Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/251/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714207934
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1714207934.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci Midas Investments Ltd., Dixar
House, Fort Charles, Charlestown, Ostrov Nevis, St. Kitts and Nevis, reg.č. 40148 v obchodnom registri
Ostrova Nevis, proti žalovaným v I. rade: I. G. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom T., H. č. 7, zastúpený
Pavlom Jánošíkom, Pezinok, Kučišdorfská dolina č. 4, v II. rade: D.. Q. H. , narodený dňa XX.X.XXXX,

bytom R., M.M. U. č. XX, v III. rade: EXEDRA s.r.o., IČO: 36 228 001, Šaľa, P. Pázmaňa č. 49/3, žalovaní
v II., III. rade zastúpený spoločnosťou LÖWY & LÖWY s. r. o., IČO: 47 236 230, Bratislava, Slowackého
č. 56, za ktorú koná JUDr. Alexandra Kotrecová, PhD. LLM, o určenie existencie záložného práva,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. decembra 2018, č.k. 10 C
222/2014-1932, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. decembra 2018, č.k. 10 C 222/2014-1932,
- vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,

- vo výroku II., ktorým uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania v plnom rozsahu,
m e n í tak, že žalovaným v I., II., III. rade, každému, priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 100 %.

II. Žalovaným v I., II., III. rade, každému, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 10.12.2018, č.k. 10 C 222/2014-1932, I. žalobu
zamietol; II. žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania v plnom rozsahu. Vychádzal
zo žaloby doručenej súdu dňa 2.9.2014, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je záložným veriteľom
nehnuteľností evidovaných katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku, pre katastrálne územie
Pezinok, obec Pezinok, okres Pezinok, na liste vlastníctva č. XXXX, parcely registra „C“, a to pozemkov
parcelné č. XXXX/X o výmere X.XXX m2, druh pozemku lesné pozemky; parcelné č. XXXX/X o výmere
X.XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; parcelné č. XXXX/X o výmere XXX m2, druh

pozemku lesné pozemky; parcelné č. XXXX/X o výmere X.XXX m2 druh pozemku trvalé trávne porasty;
parcelné č. XXXX/X o výmere X.XXX m2, druh pozemku lesné pozemky; parcelné č. XXXX o
výmere X.XXX m2, druh pozemku ostatné plochy; parcelné č. XXXX o výmere XX m2, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria; parcelné č. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy
a nádvoria; parcelné č. XXXX o výmere X.XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;
stavba so súpisným č. XXXX postavená na pozemku parcelné č. XXXX, popis stavby chata; stavba

bez súpisného čísla postavená na pozemku parcelné č. XXXX, popis stavby Budova olej. Hosp., na
základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 27.6.2008 v znení zmlúv o
postúpení pohľadávky zo dňa 3.9.2012 a dňa 12.12.2012. Predmetom žaloby bolo pôvodne aj určenieexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam evidovaných katastrálnym odborom Okresného úradu v
Pezinku, pre katastrálne územie Pezinok, obec Pezinok, okres Pezinok, na liste vlastníctva č. XXXX;
táto časť sporu týkajúca sa výlučne žalovaného v I. rade bola vylúčená na samostatné konanie na

pojednávaníkonanomdňa10.12.2018.Žalobcasvojužalobuodôvodniltým,žezáložnéprávoksporným
nehnuteľnostiam nemohlo zaniknúť s poukazom na vlastníctvo pohľadávky zabezpečenej práve týmto
právnym inštitútom. Je majiteľom pohľadávky voči J. E., ktorá vznikla zo zmluvy o splátkovom úvere
zo dňa 27.6.2008 poskytnutého spoločnosťou Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930 s tým, že táto bola
zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č.

XXXX, toho času vo vlastníctve spoločnosti GATEX, spol. s r.o., IČO: 31 343 082. Dňa 3.9.2012 banka
postúpila pohľadávku na spoločnosť RS TEAM Bratislava s.r.o., IČO: 36 701 980 a dňa 12.12.2012
došlo k ďalšiemu postúpeniu pohľadávky, na neho. Dňa 25.9.2013 bolo záložné právo k
sporným nehnuteľnostiam, ako aj výkon tohto záložného práva z listu vlastníctva č. XXXX vymazané na
základe kvitancie predloženej záložcom (GATEX) vystavenej D., ktorý mal konať v jeho mene. Následne
Okresný úrad v Pezinku, katastrálny odbor, na základe návrhu GATEX povolil vklad nového vlastníka

k sporným nehnuteľnostiam v osobe žalovaného v I. rade a zároveň bolo na nich zriadené nové
záložné právo v prospech spoločnosti K.S.I., spol. s r.o., IČO: 31 329 357. Má za to, že J. Terry ako
jeho zakladateľ a registrátor, nikdy nebol oprávnený konať v jeho mene, nakoľko oprávnenými osobami
sú odo dňa 12.1.2012 výlučne riaditelia - WKI Trust S.A. dňom 12.4.2012, Florian Karrer ako prezident
dňom 12.4.2012 a Mortimer John Walters ako tajomník a pokladník dňom 12.4.2013, rovnako i

Emil Sisak na základe plnomocenstva zo dňa 18.12.2012. Kvitancia bola predložená contra legem,
spochybňuje ju aj z dôvodu, že k deklarovanému započítaniu, teda k zániku záložného práva nemohlo
dôjsť,pretoženebolisplnenéhmotnoprávnepredpokladyprezánikzabezpečenejpohľadávky.Naliehavý
právny záujem je daný výmazom sporného záložného práva z katastra nehnuteľností a zriadením
nového záložného práva.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadrením strán sporu,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový
stav veci. Odo dňa 11.6.2008 bola vlastníkom sporných nehnuteľností spoločnosť GATEX (č.l. 1312
spisu), ktorá zriadila zmluvou zo dňa 27.6.2008 (č.l. 11 spisu) na týchto nehnuteľnostiach záložné právo

v prospech banky na zabezpečenie poskytnutého úveru S. E. zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXX/
XXXX z rovnakého dňa (č.l. 7 spisu) v znení jej troch dodatkov zo dňa 31.7.2009, 21.9.2009 a 29.6.2010
(č.l. 83, 86 a 88 spisu); záložné právo vzniklo (t.j. bolo zapísané do katastra nehnuteľností) dňa 8.7.2008
(č.l. 1280 spisu). Zabezpečená pohľadávka bola zmluvou zo dňa 3.9.2012 (č.l. 67 spisu) postúpená
na spoločnosť RS TEAM Bratislava, ktorá sa stala novým vlastníkom zabezpečenej pohľadávky a

následne táto spoločnosť ďalšou zmluvou zo dňa 12.12.2012 (č.l. 15 spisu) postúpila túto pohľadávku
na žalobcu, obe zmeny v osobe záložného veriteľa boli riadne zapísané v katastri nehnuteľností (č.l.
1280 spisu). Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 12.12.2012 uzavrel za žalobcu p. Sisak, ktorý
mal byť na tento právny úkon splnomocnený plnomocenstvom zo dňa 18.12.2012 (č.l. 31 spisu, plná
moc je apostilovaná), neskôr žalobca predložil aj plnomocenstvo zo dňa 19.4.2012 (č.l. 1873-1885

spisu, žalobca v konečnom štádiu konania predložil plnú moc s apostilou). Po postúpení zabezpečenej
pohľadávky na žalobcu došlo pod pol. v.z. 2324/13 (č.l. 1280 spisu) k výmazu záložného práva z
katastra nehnuteľností na základe kvitancie žalobcu zo dňa 2.8.2013 podpísanej v zastúpení jeho
riaditeľa p. Terryho (č.l. 20-21 spisu). Po výmaze záložného práva z listu vlastníctva č. XXXX boli sporné
nehnuteľnosti prevedené zo spoločnosti GATEX (t.j. pôvodného záložcu, toho času aktuálneho vlastníka

nehnuteľností) s právnymi účinkami vkladu ku dňu 24.9.2013 na spoločnosť Dojazd (č.l. 1315-1316
spisu), ktorá sporné nehnuteľnosti ihneď (zmluvou zo dňa 25.9.2013) previedla na žalovaného v I. rade
s právnymi účinkami vkladu ku dňu 27.9.2013 (č.l. 1319-1323 spisu), pričom na nehnuteľnostiach bolo
zriadené nové záložné právo v prospech spoločnosti K.S.I. Na základe uznesenia Okresného súdu
Bratislava II. zo dňa 3.12.2015, č.k. 57 Er 3306/2015-22, vykonal kataster nehnuteľností ďalšiu zmenu

v osobe vlastníka k sporným nehnuteľnostiam, novým vlastníkom sa stala udelením príklepu na dražbe
dňa 18.9.2015 spoločnosť Euro Personal Service (č.l. 1325 spisu), ktorá scudzila kúpnou zmluvou
sporné nehnuteľnosti na René Arbica s právnymi účinkami vkladu ku dňu 31.5.2017 (č.l. 1335-1337
spisu), ktorý tieto previedol zámennou zmluvou na žalovaného v II. rade s právnymi účinkami vkladu
ku dňu 22.6.2017 (č.l. 1338-1341 spisu). Žalovaný v II. rade následne previedol sporné nehnuteľnosti

kúpnou zmluvou na žalovaného v III. rade s právnymi účinkami vkladu ku dňu 27.3.2018 (č.l.
1342-1345 spisu). Ďalej uviedol, že vo vzťahu k žalobnému petitu, žalobca podal tzv. určovaciu žalobu
podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (úprava účinná do 30.6.2016) a podľa úpravy účinnej od 1.7.2016 podľa § 137
písm. c/ C.s.p., ktorá sa aplikuje s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pravdepodobneCivilného sporového poriadku, poznámka odvolacieho súdu) aj v tomto konaní. Podľa oboch civilných
kódexov je danosť naliehavého (kvalifikovaného) právneho záujmu conditio sine qua non procesnej
prípustnosti takejto žaloby, ktorú súd skúma ex offo a je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich

skutočností tých pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia
právnych povinností iným subjektom. Žalobca preukázal danosť naliehavého právneho záujmu na
určenie existencie záložného práva, pretože nie je v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX
(pričom toto vzniká s poukazom na § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka zápisom do katastra
nehnuteľností) a podľa názoru žalobcu bolo vymazané v rozpore so zákonom. Existenciu záložného

práva odmieta nielen aktuálny vlastník, ale i predchádzajúci vlastníci sporných nehnuteľností vrátane
všetkých žalovaných a iných osôb zainteresovaných do sporu ďaleko presahujúceho predmet tohto
konania. Medzi žalovanými v I., II., III. rade a žalobcom, ktorý sa považuje za vlastníka zabezpečenej
pohľadávky (všetci žalovaní to namietajú), existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, ktorý
nemožno odstrániť inak než rozhodnutím súdu prostredníctvom určovacej žaloby. Dodal, že predmetom
konania nie je otázka, či kataster postupoval alebo nepostupoval správne pri zápise vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam pred alebo po začatí tohto súdneho konania, uvedená otázka, aj napriek
tomu že sa k nej strany vyčerpávajúcim spôsobom venovali vo svojej skutkovej i právnej argumentácii,
nemá žiaden priamy súvis s meritom veci a v tomto súdnom konaní sa ňou ani nemožno zaoberať,
nie je správnym súdom, ani nekoná v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z uvedených dôvodov ani nepripustil

dôkazy navrhnuté stranami, ktoré mali preukazovať nespôsobilosť listín vo vzťahu k zápisu zmien k
sporným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností. Žalobca vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii
uviedol, že ju považuje i s poukazom na časté prevody sporných nehnuteľností za preukázanú a
zotrval aj na existencii naliehavého právneho záujmu, pretože žiaden z orgánov, ani súd v rámci
správneho súdnictva nemôže rozhodnúť o existencii záložného práva. Vykonal všetky kroky a procesné

postupy, ktorými sa mohol domôcť svojho práva, využil všetky inštitúty zákona, rovnako informoval aj
o možnom spáchaní trestného činu. Namietol započítanie zabezpečenej pohľadávky, keď oznámenie
o započítaní malo byť doručované neštandardným spôsobom. Jediný argument, ktorý je namieste
zvážiť, je existencia exekučnej dražby, o tejto nevedel a tak nemohol podať excidenčnú žalobu. Konanie
žalovaného v I. rade smerujúce k exekučnej dražbe označil za účelové, čo nesvedčí v prospech jeho

dobromyseľnosti. V spojení s personálnou prepojenosťou dotknutých osôb sa jedná o zneužitie práva,
ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Žalovaný v I. rade poukázal najmä na postúpenie zabezpečenej
pohľadávky z banky za veľmi nápadne výhodných podmienok. Vo vzťahu k realizovanej exekučnej
dražbe uviedol, že on sám sporné nehnuteľnosti nezaťažil, nerealizoval žiaden právny úkon smerujúci
k ich zaťaženiu. Žalovaní v II., III. rade prisvedčili argumentácii žalovaného v I. rade a spochybnili

nevedomosť žalobcu o dražbe s poukazom na priebeh takejto dražby v zmysle zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov. Žalobca dňa 21.6.2018 predložil plnomocenstvo na právne úkony v Slovenskej republike
udelené v prospech p. Sisaka zo dňa 19.4.2012 a v tejto súvislosti namietol výsluch p. Sisaka zo dňa
9.6.2016, v ktorom mal tento vylúčiť existenciu tejto plnej moci, tento dôkaz považuje za neprípustný a za

irelevantný, otázka obvineného mala byť sugestívna, odpoveď p. Sisaka poznačená časovým odstupom
a neprítomnosťou žalobcu a jeho právneho zástupcu na tomto výsluchu. Zastáva právny názor, že s
poukazom na všetky okolnosti konanie p. Sisaka akceptoval a aj bez existencie plnej moci zo dňa
19.4.2012 by došlo k jeho dodatočnému schváleniu právneho úkonu, čo okrem iného potvrdzuje už len
samotné podanie žaloby (uplatnenie nárokov z postúpenej pohľadávky v tomto súdnom konaní, resp.

