Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/129/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514207794
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2514207794.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta

Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: X. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S.
XX, XXX XX P., proti žalovanému: Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava,oneplatnosťúverovejzmluvyazrušenierozhodcovskéhorozsudku,naodvolaniežalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 5C/236/2014- zo dňa 16.01.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že úverová zmluva číslo 207300400

zo dňa 13.02.2012 uzavretá medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovanou ako veriteľkou je neplatná.
Výrokom II. súd zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR
04039/14 zo dňa 08.10.2014. Napokon výrokom III. žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 2, § 497 Obchodného zákonníka, § 52
ods. 1, 2, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 11 ods. 4

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1, § 54 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, vecne odôvodnil tým, že z formy a obsahu Zmluvy
je zrejmé, že sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mala žalovaná už pripravenú
a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobcu, ktorý obsah zmluvy žiadnym podstatným
spôsobom nemohol ovplyvniť. Je nepochybné, že v danom prípade ide spotrebiteľský úver podľa cit.
zák. č. 129/2010 Z.z.. Zo Zmluvy mal súd za preukázané, že ju uzavrela žalovaná na strane veriteľa a
žalobca na strane dlžníka, pričom jej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 300,- eur. Predmetnú

sumu sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 250,- eur, t.j. spolu 550,- eur v 10 mesačných
splátkach po 55,- eur. Z internetovej stránky Národnej banky Slovenska súd zistil, že priemerná úroková
miera z úverov pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti pri splatnosti do 1 roka vo februári 2012
predstavovala 8,42%. Zo Zmluvy je však možné výpočtom dospieť k úrokovej sadzbe 106,95% (pokiaľ
žalovaná v Zmluve uviedla sumu 250,- eur ako „Poplatok“ a v prílohe k Zmluve túto sumu rozdelila na
dve čiastky - úrok vo výške 83,33 eur a poplatok vo výške 166,67 eur, uvedená suma je nepochybne
odplatou na za poskytnutý úver a teda úrokom z úveru). Úroková miera tak viac ako 10-násobne

prevyšuje priemernú mieru úrokov z úverov poskytovaných bankami v danom období. Najvyšší súd SR
v rozhodnutí z 31.07.2009 sp. zn. 1MCdo/1/2009 vyslovil právny názor, že „Dohoda o výške úrokov
musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, akdohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy“. Z
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 05. 11. 2014 sp. zn. 3Co/114/2014 vyplýva, že „Výška zmluvných
úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je

neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery
poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností“. V danej veci súd zistil, že prevýšenie
dohodnutých úrokov je o viac ako 500 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami.
Táto okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech žalobcu ako
spotrebiteľa. Za týchto okolností je potrebné považovať dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú

v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Poplatok v takejto výške predstavuje neprimeranosť odplaty a je neprijateľnou
podmienkou spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že žalovaná ako dodávateľ vyžadovala od žalobcu ako
spotrebiteľa finančný záväzok za plnenie, ktoré mu z materiálnej stránky vôbec nie je dodané. Takéto
zmluvné dojednanie predstavuje neúnosné zaťaženie spotrebiteľa, nakoľko je mu účtovaný poplatok
bez toho, aby mu bolo poskytované aj reálne protiplnenie. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru

je podstatné to, aby sa nimi platilo iba za skutočné plnenie poskytnuté spotrebiteľovi a ktoré je v jeho
záujme. Preto potom súd považoval celú odplatu za poskytnutý úver za neprimeranú a neplatnú so
zreteľom na ustanovenie § 39 OZ. Odplata za úver je totiž rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej
zmluvy a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie. Nakoľko v
zmysle § 11 ods. 4 ZoSÚ sa žalobca z pozície spotrebiteľa domáhal určenia neplatnosti predmetnej

spotrebiteľskej úverovej zmluvy, súd žalobcovi s poukazom na vyššie uvedené, vyhovel (výrok I).

