Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 23, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/84/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117204474
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Mojš

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6117204474.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Mojša a sudcov

JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr. Štefana Baláža, v spore žalobcu N., autorská spoločnosť, so sídlom v F.,
Y. 9, K.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, advokátska kancelária v
Bratislave, Biely Kríž 3, proti žalovanému L. liečebné kúpele M. M., a. s., so sídlom v M. M., L. XXX, K.:
XX XXX XXX, zastúpenému advokátskou kanceláriou PETKOV & Co, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Na
vŕšku 12, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 16.975,- EUR s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Ca/2/2017 - 280 zo dňa 05. 12. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 16.975,- EUR s

príslušenstvom (výrok IV.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok V.), ako aj vo výroku, ktorým
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP zo dňa 18. 10. 2017
(výrok I.) p o t v r d z u j e.

II. Vo zvyšku odvolanie odmieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%; o výške trov

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.975,-
EUR spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 01. 01. 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
1.2. Súčasne zamietol návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z
dôvodu konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, ďalej na prerušenie konania podľa §
162 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky a na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP z dôvodu konania na Súdnom dvore EÚ (výroky I. až III.).

2.1. Žalobca sa žalobou podanou 02. 03. 2017 domáhal ako organizácia, ktorej bol zverený výkon
majetkových práv autorov, zaplatenia sumy 16.975,- EUR s príslušenstvom ako bezdôvodného
obohatenia za neoprávnený zásah do práv autorov, ktoré žalobca vymáha titulom svojho oprávnenia na
výkon kolektívnej správy autorských práv podľa Autorského zákona.
2.2. Žalobca nadobudol práva pre kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým

dielam, okrem iného aj v oblasti verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Oprávnenie
žalobcu na kolektívnu správu práv autorov eviduje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.
2.3. Žalované bezdôvodné obohatenie je za rok 2015 a zodpovedá výške obvyklej odmeny, ktorú
žalobca stanovil sadzobníkom a používal v XXX hromadných licenčných zmluvách. Bezdôvodnéobohatenie zodpovedá výške obvyklej odmeny, ktoré žalobca vyčíslil za 153 zvukovoobrazových
zariadení, ktoré prevádzkoval žalovaný vo svojich ubytovacích zariadeniach v M. M., v Liečebnom dome
U. S. L. - hotel X hviezdičkový po 29,50 EUR ročne, za 108 zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom

zariadení U. S. L. - hotel 3 hviezdičkový po 26,- EUR ročne, za 53 zvukovoobrazových zariadení v
ubytovacom zariadení E. - hotel X hviezdičkový po 18,- EUR ročne. V izbách uvedených zariadení
žalovaný realizoval prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení verejný prenos bez súhlasu autorov
a bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom. Tým sa dopustil neoprávneného použitia
autorských diel.

2.4. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že uzavrel zmluvy s organizáciami SOZA a SLOVGRAM, žalobca
uviedol, že každá organizácia kolektívnej správy autorských práv v Slovenskej republike zastupuje iný
okruh nositeľov práv, prípadne vykonáva správu pre iný spôsob použitia predmetov ochrany. Obvyklá
odmena sa má posudzovať podľa toho, za akú odmenu získavajú licencie slovenskí používatelia, nie
používatelia v iných štátoch. Poukázal na to, že podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona je možné domáhať
sa, aby výšku odmeny určil súd.

3.1. Žalovaný namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Žalobca je oprávnený uplatňovať si
právne nároky výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody (s týmito autormi)
zastupuje. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, koho zastupuje a v akom rozsahu. Na
preukázanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka v spojení s § 56 ods. 1

písm. g) Autorského zákona nepostačuje, že v hotelovom zariadení je televízny prijímač a signál, ale
je potrebné preukázať, že tento verejný prenos bol vykonávaný. Žalobca neuviedol, za použitie akých
konkrétnych diel sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia.
3.2. Právna úprava v § 84 ods. 1 Autorského zákona predpokladá preukázanie použitia predmetov
ochrany, pričom kolektívnu správu k audiovizuálnym dielam vykonáva nielen žalobca, ale aj výrobca

originálu audiovizuálneho diela (producent), u ktorého vykonáva kolektívnu ochranu organizácia SAPA.
3.3. Žalovaný ďalej tvrdil, že v uvedenom období uzavrel licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej
správy SLOVGRAM a SOZA a bol ubezpečený, že tieto zmluvy pokrývajú ochranu všetkých diel autorov.
3.4. Podľa žalobcu sú odmeny u obdobných organizácii v zahraničí nepomerne nižšie. Spochybnil
spôsob výpočtu jednotlivých odmien v sadzobníku žalobcu a počet izieb, ktoré predložil žalobca podľa

údajov z webovej stránky, ktorá nepatrí žalovanému. Žalobca zneužíva dominantné postavenie na trhu.
V tej súvislosti podal žalovaný podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky.

