Rozsudok Judgement was issued on Friday, February 8, 2019

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 15Csp/185/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217218774
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Melišek

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2019:4217218774.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudcom JUDr. Ondrejom Meliškom v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,

a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina proti žalovanému: 1.rade H. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom X. X/
X, Z., 2.rade B. Y., nar. X.X.XXXX, bytom X. X/X, Z., v konaní o zaplatenie 7.314,19 € s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7 314,19
€ spolu s úrokom vo výške 339,39 €, spolu s vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 12,23 €, s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 425,54 € od 20.6.2017 do 29.6.2017, a zo sumy 7
314,19 € od 30.6.2017 do zaplatenia, všetko do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.

Žalobcamávočižalovanýmv1.a2.radespoločneanerozdielnenároknanáhradutrovkonania rozsahu
1/3.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovaným
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 314,19 € spolu s úrokom vo výške 339,39 €, spolu s vyčísleným
úrokom z omeškania vo výške 12,23 €, s úrokom vo výške 13,90% ročne zo sumy 7 425,54 € od
20.6.2017 do 29.6.2017, a zo sumy 7 314,19 € od 30.6.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 7 425,54 € od 20.6.2017 do 29.6.2017, a zo sumy 7 314,19 € od 30.6.2017 do
zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 3339,39 € od 20.6.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým,
že žalobca uzatvoril so žalovanými dňa 6.2.2013 zmluvu o úvere na základe ktorej im poskytol peňažné
prostriedky 10 000 €. Žalovaní po vyčerpaní úveru porušili svoje zmluvné povinnosti, a preto žalobca
na základe výzvy o predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti úveru dňa 19.6.2017.
Uviedol, že ku dňu predčasného zosplatnenia (19.6.2017) predstavovala istina 7 425,54 €, úrok bol vo
výške 339,39 €, úrok z omeškania vo výške 12,23 €, poplatky vo výške 75 €, pričom tieto si v žalobe

neuplatňuje. Ďalej uviedol, že žalovaný po zosplatnení do podania žaloby uhradili sumu 111,35 €. Ako
prostriedky procesného útoku použil žalobca skutkové tvrdenia a označil dôkazy.

2. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že podľa ich názoru sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá nie
je vypracovaná v súlade so zákonom 129/2010 Z.z., pretože nie je správne vypočítaná RPMN. Ďalej
uviedli, že v zmluve sú dohodnuté vyššie úrokové sadzby, ako boli vtedy platné. Mali za to, že zmluva
je neplatná, keďže odporuje zákonu a obsahuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán.

3. V replike žalobca uviedol, že RPMN je podľa jeho názoru vypočítaná správne, rovnako tak i celkové
náklady. K výške úrokovej sadzby uviedol, že táto bola primerane vysoká, vzhľadom k priemerným
výškam úrokových sadzieb, za ktoré sa poskytovali úvery. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 OZv čase účinnom k dátumu podpisu zmluvy, podľa ktorého odplata nemá podstatne prevyšovať odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

4. Na pojednávanie dňa 8.2.2019 sa nedostavil žalobca a žalovaný v 1.rade, ktorý svoju neúčasť
ospravedlnili, o odročenie nežiadali. Súd podľa § 180 CSP pojednával v ich neprítomnosti. Súd vykonal
dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu.

5. Žalovaný v 2.rade na pojednávaní uviedol, že peniaze z poskytnutého úveru odovzdali manželom

Horváthovým, pretože týmto hrozila strata bývania. Predložila listiny, podľa ktorých manželia Horváthoví
prehlásili, že manželia Pappoví im poskytli všetky peniaze z úveru a tieto im dlhujú, pričom im ju mali
splatiť prevzatím pôžičky alebo predajom nehnuteľnosti. Zároveň predložila i listinu, na základe ktorej
manželia Horváthoví uznali dlh vo výške 33 649,16 €, ktorí majú voči manželom Pappovým (žalovaným)