3. Súd mal ďalej za to, že Rozhodcovská zmluva, hoci sa nachádza na samostatnej listine, je
súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú žalovaná používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch
uzatvárania rovnakého druhu a neurčitého počtu zmlúv. Aj keď Rozhodcovská zmluva je obsiahnutá v

osobitnej listine a jej uzavretie nie je podmienené uzavretím spotrebiteľského úveru, tak jej podpísanie
znemožňuje voľbu spotrebiteľa rozhodnúť spor pred všeobecným súdom. Žalobca ako spotrebiteľ
nemohol rozpoznať rozdiel medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Súd
preto Rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je nepochybné, že v
danom prípade došlo k vypísaniu formulárovej zmluvy, kde dlžník (žalobca) uviedol len svoje osobné

údaje a ostatné náležitosti boli predformulované a stanovené žalovanou bez toho, aby ich žalobca mohol
akokoľvek ovplyvniť. Predmetná rozhodcovská zmluva nebola žalobcovi ponúknutá ako alternatíva, ale
ako podmienka a nevyhnutná súčasť kontraktačného procesu. Súd uzatvára, že následkom neplatnosti
Rozhodcovskej zmluvy je nutné konštatovať, že v rozhodcovskom konaní bolo o nároku žalovanej ako
veriteľky rozhodnuté orgánom, ktorý na rozhodnutie nemal oprávnenie. Na okraj je potrebné zdôrazniť

aj to, že boli porušené všeobecné záväzné predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, ako vyplýva z
odôvodnenia výroku I. Nakoľko žalobca sa včas domáhal zrušenia Rozhodcovského rozsudku a na
podklade vyššie uvedeného v zmysle ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní sú dané dôvody
na jeho zrušenie, súd žalobcovi vyhovel (výrok II). O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a čl. 17 CSP tak, že síce úspešnému žalobcovi vzniklo právo na

náhradu trov konania voči žalovanej, ale nakoľko zo spisu nevyplýva, že by žalobcovi akékoľvek trovy
vznikli a ich náhradu si ani neuplatnil, náhradu trov konania voči žalovanej mu nepriznal s prihliadnutím
na čl. 17 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalovaný, ktorým sa s poukazom

na uplatnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu, pričom si uplatnil nárok na
vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania. Tvrdenie súdu o celkovej neplatnosti zmluvy o úvere
je mylné. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platí, že neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. To znamená, že súd môže určiť za neplatné

jednotlivé neprijateľné podmienky, avšak toto ustanovenie neumožňuje súdu určiť neplatnosť celej
zmluvy pre existenciu neprijateľných podmienok (pričom žalovaný razantne odmieta, že by sa mala
zmluva posudzovať za spotrebiteľskú). Navyše, podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho
úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno

oddeliť od ostatného obsahu. Súčasne sa musí v celom rozsahu brať do úvahy vôľa konajúcich. Výklad
sa musí urobiť v kontexte s celým právnym úkonom, s prihliadnutím na každú zložku jeho obsahu.
Ďalej je treba uviesť, že z hľadiska výkladu právneho úkonu je v zmysle judikatúry ústavného súdu
potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosťprávneho úkonu popiera. Úmyslom zmluvných strán každej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a
tento úmysel je potrebné pri výklade právneho úkonu chrániť. V súvislosti s návrhom na vyslovenie
neplatnosti zmluvy o úvere ako celku, ktorej sa domáha žalobca svojím návrhom si žalovaný dovoľuje

poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 15.3.2012 v prejudiciálnom
konaním vo veci C-453/10 Pereničová, Perenič proti SOS financ, spol. s r.o. (ďalej len „rozsudok“),
ktorý je plnom rozsahu aplikovateľný aj na predmetný spor. Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku
zaoberal dvoma prejudiciálnymi otázkami Okresného súdu Prešov. Pričom prvá prejudiciálna otázka
sa vzťahovala k rámcu ochrany spotrebiteľa podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), a to v tom zmysle, či čl. 6 ods. 1
Smernice pri zistení nekalých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, umožňuje urobiť záver, že
zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre spotrebiteľa výhodnejšie. Súdny dvor Európskej
únie vo vzťahu k prvej prejudiciálnej otázke rozhodol nasledovne: „Článok 6 ods. 1 Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok, môže bez

uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať len o prípadnú
výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu zo zmluvných strán, v tomto
prípade spotrebiteľa.“ Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zároveň uviedol, že „cieľom sledovaným
normotvorcom Únie v rámci Smernice je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade
zachovať platnosť zmluvy ako celku, a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé

podmienky.“ Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku taktiež zaoberal aj kritériami, ktoré umožňujú
posúdiť, či zmluva môže naďalej existovať bez nekalých podmienok, pričom uviedol, že „tak znenie
článku 6 ods. 1 Smernice, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty ekonomických činností hovoria
v prospech objektívneho prístupu pri výklade tohto ustanovenia, takže... situáciu jednej zo zmluvných
strán, v tomto prípade spotrebiteľa, nemožno považovať za rozhodujúce kritérium pre budúci osud

