Decision was made at the court Okresný súd Banská Bystrica
Judgement was issued by Ing. Mgr. Zuzana Dinková
Judgement form – Uznesenie
Source – original document (the link may not work anymore)
Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Ek/827/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120298665
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120298665.3
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Marek
E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX U. - H. U., o vymoženie príslušenstva
pohľadávky, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 4Ek/827/2020 zo dňa 18. júna 2020 v časti zamietnutých trov exekúcie oprávneného vo výške 42
eur, takto
r o z h o d o l :
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/827/2020 zo
dňa 18. júna 2020 v časti zamietnutých trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 12.05.2020 domáhal od povinného
vymoženia príslušenstva pohľadávky na základe vykonateľného exekučného titulu - platobný rozkaz
Okresného súdu Košice II č.k. 38Rob/165/2005-11 zo dňa 22.06.2005. Upovedomením o zastavení
starej exekúcie zo dňa 02.01.2020 bola zastavená exekúcia vedená Okresným súdom Košice I pod sp.
zn. 27Er/762/2004 a súdnym exekútorom JUDr. Ing. Ivanom Šteinerom, PhD. pod sp. zn. EX 141/2004,
kde súdny exekútor uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur,
ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 4Ek/827/2020 zo dňa 18.6.2020 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie zamietol v časti vymoženia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
50,19 eur a v časti vymoženia iných trov - paušálne trovy zastavenie starej exekúcie vo výške 42 eur
a to podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods.
3 písm. a), § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1-3, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č.
233/2019Z.z.oukončeníniektorýchexekučnýchkonaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalej
len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 50,19 eur a rovnako návrh v časti nároku na náhradu zaplatených
paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za rozporný so zákonom. Vyhodnotil, že
pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
oprávnenýnemánároknanáhradutrovspojenýchspodanímopätovnéhonávrhunavykonanieexekúcie
pozastavenístarejexekúcie,okremnárokunanáhraduzaplatenéhosúdnehopoplatkuvsume16,50eur
uhradeného pri podaní opätovného návrhu na vykonanie exekúcie. K uplatnenej náhrade paušálnych
trov starej exekúcie uviedol, že tieto trovy prináležia súdnemu exekútorovi, sú exekučným titulom iba v
prípade, ak súdnemu exekútorovi nebudú uhradené paušálne trovy do 60 dní od ukončenia exekučného
konania, pričom v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. tieto trovy znáša oprávnený, avšak zákon
zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinného. S odkazom oprávnenéhona dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z. z. ohľadom paušálných trov starej exekúcie vo výške 42
eur sa vysporiadal tak, že dôvodová správa je dokument, ktorý má ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele a
význam navrhovanej novej právnej úpravy a má tak svoju špecifickú úlohu pri legislatívnom procese,
dôvodová správa však nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd
by síce mal v sporných prípadoch pri výklade určitej právnej normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadať
aj na zámer zákonodarcu, ktorý je vyjadrený napr. aj v dôvodovej správe, avšak v uvedenom prípade pri
aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti
o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať
oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by
tútoskutočnosťajdozneniazákona,čosavšaknestalo,naopak,explicitnevylúčilmožnosťoprávneného
nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. Nárok na náklady spojené
s uplatnením pohľadávky vo výške 50,19 eur vzhliadol za nedôvodný z dôvodu, že oprávnený k návrhu
na vykonanie exekúcie nepripojil právoplatný a vykonateľný exekučný titul, ktorý by judikoval uvedenú
pohľadávku.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka v časti zamietnutia návrhu oprávneného na trovy starej
exekúcie vo výške 42 eur, podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 04.07.2020 sťažnosť,
ktorou žiadal napadnuté uznesenie v uvedenej časti zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi
na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť podal z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci a odôvodnil ju tým, že celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú
zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné
vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v
súvislostisozastavenímstarejexekúcievovýške42eur(ďalejaj„paušálnetrovy“).Paušálnetrovyznáša
oprávnený a po ich zaplatení sa z pohľadu „práva hmotného“ stávajú príslušenstvom pohľadávky ako
náklady spojené s uplatnením pohľadávky a preto v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie
exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky, zákon tak vytvára špecifický exekučný titul na vymoženie paušálnych trov. Tvrdil, že
v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať úhradu
paušálnych trov od povinného ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, čo vyplýva aj z dôvodovej
správy k návrhu zákona č. 233/2019 Z. z.
Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie čo do
sťažnosťou namietaného zamietnutia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur a po preskúmaní veci
sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie treba v napádanej časti považovať za správne a námietky voči nemu zo stranyoprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia paušálnych trov
starej exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol
s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku
za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v
čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší
súdnyúradníkvdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavveciazozistenýchskutočnostívyvodilsprávny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite
napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5
odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v
sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu časti napádaného rozhodnutia, čo do nároku na
paušálne trovy starej exekúcie vo výške 42 eur, postavil na dôvodovej správe k ust. § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie
exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky. Sťažnostný súd má za to, že v napádanom uznesení bolo dostatočným
spôsobom odôvodnené prečo súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy k predmetnému zákonu,
keď bolo vyslovené, že dôvodová správa nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu, a teda
nie je pre súd záväzná. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie
zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a
zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu
aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia
zákona, čo sa však nestalo, naopak explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné
výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. Súd v sťažnostnom konaní k uvedenému uvádza, že
dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona,
pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať
pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej
úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných
konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a
nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne
vyhodnotilvyššísúdnyúradník,znenieustanovenia§9ods.3zákonaoukončeníniektorýchexekučných
konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok
na náhradu trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon
č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade
Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je
zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď
napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej
exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“,
pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného
nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35
eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa
výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto
dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa
umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa
nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného
poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného
pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými
príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje,
že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou
správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu
zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporulen v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše
takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.
Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom
proti povinnému týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust.
§ 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou
na úhradu paušálnych trov je síce exekučným titulom, avšak nemožno ho považovať za exekučný
titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od
povinného, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu
súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. V
danom prípade zákonodarca jasne stanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený,
kto je povinný znášať paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Uvedený exekučný titul
nezaväzuje k plneniu povinného, tomu sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného.
Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva
z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej
povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného). Uvedený zákon v žiadnom svojom
ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu
exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania
opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej
výške42eurakonáhradutrovnovéhoexekučnéhokonania,ktorúbybolomožnévymáhaťodpovinného.
Sťažnostný súd nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že paušálne trovy starej exekúcie prináležiace
súdnemu exekútorovi predstavujú príslušenstvo ním vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s
jej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po
jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky
oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva
sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako
napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu
(voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon
slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch
na jej uplatnenie. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením
starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho
návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho
štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie
z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie
úspešný.
Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nemá v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. nárok
na náhradu trov spojených s opätovným podaním návrhu na vykonanie exekúcie (okrem zaplateného
súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu), sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods.
1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti časti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 4Ek/827/2020 zo dňa 18.6.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom, týkajúcej sa nároku na
trovy starej exekúcie vo výške 42 eur zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v napádanej časti vymoženia paušálnych trov exekúcie oprávneného vo výške 42
eur nie je dôvodný.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.