Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/256/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204836
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5616204836.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: Prima
banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: V. X., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F. XXX/X, G. U. - P., o zaplatenie 1.406,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11Csp/8/2016 zo dňa 11. septembra 2018,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd zamietol žalobu žalobcu v časti nároku na
poplatky v súvislosti s vedením platobného účtu žalovaného za obdobie od februára 2013 do októbra

2013 m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 32,55 eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

V ostatnej časti zamietajúci výrok II. rozsudku okresného súdu potvrdzuje.

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 65,76 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom sp. zn. 11Csp/8/2016 zo dňa 11. 09. 2018 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.133,24 eur, v lehote troch dní od právoplatnosti

rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 61,12 %, o ktorých konkrétnej výške rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením (výrok III.).
V odôvodnení konštatoval, že žalobou doručenou súdu dňa 08. 07. 2016, doplnenou podaním
doručeným dňa 12. 09. 2016, sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.406,64 eur spolu
s úrokom vo výške 28 % ročne z tejto sumy od 04. 10. 2015 do zaplatenia na základe zmluvy o zriadení
a vedení účtu, ktorý nárok vznikol v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného mať na účte dostatok

finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov
v zmysle sadzobníka a akýchkoľvek finančných záväzkov voči žalobcovi tým, že sa žalovaný dostal na
účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb dňa 05. 10. 2012, ktorou sa žalobca zaviazal zriadiť a
viesť pre žalovaného osobný bežný účet č. XXXXXXXXX. a žalobca bol oprávnený za poskytovanie
produktov, resp. služieb účtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov na ťarchu účtu žalovaného.

Uvedená zmluva neobsahovala dojednanie o povinnosti platiť úroky, ani dojednanie ohľadne možnosti
povoleného prečerpania.
Žalovaný sa prvýkrát dostal do debetu 04. 02. 2013, ktorý debet postupne narastal až do 03. 10. 2013,
kedy došlo k zatvoreniu účtu. V období od 04. 02. 2013 do 03. 10. 2013 došlo na tomto účte k debetnýmoperáciám žalovaného (bezhotovostné platby žalovaného v prospech iných účtov, bezhotovostné platby
žalovaného v rôznych predajných zariadeniach, resp. výbery žalovaného z bankomatu) v úhrnnej
výške 1.233,38 eur a ku kreditným operáciám žalovaného (platby v prospech účtu žalovaného a jeho

vklady na účet) v úhrnnej výške 100,14 eur. Celkový debet na účte bol okrem debetných operácií
žalovaného tvorený aj rôznymi poplatkami a úrokmi z debetných súm, ktoré žalobca účtoval na ťarchu
účtu žalovaného.
Zo sadzobníka poplatkov žalobcu vyplynula výška jednotlivých poplatkov účtovaných žalobcom
na ťarchu účtu žalovaného a z vývesiek úrokových sadzieb produktov žalobcu výška úroku pri

„nepovolenom prečerpaní“ v sadzbe 28 % ročne a výška úroku pri povolenom prečerpaní na účte vo
výške 19,90 % ročne.
Aplikujúc ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného v
čase uzatvorenia zmluvy, ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka súd
žalobe žalobcu v časti sumy 1.133,24 eur vyhovel.

Súd konštatoval, že predmetná zmluva je zmluvou o bežnom účte podľa § 708 Obchodného zákonníka
a súčasne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. vo forme
prekročenia podľa § 2 písm. f) cit. zákona.
Súdžalobcovinepriznalnároknapoplatkya(zmluvné)úroky,pretožetietoneboliindividuálnedojednané
v predmetnej zmluve. Sadzobník poplatkov, na ktorý odkazuje dojednanie v zmluve v bode IV.2. totiž

podľa súdu nepredstavuje zmluvné dojednanie (aj) o výške poplatkov. Sadzobník poplatkov je interným
dokumentom žalobcu, ktorý nenapĺňa charakteristiku vzájomnej dohody zmluvných strán. Navyše iba
odkazvuvedenomčlánkuzmluvynasadzobníkpoplatkovžalobcu(ajzasituácie,žemajiteľúčtuvyhlásil,
že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi s danou zmluvou) nespĺňa požiadavku
individuálneho dojednania. Žalobca nepreukázal individuálne zmluvné dojednanie strán o povinnosti