zmluvy.“ Vo vzťahu k odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú prejudiciálnu otázku žalovaný
uvádza, že rozsudok jasne a jednoznačne potvrdil, že cieľom čl. 6 ods. 1 Smernice nie je povinnosť
členských štátov nariadiť neplatnosť celej zmluvy. Navyše, pri určovaní, či zmluva môže existovať
bez nekalých podmienok je súd v zmysle rozsudku povinný prihliadať výlučne na objektívne kritériá.
V tomto smere je teda podľa európskeho práva irelevantné, či by prípadné vyhlásenie neplatnosti

zmluvy ako celku bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že
vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy o úvere ako celku tak, ako to navrhuje žalobca nemá žiadnu oporu
v ustanoveniach vnútroštátneho a ani európskeho práva. Žalovaný poukázal na rozsudok Okresného
súdu Bratislava I, sp. zn. 9C/150/2014, rozsudok Okresného súdu Malacky, sp. zn. 6C/129/2016 zo dňa
18.4.2017.

5. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, platného v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere je neprijateľnou podmienkou dojednanie ktoré umožňuje, aby bol spor medzi stranami riešený
v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom. Žalovaný má
za to, že Rozhodcovská zmluva spĺňa všetky náležitosti podľa platných právnych predpisov v čase

jej uzatvorenia. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z
tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalovaného, aby spory so žalovaným riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. V zmysle rozhodcovskej zmluvy článku II - predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza:

zmluvné strany sa dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred Stálym
rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo
pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde. Z toho jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a žalobca sa mal možnosť
v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Odvolateľ podporne poukázal na rozhodnutie

Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn 14C/214/2014, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 12Cb/114/2014-104.
Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa
nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju
podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách.
Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Žalobca má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť,
na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť
rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovskéhokonania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade
platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods. 2 ZoRK upravujúceho náležitosti
rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených otázkach podľa ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 13.11.2017, sp. zn. 2Er/1464/2015, rozsudok Okresného súdu Svidník, sp. zn. 6C/176/2014-75.
Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania
žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na
vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa

k predloženým dôkazom druhej strany.

6. Ak ide o rozhodovanie na Stálom rozhodcovskom súde pri ustanovení rozhodcov sa vychádza
z rokovacieho poriadku súdu, pokiaľ sa strany nedohodli na osobe rozhodcu. V prípade, že obe
strany rozhodcovskú doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím podpisom vyslovili súhlas
s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke/zmluve. Sporová

strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného
rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Ak bola rozhodcovská doložka
alebo zmluva jasne a určite formulovaná aj s uvedením mena rozhodcu a podpísaná zástupcami oboch
strán, každá z nich mala možnosť vzniesť námietky voči uvedenej osobe rozhodcu. Nedošlo tak k
porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní pri menovaní osoby rozhodcu, lebo druhá strana sa

rozhodla slobodne o podpísaní doložky a mala možnosť vyjadriť nesúhlas s jej menovaním. Ak by mal
predsa len dlžník, v tomto konaní žalobca pochybnosti o stanovenou rozhodcovi a domnieval sa, že ide o
sudcu, ktorý rozhoduje zaujato a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti. V takomto prípade
môže každá strana použiť postup podľa § 9 ZoRK a vzniesť námietku predpojatosti voči rozhodcovi,
o ktorých sa dozvedela buď z oznámenia rozhodcu o vzťahu k veci alebo k stranám, alebo z iných

dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po ustanovení rozhodcu.
Mal možnosť tak urobiť v žalobnej odpovedi, nakoľko v každom a jednom prípade je zasielaná výzva na
žalobnúodpoveď.Otázkourozhodcovskejzmluvybolaajdohodaospôsoberozhodcovskéhokonania,či
sa uskutoční formou ústneho pojednávania, alebo bude mať formu písomného konania. Zmluvné strany
sisícedohodlipísomnékonanie,čovšaknevylučovaloabysakonanieuskutočniloústnouformou,akoto

jedna zo strán požiada. V tomto prípade takáto žiadosť, ani námietky voči forme konania podaná nebola.
Napriek tomu, rozhodca je však povinný vykonať navrhnuté dôkazy aj v prípade písomného konania a
riadne odôvodniť, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nepovažuje za potrebné uskutočniť Žalovaný
odmieta akékoľvek argumenty žalobcu, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola
individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej

zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku
neprijateľnú v zmysle naznačovanom žalobcom. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu
má dlžník/klient (v tomto prípade žalobca) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie.
Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.j. k jeho
protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu

ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo
priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na
rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná). Následky tohto
procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva.

