Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609010266
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5609010266.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudcov JUDr.
Márie Urbanovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 28. marca 2018,
o odvolaní obžalovaného Z. Y., proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/110/2009
zo dňa 26.5.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/110/2009

zo dňa 26.5.2017 z r u š u j e .

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Z. Y. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. Za
spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovanému podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.
uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov a za splnenia zákonných podmienok podľa § 48 ods.
3 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s
maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj ochranný dohľad

na dobu 2 roky, pričom podľa § 77 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je obžalovaný povinný oznamovať potrebné
údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Tr. zák. je
obžalovaný tiež povinný osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka na súde v mieste jeho
pobytu podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka, po prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody. Podľa § 77 ods. 1 písm. c) Tr. zák. je obžalovaný povinný vopred oznamovať súdu
vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom obhajcu, a to ihneď po jeho
vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Obžalovaný podal odvolanie proti výroku o vine,
výroku o treste rozsudku, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

Podané odvolanie obžalovaný zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu písomným podaním zo

dňa 11.10.2017, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 16.10.2017, a to nasledovne:

V napadnutom rozsudku okresný súd konštatuje, že z vykonaných dôkazov mal preukázané, že
obžalovaný bez príslušného povolenia vydávaného Ministerstvom zdravotníctva SR v zmysle Zákona
č. 139/1998 Z.z. v období uvedenom vo výroku rozsudku zadovažoval omamné a psychotropné látky,
uvedené látky mal v držbe v priestoroch budovy, ktorej vlastníkom je COOP Jednota Liptovský Mikuláš,

ako aj v mieste jeho prechodného bydliska v O.. XXX a tieto ďalej distribuoval presne nezisteným
užívateľom, resp. takú činnosť sprostredkoval. Obžalovaný je stíhaný za neoprávnené obstaranie aďalšie nakladanie so zakázanými látkami, skutku sa dopustil v spolupáchateľstve s K. Y., M. X. a S.
I.. Účasť označených osôb na spáchaní prejednávanej trestnej činnosti mal okresný súd preukázanú
právoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami v inej trestnej veci.

V zmysle § 172 ods. 1 Tr. zák., kto neoprávnene
a) kúpi, predá, vymení, zadováži alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto
takú činnosť sprostredkuje,
potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.

Podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., odňatím slobody na desať až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha
čin uvedený v odseku 1)
a) už bol za taký čin odsúdený.
Právna kvalifikácia protiprávneho konania obžalovaného je v právnej vete výroku rozsudku ustálená tak,
že spoločným konaním obžalovaný neoprávnene 1) kupoval, 2) predával, 3) vymieňal, 4) zadovažoval,
5) po akúkoľvek dobu prechovával. Je nutné dať do pozornosti, že právna veta výroku rozsudku musí

zodpovedať skutkovej vete výroku rozsudku a skutková veta musí byť ustálená na základe skutkových
zistení opierajúcich sa o jednoznačné a pochybnosti nevzbudzujúce dôkazy.
1) „kupoval“: zo žiadneho vykonaného dôkazu, ba dokonca aj keby sa verilo utajeným svedkom 1
a 2 nevyplýva, že obžalovaný by zakázané látky kupoval, ba dokonca kupoval v spolupáchateľstve.
Nekonštatuje sa to ani v skutkovej vete výroku rozsudku.

2) „predával“: táto skutočnosť nevyplýva ani z jedného vykonaného dôkazu okrem výpovede utajených
svedkov 1 a 2, avšak bez bližšej špecifikácie konkrétneho konania. Svedok 1 len všeobecne tvrdil, že od
obžalovanéhonakupovalamfetamínvrokoch2006-2007,pričomneuvádzakoľkokrát,vakommnožstve,
vakomkonkrétnomčase,kdekonkrétneazaakýchokolností,zaakúcenu.Idelenovšeobecnétvrdenie,
že kupoval v rokoch 2006-2007. Naviac tvrdí, že si nepamätá, či sa podieľal na trestnej činnosti, hoci mu

musí byť zrejmé, že len samotný nákup, hoc aj pre seba, je trestným činom. Svedok 2 tvrdil v podstate to
isté, čo svedok 1, že nakupoval od obžalovaného v roku 2006-2007, nepamätá si však, aké množstvo,
za akú cenu, koľkokrát a pod. Ide o všeobecné tvrdenie.
3) „vymieňal“: Nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že obžalovaný by s niekým vymieňal omamné
látky a v skutkovej vete sa mu to ani nekladie za vinu.

4) „zadovažoval“, t.j. iný spôsob nadobudnutia ako kúpou, výmenou, atď. V skutkovej vete výroku
rozsudku sa konštatuje, že obžalovaný zadovažoval zakázané látky v roku 2006 do 14.9.2007, najmä z
Českej republiky a ďalších doposiaľ nezistených zdrojov. Pre takýto záver nebol v konaní pred okresným
súdom produkovaný žiaden dôkaz, ba dokonca takýto záver nevyplýva ani z výpovedí utajovaných
svedkov č. 1 a 2. Ide o jednoduchú dedukciu, ktorá sa opiera o výpovede utajených svedkov 1, 2 a z

tohto sa potom dedukuje, že obžalovaný si omamné látky zadovažoval, vymieňal, kupoval a predával.
5) „po akúkoľvek dobu prechovával“: To, že boli nájdené zakázané látky v mieste trvalého bydliska
brata obžalovaného a miesta jeho prechodného bydliska, ešte neznamená, že ich tam prechovával
obžalovaný, alebo s jeho vedomým niekto iný. O to viac, keď brat obžalovaného tvrdí, že išlo o
ním prechovávané omamné látky. Opätovne okresný súd uvedené dedukuje z výpovedí utajených

svedkov, ktorí tvrdia, že omamné látky od obžalovaného kupovali, a že teda tieto omamné látky musel
prechovávať aj obžalovaný. Tvrdenie okresného súdu, že brat obžalovaného vzhľadom na jeho závislosť
na omamných látkach by nebol schopný takúto činnosť vykonávať, je len ničím nepodložená úvaha. Ba
právenaopak,obžalovanýsavrátilzvýkonutrestuodňatiaslobodyajelenmalýpredpoklad,žeopätovne
byriskovaltrestnéstíhanietakýmspôsobom,žebyvmiesteprechodnéhobydliskaprechovávalomamné

látky. Pokiaľ sa omamné látky našli v plechovej dóze žltej farby, orgánom činným v trestnom konaní nič
nebránilozaistiťpríslušnéstopy-daktyloskopickéapod.,zktorýchbysadalozistiť,ktomalmožnosťsas
týmito materiálmi dostať do kontaktu. K nálezu zakázaných látok v priestoroch COOP Jednoty, Liptovský
Mikuláš poznamenáva, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že tieto by si tam uschoval alebo
prechovával obžalovaný. Opätovne ide len o dedukciu a to dedukciu vyplývajúcu len z jediného dôkazu

a to zo všeobecnej výpovede dvoch utajovaných svedkov.
Poukazuje aj na odsudzujúci výrok rozsudku na str. 2, kde sa uvádza:
„priestoroch COOP Jednota Liptovský Mikuláš, spotrebné družstvo IČO: 00 168 963, ul. 1. mája
54, Liptovský Mikuláš, v ktorých sa zdržiaval M. X., bolo zaistených podľa vykonaného znaleckého
dokazovania spolu...“. Z takto konkretizovaného skutku jednoznačne vyplýva, že omamné prostriedky,