v predchádzajúcich súdnych konaniach). K exekučnej dražbe dodal, že podľa jeho názoru (v reakcii na
predbežný názor súdu prezentovaný na prvom pojednávaní) je otázka dobromyseľnosti nadobúdateľa
v súvislosti s prechodom záložného práva irelevantná. Následne dobromyseľnosť žalovaných, resp.
ktoréhokoľvek z nadobúdateľov sporných nehnuteľností počnúc vydražiteľom v exekučnej dražbe,
namietol s poukazom na ich personálne prepojenie a záznamy o vedených súdnych sporoch vo verejne

dostupnýchevidenciáchkatastra.Vovzťahukabsentujúcejapostilenaplnomocenstvezodňa19.4.2012
konštatoval, že táto nie je s poukazom na charakter zmluvy o postúpení pohľadávok (v ktorej nemusia
byť overené podpisy) potrebná a doplnil, že by zabezpečil prítomnosť p. Sisaka, ktorý by potvrdil, že
akceptuje postúpenie pohľadávky a je jej veriteľom. Žalovaní v I., II., III. rade s poukazom na obsah
plnomocenstva zo dňa 19.4.2012 spochybňovali jeho pravosť a vyjadrili presvedčenie, že s poukazom

na zákaz navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konaní je prechod záložného práva v exekučnej
dražbe vylúčený. Žalobca zotrval na svojej argumentácii a vo vzťahu k prechodu záložného právo v
exekučnej dražbe poukázal na nutnosť rozlíšenia medzi záložným a vlastníckym právom, ktoré v prípade
exekúcie na rozdiel od práva záložného zaniká, pričom vlastníkovi svedčí na obranu inštitút excindačnejžaloby. Záložné právo na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX nezaniklo žiadnym
zo spôsobov predpokladaných zákonom, vytrvalo bez ohľadu na všetko, je legitímnym vlastníkom
pohľadávky. Žalovaný v I. rade uviedol, že záložné právo k sporným nehnuteľnostiam zaniklo minimálne

štyrmi spôsobmi, a to započítaním, potom podľa § 151ma ods. 3 a § 151md Občianskeho zákonníka,
ako aj § 61 Exekučného poriadku. Žalovaní v II., III. rade dodali, že v rozhodnom čase kedy prebiehala
exekučná dražba bol skutočne vedený súdny spor o určenie existencie záložného práva s tým, že
samotný žalobca mal podľa ich názoru možnosti ako spochybniť dobromyseľnosť vydražiteľa v priebehu
exekučnej dražby.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/, § 185
ods. 1, ods. 2, § 191 ods. 1, § 205 C.s.p., § 151b ods. 1 veta prvá, § 151e ods. 2, § 151c ods.
3, § 151h ods. 1, § 151ma ods. 3 veta prvá, § 151md písm. f/ druhá časť vety, § 132 Občianskeho
zákonníka, § 150 ods. 2, § 153 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku, účinný od 1.1.2015 do
22.12.2015, § 52 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a dôvodil

tým, že s poukazom na zánik záložného práva viaznuceho k sporným nehnuteľnostiam schválením
príklepu, aj napriek tomu, že žalobca bol preukázateľne hmotnoprávnym nositeľom práva, nemohol
žalobe vyhovieť. Uviedol, že vykonaným dokazovaním a zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že
záložné právo k sporným nehnuteľnostiam bolo zriadené na základe zmluvy zo dňa 27.6.2008 a
vzniklo zápisom do katastra nehnuteľností dňa 8.7.2008. V čase, keď bol vlastníkom zálohu ešte

pôvodný záložca (GATEX) došlo k výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností na základe
kvitancie žalobcu ako vlastníka zabezpečenej pohľadávky, toto malo zaniknúť započítaním. Žalobca
namietal, že k zániku zabezpečenej pohľadávky započítaním nedošlo, záložné právo nezaniklo ani
iným spôsobom, stále trvá a výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností označil za nezákonný z
dôvodu, že kvitancia nebola vystavená oprávnenou osobou, pričom upriamil pozornosť na vzájomné

prepojenie žalovaných v I., II., III. rade i ďalších osôb spätých s týmto prípadom, t.j. nielen vlastníkov
sporných nehnuteľností (sporná nehnuteľnosť v priebehu konania opakovane, v relatívne krátkych
časových intervaloch, menila vlastníka) ale i ostatných osôb rozličným spôsobom zapletených do
skutkových okolností zisteného skutkového stavu, vrátane zamestnancov exekučného úradu, ktorý
realizoval exekučnú dražbu sporných nehnuteľností. Žalobca okrem toho poukázal na to, že v čase

exekučnej dražby bolo žalovanému v I. rade, ktorý vystupoval ako povinný, bolo neodkladným opatrením
(podľa už neaktuálnej zákonnej úpravy predbežným opatrením) v tomto konaní zakázané s týmito
nehnuteľnosťami nakladať a tak jeho uznanie dlhu notárskou zápisnicou, ktoré bolo dôvodom na začatie
exekúcie, považuje za protiprávne a účelové. Žalovaní v I., II., III. rade oproti tomu zotrvali primárne
na argumentácii, podľa ktorej zachovanie v katastri nezapísaného záložného práva po exekučnej

dražbe nie je možné, spochybnili aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu, že p. Sisak nebol v
mene žalobcu oprávnený podpísať zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 12.12.2012, takže mu
táto pohľadávka ani nepatrí. Výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností bol vecne správny,
pretože zabezpečená pohľadávka skutočne zanikla započítaním oproti škode vzniknutej mimoriadnym
zosplatnením úveru p. E. zo strany banky v rozpore s dohodnutými zmluvnými podmienkami. Žalovaní,

najmä žalovaný v I. rade, v priebehu celého konania tvrdili, že okolnosti postúpenia pohľadávky na
žalobcu malo v skutočnosti kriminálne pozadie, keď zodpovednou osobou za momentálny stav, kedy
je poškodenou osobou v skutočnosti najmä žalovaný v I. rade, p. D. a p. E. (pôvodný dlžník), je p.
Kočner. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobe nemožno vyhovieť z dôvodu, že sporné nehnuteľnosti
boli vydražené v exekučnej dražbe, ktorej zákonnosť nebola relevantným spôsobom spochybnená

a schválením príklepu uznesením Okresného súdu Bratislava II. v konaní vedenom pod sp.zn. 57
Er 3306/2015 sa stali vlastníctvom vydražiteľa (spoločnosť Euro Personal Service) bez zaťaženia
záložným právom. Charakter exekučnej dražby podľa jeho názoru vylučuje prechod či prevod záložného
práva, ak toto nebolo zapísané v katastri nehnuteľností bez ohľadu na to, či údaje zapísané na liste
vlastníctva, v tomto prípade č. XXXX, korešpondovali s faktickým stavom alebo nie. V prípade sporného

záložného práva nie je smerodajné, či toto pred udelením príklepu viazlo na sporných nehnuteľnostiach,
alebo či už neexistovalo (t.j. zaniklo následkom započítania ako tvrdia žalovaní v I., II., III. rade) ale
to, že vydražiteľ sporných nehnuteľností nadobudol k týmto vlastnícke právo rozhodnutím štátneho
orgánu podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku. Na takto
vydražené nehnuteľnosti je nutné s poukazom na § 153 ods. 4 Exekučného poriadku aplikovať § 151h,

§ 151ma a § 151md Občianskeho zákonníka, ktorých výkladom vo vzťahu k zistenému skutkovému
stavu nemožno dospieť k inému záveru, než že záložné právo, ak aj v čase konania exekučnej dražby,
fakticky existovalo, zaniklo momentom udelenia príklepu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava II. pod sp.zn. 57 Er 3306/2015, t.j. ku dňu 18.9.2015. Ustanovenie § 151h ods. 1Občianskeho zákonníka síce jasne určuje, že záložné právo v zásade pôsobí i voči nadobúdateľovi
zálohu, ale odkazuje na osobitný zákon a ostatné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne na §
151ma ods. 3 a § 151md písm. f/ Občianskeho zákonníka, pod ktoré je nutné subsumovať i v tomto

konaní zistený skutkový stav. Osobitne je významným na prvom mieste spomenuté ustanovenie, podľa
ktorého je zachovanie záložného práva, ktoré nebolo v čase exekučnej dražby registrované (zapísané v
katastri nehnuteľností), vylúčené. Ak by aj žalobca bol fakticky prednostným záložným veriteľom, podľa
kogentného citovaného zákonného ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nemožné, aby toto jeho
postavenie ostalo zachované za situácie, keď v čase konania exekučnej dražby nebolo registrované.

Pri výkone exekučného záložného práva prednostného záložného veriteľa vydražiteľ nehnuteľnosti na
dražbe nadobúda tieto do vlastníctva priamo zo zákona, bez tiarch, logickým dôsledkom čoho potom
je aj to, že jeho vlastnícke právo nemôže byť proti tomuto zákonnému dôsledku dodatočne zaťažené.
Je nesporné, že záložné právo, ak aj nezaniklo zánikom pohľadávky (započítaním), muselo zaniknúť k
momentu udelenia príklepu aj s poukazom na § 151md písm. f/ druhá časť vety Občianskeho zákonníka
S poukazom na charakter exekučnej dražby a nadobudnutie vlastníctva vydražených nehnuteľností

privilegovaným spôsobom (rozhodnutím štátneho orgánu) nemožno v civilnom konaní podľa § 137
písm. c/ C.s.p. bez ďalšieho skúmať dobromyseľnosť vydražiteľa. Ak by totiž civilný súd v takomto
konaní dospel k záveru, že vydražiteľ nebol pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že
nadobudol sporné nehnuteľnosti nezaťažené záložným právom, musel by taktiež dospieť prejudiciálne k
záveru, že v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, resp. bolo vydané nezákonné

rozhodnutie, čo je však v zmysle ústavnej zásady nezávislosti a nestrannosti súdov vylúčené. Táto
otázka musí byť vyriešená v osobitnom súdnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z., resp. by
takémuto záveru súdu muselo predchádzať právoplatne ukončené trestné konanie svojim výsledkom
vylučujúce dobromyseľnosť vydražiteľa. Doplnil, že podľa obsahu súdneho spisu, bol postup súdneho
exekútora v tomto exekučnom konaní šetrený aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod č. 39927/2016/152 (č.l. 425, 426 a nasl. spisu), ktoré nezistilo namietané
porušenie povinností exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Len na základe tvrdení súkromných
osôb v súdnom konaní je nemožné pri dodržaní zásady právnej istoty a idey spravodlivosti uzavrieť,
že subjekt nevynaložil náležitú starostlivosť, ak sa spoliehal na výsledky exekučnej dražby a vychádzal
zo schválenia príklepu exekučným súdom dôvodne predpokladajúc, že nadobúda sporné nehnuteľnosti

bez zaťaženia. Vo vzťahu k ustanoveniu § 151md ods. 1 písm. f/ Obianskeho zákonníka konštatoval,
že jeho výklad (prezentovaný i v niektorých publikáciách), podľa ktorého ho nemožno aplikovať na
nehnuteľnosti, považuje za nesprávny nielen s poukazom na § 153 ods. 4 Exekučného poriadku,
ktorý odkazuje na celý obsah § 151md Občianskeho zákonníka, ale i s poukazom na samotné znenie
tohto paragrafu, keď v tomto zákonodarca nevylúčil možnosť zániku záložného práva evidovaného v

osobitnom registri, hoci tak učinil v ustanoveniach o prevode a prechode záložného práva (§ 151h
ods. 4 Občianskeho zákonníka). Zákonodarca zjavne pri úprave prechodu a prevodu záložného práva
striktne rozlíšil a osobitne upravil situáciu ohľadom záložných práv registrovaných v osobitnom registri, v
prípade zániku záložných práv tak už neučinil a tak nie je vylúčený zánik záložného práva z dôvodu jeho
prevodu na nadobúdateľa dobromyseľného v tom, že nadobúda vec zálohom nezaťaženú. Stranami

skloňovanú zásadu zákazu restitutio in integrum, tohto času v Exekučnom poriadku už absentujúcu, na
exekučnú dražbu nemožno podľa jeho názoru s poukazom na aktuálny vývoj práva vztiahnuť, pretože
charakter takejto dražby nevystihuje priorizácia ochrany dobromyseľnosti vydražiteľa, ale dôvera v
zákonnosť rozhodnutí štátneho orgánu ako nositeľa verejnej moci. Je nutné si uvedomiť zásadný rozdiel
medzi dobrovoľnou dražbou podľa zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a exekučnou

dražbou, ktorá de lege podlieha schváleniu súdom a jej výsledkom je nadobudnutie vlastníckeho práva
schválením príklepu, t.j. rozhodnutím súdu. Aktuálna judikatúra ukladá súdom v prípade dobrovoľných
dražieb povinnosť skúmať osobitné okolnosti prípadu za účelom spravodlivého vyhodnotenia stretu
dvoch rovnocenných práv - ochrany pôvodného vlastníka oproti ochrane vlastníctva dobromyseľného
nadobúdateľa so snahou zachovať maximum z oboch dotknutých práv. Štandardizácia takého postupu

však v prípade exekučnej dražby nemá zákonné opodstatnenie. Krajský súd v Bratislave v uznesení
zo dňa 6.8.2018, č.k. 15 Co 160/2018-1217, ktoré bolo vydané v tomto konaní, ktorým zamietol
návrh na vydanie neodkladného opatrenia disponovať spornými nehnuteľnosťami, dokonca prezentoval
striktnú predstavu o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva, keď konštatoval, že bolo
potrebné sa stotožniť s tvrdením žalovaného v III. rade v jeho odvolaní o tom, že nadobudnutie