4.1. Okresný súd vychádzal z toho, že žalobca je vecne aktívne legitimovaný ako organizácia kolektívnej
správy, zaplatenia bezdôvodného obohatenia sa domáhal podľa osobitnej právnej úpravy platnej v roku

2015, ktorým bol § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z. (ďalej tiež „Autorský zákon“) v spojení s
§ 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona je oprávnený
vo vlastnom mene vymáhať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu
kolektívne spravovaného práva a podľa § 81 ods. 1 písm. j) Autorského zákona je oprávnený vyberať
pre nositeľov práv odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia,

rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom.
4.2. Kolektívna správa sa vykonáva okrem iného v odbore verejný prenos podľa § 78 ods. 4 písm. b)
Autorského zákona, ktorú vykonáva organizácia kolektívnej správy sústavne vo vlastnom mene a na
vlastnúzodpovednosť.Žalobcoviboloudelenéoprávnenienavýkonkolektívnejsprávykaudiovizuálnym
dielam v odbore verejný prenos akýmikoľvek technickými prostriedkami.

4.3. Kolektívna správa je zastupovanie autorov ako osôb, ktoré majú priame majetkové práva k dielu,
ale aj výrobcu originálu audiovizuálneho diela, t. j. tých osôb, ktoré vykonávajú majetkové práva podľa
§ 55 ods. 3 Autorského zákona.

5.1. Nebolo sporné, že poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov

ubytovacích zariadení sa považuje za verejný prenos bez ohľadu na to, či sa televízory používajú
a v akom rozsahu. Nebol sporný počet televízorov v ubytovacom zriadení žalovaného. Žalovaný
nespochybňoval záver plynúci z rozhodnutia ESD vo veci C-306/05, podľa ktorého poskytovanie signálu
hotelovým zariadeniam predstavuje nezávisle od použitia techniky verejný prenos podľa článku 3 ods.
1 smernice Rady č. 2001/29/ES.

5.2. Žalovaný tiež nespochybňoval, že so žalobcom nemal uzavretú licenčnú zmluvu. Žalovaný
nepreukázal, že nositeľ práv vylúčil kolektívnu správu svojich práv podľa § 84 ods. 1 Autorského zákona.6. Žalovaný nespochybnil ani výšku obvyklej odmeny v rozhodnom čase zásahu na území Slovenskej
republiky. Súd nie je oprávnený posudzovať primeranosť tejto odmeny vo vzťahu k ostatným štátom,
ani preskúmať mechanizmus stanovenia výšky odmeny v sadzobníku žalobcu. Výšku licenčnej odmeny

by mohol súd preskúmať len v prípade žaloby o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 ods. 1 Autorského
zákona.

7. Žalobca bol povinný preukázať existenciu neoprávneného zásahu do práva autora (resp. organizácie
kolektívnej správy) udeliť súhlas na použitie diela, najmä na jeho verejný prenos. Podľa § 56 ods. 1

písm. g) Autorského zákona sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, môže domáhať najmä
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie
pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

8. Okresný súd žalobe vyhovel, lebo žalovaný uskutočňoval vo svojich zariadeniach verejný prenos
bez toho, aby uzatvoril licenčnú zmluvu. V dôsledku toho je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo

výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie v obdobných zmluvných podmienkach.
Žalobcovi priznal z peňažného plnenia aj úrok z omeškania podľa § 517, § 563 Občianskeho zákonníka.

9.1. Okresný súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)
CSP, čo žalovaný odôvodnil konaním na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, ktoré sa týka

návrhu žalovaného na posúdenie toho, či žalobca nezneužil dominantné postavenie na trhu. Konanie
protimonopolného úradu nemá vplyv na predmet sporu, ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia
a nie výška licenčnej odmeny.
9.2. Zamietol tiež návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP pre
žalovaným tvrdený rozpor ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona účinného do 31. 12.

2015 s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 3, ods. 4 a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, pretože sankcia
predstavuje dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny. Súdny dvor EÚ pri riešení obdobnej prejudiciálnej
otázky, položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky dospel k záveru, že ustanovenie je v súlade
s príslušnou smernicou 2004/48. Jedná sa o sankciu za neoprávnené používanie diela bez uzavretia
licenčnej zmluvy.

9.3. Okresný súd zamietol aj návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c)
CSP, lebo pre potreby súdneho konania nebol dôvod obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou
otázkou, ktorú formuloval žalovaný: „Či bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti)
tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje

povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na
skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ
práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej
správy“.

10. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 78 ods. 2, písm. a),
b), ods. 4 písm. b), § 79 ods. 1 v spojení s § 55 ods. 1 - 3, § 81 ods. 1 písm. i), j), § 84 ods. 1 zákona
č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve (Autorský zákon), ktorý bol účinný v roku 2015, v spojení s § 190
ods. 1 Autorského zákona č. 185/2015, ktorý nadobudol účinnosť od 01. 01. 2016.

11. Okresný súd priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný podľa § 255 ods. 1 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 CSP náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu (výrok V.)