žalovaného platiť žalobcovi poplatky v určitej výške, ktoré poplatky mu však v takej výške boli účtované
na ťarchu bežného účtu. Takisto žalobca nepreukázal individuálne zmluvné dojednanie o povinnosti
žalovaného platiť (zmluvné) úroky zo sumy nepovoleného prečerpania. Úrok ako odmena veriteľovi za
poskytnutie úveru (vo všeobecnosti) síce prislúcha, avšak žalobca nepreukázal, že si povinnosť na jeho
úhradu (vrátane jeho výšky) so žalovaným v zmluve aj individuálne dojednal. Samotná zmienka o tak

podstatnej náležitosti ako je platenie úrokov z nepovoleného prečerpania je len obsahom všeobecných
obchodných podmienok. Požiadavka individuálneho dojednania poplatkov a úrokov v spotrebiteľskej
zmluve vyplýva z ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere (účinného aj v čase uzatvorenia zmluvy),
podľa ktorých uvedenie údaja o výške poplatkov a úrokov sa považuje za obligatórnu obsahovú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.), ktorých absencia je

sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a)
zákona č. 129/2010 Z. z.
Požadovanú výšku úroku zo sumy nepovoleného prečerpania, 28 % ročne, považoval súd sa rozpornú
s dobrými mravmi, a teda neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože podstatne prevyšuje
obvyklú úrokovú sadzbu na finančnom trhu, cca 10 % ročne, ktorá bola platná v čase uzavretia zmluvy.

Z uvedeného dôvodu súd, konštatujúc, že žalobca nemá nárok na žiadne (zmluvné) úroky a poplatky,
žalobu vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku zamietol.
Pokiaľ ide o nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy, ktorou žalovaný prekročil
limit povoleného prečerpania, súd konštatoval, že výška týchto úrokov z omeškania nebola žalobcom
špecifikovaná ani napriek výzve zo dňa 17. 05. 2018, preto žalobu žalobcu v tejto časti pre neunesenie

bremena tvrdenia zamietol. Podľa žalobcu ide zároveň o úroky z omeškania zo sumy, ktorou
mal žalovaný prekročiť limit povoleného prečerpania, pričom však zo zmluvy nevyplýva dojednanie
povoleného prečerpania. Z výpisov z účtu zároveň vyplýva účtovanie úrokov, nie aj účtovanie úrokov
z omeškania.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca má podľa § 1 ods. 2, v spojení s § 2 písm. d), f)

zákona č. 129/2010 Z. z. nárok len na vrátenie poskytnutej (a nevrátenej) istiny úveru, teda na vrátenie
sumy 1.133,24 eur ako rozdielu medzi debetnými a kreditnými operáciami žalovaného uskutočnenými
v období od 04. 02. 2013 do 03. 10. 2013.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C. s. p.“) vychádzajúc z úspechu žalobcu v rozsahu 80,56 % (predstavujúceho priznanú sumu

1.133,24 eur) a žalovaného v rozsahu 19,44 %. Čistý úspech žalobcu ako relatívne úspešnejšej strany
sporu tak predstavuje 61,12 % (80,56 % - 19,44 %) a v tomto rozsahu priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania.2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, podal žalobca z
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p. odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny napadnutého
rozsudku spočívajúcej vo vyhovení žalobe v celom rozsahu.

Žalobca v odvolaní poukázal na ust. § 31 ods. 2 zákona o platobných službách s tým, že tento výslovne
nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané.
Zároveň ani zákon č. 129/2010 Z. z. nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v
jednom dokumente, ktorý záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15 (Home Credit
vs. Biróová) zo dňa 09. 11. 2016. Časť z náležitostí zmluvy teda môže byť obsiahnutá aj v obchodných

podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Uvedený rozsudok sa podľa
neho týka aj iných spotrebiteľských zmlúv, teda aj zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb. Výška poplatkov je uvedená v sadzobníku poplatkov.
Poukázal tiež na čl. IV. bod 2. zmluvy, v zmysle ktorého je banka za poskytovanie produktov/služieb
oprávnená zúčtovať si poplatky podľa sadzobníka a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu
zriadeného na základe zmluvy. V zmysle uvedeného nie je daný dôvod na nepriznanie poplatkov

súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného.
Žalobca nesúhlasil ani s názorom súdu o nemožnosti priznať úrok pri prečerpaní. Poukázal na ust.
§ 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. definujúce prečerpanie, bod 3.4, 3.8, 3.12 a 8.8 všeobecných
obchodných podmienok s tým, že nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch, pričom ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok iba reflektujú

ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné
práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Úrok z prekročenej čiastky po dobu
nepovoleného prečerpania je odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých
bankou nad rámec zostatku na účte klienta. V danom prípade sa nejedná o špecifickú zmluvnú
podmienku alebo princíp zavedený ním, nakoľko úprava sa v podstatnej miere opiera o právnu úpravu,

keďže s oprávnením banky požadovať úroky z prečerpania účtu počíta Obchodný zákonník aj zákon
č. 129/2010 Z. z.
Výška úroku pri nepovolenom debete na účte bola upravená vo výveske úrokových sadzieb.
Zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na jeho webovom sídle a v pobočkách je podľa neho splnená
povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej

sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Klient oboznámenie sa so
zmluvnou dokumentáciou potvrdil svojim podpisom na zmluve, t. j preukázateľne potvrdil preštudovanie
dokumentácie upravujúcej daný zmluvný vzťah. Okrem toho sú všetky dokumenty, na ktoré zmluva
odkazuje, zverejnené na webstránke banky v aktuálnom znení, na každom obchodnom mieste a o
každej zmene dokumentácie je klient banky informovaný bankou aj vo výpise z účtu a aj prostredníctvom

internetbankingu. Pokiaľ ide o výšku úroku, poukázal i na § 1a ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z. upravujúce odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a po zopakovaní dokazovania na nariadenom
pojednávaní pred odvolacím súdom v zmysle § 384 ods. 1 C. s. p. oboznámením listinných dôkazov, a

to zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 05. 10. 2012, výpismi z
účtu žalovaného za obdobie október 2012 až október 2013, všeobecnými obchodnými podmienkami P.
V. F., R. účinnými od 01. 07. 2013, od 15. 12. 2012 a od 15. 09. 2012, Sadzobníkom poplatkov P. V.
účinným od 01. 01. 2013, od 01. 08. 2013 a od 15. 08. 2012, napadnutý rozsudok okresného súdu vo
výroku II. v časti uplatnených poplatkov súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného za obdobie

od februára 2013 do októbra 2013 podľa § 388, § 390 C. s. p. zmenil a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 32,55 eur, vo zvyšnej zamietajúcej časti výrok II. rozsudku okresného súdu
podľa § 387 C. s. p. potvrdil.

5. V predmetom spore sa žalobca domáhal zaplatenia sumy nepovoleného prečerpania vo výške

1.406,64 eur spolu s ročným úrokom (z úveru) z tejto sumy vo výške 28 % od 04. 10. 2013 do zaplatenia.
Žalobca svoj nárok odvodzoval od Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
zo dňa 05. 10. 2012, ktorej predmetom bolo zriadenie osobného účtu v prospech žalovaného, vydanie
a používanie platobnej karty a poskytovanie služieb elektronického bankovníctva. Pokiaľ ide o zmluvuo zriadenie osobného účtu, svojou povahou išlo o zmluvu o bežnom účte v zmysle § 708 Obchodného
zákonníka. Nakoľko žalobca je bankou a žalovaný konal pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba,
ktorá nekonala v rámci plnenia pracovných alebo podnikateľských činností, ide zároveň o spotrebiteľskú

zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ku ktorým záverom správne dospel i súd prvej
inštancie.

6. Súd prvej inštancie považoval za dôvodný nárok žalobcu v rozsahu rozdielu medzi debetnými
a kreditnými operáciami žalovaného uskutočnenými v období od 04. 02. 2013 do 03. 10. 2013 vo

výške 1.133,24 eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd mimo iného zamietol žalobu žalobcu aj v
časti nepovoleného prečerpania predstavujúceho poplatky za vedenie účtu, majúc za to, že sadzobník
poplatkov, na ktorý odkazuje dojednanie v zmluve v čl. IV., bod 2., nepredstavuje zmluvné dojednanie o
výške poplatkov. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožnil.