nehnuteľností príklepom na dražbe predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.
Ustanovenia Exekučného poriadku účinného v čase vykonania exekučnej dražby sú špeciálnymi
ustanoveniami (lex specialis) o nadobudnutí vlastníckeho práva vo vzťahu k § 132 Občianskeho
zákonníka. Na vydražiteľa teda neprešlo záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam tak ako tomá na mysli ustanovenie § 151h Občianskeho zákonníka. K nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 5.11.2008, č.k. II. ÚS 289/08-32, na ktorý poukazovali strany sporu uviedol,
že bol stranami vyložený protichodným spôsobom a po jeho dôkladnom oboznámení uviedol, že

právny názor v ňom vyjadrený korešponduje s jeho záverom o dôsledkoch exekučnej dražby. Ústavný
súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že „v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s
účinnou právnou úpravou, t.j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri
nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú
z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a

osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri
nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej
žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym
exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti
ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k
okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.“ K pripomienke žalobcu, že

je nutné rozlišovať určenie vlastníckeho práva a určenie záložného práva skonštatoval, že je naopak
nutné si uvedomiť, že vlastnícke právo je oveľa silnejším právom k predmetu exekúcie než je právo
záložné a preto nie je možné prisvedčiť právnemu názoru, že záložnému právu by malo prislúchať
privilegovanépostavenie.Ústavnýsúdtaktiežuviedol,že„pôvodnývlastníkaleboináosobadisponujúca
silnejším právom k predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred

predajom exekuovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodu
jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní, alebo z jej nevedomosti o existencii právnych
prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v
exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v prípade jeho
preukázania) aj po vykonaní exekúcie a z titulu „práva silnejšieho“ k vydraženej veci sa môže od

oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej
práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci
od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím
štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva
upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci
prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom. Navyše
v prípade, ak sa osoba so silnejším právom k exekuovanej veci k právu povinného z exekúcie
nemohla domôcť ochrany svojho práva pred predajom (vydražením) tejto veci v dôsledku nesprávneho
postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady

škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu,
komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, prípadne
žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.“ Z uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nepochybne vyplýva,

že nadobudnutie práva formou exekučnej dražby je privilegovaným spôsobom a neexistuje možnosť
úspešnosti určovacej žaloby k vydraženej veci, resp. spätné vydanie veci alebo práva, keď odkazoval
na iné možnosti ochrany práva, v tomto prípade až sekundárne nástroje a možnosti poškodenej
osoby domôcť sa náhrady škody. Nemožno prisvedčiť procesnému útoku žalobcu vychádzajúcemu z
citovaného nálezu, nakoľko tento tvrdí, že „dobromyseľnosť nadobudnutia je esenciálnou podmienkou

prípadnejoriginárnostinadobudnutiavlastníckehoprávapríklepomnaexekučnejdražbeajenevyhnutné
dobromyseľnosť nadobúdateľa skúmať“, pretože gramatický i právny výklad nálezu bol jednoznačný a
pojemdobromyseľnosťbolpoužitýlenvovýznamedobrejvierykpravdivostiúdajovzapísanýchvkatastri
nehnuteľností. Okrem toho si argumentačne žalobca v tomto smere i odporoval, keď vzápätí v podaní
doručenom súdu dňa 21.6.2018 uviedol, že „podľa právneho názoru žalobcu je otázka dobromyseľnosti

nadobúdateľa v súvislosti s prechodom záložného práva irelevantná“. Ustálil tak právny názor, že za
zisteného skutkového stavu záložné právo žalobcu, ak aj fakticky existovalo v čase exekučnej dražby,
najneskôr momentom udelenia príklepu zaniklo, z dôvodu ktorého žaloba nemôže byť úspešná bez
ohľadu na ostatné sporné okolnosti prípadu, t.j. či k výmazu záložného práva z listu vlastníctva č.
XXXX. došlo nezákonným spôsobom, či žalovaní v I., II., III. rade a ostatné dotknuté subjekty konali

spoločne a účelovo, či boli všetky predchádzajúce prevody sporných nehnuteľností platné a účinné
alebo či zabezpečená pohľadávka zanikla alebo nie. Pokiaľ sa jedná o namietanú nezákonnosť výmazu
záložného práva, resp. poukazovanie na nespôsobilosť kvitancie na základe ktorej bol tento výmaz
realizovaný, podotkol, že akýkoľvek záver o tejto otázke by nemohol mať žiaden dopad na konečnérozhodnutie vo veci, výmaz záložného práva z katastra nehnuteľnosti nemá s poukazom na možnosti
zániku záložného práva vymedzené v ustanovení § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka žiadne
konštitutívne účinky. S poukazom na hospodárnosť konania z vyššie uvedených dôvodov nepripustil ani

žalobcom navrhované rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu vzájomného pomeru žalovaných
v I., II., III. rade a iných týmto sporom dotknutých osôb (najmä dôkazy navrhnuté na č.l. 1654-1656 spisu,
vrátane dôkazov ktoré mali preukazovať neplatnosť prechádzajúcich prevodov sporných nehnuteľností),
pretože akékoľvek výsledky dokazovania v tomto smere by totiž nemohli zvrátiť právny záver súdu o
merite veci. Z tohto dôvodu taktiež ani osobitne nevyhodnocoval dôkazy žalobcu založené v spise na

č.l. 1657-1750. Rozhodnutie vo veci samej by s poukazom na dôsledky exekučnej dražby nemohlo
zvrátiť ani dokazovanie vo vzťahu k otázke premlčania či zániku zabezpečenej pohľadávky započítaním,
a preto osobitne nevyhodnocoval ani dôkazy vzťahujúce sa k tejto právnej otázke a nepripustil ďalšie
vykonanie dokazovania. Žiadosť žalobcu o preskúmanie katastrálneho spisu s poukazom na ustálenie
okruhu žalovaných z totožných dôvodov nepripustil a dodal, že ustálenie okruhu strán je vecou žalobcu
a vyjadrením jeho dispozičného práva, túto otázku nemožno riešiť v rámci dokazovania v súdnom

konaní. Neposudzoval osobitne ani dôkazy navrhnuté žalobcom, a to obsah súdnych spisov Okresného
súdu Bratislava I. (sp.zn. 4 C 234/2012, sp.zn. 15 C 215/2014), pretože by nemali žiaden vplyv na
meritumveci(oboznámilsasnimi).Knávrhužalobcunaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhoskončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 4 C 234/2012 uviedol, že o tomto
návrhu bolo právoplatne rozhodnuté, návrh bol zamietnutý uznesením č.k. 10 C 222/2014-242. K

ďalšej argumentácii sporových strán ohľadne kriminalizovania konania protistrany opätovne dôvodil, že
v civilnom konaní je s poukazom na § 193 C.s.p. vylúčené vyhodnocovať, či došlo alebo nedošlo k
spáchaniu trestného činu, uvedené prináleží výlučne trestným súdom, a preto sa nezaoberal množstvom
teórií, ktoré predostreli v tomto konaní obe strany za účelom vysvetlenia skutočného pozadia vzniku
zabezpečenej pohľadávky a záložného práva, jeho výmazu a realizácie iných právnych úkonov. V

tejto súvislosti dal do pozornosti ústavnoprávnu zásadu prezumpcie neviny vymedzenú v čl. 50 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorú nemožno žiadnym spôsobom prelomiť a je preto neprípustné,
aby sa zaoberal dôkazmi, ktoré by mohli byť relevantné v trestnom konaní, resp. aby akýmkoľvek
spôsobom ovplyvňovali médiá, či verejnú mienku. Z uvedených dôvodov takéto dôkazy nepripustil
(napríklad nahrávka M. Kočnera s vyhrážkami p. D., novinové články ohľadom aktivít žalobcu a jeho

prepojení s M. Kočnerom, novinové články ohľadom káuz M. Kočnera) a kriminalizujúce tvrdenia strán
žiadnym spôsobom nevyhodnocoval. Zvažoval pripojenie trestných spisov za účelom zistenia, či by s
ohľadom na ich predmet nebolo nutné prerušiť konanie, nakoniec tento postup nezvolil, pretože ani
jedna zo strán nepoukázala na trestné konanie (ani v priebehu konania nezistil, že by prebiehalo takéto
konanie), ktorého výsledky by mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Ako už uviedol, výmaz záložného

práva nemá žiaden priamy dopad na meritum veci a preto by pripojenie trestného spisu Okresného súdu
Bratislava I. sp.zn. 9 T 49 2017, ktorého predmetom má byť trestné stíhanie za sfalšovanie kvitancie,
bolo nadbytočné. Z rovnakých dôvodov nepripojil trestný spis vedený Krajským riaditeľstvom PZ v
Bratislave, odbor Kriminálnej polície, 2. oddelenie vyšetrovania, č. ČVS: KRP-XXX/X-VYS-BA-XXXX,
ktorý navrhol pripojiť žalovaný v I. rade. Konštatoval, že smerodajnou v tomto konaní je právoplatnosť

a vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 3.12.2015, č.k. 57 Er 3306/2015-22, o
schválení príklepu, ktorého zákonnosť nebola doteraz žiadnym hodnoverným spôsobom spochybnená.
Námietku žalobcu, podľa ktorej exekučná dražba zavinením žalovaného v I. rade prebehla aj napriek
platnému predbežnému opatreniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.1.2015, č.k. 9 Co 10/2015-119,
nemohol s poukazom na § 193 C.s.p. vyhodnocovať v tomto konaní, pretože ak by žalovaný v I.

rade skutočne porušil toto predbežné opatrenie, jeho konanie by eventuálne mohlo napĺňať znaky
skutkovej podstaty trestného činu. Tento súd nie je oprávnený skúmať priebeh právoplatne ukončeného
exekučného konania voči žalovanému v I. rade, je povinný vychádzať len z jeho výsledkov. Aj napriek
záveruonemožnostiprechoduzáložnéhoprávavexekučnejdražbevšakosobitnevyhodnocovalaktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu, ktorú považoval v pôvodnom konaní za smerodajnú, pretože práve od

otázky, či žalobca je alebo nie je hmotnoprávnym nositeľom práva sa odvíjal ďalší jeho postup, keď
následne potom ako ustálil, že aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná, vylúčil z dôvodu hospodárnosti
konania určovaciu žalobu vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX (neboli
predmetom exekučnej dražby a tak sa na ne nevzťahuje právny režim ako v prípade sporných
nehnuteľností) na osobitné konanie. Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v priebehu celého konania

zostranyvšetkýchžalovanýchspochybňovanáspoukazomnanedostatočnéosvedčeniejehoexistencie
a absenciu oprávnenia p. Sisaka konať v mene žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 12.12.2012. Žalovaní v I., II., III. rade de facto tvrdili, že ak aj žalobca existuje v
zmysle príslušných právnych predpisov, zabezpečená pohľadávka na neho nemohla prejsť z dôvoduabsolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu, pretože p. Sisak bol na takýto právny úkon oprávnený až
udelením plnomocenstva dňa 18.12.2012, t.j. až šesť dní po deklarovanom postúpení pohľadávky. Plnú
moc zo dňa 19.4.2012, ktorú žalobca predložil až po štyroch rokoch po začatí tohto konania, žalovaní

v I., II., III. rade neakceptovali, mali za to že je falošná s poukazom na fakt, že apostila k nej priložená
overujúca osvedčenie podpisu nespĺňa normy medzinárodného práva. V tejto súvislosti zdôraznil, že s
poukazom skutočnosť, že štát registrovaného sídla žalobcu, St. Kits and Nevis je signatárom Haagskeho
dohovoru, preskúmaval len tie verejné listiny, ktoré boli opatrené apostilou spĺňajúcou požiadavky podľa
predmetného dohovoru. Procesná subjektivita žalobcu bola hodnoverne preukázaná osvedčením o

stave spoločnosti zo dňa 8.1.2013 (č.l. 1045-1048 spisu), z ktorého vyplynulo, že bol ako právnická
osoba založený a registrovaný dňa 12.4.2012 ako medzinárodná obchodná spoločnosť v súlade s
Vyhláškou o obchodných spoločnostiach ostrova Nevis z roku 1984. Originál tejto listiny bol predložený
na pojednávaní konanom dňa 11.7.2018, vyhotovil fotografie tohto dokumentu a založil ich do spisu (č.l.
1252 a nasl. spisu). K námietke žalovaných v I., II., III. rade, že tento dokument nie je vystavený verejným
orgánom uviedol, že po zistení cudzieho práva v zmysle § 185 ods. 3 C.s.p. dospel k záveru, že aj keď je

tento dokument vystavený p. Terrym ako generálnym riaditeľom spoločnosti Dixcart Management Nevis
Limited, možno ho s poukazom na (apostilovanú) osvedčovaciu doložku notára, podľa ktorej p. Terry túto
listinu vyhotovil ako úradný dokument, považovať za verejnú listinu v intenciách § 52 zákona č. 97/1963
Zb. Z Vyhlášky o obchodných spoločnostiach ostrova Nevis z roku 1984 v znení neskorších predpisov
(prístupná na ), na základe ktorej bol

žalobca založený, ako aj tohto času platnej vyhlášky z roku 2017 (The Nevis Limited Liability Company
Ordinance, 2017, prístupná na stránke https://tridenttrust.com/media/3300/nevis-llc-ordinance.pdf),
zistil, že spoločnosť Dixcart Management Nevis Limited je tzv. registračným agentom žalobcu
licencovaným Ministerstvom financií (podľa novej vyhlášky bol za týmto účelom zriadený osobitný úrad
- Nevis Island Administration), ktorý je ako jediný oprávnený vydávať potvrdenie o registrovaných