12.1. Žalovaný vo včas podanom odvolaní žiadal preskúmať všetky výroky rozsudku súdu prvej
inštancie. Odvolacie dôvody vyplývajú z porušení procesných pravidiel. Namietal nezrozumiteľnosť

a nedostatok dôvodov rozhodnutia, ktoré sťažujú vecnú argumentáciu k rozhodujúcim skutkovým a
právnym otázkam. Žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o podstatných
skutočnostiach.
12.2. Nebolo riadne preukázané, že žalovaný vykonával v žalovanom období verejný prenos ani to, v
akom rozsahu, čo znamená, že žalobca nepreukázal existenciu bezdôvodného obohatenia. Žalobca

nepreukázal podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka, že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel, ku ktorým na
základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonával práva nositeľov práv audiovizuálnych diel. Za
podstatné skutočností žaloby žalovaný považuje identifikáciu nositeľov práv a k nim prináležiacepredmety ochrany, ktoré mali byť obsahom verejného prenosu v žalovanom období, ku ktorým zároveň
žalobca spravuje majetkové práva nositeľov práv. Žalovaný spochybňoval existenciu dohôd medzi
žalobcom a nositeľmi práv, resp. skutočný rozsah žalobcom spravovaných práv nositeľov majetkových

práv.
12.3. Žalovaný spochybňoval neprimeranosť „obvyklej licenčnej odmeny“, ako si ju podľa svojho
sadzobníka kreoval žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv
audiovizuálnych diel. Zmluvy predložené žalobcom, z ktorých súd zisťoval „obvyklú licenčnú odmenu“
sú dôsledkom zneužitia dominantného postavenia žalobcu, tieto zmluvy sú absolútne neplatné podľa

§ 39 Občianskeho zákonníka a žalobný nárok nepožíva súdnu ochranu pre rozor s dobrými mravmi.
Pre žalobcu nevyplýva žiadna výnimka preukazovania bezdôvodného obohatenia, na základe ktorej by
mal žalovaný preukázať, že sa neobohatil, alebo že vykonával neoprávnený verejný prenos všetkých
diel nositeľov práv, ktorých majetkové práva spravuje žalobca, ak žalovaný nepreukáže, ktoré konkrétne
diela oprávnene použil.
12.4. Pokiaľ žalobca požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia titulom majetkového prospechu

získaného plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, odvodeného
podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona od práva autora, do ktorého sa neoprávnene
zasiahlo, vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej v čase neoprávneného zásahu, potom mal žalobca
preukázať existenciu dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor nositeľov
práv zastupovaných žalobcom, t. j. neoprávnený verejný prenos diel spravovaných žalobcom a

rozsah bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí s obsadenosťou ubytovacieho zariadenia žalovaného.
Žalobcovi sa nepodarilo preukázať neoprávnené použitie diel zo strany žalovaného formou verejného
prenosu, ktoré podmienky musia byť kumulatívne splnené.
12.5. Žalobca nepreukázal ani rozsah bezdôvodného obohatenia. Nevyhnutnými a kumulatívnymi
prvkami verejného prenosu, ako ho vykladá ESD je umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu

ubytovacieho zariadenia, jeho napojenie na televízny signál a existencia novej verejnosti- t. j. ubytovaní
hostia na izbe. Rozsudok C-306/05 ESD vyslovil, že „...poskytovanie signálu hotelovým zariadením
prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia...“. V
rozsudku C-162/10 ESD vo výroku vyslovil „...prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje
v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál...“.

V rozsudku C-136/09 ESD vyslovil „... ak hotelové zariadenie prostredníctvom takto inštalovaných
televíznych prijímačov distribuuje signál svojím zákazníkom nachádzajúcim sa v priestoroch svojho
zariadenia, ide o verejný prenos.“ a ďalej „zákazníci hotelového zariadenia tvoria novú verejnosť“.
12.6. Existencia hostí v ubytovacom zariadení nebola zo strany žalobcu vôbec tvrdená, pritom tvrdenie o
existencii hostí na izbách je významným skutkovým tvrdením. Žalobca bez udania riadnych skutkových

tvrdení uplatnil nárok vo výške, ktorá by zodpovedala 100 % obsadenosti ubytovacieho zariadenia
počas kalendárneho roka. Ak totiž nie je v izbe nik ubytovaný, nie je splnený predpoklad verejného
prenosu - existencia novej verejnosti na izbe a objektívne na takej izbe nemôže dochádzať k verejnému
prenosu. Samotné zabezpečenie funkčných TV prijímačov uskutočňujúcich prenos, napojených na TV
signál sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle smernice č. 2001/29/ES a nemôže dochádzať k

vzniku bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie nevzniká v dôsledku neuzavretia licenčnej
zmluvy, ako sa snažil argumentovať žalobca, ale až momentom neoprávneného použitia diela formou
verejného prenosu. Nepreukázanie existencie novej verejnosti počas celého žalovaného obdobia
znamená nepreukázanie neoprávneného použitia diel a právneho základu žalobného nároku.
12.7. Za bezdôvodné obohatení nemožno považovať akýkoľvek prospech, ktorý by mohol vlastník

veci teoreticky dosiahnuť, rozhodujúci je objektívne vzniknutý stav obohatenia ku ktorému došlo
spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Žalobca uplatňuje teoretický prospech, ktorý mohol byť
dosiahnutý, ak by žalovaný platil licenčnú odmenu na základe licenčnej zmluvy, čím neprípustne
stotožňuje dva rozličné vzťahy a síce licenčný vzťah, pri ktorom nezáleží na reálnom použití diela a
vzťah z bezdôvodného obohatenia, pri ktorom je významné, či k použitiu diel dôjde a v akom rozsahu.

Rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť iba dokazovaním, ktoré by preukázalo obsadenosť
ubytovacieho zariadenia a žalobca také dokazovanie nenavrhol. Nezabezpečil si potrebný dôkazný
prostriedok, knihu ubytovaných, aby vedel relevantne posúdiť dôvodnosť žaloby. Z vykonaných dôkazov
nebolo možné dospieť k záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniklo práve rozsahu, ktoré súd žalobcovi
priznal.

13.1. Žalovaný spochybnil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorú súd prvej inštancie vyvodil zo
skutočnosti, že žalobcovi bolo vydané Ministerstvom kultúry SR oprávnenie č. 2/2004 na výkon
kolektívnej správy práv. Nepriame zákonné zastúpenie je inou právnou kategóriou ako aktívna vecnálegitimácia a súd ju vyvodil z listín, ktoré na to neboli spôsobilé. Kolektívna správa práv viažuca sa
k použitiu predmetu ochrany diela verejným prenosom technickými prostriedkami spadá do kategórie
dobrovoľnej kolektívnej správy práv v zmysle § 78 ods. 3 a contrario Autorského zákona. Z toho žalovaný

vyvodzuje, že žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe dohody a v
dohodnutom rozsahu. Žalobca by mal vedieť, koho a k akému predmetu ochrany zastupuje a tieto
informácie by mal byť žalobca schopný konfrontovať s údajmi uvedenými v štatistike vysielania, ktorú
v konaní predložil. Samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv neoprávňuje uplatňovať v
mene oprávnených nositeľov práv ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne

exitovali.
13.2. Okresný súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, že ak mal žalobca oprávnenie, zastupuje
všetkých nositeľov práv, pričom nie je podstatné akých. Mandát žalobcu na úspešné uplatňovanie
nárokov na súde vzniká až keď (a) - má uzavretú dohodu s oprávneným nositeľom práva, (b) - dôjde
k neoprávnenému použitiu diela, (c) - správu práv k tomuto dielu oprávnený nositeľ práva písomným
oprávnením zveril príslušnej organizácii kolektívnej správy. Uvedené skutočnosti (a), (b), (c) žalobca

nepreukázal a žalovaný nemal na základe čoho verifikovať, či sú to práve také predmety ochrany,
ktoré mali byť v roku 2015 obsahom verejného prenosu a dané do správy žalobcovi. Súd dokazovanie
navrhnuté žalovaným (printscreeny zo stránky www.dabingforum.sk , či
licenčné zmluvy medzi RTVS a konkrétnymi autormi) vôbec nevyhodnotil. V prípade audiovizuálnych
diel zaradených do vysielania nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori,

ale naopak producenti, ktorým autori vytvorené „čiastkové diela“ dodali do „audiovizuálneho diela ako
celku“ na základe medzi nimi uzavretých zmlúv. Za tým účelom producenti alebo priamo vysielatelia
s autormi uzatvárajú zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo ide o tzv. spoločné dielo, kde
ex ĺege vykonáva majetkové práva producent, vysielateľ. Ak by súd vykonal dokazovanie aspoň z
reprezentatívnej vzorky diel, ako navrhol žalovaný, nemohlo vy sa to považovať za neúčelnú obranu.

13.3. Žalovaný nad rámec svojej dôkaznej povinnosti vo vzťahu k preukazovaniu vecnej legitimácie
žalobcu predložil listinné dôkazy, vzorku zmlúv, týkajúcich sa predmetov ochrany nachádzajúcich sa
v štatistike vysielania na portáli www.crz.gov.sk . Z týchto zmlúv je zrejmé,
že autori udelili RTVS súhlas, aby ich dielo použila spôsobom dohodnutým v zmluve. Predložený
menný zoznam údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý

preukázať vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu v spore. Uvedený zoznam nepreukazuje, že by mal
žalobca s ktorýmkoľvek z nich uzavretú dohodu o zastupovaní, nevyplýva z neho špecifikácia predmetov
ochrany daných do správy a nie je možné účinne overiť, či došlo k neoprávnenému použitiu. Medzi
zoznamom autorov a štatistikou vysielania, ktoré predložil žalobca, nie je žiadna spojitosť. Nie je možné
zistiť, kto je nositeľom práv k audiovizuálnym dielam. Žalovaný nemal možnosť konfrontovať žalobcove

tvrdenie, lebo nevie, kto je oprávnený nositeľ majetkových práv. Ak diela autorov, ktorých žalobca údajne
zastupuje, neboli obsahom vysielania, nemohlo objektívne dôjsť k ich verejnému prenosu a ak by aj
boli predmetom verejného prenosu, žalobca nemusí disponovať mandátom od skutočného oprávneného
nositeľa majetkových práv, lebo nie každému autorovi prislúcha právo udeľovať súhlas na použitie diela
a teda požadovať bezdôvodné obohatenie. Aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácii

ide o dôkaz nespôsobilý preukázať aktívnu vecnú legitimáciu. Tú nemožno vyvodiť ani z § 84 lebo
v spojení s § 78 ods. 2, § 81 ods. 1 písm. c) Autorského zákona. Dôkazné bremeno prechádza na
žalovaného len vtedy, ak chce vyvracať dôkazmi podložené tvrdenia.
13.4. Žalovaný namietal záver okresného súdu založený na tom, že žalovaný nespochybnil, že nemal
so žalobcom uzavretú licenčnú zmluvu a že netvrdil skutočnosti vyplývajúce z ustanovenia § 84 ods.