7. Podľa ustanovenia § 19 ZoRK podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky, ako
keby bola žaloba podaná na súd. Po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a
rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom. Znamená to teda prekážku litispendencie
pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Podľa § 106 ods.
3 OSP ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr, než došlo k súdnemu konaniu, preruší súd konanie

o neexistencii, neplatnosti alebo zániku zmluvy až do doby, než sa v rozhodcovskom konaní rozhodne
o právomoci alebo vo veci samej. Takýmto záverom nie je naviac vôbec dotknuté právne postavenie
spotrebiteľa. Ten má predsa možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z
titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní.
Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania

okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva v čase
jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom
alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Žalovaný
je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych predpisov(v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy) a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.
Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov.
Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (avšak žalovaný

popiera, že by sa v danom prípade jednalo o spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch) vyplýva jednoznačne z ustanovení pôvodného Zákona o spotrebiteľských
úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného Zákona o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v
znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv

o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/
ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a
účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Tento záver je
uvedenýo.i.ajvodbornejliteratúre:Raban,P.:Autorizovanírozhodcoviaaleboadjudikátori?Jeefektívne
zabezpečená spravodlivosť v spotrebiteľských vzťahoch? Bulletin advokacie, 2010, č. 6, s. 18. Treba len
zdôrazniť, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej

úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie
nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii.

8. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z
odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne

riešenie spotrebiteľských sporov. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch
vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľských sporoch bola priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca
2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č.
C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov

č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za
neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských
sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená o.i. aj
Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007,
ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 1. marca 2011, sp. zn. 19Co 481/2010

publikovaného na www.profipravo.cz. Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn.
23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že
rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý
podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnomprípadejunemožnoponímaťakoobranujehoľahkomyseľnostianezodpovednosti.Prípustnosť

rozhodcovskejdoložkyvspotrebiteľskomsporepotvrdilNajvyššísúdČRajsvojímuznesenímzodňa28.
apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn.
32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej
doložky vylúčené bolo publikované pod číslom C 7386 v Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako
aj v systéme www.beck-online.cz. Odborná literatúra použitie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom

spore pripúšťa, pričom žalovaný odkazuje na: Hulmák, M. - Tomančáková, B.: Rozhodcovské konanie
ako vhodný prostriedok riešenia sporov medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Obchodnoprávna revue,
2010, č. 6 a 7, s. 168 a nasl. a 189 a nasl.; Nový, Z.: Spotrebiteľské úvery a rozhodcovské konanie.
Jurisprudence, 2010, č. 7, s. 22 a nasl..

9. Rozhodcovská zmluva ako dokument na samostatnom liste papiera môže, ale rovnako nemusí
byť uzavretá spolu so zmluvou o úvere. Následne preto, v prípade, že žiadateľ o úver uzavrie
rozhodcovskú zmluvu, pri vzniku sporu zo zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi
rozhodcovským a súdnym konaním (nakoľko sa jedná o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu). V
prípade, že rozhodcovskú zmluvu žiadateľ neuzavrie, eventuálny spor zo zmluvy o úvere sa bude riešiť

súdnou cestou. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu,
t.j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve veriteľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o
právnuochranunapríslušnýorgán,atobuďnazákladevoľbymedzirozhodcovskýmasúdnymkonaním,
alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská zmluva) alebo priamo
na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská zmluva výhradná). Následky

tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Ako z vyššie
uvedeného vyplýva, v prípade rozhodcovskej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku. Medzi žalobcom a žalovaným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská
zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Zároveň žalovanýpoukazuje, že žalobca svojím podpisom zo dňa 31.05.2013 vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej
zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch
uzatvoreniatejtorozhodcovskejzmluvy.Žalobcasvojímpodpisomakovážnym,zrozumiteľnýmaurčitým

prejavom vôle súhlasil s uzavretím.

10. Žalobca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril, navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, s poukazom na nekalú činnosť žalovaného.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379

CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je dôvodné v celom rozsahu ako vecne správne potvrdiť
(§ 387 ods. 1 CSP).

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z odvolacej argumentácie uplatnenej

žalovaným, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie vedúcich
k plnému vyhoveniu žalobe a to tak v určení, že predmetná zmluva je neplatná, ako aj v zrušení
rozhodcovského rozsudku.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 13.02.2012 uzavrel žalovaný na strane veriteľa a žalobca na strane

dlžníka úverovú zmluvu č. 207300400, pričom jej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 300,- eur.
Predmetnú sumu sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 250,- eur, t.j. spolu 550,- eur v 10
mesačnýchsplátkachpo55,-eur.Ročnápercentuálnamieranákladov(RPMN)bolavyjadrená327,51%.