údajoch spoločnosti. Obchodné spoločnosti ostrova Nevis sú povinné mať registrovaného takéhoto
agenta po celý čas pôsobenia na trhu, sídliť v registrovanom sídle agenta, pričom tento plní vyhláškou
vymedzené úlohy, vrátane niektorých úloh delegovaných verejným Registrom spoločností (časť III
vyhlášky). Zoznam štátom licencovaných spoločností, ktoré sú oprávnené vykonávať úlohy v zmysle
vyhlášky, sú zverejnené na oficiálnej stránke úradu Nevis Island Administration () pod finančnými službami/ Financial Services (), v zozname regulovaných subjektov/Regulated Entities-registrační agenti/
Registered Agent (). V oficiálnom
zozname sa skutočne nachádza i spoločnosť Dixcart Management Nevis Limited. Oprávnenia
registračných agentov vymedzuje aj zákon ostrova Nevis č. 51/2011 o finančných službách (Financial

Services Regulations, prístupný na stránke né. Aktívnou

vecnou legitimáciou sa predsa rozumie nielen také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), ale rovnako mu vyplýva aj procesné právo si
tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Ak by aj prisvedčil argumentácii žalobcu, že všetci žalovaní
nemajú právo namietať prekročenie oprávnení zástupcu spoločnosti Midas Investments Ltd. vyplývajúce
z nepredloženia platnej plnej moci, ktorá by ho oprávňovala k podpisu zmluvy o postúpení pohľadávok

na žalobcu, je však zrejmé, že uvedeným právnym nedostatkom sa žalobcovi nepodarilo preukázať
ani jeho procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať pred súdom. Žalobca nepredložil ani
žiadne „dodatočné“ schválenie podpisu splnomocnenca na zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa
12.12.2012 a plnú moc, ktorá by konajúcu osobu oprávňovala k podpisu tejto zmluvy (t.j. plnú moc
časovo predchádzajúcu podpisu predmetnej zmluvy) predložil až v roku 2018, pričom k jej apostilácii
prišlo až dňa 4.10.2018, t.j. viac ako štyri roky po podaní žaloby a viac ako šesť rokov po udelení

tejto plnej moci. Sám splnomocnenec existenciu tejto plnej moci vo svojej výpovedi pred orgánmi
činnými v trestnom konaní poprel. Ak by prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že jeho aktívnu vecnú legitimáciu
vlastne nemusí preukazovať, resp. nedostatky v jej preukázaní v priebehu procesu odstrániť, tak
by ad absurdum existenciu práva, z ktorého vyvodzoval svoj nárok uplatnený pred súdom žalobca
nemusel preukazovať vôbec, stačilo by jeho prehlásenie, že tento nárok existuje. Nestotožnil sa ani s

argumentácia žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s ustanovením § 220
C.s.p., pretože napadnutý rozsudok obsahuje všetky náležitosti vymenované v uvedenom ustanovení
zákona, keď súd prvej inštancie podrobne a detailne rozobral, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil. K svojmu zastúpeniu občianskym zástupcom Ing. Pavlom Jánošíkom na
základe plnej moci, ktorú mu udelil dňa 1.10.2018 dodal, že ho zastupoval v zmysle plnej moci na dvoch

pojednávaniach (dňa 3.10.2018 a 10.12.2018). Predtým ako udelil uvedenú plnú moc, dňa 25.9.2018
odvolal plnú moc Mgr. Karolovi Haťapkovi a overil si u Ing. P. Jánošíka, že ako zástupca nevystupuje
v inom konaní. Súd prvej inštancie zjavne jeho zastupovanie Ing. P. Jánošíkom akceptoval, nakoľko
uznesením nerozhodol o jeho nepripustení v zmysle § 89 ods. 2 C.s.p. Zároveň priložil kópiu odvolania
plnej moci, keďže žalobca v odvolaní tvrdil, že jeho odvolanie plnej moci pre Mgr. Karola Haťapku sa

nenachádza v súdnom spise. Argumentácia žalobcu, že by Ing. P. Jánošík nemal byť spôsobilý na
jeho zastupovanie v údajnej súvislosti s možným vystupovaním v predmetnej veci v pozícii svedka
ohľadne skutočností týkajúcich sa prepojenosti jednotlivých osôb pri exekučnej dražbe predmetných
nehnuteľností je bezpredmetná, nakoľko súd dokazovanie v tejto veci nepripustil. Tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že vec nebola rozhodnutá zákonným sudcom považoval za nedôvodné, pretože pravidlá

určovania zákonného sudcu pre občianskoprávnu agendu sú upravené v rozvrhu práce Okresného
súdu Pezinok na rok 2017 v časti B/1/1, 2. Rozvrh práce neschvaľuje súdna rada, ale sudcovská,
ktorá taktiež schvaľuje zásady aplikácie rozvrhu práce. Z rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok na
rok 2017 vyplýva, že všetky zmeny v priebehu roka sú upravované rozhodnutím predsedu súdu a to
podľa zásad, ktoré sú upravené v citovanom rozvrhu práce, pričom tak tomu bolo aj v tomto prípade.

Záverom skonštatoval, že konanie žalobcu, ktorý si je dobre vedomý, že nepodaním vylučovacej žaloby
v predmetnom exekučnom konaní stratil definitívne a nenávratne svoju pozíciu prednostného záložného
veriteľa hraničí so zneužitím práva, nakoľko naťahovanie tohto sporu a neustále podávanie návrhov na
neodkladnéopatreniaznemožňuje(minimálneprostredníctvominštitútuinformatívnejpoznámkyotomto
spore v katastri nehnuteľností) riadne užívanie a slobodné nakladanie s nehnuteľnosťami ich súčasným

vlastníkom. Svoju chybu sa žalobca snaží napraviť prostredníctvom preukazovania rôznych absurdných
dohadov o jeho vzájomnom personálnom prepojení a iných dotknutých subjektov v tomto konaní, ktoré
však súd prvej inštancie ako dôkaz nepripustil a v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka rozhodol, že právo žalobcu zaniklo najneskôr udelením exekučného príklepu. Považuje za
neprípustné a opovážlivé, aby žalobca (sám neustále v tlači medializovaný v súvislosti s mnohými

kauzami M. Kočnera s kriminálnym pozadím) nedostatok svojej bdelosti alebo vedomosti v súvislosti
s predmetnou exekučnou dražbou nahrádzal fabuláciami a kriminalizovaním sporových strán tohto
civilnoprávneho sporu a ďalších osôb. Nakoľko žalobca opomenul strážiť svoje práva, bude spravodlivo
penalizovaný ich stratou. Tento súkromnoprávny inštitút oslabenia, či zániku práva v súvislosti s márnym
uplynutím času alebo v súvislosti s nevyužitím nástroja právnej obrany, je obdobne ako napr. premlčanie,

či preklúzia, výrazom právnej zásady vigilantibus iura scriptasunt (právo praje ostražitým). Žalobca
preukázateľne pozná a dokáže použiť inštitút vylučovacej žaloby (žaloby o vylúčenie veci z exekúcie),
nakoľko vo veci pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, takúto žalobu dňa 28.3.2019 na
Okresnom súde Bratislava II. podal. Nepodanie vylučovacej žaloby v prípade exekučného konaniana nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX bolo dôsledkom žalobcovho opomenutia, za
ktoré ale musí byť penalizovaný on sám, nie nadobúdateľ týchto nehnuteľností v exekučnej dražbe.
Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalovaní v II., III. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že napadnutý rozsudok považujú
za správny po skutkovej i právnej stránke. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými
okolnosťami prejednávanej veci, tieto náležite posúdil a svoje postupy zodpovedajúco vysvetlil v rámci
odôvodnenia. Majú za to, že napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou

vadou, keď snaha žalobcu o jeho spochybnenie pramení výlučne z jeho nespokojnosti s výsledkom
sporu. Zdôraznili, že žalobca v rámci odvolania, predovšetkým v rozsahu právnej argumentácie,
neuviedol žiadnu novú skutočnosť, pričom sa výlučne zameral na vytrhávanie izolovaných viet či
myšlienok z kontextu v intenciách odôvodnenia rozhodnutia. Domnievajú sa, že žalobca sa za použitia
subjektívnej argumentácie snaží v rámci odvolania spochybniť jasné a relevantné skutkové závery
prvoinštančného súdu, zľahčovať jeho zistenia či právne relevantné skutočnosti a naopak nepodstatné

a nepreukázané okolnosti zveličovať. Spor trval pred súdom prvej inštancie niekoľko rokov, v rámci
neho, od ich vstupu do konania, sa podrobne vyjadrili k skutkovej, aj právnej stránke každého
aspektu tejto veci a v podrobnostiach tak odkazujú na všetky doterajšie písomné podania a ústne
vyjadrenia z jednotlivých pojednávaní. Zdôraznili, že s ich argumentami sa súd prvej inštancie stotožnil,
čo vyplýva aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Poukázali na to, že žalobca vníma

rozhodnutie čisto zo svojho subjektívneho pohľadu, keď v ňom hľadá odpovede na otázky, ktoré
sú predovšetkým rozhodujúce pre neho samotného. Podmienka náležitého odôvodnenia rozhodnutia
v intenciách práva na spravodlivý proces ale vyžaduje, aby rozhodnutie poskytovalo odpovede na
námietky zásadne, t.j. také ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a kľúčové a nie na všetky
námietky, ktoré boli v priebehu konania vznesené stranou sporu; tieto náležitosti napadnutý rozsudok

spĺňa. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom konštatovali, že nehnuteľnosti, ktorých sa
týka spor o určenie záložného práva žalobcu, žalovaný v III. rade nadobudol na základe kúpnej
zmluvy od žalovaného v II. rade; vklad povolený dňa 27.3.2018, č. V-XXXX/XXXX. Bezprostredným
právnym predchodcom žalovaného v II. rade vo vzťahu k vlastníctvu predmetných nehnuteľností bol
René Arbic, trvale bytom Kanada, Qebec, Brossard, 8240 Oregon ave., vlastníkom nehnuteľností

sa stal 31.5.2017. Pán Arbic nehnuteľnosti nadobudol od spoločnosti Euro Personal Service, s.r.o.,
ktorá bola ich vydražiteľom na exekučnej dražbe nehnuteľností pod sp.zn. 41 EX 053/2015. Príklep
udelený súdnym exekútorom Mgr. Ing. Štefanom Majchrákom na exekučnej dražbe nehnuteľností pod
sp.zn. 41 EX 053/2015, bol schválený uznesením Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 3.12.2015,
sp.zn. 57 Er 3306/2015. Všetky vyššie uvedené skutočnosti sú známe a museli mu byť známe aj v

čase rozhodovania, nakoľko sú súčasťou rozsiahleho spisového materiálu. Súd prvej inštancie na tieto
skutočnosti náležite poukázal v odôvodnení rozsudku. Keďže spoločnosť Euro Personal Service, s.r.o.
nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam originárnym spôsobom, prípadné predchádzajúce ťarchy
spočívajúce v údajnom záložnom práve žalobcu, v žiadnom prípade nemohli prejsť na vydražiteľa a ani
na jeho právnych nástupcov. Na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne

územie H. nemôže v súčasnosti viaznuť akákoľvek ťarcha, ktorej právny titul vzniku sa odvodzuje
od právnych úkonov osôb, ktoré nehnuteľnosti vlastnili pred vydražiteľom. Slovenské súkromné právo
je postavené na zásade, že nik nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má („nemo dat quod
non habet“). V slovenskom súkromnom práve je uvedená zásada prelomená v prospech ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa vo výnimočných prípadoch, ktoré vyplývajú priamo zo zákona, a to:

dobromyseľné nadobudnutie veci od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené (§ 486
Občianskeho zákonníka); dobromyseľné nadobudnutie hnuteľnej veci, ak sa kúpna zmluva spravuje
ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 446 Obchodného zákonníka); dobromyseľné nadobudnutie
cenného papiera (§ 19 ods. 3 Zákona o cenných papieroch); dobromyseľné nadobudnutie veci od toho,
koho vlastníctvo bolo osvedčené právoplatným rozsudkom, ktorý bol v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku zrušený (§ 418, § 456 C.s.p.); dobromyseľné nadobudnutie veci na exekučnej dražbe (§
140 ods. 2 písm. l/ Exekučného poriadku). Na exekučnej dražbe od nevlastníka má normatívny základ,
teda že tu nejde o „voľnú“ interpretáciu proti normatívnemu textu. Nadobudnutie vlastníckeho práva
člení ďalej právna teória práva na derivatívne (odvodené) a originárne. Na rozdiel od originárneho
nadobudnutia, pri derivatívnom nadobudnutí vlastníckeho práva vstupuje nadobúdateľ do právneho

postavenia predchodcu (sukcesia). Právna teória člení derivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva
na prevod a prechod práva. Pri derivatívnom nadobudnutí práva platí zásada „nemo dat quod non
habet.“ Iba výnimočne, s poukazom na uvedené, spôsobí derivatívny nadobúdací titul výnimku z tejto
zásady za účelom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Potom výnimočne platí, že na základe inakderivatívneho nadobúdacieho titulu nadobudne dobromyseľný nadobúdateľ vlastnícke právo, aj keď
niet spôsobilého právneho predchodcu, teda nadobudne ho originárne. Napríklad, ak povinný nebol
vlastníkom veci vydraženej na exekučnej dražbe, dobromyseľný vydražiteľ nadobudol vec originárne