1 Autorského zákona. Ak sa má § 84 ods. 1 Autorského zákona interpretovať tak, že neoprávnený
používateľ má vydať bezdôvodné obohatenie organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na to, či táto
dotknutého nositeľa práv zastupuje alebo nie, tak potom je ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona
rozporné s obsahom a cieľom čl. 2 písm. a) a čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES čo možno vyvodiť z rozhodnutia v prípade C-301/15 (podstatná je právne totožná otázka

verejného prenosu diel prostredníctvom technických prostriedkov) a súd prvej inštancie bol povinný §
84 ods. 1 Autorského zákona vylúčiť z aplikácie.

14.1. Okresný súd sa nezoberal dôkazom žalovaného, ktorý predložil ako porovnávaciu štúdiu - Analýza
licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých

krajinách Európy zo dňa 14. 03. 2016. čo je dôkaz o obvyklej licenčnej odmene uplatňovanej za rovnaký
spôsob použitia predmetov ochrany k audiovizuálnym dielam podobne, ako uplatňuje žalobca. Žalobca
má tvrdenie o neprimeranosti vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien na základe objektívnych kritérií.
Tým, že súd neprerušil konanie sám rozhodol o otázke aprobácie konania žalobcu v hospodárskejsúťaži, ktorú smie posudzovať výlučne protimonopolný úrad. Ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a) CSP
neviaže prerušenie konania na priebeh iného konania, ale na existenciu otázky, ktorú nie je oprávnený
riešiť súd, ale iný orgán verejnej moci. Jediné kritérium, na ktoré má súd pri rozhodovaní podľa § 162

ods. 1 písm. a) CSP prihliadať je, či v čase rozhodovania existuje otázka dotýkajúca sa predmetu sporu,
ktorú nie je súd oprávnený riešiť.
14.2. Súd prvej inštancie nepoložil prejudiciálnu otázku, ktorej položenie navrhol žalovaný a zároveň
riadnym spôsobom nezdôvodnil, či a prečo sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného. Žalovaný má
za to, že totožná otázka, akú mal riešiť súd prvej inštancie, už bola na úrovni práva EÚ zodpovedaná v

rozsudku ESD C-301/15, čo malo viesť k odmietnutiu aplikácie § 84 ods. 1 Autorského zákona.
Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.

15.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že má za to, že preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu
v konaní, ktorú opiera o oprávnenie na výkon kolektívnej správy v znení rozhodnutia Ministerstva

kultúry SR, zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práva a vzájomných zmlúv a poverení so
zahraničnými partnermi a ďalej podľa ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1
písm. i) a § 84 ods. 1 Autorského zákona. Tvrdenie žalovaného je v rozpore s princípmi kolektívnej
ochrany autorských práv. Podľa § 81 ods. 1 písm. a) Autorského zákona je organizácia kolektívnej
správy povinná zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje, nielen zmluvne

zastúpených nositeľov práv. Výklad, z ktorého plynie, že ostatní nositelia práv musia strpieť nemožnosť
uplatnenia ich práv nemá oporu v Autorskom zákone. V novej právnej úpravy § 79 a § 80 Autorského
zákona č. 185/2015 Z. z. o rozšírenej hromadnej licenčnej zmluve je výslovne možné, aby organizácia
kolektívnej správy udelila licenciu aj pre nezastupovaných nositeľov práv, aby mal používateľ istotu, že
diela nepoužíva bez právneho titulu, ak nemá možnosť riešiť udelenie licencie individuálne a na druhej

strane, aby autor bol riadne chránený pred neoprávneným používaním jeho diel.
15.2. Žalobca vysvetlil, prečo rozsudok vo veci C-301/15 nie je právne a skutkovo analogický s
prejednávanou vecou. Naopak, súd v uvedenej veci konštatoval, že ustanovenia smernice nemožno
vykladať v tom zmysle, že daný súhlas musí byť nevyhnutne vyjadrený explicitne a naopak sa treba
domnievať, že tieto ustanovenia takisto umožňujú, aby bol uvedený súhlas vyjadrený iplicitne.

