ustanovenia:
„Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o ....“) s tým však, že uvedené neznamená, že sú
prípustné žaloby akékoľvek, a pri analýze tohto ustanovenia je treba brať zreteľ aj na jeho systematický
výklad a skutočný účel. Základným ustanovením CSP objasňujúcim podstatu, zmysel a účel žaloby je
totiž ust. § 131 CSP, podľa ktorého sa žalobou uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo

porušeného práva, ktoré nadväzuje na ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku
46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde s tým, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon (článok 46 ods. 4 Ústavy SR). Následný (demonštratívny) výpočet týchto
žalôb v systematicky nadväzujúcom ust. § 137 CSP pritom nie je uzavretý podľa názoru súdu zrejme

len preto, že život prináša rôzne situácie, ktoré nemožno vždy vopred predvídať, zákon nemôže byť
natoľko kauzistický, aby ich upravoval všetky, a v praxi preto nemožno vylúčiť aj iné tam neuvedené
prípady, kedy by súdna ochrana ohrozeného alebo porušeného práva bola opodstatnená (v zmysle
zásady zákazu denegatio iustitie). Uvedený demonštratívny výpočet žalôb však ale nič nemení natom, že tie žaloby, ktoré zákonodarca v rámci toho v zákone aj z ich podmienkami výslovne uviedol
(v ustanovení § 137 CSP vymedzené typy žalôb) sú prípustné len za tam (zákonom) stanovených
podmienok. V nadväznosti na to by teda malo byť zrejmé, že účelom ust. § 137 CSP, a slova najmä v

ňom, bolo nepochybne vymedziť najčastejšie typy žalôb a ich podmienky, a nie umožniť a pripustiť úplne
akékoľvek ľubovoľné žaloby bez stanovených obmedzení (najmä bez ohľadu na ich právnu potrebu
- t.j. potrebu ochrany porušeného alebo ohrozeného práva, viď § 131 CSP). Vyplýva to napokon aj
z formálnej a gramatickej logiky toho, že ak sú stanovené niektoré typy žalôb (a pri nich ustanovené
aj osobitné podmienky ich prípustnosti), iné žaloby sú logicky (argumentum a contrario) možné len

vtedy, ak nespadajú do žiadnej z vymedzených kategórií, a nie vtedy, ak do vymedzenej kategórie
síce spadajú, a „len“ nespĺňajú podmienky ich prípustnosti. Podmienka (stanovené pravidlo) sa totiž
vzťahuje na všetky situácie, ktoré napĺňajú jej hypotézu (hypotézu pravidla právnej normy). Inak (pri
zjavne nesprávnej opačnej logike) by bolo uvedené ustanovenie (o obmedzenej prípustnosti určovacích
žalôb) obsolentné, a stanovené podmienky by nemali žiaden význam - nakoľko absolútne vždy by bolo
možné povedať, že sa jedná napr. o inú určovaciu žalobu mimo rámca tam uvedených určovacích žalôb

(ktoré pritom v zákone nie sú vymedzené žiadnym zužujúcim určením), na ktoré sa tak obmedzenie
nevzťahuje. Uvedený názor (o možnosti aj inej určovacej žaloby) by bol teda logicky správny len vtedy,
ak by boli určovacie žaloby so svojimi podmienkami v ustanovení § 137 CSP určené špecificky - teda
ak by sa tieto pravidlá vzťahovali len na niektoré vymedzené určovacie žaloby, stanovené nejakým
konkrétnym užším vymedzením (napríklad len v nejakom osobitnom druhu spoločenských vzťahov), a

nie všeobecne a široko, vzťahujúc sa tak aj so svojim podmienkami na všetky určovacie žaloby tak,
ako je tomu dnes - a podaná žaloba by do tohto rámca nespadala. Ak sú však pri jednotlivých druhoch
žalôb zároveň vyjadrené aj podmienky ich prípustnosti, a žaloba spadá do ich vymedzenia (je naplnená
hypotézaprávnejnormy),musiasatietopodmienkyichprípustnostiajaplikovať.Vdanomprípadepritom
predmetná žaloba nepochybne spadá do vymedzenia, a teda aj pod režim, žalôb podľa ust. § 137 písm.

c) a d) CSP, a pre jej prípustnosť sa tak vyžaduje, aby bol pri nej odôvodnený a preukázaný aj naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, resp. aby takýto naliehavý právny záujem alebo jej zmysluplná
právna možnosť (potreba takého určenia) vyplývala z osobitného predpisu.

Konkrétna určovacia žaloba

52. Žalobkyňa sa domáha posúdenia časti svojho právneho vzťahu so žalovaným (založeného na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) tak, aby súd určil, že označené ustanovenie spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré podľa nej spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľné (a teda neplatné). Okrem (len veľmi všeobecných)

vecných dôvodov požadovaného určenia (odôvodňujúcich požadovaný záver o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky) svoj návrh procesne odôvodnila v podstate len tým, že chce následne na základe toho podať
žalobu o primerané finančné zadosťučinenie. Takýto dôvod však podľa názoru súdu naliehavý právny
záujem na žiadanom určení neodôvodňuje.