(inak ju nadobúda derivatívne). Predmetné originárne nadobudnutie sa vzťahuje aj na všetky ťarchy
a iné právne vady, a to aj z hľadiska ich prípadnej spornosti. Originárne nadobudnuté vlastnícke
právo má obsah, ktorý vopred vylučuje uplatnenie zásady, že nikto nemôže na druhého previesť
viac práv, než má sám. Nadobudnutie vlastníctva originárnym spôsobom totiž vylučuje možnosť
stotožniť tento obsah s oprávneniami predošlého vlastníka, ktoré z rozličných dôvodov mohli byť

zúžené alebo modifikované rozmanitými obmedzeniami obsahu vlastníckeho práva. Na takéhoto
nadobúdateľa sa hľadí ako na prvotného, dobromyseľného, nesleduje sa právny osud veci, ktorý
zdieľala pred nadobudnutím vlastníckeho práva z daného titulu. Na túto skutočnosť poukázal aj Krajský
súd v Bratislave v uznesení č.k. 8 Co 410/2016-433, ktorý v bode 14. odôvodnenia uviedol: „Pokiaľ
navrhovateľ poukazoval v tomto smere na § 151h Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje podmienky,
za ktorých prechádza záložné právo na nadobúdateľa zálohu, je potrebné poznamenať, že sporné

nehnuteľnosti, ktoré by mali predstavovať záloh, nadobudol vydražiteľ originálne príklepom na dražbe
a zaplatením ceny; nešlo v danom prípade o prevod alebo prechod zálohu na nadobúdateľa.“ K
obdobným záverom dospel aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. (správne č.k., poznámka
odvolacieho súdu) 15 Co 160/2018-1217, keď v odôvodnení rozhodnutia pod bodom 10. konštatoval, že
exekučná dražba predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom do skupiny

nadobúdania vlastníckeho práva originárnym spôsobom patrí aj nadobúdanie vlastníckeho práva
pri nútenej dražbe podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Ustanovenia Exekučného poriadku vo vzťahu k
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o záložnom práve sú špeciálnymi ustanoveniami a preto na
vydražiteľa neprešlo záložné právo tak, ako to má na mysli ustanovenie § 151h Občianskeho zákonníka.
Ďalej uviedli, že ochrana vydražiteľa v exekučnej dražbe, ako vydražiteľa, ktorého dobromyseľnosť

je prezumovaná a teda nie je ju potrebné dokazovať, ide až tak ďaleko, že v rozhodovacej praxi
slovenských a českých súdov, vrátane ústavného súdu sa ustálil právny názor, že prostredníctvom
príklepu v exekučnej dražbe sa vydražiteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti dokonca aj v prípade, ak sa
ukáže, že povinný ich vlastníkom nebol, resp. ak vlastníctvo povinného k nim bolo spochybnené. V tejto
súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 289/08, podľa

ktorého: „Ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t.j. ak exekučný súd ... pri
nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí [vychádza]
z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a
osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri
nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľností) podaním vylučovacej

žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym
exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom nehnuteľností ku dňu
udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol v okamihu
udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník“. Neobstoja preto závery, ktorými žalobca
spochybňuje dobromyseľnosť vydražiteľa, nakoľko ten nehnuteľnosti nadobudol príklepom na exekučnej

dražbe a v tomto smere tak nie je namieste skúmať dobromyseľnosť. Neobstojí ani argument žalobcu, že
sa nemohol brániť v exekučnom konaní, nakoľko celý priebeh exekučného konania bol známy z verejne
dostupných zdrojov, pričom aj on sám ako tretia osoba mohol využiť prostriedky obrany v exekučnom
konaní (návrh na odklad exekúcie, návrh na zastavenie exekúcie, excindačná žaloba); ani predloženými
vyjadreniami a irelevantnými dôkazmi, predkladanými zo strany žalobcu. Tieto závery nespochybňuje

ani odvolanie sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 726/2016, keď v ňom
zdôraznil, „že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal krajský súd v napadnutom rozsudku
(II. ÚS 159/07). Vo veci sťažovateľov však nešlo o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť
priebehu exekúcie a platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej, na
ktorénemaliokresnýsúdanikrajskýsúdoprávnenieauvedenépatrídokompetencieexekučnéhosúdu“.

Sporná v tomto smere bola práve otázka dobromyseľnosti, nakoľko bolo zjavné v čase rozhodovania,
že právna predchodkyňa bola zbavená svojho vlastníckeho práva v súvislosti s trestným činom, a preto
neboli posúdené individuálne okolnosti prípadu z hľadiska dobromyseľnosti. Za daných okolnosti nie
je vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky tak ako argumentoval žalobca,
aplikovateľné na prejednávanú vec. Odvolaciu námietku žalobcu ohľadne procesného pochybenia

súdu prvej inštancie o predbežnom právnom názore, že prvoinštančný súd nepostupoval správne
pri aplikácií ustanovenia § 181 C.s.p., keď neuviedol akú judikatúru bude na vec aplikovať, ktoré
skutočnosti považuje medzi stranami za sporné a podobne a svoju povinnosť si splnil čo do vyslovenia
predbežného právneho názoru na pojednávaní dňa 30.5.2018 len formálne a tak nemal možnosťzaujať postoj k právnym úvahám súdu, považovali za nedôvodnú, nakoľko na právny názor súdu prvej
inštancie reagoval žalobca bezprostredne priamo v podobe písomných vyjadrení a aj na pojednávaní
konanom dňa 11.7.2018, ako to vyplýva priamo zo zápisnice z pojednávania. V samotnom podaní

zo dňa 10.7.2018 sa vyjadroval k dobromyseľnosti v rozsahu, že táto nemôže byť daná s poukazom
na prepojenosť viacerých subjektov. K otázke, ktorá bola pertraktovaná a vyvstala aj s predbežného
právneho názoru súdu sa tiež žalobca vyjadroval vo svojom vyjadrení zo dňa 25.9.2018, pričom sám
argumentoval výkladom ustanovenia § 151h a § 151ma Občianskeho zákonníka. K otázkam zániku
záložného práva v súvislosti s exekučnou dražbou sa žalobca vyjadroval aj vo svojej záverečnej reči.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa prvoinštančný súd nedopustil žiadneho pochybenia v súvislosti s
vyjadrením predbežného právneho názoru a už vôbec nie v takej miere, že by dané zakladalo porušenie
práva na spravodlivý súdny proces zo strany žalobcu. Obdobne to platí aj pre namietaný nedostatok
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ako ja v súvislosti s prípadným pripustením zástupcu žalovaného
v I. rade, ktoré z hľadiska procesného postupu nemôžu zakladať nesprávnosť rozhodnutia vo veci.
Nestotožnili sa ani s tvrdeniami žalobcu o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, pretože zo

žiadneho ustanovenia zákona č. 757/2004 Z.z. nevyplýva, že by absencia zverejnenia stanoviska z
prerokovania dodatku k rozvrhu práce znamenal, že by vec nebola prejednávaná alebo rozhodovaná
nezákonným sudcom. Predmetné nezverejnenia nezakladá ani to, že samotný dodatok k rozvrhu práce
bynevyvolávalrelevantnéprávneúčinky.Následkyriadnehonevydania,t.j.ajnezverejnenia,savzťahujú
len na rozvrh práce, nie jednotlivé dodatky, resp. zmeny v rozvrhu práce tak, ako to vyplýva z dikcie

ustanovenia § 52 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z.z. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadali trovy odvolacieho konaní.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaných v I., II., III. rade uviedol, že žalovaní v II., III. rade
v rámci vyjadrenia k odvolaniu (po vlastnom zhrnutí jeho odvolacích dôvodov) uvádzajú všeobecné

hodnotiace a nepodložené tvrdenia o tom, že jeho odvolanie pramení výlučne z jeho nespokojnosti
s výsledkom sporu, ale tieto tvrdenia vôbec nekonkretizujú. Argumentácia žalovaných v II., III. rade
narábajúca s pojmami “originárne” a “derivatívne” nadobudnutie vlastníckeho práva, je vnútorne
nekonzistentná a irelevantná, keď pri riešení otázky pôsobenia záložného práva voči nadobúdateľovi
na exekučnej dražbe nemá oporu v ustanoveniach Exekučného poriadku, ani Občianskeho zákonníka,

na ktoré odkazuje ustanovenie § 153 ods. 1, ods. 4 Exekučného poriadku, pričom navyše principiálnym
spôsobom napáda právny základ prvoinštančného rozsudku. Ak by sa právna úprava obsiahnutá v §
151h, § 151ma a § 151md Občianskeho zákonníka nevzťahovala na záložné práva k nehnuteľnosti,
ktorú vydražiteľ nadobúda na exekučnej dražbe z dôvodu, že citované ustanovenia zákona riešia osud
záložných práv len pre prípad prevodu a prechodu vlastníckeho práva k zálohu a zároveň, ak by

nadobudnutie nehnuteľnosti na exekučnej dražbe nebolo ani prevodom ani prechodom vlastníckeho
práva, museli by všetky záložné práva k vydraženej nehnuteľnosti pôsobiť voči vydražiteľovi vždy. Ak by
použitie ustanovení Občianskeho zákonníka bolo vo vzťahu k vydražiteľovi nehnuteľnosti na exekučnej
dražbe vylúčené, neexistoval by žiaden „osobitný zákon”, ktorý by zamedzil pôsobeniu záložných práv
voči akémukoľvek vydražiteľovi na exekučnej dražbe (ustanovenie druhej vety § 153 ods. 1 Exekučného

poriadku). Odkaz na právne názory uvedené v odôvodneniach rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave
je právne bezvýznamný, keďže sa nejednalo o meritórne rozhodnutia; právne názory v nich vyslovené
neboli pre prvoinštančný súd záväzné a dokonca nemohli prejudikovať rozhodnutie vo veci samej.
Navyše podľa jeho názoru z ich obsahu ani nevyplývajú také právne závery, o ktoré by sa mohol čo
aj len argumentačne opierať napadnutý rozsudok. Uplatnenie zásady „nemo dat quod non habet“ je

pri posudzovaní právneho základu napadnutého rozhodnutia právne irelevantné, ak žalované záložné
právo v čase exekučnej dražby existovalo. Otázku, ktoré záložné práva pôsobia voči nadobúdateľovi
predmetu exekučnej dražby riešilo v rozhodujúcom čase ustanovenie § 153 ods. 1, ods. 4 Exekučného
poriadku s odkazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka. V predmetnom spore nie je a nebola
riešená otázka, či by na vydražiteľa mohlo prejsť neexistujúce záložné právo, resp. existujúce, ale nie

prednostné záložné právo. On totiž tvrdí, že v čase exekučnej dražby jeho záložné právo existovalo a
bolo prednostným a zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov Slovenskej republiky, Európskej únie,
ani z medzinárodných zmlúv sa nedá žiadnym spôsobom dovodiť, že by udelením príklepu na exekučnej
dražbe zaniklo. Dobromyseľnosť vydražiteľa nebola pred súdom prvej inštancie predmetom vykonaného
dokazovania; v tomto smere odkázal na body 5. až 10. svojho odvolania, v rámci ktorých namietal

spôsob, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s touto otázkou, vrátane argumentácie o jej relevantnosti
v konaní. K vyjadreniu žalovaných v II., III. rade ohľadne procesného pochybenia prvoinštančného
súdu o predbežnom právnom názore a k rozhodnutiu veci nezákonným sudcom uviedol, že zotrváva
na argumentácii uvedenej v odvolaní. K vyjadreniu žalovaného v I. rade konštatoval, že nakoľko súdprvej inštancie nevykonal žiadne ním navrhované dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností, s
výnimkou preukazovania aktívnej legitimácie, sú tvrdenia žalovaného v I. rade o nepreukázaní týchto
skutočností ním irelevantné. To platí aj vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného v I. rade, ktoré prezentuje

tak, akoby boli nesporné, prípadne o ktorých tvrdí, že ich vyvrátil rozsiahlou argumentáciou. Ohľadne
vyjadrenia žalovaného v I. rade k jednotlivým odvolacím dôvodom, najmä k nesprávnemu právnemu
posúdeniu, zotrval v plnom rozsahu na odvolaní a skutočnostiach uvedených v tomto podaní. Žalovaný
v I. rade tvrdí, že stratil definitívne svoju pozíciu prednostného záložného veriteľa v dôsledku toho,
že nenavrhol vylúčenie veci z exekúcie, ale sám na strane 7. podania výslovne deklaruje, že takáto

žaloba nie je potrebná, ak by sa mu podarilo preukázať, že vydražiteľ o existencii záložného práva vedel.
Otázka dobromyseľnosti vydražiteľa a ani ďalších nadobúdateľov nebola pred súdom prvej inštancie
predmetom vykonaného dokazovania, keďže prvoinštančný súd v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci zamietol všetky návrhy na vykonanie dôkazov. Argumentácia žalovaného v I. rade
týkajúca sa nespornosti údajnej nevedomosti vydražiteľa o spornom záložnom práve je tak irelevantná,
pričom predložil v rámci odvolacieho konania nový dôkaz, a to žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, ktorá

sa týka nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX z.o dňa 28.3.2019, ktorý má preukazovať,
že on tento inštitút pozná a dokáže použiť. Namieta prípustnosť tohto dôkazu v odvolacom konaní
(§ 366 C.s.p.) pre jeho nerelevanciu k prejednávanej veci. Nie je zrejmé z akého titulu žalovaný v I.
rade uvedenou žalobou disponuje, keď nie je sporovou stranou v konaní o tejto žalobe. Aktuálne bola
dotknutážalobadoručovanálenžalovanému,ktorýmjePodnikateľskézdruženie.Jednásaoďalšídôkaz

prepojenia vydražiteľa a žalovaného v I. rade a iných subjektov zúčastnených na exekučnom konaní.
Dodala, že vykonávané exekučné záložné právo nemohlo byť akokoľvek považované za prednostné,
nakoľko pred ním, okrem jeho záložného práva, vzniklo a bolo zapísané záložné právo v prospech
spoločnosti K.S.I. spol. s r.o. Ani prípadné postúpenie pohľadávky tejto spoločnosti na oprávneného
nezmenilo nič na tejto skutočnosti (ako tvrdí žalovaný v I. rade vo svojom podaní). Sám v podaní zo dňa

30.11.2019 uviedol, že nepodložené tvrdenia žalovaného v I. rade k osobe Mariána Kočnera nemajú
v tomto konaní žiadnu vecnú relevanciu a argumentačnú hodnotu a sú len účelovým zneužívaním
súčasného mediálneho ruchu okolo Mariána Kočnera s evidentným psychologickým zámerom. Zotrval
na odvolacom návrhu.

8. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu i vyjadreniu
žalobcu k vyjadreniu žalovaných v II., III. rade uviedol, že žalobca väčšinu argumentov žalovaných
označuje pojmom „irelevantné“, alebo jeho významovou obdobou bez toho, že by tvrdenú irelevantnosť
argumentácie žalovaných sám nejako argumentačne zdôvodnil, pričom nepriniesol žiaden nový
argument, dokonca vôbec žiaden argument, ktorý by bol schopný relevantne spochybniť argumentáciu

žalovaných v ich vyjadreniach. Žalobca tvrdí, že žalovaní v II., III. rade vo svojom vyjadrení síce uvádzajú
tvrdenia, že jeho odvolanie pramení výlučne z jeho nespokojnosti s výsledkom sporu, avšak tieto
tvrdenia údajne vôbec nekonkretizujú, čo je nepravdivé, pretože žalovaní v II., III. rade veľmi jasne
konkretizujú, v čom vidia subjektívnosť pohľadu a argumentácie žalobcu proti napadnutému rozsudku v
jeho odvolaní, keď doslova uviedli: „..žalobca vníma rozhodnutie čisto zo svojho subjektívneho pohľadu,

keď v ňom hľadá odpovede na otázky, ktoré sú predovšetkým rozhodujúce pre neho samotného.
Podmienka náležitého odôvodnenia rozhodnutia v intenciách práva na spravodlivý proces ale vyžaduje,
aby rozhodnutie poskytovalo odpovede na námietky zásadné, t.j. také, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
podstatné a kľúčové...“ Ďalej žalobca argumentáciu žalovaných v II., III. rade narábajúcu s pojmami
„originárne“ a „derivátne“ označuje za vnútorne nekonzistentnú a irelevantnú, jej údajnú irelevantnosť

ale ďalej v podstate nezdôvodňuje. V ďalšom texte sa žalobca, bez ďalšej argumentácie opustiac
tému „originárne“ a „derivátne“ (ktorá bola skutočne argumentačnou témou vyjadrenia žalovaných v
II., III. rade), snaží diskutovať s údajnou argumentáciou žalovaných v II., III. rade, že „právna úprava
obsiahnutá v § 151h, § 151ma a § 151md Občianskeho zákonníka“ by sa vraj nemala vzťahovať
„na záložné práva k nehnuteľnosti, ktorú vydražiteľ nadobúda v exekučnej dražbe z toho dôvodu, že

citovanéustanoveniariešiaosudzáložnýchprávlenpreprípadprevoduaprechoduvlastníckehoprávak
zálohu“. Niekoľko si prečítal argumentáciu žalovaných v II., III. rade v ich vyjadrení, ale takéto vyjadrenie
v nej nikde nenašiel. Nakoľko sa žalobcom tvrdená argumentácia v texte vyjadrenia žalovaných v
II., III. rade nikde nenachádza, je predmetné vyjadrenie žalobcu k nej scestné a nekorektné! Je si
istý, že právny zástupca žalovaných v II., III. rade pozná ustanovenie § 153 Exekučného poriadku

odvolávajúcesana§151h,§151maa§151mdObčianskehozákonníka,čohoodrazomje,ževyjadrenie
žalovaných v II., III. rade je plne v súlade s týmto ustanovením Exekučného poriadku. Argumentácia
vo vyjadrení žalovaných v II., III. rade nehovorí o tom, že by sa na prípad nadobudnutia zálohu v
exekučnej dražbe nemali vzťahovať ustanovenia § 151 h, § 151 ma a 151md Občianskeho zákonníka,ale o tom, že nadobudnutie veci v exekučnej dražbe je považované za originárne nadobudnutie,
pri ktorom je dobromyseľnosť vydražiteľa prezumovaná a keďže exekúcia nebola vedená na záloh
(exekúcia bola riadne schválená súdom pričom žalobca však v tejto exekúcii nebol oprávneným a ani

nevydal s exekúciou súhlas), záložné právo na vydražiteľa nepôsobí, ani ho nie je možné dodatočne
týmto neregistrovaným záložným právom zaťažiť. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaní v II., III. rade
neargumentovali, že „použitie ustanovení Občianskeho zákonníka by malo byť vo vzťahu k vydražiteľovi
nehnuteľnosti na exekučnej dražbe vylúčené“ (tak ako im to vo vyjadrení podsúva žalobca), ale práve
naopak, že záložné právo zaniklo a nepôsobí voči vydražiteľovi, práve preto, že to použitie predmetných

ustanovení Občianskeho zákonníka pri vydražiteľovi ako originárnom nadobúdateľovi tak predpokladá.
V predmetnom konaní (pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach) už Krajský súd v Bratislave
vyslovil dva právne názory v uznesení č.k. 8 Co 410/2016-433, v bode 14. odôvodnenia sa uvádza:
„Pokiaľ navrhovateľ poukazoval v tomto smere na § 151h Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje
podmienky, za ktorých prechádza záložné právo na nadobúdateľa zálohu, je potrebné poznamenať,
že sporné nehnuteľnosti, ktoré mali predstavovať záloh, nadobudol vydražiteľ originálne príklepom na

dražbe a zaplatením ceny, nešlo v danom prípade o prevod alebo prechod zálohu na nadobúdateľa“ a
uznesení č.k. 15 Co 160/2018-1217, v bode 10. odôvodnenia, že exekučná dražba predstavuje
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom do skupiny nadobúdania vlastníckeho práva
originárnym spôsobom patrí aj nadobúdanie vlastníckeho práva pri nútenej dražbe podľa zákona č.
233/1995 Z.z. „Ustanovenia zákona č. 233/1995 Z.z. účinného v čase vykonania exekučnej dražby

(Exekučný poriadok) sú špeciálnymi ustanoveniami (lex specialis) o nadobudnutí vlastníckeho práva
vo vzťahu k § 132 Občianskeho zákonníka. Na vydražiteľa teda neprešlo záložné právo k predmetným
nehnuteľnostiam tak, ako to má na mysli ustanovenie § 151 h Občianskeho zákonníka.“ Žalobca tvrdí, že
odkaz žalovaných v II., III. rade na tieto právne názory uvedené v odôvodneniach rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave v tomto procese je údajne právne bezvýznamný preto, že sa nejednalo o meritórne

rozhodnutia (išlo o rozhodnutia vo veci neodkladných opatrení) a tieto právne názory neboli, podľa
názoru žalobcu, pre prvoinštančný súd záväzné a nemohli prejudikovať rozhodnutie vo veci samej,
keď z ich obsahu ani nevyplývajú také právne závery, o ktoré by sa mohol čo aj len argumentačne
opierať napadnutý rozsudok. V žalobcom odvolaním napadnutom rozsudku cituje nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.11.2008, č.k. II. ÚS 289/08-32, ku ktorému súd prvej inštancie

konštatoval, že právny názor v ňom vyjadrený korešponduje so záverom súdu o dôsledkoch exekučnej
dražby. K pripomienke žalobcu, že je nutné rozlišovať určenie vlastníckeho práva a určenie záložného
práva súd konštatuje, že je naopak nutné si uvedomiť, že vlastnícke právo je oveľa silnejším právom k
predmetu exekúcie než je právo záložné a tak nie je možné prisvedčiť právnemu názoru, že záložnému
právu by malo prislúchať privilegované postavenie. Keď si porovná túto časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia s horeuvedenými právnymi názormi Krajského súdu v Bratislave, je zrejmé, že tvrdenie
žalobcu,že„zichobsahuaninevyplývajútaképrávnezávery,oktorébysamoholčoajlenargumentačne
opierať napadnutý rozsudok“, je nepravdivé. Okrem toho uvedené právne názory Krajského súdu v
Bratislave (dvoch senátov) napriek tomu, že sa to žalobcovi nepáči, vytvárajú silný predpoklad, že
meritórne rozhodnutie Krajského súdu v odvolacom konaní bude postavené takisto na týchto úvahách

a záveroch. Alebo naopak, je veľmi ťažké predstaviť si také meritórne rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave, ktoré by uvedené, ním samým v tomto konaní prezentované dva totožné právne názory
znegovalo alebo ignorovalo. Žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že uplatnenie zásady „nemo dat
quod non habe“ je pri posudzovaní právneho základu napadnutého rozhodnutia právne irelevantné, ak
žalované záložné právo v čase exekučnej dražby existovalo, že v predmetnom spore nie je a nebola

riešená otázka, či by na vydražiteľa mohlo prejsť neexistujúce záložné právo, resp. existujúce, ale
nie prednostné záložné právo a tvrdí, že v čase exekučnej dražby jeho záložné právo existovalo a
bolo prednostným a zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov SR, EU a ani z medzinárodných
zmlúv sa údajne nedá žiadnym spôsobom dovodiť, že by udelením príklepu na exekučnej dražbe
zaniklo. Žalovaní v II., III. rade vo svojom vyjadrení uvádzajú, že v slovenskom súkromnom práve

je zásada „nemo dat non quot habet“ prelomená v prospech ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
len vo výnimočných prípadoch, z ktorých jedným je aj dobromyseľné nadobudnutie veci na exekučnej
dražbe. K otázke existencie či neexistencie záložného práva v čase exekučnej dražby sa rozsiahlo
argumentačne vyjadril vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 9.4.2019 a nemá viac čo dodať, iba to,
že neustále ignorovanie vykonaného zápočtu a napádanie autenticity vlastnej kvitancie spoločnosťou,

ktorá štyri roky nevedela súdu preukázať ani len vlastnú aktívnu legitimáciu pre tento proces, je za
hranicou korektnosti. Zopakoval, že exekúcia nebola vedená na záloh a príklep v exekučnej dražbe
bol schválený Okresným súdom Bratislava II. Na žalobcovo tvrdenie, že zo žiadneho ustanovenia
právnych predpisov Slovenskej republiky, Európskej únie, ani z medzinárodných zmlúv sa nedá žiadnymspôsobom dovodiť, že by predmetné záložné právo udelením príklepu na exekučnej dražbe zaniklo sa
dá snáď najrozumnejšie odpovedať citáciou § 151md ods. 1 písm. f/ Občianskeho zákonníka. Žalobca
ďalej tvrdí vo svojom vyjadrení, že dobromyseľnosť vydražiteľa nebola pred súdom prvej inštancie

predmetom vykonaného dokazovania, pričom odkazuje na body 5.-10. svojho odvolania, v rámci ktorých
namietal spôsob, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s touto otázkou, vrátane argumentácie ojej
relevantnosti v konaní. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že: „Súd má za to,
že s poukazom na charakter exekučnej dražby a nadobudnutie vlastníctva vydražených nehnuteľností
privilegovaným spôsobom (rozhodnutím štátneho orgánu) nemožno v civilnom konaní podľa § 137

písm. c/ C.s.p. bez ďalšieho skúmať dobromyseľnosť vydražiteľa. Ak by totiž civilný súd v takomto
konaní dospel k záveru, že vydražiteľ nebol pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že
nadobudol sporné nehnuteľnosti nezaťažené záložným právom, musel by taktiež dospieť prejudiciálne
k záveru, že v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, resp. bolo v tomto
vydané nezákonné rozhodnutie, čo je však v zmysle ústavnej zásady nezávislosti a nestrannosti súdov
vylúčené“ i „Súd len podotýka, že stranami skloňovanú zásadu zákazu restitutio in integrum, tohto

času v Exekučnom poriadku už absentujúcu, na exekučnú dražbu nemožno podľa jeho názoru s
poukazom na aktuálny vývoj práva vztiahnuť, pretože charakter takejto dražby nevystihuje priorizácia
ochrany dobromyseľnosti vydražiteľa, ale dôvera v zákonnosť rozhodnutí štátneho orgánu ako nositeľa
verejnej moci.“ Dobromyseľnosť vydražiteľa nebola pred súdom prvej inštancie predmetom vykonaného
dokazovania preto, že vzhľadom na prezentované závery, považoval toto dokazovanie za obsolentné

a je potrebné zdôrazniť, že s týmito závermi súdu sa žalobca v jeho odvolaní žiadnym relevantným
spôsobom nevysporiadal. Nakoľko mal teda súd zjavne za to, že „záložné právo ... muselo zaniknúť
k momentu udelenia príklepu“, pričom skúmanie dobromyseľnosti vydražiteľa, vzhľadom na vyššie
uvedené, nepovažoval za potrebné, nepripustil žalobcom navrhované dokazovanie vzťahujúce sa k
tejto dobromyseľnosti, rovnako ako nepripustil ním navrhované dokazovanie ohľadom vykonaného

započítania. Ku konštatovaniu žalobcu v jeho vyjadrení, že napriek vyjadreniu žalovaných v II., III. rade
k procesnému pochybeniu súdu o predbežnom právnom názore a k rozhodnutiu veci nezákonným
sudcom zotrváva na tvrdeniach a argumentácii, ktoré uviedol v odvolaní sa nevyjadruje, keďže žalobca
iba tvrdí, že zotrváva na svojich tvrdeniach a argumentácii, ale k vyjadreniu žalovaných v II., III. rade
k nim a ani k jeho vyjadreniu sa sám nijako nevyjadril, nie je možné k tejto veci zaujať akékoľvek

argumentačné stanovisko. Žalobca uviedol, že jeho tvrdenia o nepreukázaní žalobcových vyjadrení o
údajnej „spriaznenosti osôb zúčastnených na transakciách“ sú vzhľadom na to, že súd prvej inštancie
nevykonal ním navrhované dôkazy, irelevantné, ako irelevantné označuje aj jeho tvrdenia o zániku
zabezpečenej pohľadávky započítaním a aj tvrdenia vo vzťahu ku kvitancii a okolnostiam jej vystavenia,
ktoré údajne prezentujem tak, ako keby boli nesporné. K tomuto dodáva, že jeho tvrdenia o zániku

zabezpečenej pohľadávky započítaním a tvrdenia vo vzťahu ku kvitancii a okolnostiam jej vystavenia
má právo pred súdom prezentovať rovnako ako má žalobca právo prezentovať jeho tvrdenia o údajnej
„spriaznenosti osôb zúčastnených na transakciách“. Rešpektuje právo protistrany vidieť tieto tvrdenia
ako sporné ako on vidí ako sporné jeho tvrdenia o spriaznenosti osôb. Faktom však zostáva, že súd
mal za to, že záložné právo zaniklo k momentu udelenia príklepu, a preto ním navrhované dôkazy

týkajúce sa jeho tvrdení o zápočte a kvitancii a žalobcom navrhované dôkazy ohľadne jeho tvrdení o
spriaznenosti osôb nevykonal, čo rešpektuje. Vychádzajúc z § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p., môže odvolací
súd dokazovanie v nevyhnutnej miere zopakovať, a to vykonaním dôkazov, ktoré strany sporu navrhli v
konaní pred súdom prvej inštancie, nie je mi zrejmý dôvod, prečo by moje tvrdenia mal žalobca označiť
za „irelevantné.“ Žalobca zotrval v plnom rozsahu na odvolaní a na skutočnostiach uvedených v jeho

vyjadrení vo veci, týkajúce sa jeho vyjadrenia k jednotlivým odvolacím dôvodom, najmä k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci súdom. Nakoľko pri tomto žalobcovom vyjadrení nie je uvedený jediný právny
či vecný argument, čím jeho 13-stranovú argumentáciu odbil symbolickým „lebo“, nie je možné k tomuto
žalobcovmu vyjadreniu zaujať akékoľvek argumentačné stanovisko. Ďalej žalobca uviedol vo svojom
vyjadrení, že on vo svojom vyjadrení údajne deklaroval, že podanie excindačnej žaloby nie je potrebné,

ak by sa podarilo preukázať, že vydražiteľ o existencii záložného práva vedel a keďže súd v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci takéto dokazovanie zamietol, je moja následná argumentácia
ohľadom nespornosti nevedomosti vydražiteľa o spornom záložnom práve irelevantná. K citovanému
komentáru k Exekučnému poriadku napísal, že žalobca si neuplatnil svoje tvrdené záložné právo v
exekučnom konaní žalobou o vylúčenie veci z exekúcie a dobromyseľnosť nadobúdateľa nehnuteľnosti

príklepom v exekučnej dražbe je prezumovaná. Napriek nepripusteniu predmetného dokazovania o
vydražiteľovej vedomosti, či nevedomosti o existencii sporného záložného práva súdom, doplnkovo
uviedol viacero faktov, ktoré odporujú vedomosti vydražiteľa o existencii sporného záložného práva.
V žiadnom zo žalobcových podaní, ani na žiadnom pojednávaní počas celého doterajšieho priebehusporu, žalobca neuviedol ani jeden konkrétny dôkaz, dokonca ani presvedčivú indíciu, ktorá by žalobcom
tvrdenú vedomosť vydražiteľa preukazovala alebo čo i len naznačovala. V žalobcovom podaní zo dňa
10.7.2018 (Vyjadrenie k spriaznenosti osôb zúčastnených na transakciách) je vydražiteľ, spoločnosť

Euro Personal Service, s.r.o., spomenutá iba v súvislosti s tým, že si v roku 2017 zriadila sídlo
v spornej nehnuteľnosti. Stalo sa tak však až po zmene spoločníka i konateľa tejto spoločnosti a
najmä takmer dva roky po konaní exekučnej dražby. Je zrejmé, že uvedená vec nemá ani najmenší
styčný bod s možnosťou vydražiteľovej vedomosti o existencii sporného záložného práva a s istotou
takúto vedomosť nepreukazuje. Žalobcove tvrdenia vyvolávajú skôr otázku, prečo si vlastne neuplatnil

predmetné, ním tvrdené záložné právo priamo v exekučnom konaní excindačnou žalobou, ale žalobou
o určenie jeho existencie, ak mal a má za to, že toto jeho tvrdené právo bolo právom, ktoré nepripúšťa
exekúciu. Žalovaný v I. rade ďalej konštatoval k bodu 10. Vyjadrenia žalobcu, že dôkazom, ktorý
priložil k svojmu vyjadreniu zo dňa 9.4.2019 je žaloba o vylúčenie veci z exekúcie zo dňa 28.3.2019,
ktorou žalobca navrhuje vylúčiť z exekúcie nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX,
katastrálne územie Pezinok, t.j. nehnuteľnosti, ktoré boli rozsudkom Okresného súdu v Pezinku zo dňa

10.12.2018, vyčlenené na samostatné konanie. Žalobca zároveň namietal prípustnosť tohto dôkazu
v odvolacom konaní v zmysle § 366 C.s.p. pre jeho nerelevanciu k prejednávanej veci. Pripustenie,
či nepripustenie tohto dôkazu ponechám na rozhodnutí súdu, samotná existencia tejto (excindačnej)
žaloby však hovorí veľa o možnej odpovedi na vyššie položenú otázku, t.j. či žalobca v čase exekučnej
dražby k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXXX, katastrálne územie Pezinok považoval ním tvrdené

záložné právo za vec, ktorá nepripúšťa exekúciu a prečo si toto ním tvrdené právo neuplatnil v tejto
exekúcii rovnakým inštitútom, ako si ho uplatňuje teraz. Je zrejmé, že žalobca v čase predmetnej
exekučnej dražby ním tvrdené právo za právo nepripúšťajúce exekúciu buď nepovažoval, alebo si
toto právo excindačnou žalobou v exekúcii uplatniť opomenul. Považuje za neprípustné, aby žalobca
nedostatok svojej bdelosti alebo vedomosti v súvislosti s predmetnou exekučnou dražbou nahrádzal

dodatočnými fabuláciami o „spriaznenosti osôb zúčastnených na transakciách“, ktoré nemajú oporu vo
faktoch a ktorých uplatnenie nemá oporu v zákone. Nakoľko žalobca opomenul strážiť svoje práva,
je spravodlivo penalizovaný ich stratou. Tento súkromnoprávny inštitút oslabenia, či zániku práva v
súvislosti s márnym uplynutím času alebo v súvislosti s nevyužitím nástroja právnej obrany, je obdobne
ako napr. premlčanie, či preklúzia výrazom právnej zásady vigilantibus iura scripta sunt (právo praje

ostražitým). Súd prvej inštancie správne uviedol v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že:
„nemožno opomenúť fakt, že priebeh exekučnej dražby je zo zákona zverejňovaný, je evidovaný v
katastri nehnuteľností...“ Súd ďalej konštatuje, že „neuveril tvrdeniam žalobcu o nevedomosti o tomto
konaní, najmä ak sa preukázateľne (podnetom na prokuratúru, správnou žalobou, podnetmi na kataster)
pokúšal zvrátiť právny stav ktorý nastal po výmaze záložného práva k sporným nehnuteľnostiam z

LV č. XXXX.“ Nepodanie tejto (vylučovacej) žaloby v prípade exekučného konania na nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXXX bolo dôsledkom žalobcovho opomenutia, za ktoré ale musí byť penalizovaný
on sám, nie nadobúdateľ týchto nehnuteľností v exekučnej dražbe. K žalobcovým tvrdeniam, že nie je
zrejmé z akého titulu uvedenou excindačnou žalobou disponuje, keď nie je účastníkom tohto konania
a že jeho dispozícia touto žalobou je ďalším dôkazom prepojenia vydražiteľa s ním, prípadne s inými

subjektami, zúčastnenými na exekučnom konaní dodal, že síce nie je účastníkom uvedeného konania,
ale vlastní nehnuteľnosti, o ktorých vylúčenie z exekúcie sa jedná a tak jeho vedomosť o tomto konaní
by nemusela byť pre žalobcu, ani pre konajúci súd nijako prekvapujúca. Kópiu žaloby získal legálne
od zástupcu Podnikateľského združenia, ktoré je v tomto konaní žalovaným. K žalobou donekonečna
pertraktovaným prepojeniam subjektov uviedol, že ak aj na začiatku tohto procesu predmetné subjekty

žiadne prepojenia nemali, viac ako štvorročný proces vedený karibskou schránkovou firmou, za ktorou
stojí mediálne neslávne známy Marián Kočner buď priamo proti nim, alebo minimálne ovplyvňujúc výkon
ichvlastníckychainýchpráv,všetkysubjektyspojenéspredmetnýminehnuteľnosťamidokonaleprepojil.
Žalobca taktiež tvrdí, že vykonávané exekučné záložné právo nemohlo byť akokoľvek považované za
prednostné, nakoľko pred ním, okrem záložného práva žalobcu, vzniklo a bolo zapísané záložné právo

v prospech spoločnosti K.S.I. spol. s r.o. Ani prípadné postúpenie pohľadávky spoločnosti K.S.I. spol. s
r.o. na oprávneného nezmenilo nič na tejto skutočnosti. Tomuto sa dá formálne rozumieť a akceptovať
to, nie je však zrejmé, prečo ju vôbec žalobca uvádza. Poukázal na to, že z uvedeného dôvodu záloh
nemohol byť na vydražiteľa prevedený nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov
v zmysle § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka, tak takémuto argumentu nemôže byť priznaný

úspech. Z dikcie predmetného ustanovenia nevyplýva, že vykonávané záložné právo musí byť v
poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé, ale že záložný veriteľ
vykonávajúci jeho záložné právo musí pri predmetnom výkone záložného práva disponovať záložným
právom, ktoré je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé. Pričomje zrejmé, že u vykonávaného záložného práva a záložného práva, ktoré je v poradí rozhodujúcom
na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé, nemusí ísť o totožné právo, avšak musí byť
splnená podmienka, že pri výkone záložného práva musí záložný veriteľ disponovať aj právom, ktoré

je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé. Keďže vydražiteľ
nadobudolpohľadávkuprednostnéhozáložnéhoveriteľaspoločnostiK.S.I.spol.sr.o.eštepredkonaním
exekučnej dražby, bola podmienka uvedená v uvedenom ustanovení zákona splnená. Exekučnú dražbu,
t.j. výkon záložného práva teda vykonával záložný veriteľ, ktorého záložné právo bolo v tom čase v
poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé a preto sa záloh previedol

nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov. K dojímavej obrane Mariána Kočnera
prezentovanej žalobcom v bode 12 a k tvrdeniu, že jeho vyjadrenia k nemu nemajú žiadnu vecnú
relevanciu a argumentačnú hodnotu, že sú len účelovým zneužívaním súčasného mediálneho ruchu
okolo M. Kočnera s evidentným psychologickým zámerom zdôraznil, že žalobca sa zrejme považuje
za toho, ktorý napriek tomu, že o tom zatiaľ nerozhodli štátne autority, môže „vynášať súdy“ nad
účastníkmi konania, prípadne nad historickými vlastníkmi sporných nehnuteľností, ale ak to isté urobia

ostatné strany konania podrobuje ich za to ostrej kritike. Zo žalobcových podaní poukázal napríklad
kriminalizáciu spoločnosti Dojazd, s.r.o. v jeho podaní zo dňa 10.7.2018, kriminalizáciu P. Jánošíka a S.
Mojžišovej vo viacerých jeho podaniach, či neustálu snahu o vykreslenie subjektov, ktoré mali nejakú
historickú relevanciu k tomuto konaniu, ako netransparentných a ich vzťahov ako účelových. Ak však
obdobným spôsobom vo svojich podaniach postupuje on, žalobca sa začne brániť a uvádzať, že jeho

vyjadrenia nemajú žiadnu vecnú relevanciu a argumentačnú hodnotu a že sú účelové. Rozdiel medzi
jeho tvrdeniami a tvrdeniami žalobcu však nie je z právneho pohľadu žiadny (v oboch prípadoch ide
o súdom nepreukázané tvrdenia, väčšinovo prebraté z médií alebo z podkladov ku konaniam, ktoré
nie sú ukončené) a z vecného pohľadu je k tomu možné dodať iba toľko, že kdežto tvrdenia žalobcu
sú verejnosti neznáme, jeho tvrdenia o žalobcovi a jej prepojení s kriminálnymi aktivitami Mariána

Kočnerasúpredmetomtakmerdennéhospravodajstvavoznamovacíchprostriedkoch.(Technopol,DPH
Donovaly, zmenky Markíza, golfový areál Báč....). Zotrval na odvolacom návrhu.

9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od

1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje
to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno
priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2020; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu, zástupca žalovaného v I. rade a právny zástupca žalovaných v II., III. rade,

upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

10.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.