15.3. Žalovaní tvrdí, že pokiaľ žalobca nevytvoril prepojenie medzi zoznamom autorov na zoznam
audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015, tak nebolo možné
overiť, či autori v zozname, ktorý predložil žalobca, sú práve autormi, ktorých diela boli obsahom
vysielania v roku 2015. Žalovaný interpretuje nárok žalobcu ako súčet dielčích nárokov jednotlivých
nositeľov práv. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmet ochrany a nie za reálne

používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu nie je vopred známy presný rozsah a
obsah vysielania a počas licencovaného obdobia sa kolektívne spravované predmety ochrany môžu
meniť. Je notoricky známe, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 boli nevyhnutne
diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného
umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu

audiovizuálnych diel, v ktorých sú podstatným základom tvorivé zložky (najmä réžia, scenár, dialógy),
zastupované žalobcom. Výška bezdôvodného obohatenia bola stanovená ako dvojnásobok obvyklej
licenčnej odmeny za tých autorov a nositeľov práv, ktorých žalobca zastupoval na zmluvnom základe.
15.4. Žalobca sa domáha bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona,
ktoré je stanovené ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných

zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu. V prípade verejného prenosu technickými
zariadeniami - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje
paušálnou sumou. Iný spôsob jej určenia objektívne nie je možný, taký postup je celosvetovo používaný
a akceptovaný. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-367/2015, podľa ktorého majiteľ
práv, ktoré boli porušené, môže požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu ujmy so

zohľadnením aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku
primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť za oprávnenie používať dotknuté dielo.
15.5. Z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry vyplýva, že pre vznik nároku organizácie
kolektívnej správy na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti
používateľa mať uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu. Postačuje, keď organizácia kolektívnej správy

preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo k produkcii diel autorov,
zastupovaných organizáciou kolektívnej správy.
15.6. Žalobca vykonáva kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k
audiovizuálnemu dielu. Audiovizuálne dielo je nesporne osobitným druhom diela spoluautorov, ktoréhorežim je osobitne upravený v § 55 Autorského zákona. Audiovizuálne dielo nie je spoločným dielom ako
to prezentuje žalovaný. V prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva autora
a iných nositeľov práv k dielu podľa § 18, majetkové práva výrobcu zvukovoobrazových záznamov podľa

§ 66, majetkové práva vysielateľa podľa § 68 Autorského zákona. Výrobcovia originálu audiovizuálneho
diela mohli majetkové práva autorov audiovizuálneho diela vykonávať za kumulatívneho naplnenia
osobitných podmienok, ktorými sú: a/ uzavretie písomnej zmluvy s audiovizuálnym autorom na
vyhotovenie originálu diela, b/ dohoda o odmene za vytvorenie diela a c/ dohoda o odmene za jednotlivé
použitie diela. Žalovaný posudzuje majetkové práva autorov zo zmlúv uzavretých s RTVS. Samotný

dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela. RTVS
má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-obrazového záznamu. RTVS nie je
producentom.
15.7. Žalovaný opakovane uvádza, že autori dostávajú za to isté zaplatené dvakrát, prvý krát od
producenta či vysielateľa, druhý krát od žalobcu. Opomína, že autori majú právo udeľovať súhlas na
každé použitie diela, majú nárok na odmenu za každé použitie diela a že použitie diela v audiovizuálnom

diele je jeden zo spôsobov použitia diela, ďalšími sú vysielanie diela, káblová retransmisia a verejný
prenos. Žalobca preto uzatvára licenčné zmluvy s vysielateľmi, káblovými operátormi aj používateľmi
- prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení. Žalovaný ponímanie autorských práv uplatňuje iba voči
žalobcovi, voči iným organizáciám kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM nie, s týmito organizáciami
licenčné zmluvy uzavrel a tvrdil, že tým mal pokrytú ochranu všetkých diel a nezasahuje do práv

jednotlivých autorov.
15.8. Žalovaný v roku 2015 realizoval verejný prenos technickými prostriedkami, bolo jeho povinnosťou
uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu pred začatím verejného prenosu.
Obsadenosť žalovaného v roku 2015 tak nemalo právnu relevanciu pre výšku nároku žalobcu z
bezdôvodného obohatenia. K preukazovaniu obsadenosti ubytovacích zariadení žalovaného žalobca

uviedol, že organizácie SOZA a žalobca zastupujú autorov. Autori udeľujú súhlas za použitie ich
diel licenčnou zmluvou za licenčnú odmenu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených
žalobcom a SOZA, preto nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia, čo žalovaný v prípade
SOZA akceptoval. Naproti tomu nositelia práv súvisiacich s autorským právom uzatvárajú zmluvu o
primeranej odmene a vzniká im nárok za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali

licenciu.PretoorganizácieSLOVGRAMaOZISzohľadňujúobsadenosťubytovacíchzariadení.Vdanom
prípade je nepodstatné v akom rozsahu používateľ prijímal a sprostredkoval verejný prenos technickými
zariadeniami, lebo pred začiatkom prenosu bol povinný mať uzavretú licenčnú zmluvu. Nepodstatné
je, do akej miery právo licencie využíva, lebo podstatou licencie nie je reálne používanie predmetov
ochrany. Obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium na dohodnutú licenčnú odmenu, ktorú

mal žalobca s inými používateľmi na základe licenčnej zmluvy.
15.9. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú boli v rozhodnom období poskytované licencie iným
používateľom.Analýzalicenčnýchplatieb,ktorúpredložilžalovanýnemôžebyťrelevantnáprezisťovanie
výšky odmeny, ktorá bola obvyklá za získanie licencie v čase neoprávneného zásahu. Žalobca poukázal
na to, že za rok 2015 s ním uzavrelo dohody o urovnaní už 381 používateľov, kedy plne rešpektovali

sadzobník žalobcu. Žalobca poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v desiatkach, skutkovo
totožných konaniach nemali pochýb o práve žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

16. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd neprerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, tak v konaní
vyšlo najavo, že proti žalobcovi nie je na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky vedené žiadne

konanie. Na protimonopolný úrad bol podaný podnet zo dňa 17. 06. 2015 na prešetrenie tvrdeného
zneužitia dominantného postavenia žalobcom, ktorý ale oznámil, že podnetom sa nebude zaoberať a
tak isto v roku 2016 podnet odmietol a konanie nezačal. Rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného
obohatenianiejezávisléododpovedenaotázku,čizostranyžalobcuprišlokporušeniuzákazuzneužitia
dominantného postavenia na trhu. Nie je naplnený odvolací dôvod, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo
veci samej. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

17. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contr.

CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože rozhodnutie súdu prvej
inštancie, je vecne správne. Vo zvyšku odvolanie podľa § 386 písm. c) CSP odmietol, pretože s
poukazom na § 357 CSP odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa
§ 162 ods. 1, písm. b) a c) CSP nie je prípustné.18. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. autor, do ktorého práva sa
neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
Podľa § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene
v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu

kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku
sám domáha alebo ak je to nehospodárne,
Podľa § 85 ods. 1 Autorského zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej

správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

19. Okresný súd rozhodol o priznaní peňažného nároku titulom bezdôvodného obohatenia na tom
skutkovom základe, že žalovaný realizoval verejný prenos v izbách svojich ubytovacích zariadení
bez súhlasu autorov a bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom a tým sa dopustil

neoprávneného použitia autorských diel, ktoré podlieha kolektívnej ochrane, ktorú ochranu vykonáva
žalobca.

20. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Osobitná právna úprava § 81 ods. 1, písm. i) Autorského
zákona, ktorú okresný súd správne použil, umožňuje žalobcovi vymáhať bezdôvodné obohatenie

z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Registráciou na Ministerstve kultúry bolo
žalobcovi priznané oprávnenie kolektívnej správy autorských práv a táto skutočnosť nebola sporná.
Predmet a rozsah kolektívnej správy sa tým bez ďalšieho predpokladá a dôkazné bremeno ohľadne
neexistencie dohôd žalobcu s nositeľmi práv prechádza na žalovaného.

21.1.Žalovanýtvrdil,ženapreukázaniebezdôvodnéhoobohateniapodľa §451Občianskehozákonníka
v spojení s § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona nepostačuje, že v hotelovom zariadení je
televízny prijímač a signál a žalobca neuviedol, za použitie akých konkrétnych diel sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný opomína, že vymáhaný nárok má oporu v právnej úprave
bezdôvodného obohatenia podľa § 458a v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá

výslovne vychádza z obvyklej odmeny za získanie licencie. Z povahy licencie vyplýva, že nebolo
potrebné nárok individualizovať uvedením diela a autora, ktoré mohli byť v zariadení žalovaného
odvysielané technickým zariadením umožňujúcim verejný prenos.
21.2. Žalovaný nespochybnil záver, že v ubytovacích zariadeniach umožňoval verejnosti prijímať
licencované autorské diela. Z toho dôvodu bolo jeho povinnosťou mať uzavretú hromadnú licenčnú

zmluvu so žalobcom. Inými slovami, použitím diela bez uzavretia licenčnej zmluvy žalovaný zasiahol do
práv autorov, ktorých v konaní zastupuje žalobca.
21.3. Okresný súd správne zistil, že žalobca je oprávnený vo vlastnom mene vymáhať nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva a tento
nárok zodpovedá dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných

podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

22.1. Vzhľadom na povahu licencovaného diela nemohol žalovaný oslabiť dôkaznú situáciu ani
poukázaním na rozsudky ESD vo veci C-306/05 , vo veci C-162/10 a v rozsudku C-136/09. Žalovaný
tvrdil, že rozsah platenia licenčného poplatku je závislým od obsadenosti izieb t. j. od naplnenosti

ubytovacej kapacity. Dôkazné bremeno existencie verejného prenosu, vrátane výpočtu licenčného
poplatku, resp. výšky bezdôvodného obohatenia je na žalovanom, ktorí disponuje potrebnými údajmi.
Obdobne ako v prípade, že by so žalobcom uzatváral riadnu zmluvu (dohodu o urovnaní). Nie je účelom
právnej úpravy, aby sa žalovanému „oplatilo“ neuzavrieť riadnu licenčnú zmluvu. Žalovaný sa vyhol
plateniu licenčného poplatku, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu.