14. Z Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 13.02.2012 vyplynulo, že ju uzavreli strany konania, pričom

jej obsah je pojatý do samostatnej listiny. Zmluvné strany sa v čl. II. dohodli riešiť všetky spory
vzniknuté z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom
rozhodcovskom súde alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde. Z Rozhodcovského rozsudku súd zistil, že žalobca, ktorý

v rozhodcovskom konaní vystupoval na strane žalovaného bol zaviazaný v prospech žalovanej (v
rozhodcovskom konaní na strane žalobcu) na zaplatenie istiny vo výške 190,- eur, známeho úroku vo
výške 15,19 eur, poplatku 170,- eur, úroku vo výške 32% ročne zo sumy 190,- eur od 18.04.2012 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 360,- eur od 21.08.2012 do zaplatenia
a náhrady trov konania. Podľa doručenky Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa

17.10.2014.

15. Ako prvým bolo potrebné zaoberať sa existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení, že predmetná úverová zmluva je neplatná. Nie je pritom sporné, že žaloba v časti,
ktorou sa žalobca domáha určiť, že daná zmluva je neplatná, je žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Z

odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa touto otázkou nezaoberal,
ust. § 137 písm. c) CSP na vec neaplikoval, existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na
požadovanom určení nezdôvodnil.

16. V zmysle § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.17. Súd prvej inštancie v predmetnej veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol dňa 16.01.2019. S
účinnosťou od 1.1.2018 pritom platilo ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej aj ZoSÚ), v zmysle ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou. Teda predmetný osobitný predpis dáva právo spotrebiteľovi bez ďalšieho žalobou na
súd sa domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle cit. ust. § 137 písm.
c/ CSP pritom platí, že v danom prípade naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať,
keďže vyplýva priamo z osobitného predpisu. Nie je pritom rozhodné, že predmetné ustanovenie v

čase začatia predmetného konania doručením žaloby na okresný súd dňa 12.11.2014 nebolo účinné,
podstatným je, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (aj odvolacieho) účinné bolo a oprávňovalo
žalobcu na domáhanie sa žalobou určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez osobitného
preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

18. Ďalšou podstatnou spornou otázkou bolo posúdenie neplatnosti celej úverovej zmluvy z dôvodu

dojednania neprimerane vysokých úrokov.

19. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému zisteniu, keď
z internetovej stránky Národnej banky Slovenska zistil, že priemerná úroková miera z úverov pri
spotrebiteľských úveroch pre domácnosti pri splatnosti do 1 roka vo februári 2012 predstavovala 8,42%.

Zo Zmluvy je však možné výpočtom dospieť k úrokovej sadzbe 106,95% (pokiaľ žalovaná v Zmluve
uviedla sumu 250,- eur ako „Poplatok“ a v prílohe k Zmluve túto sumu rozdelila na dve čiastky - úrok
vo výške 83,33 eur a poplatok vo výške 166,67 eur, uvedená suma je nepochybne odplatou na za
poskytnutý úver a teda úrokom z úveru). Úroková miera tak viac ako 10-násobne prevyšuje priemernú
mieru úrokov z úverov poskytovaných bankami v danom období. Žalovaný v odvolaní tento záver súdu

prvej inštancie nijako nenamietal.

20. Pri dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi len ten
veriteľ, ktorý požaduje od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu za
užívanie poskytnutej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým

spôsobom. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery
za neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška
úrokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov.

21. Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata nesmie
podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch. Pod pojem odplata obvyklá na finančnom trhu je potrebné pritom zahrnúť aj
odplatu obvykle požadovanú komerčnými bankami pri poskytovaní spotrebiteľských úverov.

22. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občiansko-právnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/137/2003 Najvyšší súd
SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 O.z. treba považovať

úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a
princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v Náleze z 28.02.1995 sp. zn. PL ÚS
10/95, ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky MS SR č. 45/1964 Zb. s ustanovením §
658 ods. 1 O.z. okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky predmetom zmluvnej voľnosti medzi
účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť

v súlade s ustanovením § 39 O.z., teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia
súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými
mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška
zmluvne dohodnutých úrokov zo spotrebiteľského úveru.