V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

12. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že predmetnú vec prejednal a rozhodol
nezákonný sudca, pretože JUDr. Miroslave Belašičovej bola predmetná vec pridelená do súdneho

oddelenia 10 C dňa 23.5.2017 (č.l. 483 spisu) v zmysle Dodatku č. 7 k Rozvrhu práce Okresného
súdu Pezinok na rok 2017 (č.l. 2092 spisu). Uvedený dodatok bol riadne prerokovaný sudcovskou
radou Okresného súdu Pezinok dňa (č.l. 2097 spisu) v zmysle ustanovenia § 52 ods. 7 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinný v čase prijatia uvedenéhododatku, podľa ktorého zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov
poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce
po ich prerokovaní v sudcovskej rade. Po každej zmene rozvrhu práce je predseda súdu povinný

zabezpečiť vyhotovenie úplného znenia rozvrhu práce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda
súdu rovnako ako rozvrh práce. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že dodatky k rozvrhu práce
sa majú prerokovať so sudcovskou radou príslušného súdu a nie súdnou radou, ako si žalobca tieto
pojmy mylne zamenil. Na riadení a správe súdov sa podieľa sudcovská rada ako orgán sudcovskej
samosprávy. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. sa sudcovská rada zriaďuje na okresnom súde,

krajskom súde, najvyššom súde a Špecializovanom trestnom súde. Ak nie je sudcovská rada zvolená,
pôsobnosť sudcovskej rady vykonáva plénum súdu. Súdna rada je orgán správy súdnictva v Slovenskej
republike, časť právomoci je upravená v Ústave Slovenskej republiky a časť v zákone č. 185/2002 Z.z.
Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že absentovalo zverejnenie zápisnice
o prerokovaní dotknutého dodatku a údaje o dátume, spôsobe a výsledku jeho prerokovania súdnou
radou s citáciou ustanovenia § 40 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z., pretože uvedené ustanovenie zákona

hovorí o podpredsedovi súdu. Nezverejnenie uvedeného dodatku k rozvrhu práce nemalo žiaden vplyv
na skutočnosť, že predmetná vec bola pridelená JUDr. Miroslave Belašičovej zákonným spôsobom.

13. Žalobca neprodukoval vo svojom odvolaní žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz
vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci a preto je záver súdu prvej inštancie uvedený v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že ak by aj záložné právo k sporným nehnuteľnostiam fakticky
existovalo, zaniklo udelením príklepu v exekučnom konaní. Odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky
zákonník vo svojom ustanovení § 151md ods. 1 uvádza dôvody zániku záložného práva, pričom jedným
zo spôsobov jeho zániku sú aj prípady ustanovené v osobitných právnych predpisoch. Najčastejšie ide
o zánik záložného práva v dôsledku zmeny vlastníctva k zálohu. Tak je tomu, okrem iného, i v prípade

exekučného predaja veci. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že na
Okresnom súde Bratislava II. sa pod sp.zn. 57 Er 3306/2015, viedlo konanie vedené v exekučnej veci
oprávneného:Podnikateľskézdruženie,IČO:42175658,Bratislava,Saratovskáč.6/B,protipovinnému:
žalovanému v I. rade, o vymoženie sumy 300.000,- € s príslušenstvom. Uvedený súd uznesením zo
dňa 3.12.2015, č.k. 57 Er 3306/2015-22, sp.zn. 41 Ex 53/2015, schválil príklep

udelený súdnym exekútorom Mgr. Ing. Štefanom Majchrákom na dražbe nehnuteľností konanej dňa
18.9.2015, vydražiteľovi Euro Personal Service, s. r. o., IČO: 46 962 352, Dunajská Lužná, Športová
č. 669, na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného v podiele 1/1, a to predmetných nehnuteľností
vedených na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie H.. Vzhľadom k tomu, že došlo k exekučnému
predaju nehnuteľností (aj keď počas tohto prebiehajúceho sporu), zaniklo aj záložné právo, ak by na

týchto nehnuteľnostiach jestvovalo. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto
časti v plnom rozsahu stotožňuje, pretože prvoinštančný súd dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom
zdôvodnil prečo došlo k zániku záložného práva a argumentáciu žalobcu uvedenú v jeho odvolaní,
že je nesprávny názor súdu prvej inštancie, že sporné záložné právo muselo zaniknúť k momentu
udeleniapríklepu,považujezanedôvodnú.Prvoinštančnýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkusvoj

názor o zániku záložného práva udelením príklepu v exekučnom konaní zdôvodnil aj s poukazom na
konkrétne ustanovenia zákona (Občiansky zákonník, Exekučný poriadok), z dôvodu ktorého odvolací
súd odvolaciu námietku žalobcu, že nikde v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je výslovne
uvedené na základe akého konkrétneho zákonného ustanovenia muselo ku dňu udelenia príklepu dôjsť
k zániku sporného záložného práva, za irelevantnú a dáva do pozornosti vysvetlivky k ustanoveniu

§ 151md Občianskeho zákonníka, Imrich Fekete, Veľký komentár, 2. zväzok, druhé aktualizované
a rozšírené vydanie, Bratislava, Eurokódex 2015. Odvolací súd ešte poukazuje na to (tak ako už
uviedol v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 6.8.2018, č.k. 15 Co 160/2018-1217, ktorým zmenil
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia tak, že návrh žalobcu
na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol), že podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností stanovených zákonom.
Vlastníctvo sa nadobúda buď originárne (pôvodne) alebo derivatívne (odvodene). Pri originárnom
nadobudnutí sa nadobúda vec do vlastníctva bez ohľadu na prípadné vlastnícke právo predchodcu. Do
skupiny nadobudnutia vlastníckeho práva originárnym spôsobom patrí i nadobudnutie na základe iných

skutočností stanovených zákonom, okrem iných i nadobudnutie veci v dražbách podľa Exekučného
poriadku. Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd
udelenie príklepu schváli, stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľností ku dňu udelenia príklepu, takže
udelením príklepu a jeho deklarovanie súdnym rozhodnutím, dochádza k prechodu vlastníckeho právana vydražiteľa tzv. originárnym spôsobom k predmetu dražby. Ustanovenia zákona č. 233/1995 Z.z.
účinného v čase vykonania exekučnej dražby (Exekučný poriadok), sú špeciálnymi ustanoveniami (lex
specialis) o nadobudnutí vlastníckeho práva vo vzťahu k § 132 Občianskeho zákonníka. Nadobudnutie

nehnuteľností príklepom na dražbe predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.
Vzhľadom k uvedenému už odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ďalšiemu tvrdeniu
žalobcu v jeho odvolaní, že bol prednostným záložným veriteľom a jeho záložné právo nemohlo preto
ku dňu udelenia príklepu zaniknúť.

14. Odvolací súd k argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní týkajúcej sa dobromyseľnosti vydražiteľa
uvádza, že nemal dôvod odchýliť sa od právneho názoru prvoinštančného súdu uvedeného v
odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 26.), že vzhľadom na nadobudnutie vlastníctva vydražených
nehnuteľností privilegovaným spôsobom (rozhodnutím štátneho orgánu), nie je možné bez ďalšieho
skúmať dobromyseľnosť vydražiteľa, s ktorým odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňuje s tým, že
nebolo možné prihliadnuť ani na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 726/2016-53, na

ktorý poukazoval žalobca v odvolaní, pretože išlo o iný skutkový stav ako v posudzovanej veci, a preto
nebolo možné tento nález aplikovať na predmetnú vec.

15. Odvolací súd nevidí prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie s ohľadom na predbežné právne
posúdenie veci týmto súdom ako namietal žalobca v odvolaní, pretože žalobca (zastúpený advokátom)

po jeho vyslovení konajúcou sudkyňou sa k nemu vyjadril v písomnom podaní zo dňa 18.6.2018 i na
pojednávaní konanom dňa 11.7.2018. Účelom predbežného posúdenia veci nie je podrobne zodpovedať
na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd automaticky vystaví
stranu sporu prekvapivosti. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani taký postup súdu, ktorý by následne
dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym posúdením (za predpokladu, že by

nepoužil doposiaľ neprejednávanú právnu normu a nedal by možnosť stranám sa k tejto vyjadriť).
Žalobca mal dostatok možností obhajovať, prezentovať a preukazovať svoj názor o dobromyseľnosti
nadobúdateľa (vydražiteľa) nehnuteľností (ako aj ďalším skutočnostiam, ktoré uviedol prvoinštančný
súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci), keď skutočnosť, že sa súd prvej inštancie k tejto
argumentácii výslovne počas konania nevyjadril, neznamená, že ho rozsudkom, v ktorom sa k tejto

otázke vyjadril, prekvapil. Ak by sa aj prvoinštančný súd v rámci predbežného posúdenia veci vyjadril
k otázke dobromyseľnosti nadobúdateľa, takéto posúdenie by súd nezaväzovalo i v ďalšom konaní, ak
by strany sporu predložili ďalšie dôkazy vyvracajúce skutočnosti, z ktorých by pri predbežnom vyjadrení
právneho názoru na vec vychádzal. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie (ani v odvolacom
konaní)nepredložilžiadendôkaz,ktorýbyspochybnildobromyseľnosťvydražiteľanehnuteľností,pričom

tak ako už bolo uvedené, dobromyseľnosť sa v danom prípade preukazovať nemusela, pričom sa počas
prebiehajúcej exekučnej dražbe, ktorá bola verejne známa, nijako nebránil a nevyužil žiadne zákonné
prostriedky (napríklad podanie excindačnej žaloby) na svoju obranu.

16. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal námietkami žalobcu či k

výmazu záložného práva došlo zákonným spôsobom, či zabezpečená pohľadávka zanikla alebo nie,
či bola kvitancia vystavená oprávnenou osobou, k vzájomnému prepojeniu žalovaných a ďalších osôb
spojených s danou vecou, keď tieto námietky nemali žiaden vplyv na vyhovenie žaloby, keďže, tak ako
už bolo uvedené, záložné právo, ktorého existencie sa žalobca domáhal, zaniklo iným spôsobom, a
to vykonaním exekučnej dražby predmetných nehnuteľností, pričom správne z dôvodu hospodárnosti

konania nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom ohľadne neplatnosti predchádzajúcich prevodov
sporných nehnuteľností, zániku zabezpečenej pohľadávky započítaním, k premlčaniu, preskúmaním
katastrálneho spisu, obsahov ďalších spisov Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 4 C 234/2012, sp.zn.
15 C 215/2014 a sp.zn. 9 T 49/2017, nakoľko ich vykonanie by neprispelo k inému rozhodnutiu, než
k zamietnutiu žaloby. Odvolací súd poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok (v súčasnosti Civilný sporový
poriadok) ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V
zmysle § 185 ods. 1 C.s.p. (§ 120 ods. 1 O.s.p.) súd rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto

nie je vadou spôsobujúcou sporovej strane odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým
prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladábez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. apríla 2012,
sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať a

nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti
konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 C.s.p., je vecou súdu, aby rozhodol,
ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Taktiež aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze
zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08 konštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné

vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd
neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť
k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé
súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať

len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne
neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z
priebehukonaniaastavudokazovaniavjehorámci,čivtedy,akbynevykonanímnavrhnutéhodôkazubol
účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Odvolací súd preto
nepovažoval odvolací dôvod žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností za dôvodný, keď prvoinštančný súd zdôvodnil v napadnutom
rozsudku z akého dôvodu nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy.

17. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na

základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané
žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok

úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby
sarozhodlovsúladesjejpožiadavkamiaaniprávostranysporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňou

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

18. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne

posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

19. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že napadnutý rozsudok je v rozpore s ustanovením § 220 ods. 1 C.s.p.
odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., pretožez odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, ako sa vyjadrili
žalovaní, aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesnej obrany a útoku použili.
Prvoinštančný súd jasne a náležitým spôsobom vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a

právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, aj ako vec právne posúdil,
a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za riadne neodôvodnený. Nebolo tak možné
prisvedčiť žalobcovi, že sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ C.s.p. Odvolací
súd v tejto súvislosti uvádza, že medzi porušenie práva na spravodlivý proces patrí aj odňatie možnosti

konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie, v dôsledku
ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje práva. V zmysle platnej právnej úpravy nesprávny procesný
postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa
sporovej strane znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu procesný predpis priznáva za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, je odňatím možnosti strany konať pred súdom.
Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom bližšie nešpecifikuje;

pod odňatím možnosti konať pred súdom je však potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup
súdu, ktorý znemožňuje sporovej strane realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených
záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov, ktoré by inak mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu
vylúčený. Vždy ide o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad môže ísť o právo

predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom,
právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej
stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo
tvrdenie sporovej strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy

skutočne došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti stranám konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou,
pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom
touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V danom prípade uvedené
splnené nebolo, keď žalobcovi boli zo strany súdu prvej inštancie dané možnosti na realizáciu jeho
procesných práv. Odvolací súd dodáva, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 20 0/09 a pod.).

20. Zo strany súdu prvej inštancie neprišlo ani k procesnému pochybeniu, keď v rozpore s § 89 ods. 2,
ods. 3 C.s.p. pripustil zastúpenie žalovaného v I. rade Ing. Pavlom Jánošíkom ako namieta žalobca vo
svojom odvolaní, pretože žalovaný v I. rade počas konania odvolal plnomocenstvo udelené advokátovi

Mgr. Karolovi Haťapkovi, a to dňa 25.9.2018 (č.l. 2007 spisu), pričom aj zo zápisnice o pojednávaní zo
dňa 10.12.2018 (č.l. 1874A spisu) vyplýva, že zástupcom žalovaného v I. rade je Ing. Pavol Jánošík.

21. Odvolací súd zmenil podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v súvisiacom
výroku II., ktorým uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania v plnom rozsahu tak, že

žalovaným v I., II., III. rade, každému, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100%,keďvdanomprípadekaždýzožalovanýchkonásamostatne(nejdeonerozlučnéspoločenstvo)a
žalobcabybeztohtourčenianevedelvakomrozsahumážalovanýmvI.,II.,III.radezaplatiťnáhradutrov
konania. Súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., ale nesprávne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným

trovy konania, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania, keď rozhodovanie o náhrade trov
konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom
rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho
úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením
po právoplatnosti skončenia veci.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranamisporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania

nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I., II., III. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,
priznáva, každému, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2
C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).