53. Súd poukazuje predovšetkým na to, že v zmysle ust. § 131 CSP žaloba slúži (žalobcovi) na
uplatnenie súdnej ochrany jeho ohrozeného alebo porušeného práva (obdobne normuje aj všeobecné
deklaratórne ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. deklarujúce resp. zakotvujúce oprávnenie
spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom domáhať sa na súde ochrany
svojho práva), avšak z predloženej žaloby nie je zrejmé (súdnej) ochrany ktorého svojho konkrétneho

(hmotného) subjektívneho práva a prečo sa žalobca osobitným určovaním neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v tomto súdnom konaní vlastne domáha. Ak ide iba o požiadavku, aby súd autoritatívne
bez ďalších osobitných dôvodov resp. právneho záujmu - vyplývajúcich napr. z nejakých dôležitých
individuálnych okolností veci - deklaroval to, čo podľa žalobkyne vyplýva (v prípade naplnenia hypotézy
právnej normy) priamo zo zákona, nie je zrejmé na ochranu akého ohrozeného alebo porušeného

práva žalobkyne by to malo slúžiť (bez požadovaného rozhodnutia žalobkyni nehrozí žiadna ujma
na jej právach, ich premlčanie, alebo preklúzia). Žiadne jej subjektívne hmotné „právo“ vyplývajúce
z občianskoprávnych vzťahov nie je bez tohto výroku nijako ohrozené. Táto otázka (nahrávania
a uchovávania hovorov a súhlasu žalobkyne s tým) má význam a môže sa eventuálne riešiť v
rámci administratívnych predpisov a postupov pri ochrane a spracúvaní osobných údajov, prípadne

jednoduchým odvolaním súhlasu, a žaloba je tak v tejto časti pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na jej osobitnom riešení nedôvodná.54. Ak ide teda len o záujem žalobkyne deklaratórne rozhodnutím súdu určiť neprijateľnosť zmluvnej
podmienky, o ktorej má žalovaná, tvrdiac s tým súvisiace hmotnoprávne dôvody, svoju predstavu a
jej eventuálna neplatnosť vyplýva priamo zo zákona (podľa § 53 ods. 5 OZ je neprijateľná zmluvná

podmienka absolútne neplatná), tak právny záujem na tomto určení (význam súdneho konania v tejto
časti) - len pre to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudol judikovanú istotu, resp. aby následne
(v ďalšom spore) mohla požadovať tzv. „primerané“ finančné zadosťučinenie - nie je primeraný a s
poukazomnahospodárnosťkonaniaavzmyslepredchádzaniazbytočnémurozmnožovaniusporovteda
ani naliehavý.

55. Ak žalobca (vychádzajúc z jeho žaloby) všetky vyššie uvedené skutočnosti o jeho právnom vzťahu
so žalovaným vie, a potreba ďalšieho požadovaného osobitného určenia (ochrany) nevyplýva ani zo
žiadnych osobitných individuálnych okolností veci, nie je zrejmé (a to bez ohľadu na to akokoľvek
intenzívneneplatné,resp.vovšeobecnostiinakzjavnevadnéalebonarušenévzájomnévzťahybymedzi
stranami mali byť) k čomu (okrem zbytočného rozširovania predmetu sporu a vzniku s tým spojených

zbytočných trov konania) resp. k akému konkrétnemu, spravodlivému a tomu primeranému účelu by
takéto ďalšie určenie malo slúžiť, a či žalovaný nejakým svojim aktuálnym správaním, napríklad aj
napriek predžalobnému stanovisku či výzve žalobcu, tomuto dal vážnu a primeranú príčinu na podanie
takejto určovacej žaloby voči nemu. Súd pritom na tomto mieste upozorňuje tiež na to, že uvedené je v
danom prípade o to zarážajúcejšie, že žalobkyňa je zastúpená advokátom, pričom súčasťou právnych

služieb advokáta je nepochybne aj poskytovanie už základného právneho poradenstva, a jeho úloha
a ochranná funkcia práva (tam kde právne normy pôsobia objektívne) tak môže byť a je už primerane
naplnená tým, že advokát spotrebiteľovi vysvetlí, aké sú jeho práva a povinnosti a ako sa má zachovať,
a nie tým, že ho bude viesť k nepotrebnému nadužívaniu právnych prostriedkov, a za každú cenu, bez
rozumného a primeraného záujmu samotného spotrebiteľa, tohto zaťažovať zbytočným rozširovaním

súdneho konania.

56. Možnosť individuálnou žalobou žiadať určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky pritom nemožno
odôvodňovať ani iba poukazom na § 298 CSP o uvedení (nie určení) znenia neprijateľnej resp. neplatnej
zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore vo výroku rozsudku. Pri tomto ustanovení je

totiž potrebné si (už aj z formálneho hľadiska) ihneď na úvod uvedomiť, že ust. § 298 CSP je vymedzené
ako osobitné oprávnenie súdu resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť
znenie takej podmienky vo výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie
osobitne k tomu smerujúcej žaloby (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus
možnosť požadovať aby „sa rozhodlo o určení“). Z hľadiska prvotného posudzovania žalôb a ich účelu

totiž netreba stratiť zo zreteľa, že aj určenie neprijateľnosti, a teda neplatnosti zmluvnej podmienky, je
nepochybne určením právnej skutočnosti, pričom pre procesnú prípustnosť takejto žaloby (a nie len
povinnosť a prípustnosť s tým súvisiaceho predbežného právneho posúdenia a osobitného uvedenia
jej znenia vo výroku rozsudku zo strany súdu) je preto nevyhnutné, aby v zmysle ust. § 137 písm. d)
CSP možnosť takejto žaloby (vrátane s tým súvisiaceho osobitného právneho významu) vyplývala z

osobitného predpisu. Aj v tomto prípade by pritom nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že žiadne
súdne konanie nemôže byť samoúčelné. Žiadny osobitný predpis však možnosť takejto žaloby a jej
osobitný význam pre daného konkrétneho spotrebiteľa nikde neustanovuje. Okrem vyššie vysvetlenej
logiky a účelu súdneho konania pritom súd osobitne zdôrazňuje i to, že aj z hľadiska doslovného
(gramatického) výkladu ust. § 137 písm. d) CSP (umožňujúceho požadovať, aby sa rozhodlo o určení

právnej skutočnosti, „ak to vyplýva z osobitného predpisu“) ustanovenie § 298 CSP (toho istého zákona)
vo vzťahu k ust. § 137 písm. d)CSP rozhodne žiadnym osobitným predpisom (zákonom) nie je, a teda
osobitný význam a ani osobitnú možnosť takejto žaloby pre dotknutého spotrebiteľa v zmysle ust. § 137
písm. d) CSP osobitne nezakladá, a na podanie takejto osobitnej žaloby tak individuálneho spotrebiteľa
ani neoprávňuje.

57. Z hľadiska svojho obsahu je teda ustanovenie § 298 CSP osobitným ustanovením v spotrebiteľských
veciach upravujúcim objektívne nepochybne výlučne len ďalšie (doplňujúce) oprávnenia a povinnosti
súdu, a nie oprávnenia a právnu či súdnu ochranu individuálneho spotrebiteľa. Vyplýva to napokon
aj z toho, že táto jeho súdna ochrana bude v prípade, ak súd v konaní o žalobe proti nemu, alebo

v konaní o jeho inak prípustnej a opodstatnenej žalobe (nesmerujúcej bez naliehavého dôvodu len
k zbytočnému a neúčelnému určovaniu) zmluvné podmienky riadne posúdil (a na ich základe prizná
alebo neprizná plnenie), bezpochyby úplná aj bez ohľadu na to, či k dôslednému naplneniu ust. § 298
dôjde. Jednoducho, ak súd v zmysle ust. § 298 ods. 2 CSP v spotrebiteľskom spore (prejudiciálne)určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky,
nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej

zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu
alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, uvedená súdna ochrana bola uvedeným postupom
spotrebiteľovi, ako vyplýva z uvedených predpokladov tohto ustanovenia, už úplne poskytnutá bez
ohľadu na to, či súd v zmysle tohto ustanovenia navyše výslovne uviedol resp. uvedie vo výroku
rozsudku aj znenie tejto zmluvnej podmienky (ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v

iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou), a teda súdna ochrana tohto
individuálne dotknutého spotrebiteľa nie je osobitným (ne)uvedením znenia tejto zmluvnej podmienky
vo výroku rozsudku nijako dotknutá, z čoho vyplýva, že uvedené ustanovenie žiadne individuálne
práva spotrebiteľovi nezakladá. Inými slovami, pokiaľ ide o povinnosť súdu v zmysle ust. § 298 ods.
2 CSP výslovne uviesť aj bez návrhu vo výroku rozsudku znenie takej podmienky, z gramatického
(doslovného) ale aj systematického výkladu tohto ustanovenia (zakotveného v zákone systematicky

v rámci podnadpisu „osobitné ustanovenia o rozhodnutiach“), ako aj z podstaty a účelu súdneho
konania (racionálneho výkladu tohto ustanovenia a súdneho konania ako celku) vyplýva, že k uvedeniu
znenia neprijateľnej podmienky vo výroku meritórneho rozhodnutia by to malo dôjsť vtedy, ak sa súd
riadne a účelne (prípustne) meritórne zaoberá spotrebiteľským sporom, a v rámci konania o procesne
prípustnej žalobe dospeje k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky (a z toho dôvodu prizná

alebo neprizná plnenie), no nie v prípade, ak žaloba v tejto časti smeruje (neprípustne, bez vzťahu k
súdnej ochrane nejakého konkrétneho len s týmto výrokom spojeného hmotného práva spotrebiteľa)
k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, alebo ak smeruje popri inom samostatne prípustnom
petite aj k takému určeniu, teda ak sama o sebe inak prípustná nie je. Uvedený výklad napokon plne
podporuje aj komentovaná odborná literatúra, ktorá rovnako uvádza, že „hoci výpočet § 137 CSP je

len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v
individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých
obsahomjesplneniepovinnosti(plniť,vydaťbezdôvodnéobohatenie,nahradiťškodu,zaplatiťprimerané
finančné zadosťučinenie a pod. - porovnaj ods. 2 komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu
právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako

prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).

58. Na túto súvislosť pritom poukázala aj advokátska kancelária zastupujúca neskôr žalovaného v tomto
konaní vo svojom podaní zo dňa 20.7.2015 na č.l. 17 spisu (ešte pred udelením plnomocenstva zo

dňa 18.12.2017 - na ktorej podanie tak súd síce procesne osobitne neprihliadal, no zodpovedá a dopĺňa
názorsúdu),podľaktorého„žiadnyžalobcaniejezbavenýpovinnostipreukázaťvkonaníourčeniepráva
alebo povinnosti existenciu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Teda je povinný preukázať
aké konkrétne pozitívne právne alebo ekonomické následky môže mať pre neho rozhodnutie súdu. To,
o čo sa jeho právne alebo ekonomické postavenie zlepší oproti stavu pred podaním žaloby. Kto takýto

záujem nepreukáže, nemôže byť v spore úspešný. Zatiaľ ani spotrebiteľ nie je tejto povinnosti zbavený.“

59. Vo vzťahu k názorom o potrebnosti resp. možnosti a prípustnosti obdobných určovacích žalôb je
pritom súdu známa aj občasná všeobecná argumentácia jednoduchým poukazom na uznesenie NS SR
zo dňa 31.7.2009 sp. zn. 1Mcdo/1/2009, v ktorom tento (vo vzťahu k určovacím žalobám) uviedol, že

„pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c) O.s.p. umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho
vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ ..., pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký jej jeho
skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy,
týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám

za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi“. Platnosť uvedeného záveru však nie
je univerzálna a na posudzovanú vec nedopadá. Okrem toho, že toto rozhodnutie je argumentačne
pomerne stručné, nebolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí, a nemožno ho tak bez ďalšieho
považovaťzaustálenúrozhodovaciupraxpodľačl.2CSP(zrejmepráveajprenedostatokuniverzálnosti
jeho záverov vzhľadom na špecifické individuálne okolnosti uvedeného prípadu vysvetlené ďalej), pri

analýze tohto rozhodnutia a aplikácii jeho záverov treba vychádzať z celkové kontextu tohto prípadu
a neopomínať obsah a význam aj ostatnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (ktoré predchádza
uvedenému právnemu záveru a vymedzuje prístup a jeho predpoklady), z ktorých NS SR vychádzal.
NS SR totiž v tomto rozhodnutí predtým zdôraznil a vychádzal z toho (vo vzťahu k žalobe o neplatnosťprávneho úkonu ako jednému z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa, citujúc pritom iný rozsudok
NS SR sp. zn. 3 Cdo 224/2008), že: „Naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho
úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na

cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia“. Z
uvedeného a popisu skutkových okolností v uvedenom rozhodnutí je teda zrejmé, že pri posudzovaní
prípustnosti tam riešenej žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke spotrebiteľa, NS SR
vychádzalzindividuálnychokolnostíprípadu,keďvdanomprípadebolapoprizmluveoúvereuzavretáaj
zmluva o zabezpečovacom prevode práva, a podaná žaloba mala riešiť obidva právne vzťahy, a navyše

od veriteľa, vzhľadom na to že bol zaistený zabezpečovacím prevodom práva, k jeho (sporným) právam
nebolo možné očakávať podanie žaloby na plnenie (kde by sa to inak mohlo riešiť účelnejšie), nakoľko
veriteľ žiadnu žalobu na realizáciu svojich sporných práv nepotreboval, a podaná žaloba spotrebiteľa
tak mohla skutočne primerane vhodne zabezpečiť, že „postavenie spotrebiteľa sa stane istejšie, nebude
vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi“ (pričom sankciami,
resp. ohrozením, ktoré spotrebiteľovi v danom prípade, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu,

bez ingerencie súdu reálne hrozili, boli resp. mohli byť v danom prípade napr. aj konkrétne účinky
zabezpečovacieho prevodu práva). Obdobná situácia (a výnimočná opodstatnenosť takej žaloby) by
tiež mohla nastať napr. aj pri uplatnení inštitútu zrážok zo mzdy (ktorý môže veriteľ uplatniť eventuálne
tiež aj bez ingerencie súdu). V našom prípade však spotrebiteľovi, ktorý označenú zmluvnú podmienku
neuznáva žiadne sankcie nehrozia. Vyhotovenie a použitie nahrávky ako dôkaz v súdnom alebo

arbitrážnom konaní mu samo o sebe nemôže byť na ujmu, a najmä jeho prípadná zákonnosť a
použiteľnosťsamáamôžedostatočneriešiťvtýchtokonaniach.Vprejednávanejvecisútedaokolnostia
situácia žalobkyne diametrálne odlišné, žalobkyni aktuálne žiadna reálna ujma či sankcia bez ingerencie
súdu nehrozí, žiadne individuálne okolnosti prípadu naliehavý právny záujem žalobkyne na určení
neplatnosti právneho úkonu, resp. jeho časti (neprijateľnosti zmluvnej podmienky) neodôvodňujú, a

právny záver uvedeného rozhodnutia NS SR preto na uvedenú vec nedopadá.

60. Súdna ochrana sa má poskytovať primerane a tam, kde je to potrebné a účelné. V súvislosti
s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom nestačí a
neprichádza do úvahy ani prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z.,

ktorý deklaruje, že (ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, a (ods. 5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené
ustanovenie v ods. 3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských
veciach, t.j. (právo na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto

ustanovenia vyplývali konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená,
prípadne že sa tak má stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla
byť, v podmienkach nášho štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na
ochranu pred inými neplatnými úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a
vlastníckeho práva, právo na ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už

prijatím a objektívnym pôsobením všeobecne záväzných práv. predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu
neplatnosť právnych úkonov alebo ich častí, nevymáhateľnosť nemravných nárokov, ex offo kontrolu
zmluvných podmienok v súdnom konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na
súde, a pod. - viď aj znenie záväzku členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS „zabezpečiť“, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo

strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa).
Nasledujúce ust. v § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa
domáhať sa proti porušeniu ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak,
tak ako vyplýva z doslovného textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu
jeho konkrétneho práva (s prihliadnutím na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších

podrobností) za podmenok ustanovených ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky,
právomoc a príslušnosť súdu, podmienky a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú
abstraktnú ochranu v zbytočných sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v
ktorých nie je zrejmé o ochranu ktorého jeho konkrétneho práva by vlastne malo ísť.

61. Súd pritom zdôrazňuje aj ústavný rozmer uvedenej problematiky, keď nemožno stratiť zo zreteľa
skutočnú funkciu civilného sporového konania v spravodlivom súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana
poskytovať primeraným spôsobom, a vtedy, keď je to potrebné. „Jeho účelem je poskytování ochrany
porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem chráněným zájmům.V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž Ústavní soud již v minulosti
upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli částce, která může být přiznána
na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)].

Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho skutečného společenského poslání a
aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem sloužícím k vytváření snadného a nijak
neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou
zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp. zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717):
„Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných procesních předpisů je proto nutno upravit a

úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování ostatních základních principů a východisek
civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné funkci civilního práva procesního.“. Nebude-
li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho existence jakékoli společenské opodstatnění. ...
(32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům
podporu porušování práva v bagatelních věcech bez jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno
v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo

na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v
právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze
souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na absenci „citelnějších následků“. Jedním z ústavních principů,
na nichž je každý právní stát vybudován, je princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých
aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového

jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou
zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V.
Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205). Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce
totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání, které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí
četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje, ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky

(Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom
senátu prof. Holländer).

62. Z uvedeného, ako aj z materiálneho chápania právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR), a
neodškriepiteľnej komplementárnej povahy vzťahu práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti, by teda

malo byť zrejmé, že otázka spravodlivosti nezahŕňa len práva, ale aj povinnosti, a jej posudzovanie a
nachádzanie pri výklade i aplikácii relevantných právnych noriem, ak nemá byť len ich mechanickým
(matematickým) doslovným uplatňovaním, tak zahŕňa aj posudzovanie a nachádzanie spravodlivej
rovnováhy medzi právami a povinnosťami (v okolnostiach jednotlivých prípadov), a súvisí teda aj s
kategóriami ich primeranosti a proporcionality. Spravodlivosť a tieto jej kategórie sa pritom (pri jej

posudzovaní) zjavne neviažu iba k hmotnej stránke a hmotným právam a povinnostiam jednotlivých
subjektov, ale aj k ich procesnej stránke a súvislostiam spojeným s ich uplatňovaním, keďže súčasťou
práva ako takého je nepochybne aj právo na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, otázka
spravodlivosti nie je len o formálnom výkone a uplatňovaní práv a povinností, ale, v tom ktorom prípade,
aj o posúdení propocionality a primeranosti ich uplatňovania so zreteľom na ich účel a individuálne

okolnosti prípadu, a to tak z hľadiska hmotného ako aj procesného. Právo nemožno vykladať bez
zohľadnenia jeho účelu. „Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj
rozhodnutiavšeobecnýchsúdov,ktorýmibolizákonyapodzákonnéúpravy(vrátanenoriemtýkajúcichsa
výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
napr.vdôsledkuprílišnéhoformalizmu(IV.ÚS192/08,IV.ÚS1735/07,I.ÚS26/2010).“(nálezÚstavného

súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Toto sa potom premieta aj do dôkladného
posudzovania účelu súdneho konania.

63. „Zásada účelnosti trov (pozn. súdu: no nepochybne aj uplatňovania žaloby či iných procesných
inštitútov, i súdneho konania ako celku) potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná

zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z
ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu.
Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy
v rámci aplikácie práva.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 Mcdo
9/2013).

64.Napokon,otázkaspravodlivostisúdnehokonaniaasúdnehorozhodnutiajenepochybnekomplexnou
otázkou, ktorá sa má posudzovať nie len z pohľadu poškodeného, ale i z hľadiska škodcu resp.
porušovateľa, zodpovedného za formálne porušenie práva, a súvisí aj s akceptáciou súdneho konaniaa presvedčivosťou jeho dôvodov. Aj ten, kto nemá subjektívne hmotné právo, prípadne právo resp.
právny predpis v minulosti porušil, má právo na spravodlivé súdne konanie a mal by byť (súdom)
presvedčený o tom, že sa mu dostalo spravodlivého súdneho konania. Tak, ako to v súvislosti s

právom na spravodlivé súdne konanie obdobne uviedol aj EĽSP, „Spravodlivosť nielenže má byť
vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná“ (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko
zo 17. januára 1970). Spravodlivosť má teda viacero stránok a súvisí, tak ako už bolo uvedené
vyššie (viď predchádzajúci bod tohto odôvodnenia) aj s rozumnosťou v práve. Aj prípadný porušovateľ
práva či dokonca zatiaľ iba formálneho predpisu má teda právo na to, aby riešenie jeho právneho

vzťahu a súdne rozhodnutie o tom, bolo rozumné a spravodlivé, t.j. aby mal pocit resp. mohol
nadobudnúť presvedčenie, že sankcia resp. následok voči nemu je spravodlivý, a že súdne konanie bolo
opodstatnené (rozumné) a vydané rozhodnutie bolo v celom rozsahu potrebné, čo opätovne súvisí s
posúdením primeranosti a proporcionality celého komplexu všetkých práv a povinností a ich účelného
uplatňovania (so zreteľom na všetky okolnosti prípadu). K rozumnému a spravodlivému riešeniu tejto
otázky (súdnemu konania a riešeniu sporu) preto treba pristupovať (vyhľadávaním praktickej rovnováhy

v rámci aplikácie práva) nielen z hľadiska danosti konkrétneho hmotného práva, ale aj z hľadiska
jeho povahy a intenzity jeho porušenia a potreby požadovanej formy jeho súdnej ochrany, a to aj z
hľadiska vzniku, povahy a pretrvávania či hrozby reálnych škodlivých následkov porušenia práva, ako
aj spôsobilosti a nevyhnutnosti (resp. potrebnosti) požadovaného súdneho rozhodnutia a jeho rozsahu
na ich odstránenie resp. na zjednanie nápravy (na ochranu práva). Spoločným technickým vyjadrením

týchto princípov je potom požiadavka posudzovania (naliehavého) právneho záujmu na súdnom konaní,
resp. na v ňom požadovanom určení (jeho potrebe). Jednoducho, len z toho, že je žalobca z hmotného
hľadiska eventuálne v práve, resp. že žalovaný právne predpisy porušil, hoci ako veľmi by to malo
byť zrejmé (i práve preto), ešte nevyplýva, že by mal o tom súd vždy rozhodnúť. Právo na prístup
súdu nezahŕňa právo na súčasné prejednanie akejkoľvek veci (resp. akejkoľvek otázky), a v práve na

(obojstranne) spravodlivé súdne konanie nepochybne nie je zahrnuté právo na to, aby súd celej žalobe
vždy (a za každých okolností) vyhovel.

65.Súdy(ajkeďbytoprenichmohlobyť,formalistickýmposudzovanímlenzjednéhouhla,„formulárovo“
jednoduchšie) si nemôžu zľahčovať svoje pôsobenie posudzovaním práv len formálne a z formálnej

roviny, a nemali by preto strácať zo zreteľa aj skutočný účel občianskeho súdneho konania, ktorým je
spravodlivá ochrana záujmov (oboch) strán sporu (vyhľadávaním praktickej rovnováhy v rámci aplikácie
práva), a súdne konanie preto nemôže byť jednostranné a samoúčelné. Opačný (formálny) výklad a
uplatňovanie práv a povinností podľa názoru súdu nezodpovedá princípom právneho štátu, a keďže
požadovanésúdnerozhodnutiesavdanomprípadevčastiourčenieneprijateľnostizmluvnejpodmienky

javí ako nepotrebné, a žaloba k tomu, bez toho aby z nej boli zrejmé osobitné dôvody (naliehavý právny
záujem) na požadovanom určení, nedôvodná, resp. ako neúčelné a neprimerané nadužívanie práva,
súd žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako neprípustnú zamietol.