6. Z činnosti súdu je známe, že žalobca je právnická osoba, ktorá má v predmete podnikania okrem

iného i poskytovanie úverov. Žalovaní sú fyzické osoby, ktoré dňa 6.2.2013 ako dlžník a spoludlžník
podpísali so žalobcom ako veriteľom úverovú zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť
žalovaným úver vo výške 10 000 €. Úver bol poukázaný na účet žalovaných, ktorý bol uvedený v zmluve.
Úver bol zobraný ako bezúčelový úver. Žalovaní sa zaviazali úver splatiť pravidelnými 120 mesačnými
splátkami po 154,55 €. Splatnosť každej splátky bola dohodnutá na 15 deň v mesiaci, pričom splatnosť

prvej splátky nastala dňa 15.2.2013 a poslednej dňa 15.1.2023. Úroková sadzba bola dohodnutá 13,9%
ročne, RPMN vo výške 15,44% ročne. Celková čiastka, ktorú mali žalovaní vrátiť bola suma vo výške
18 784,80 €.

Z prehľadu splátok je zrejmé, že žalovaní zaplatili na úver sumu 7 591,71 €, z ktorej sumy bolo 5 017,25

€ započítaných na úroky a 2 574,46 € započítaných na istinu a nezaplatená istina bola vo výške 7 425,54
€. Po zosplatnení pohľadávky žalovaný ešte uhradili 111,35 €, čím dlh voči žalobcovi klesol na sumu
7 314,19 €.

Prípisom zo dňa 19.6.2017 banka žiadala žalovaných o uhradenie celého dlhu v sume 7 852,16 €,

pretože neuhrádzali splátky úveru pravidelne.

Z dôkazov zistených vo verejných registroch- priemerné úrokové miery z úveru, ktorá je voľne dostupná
na internete v rámci verejných registrov, vyplýva, že úroková sadzba v 1. Štvrťroku roku 2013 (t.j. doba
kedy bola uzavretá úverová zmluva- február 2013) bola pri nových spotrebiteľských úveroch nad 5 rokov

poskytovaných v bankovom sektore vo výške 14,17% a v februári 2013 bola priemerná úroková sadzba
vo výške 14,18% ročne.

Dňa 8.2.2013 manželia Vojtech a Mária Horváthoví ako dlžníci podpísali prehlásenie dlžníka, podľa
ktorého manželia Pappoví (žalovaný 1 a 2) si požiadali o úver zo SLSP, a.s., Prima banka, a.s. a Poštová

banka, a.s., pričom takto konali na požiadanie manželov Horváthových. Dlžníci sa zaviazali splácať dlh
do jednotlivých bánk, pričom uviedli, že v čo najkratšom čase chcú úvery prevziať na seba, teda zobrať
si úver na ich preplatenie a následne splácať iba ten.

Dňa 12.10.2017 manželia Horváthoví ako dlžníci podpísali uznanie dlhu, na základe ktorého uznali, že

voči manželom Pappovým majú dlh vo výške 33 649,16 €

7. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods. 3, ods. 4 občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti

Podľa § 53 ods. 6 občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

8. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom- práve
uvedený aspekt je rozhodujúci pre materiálne posúdenie povahy spotrebiteľskej zmluvy, ktorú možno z

tohtodôvodunazvaťajzmluvouorientovanounasubjekty.Ibazapredpokladu,žeideovzťahdodávateľa
a spotrebiteľa, možno hovoriť o spotrebiteľskej zmluve, keďže z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ do
právneho vzťahu vstupuje s cieľom obstarať resp. získať tovary a služby pre svoju osobnú spotrebu
alebo pre potreby svojej domácnosti a členov rodiny. Práve povaha spotrebiteľa ako zmluvnej strany
a účastníka právneho vzťahu má zásadný právny význam aj pre účelové určenie obsahu a zamerania

právneho vzťahu smerom k zabezpečovaniu osobných potrieb. Je zrejmé, že kumulatívne musí byť
splnená podmienka zmluvnej účasti tak spotrebiteľa ako i dodávateľa.

9. V danom prípade súd uvedenú zmluvu o poskytnutí pôžičky zo dňa 6.2.2013 hodnotil ako zmluvu
spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaní ako dlžníci vystupovali pri

uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ, keďže túto zmluvu uzatvárali ako fyzická osoba nekonajúca v rámci
svojejpodnikateľskejčinnostiauzatváraljusdodávateľom,t.j.spoločnosťou,ktoráakoveriteľuzatvárala
zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti (vyplýva zo zmluvy o úvere a z výpisu z OR). Súd ďalej
zmluvu hodnotil i podľa zákona 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy.

K uvedenému súd dodáva nasledovné a v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že dňa 01. 04.
2015 nadobudla účinnosť novela ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ku ktorému bola
pripojená veta, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Táto novela bola prijatá zákonom č. 102/2014 Z. z. a v podstate reagovala na ustálenú rozhodovaciu

prax súdov pri použití noriem Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách. Tento záver súdu
je v súlade so záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2015 sp.
zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, sa
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, toto ustanovenie sa vzťahuje

aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Je potrebné tiež uviesť, že ochranu spotrebiteľa
v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i
práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák.č.250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, ktorý od 01.07.2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je
úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť

orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna
ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v
nadväznostinaniektorésmerniceEurópskejúnie,týkajúcesaspotrebiteľov.Právnaúpravaspotrebiteľov
bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z.z. počínajúc dňom 01.

04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - §
60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o
práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ
platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohtospotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov
uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene

vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým
bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy

spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových
vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je
najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá
možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára
za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto

označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z.z. v novom ods.
2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho zákona o spotrebiteľských
zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých
je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 OZ novým znením,
v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie
ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia
do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza

absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to
potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia
Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých
vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet

zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a
vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez
ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník alebo iný zákon.
Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa

ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho. zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o
tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich
sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné

ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo
1/2014 z 30. 03. 2015). Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk súd dospel k
záveru, že i keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného
zákonníka je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva

a to zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993
a Zákon o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a
všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Nepochybnejetotižzmluvoutypovou,uzatvorenoumedzipôvodnýmveriteľom,ktorýbolpodnikateľoma
predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovaným ako spotrebiteľom, ktorý

nemá možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická
nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Za danej situácie tak na právne vzťahy strán konania
je dôvodné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie tak samotnej
úverovej zmluvy, ako i ďalšie právne inštitúty z toho vyplývajúce.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že i na predmetnú úverovú zmluvu je potrebné primárne použiť
ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojitosti s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa a
ďalšími.10. V danom prípade mal súd vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom
a žalovanými ako dlžníkom a spoludlžníkom prišlo dňa 6.2.2013 k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej
vznikol medzi nimi platný občianskoprávny vzťah. Na jeho základe žalobca poskytol úver vo výške 10

000 €, ktorý žalovaní mali splácať pravidelnými splátkami po 154,55 €. Do zosplatnenia z úveru žalovaní
zaplatili sumu 7 591,71 €, z ktorej sumy bolo 5 017,25 € započítaných na úroky a 2 574,46 €, teda istina,
ktorá zostávala zaplatiť bola suma vo výške 7425,54 € (10000 - 2 574,46). Po zosplatnení žalovaní
zaplatilieštesumu111,35€,čím dlhvočižalobcoviklesolnasumu7314,19€.Uvedenébolopreukázané
z výpisu splátok a zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaní žiadnym spôsobom nepopreli. Súd sa

s týmito tvrdeniami v celom rozsahu stotožnil. Súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť sumu 7 314,19
€, čo predstavuje nevrátenú istinu poskytnutého úveru. Ďalej súd uložil povinnosť zaplatiť zmluvný úrok
vyčíslený do zosplatnenia ako i úrok z omeškania vyčíslený do zosplatenia, pretože na tieto má žalobca
nárok, keď zmluvný úrok predstavuje zákonnú odmenu, ktorá prináleží žalobcovi za poskytnutie úveru,
a to do doby pokým bol so žalovanými v zmluvnom vzťahu. Okrem uvedeného súd uložil žalovaným
povinnosťzaplatiťžalobcoviiúrokyzomeškania,pretožesadostalidoomeškaniasplatenímpeňažného

záväzku, a to podľa § 517 ods. 2 OZ a vo výške podľa § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. Doba od
kedyjeúrokzomeškaniapriznanýjedobanasledujúcadeňpozosplatnenídlhu,pretožedozosplatnenia
dlhu si žalobca uplatnil vyčíslený úrok z omeškania od doby omeškania, t.j. deň po dni zosplatnenia.

Súd nepriznal úrok z omeškania z vyčísleného úroku vo výške 339,39 €, pretože občiansky zákonník

neumožňuje priznať úrok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, pričom úroky sú v zmysle ustanovení
OZ príslušenstvom. Rovnako súd nepriznal ani povinnosť zaplatiť zmluvný úrok od zosplatnenia do
zaplatenia, pretože priznanie takéhoto nároku v zmysle ustálenej judikatúry SR nie je možné.

K námietkam žalovaných súd uvádza, že RPMN bola v zmluve uvedená správne, po dosadení

premenných do známeho vzorca, ktorý slúži na výpočet RPMN je výsledkom výška RPMN presne
uvedená v zmluve, teda 15,44% ročne. Uvedená výška nie je v nepomere s výškou RPMN, ktorá
vyplýva s priemerných hodnôt RPMN vedených štatisticky Národnou bankou Slovenska. K námietke
neprimeranej úrokovej sadzby súd uvádza, že táto bola v zmluve dojednaná vo výške 13,9% ročne,
pričom zo všeobecne záväzných registrov vyplýva, že v 1. Štvrťroku roku 2013 (t.j. doba kedy bola

uzavretá úverová zmluva- február 2013) bola úroková sadzba pri nových spotrebiteľských úveroch nad
5 rokov poskytovaných v bankovom sektore vo výške 14,17%, teda úroková sadzba bola dojednaná
v hodnote pod priemerom, a teda takáto odmena nebola v rozpore so zákonom. Súd nevzhliadol a v
konaní neboli preukázané ani žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skutočnosti, že zmluva bola
uzatvorená v rozpore so zákonom, resp. nesie inú vadu, ktorá by ju robila neplatnou.

K obrane žalovaných, že manželia Horváthoví uznali dlh a uviedli, že peňažné prostriedky brali manželia
Pappoví pre nich súd uvádza, že takáto obrana nemá žiaden vplyv na zmluvnú povinnosť žalovaných,
ktorú majú títo voči žalobcovi. Jedná sa iba o prehlásenie manželov Horváthových, na základe ktorého
by mali plniť žalobcovi, avšak žalobcovi právo žiadať plnenie od nich nevzniká (§ 534 OZ), a teda žalobca

musí žiadať plnenie od dlžníkov, s ktorými je v zmluvnom vzťahu. Uvedené listiny nepreukazujú ani vznik
záväzku manželov Horváthových plniť popri pôvodnom dlžníkovi (teda žalovaných 1 a 2), pretože takéto
plnenie resp. zmluvný vzťah nebol dojednaný so žalobcom.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 CSP a žalobcovi, ktorý bol

úspešnejší v konaní súd priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 1/3. Úspech žalobcu spočíval
v tom, že žalobe bolo vyhovené v 2/3, ktoré predstavujú priznanie povinnosti zaplatiť istinu (1/3) a úrok
z omeškania (1/3), teda celkovo 2/3 a neúspešný bol žalobca v časti týkajúcej sa zmluvného úroku po
zosplatnení (1/3). Žalovaní tak boli úspešní v 1/3. Celkovo tak bol žalobca úspešný v pomere 1/3 (2/3
- 1/3)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší
súd, písomne, v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona. Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie
exekúcie poverí súd.