7. Obsahom zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným je, mimo iného, zriadenie osobného účtu žalovaného. V zmysle § 711 ods.
1 Obchodného zákonníka je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov spojených s vykonaním
platieb.Inýmnárokomjenárokžalobcunaodmenuzavedenieúčtu,ktorývšakniejeprávnymipredpismi
upravený a pre jeho vznik je potrebná dohoda účastníkov zmluvy o zriadení účtu, ktorá by založila takýto
nárok. V zmluve o zriadení účtu, v čl. IV., bod 2 zmluvy je obsiahnuté oprávnenie žalobcu zúčtovať si voči

žalovanému poplatky podľa Sadzobníka poplatkov P. V. F., R. v platnom znení. Z označenia predmetu
zmluvy, t. j. zriadenie osobného účtu a Sadzobníka poplatkov, na ktorý zmluva priamo odkazuje, pričom
súčasťou čl. IV, bodu 2. zmluvy je i prehlásenie majiteľa účtu - žalovaného, že sa pred podpisom zmluvy
oboznámil s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou a sadzobníkom, ktoré prehlásenie žalovaný v
priebehu konania nespochybnil, podľa odvolacieho súdu vyplýva dohoda o úhrade poplatku za vedenie

účtu, ktorého výška vyplýva so sadzobníka poplatkov. Pokiaľ ide o jednotlivé poplatky za bankové služby,
jedôvodnánámietkažalovaného,žezákonnevyžaduje,abytietoboliindividuálnedojednané,čovyplýva
i z príslušných ustanovení zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (napr. § 31 ods. 5, § 38 zákona). Poplatok za vedenie osobného účtu vo výške
3,90 eur, ako vyplýva zo sadzobníka poplatkov účinného v období vzniku nepovoleného prečerpania

na účte žalovaného, ako protihodnotu za služby poskytované bankou v súvislosti s vedením a správou
osobného účtu žalovaného považoval súd za primeraný a zodpovedajúci správe účtu. Rovnako za
primeraný a dôvodný považoval súd i poplatok za výber z bankomatu inej banky účtovaný na ťarchu
žalovaného vo februári 2013 vo výške 1,35 eur. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok
okresného súdu v časti uplatneného nároku žalobcu predstavujúceho poplatky v súvislosti s vedením

bežného účtu žalovaného zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32,55 eur,
predstavujúcu súčet poplatkov za vedenie účtu žalovaného a poplatku za výber z bankomatu inej banky,
ktoré žalobca účtoval na ťarchu žalovaného v čase, kedy tento na účte nemal finančné prostriedky a
ktoré tak predstavovali súčasť žalobcom uplatneného nepovoleného prečerpania.

8. Vo zvyšnej časti zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu odvolací súd potvrdil, nepovažujúc
uplatnený nárok žalobu vo zvyšnej časti za dôvodný.

9. Pokiaľ ide o poplatok za vedenie exekúcie, žalobca nepreukázal, že by bol účet žalovaného postihnutý
exekúciou, keď nie je ani zrejmé aké iné povinnosti má banka v súvislosti s vedením účtu postihnutého

exekúciou oproti účtu, ktorý exekúciou postihnutý nie je. Z uvedeného dôvodu považuje súd poplatok za
účet postihnutý exekúciou vo výške 5,- eur, uplatňovaný popri poplatku za vedenie účtu, za neprimeraný.

10. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd žalobu žalobcu aj v časti uplatneného úroku vo výške 28
% predstavujúceho odplatu za spotrebiteľský úver predstavujúci nepovolené prečerpanie v zmysle § 2

písm. d), f) zákona č. 129/2010 Z. z.

11. Žalobca povinnosť žalovaného platiť úroky po dobu nepovoleného prečerpania vyvodzoval zo
všeobecných obchodných podmienok. V zmysle čl. III. bodu 23 všeobecných obchodných podmienok
platných počas trvania nepovoleného prečerpania, ak účet dosiahne debetný zostatok, tento nadobúda

charakter nepovoleného prečerpania; výška úroku uplatňovaného pri nepovolenom prečerpaní na účte
je uvedená v informáciách o výške úrokových sadzieb zverejnených v obchodných priestoroch a na
internetovej stránke banky.12. Zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (čl. IV, bod 2.) vyplýva
oprávnenie banky zúčtovať si za poskytovanie produktov/služieb poplatky podľa Sadzobníka poplatkov
na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka, resp. na

ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke. Zo zmluvy však už nevyplýva, že
rôzne poplatky účtované bankou budú vykazované na tomto účte tak, že môže vzniknúť nepovolené
prečerpanie. Uvedené vyplýva výlučne zo všeobecných obchodných podmienok. Spotrebiteľ teda nebol
priamo v zmluve upozornený, že sa takýmto spôsobom môže dostať do nepovoleného prečerpania,
pričom z hľadiska transparentnosti zmluvy, ako aj následkov, ktoré sú s nepovoleným prečerpaním

spojené (vznik úverového vzťahu a povinnosť platiť úrok) však mala byť táto skutočnosť osobitne
zvýraznená priamo v zmluve (nie napr. len v obchodných podmienkach). Žalobca v konaní nepreukázal,
že si povinnosť na úhradu úroku pri nepovolenom prečerpaní so žalovaným dojednal, keď predmetný
úroksavzťahovalzároveňnaprečerpanie,oktoromžalobcanepreukázal,žebysanaňomsožalovaným
vôbec dohodli. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaný ako klient - spotrebiteľ vedel, za akých
podmienok si peniaze v prípade nepovoleného prečerpania „požičiava“ a akú sumu peňazí žalobcovi

v prípade prečerpania zaplatí.

13. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť
predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a
vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemajú slúžiť na to, aby do nich často v neprehľadnej, zložito

formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská
doložka, dojednanie o zmluvnej pokute, vznik možného nepovoleného prečerpania a povinnosť
platiť úrok s tým spojený). Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly, pre priemerného
spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa

zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase
uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti
ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti (povinnosť
platiť úrok počas doby nepovoleného prečerpania) len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa
na porozumenie náročných všeobecných obchodných podmienok, nemožno takémuto konaniu priznať

právnu ochranu.

14. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k
transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ
však túto možnosť nemal, keďže povinnosť platiť úrok z „nepovoleného“ prečerpania, t. j. prečerpania,

na ktorom sa vopred nedohodol, nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010). Žalobca zároveň nepreukázal, že
žalovaný mal v čase uzavretia zmluvy vedomosť o výške úroku z nepovoleného prečerpania, keď zo
všeobecných obchodných podmienok (platných v čase vzniku prečerpania) vyplýva, že výška úroku
uplatňovaného pri nepovolenom prečerpaní na účte má byť uvedená v informáciách o výške úrokových

sadzieb zverejnených v obchodných priestoroch a na internetovej stránke banky, pričom zo zmluvy
nevyplýva, že by informácia o výške úrokových sadzieb (platných v čase uzatvorenia zmluvy) tvorila
neoddeliteľnú súčasť zmluvy (túto v zmysle čl. IV. bodu 3 - tvoria len tam vymenované obchodné
podmienky, v bode 2 zmluva priamo odkazuje len na sadzobník poplatkov). V tomto smere preto
neobstojí ani odkaz žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 (Home Credit vs. Biróová).

15. Vzhľadom na uvedené ani podľa odvolacieho súdu nebolo ku dňu uzavretia zmluvy preukázané
platné (individuálne) zmluvné, ani iné dojednanie o povinnosti žalovaného platiť žalobcom požadovaný
úrok, preto rozsudok okresného súdu v tejto časti podľa § 387 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

16.Vozvyšnejčasti(čodovýroku,ktorýmsúdžalobevčastivyhovel),ktoránebolanapadnutáodvolaním
žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý.

17. Nakoľko odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, podľa § 396 ods. 1, 2
C. s. p. nanovo rozhodol o trovách (odvolacieho i prvoinštančného) konania. O nároku na náhradu trov

rozhodol odvolací súd pri aplikácii ust. § 255 C. s. p., podľa ktorého súd prizná náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenia sumy 1.406,64 eur,
žalobe bolo vyhovené čo do sumy 1.165,79 eur (1.133,24 eur priznaných súdom prvej inštancie + 32,55
eur priznaných odvolacím súdom) čo predstavuje 82,88 % uplatneného nároku. Žalobca tak bol úspešnýv rozsahu 82,88 %, jeho neúspech (ktorý je zároveň úspechom žalovaného) je 17,12 %. Úspešnejšou
stranou konania je teda žalobca, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 65,76 %
(úspech žalobcu 82,88 % - úspech žalovaného 17,12 %). Súd preto žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 65,76 %, keď nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257
C. s. p.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)