66. V súvislosti s predmetom tohto konania je súdu napokon známe aj to, že od 1.1.2018 nadobudol

účinnosť článok XII bod 39 zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým bolo do zákona o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z. doplnené nové ustanovenie § 11 ods. 4, podľa ktorého „spotrebiteľ sa môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. 18ba)“ s tým, že poznámka pod čiarou k odkazu
18ba odkazuje na § 137 ods. c) a d) CSP. V dôvodovej správe k tejto zmene bolo pritom uvedené,

že (touto úpravou) „s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa Civilného sporového poriadku, v
zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z osobitného
predpisu, sa zavádza novým ustanovením možnosť spotrebiteľa podať žiadosť o určenie neplatnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Podľa zákona uvedené nadobudlo účinnosť až 1.1.2018. Okrem toho,
že uvedený právny predpis je podľa názoru súdu, tak ako je to vysvetlené nižšie, v rozpore s ústavou,

a že predmetná žaloba bola podaná a rozsudok vyhlásení ešte pred týmto dátumom (pred zavedením
jej možnosti), súd pritom poukazuje na to, že aj z tohto ustanovenia a takéhoto postupu (iniciatívy)
zákonodarcu (keďže evidentne ide o zmenu resp. doplnenie doterajšieho stavu prípustnosti žalôb), ako
aj jeho autentického výkladu (z dôvodovej správy o tom, že sa tým „zavádza“ možnosť takejto žaloby), by
malo byť argumentom a contrario zrejmé, že doposiaľ a bez tohto ustanovenia možnosť takejto žaloby

z osobitného predpisu nevyplývala a prípustná („zavedená“)nebola. Ani z tohto ustanovenia pritom
možnosť (prípustnosť) žaloby individuálneho spotrebiteľa domáhať sa určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky výslovne nevyplýva (takéto žaloby - v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských
zmluvách - sú podľa § 302 CSP vyhradené iba osobitným subjektom, môže podať iba právnická osobazaložená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu - čo by
malo byť osobitne zjavné z abstraktnej povahy požadovanej kontroly, teda ak je bez akéhokoľvek súvisu
s aktuálne prejednávaným plnením).

67. Ak by sa však aj napriek tomu niekto predsa len nového ust. § 11 ods. 4 z.č. 129/2010 Z.z. dovolával,
pokiaľ ide o účinky takejto zmeny, súd ďalej poukazuje na to, že uvedené ustanovenie vstúpilo do
účinnosti až 1.1.2018, a ním stanovené žaloby, a teda aj konanie o nich, podobne ako to býva pri
iných procesných inštitútoch, teda pripúšťa až od uvedeného dátumu. Uvedené ustanovenie totiž (ako

vyplýva z jeho znenia) nemení a ani nemôže (z dôvodu neprípustnej retroaktivity) meniť a ovplyvňovať
už realizované procesné inštitúty, a upravuje práva a povinnosti (možnosť stanovených žalôb) len
do budúcna (osobitne zrejmé by to malo byť v prejednávanom vzťahu založenom dokonca ešte dňa
21.11.2011 za účinnosti úplne iného predchádzajúceho starého zákona ZoSU). Vyplýva to aj z toho, že v
zmysle zásady zákazu retroaktivity i rozumnej spravodlivosti zmena právneho predpisu nemôže spätne
zo žaloby (právneho úkonu, ktorým aj žaloba nepochybne je) neprípustnej a procesne nedôvodnej

(neoprávnenej) urobiť žalobu dôvodnú. Toto ustanovenie (pripúšťajúce ďalšie typy žalôb) sa tak vzťahuje
len na žaloby nové (podobne ako by sa menil napr. režim prípustnosti opravných prostriedkov alebo
lehota na ich podanie - čo by sa nepochybne muselo vzťahovať len na ich podanie do budúcna, a nie
na možnosti a lehoty opravných prostriedkov už uplynulé), a na daný prípad teda nedopadá.

68. Okrem toho, ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. by podľa názoru súdu nebolo možné
uplatniť aj pre jeho rozpor s Ústavou SR (ďalej len „ústava“). Podľa názoru súdu sa totiž javí, že toto
ustanovenie je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, a to najmä z pohľadu zásahu resp.
negácie podstaty práva na súdnu ochranu i legitímnych očakávaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom
zmysle, že ak by toto ustanovenie nebolo prijaté, „mnohé konania by dopadli odlišne“ (viď bod 25.

nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016), ako aj z pohľadu procesnej spravodlivosti, resp.
férovosti tohto ustanovenia a rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a súčasne tak
aj v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy. Toto ustanovenie totiž nie len že
neočakávaneadodatočne(retroaktívne,akbyhomalsúdaplikovaťspätne),alenajmäneproporcionálne
bezdôvodne zakladá formálne právo na podanie žaloby a vedenie sporu bez toho, aby to bolo primerane

odôvodnené(naliehavou)potrebouochranynejakéhokonkrétnehosubjektívnehoprávažalobcu,navyše
umožňuje podať (vo vzťahu k určitému právnemu vzťahu) určovaciu žalobu bez zrejmého dôvodu
len jednej strane sporu - spotrebiteľovi, keď pri rovnakej logike ani u dodávateľa nemožno vylúčiť
situácie, že by (ešte pred splatnosťou dlhu spotrebiteľa alebo nejakej svojej synalagmatickej povinnosti,
či reálnym porušením alebo uplatnením nejakého jeho práva alebo zmluvného dojednania) mohol mať

záujem domáhať sa posúdenia či určenia práva či právnej skutočnosti v čase, keď ešte (z hľadiska
splatnosti alebo nesplnenia vzájomnej povinnosti) „nemá k dispozícii žalobu na plnenie“, alebo keď si
spotrebiteľ voči nemu nejaké (podľa veriteľa pochybné či hroziace) právo ešte neuplatnil, a ochrana
žiadneho jeho konkrétneho práva by to teda zatiaľ naliehavo nevyžadovala, a to „len z dôvodov
právnej istoty“ (resp. aby „nebol vystavený sankciám“), a to dokonca absolútne časovo neobmedzene

kedykoľvek aj po neprimerane dlhej dobe, a núti súd (bez možnosti uváženia) prejednávať aj zbytočné
žaloby alebo ich časti, čo predstavuje vo svojej podstate zjavne nesprávny, nadbytočný, šikanózny,
nerovný a nespravodlivý koncept súdneho konania, a je podľa názoru súdu v zrejmom rozpore so
základnými princípmi či zásadami efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku, a
ústavnoprávnym princípom proporcionality, chrániacim primeranosť ako hodnotu právneho štátu.

69. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na niektoré paralely veci s právnymi názormi vyslovenými v náleze
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o rozpore ust. § 5b z.č. 250/2007 Z.z. s ústavou (ďalej
v zátvorkách už len číselné označenie časti odôvodnenia tohto nálezu a „bod nálezu“). Ústavný súd
(bod 28. nálezu) „môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu) právnu úpravu,

ktorá je formálne označená ako zákon, ale chýbajú jej požadované kvality.“ Ústavný súd pritom obvykle
vychádza aj z testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy, a už
viackrát (bod 29. nálezu) „za protiústavné považoval jednostranné posilnenie jednej strany sporu“.

70. Z hľadiska testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy

ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. je pritom podľa názoru konajúceho súdu zrejmé, že cieľ
sledovaný týmto ustanovením (ak je ním ochrana spotrebiteľa) bolo možné dosiahnuť, a dokonca už aj
je primerane zabezpečený menej intenzívnym opatrením a zásahom do právnych pomerov účastníkov
právnych vzťahov, a to prijatím a objektívnym pôsobením už samotnej hmotnoprávnej úpravy ichvzťahov a ich doterajšími procesnými garanciami (inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) a
tým, že táto ochrana pôsobí objektívne bez toho, aby sa jej spotrebitelia museli domáhať (absolútna
neplatnosť právnych úkonov a zmluvných podmienok). V tomto prípade teda analogicky (bod 31.

nálezu) „buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný,
neproporcionálny zásah z hľadiska nevyhnutnosti alebo z hľadiska proporcionality v užšom slova
zmysle.“ Konajúcemu súdu sa javí, že dodávateľ je týmto ustanovením v civilnom procesnom konaní nie
nepodstatne znevýhodnený tým, že obdobnú alebo opačnú žalobu (týkajúcu sa toho istého vzťahu so
spotrebiteľom) podať nemôže, pričom toto ustanovenie neospravedlňuje ani potrebná „ochrana“ slabšej

strany, nakoľko spotrebiteľovi zakladá (formálnu) možnosť podať v ňom uvedenú žalobu bez ohľadu na
(ne)existenciu naliehavého právneho záujmu a potrebu ochrany nejakej jeho hodnoty. Napokon nie je
zrejmé, prečo by mala byť možnosť podať určovaciu žalobu širšia práve (a jedine) u spotrebiteľa, keď
problém a záujem na „poznaní skutočného dlhu“ (analogicky ako problém nevzdelaného spotrebiteľa
podľabodu38.nálezu)niejenijakošpecifickyspotrebiteľský,arovnakýzáujemmôžumaťajiníúčastníci
v bežnom občianskoprávnom spore. V tomto zmysle tak právna úprava vykazuje značnú asymetriu.

Na ochranu zraniteľného jednotlivca jestvujú, a v našom právnom poriadku už sú aj zakotvené i
miernejšie prostriedky (najmä ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych úkonov, alebo ustanovenia
o „preklúzii“ úrokov a poplatkov neuvedených v písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne a včas,
keďsaúver„považuje“zabezúročnýabezpoplatkov),apretodanáúpravaaďalšieprocesnenadradené
postavenie spotrebiteľa nie sú nevyhnutné na naplnenie tohto cieľa.

71. Ústavný súd upozornil, že (bod 40. nálezu) „vo vzťahu k princípu rovnosti pred zákonom, resp.
princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako
zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“ Takéto vnímanie princípu
ochrany slabšej sporovej strany v právnych vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné.

Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“
procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola zabezpečená spomínaná funkčná procesná
rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe sporové strany. ... Princíp ochrany slabšej
procesnej strany teda znamená, že slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne
spomínanáfunkčnáprocesnárovnosť;rozhodnebynebolosprávneinterpretovaťprincípochranyslabšej

strany v tom zmysle, že sa má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k
protistrane.“ Uviedol tiež, že (bod 41. nálezu) „sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len
cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a procesnoprávnym zvýhodnením. Na to slúžia iné cielené
prostriedky, ako napríklad správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty ... Opačný postup
môže súvisieť s nezodpovedným právaním, tzv. morálnym hazardom.“ Poukázal na to, že (bod 46.

nálezu) „aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súkromného práva a postavenie
spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne
ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej
normy (pozn. súdu: t.j. vo všeobecnosti už zabezpečená je !) a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu
interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany

spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným
princípom.“

72. Napokon, aj v súvislosti s riešením otázky časovej pôsobnosti ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z.z. možno poukázať na princípy temporality vo vzťahu k procesným normám, z ktorých vychádza

Ústavný súd, podľa ktorých (bod 49. nálezu) „časová pôsobnosť procesných noriem má však chrániť
legitímne očakávania jednotlivca. Princípy časovej pôsobnosti práva pôsobia ako mechanizmus ochrany
subjektívnej slobody jednotlivca pred štátom. Sú to pravidlá namierené proti štátu ako regulátorovi.
Nemá mu byť umožnené iba „krasomluvou“ princíp aretroaktivity vylúčiť“ a to, že Ústavný súd zohľadňuje
resp. vníma (bod 50. nálezu) „aj férovosť normotvorby v širšom legislatívno-technickom zmysle, ktorá

je reflektovaná v samotnej výslednej norme“, a že „právo je konzervatívny sociálny konštrukt a výkyv,
akým sa javí aj napadnuté ustanovenie, ho môže umenšovať na trpené predpisy.“