22.2. Pokiaľ žalovaný popiera obsadenosť izieb a nesplnenie „kumulatívnych predpokladov“, sám
nepredložil iné dôkazy. Dôkazná povinnosť aj v tomto prípade prechádza na žalovaného, ktorý nerobil
spornou skutočnosť, že poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov
ubytovacích zariadení sa považuje za verejný prenos bez ohľadu na to, či sa televízory používajú av akom rozsahu. Žalobca vysvetlil, prečo uplatnený nárok zodpovedá kapacite ubytovacích zariadení
žalovaného novou verejnosťou. Povinnosťou žalovaného bolo predložiť dôkaz spochybňujúci tento
predpoklad bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa obmedzil na teoretickú úvahu, ktorá nespochybnila

ani základ nároku ani skutkové tvrdenia žalobcu. V prípade argumentácie rozsudkom vo veci C-301/15
(totožná otázka verejného prenosu diel prostredníctvom technických prostriedkov) smerujúcej k tomu,
aby súd vylúčil z aplikácie § 84 ods. 1 Autorského zákona išlo o iný skutkový stav, ktorý mal základ
v prenose „obchodne nedostupných kníh“. Ani tvrdenia žalobcu označené ako licenčné zmluvy medzi
RTVS a konkrétnymi autormi nemali vzťah k prejednávanej veci a neboli dôvodom, aby ich súd

vyhodnotil. Odvolací súd v tom smere odkazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu.
22.3. Podstatnú časť odvolacích dôvodov predstavujú hypotetické tvrdenia žalovaného, ktorý opomína,
že predpoklad aktívnej legitimácie žalobcu je zohľadnený v § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, na
ktorej založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. Uvedená právna úprava vylučovala právo žalobcu
domáhať sa bezdôvodného obohatenia iba v prípade, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený,
takého nároku sám domáha. Žalobca nebol povinný preukazovať, že vydania bezdôvodného obohatenia

sa domáhal nositeľ práva, potrebné tvrdenia a dôkaz opaku mal predložiť žalovaný.
22.4. Právna úprava výkonu kolektívnej správy pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia podľa § 56
ods. 1 písm. g) v spojení s § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, neumožňuje prihliadnuť na
hospodárske výsledky podnikania žalovaného t. j. zohľadniť skutočnú obsadenosť ubytovacích kapacít
v posudzovanom roku 2015, aj keby dôkazné bremeno tvrdení žalovaný uniesol. Povinnosť kolektívneho

správcu vrátiť zaplatený licenčný poplatok z právnej úpravy nevyplýva. Platí pravidlo, že už raz zaplatené
poplatky nie je povinnosť znova vyúčtovať.
22.5. Z právnej úpravy, ktorú okresný súd správne použil vyplýva, že ako bezdôvodné obohatenie
môže žalobca požadovať peňažnú náhradu vo výške dvojnásobku licenčného poplatku, ktorý by
žalovaný zaplatil žalobcovi, ak by mal uzavretú riadnu zmluvu. Konštrukcia nároku ako dvojnásobku

licenčného poplatku je v zákone daná tým, aby sa žalovanému používateľovi neoplatilo obchádzať
plnenie povinností. Posudzovaný nárok žalobcu má povahu paušalizovanej náhrady, ktorá má základ v
právnej úprave ochrany autorských práv a vyjadruje záujem na tom, aby kolektívna ochrana autorských
práv, ako práv absolútnych, nebola závislá na subjektívnych dôvodoch a na relatívnych právach tých
povinných subjektov, ktoré užívanie dotknutých autorských práv umožňujú.

23. Okresný súd tiež správne uviedol, že výšku licenčnej odmeny by mohol súd preskúmať len v prípade
žaloby o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona. Žalobcu teda odkázal na podanie
žaloby, pričom z právnej úpravy Autorského zákona vyplýva, že taká žaloba je predstihová, je účelná v
štádiu kontraktačného procesu a nie v súvislosti s následným postihom a vymáhaním bezdôvodného

obohatenia.Žalovanýmpredloženáporovnávaciaštúdialicenčnýchplatiebvhotelovýchareštauračných
zariadeniach vo vybratých krajinách Európy nemá vzťah k premetu konania.

24. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného nespochybňuje žalovanú pohľadávku. Pokiaľ
žalovaný žiadal preskúmať procesné uznesenia súdu prvej inštancie, z vyššie uvedeného vyplýva, že

dôvody na prerušenie konania žalovaný nepreukázal a zamietnutie návrhov bolo v prejednávanej veci
v súlade s procesným poriadkom. Vzhľadom na prípustnosť odvolania proti uneseniu súdu, ktoré je
uvedené v § 357 CS, odvolací súd potvrdil uznesenie, ktorým okresný súd nepripustil prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1, písm. a) CSP. Žalovaný nepreukázal, že v konaní pred protimonopolným
úradom sa rieši otázka, ktorú by súd nebol oprávnený sám posúdiť. Vo zvyšku odvolanie podľa § 386

písm. c) CSP odmietol, pretože odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1, písm. b) a c) CSP nie je prípustné.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262
ods. 1 CSP). V odvolacom konaní bol úspešný žalobca a preto podľa § 255 ods. 1 CSP odvolací súd

žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že
v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

26. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.

1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432
ods. 2 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a
čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní

(§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní
náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432
ods. 1 CSP).

Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP.