Rozsudok Judgement was issued on Thursday, July 29, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/117/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713200282
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:8713200282.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: W.. C. D. , narodený
dňa XX.X.XXXX, trvale bytom G., X. č. 8, zastúpený spoločnosťou Hudzík & Partners s.r.o., IČO: 47
251 654, Poprad, Mnoheľova č. 830/15, za ktorú koná JUDr. Ján Hudzík, proti žalovanému: Slovenská
republika-Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, Bratislava, Štúrova č. 2, o

náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného, proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. novembra 2018, č.k. 9 C 100/2013-334, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 30. novembra 2018, č.k. 9
C 100/2013-334, vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi škodu v sume
950,84€vlehotetrochdníodprávoplatnostirozsudku;vovýrokuIII.,ktorýmuložilžalovanémupovinnosť
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.000,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a
vo výroku V., ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 30.11.2018, č.k. 9 C 100/2013-334 (v poradí druhom),
I. konanie v časti o zaplatenie sumy 256,20 € zastavil; II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
škodu v sume 950,84 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; III. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.000,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; IV.
vo zvyšku žalobu zamietol; V. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo

žaloby doručenej súdu dňa 11.1.2013, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady
škody v sume 1.889,68 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- €. Žalobca žalobu odôvodnil
tým, že Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, podľa § 241 ods.
1 písm. c/ Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 s použitím § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného
poriadku, zastavil trestné stíhanie proti nemu ako obvinenému z pokračovacieho trestného činu
poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva
v časti štádiu pokusu, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajský

súd Prešov uznesením zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735, podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku zamietol sťažnosť Okresného prokurátora Bratislava III. proti uvedenému uzneseniu, pričom
v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že všetky dôkazy zabezpečené v štádiu prípravného konania,
ako aj dôkazy zabezpečené súdom pred rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, dostatočným
spôsobom vyvodzujú záver, že rozhodnutie Okresného súdu, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie
je v súlade so zákonom. Žalobca ďalej uviedol, že sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú poškodenému nezákonným rozhodnutím, a to existencia nezákonného
rozhodnutia-rozhodnutie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, keď trestné
stíhanie bolo zastavené právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Poprad zo dňa 4.11.2011, č.k.5 T 120/2011-1704, v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To
7/2012-1735, pričom právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie
voči poškodenému skončilo, zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,

čím je preukázaná nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia; vznik
škody, ktorá mu ako poškodenému vznikla vo výške 1.889,68 € a vznikla mu aj nemajetková ujma vo
výške 50.000,- €; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, nakoľko ak by
vyšetrovateľpostupovalvsúladesozákonom,nebolobyzačatétrestnéstíhanie,anivznesenéobvinenie
voči nemu. Za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. S odkazom na § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. b/ a § 5 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. dodal, že mu nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia bola spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá štát. Nezákonnosť rozhodnutia spočíva

v tom, že poškodený trestný čin nespáchal, nebol splnený ani predpoklad o spáchaní trestného činu
ním a uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia preto nemalo byť vydané, t.j. bolo
vydané v rozpore so zákonom (§ 199 ods. 1, § 206 ods. 1 Trestného poriadku). Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bolo žalovanému zaslané dňa 30.8.2012 a v odpovedi, ktorá
mu bola doručená dňa 16.11.2012 podľa žalovaného absentuje existencia nezákonného rozhodnutia

v príčinnej súvislosti, s ktorým mala byť žiadateľovi spôsobená škoda, zákon č. 514/2003 Z.z. striktne
vymedzuje, za akých podmienok štát zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; žiadne z
rozhodnutí povereného príslušníka Policajného zboru v danom prípade nebolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Domnieva sa, že odpoveď žalovaného je ústavne nekonformná
a v rozpore s princípom materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť zodpovednosť za konanie

svojich orgánov. Náhrada škody predstavuje trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie podľa priloženého vyčíslenia, spolu odmena za právne služby, vrátane
režijného paušálu, cestovných výdavkov a náhrady za stratu času. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodnil tým, že došlo k nepriaznivým reakciám v jeho rodinnom, pracovnom, verejnom prostredí ako
poškodeného, keď opakovane bolo poukazované na to, že spolu s p. T. sú trestne stíhaní a on bol

vykreslený ako páchateľ trestného činu, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie.
2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkov, oboznámením sa s
listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca vo
svojejvýpovedipotvrdilvšetkyskutočnostiuvedenévžalobeadodal,žeodroku2003bolpodpredsedom
SBD, zastupoval SBD na schôdzach vlastníkov a bol zástupcom Združenia vlastníkov bytov (asi 65

rodín) v bytovom dome v G., na X. č. 8, kde aj býva. Na stretnutiach s vlastníkmi bytov sa mu opakovane
stávalo, že sa ľudia na predmetné trestné stíhanie dotazovali, pýtali sa v akom je štádiu, pociťoval
od vlastníkov v tomto smere isté výhrady. Jeho zamestnávateľom je od roku 1984 Výskumný ústav
chemických vlákien v Svite a aj na pracovisku sa stretával s výhradami spolupracovníkov i vedenia,
keď ako zástupca zamestnancov prednášal nejaké návrhy smerom k vedeniu, jeden z členov vedenia

(ekonomický námestník) ho odbil so slovami „čo chcem, ak som trestne stíhaný“; za jeho nadriadeným
(riaditeľ ústavu p. P. E.) boli nejakí páni, ktorí ho informovali o trestnom stíhaní a zisťovali, či on o tom
vie. Podobné udalosti mu mohli privodiť pozdržanie alebo až zabrzdenie kariérneho postupu. V roku
2009 pôsobil ako zástupca na mieste vedúceho odboru konštrukcie, ale nestal sa oficiálnym vedúcim
tohto odboru, v tejto súvislosti predpokladá, že to mohlo mať súvis s trestným stíhaním. V roku 2010

sa stal vedúcim odboru vývoja, pôsobí tam doteraz. Mal nepríjemnosti spojené s vyšetrovaním, musel
priamo riaditeľovi ako svojmu priamemu nadriadenému oznamovať a pýtať si od neho voľno na presne
stanovené časy výsluchov u vyšetrovateľa, riaditeľ mu za týmto účelom voľno vždy poskytol. Svojou
odbornosťou a prístupom k práci musel podať zvýšený výkon, aby vedenie presvedčil, že i napriek
existencií okolností mimo práce, ktoré mu mohli jeho povesť a dôveryhodnosť zhoršiť, je schopný.

K vplyvu trestného stíhania na jeho rodinu uviedol, že rodinu to nepoznačilo do tej miery, že by mal
problémy v manželstve s manželkou a deti, ktoré o tom určite vedeli, pretože žijú s nimi v spoločnej
domácnosti, zrejme si to nechávali pre seba; nepociťoval zníženie autority ako otca voči deťom, jeho
32. ročná dcéra dokonca v bytovom družstve istý čas pracovala. Svedok T. T. uviedol, že je predsedom
OSBDPopradaspolusožalobcompôsobilvofunkciipredsedupredstavenstvaod16.6.2003,ichčinnosť

ako činnosť štatutárov spadá do dvoch rovín, vystupujú na schôdzach vlastníkov bytových domov
ako predstavitelia štatutárneho orgánu OSBD a aj na zhromaždení delegátov, pretože boli obaja ako
zástupcovia družstva takmer vždy hlavnými aktérmi schôdzí s vlastníkmi bytov, často museli riešiť otázky
týkajúce sa prebiehajúceho trestného stíhania, vysvetľovať a dokladovať skutočnosti, že nespreneveriližiadne peniaze, ani nevykonávali žiadnu nekalú činnosť, okrem toho bolo nepríjemné, že už na začiatku
vyšetrovania niekedy okolo roku 2005 začali kolovať po bytových domoch v správe družstva rôzne
pamflety, ktoré reagovali vždy na nejakú skutočnosť vyplývajúcu z trestného konania, periodicky sa

s tým stretával tak, že boli vydané každý mesiac-dva, potom bol pol roka pokoj a znovu v súvislosti
s nejakou novou skutočnosťou (napr. že boli prevedené peniaze, ktoré OSBD dalo na termínované
účty v banke, na svoj účet a boli spolu so žalobcom na Kanárskych ostrovoch, potom v inej súvislosti,
že sa to rieši v Bratislave a budú za to odsúdení a pod.), rovnako vysvetľovali skutočnosti týkajúce
sa trestného konania aj na zhromaždení delegátov, ktorí sa ich na to pýtali, sú im známi aj iniciátori

týchto aktivít. Tieto skutočnosti mali vplyv takisto na odchod bytových domov zo správy družstva, keď
v roku 2005 bolo v správe družstva 240 bytových domov, od roku 2005 do roku 2009 ich zostalo iba
asi 170 a od 1.10.2012 sa kvôli tomu muselo pristúpiť k oddeleniu správy a majetku, správu vykonáva
dcérska spoločnosť OSBD. Aktivity a činnosť iniciátorov tohto trestného stíhania i napriek uzavretiu veci
súdom stále pokračujú, už si robia so žalobcom žarty, že snáď neexistuje oblasť v správe bytov, v rámci
ktorej by „nerobili podvody.“ Doplnil, že príčinou toho, že ich začala skupina ľudí obviňovať bolo, že v

roku 2005 podali na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky ako predstavenstvo sťažnosť ohľadne
neoprávneného použitia finančných prostriedkov vlastníkov bytov vo výške cca 15.000.000,- Sk,
na čo dostali odpoveď, že síce finančné prostriedky neboli použité v súlade so zákonom, ale nie každé
porušenie zákona je trestným činom, že škodu neutrpelo družstvo, ale vlastníci a tí aj žalovali zaplatenie
cca 30.000,- €, ktoré sa museli zaplatiť z prostriedkov družstva. Týmto sa začala genéza prípadu, začalo

sa ohováranie, zasielanie listov a „pamfletov“ zo strany vlastníkov. V období roku 2005 malo OSBD
v správe cca 8.000 bytov a vplyvom týchto skutočností cca 3.000 bytov odišlo, čím utrpela finančná
stránka družstva. Odmena členov orgánov družstva bola dohodnutá na základe smernice ako percento
z platu riaditeľa, ktorý mal nárok na nárast v prípade dostatku finančných prostriedkov v družstve,
ale že cca 3.000 bytov odišlo, plat riaditeľa sa nenavyšoval a nebola ani možnosť nárastu odmeny

členov jeho orgánov. Podľa jeho názoru príčinou súčasného stavu bolo, že okresný prokurátor dal pokyn
vyšetrovateľovi, aby vzniesol obvinenie voči nemu a žalobcovi. Vyprosuje si, aby ako štatutár znášal
takéto obviňovanie a osočovanie, ak by pochybil profesne, bolo by to na mieste, to že neukradol alebo
nespreneveril peniaze, sa dokazuje ťažko, čo je podľa neho základom nároku na nemajetkovú ujmu.
Od zastavenia trestného stíhania, od roku 2012 až dodnes, na všetkých schôdzach vlastníkov, musia

so žalobcom vysvetľovať, že súd uznal, že neporušili zákon. Ide o štvavú kampaň istej skupiny osôb,
ktorí opakovane dodnes uvádzajú, že podplatili súdy. Podanie trestného oznámenia pre spreneveru
sa otočilo proti nim, boli obviňovaní, že ich spreneverili. Pôvodne bola možnosť uhrádzať prostriedky
rôznymi formami vrátane úhrady do pokladne, ktorú od 1.9.2005 zrušili, aby zabránili skupine okolo
p. K. a p. D. dostať sa k finančným prostriedkom, ktoré uhradili vlastníci ako zálohy a ktoré potom

vyberali. K peniazom mali prístup na základe toho, že zhromaždenie delegátov umožnilo, že v období
od 28.4.2005 do 28.8.2005 boli zapísaní v obchodnom registri Okresného súdu Prešov ako členovia
predstavenstva družstva a dňa 24.5.2005 sa násilne dostali do budovy družstva, kde boli cca rok, potom
ju na základe rozhodnutia museli opustiť. Za ten jeden rok neodviedli 15.000.000,- Sk na účet vlastníkov,
po roku 2005 a vykonanej inventarizácií klesla táto suma na 9.000.000,- Sk, tú žaluje družstvo od

troch osôb-C., J., a T.. O trestnom stíhaní sa členovia predstavenstva dozvedeli tak, že p. K. a jeho
ľudia rozvešali letáky po domoch, na dverách, v ktorých je uvedené, že je na nich podané trestné
oznámenie. Za neoprávnené použitie finančných prostriedkov 15.000.000,- Sk bolo na nich podané
trestné oznámenie, je vedené trestné stíhanie s tým, že chýbajúce peniaze mali oni nejako neoprávnene
použiť, civilné konanie stále prebieha. Z výsluchu svedkyne C. E., ktorá do 30.9.2012 pôsobila vo funkcii

ekonomickej námestníčky OSBD zistil, že si na udalosti rokov 2005-2006 spomína živo, pretože ich so
žalobcom prežívala. Na jeseň roku 2005 vznikli v predstavenstve OSBD Poprad súdne spory ohľadne
právoplatného zápisu štatutárneho orgánu, kde medzi sebou „bojovali“ dve skupiny predstavenstva,
vzájomne sa osočovali a bolo to celkovo nepríjemne. Zapísanými v zmysle zástupcov štatutárneho
orgánu boli ako predseda p. T. a ako podpredseda žalobca. Už v letnom období sa ako zástupcovia

družstva stretávali s vlastníkmi bytov kvôli dodávkam tepla a na týchto stretnutiach vlastníci bytov
disponovali uznesením o vznesení obvinenia voči p. T. a žalobcovi, čo bolo veľmi nepríjemné, pretože
ich osočovali, oplzlo im nadávali a výsledkom bol veľký odliv bytových domov spod správy OSBD k iným
správcom, prípadne do inej formy správy, najmä v priebehu rokov 2005 až 2008, ale aj v súčasnosti
sa osočujúci pamflet ešte objaví. Aj v čase pojednávania, na ktorom bola vypočutá (dňa 9.7.2015),

boli po bytových domoch, nielen tých ktoré OSBD spravovalo, polepené anonymné papiere s opisom
podvodov, ktorých sa mala dopustiť skupina okolo p. T. a žalobcu, pretože tieto dve mená si ľudia
pamätali a títo páni boli zástupcami samosprávy bytov už predtým. Po zmene zákona bolo povinnosťou
bytového družstva zakladať jednotlivým bytovým domom účty, kde mali byť odvádzané ich platby dofondov, čo bolo realizované. V reakcii na to boli znovu žalobca a p. T. označovaní ako podvodníci s tým,
že peniaze z bytového družstva odchádzajú na nejaké súkromné účty, čo museli ľuďom vysvetľovať.
Všetky udalosti okolo trestného stíhania zasiahli do pracovného a osobného života žalobcu, spomínal jej

ajto,žedoprácezajehonadriadenýmprišlidvajapáni,ktoríhoosočovaliakopodvodníka.Funkciačlena
štatutárneho orgánu je platená, je to napr. suma asi len 500,- € štvrťročne v tomto období, v roku 2005
to bolo podobné. Svedok E. G. uviedol, že sú so žalobcom dobrí kolegovia, mimo práce sa nestretávajú,
on pracuje ako technický riaditeľ Tatranského správcovského domu, so žalobcom prišiel do kontaktu
ako člen predstavenstva OSBD Poprad, stále je členom predstavenstva. Je pravdou, že predmetným

trestnýmkonanímvočižalobcovibolaveľmisťaženákomunikáciapredstavenstvadružstvanavonokvoči
spravovaniu bytovým domom, veľa povinností musel riešiť namiesto žalobcu, ktorý bol nepriechodnou
osobou vo vzťahu k vlastníkom bytov. Na otázku, či vyzval žalobcu na zváženie odstúpenia z funkcie za
účelom zjednodušenia komunikácie s vlastníkmi spravovaných bytov odpovedal, že naopak, žalobcovi
dôveroval a nemal na to dôvod, pretože vedel, že trestné stíhanie voči žalobcovi je založené na
absurdných obvineniach. Na schôdzach s vlastníkmi bytov sa stávalo, že musel vysvetľovať vlastníkom,

že nie je dôvod na nedôveru a realita nezodpovedá ich informáciám o dôvodoch trestného konania voči
žalobcovi, často sa stávalo, že disponovali trestným oznámením, ktoré bolo medzi nimi distribuované.
Po bytových domoch boli vyvešané aj letáky, ktoré obsahovali informáciu o trestnom stíhaní žalobcu,
boli anonymné, niektoré písané rukou. Letáky boli vyvesené po celom sídlisku plošne v období rokov
2007 až 2009. V jednom z letákov bolo, že žalobca ukradol z bytového družstva vysokú sumu peňazí,

za ktorú odletel na Bahami. Z výsluchu svedkyne I. T. zistil, že je predsedníčkou volebnej komisie, čo
je volebný orgán OSBD Poprad od roku 2008, žalobcu pozná výlučne pracovne. Od 19.6.2003, kedy
nastali zmeny v predstavenstve, sa v kontrolnej komisii družstva pravidelne až doteraz vyskytujú ústne
a písomné námietky voči osobe žalobcu týkajúce sa osočovania a ponižovania jeho osoby v súvislosti
s výkonom práce pre OSBD, vždy napríklad pred alebo po voľbách. Ako príklad priniesla leták (č.l. 101

spisu) z marca 2013, ktorý bol doručený kontrolnej komisii a letáky s rovnakým obsahom boli vyvesené
po bytových domoch. Potvrdila, že tieto pamflety boli vyvesené po celom sídlisku, buď na oznamovacej
tabuli, nástenke alebo boli vylepené na vonkajších dverách. Odliv spravovaných bytových domov v
súvislosti s trestným stíhaním žalobcu odhadla asi na 30 % z pôvodného objemu. Schôdzí sa ako člen
kontrolnej komisie nezúčastňovala, sprostredkovane vedela, že mali veľmi búrlivý priebeh, málokedy

sa schôdza odohrala podľa programu, viac menej sa stále riešili záležitosti okolo trestného stíhania
oboch pánov ako členov predstavenstva. Ona osobne vo svojom bytovom dome veľa krát vysvetľovala
obyvateľom, že obvinenia nie sú pravdivé. Z letáka predloženého svedkyňou I. T. z marca 2013 vyplýva,
že jeho znenie je zhodné s letákom predloženým žalobcom na pojednávaní konanom dňa 10.7.2014 (č.l.
74, 101 spisu), ktorý bol doručený kontrolnej komisii a vyvesený po bytových domoch, pričom odosielateľ

sa označil ako „členovia legitímneho predstavenstva OSBD Poprad“ a jeho obsahom je oznámenie,
že vyšetrovateľ „obviní fiktívnych a protiprávne konajúcich členov neligitímného predstavenstva, T. T.
a C. D., ktorí svojim nezodpovedným konaním bránia legitímnym členom predstavenstva pod vedením
C.. D. a spol. ujať sa svojich funkcií, aby tak mohli chrániť čestných členov Okresného stavebného
bytového družstva v Poprade, ich majetok a finančné prostriedky“; oznámenie obsahuje aj text: „Roky

šafárenia a zlaté časy sa Vám končia Vážení páni! Vyslovujeme presvedčenie, že Okresný súd ako
nezávislá inštitúcia na základe práva a neodškriepiteľných faktov potrestá samozvancov tak, aby už
viac nemohli páchať trestnú činnosť, rozhadzovať naše peniaze. Aj vy, ako členovia a vlastníci bytov
na svojich schôdzach máte najlepšiu možnosť, fiktívnym podvodne konajúcim členom neligitímneho
predstavenstva T. T. a W.. C. D., dať najavo že si neprajete aby spravovali náš spoločný majetok, ktorí

sme roky budovali a zveľaďovali jednoducho rozkradli.“ Z letáka predloženého žalobcom na pojednávaní
konanom dňa 10.7.2014 zistil, že odosielateľ sa označil ako „W.. C. C., riaditeľ správy OSBD Poprad“ a
jeho obsahom je, okrem iného, text: „Založenie eseročky nebolo schválené platnými delegátmi OSBD
Poprad, ani legitímnym štatutárnym orgánom OSBD Poprad. Na založenie eseročky konatelia scudzili
OSBD Poprad najmenej 150.000 eur a snažia sa scudziť aj majetok OSBD Poprad pre svoje sídlo na ul.

G. brigády 748-nebytové priestory pod bytmi vlastníkov bytov v bloku Y.. Konateľmi eseročky sú osoby
T. K., W.. C. S., W.. C. Š.“ Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 4.11.2015 (č.l. 152 až
157, originály v prílohovej obálke č.l. 198 spisu) preukázal súdu príjmovými pokladničnými dokladmi
zo dňa 22.1.2009 na sumu 1.000,- € a zo dňa 31.1.2011 na sumu 1.000,- €, zaplatenie zálohy na
zastupovanie v trestnom konaní, čím preukázal dôvodnosť žaloby vo vzťahu k náhrade škody, pôvodne

žalobouuplatnenúvsume1.889,69€,počiastočnomspäťvzatívsume1.633,48€akonáhradunákladov
spojených s obhajobou v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 5 T 120/2011.
Z uvedeného spisu Okresného súdu Poprad a zo záznamu o porade s klientom zo dňa 26.11.2008
a dňa 7.9.2011 (č.l. 19, 20 spisu) vyplýva, že obhajcovia žalobcu a T. T. ako obvinených (I.. C. X. aI.. I. Y.) vykonali pre žalobcu a T. T. nasledovné úkony: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej
porady dňa 22.5.2008; písomné podanie na iný orgán-doplnenie sťažnosti dňa 5.6.2008 (týka sa len
spoluobvineného T. T., č.l. 32 spisu sp.zn. 5 T 120/2011); ďalšia porada s klientom dňa 26.11.2008 od

11,30 hod. do 12,00 hod. (č.l. 19 spisu); účasť na vyšetrovacích úkonoch v Poprade dňa 27.11.2008 (č.l.
50 spisu sp.zn. 5 T 120/2011), výsluch T. T. od 9,00 hod. do 10,30 hod. a výsluch W.. C. D. od 10,40
hod. do 11,40 hod., čistý čas 150 minút; účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 12.1.2011 (č.l.
886 spisu sp.zn. 5 T 120/2011), výsluch B. D. od 10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 75 minút; účasť na
vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 31.1.2011 (č.l. 596 spisu sp.zn. 5 T 120/2011), výsluch G. K. od

10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 255 minút; oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania v Bratislave
dňa 6.7.2011 (č.l. 1671 spisu sp.zn. 5 T 120/2011); ďalšia porada s klientom dňa 7.9.2011, od 15,00
hod. do 16,15 hod. (č.l. 20 spisu); písomné podanie na súd-vyjadrenie k sťažnosti prokurátora (č.l. 1730
spisu sp.zn. 5 T 120/2011).

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, §

146 ods. 1 C.s.p., § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
§ 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, ods. 2, § 12 ods. 3, §
13 ods. 2, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 14 ods. 4, ods. 6, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do

30.6.2013, § 209 ods. 1 Trestného zákona, dôvodiac tým, že na pojednávaní konanom dňa 31.10.2018
vzal žalobca žalobu v časti nároku v rozdiele sumy pôvodne uplatnenej žalobou vo výške 1.889,68 € a
sumy 1.633,48 €, t.j. sumy 256,20 €, ktorej dôvodnosť a oprávnenosť namietal aj žalovaný späť a žiadal
konanie v tejto časti zastaviť, z dôvodu ktorého konanie v časti o zaplatenie sumy 256,20 € zastavil.
Predmetom žaloby, po čiastočnom späťvzatí, bol nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 1.633,48 €

a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 €. Poukázal na to, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že
zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že
sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 4 MCdo 15/2009). Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej
osoby zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je
trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie

vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené
na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca (nález
Ústavného súdu Slovenskek republiky sp.zn. I. ÚS 320/2016). Ústavný súd zastáva názor, že pri
posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nepotvrdil predpoklad o

spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení
veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3
ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody podľa tohto zákona, a to spôsobom, ktorý

umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím
orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II. ÚS 25/2011). Uviedol, že v danej veci je nesporné, že Okresný súd Poprad uznesením
zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku s použitím
§ 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, zastavil trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému

z pokračovacieho trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona formou spolupáchateľstva v časti štádiu pokusu, pretože skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci. Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735,
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, zamietol sťažnosť Okresného prokurátora Bratislava
III. proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Poprad, pričom v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,

že všetky dôkazy zabezpečené v štádiu prípravného konania, ako aj dôkazy zabezpečené Okresným
súdom Poprad pred rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, dostatočným spôsobom vyvodzujú
záver, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, je v súlade so zákonom.
Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že sa plne stotožnil so záverom súdu v pôvodnom konaní, že v zmysleustáleného výkladu a judikatúry k § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné žalobcom napadnuté
uznesenie ÚJ a KP OR PZ Bratislava III zo dňa 6.5.2008, ČVS: OR PZ-841/OEK-B3-2007, ktorým bol
žalobca stíhaný ako obvinený za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 9 ods. 2

a § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v časti dokonaného a v časti štádia
pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, považovať za nezákonné rozhodnutie. Zastavenie trestného
stíhania právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Poprad zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704,
v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 20.3.2012, č.k. 2To 7/2012-1735,
má rovnako ako oslobodzujúci rozsudok, či zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, tie isté

dôsledky, že na účely posudzovania náhrady škody v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ide o
nezákonné rozhodnutie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa hodnotenia činnosti
prokurátora v danej veci, ani oprávnenosť či primeranosť jeho postupu, keď vzhľadom na charakter tohto
druhu zodpovednosti ako objektívnej je podstatný výsledok, t.j. zastavenie trestného stíhania súdom
a jeho účinky vo vzťahu k posudzovaniu nezákonného rozhodnutia, aj s ohľadom na vyššie uvedenú
ustálenú judikatúru. Mal tak preukázateľne daný predpoklad pre náhradu škody v zmysle § 6 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. existenciu nezákonného rozhodnutia. Judikatúra súdov dospela k záveru, že
dotknutá osoba má nárok na náhradu škody v podobe trov vynaložených v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie. Ďalej sa zaoberal otázkou, či a v akej výške vznikla žalobcovi škoda z titulu
trov obhajoby a či je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Mal nepochybne za preukázané
i zo zhodných tvrdení strán sporu, že žalobcovi v súvislosti s trovami obhajoby vznikli náklady, ktoré

je potrebné považovať za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia), pretože k škode spočívajúcej
v trovách obhajoby by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré trestné
stíhanie bolo následné zastavené. Náhrada škody v časti trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom
konaní, t.j. trov jeho obhajoby advokátom bola žalobcom požadovaná, po čiastočnom späťvzatí, vo

výške spolu 1.633,48 €. Pri určení výšky náhrady škody vychádzal z § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., podľa ktorého náhrada škody zahŕňa v prvom rade náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré žalobcovi ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.
Vychádzajúc z vyúčtovania predloženého obhajcom žalobcu dňa 11.6.2018 posúdil, či prípadne v akom
rozsahu považuje trovy konania za účelne vynaložené a správne vyúčtované úkony právnej služby.

Žalobcom vyčíslená základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 12 ods. 3
písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pri aplikácii § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky je správna a predstavuje:
v roku 2008 sumu 26,36 €, režijný paušál 6,31 € (1/12 výpočtového základu v roku 2008 predstavovala
sumu 52,71 €, 1/100 výpočtového základu v roku 2008 predstavovala sumu 6,31 €); v roku 2011
sumu 30,88 €, režijný paušál 7,41 € (1/12 výpočtového základu v roku 2011 predstavovala sumu

61,75 €, 1/100 výpočtového základu v roku 2011 predstavovala sumu 7,41 €). Prihliadol na námietku
žalovaného, s ktorej dôvodnosťou sa plne stotožnil, že je potrebné analogicky použiť § 13 ods. 2
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. aj na uplatnenú náhradu cestovných výdavkov a náhradu straty času, inak by
vznikla absurdná situácia, kedy by si advokát pri spoločnom úkone oboch klientov mimo sídla kancelárie
(Poprad-Bratislava a späť), uplatňoval náhradu cestovného a straty času od každého zastupovaného

klienta samostatne napriek tomu, že by jeho výdavky na cestovné podľa osobitného predpisu tejto výške
nezodpovedali, čím by v skutočnosti uplatnil dvojnásobok náhrady cestovného a straty času. Náhradou
treba rozumieť náhradu skutočne vynaložených výdavkov, resp. toho čo ušlo. V opačnom prípade by
došlo na strane žalobcu resp. právneho zástupcu k bezdôvodnému obohateniu a rovnako by bol popretý
zmysel § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď trovami, ktoré sa nahrádzajú v rámci náhrady škody sú

len účelne vynaložené hotové výdavky. Ďalej posúdil dôvodnosť vyčíslenej odmeny žalobcu za úkony
právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a súc viazaný žalobným návrhom podľa § 216 ods.
2 C.s.p., keď žalobca aj za úkony v roku 2008 vychádzal zo zníženej základnej sadzby tarify o 50 %,
advokátovižalobcupatríodmenazatietoúkonyprávnejslužby:rok2008-prevzatieaprípravazastúpenia
vrátane prvej porady dňa 22.5.2008-26,36 € (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon

právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; účasť na vyšetrovacích úkonoch v
Poprade dňa 27.11.2008-výsluch T. T. od 9,00 hod. do 10,30 hod. a výsluch W.. C. D. od 10,40 hod. do
11.40 hod., čistý čas 150 minút-52,72 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 2 úkony právnej
služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; režijný paušál rok 2009-3 úkony x 6,31 €
= 18,93 €; rok 2011-účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 12.1.2011, výsluch B. D. od 10,00

hod. do 11,15 hod., čistý čas 75 minút-30,88 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon
právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; účasť na vyšetrovacích úkonoch
v Bratislave dňa 31.1.2011, výsluch G. K. od 10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 255 minút - 61,76 €
(§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 2 úkony právnej služby), odmena vo výške základnejsadzby tarifnej odmeny; oboznámenie s výsledkami vyšetrovania v Bratislave dňa 6.7.2011-30,88 € (§
14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby
tarifnej odmeny; ďalšia porada s klientom dňa 7.9.2011 od 15,00 hod. do 16,15 hod.- 20,59 € (§ 14 ods.

2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške 2/3 základnej sadzby
tarifnej odmeny; písomné podanie na súd-vyjadrenie k sťažnosti zo dňa 28.12.2011-30,88 € (§ 14 ods.
1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny; režijný paušál rok 2011- 6 úkonov x 7,41 € = 44,46 €. Úkony právnej služby spolu za rok 2008
(79,08 €) a rok 2011 (174,99 €) predstavujú sumu 254,07 €, režijný paušál spolu za rok 2008 (18,93

€) a rok 2011 (44,46 €) predstavuje sumu 63,39 €, odmena za právne služby je spolu vo výške 317,46
€. Náhrada cestovných výdavkov: cesta motorovým vozidlom E. M. na trase Poprad-Bratislava a späť
dňa 12.1.2011, spolu 730 km; náhrada za použitie 0,183 € x 730 km = 128,10 € a náhrada za pohonné
hmoty 46,12 € pri priemernej spotrebe 5,2 1 na 100 km a cene pohonných hmôt 1,267 €/1 1 = 174,22 €;
cesta motorovým vozidlom E. M. na trase Poprad-Bratislava a späť dňa 31.1.2011, spolu 730, náhrada
za použitie 0,183 € x 730 = 128,10 € a náhrada za pohonné hmoty 46,77 € pri priemernej spotrebe 5,2

l na 100 km a cene pohonných hmôt 1,285 €/1 1 = 174,87 €; cesta motorovým vozidlom E. M. na trase
Poprad-Bratislava a späť dňa 6.7.2011, spolu 730; náhrada za použitie 0,183 € x 730 km = 128,10 € a
náhrada za pohonné hmoty 48,56 € pri priemernej spotrebe 5,2 1 na 100 km a cene pohonných hmôt
1,334 €/1 1 = 176,66 €, náhrada cestovných nákladov spolu (525,75 €/2) = 262,88 €. Náhrada za stratu
času: účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 12.1.2011 a dňa 31.1.2011; oboznámenie sa s

výsledkami vyšetrovania v Bratislave dňa 6.7.2011, 60 začatých polhodín á 12,35 €, náhrada za stratu
času spolu (741,- €/2) = 370,50 €. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 950,84 €. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že z predložených dvoch príjmových
pokladničných dokladov vyplýva, že žalobca zaplatil zálohu dňa 22.1.2009 vo výške 1.000,- € a dňa
31.1.2011 vo výške 1.000,- € svojmu právnemu zástupcovi (obhajcovi). Má za to, že skutočné trovy

obhajoby ako zmluvná odmena boli vyššie ako tarifná odmena podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktorá je
nárokovateľná titulom náhrady škody podľa § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.; úhradu sumy
spolu vo výške 2.000,- € v hotovosti preukazujú predložené pokladničné doklady. Dospel tak k záveru,
že účelne vynaložené trovy obhajoby žalobcu v konaní vedenom na základe nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia predstavujú celkom sumu 950,84 €, preto v tejto časti považuje nárok žalobcu na

náhradu škody z titulu zaplatených trov právneho zastúpenia za dôvodný. V prevyšujúcej časti boli trovy
právneho zástupcu žalobcu nesprávne vyúčtované alebo nejde o účelne vynaložené trovy. Advokátovi
žalobcu nepatrí odmena vo výške 682,64 € za tieto úkony právnej služby: ďalšia porada s klientom dňa
26.11.2008 od 11,30 hod. do 12,00 hod.- 26,36 €, písomné podanie na iný orgán-doplnenie sťažnosti
zo dňa 5.6.2008 sa netýkalo žalobcu (žalobca vzal žalobu v tejto časti späť), po prvej porade s klientom

dňa 22.5.2008 nasledovala ďalšia porada s klientom dňa 26.11.2008, pričom medzitým nedošlo k inému
úkonu právnej služby, z dôvodu ktorého odmena za tento úkon právnej služby advokátovi nepatrí (§ 14
ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) + režijný paušál za úkon zo dňa 26.11.2008 - 6,31 € a za späťvzatý
úkon zo dňa 5.6.2008-6,31 €; ďalšia porada s klientom dňa 7.9.2011 od 15,00 hod. do 16,15 hod. -
10,29 €, za ďalšiu poradu s klientom patrí advokátovi odmena vo výške 2/3 základnej sadby tarifnej

odmeny, preto nepriznal žalobcovi rozdiel uplatnenej sumy 30,88 € a priznanej sumy 20,59 € (§ 14 ods.
2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.); náhrada cestovných výdavkov (50 % uplatnenej sumy) - 262,87
€; náhrada za stratu času (50 % uplatnenej sumy) - 370,50 €. Z uvedených dôvodov v tejto časti
žalobu zamietol. Pri náhrade nemajetkovej ujmy skúmal, či samotné konštatovanie porušenia práva by
bolo dostatočným zadosťučinením a či uplatnená nemajetková ujma vznikla žalobcovi v priamej príčinnej

súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Doplnil dokazovanie v naznačenom smere podľa uznesenia
odvolacieho súdu v rozsahu navrhnutom stranami sporu za účelom preukázania skutkového stavu
týkajúceho sa konštatovania či skutočne, reálne a preukázateľne došlo k ujme v dôsledku závažného
zásahudoprávažalobcunaochranucti,ľudskejdôstojnostiaprávanaochranudobréhomena.Zaoberal
sa aj námietkou žalovaného ohľadne absencie a nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonným

rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, keď je podľa žalovaného zrejmé, že k nejakej nemajetkovej
ujme, ktorá mala spočívať najmä v osočovaní zo strany iných osôb, ktoré majú pretrvávať dodnes došlo,
avšak bolo podaných viacero trestných oznámení a žalobca prevažne pociťoval negatívny prístup zo
strany iných osôb, najmä kvôli veci údajného spreneverenia finančných prostriedkov, ktorých skutok
však nebol predmetom trestného stíhania, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie, teda nemožno

automaticky spájať, že nemajetková ujma vznikla práve v jeho súvislosti. Vykonaným dokazovaním,
najmä výsluchom žalobcu a svedkov mal za preukázané, že žalobca sa v súvislosti s vyšetrovaním
stretával s výhradami spolupracovníkov a vedenia. Práve a aj kvôli následkom začatia trestného stíhania
došlo k osočovaniu a obviňovaniu žalobcu z trestnej činnosti, preto vyhodnotil, že je daná príčinnásúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorá spočívala
v nepríjemnostiach v práci, v potrebe opakovane vysvetľovať a ozrejmovať skutočnosti týkajúce sa
trestného stíhania na stretnutiach vlastníkov bytov a v zamestnaní, v osočovaní a poukazovaní na

žalobcu ako trestne stíhaného a páchateľa trestného činu. Uvedené preukazujú aj letáky, ktoré boli
zverejňované a distribuované po domoch, na dverách bytov na sídlisku, aj zaslané kontrolnej komisii
ako orgánu OSBD, z ktorých je zrejmé, že označujú žalobcu a T. T. za nelegitímne, fiktívne a protiprávne
vedenie OSBD, ktorí bránia legitímnemu vedeniu vo výkone funkcie a ochrane majetku členov. Obsah
letákov tak implikuje, že žalobca a T. T. ako „samozvanci“ podvodne konajú, rozhadzujú peniaze

vlastníkov a tak páchajú trestnú činnosť, za čo snáď budú potrestaní. V tomto rozsahu osočovania,
výhrad vlastníkov v súvislosti s výkonom práce žalobcu pre OSBD, spôsobených nepríjemností v práci
a na schôdzach vlastníkov (potreba vysvetľovania, „búrlivý“ a nepríjemný priebeh schôdzi), je daná
príčinná súvislosť s nezákonným rozhodnutím, keď skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie spočíval,
ako uviedol aj žalovaný, v uvedení registrového súdu v Prešove, zodpovedných pracovníkov bánk a
tretích subjektov do omylu ohľadne toho kto je oprávnený vystupovať a konať v mene OSBD. Táto

skutočnosť a namietanie nelegitímnosti vedenia OSBD (t.j. výkonu funkcie žalobcu a T. T. v OSBD
Poprad a ich úkony v mene OSBD) je práve obsahom letákov, ktoré boli rozvešané a distribuované
v lokalite, kde OSBD vykonávalo správu bytového fondu a spájajú žalobcu a T. T. s podvodným a
neoprávneným konaním v mene OSBD. S poukazom na šírenie týchto letákov v spojení s informáciou
o vznesení obvinenia žalobcovi spôsobom, ktorým bolo veľmi jednoduché pre obyvateľov (najmä

spravovaných bytov) v tejto lokalite identifikovať žalobcu (s uvedením jeho mena aj funkcie v OSBD),
znamenalo pre žalobcu výrazný závažný zásah do jeho integrity, najmä cti, dobrého mena a dôstojnosti.
V lokalite, kde správcu bytov obyvatelia poznajú a vnímajú veľmi citlivo akékoľvek jeho úkony a
postupy(vrátanenakladaniasozverenýmiprostriedkamiodvlastníkov),informáciaoiniciovanítrestného
stíhania hlavného funkcionára a štatutára OSBD vyvoláva u ostatných obyvateľov nepochybne určité

negatívne emócie voči osobe žalobcu, keď v očiach takýchto obyvateľov (a majiteľov spravovaných
bytov) môže byť jeho vážnosť a dôveryhodnosť znížená. Stotožnil sa čiastočne aj s argumentáciou
žalovaného, že nezákonné rozhodnutie nebolo zjavne jedinou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy, keď
nie je možné vylúčiť (toto ani nebolo preukázané vykonaným dokazovaním), že negatívne reakcie okolia
majúce súvis so „spreneverou peňazí v OSBD“ sú výsledkom iných trestných stíhaní a animozity v

medziľudských vzťahoch medzi žalobcom ako podpredsedom družstva, jeho členmi a vlastníkmi bytov.
Túto skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi.
Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom žalobcu a svedkov dospel k záveru, že v tomto prípade
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri

určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, keď v danom prípade bolo z trestného konania zrejmé, že išlo o prvé
trestné stíhanie žalobcu, ktorý bol dovtedy bezúhonný. Pri rozhodovaní o výške nároku na nemajetkovú
ujmu žalobcu prihliadol aj na dĺžku trestného stíhania, takmer štyri roky (máj 2008 až marec 2012) a
dospel k názoru, že je potrebné čiastočne žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovieť a čiastočne

kompenzovať trestné stíhanie žalobcu, ktoré ovplyvnilo najmä jeho pracovný, verejný a spoločenský
život a ustálil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- €, ktorá suma aspoň sčasti kompenzuje
ujmu na sociálnych a pracovných vzťahoch, ktorú spôsobilo trestné stíhanie žalobcovi. Taktiež mal
za preukázané, že žalobca bol riadne zamestnaný od roku 1984 vo Výskumnom ústave chemických
vlákien v D. a od roku 2010 sa stal vedúcim odboru vývoja, kde pôsobí doteraz, z čoho vyplýva, že

nedošlo k zabrzdeniu jeho kariérneho postupu, ani k zníženie jeho autority ako otca voči deťom alebo
zo strany manželky. Výkon funkcie podpredsedu OSBD Poprad bola mimopracovnou aktivitou žalobcu,
nezáviselo od nej jeho živobytie ani živobytie jeho rodiny a ani prípadne nepriznanie zvýšenia odmeny
žalobcovi z titulu výkonu tejto funkcie, závislé a naviazané na objem spravovaných bytov (keď došlo
k poklesu počtu spravovaných bytov), žalobca v konaní nijak nepreukázal. Keďže na strane žalobcu

neboli zistené a ani preukázané žiadne ďalšie významné okolnosti, ktoré priamo súviseli s nezákonným
rozhodnutím a výškou škody, ktorá mu mala v nemajetkovej sfére vzniknúť, žalobu v prevyšujúcej časti
nad sumu 3.000,- € zamietol. Záverom dodal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne
vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva

aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 1 Cdo 158/2010).
V konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami, žiadny návrh na doplnenie dokazovania nebol
stranami uplatnený a ktoré dôkazy považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku
aj vyhodnotil.3.2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 251, § 255 ods. 2, § 262 ods.
1, ods. 2 C.s.p. a nakoľko mali obe strany v spore úspech čiastočný, žiadnej zo stran nepriznal právo
na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku do výroku II., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
škodu v sume 950,84 € a do výroku III., ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu v sume 3.000,- €, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci). Poukázal na to, že na vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musia
byť kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia
(resp. iného právneho titulu zakladajúceho nárok na náhradu škody s poukazom na § 3 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z.); vznik škody; príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody. Má za to, že v tomto prípade nebola splnená už prvá (základná) hmotnoprávna
podmienka na vznik predmetného nároku, pretože uznesenie o vznesení obvinenia, na ktorého základe

navrhovateľ nárok uplatňuje, nemožno v danom prípade hodnotiť ako nezákonné. V trestnom konaní
(v štádiu prípravného konania) s poukazom na § 206 ods. 1 Trestného poriadku dochádza k vzneseniu
obvineniavočidoposiaľpodozrivejosobepotom,čonapodkladetrestnéhooznámenia,resp.skutočností
zistených po začatí trestného stíhania, je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba. Uviedol, že rozhodnutie (uznesenie) o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine obvineného,

ale fakticky vyjadruje len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že trestný čin mala spáchať určitá (konkrétna)
osoba. V trestnom konaní sa uplatňuje zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci (tzv. zásada
materiálnej pravdy) vyjadrená v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorá sa vzťahuje jednak (expressis
verbis) na činnosť orgánov činných v trestnom konaním, ako aj (s poukazom na § 1 Trestného poriadku)
na činnosť súdov. V zmysle uvedenej zásady sa iný rozsah dôkazov vyžaduje na vznesenie obvinenia

voči podozrivej osobe, iný rozsah (resp. väčší rozsah) sa vyžaduje na podanie obžaloby a taktiež
iný rozsah sa bude vyžadovať na odsúdenie obžalovaného súdom (formou vynesenia odsudzujúceho
rozsudku). Na vznesenie obvinenia voči obvinenému, žalobcovi, boli v danom procesnom štádiu a
za danej dôkaznej situácie, jednoznačne splnené všetky zákonné podmienky, čo fakticky potvrdzuje
aj samotná skutočnosť, že toto uznesenie aj po jeho vecnom preskúmaní zo strany prokurátora (na

základe sťažnosti podanej obvineným), nebolo zrušené a sťažnosť obvineného bola zamietnutá ako
nedôvodná. Uznesenie vydané vyšetrovateľom ÚJaKP, Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III zo dňa
6.5.2008, č. ČVS: ORP-XXX/OEK-BX-XXXX, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin
poškodzovania cudzích práv spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona účinného v čase spáchania skutku, nemožno bez ďalšieho vyhodnocovať ako nezákonné

len na základe toho, že v neskoršom štádiu trestného konania v rámci jeho súdnej etapy došlo k
zastaveniu trestného stíhania obžalovaného, t.j. žalobcu, pretože skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci. Zastavenie trestného stíhania súdom totiž nemožno automaticky chápať ako
skutočnosť, ktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom konaní (vrátane vydania
uznesenia o vznesení obvinenia), ale vždy treba dôvody zastavenia trestného stíhania súdom chápať

v kontexte celého trestného stíhania a najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým
došlo k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.). Poznamenal, že v nastolenom prípade žalobca nepreukázal existenciu nezákonného
rozhodnutia, pričom je nepochybné, že takéto nezákonné rozhodnutie úplne absentuje s poukazom aj
na právne závery vyplývajúce jednak z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS 163/2013) a

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov vs. Česká republika (na znenie ktorých
už poukazoval vo vyjadrení k žalobe, ako aj v priebehu pojednávania pred súdom). Konštrukcia žalobcu,
že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím z dôvodu následného zastavenia
trestného stíhania súdom, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. možno totiž náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím

uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v uvedenom prípade nenastalo. Dodal, že
nemožno opomenúť skutočnosť, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o
náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť (v danom prípade prokurátorom, ktorý je jediným

orgánom oprávneným na zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa). Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je
možné riešiť ako otázku predbežnú. Súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu,
ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám
posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielennesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na
správnosť rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2013, sp.zn. 6
Cdo 103/2011). V konaní nenamietal výšku a účelnosť vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní,

ako aj zhodne uviedol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, avšak namieta základný
predpoklad pre vznik škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Odvolaciemu súdu preto navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil, žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol inú argumentáciu než v samotnom konaní. Má za to,

že prvoinštančný súd rozhodol v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej rovnaké účinky ako
zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, má aj rozhodnutie
o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu.
Tieto skutočnosti nastali aj v tomto prípade a tak súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že boli
naplnené všetky podmienky zodpovedného vzťahu. Odvolaciemu súd navrhol napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdi ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Proti uvedenému rozsudku podal do výroku V., ktorým prvoinštančný súd nepriznal žiadnej zo strán
právo na náhradu trov konania, včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/

C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil
sa s tvrdením prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že obe strany
mali v prejednávanej veci čiastočný úspech a aplikáciou ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko je
toho názoru, že bol úspešný. Uplatňoval si dva nároky, prvý nárok sa týkal náhrady škody (úhrady trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní ), kde pomer úspech a neúspechu medzi žalobcom a žalovaným

bol 50:50. Bol úspešný aj v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, keďže mu bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy a tak čo do základu nároku bol úspešný, pričom výška priznaného nároku vždy
závisí od úvahy súdu a je ovplyvňovaná okolnosťami prípadu a závažnosťou zásahu do osobnostných
práv žalobcov. To, že výška nemajetkovej ujmy nebola priznaná vo výške, ktorú si uplatňoval nemožno
považovať za neúspech. Preto priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- € je potrebné vykladať

ako úspech v spore. Výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu a dopredu nie je možné objektívne
predpokladať akú skutočnú náhradu nemajetkovej ujmy súd žalobcom prizná. Ak mu teda bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- €, možno hovoriť o tom, že v konaní bol prevažne úspešný
a mala mu byť priznaná preto náhrada trov konania. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v

rozsahu 100 %; žiadal trovy odvoalcieho konania.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§

470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu a žalovaného
nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. júla 2020; o termíne verejného vyhlásenia

rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods.
1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch II., III. potvrdi(§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku
ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

10.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo aniv štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.
V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

12. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí prvom
zo dňa 3.5.2016, č.k. 9 C 100/2013-212, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,-
€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným
uznesením z dôvodu, že mal preukázané naplnenie všetkých troch predpokladov pre priznanie náhrady

škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenúnezákonnýmrozhodnutímapretoskúmalaj
predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol
na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, keď
išlo o prvé trestné stíhanie žalobcu, ktorý bol dovtedy bezúhonný. K závažnosti vzniknutej ujmy a
okolnostiam, za ktorých k nej došlo, zobral do úvahy vynaložené náklady na trovy obhajoby, ktoré priznal

žalobcovi v plnej výške 1.889,68 € a v zostávajúcej časti mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2.110,32 €, nakoľko túto považoval za dostatočnú vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v uznesení zo dňa 28.2.2018, č.k. 2 Co 42/2017-266, ktorým
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 3.5.2016, č.k. 9 C 100/2013-212 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, okrem iného skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,

pretože z obsahu jeho odôvodnenia je záver súdu prvej inštancie o tom, ako zhodnotil zákonné
predpoklady pre vyhovenie žaloby v časti náhrady škody a v časti náhrady nemajetkovej ujmy nejasným,
z dôvodu ktorého nie je možné posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že z
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa vôbec ustanovením § 18 ods.

3 zákona č. 514/2003 Z.z. neriadil, nakoľko jeho právne posúdenie uplatneného nároku žalobcom v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia je absolútne nepresvedčivé, pretože sa iba obmedzil na stručné
konštatovanie, že pri určení výšky náhrady škody vychádzal z uvedeného ustanovenia zákona, ktorého
náhrada škody zahŕňa v prvom rade náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré žalobcovi ako
poškodenému vznikli v trestnom konaní, spolu v sume 1.889,68 €. Súd prvej inštancie sa vôbec

nevysporiadalstým,čižalobcavsporepreukázalsplneniepodmienokpreúspešnéuplatnenienárokuna
náhradu škody spočívajúceho vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní v uvedenej výške,
či ich skutočne aj zaplatil svojmu právnemu zástupcovi za zastupovanie v trestnom konaní, nakoľko
pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody sa neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti
s obhajobou v trestnom konaní, ale to, o čo sa majetok poškodeného zmenil v príčinnej súvislosti s

vydaním nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že
súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že právny zástupca žalobcu zastupoval v trestnom konaní
okrem žalobcu aj ďalšieho spoluobvineného (T. T.) a že vykonával identické právne úkony pri dvoch
obvinených, čo žalovaný namietal už počas konania, ako aj s odvolacou námietkou žalovaného, že
súd prvej inštancie nemal preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, neodôvodnil jej opodstatnenosť a ani

jej výšku, t.j. nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok aj v tejto časti. Uložil povinnosť súdu prvej
inštancie, aby opätovne kvalifikovaným spôsobom o žalobe rozhodol, riadne zistil skutkový stav veci (§
132 ods. 1, § 185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), opätovne posúdil nárok žalobcu na náhradu škody s
tým, že bude musieť zistiť presne ktoré úkony, kedy a pre koľko osôb právny zástupca žalobcu v rámci
trestného konania vykonal pre žalobcu; opätovne posúdil nárok žalobcu aj na náhradu nemajetkovej

ujmy, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v súlade s
ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné
správne a dostatočne odôvodniť (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

13. Prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu,

doplnil dokazovanie v naznačenom smere a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobcom
napadnuté uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava III zo dňa 6.5.2008, č.
ČVS: OR PZ-XXX/OEK-BX-XXXX, ktorým bol žalobca stíhaný ako obvinený za pokračovací trestný čin
poškodzovania cudzích práv podľa § 9 ods. 2 a § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do
31.12.2005 v časti dokonaného a v časti štádia pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, je potrebné

považovať za nezákonné rozhodnutie a mal tak preukázateľne daný predpoklad pre náhradu škody
podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.14. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil len tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia
súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne, a preto sa

s odvolacou námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany prvoinštančného
súdu nestotožňuje.
15. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že na základe uznesenia
Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 6.5.2008, č.
ČVS: ORP-XXX/OEK-BX-XXXX, bol žalobca ako obvinený trestne stíhaný za pokračovací trestný čin
poškodzovania cudzích práv spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 209 ods. 1 písm. a/, ods. 3

písm. b/ Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, v časti dokonaný a v časti štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku. Okresný súd Poprad
uznesením zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, v spojení s uznesením
Krajského súdu Prešov zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735, zastavil trestné stíhanie voči
žalobcovi ako obvinenému, pre skutky, ktorých sa mal dopustiť z dôvodu, že skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného v jeho
odvolaní, že uznesenie o vznesení obvinenia, na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok,
nemožno hodnotiť ako nezákonné, že konštrukcia žalobcu, že uznesenie o vznesení obvinenia je
nezákonným rozhodnutím z dôvodu následného zastavenia trestného stíhania súdom nemá oporu v
žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., pretože prvoinštančný súd správne aplikoval na danú

vec ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. i príslušnú judikatúru, podľa ktorej ak bolo
trestné stíhanie voči osobe zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nie
je trestným činom, má táto osoba nárok na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená uznesením o
vznesení obvinenia. Súdna prax pri tomto závere sleduje potrebu odčinenia majetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, nakoľko nemožno od obvineného

spravodlivo požadovať, aby znášal materiálne dôsledky rozhodnutia o vznesení obvinenia v podobe
vynaložených trov na svoju obhajobu, keď sa neskôr ukázalo vznesenie obvinenia ako nesprávne a
trestné stíhanie sa skončilo tak, že na osobu treba hľadieť ako na nevinnú. Odvolací súd nemal dôvod
odchýliť sa od právneho názoru súdu prvej inštancie vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku
a na podporu jeho správnosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

7.6.2016, č.k. I. ÚS 320/2016-49, v ktorom ústavný súd konštatoval, že z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie
trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že

sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok
nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn
prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora), sú
vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca, na ktoré rozhodnutie správne poukázal
tiež súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.

16. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku V., ktorým súd prvej inštancie nepriznal
žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., pretože správne
vyhodnotil, že obe strany sporu mali v prejednávanej veci úspech čiastočný. Nebolo možné sa stotožniť
s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní, že bol úspešný, keď pri nároku na náhradu škody
bol pomer jeho úspechu a neúspechu žalovaného cca 50:50 a pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

bol tiež úspešný, nakoľko jej výška závisí od úvahy súdu. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy
1.889,68€titulomnáhradyškody,následnevzalžalobučiastočnespäťpritomtonároku(vovýške256,20
€) a domáhal sa zaplatenia sumy 1.633,48 €, teda zavinil v tejto časti zastavenie konania, pričom mu
bola priznaná suma 950,84 €. Ďalej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-
€ a priznaná mu bola suma 3.000,- €, pričom v tejto časti bol žalobca procesne úspešný, pretože tak

ako uviedol vo svojom odvolaní, výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu. Vzhľadom k tomu, že
žalobca si uplatnil v konaní dva nároky (na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy) a úspešný
bol iba v jednom nároku (náhrada nemajetkovej ujmy), mal v konaní len čiastočný úspech, z dôvoduktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne aplikoval ustanovenie §
255 ods. 2 C.s.p.

17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď každá
zo sporových strán mala v odvolacom konaní čiastočný úspech. Žalobca podal odvolanie voči výroku o
náhrade trov konania (výrok V. napadnutého rozsudku) a v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaný
podal odvolanie voči výrokom, ktorým bola žalobcovi priznaná škoda a nemajetková ujma (výroky II.,

III. napadnutého rozsudku), pričom jeho odvolaniu vyhovené nebolo, teda úspech v odvolacom konaní
nemal.

18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).