73. Čl. 46 ods. 1 ústavy síce zakotvuje, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon, avšak ak aj Ústavný súd SR (pri rozhodovaní o súlade právnych predpisov) vo vzťahu k

základným princípom materiálneho právneho štátu vychádza z toho, že ani ústavodarca nemôže všetko,
resp. z toho (citujúc slová Spolkového ústavného súdu Nemecka), že: „Predstava, že ústavodarca môže
všetko usporiadať podľa svojej vôle, by znamenala návrat k duchovnému stanovisku bezhodnotového
právneho pozitivizmu, ktorý je v právnej vede a praxi už dlho prekonaný“ (viď bod 63. nálezu Ústavnéhosúdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014), o to viac by to malo platiť v prípade oprávnenia zákonodarcu a jeho
obyčajného zákona (odporujúceho princípom materiálneho právneho štátu), a ani všeobecné súdy, len
pre množstvo prejednávaných vecí (a v súvislostiach tohto prípadu dokonca aj práve preto) by tak nemali

skĺzavať k jeho čisto formalistickému výkladu a aplikácii. Úlohou súdu by totiž malo byť vždy zvážiť
aj celkový kontext prípadu, a následky a význam jeho rozhodovacej praxe pre ďalší racionálny vývoj
spoločenských (resp. spotrebiteľských) vzťahov, čo by však v prípade formalistickej aplikácie ust. § 11
ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. a vedenia súdneho konania možné nebolo.

74. Osobitná žaloba,resp. žalobná žiadosť o určenie neprijateľnosti označenej zmluvnej podmienky teda
procesne prípustná nie je. Okrem toho súd dospel aj k záveru, plne sa stotožňujúc s argumentáciou
žalovaného uvedenou v bode 6. tohto odôvodnenia, že žaloba je v tejto časti aj vecne nedôvodná,
označená zmluvná podmienka nie je zmluvnou „podmienkou“ spôsobujúcou nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a už vôbec nie nerovnováhu značnú
(neprípustnú), teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou nie je, a preto aj v tejto časti žalobu zamietol.

75. Názor súdu a jeho rozsiahlejšie, no snáď aj dostatočne podrobné, odôvodnenie tohto rozhodnutia
môže byť vnímané aj ako reakcia na v súčasnosti už príliš častú prax bližšie procesne nijako
neodôvodnených žalôb v obdobných sporoch a snaha súdu o presvedčivé vysvetlenie a kontextuálne
vyporiadanie sa so všetkými známymi argumentmi o ich údajnej

prípustnosti, ako aj subjektívnym, formalistickým a nie úplne rozumne prezentovaným pohľadom
niektorých strán a najmä (z pohľadu ich trov síce pochopiteľne) ich zástupcov, keď sú všetky
súvislosti účelu, zmyslu a potrebnosti takého súdneho konania stranami i odbornou verejnosťou
často vnímané (deformovane) - nie z pohľadu ich obsahu (čo sa hovorí), ale „v prospech koho“ (v
prospech „chudobného“ spotrebiteľa či „bohatého“ podnikateľa). V súdnom konaní by však nemalo

ísť o populárnosť riešení či sociálnu politiku, ale o rozumnú ochranu nejakého konkrétneho práva, a
preto súd aj napriek občasným subjektívnym atakom a emotívnym prejavom nespokojnosti strán sporu
apeluje na objektivitu a je presvedčený o tom, že všetky vyššie uvedené súvislosti o neprimeranosti
týchto konaní nepochybne poznajú a uvedomujú si napokon všetky zúčastnené osoby (aj právni
zástupcovia žalujúcej strany), keďže doposiaľ od nich v tomto smere nepočul žiadnu uspokojivú

odpoveď. Tautologické odôvodnenie potreby daného súdneho konania resp. jeho časti (požadovanej
súdnej ochrany) všeobecnou potrebou tým, že je to potrebné (bez bližšieho odôvodnenia zmyslu a
naliehavosti tejto potreby), resp. tým, že súdne konanie či jeho časť (o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky) je potrebné, lebo ak bude žalobca v konaní úspešný, bude môcť požadovať primerané
finančne zadosťučinenie za to, že sa (úspešne) súdil (§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.), súd neakceptuje.

K absurdnosti takéhoto odôvodnenia potreby súdneho konania alebo jeho časti súd napokon poukazuje
aj na to, že ak by chcel zákonodarca priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie
za každé porušenie spotrebiteľského práva, zakotvil by to priamo (za porušenie), a neviazal by ho na
to, či sa spotrebiteľ úspešne (účelne) domáhal jeho ochrany na súde. Účelom tohto ustanovenia totiž
bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva

(najmä v reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ
následne účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní, a nie primerané zadosťučinenie priamo za
ich akékoľvek porušenie (bez ohľadu na ich účelné uplatnenie v súdnom konaní a jeho potrebu).

76. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku

na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

77. Žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto
konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať,
aby ich znášal sám, strany do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky
k začatiu alebo trvaniu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho začatie resp. obranu v ňom,

a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho predlžovanie resp.
trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce z jej procesného
neúspechu v konaní. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii výnimočného ust. § 257 CSP súd
prvého stupňa zároveň poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutíÚstavného súdu ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa
aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné ustanovenie, ktorého
použitie je výslovne na uvážení všeobecného súdu. Pokiaľ sa teda, či už obvodný alebo mestský súd

rozhodol dané ustanovenie neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek zdôvodňovať. Dôvodom
je tu predovšetkým tá skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo všeobecného pravidla,
a pokiaľ nedôjde k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými slovami povedané, povinnosť
odôvodnenia nákladového výroku z uhla pohľadu ustanovenia § 150 O.s.p. by nastala až v prípade, že
by došlo k jeho aplikácii.“

78. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobkyni priznal nárok na
plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.