23. Dojednanie úrokov v neprimeranej výške je v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti
dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho
pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe
peňažných ústavov (1 Cdo 57/2005 NS SR; ZSP č. 35/2010).24. Podľa rozsudku NS ČR sp.zn. 21 Cdo 1484/2004 nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že
neprimerane vysoké úroky dohodnuté pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce

všeobecne uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným
princípom spoločenského poriadku, a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda ktorou boli pri
peňažnej pôžičke dohodnuté neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka).

25. Odvolací súd poukazuje na ďalšie rozhodnutia, ktoré odôvodňujú záver o určení neplatnosti zmluvy

o úvere (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011, rozhodnutie NS SR sp.
zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009, rozsudok Krajského súdu v Prešove v spore sp. zn. 6Co 59/2014
a sp.zn. 18Co 298/2014, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co 623/2014).

26. Aj keď ustanovenie o civilnom-právnej úžere (§ 39a Občianskeho zákonníka ).

49. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie
prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany
takúto právomoc delegovali. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nie je možné odvodiť, že
spotrebiteľovibolnávrhnajejuzavretieponúknutýatentomalmožnosťbuďnávrhprijaťaleboodmietnuť.
Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená vo forme vopred pripravenej

formulárovejzmluvy,vktorejboldodávateľomvopredzvolenýkonkrétnyrozhodcovskýsúd,jezrejmé,že
dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej dohody ovplyvniť. Význam rozhodcovskej doložky je
osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného

textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi
podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje.

50. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu a tak ťažko možno očakávať od spotrebiteľa, aby v tom čase vedel
riadne vyhodnotiť aj možnosť odstúpenia od predmetnej zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka,
ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú

doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Rozhodcovská zmluva bola v postate uzavretá v záverečnej
fázedojednaniazmluvyoúvereatakajkeďtátozmluvajesamostatnoulistinou,vpraximoholspotrebiteľ
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu. V tejto súvislosti nemá žiadnu právnu relevanciu ustanovenie čl. 2 bod 3 Rozhodcovskej
zmluvy, podľa ktorého žalobca ako dlžník mohol od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 10

kalendárnych dní od uzatvorenia tejto zmluvy, pretože neprijateľná zmluvná podmienka spôsobuje jej
absolútnu neplatnosť a od absolútne neplatného právneho úkonu nemožno potom platne odstúpiť.

51. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tietozávery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k
porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

52. Z uvedeného tak vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal
a nemal možnosť výberu, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným
dojednaniam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ktoré vyvolal dodávateľ - žalovaný ako prvý. To je aj
v praxi najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolací súd má za to,
že rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu

v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už
povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo
možnoodôvodniťajrozsahomnárokovplynúcichzoštandardneformulovanejzmluvy.Taktoformulovaná

a zakotvená rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne dojednaná, pričom žalovaný má dokázať, že si so spotrebiteľom individuálne
vyjednal rozhodcovské konanie predmetnou rozhodcovskom doložkou, o čom však nedoložil žiadne
relevantnélistinnédôkazy,pričomnútispotrebiteľaneodvolateľnesapodrobiťrozhodcovskémukonaniu.
V takomto prípade uplatnenie si práva žalovaného ako dodávateľa na rozhodcovskom súde predstavuje

naviac zo strany žalovaného ako dodávateľa výkon práv, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (uznesenie
Ústavného súdu SR z 24.02.2011, IV.ÚS 55/201-19) a ako taký je podľa 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatným právnym úkonom a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho
posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorých vzťah teória
a prax najvyššie označuje za fakticky nerovným nevyváženým nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že
takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.

53. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov o neplatnosti rozhodcovskej doložky potom nebola a

ani nie je v predmetnej veci daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, na prejednanie návrhu
žalovaného, ktorým sa proti žalobkyni domáhal zaplatenia sumy 190,- Eur s príslušenstvom. Preto
okresný súd z dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní
napadnutý rozhodcovský rozsudok správne zrušil.

54. Vzhľadom na uvedené prijaté závery sa odvolací súd viac nezaoberal ďalšou už irelevantnou
odvolacou argumentáciou žalovaného. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalovaného
zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú

argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

55. Keďže s poukazom na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie správne vyhovel žalobe v celom
rozsahu, odvolací súd po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalovaného potom rozsudok

súdu prvej inštancie, ako vo všetkých výrokoch vecne správny vrátane závislého a vecne správneho
výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

56. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. žalobcovi ako úspešnej strane sporu vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, odvolací súd však vychádzal z toho, že žalobcovi

v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, keď si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto
bolo dôvodné žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.

57. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).