ktoré boli nájdené, boli nájdené v priestore, kde sa zdržiaval M. X. a nie obžalovaný. Neexistuje
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že obžalovaný sa v uvedenom priestore zdržiaval, a že by tam
mal prechovávať omamné a psychotropné látky špecifikované v tejto časti odsudzujúceho výroku. Z
výpovede svedka M. P. je preukázané, že bol nájomcom uvedených priestorov, že v izbách bývalizamestnanci a dve až tri miestnosti prenajal známym. Pokiaľ sa týka osoby obžalovaného, tento sa tam
pár krát objavil, keď prišiel niekoho pozrieť, ale bolo to sporadicky.
Namieta zákonnosť vykonanej prehliadky iných priestorov a pozemkov dňa 22.11.2007, pretože tak ako

to vyplýva zo zistených listinných dôkazov, nešlo o nebytové priestory, ale o bytové priestory a takto
vykonaná prehliadka nezodpovedá zákonnému postupu.
Zvýpovedesvedkovvypočutýchvkonaní,atoK.Y.,Z.H.,Z.K.,S.I.,M.P.,K.A.nevyplývajúskutočnosti,
ktoré by preukazovali páchanie trestných činov obžalovaným, pretože títo popreli, že by mali vedomosť
o skutkoch, ktoré sa obžalovanému kladú za vinu.

Pokiaľ má byť vina, toho ktorého obžalovaného založená len na výpovedi dvoch svedkov a potom na
dedukcii o prechovávaní, zadovažovaní, tak súd sa kvôli objektivite musí týmito výpoveďami zaoberať
a vzhľadom na výšku možného trestu až 15 rokov umožniť obhajobe aj vykonať dôkazy, ktoré by
mohli prípadne spochybniť výpovede týchto svedkov alebo práve naopak, umocniť dôveryhodnosť ich
výpovedí.
Okresný súd uvádza, že vinu obžalovaného preukazovali utajení svedkovia a v zásade tak, ako

vyplýva z odsudzujúceho rozsudku, okrem týchto svedkov sa k údajnej drogovej činnosti obžalovaného
nikto nevyjadroval, resp. túto popierali. Výpovede utajených svedkov samé o sebe nemôžu viesť
k odsudzujúcemu rozsudku, pretože by bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu,
spravodlivý proces a kontradiktórnosť konania, keďže obžalovaný vo vzťahu k utajeným svedkom nemá
žiadnu možnosť primeranej obrany. Rovnako tak poukazuje na obsah výpovede týchto svedkov, ktoré

sú neurčité a jednoznačne z nich nevyplýva, akej trestnej činnosti, v akom období, sa mal obžalovaný
dopúšťať.
Predovšetkým nie je dôvod, aby títo svedkovia boli utajení. Konštatovanie súdu, že nie je možné
ich odtajniť, je nepresvedčivé. Na urobenie záveru o potrebe utajiť totožnosť svedka nestačia len
všeobecné, nijako nekonkretizované obavy svedka, ktoré by neboli spôsobilé vyvolať dôvodnú obavu

z hroziacej ujmy na zdraví alebo z iného vážneho porušenia základných práv svedka, či osôb jemu
blízkych. Utajení svedkovia len všeobecne uviedli, že sa boja o svoj život, pričom navyše tvrdili, že
obžalovaný im nikdy neubližoval, ani sa im nesnažil ublížiť a napriek tomu im bolo umožnené, aby
vystupovali ako svedkovia utajení. Obžalovaný by nemal a nemá absolútne žiaden dôvod akýmkoľvek
spôsobom sa svedkom pomstiť, nie je agresívnej povahy, nikdy nebol stíhaný za násilnú a obdobnú

trestnú činnosť, ba dokonca možno vysloviť záver, že vie, kto sú utajení svedkovia. Odtajnenie svedkov
je podľa názoru obžalovaného potrebné z toho dôvodu, aby mohla byť vykonaná konfrontácia medzi
ním a svedkami tvárou v tvár, pretože len takýmto spôsobom sa dajú upresniť, konkretizovať a pod. ich
tvrdenia. Obžalovaný teda tvrdí, že tým, že svedkovia boli označení ako utajení, a tým, že ich okresný
súd neodtajnil, boli porušené jeho práva na obhajobu a na spravodlivý proces.

K tvrdeniam okresného súdu, že nie je potrebné vykonať dôkazy výsluchom svedkov I. W. a Z. E. z
dôvodov, že dôkazné návrhy boli podané oneskorene v zmysle ustanovenia § 240 ods. 3 Tr. por., dáva
do pozornosti ustanovenie § 240 ods. 3 Tr. por. Podľa tohto zákonného ustanovenia, ak obvinený na
hlavnom pojednávaní navrhuje vypočuť svedkov, je povinný bez meškania oznámiť to súdu, inak ich
súd nevykoná; to však neplatí, ak nastala nová okolnosť, ktorá nebola obvinenému v čase doručovania

výzvy známa. V tejto súvislosti obžalovaný upozorňuje na to, že jemu títo svedkovia neboli v čase
doručovania obžaloby známi, boli mu známi až teraz, a preto okresný súd mal umožniť ich výsluch, o to
viac, že výpovede týchto svedkov majú vplyv na výpovede utajených svedkov 1 a 2, ktoré sú aj podľa
názoru okresného súdu jedinými priamymi dôkazmi usvedčujúcimi obžalovaného zo spáchania tohto
skutku. Navyše ide o trestný čin, kde je horná hranica trestnej sadzby 15 rokov, preto okresný súd mal

navrhnutých svedkov vypočuť, pretože opačným postupom okresného súdu došlo k porušeniu práva
obžalovaného na spravodlivý proces.
Pokiaľ sa týka prechovávania zakázaných látok a pod., je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že v
tejto trestnej veci bolo obvinených viacero osôb. Preto je potrebné konkretizovať konanie obžalovaného,
aby nebolo zamenené s iným konaním a nielen všeobecne uveriť utajeným svedkom, že obžalovaný

predával omamné látky.
Odvolaciemu súdu dáva do pozornosti, že obžalovaný v čase výkonu domových prehliadok, pri ktorých
boli zaistené psychotropné látky jednak na adresách COOP Jednota, Liptovský Mikuláš a Demänová
226, Liptovský Mikuláš, bol vo väzbe, čo je preukázané správou ZVJS, ako aj zo spisu Okresného
súdu Ružomberok sp. zn. 1T/171/2007. Za tejto situácie je nelogický záver okresného súdu, že

obžalovaný by mal v tomto období prechovávať psychotropné látky. Tieto objektívne dôkazy o dobe
väzby obžalovaného vylučujú záver okresného súdu o tom, že obžalovaný by sa mal dopustiť stíhaného
skutku.Rozsudok okresného súdu vychádza z tvrdení, ktoré si súd osvojil bez toho, aby tieto boli podporené
objektívnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali vinu obžalovaného. Nie je možné akceptovať jednostranné
vyhodnotenie dôkazov, bez ich vyváženého porovnania a nevysporiadať sa s logickou argumentáciou

obžalovaného.
V konaní, ktoré predchádzalo odsudzujúcemu rozsudku, boli porušené práva obžalovaného, a to
predovšetkým právo na obhajobu, keď okresný súd v dňoch 12. až 14. decembra 2016 hlavné
pojednávanie vykonal bez účasti zvoleného obhajcu JUDr. Pavla Kurica. Takýto postup súdu bol v
rozpore s ustanovením § 252 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého zákonného ustanovenia v prípade povinnej

obhajoby nemožno hlavné pojednávanie konať bez prítomnosti obhajcu. Zo zápisnice z hlavného
pojednávania zo dňa 12.12.2016 vyplýva nesúhlas obžalovaného s konaním hlavného pojednávania
bez zvoleného obhajcu, ktorému plnú moc udelil dňa 8.12.2016. Hlavné pojednávania v označené
dni okresný súd vykonal v prítomnosti advokáta JUDr. Jiřího Martausa, ktorý podľa jeho názoru nebol
zákonným obhajcom obžalovaného v tejto trestnej veci. Predseda senátu okresného súdu na začiatku
prvého hlavného pojednávania dňa 8.12.2016 vyhlásil opatrenie, ktorým podľa § 40 ods. 5 Tr. por.

zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Jiřího Martausa, ktorý bol obžalovanému v tejto veci ustanovený dňa
13.7.2016 opatrením sp.zn. 2T/110/2009. Súčasne oboznámil prítomných, že naďalej zostáva v
platnostiopatrenieoustanoveníJUDr.JiříhoMartausaakonáhradnéhoobhajcu.Takýtoprocesnýpostup
je v rozpore s ustanovením § 40 Tr. por. a § 42 Tr. por. Ak bol JUDr. Martaus ustanovený v zmysle § 40
Tr. por. opatrením zo dňa 13.7.2016, tak uvedeným dňom nemohol vykonávať obhajobu obžalovaného

aj v pozícii náhradného obhajcu. V období od 13.7.2016 do 12.12.2016 by obhajca JUDr. Martaus
mal mať dvojjediné postavenie náhradného obhajcu, ako aj obhajcu ustanoveného. Trestný poriadok
v ustanoveniach § 40 a § 42 Tr. por. zakotvuje inštitút náhradného obhajcu a inštitút ustanoveného
obhajcu,pričomjedenadvokátsúčasnenemôžebyťvpozíciináhradného,akoajustanovenéhoobhajcu,
ako sa to stalo v súdenom prípade. Hlavné pojednávania vykonané v dňoch 12. až 14. decembra

2016 boli vykonané v rozpore s ustanovením § 252 ods. 4 Tr. por., pretože neboli vykonané za účasti
obhajcu. Nie je možné akceptovať zvolený procesný postup súdu, ktorý konštatuje: „Predseda senátu
oboznámil prítomných, že naďalej zostáva v platnosti opatrenie o ustanovení JUDr. Jiřího Martausa za
náhradného obhajcu“. Opatrenie okresného súdu, ktorým bol JUDr. Martaus obžalovanému ustanovený
za obhajcu dňa 13.7.2016, malo za následok zánik ustanovenia o nutnej obhajobe JUDr. Martausovi

a okresný súd, ak dňa 12.12.2016 a nasl. chcel konať hlavné pojednávanie, mal JUDr. Martausa
opätovne ustanoviť za náhradného obhajcu a nepoukazovať na rozhodnutie, ktoré navyše v zápisnici o
pojednávanínešpecifikujeanedásazistiť,naakéopatrenieokresnýsúdpoukazuje.Takýmtopopísaným
postupom okresného súdu bolo nielen porušené právo obžalovaného na obhajobu, ale aj zásada
rovnosti zbraní, ktorá musí byť v každom štádiu trestného konania dodržaná a realizovaná. Obžalovaný

nesúhlasil s pojednávaním v neprítomnosti zvoleného obhajcu a vzhľadom ku skutočnosti, že ide o
nutnú obhajobu, okresný súd nemal splnené procesné podmienky na konanie hlavného pojednávania
v neprítomnosti zvoleného obhajcu.
V odôvodnení rozsudku k tejto procesnej skutočnosti okresný súd uvádza, že obžalovaný mal dostatok
času na zvolenie obhajcu, keďže termín hlavného pojednávania zobral na vedomie dňa 12.9.2016,

pričom obhajca JUDr. Jiří Martaus bol povinný plniť si svoje povinnosti obhajcu až do skutočného
prevzatia obhajoby zvoleným obhajcom. Dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že táto argumentácia
súdu je v rozpore s procesnými rozhodnutiami súdu vykonanými dňa 12.12.2016, pretože okresný
súd neponechal JUDr. Martausa ako ustanoveného advokáta, ale posunul ho do pozície náhradného
obhajcu. Týmto postupom okresný súd akceptoval zvoleného advokáta, a teda okresný súd sa nemôže

odvolávať, že JUDr. Martaus mal pokračovať v obhajobe v pozícii ustanoveného advokáta, ktorá pozícia
mu bola pred začatím hlavného pojednávania zrušená. Má za to, že už popísaným postupom okresného
súdu boli porušené základné práva obžalovaného a to právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces,
pretože neboli splnené zákonné podmienky na vykonanie hlavného pojednávania v uvedených dňoch.
Náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola

spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť.
Za zistenie skutočného stavu veci, o ktorom nie súd dôvodné pochybnosti, preto nemožno považovať len
zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, ak výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť
existencie určitého záveru, ale na druhej strane nevylučujú možnosť aj iného alebo celkom opačného
záveru. Vina obžalovaného musí byť preukázaná bezpečne, jednoznačne a najmä nepochybne.

VzmyslezákladnýchzásadTrestnéhoporiadku,predpokladanýchv§2ods.9-12,postupujeprokurátor,
ako nositeľ dôkazného bremena v konaní tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, pričom dôkazy tak v prospech, ako aj v neprospech obvineného obstaráva z
úradnej povinnosti, v záujme umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. V tejto prejednávanej trestnejveci sa tak nestalo. Má za to, že po vykonaní celého dokazovania vo vzťahu k obžalovanému
neexistuje taká dôkazná situácia ohľadne jeho viny, ktorá by jeho vinu preukazovala. Akýkoľvek vysoký
stupeň podozrenia sám o sebe, bez dostatočných a hodnoverných dôkazov nie je spôsobilý vytvoriť

spoľahlivý a najmä zákonný predpoklad pre odsudzujúci výrok súdu. Zastáva názor, že vykonané
dokazovanie nepotvrdilo tvrdenia uvádzané v napadnutom rozsudku, t.j. nepreukázalo, že obžalovaný
by po subjektívnej a objektívnej stránke naplnil skutkovú podstatu žalovaného zločinu a nemožno sa
stotožniť a akceptovať všeobecnú argumentáciu bez vyhodnotenia jednotlivých dôkazov tak, ako to má
na mysli ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa § 321 Tr. por. zrušil a a podľa § 322 Tr. por. mu vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný odvolanie odôvodnil aj prostredníctvom náhradného obhajcu písomným podaním zo dňa
1.2.2018, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 5.2.2018, a to nasledovne:
Okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom

na výpovede dvoch utajených svedkov č. 1 a 2. Týmto svedkom bolo postavenie utajených svedkov
priznané výlučne na základe skutočnosti, keď títo svedkovia uviedli, že majú obavu o svoj život.
Okresný súd však nijakým spôsobom neskúmal, či obava o život utajovaných svedkov je legitímna
alebo nie. V prípade, ak svedok vypovedá v pozícii utajovaného svedka, uvedené predstavuje zásah
do práva obvineného na obhajobu. Je preto nevyhnutné, aby súd pri obmedzení práva na obhajobu

skúmal dôvodnosť obavy svedka o jeho život a uvedené náležite odôvodnil v rámci odôvodnenia
rozhodnutia. Nakoľko okresný súd nijako nezdôvodnil oprávnenosť priznania postavenia utajovaných
svedkov svedkom č. 1 a 2, takýto postup okresného súdu je nepreskúmateľný a arbitrárny. Priznanie
postavenia utajených svedkov č. 1 a 2 je v tomto prípade navyše v rozpore s tým, keď ani jeden zo
svedkov neuvádzal, že by sa im obžalovaný mal vyhrážať fyzickým ublížením, alebo že by im v minulosti

fyzicky ublížil.
Pokiaľ ide o možnosť využitia dôkazov založených na výpovediach anonymných svedkov, v tejto
súvislosti je potrebné poukázať na rozhodovaciu činnosť ESĽP, ktorý vo viacerých rozhodnutiach zaujal
stanovisko k posudzovaniu súladu využitia takéhoto dôkazu s právom na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie má popredné miesto v spoločnosti a

nemožno ho obetovať účelovosti (Delcourt proti Belgicku, rozsudok ESĽP zo dňa 17.1.1970, sťažnosť č.
2689/65). Všeobecná zásada zakotvená v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru vyžaduje, aby obhajca mal
primeranú a vhodnú príležitosť na výsluch a spochybnenie svedka proti obvinenému počas výpovede aj
v neskoršom štádiu (Ludi proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP zo dňa 15.6.1992, sťažnosť č. 12433/86).
Ak zásady spravodlivého súdneho procesu požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyvažovali záujmami

svedkov alebo obetí predvolaných svedčiť (Doorson proti Holandsku, rozsudok ESĽP zo dňa 26.3.1996,
sťažnosť č. 20524/92), je nevyhnutné, aby sa s dôkazmi získanými prostredníctvom utajených svedkov,
keď nemôžu byť zabezpečené práva obhajoby v miere bežne požadovanej našim Trestným poriadkom
a Dohovorom, zaobchádzalo s výnimočnou opatrnosťou.
Inštitút utajeného svedka a jeho výpoveď v trestnom konaní nie je nezlučiteľný s čl. 6 ods. 3 písm. d)

Dohovoru, no jeho použitie pred súdom ako dostatočný usvedčujúci dôkaz pre odsúdenie obvineného,
musí spĺňať všetky atribúty zákonnosti a legitimity, pričom dôvodom pre jeho uplatnenie musí byť tak
závažná skutočnosť, ako je ohrozenie alebo nebezpečenstvo ujmy na živote, zdraví, telesnej integrite
takéhoto svedka alebo jemu blízkych osôb. Preto nesmie ísť o abstraktnú, ničím nepodloženú obavu,
ktorá odôvodňuje takýto postup.

Ak obhajoba nepozná totožnosť osoby a na otázky, ktoré položí svedkovi, nedostane dostatočnú
odpoveď, môže byť zbavená podrobných údajov, ktoré by viedli k preukázaniu a odhaleniu utajovaného
svedka.Takétosvedectvovšakmôžebyťnepravdivé,chybnéaobhajobabudesotvaschopnápreukázať
nepriateľský vzťah, prípadnú zaujatosť voči obvinenému, ak jej chýbajúce informácie o svedkovi
neumožňujú vyvrátiť jeho dôveryhodnosť (mutatis mutandis, Kostovski proti Holandsku, rozsudok ESĽP

zo dňa 20.11.1989, sťažnosť č. 11454/85).
Utajovaný svedok obvinenému neumožňuje verifikovať pravdivosť voči nemu smerujúcich výpovedí,
pretože vylučuje možnosť vyjadriť sa k osobe svedka, k jeho vierohodnosti, obmedzuje teda jeho právo
na obhajobu. Je v rozpore s princípmi kontradiktórnosti a rovnosti konania, keď rovnaké obmedzenie
nezavádza pre obžalobu. Pri tak závažnom zásahu do práva obvineného na obhajobu a aj do práva na

spravodlivý proces, je nevyhnutnou podmienkou využitie všetkých možností minimalizácie zásahu do
základných práv obvineného garantovaných Ústavou a Dohovorom. V demokratickej spoločnosti právo
na správny výkon spravodlivosti obsahuje fakt, že akékoľvek opatrenia obmedzujúce práva obhajoby,
by mali byť striktne nutné (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.6.2012, sp. zn. 1Tdo V 16/2011).Okresný súd pri využití inštitútu utajeného svedka podľa presvedčenia obhajoby neskúmal hrozbu
odvety zo strany obvineného voči utajeným svedkom, či ich rodinám, teda dôvodnosť ich vyhlásenia,
že majú strach o život, v dôsledku čoho bolo uplatnenie tohto inštitútu arbitrárnym a nepreskúmateľným

konaním okresného súdu. Ani odôvodnenie rozsudku neposkytuje dostatočný argumentačný podklad
pre dôvodnosť závažného obmedzenia práv obhajoby uplatnením inštitútu utajovaných svedkov.
Ako jeden z dôvodov pre vyslovenie viny vo vzťahu k obžalovanému, okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku prezentoval skutočnosť, že obžalovaný má byť zo spáchania predmetnej
trestnej činnosti nepriamo usvedčovaný aj jeho majetkovými pomermi, teda tým, že jeho zárobkové a

majetkové pomery v danom čase (v rokoch 2006-2007), vychádzajúc z legálnych zdrojov jeho príjmu,
mu neumožňovali nadobudnutie motorových vozidiel. Okresný súd však pri konštatovaní uvedenej
skutočnosti vychádzal výlučne zo zamestnania obžalovaného v TAXI službe a správy peňažných
ústavov. Neskúmal, či obžalovaný nedisponoval hotovosťou mimo peňažných ústavov, pôžičkami, či
inými príjmami zo zamestnania vykonávaného bez registrácie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny,
či na Sociálnej poisťovni, alebo či obžalovaný nemal nelegálne príjmy z inej trestnej činnosti, než je tá,

ktorá mu bola kladená za vinu. Na to, aby súd bol oprávnený vylúčiť práve uvedené možnosti príjmu
mimo zamestnania v TAXI službe a mohol konštatovať, že obžalovaný mal príjem z trestnej činnosti,
pre ktorú bol v tomto trestnom konaní obžalovaný, nevykonal dokazovanie. Preto tvrdenie okresného
súdu o tom, že majetkové pomery obžalovaného majú slúžiť ako nepriamy dôkaz preukazujúci páchanie
trestnej činnosti, pre ktorú bol obžalovaný, nemožno považovať za správny.

Pokiaľ ide o dôkazy získané prehliadkou priestorov COOP Jednota Liptovský Mikuláš, spotrebné
družstvo, trvá na nezákonnosti získania týchto dôkazov, a teda aj na ich nepoužiteľnosti v prebiehajúcom
trestnom konaní. Je zrejmé, že prehliadka, ktorú vykonali orgány činné v trestnom konaní v dotknutých
priestoroch na základe príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov, bola nezákonná, a to z
dôvodu, že bola vykonaná v priestoroch slúžiacich na bývanie, respektíve v priestoroch poskytujúcich

svojmu užívateľovi súkromie a možnosť odpočinku. Teda v priestoroch spĺňajúcich v zmysle ustálenej
judikatúry charakteristiku obydlia, na ktorého prehliadku je nutný príkaz sudcu na domovú prehliadku.
V danom prípade však prehliadka obydlia bola vykonaná len na príkaz prokurátora. V tejto súvislosti
poukazuje na faktický účel využitia týchto priestorov, na ktorý boli miestnosti dotknutej nehnuteľnosti
vždy používané. O spôsobe využívania týchto priestorov svedčí nielen ich zariadenie a vybavenie

určené na bývanie a prespávanie, ale aj ostatné súčasti nehnuteľnosti ako toaletné zariadenia, WC,
či kúpeľňa, ktoré umožňujú dané priestory dlhodobo a pokojne obývať (k čomu aj skutočne a od
samého začiatku užívania objektu dochádzalo). Nakoniec, uvedené skutočnosti museli byť zrejmé už
aj zasahujúcim príslušníkom policajného zboru. S uvedenými skutočnosťami sa okresný súd vôbec
nevysporiadal. V tejto súvislosti nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by smerovalo k zisteniu faktického

účelu užívania týchto priestorov, respektíve k overeniu, či vyvráteniu tvrdení obhajoby. Okresný súd len
poukázal na „právnu charakteristiku“ dotknutých priestorov, hoci z úmyslu zákonodarcu, vyjadreného
v Trestnom poriadku, ako aj z ustálenej judikatúry, je zrejmé, že je to práve faktický a nie právny účel
využívanianehnuteľnosti,ktorýrozhodujeotom,čiprávnyporiadok(osobitnetrestnéprávo)priznádanej
nehnuteľnosti ochranu ako obydliu. Predmetné priestory (obydlie) boli od samého začiatku existencie

stavby určené na bývanie a takto aj využívané, pričom už v projekte stavby budovy boli označené ako
izby. Zo strany vlastníka, ani užívateľov budovy COOP Jednota teda nikdy žiadnym spôsobom nedošlo
k zmene účelu užívania predmetných priestorov na iné účely, ako boli pôvodne od samého začiatku
určené, teda na bývanie.
Pokiaľideoprehliadkupriestorovrodinnéhodomusúp.č.XXX vO.,X.S.,uD.Y.,nar.XX.XX.XXXX,ako

aj o prehliadku priestorov COOP Jednoty Liptovský Mikuláš, vykonaných dňa 22.11.2007, poukazuje na
skutočnosť, že od 1.4.2007 do 16.10.2008, bol obžalovaný Z. Y. väzobne stíhaný, z dôvodu čoho nemal
do uvedených priestorov prístup, zatiaľ čo iné osoby áno. Od 1.4.2007 tak obžalovaný nijako nemohol
ovplyvniťdianievuvedenýchpriestoroch.Klátkamnájdenýmpočasdomovejprehliadkyrodinnéhodomu
súp. č. XXX v O., X. S., sa navyše priznal brat obžalovaného K. Y.. V dôsledku uvedeného tak nemožno

ustáliť, že by výsledky vykonaných prehliadok preukazovali tresnú činnosť práve obžalovaného. Počas
trestného konania, vedeného proti obžalovanému, hneď po tom, ako obhajoba získala informácie o tom,
že svedok Z. E., t.č. ÚVTOS Ilava, mal byť svedkom skutočností preukazujúcich, že jeden z utajovaných
svedkov mal vypovedať účelovo a klamať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, obhajoba navrhla
vykonať jeho výsluch. Okresný súd však tento dôkazný návrh odmietol. Podľa presvedčenia obhajoby

pritom išlo o nesmierne dôležitého svedka, ktorého svedecká výpoveď sa týkala dôveryhodnosti a
pravdivosti výpovede jedného z utajovaných svedkov, ktorého výpoveď bola okresným súdom použitá
v neprospech obžalovaného a ktorého výsluch navrhla bezodkladne po tom, ako sa o takomto svedkovidozvedela. Nevykonaním uvedeného dôkazu tak došlo k nedôvodnému zásahu do práva obžalovaného
na obhajobu.
Vzhľadom na vyššie uvedené je tak obhajoba názoru, že v konaní pred okresným súdom došlo k

podstatným chybám konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že
boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, ako aj z dôvodu, že došlo k
porušeniu práv obhajoby. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z nejasných a neúplných skutkových
zistení, dohadov. Zároveň sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a o
správnosti skutkových zistení okresného súdu existujú dôvodné pochybnosti.

Preto žiada, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a obžalovaného spod obžaloby
oslobodil, alebo po zrušení rozsudku okresného súdu, aby mu vec vrátil na opätovné prejednanie a
rozhodnutie.

K obžalovaným podanému odvolaniu sa prokurátor vyjadril písomným podaním zo dňa 19.10.2017,
doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 20.10.2017.

S dôvodmi odvolania obžalovaného sa nestotožňuje. Obhajoba namieta nesúlad právnej a skutkovej
vety napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti dáva do pozornosti, že relevantné skutočnosti, ktoré
prokurátora viedli k podaniu obžaloby a s ktorými sa stotožnil aj okresný súd, sú zhrnuté v dôkazných
prostriedkoch zabezpečených v rámci realizovaného trestného konania, vedeného proti obžalovanému
a pôvodne aj ďalším jeho spolupáchateľom. Skutočnosť, že obžalovaný zakázané látky neoprávnene

kupoval, predával, vymieňal, zadovažoval a po akúkoľvek dobu prechovával, vyplýva nielen a
predovšetkým z výpovedí svedkov, ktorých totožnosť má byť utajená, ale aj z ďalších dôkazných
prostriedkov, predovšetkým potom vykonaných domových prehliadok a prehliadok iných priestorov a
pozemkov. Svedkovia, ktorých totožnosť má byť utajená, vo svojich výpovediach v prípravnom konaní,
ako aj v konaní pred súdom, popísali spôsob obstarávania zakázaných látok obžalovaným, a to ich

nákupom najmä v Českej republike, rovnako ako popísali účasť ďalších osôb na trestnej činnosti
páchanej obžalovaným. Sami pritom opakovane a zhodne potvrdili, že od obžalovaného zakázané látky
kupovali a boli prítomnými aj pri ich ponúkaní a predaji tretím osobám. Rovnako naplnenie obsahovej
stránky slov „vymieňať“ a „zadovažovať“, ako aj slovného spojenia „po akúkoľvek dobu prechovávať“
vyplýva z vykonaného dokazovania a z postavenia obžalovaného v hierarchii spolupáchateľstva v

predmetnej trestnej veci, osobitne potom z predmetov, ktoré boli zaistené pri výkone prehliadky iných
priestorov a pozemkov v objekte COOP Jednota Liptovský Mikuláš, spotrebné družstvo, IČO: 00 168
963, ul. 1. mája 54, Liptovský Mikuláš, ktorých znaleckým skúmaním bolo preukázané, že boli použité na
výrobu zakázaných látok, predovšetkým extrahovaním ich súčastí z liečiv a iných, legálne dostupných
prostriedkov, čo prokurátora a v neposlednom rade aj okresný súd viedlo k záveru, že boli naplnené

požiadavky zákonodarcu pre konštatáciu výmeny a zadovažovania (iného ako kúpou) zakázaných látok.
Preukázanie naplnenia obsahovej stránky slovného spojenia „po akúkoľvek dobu prechovával“ potom
bezprostredne vyplýva zo záveru, že obžalovaný zakázané látky kupoval, vymieňal a inak zadovažoval
zaúčelomichďalšejdistribúcie,čoopätovnepotvrdilinielensvedkovia,ktorýchtotožnosťmábyťutajená,
ale tento záver, hoci nepriamo, vyplýva aj z ďalších dôkazných prostriedkov, a to ako vykonaných

domových prehliadok a prehliadok iných priestorov a pozemkov, tak prepisov odpočúvania telefonických
rozhovorov a sledovania osôb a vecí. Je zrejmé, logické a teda v neposlednom rade aj nepochybné,
že osoba nadobúdajúca zakázanú látku v jednom mieste s úmyslom jej ďalšej distribúcie ju musí mať v
držbe (prechovávať) od momentu jej nadobudnutia po moment jej odovzdania ďalšiemu distribútorovi,
či konečnému spotrebiteľovi. V súvislosti s námietkami obhajoby smerujúcimi k trestnej zodpovednosti

svedkov,ktorýchtotožnosťmábyťutajenáavšeobecnostinimiuvádzanýchtvrdenívkonanípredsúdom,
dovoľuje si dať do pozornosti, že do kontaktu s obchodom so zakázanými látkami sa bežný človek
dostane iba náhodou, pravidelne sú v ňom distribútori a koneční spotrebitelia, takže je evidentné, že
svedkovia, ktorých totožnosť má byť utajená, si museli byť vedomí vlastnej trestnej zodpovednosti,
ktorej sa z pochopiteľných dôvodov, rovnako ako obžalovaný, pokúšali vyhnúť tým, že na vybrané

otázky odpovedali s konštatovaním, že si nepamätajú. Navyše je v predmetnej trestnej veci riešená
trestná zodpovednosť obžalovaného a nie svedkov, ktorých totožnosť má byť utajená. Ako konzumenti
zakázaných látok si tiež svedkovia, ktorých totožnosť má byť utajená, nemali dôvod pamätať, kedy
presne a aké presné množstvo zakázanej látky si od obžalovaného kúpili. Tejto požiadavke obhajcu
obžalovaného nesvedčí ani dĺžka času, ktorá od páchania skutku obžalovaným po procesne použiteľný

výsluch svedkov, ktorých totožnosť má byť utajená súdom, uplynula. S odkazom na charakter trestnej
vecijepretonepochybné,žeobchodsozakázanýmilátkamisanedejeverejne,alevkruhuosôb,ktorésú
buď ich distribútormi alebo konzumentmi, preto je absurdné očakávať, že v obdobných veciach bude ako
očitý svedok k rozhodným skutkovým okolnostiam vypovedať bezúhonná osoba. Dovoľuje si tiež dať doosobitnej pozornosti, že ani orgány činné v trestnom konaní, nieto ešte súd, nie sú svedkami páchanej
trestnej činnosti, ale o tejto sa dozvedajú až dodatočne a sprostredkovane, preto v rámci hodnotenia
dôkazovsanevyhnúistejmierededukcie,atoajsodkazomnaskutočnosť,žesvedkoviatrestnejčinnosti

si na všetky okolnosti nepamätajú, či nepamätajú presne alebo orgánom činným v trestnom konaní, či
súdom prijatý záver vyplynie z nepriamych dôkazov. Vo vzťahu k výpovedi svedka, ktorého totožnosť
má byť utajená, ako tzv. „korunnému priamemu dôkazu“ v predmetnej trestnej veci si dovoľuje upozorniť
na skutočnosť, že ide o svedkov dvoch, nie jedného, ktorí nezávisle na sebe vypovedali v neprospech
obžalovaného a usvedčujú ho zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Opätovne si pritom dovoľuje

pripomenúť, že kriminálne nezávadná osoba sa o obchodovaní so zakázanými látkami nemá prakticky
možnosť dozvedieť a potom v trestnom konaní svedčiť a poskytnúť nepriamy dôkaz, nieto byť ešte
očitým svedkom takéhoto konania.
Obžalovaného nemôže zbavovať viny skutočnosť, že v čase výkonu pomernej časti dokazovania sa
nachádzal vo väzbe v inej trestnej veci, čo mimochodom našlo vyjadrenie aj v skutkovej vete obžaloby,
ako aj okresným súdom vydaného rozsudku. Čo sa týka malého predpokladu, že by obžalovaný

riskoval ďalšiu trestnú činnosť, dovoľuje si dať do pozornosti, že obžalovaný tento značným spôsobom
spochybnil vlastným správaním sa, či už pred vzatím do väzby alebo po prepustení z nej, keď sa
obklopoval a stýkal s ľuďmi prinajmenšom pochybného charakteru, z ktorých pomerná časť bola
jeho spolupáchateľmi v predmetnej trestnej veci. Dôvodnosť tohto obhajobou prezentovaného záveru
v nemalej miere spochybňuje aj zistenie, že po spáchaní žalovaného skutku sa dopustil ďalšieho

protiprávneho konania v priamom spojení so zakázanými látkami a bol preň aj právoplatne odsúdený
cudzozemským súdom. Čo sa týka zmeny výpovede pôvodne spoluobvineného brata obžalovaného
K. Y., tento najprv spáchanie trestnej činnosti popieral a úmyselne predlžoval trestné konanie, aj na
základe odporúčaní priamo obžalovaného tak, ako to vyplýva z listu, ktorý bol Z. Y. adresovaný bratovi
K. Y. a zadržaný pri jeho snahe o expedovanie z ústavu na výkon väzby, v ktorom sa obžalovaný v tom

čase nachádzal a k priznaniu sa k spáchaniu trestnej činnosti v pozícii jediného páchateľa, ho viedlo
až právoplatné odsúdenie na dlhoročný trest odňatia slobody práve v súvislosti s drogovou trestnou
činnosťou a snaha pomôcť bratovi uniknúť rovnakému a plne zaslúženému následku. Aj jeho do výkonu
dlhoročného trestu odňatia slobody, podobne, ako to hrozí v danej trestnej veci aj obžalovanému,
priviedla prinajmenšom neochota, ak nie rovno neschopnosť prostriedky na úhradu životných nákladov

obstarávať si inak, ako cestou obchodovania so zakázanými látkami. Je na škodu veci, že v podobných
veciach je na hlavnom pojednávaní vyhotovovaný výlučne zvukový záznam z jeho priebehu. Ak by
mal tento povahu zvukovo obrazového záznamu, odvolací súd by mal možnosť vzhliadnuť všetky,
aj mimoverbálne prejavy jednotlivých svedkov, z ktorých je zrejmé, že obžalovaný sa pozná a má
kamarátske vzťahy s osobami, ktoré boli právoplatne odsúdené za trestnú činnosť, či sú dôvodne

podozrivými z jej páchania. Za zmienku v tomto smere rozhodne stojí svedok Z. H., ktorý pôvodne tvrdil,
že si od obvineného zakázané látky kupoval, aby potom, čo došlo k jeho odsúdeniu na doživotný trest
odňatia slobody svoju výpoveď opakovane menil a dokonca tvrdil, že s obžalovaným sa vlastne ani
nepozná. To mu ale pri vstupe do pojednávacej miestnosti nebránilo vymeniť si s ním úsmev a pozdraviť
sa úklonom hlavy, aby následne vo svojej výpovedi dokonca obvinil prokurátora, ktorého osobnú účasť

na výsluchu v prípravnom konaní si sám vyžiadal, z vydierania. Obžalovaný sa ďalej opakovane pokúšal
zistiť totožnosť utajených svedkov, čo bezprostredne vyplýva z jeho listu adresovaného bratovi K. Y.,
ktorý bol zabezpečený v rámci prípravného konania. Z. Y. navyše preukázateľne plánoval poskytovať
svedkom vypovedajúcim v jeho prospech peňažnú odmenu s tým, že brat K. Y. sa mal úkonov pred
orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom podľa možností zúčastňovať osobne a podľa na nich

chýbajúcich osôb odhaliť tie, ktoré ich oboch z páchania trestnej činnosti usvedčujú. Nie je pritom na
úvahe a posúdení obvineného, ani obhajcu, či vôbec, čo a v akej miere svedkovi, ktorého totožnosť má
byť utajená, za výpoveď v trestnom konaní hrozí a či na jeho strane v tejto súvislosti ide alebo nejde o
dôvodnú obavu o život alebo zdravie jeho, či jemu blízkej osoby. Opakované požiadavky obvineného
a jeho obhajcu, aby totožnosť utajených svedkov bola odhalená, preto považuje za účelové s tým, že

je dôvodné predpokladať, že pri znalosti ich totožnosti by došlo k totožnému následku, ako v prípade
svedka Z. H., ktorý zmenil pôvodnú výpoveď po tom, čo sa mu mal obžalovaný a jeho brat vyhrážať. To
bol primárny dôvod jeho požiadavky na osobnú účasť prokurátora na jeho výsluchu v prípravnom konaní
a sekundárnym dôvodom bolo očakávanie, že mu prokurátor zabezpečí miernejší trest v jeho trestných
veciach. Keď mu z objektívnych dôvodov nebolo vyhovené, čo sa zabezpečenia miernejšieho trestu týka

a bol v rámci asperačnej zásady odsúdený za trestné činy lúpeže na doživotie, svoju výpoveď zmenil
tak, aby vyhovovala obvinenému, ako aj vtedy spoluobvinenému Z. K., pričom Z. K. sa prostredníctvom
listu vyhrážal a domáhal sa poskytnutia peňažného protiplnenia za to, že naďalej bude mlčať a nevráti sak pôvodnej výpovedi s tým, že o tejto skutočnosti existuje listinný dôkaz založený v jeho vyšetrovacom
spise.
Len nastavenie a fungovanie trestného procesu v Slovenskej republike bráni v predmetnej veci

dosiahnuť potrestanie obvineného za celý rozsah ním páchanej a spáchanej trestnej činnosti. Obhajoba
v dôvodoch odvolania namieta nezabezpečenie príslušných stôp preukazujúcich kontakt obvineného
so zakázanými látkami, avšak neprihliada už na skutočnosť, že tieto zabezpečované boli, keďže však
s jednotlivými vecami prišlo do kontaktu viac osôb, nepodarilo sa zaistiť práve stopy bezprostredne
vedúce k obvinenému. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že obvinenému, ako aj jeho bratovi K. Y. sa

práve pre nastavanie aplikačnej praxe v trestnom práve Slovenskej republiky podarilo uniknúť pomernej
časti trestnej zodpovednosti za nepomerne väčšie množstvo zakázaných látok zaistených v priestoroch
garáže, ktorú mali v nájme, hoci znalecké dokazovanie preukázalo totožnosť ich chemického zloženia so
zakázanými látkami zaistenými pri domovej prehliadke realizovanej v mieste vtedajšieho prechodného
pobytu obvineného. K rovnakému záveru viedlo aj trestné stíhanie pre nedovolené ozbrojovanie vo
vzťahu k zakázaným strelným zbraniam (samopal, útočná puška), nájdeným vo vyššie spomenutej

garáži, a to aj napriek tomu, že náboje určené do nich boli nájdené a zaistené pri domovej prehliadke
u blízkych rodinných príslušníkov obvineného (rodinný dom obývaný tetami obvineného), ktorí v snahe
zbaviť sa prípadnej trestnej zodpovednosti túto medzičasom preniesli na svojho zomrelého člena
(starý otec obvineného). Uschovanie zakázaných látok v priestoroch COOP Jednoty Liptovský Mikuláš,
spotrebné družstvo, vyplýva nielen z výpovedí svedkov, ktorých totožnosť má byť utajená, ale aj z

ďalších zabezpečených dôkazných prostriedkov, predovšetkým potom zo záverov vyplývajúcich zo
sledovania osôb, nakoľko nájomcom predmetných priestorov bol v rozhodnom čase M. P., bratranec
obvineného a mimo väzobného stíhania ich obžalovaný, ako aj jeho brat K. Y. pravidelne navštevovali,
pritom rovnako pravidelne v spoločnosti osôb stíhaných, či právoplatne odsúdených v súvislosti s
páchaním drogovej trestnej činnosti. Z výpovede bratranca obvineného M. P., ako nájomcu priestorov

COOP Jednota Liptovský Mikuláš, spotrebné družstvo, nevyplýva, že by v nich boli ubytovaní jeho
zamestnanci, práve naopak, ubytovával v nich svojho bratranca K. Y. s jeho vtedajšou, medzičasom
zavraždenou priateľkou H. N. a M. X., právoplatne odsúdeného pre páchanie drogovej trestnej činnosti
s tým, že toto ubytovávanie nebolo z pochopiteľných dôvodov oficiálne a ani priestory, v ktorých k nemu
dochádzalo, neboli vedené ako ubytovacie, ale ako kancelárske a skladovacie. Otázkou zákonnosti

výkonu prehliadky iných priestorov a pozemkov v nich sa pritom už opakovane zaoberal okresný súd,
ako aj súd odvolací, pričom ani jeden z nich doposiaľ nedospel k záveru, že by išlo o dôkazný prostriedok
zabezpečený v rozpore so zákonom.
S opakovane obhajobou deklarovaným právom na obhajobu, ktoré mimochodom nemalo byť a ani
nebolo žiadnym spôsobom porušené, pretože obžalovaný mal obhajcu tak počas prípravného konania,

ako aj v konaní pred súdom a práve naopak, sám obžalovaný ho zneužíval na obštrukcie, keď na
hlavnom pojednávaní súdu oznámil, že si mieni obhajcu zvoliť, pričom úmyselne a vedome tak neurobil
v súdom ustanovenej lehote, ale spôsobom, ktorý mal zmariť ďalšie vytýčené hlavné pojednávanie, tak
s právom na spravodlivý proces, vzájomne korelujú práva svedkov, ktorých totožnosť má byť utajená,
na ochranu života alebo zdravia ich, prípadne im blízkych osôb a spoločnosti na potrestanie páchateľa

závažnej trestnej činnosti. K tomuto pritom došlo, a to na základe dôkazov získaných z dôkazných
prostriedkov, ktorých zákonnosť obstarania a výkonu nebola doposiaľ, s výnimkou ničím nepodložených
tvrdení obhajoby, spochybnená. Čo sa týka požiadavky obhajoby na konkretizáciu zakázaných látok, s
ktorými mal obžalovaný manipulovať, z výpovedí svedkov ktorých totožnosť má byť utajená, vyplýva,
aké zakázané látky od neho kupovali a pri akých obchodoch s nimi realizovanými boli ešte osobne

prítomnými. Skutočnosť, že vybrané úkony prípravného konania v podobe domovej prehliadky a
prehliadky iných priestorov a pozemkov boli vykonané v čase väzobného stíhania obžalovaného,
nemôže byť vo svetle ďalších zabezpečených dôkazných prostriedkov dôvodom na zbavenie sa trestnej
zodpovednosti. Skutok kladený obžalovanému za vinu bol pritom už v obžalobnom návrhu, ktorý v
tejto časti prevzal aj neprávoplatný odsudzujúci rozsudok okresného súdu, ohraničený obdobím, v

ktorom bol obžalovaný preukázateľne na slobode. Nielen z výpovedí svedkov, ktorých totožnosť má byť
utajená, ale aj z ďalších zákonným spôsobom zabezpečených dôkazných prostriedkov pritom vyplýva,
že obžalovaný mal protiprávne so zakázanými látkami nakladať práve v čase, kedy bol na slobode, čo
je pochopiteľné, keďže nie je dôvodné predpokladať, že by k nim mal prístup počas väzobného stíhania,
či výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

So závermi prezentovanými obhajobou ohľadne inštitútov ustanoveného, náhradného a zvoleného
obhajcu sa absolútne nestotožňuje. Je zrejmé, že na strane obvineného išlo v tomto smere o úmyselné
obštrukčné konanie, ktoré práve okresný súd operatívne a podľa názoru obžaloby zákonným spôsobom
zmaril. Je pochopiteľné, že obžalovaný nesúhlasil s vykonaním hlavného pojednávania v neprítomnostiním dodatočne zvoleného obhajcu, lebo súhlasom by zmaril vlastnú, ním plánovanú obštrukciu. Čo
sa týka námietky obhajoby ohľadom náležitého zistenia skutkového stavu, s jej dôvodmi sa absolútne
nestotožňuje. Dovoľuje si tvrdiť, že s ohľadom na aplikačnú prax a skutočnosť spomínanú už vyššie,

že ako orgány činné v trestnom konaní, tak vecne a miestne príslušný súd Slovenskej republiky sa
o spáchaní trestného činu dozvedajú len sprostredkovane a sú odkázaní na dôkazné prostriedky a z
nich plynúce dôkazy, nie je možné pravidelne obstarať taký dôkaz, ktorý by nad akúkoľvek pochybnosť
preukazoval jednotlivú relevantnú skutočnosť dôležitú pre rozhodnutie. Aj pre uvádzané aplikačná prax v
súčasnostinevyžadujezisťovanieapreukazovaniemateriálnejpravdybezobmedzenia,alepriorgánoch

činnýchvtrestnomkonaní,sodkazomnaobsahustanovenia§2ods.10Tr.por.,vrozsahunevyhnutnom
pre rozhodnutie a nepripúšťajúcom „dôvodné pochybnosti“, nie „akékoľvek pochybnosti“ s tým, že súd
sa s prípadnými pochybnosťami vysporiadava v procese dokazovania realizovaného pred ním a v rámci
hodnoteniavykonanýchdôkazovtak,akojetouvedenév§2ods.12Tr.por.Sprihliadnutímnauvádzané
preto zastáva názor, že vina obžalovaného bola v konaní pred okresným súdom bezpečne, jednoznačne
a nepochybne preukázaná. Vzhľadom na uvedené si preto dovoľuje odvolaciemu súdu navrhnúť, aby

odvolanie obžalovaného Z. Y. s poukazom na ustanovenie § 319 Tr. por., ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak

by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným Z. Y. bolo podané oprávneným subjektom, v zákonom stanovenej lehote a je dôvodné a to
z dôvodov, ktoré uvádzal obžalovaný. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd dospel k záveru,
že okresný súd sa dopustil podstatných chýb konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku a to
porušením ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť právo obžalovaného na obhajobu.

KrajskýsúdposplneníprieskumnejpovinnostizhodnesodvolacounámietkouobžalovanéhoZ.Y.dospel
k záveru, že okresný súd sa dopustil vážneho procesného pochybenia v súvislosti s rozhodovaním o
dôkazných návrhoch obžalovaného, čo malo za následok porušenie práva obžalovaného na obhajobu.
Okresný súd konkrétne na hlavnom pojednávaní dňa 22.5.2017 postupom podľa § 240 ods. 3 Tr. por.

odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedka I. W. a na hlavnom pojednávaní dňa 23.5.2017 rovnako
postupom podľa § 240 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedka Z. E., aj keď na postup
podľa tohto ustanovenia § 240 ods. 3 Tr. por. neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa § 240 ods. 3 vety prvej a druhej Tr. por., spolu s rovnopisom obžaloby sa osobám uvedeným

v odseku 1 doručí výzva, aby bez meškania písomne oznámili súdu a ostatným stranám návrhy na
vykonanie dôkazov. Vo výzve sa zároveň upozornia na to, že vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov,
ktoré stranám boli známe v čase doručenia výzvy, môže súd odmietnuť.

Cieľom vyššie citovanej zákonnej úpravy je zabezpečiť urýchlenie dokazovania. Ak by súd v priebehu

konania pred súdom zistil, že strana v konaní nenavrhla bez meškania po doručení výzvy vykonanie
dôkazu, ktorý jej bol už v čase doručenia výzvy známy a navrhla by taký dôkaz až v neskoršom
štádiu, mohol by odmietnuť vykonanie takéhoto dôkazu a či tak urobí, bude záležať na konkrétnych
okolnostiach, pre ktoré strana v konaní bez meškania neoznámila dôkaz, ktorý až neskôr navrhla
vykonať.

V súvislosti s vyššie citovaným zákonným ustanovením § 240 ods. 3 vety prvej a druhej Tr. por.
dáva krajský súd okresnému súdu do pozornosti, že postup podľa tohto zákonného ustanovenia, teda
odmietnutie dôkazných návrhov podľa § 240 ods. 3 Tr. por. je možný len vtedy, pokiaľ bol obžalovaný
na uvedené upozornený v rámci výzvy, ktorá sa obžalovanému doručuje spolu s obžalobou. Z obsahu

spisového materiálu je však zrejmé, že obžalovaný v tejto trestnej veci na možnosť postupu súdu
podľa § 240 ods. 3 Tr. por. ohľadne odmietnutia dôkazného návrhu, ktorý nebol súdu bez meškania
písomne oznámený, upozornený nebol. Obžalovaný o uvedenom upozornený nebol jednak ani v
rámci výzvy, ktorá sa obžalovanému doručuje spolu s obžalobou (krajský súd zistil, že výzva nie je
súčasťou spisového materiálu a z obsahu doručeniek založených v spise tiež nevyplýva, že by výzva

obžalovanému doručovaná bola) a obžalovaný na možnosť postupu súdu podľa § 240 ods. 3 Tr. por.
v súvislosti s rozhodovaním o jeho dôkazných návrhoch nebol upozornený ani následne. Skutočnosť,
že obžalovaný na možnosť rozhodovania súdu o jeho dôkazných návrhoch podľa § 240 ods. 3 Tr. por.
upozornený nebol, potom vylučuje, aby súd o dôkazných návrhoch obžalovaného rozhodoval podľatohto zákonného ustanovenia. Krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že okresný súd o dôkazných
návrhoch obžalovaného na výsluch svedkov I. W. a Z. E. nielenže bez splnenia zákonných podmienok
rozhodoval podľa § 240 ods. 3 Tr. por., ako to vyplýva zo zápisníc o hlavnom pojednávaní, ale aj v

odôvodnení napadnutého rozsudku súčasne uvádza, že tieto dôkazné návrhy odmietol predovšetkým z
dôvodu, že boli oneskorene podané v zmysle ustanovenia § 240 ods. 3 Tr. por.

Nakoľko teda v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie o vyššie
konkretizovaných dôkazných návrhoch obžalovaného podľa § 240 ods. 3 Tr. por. (pri absencii

predchádzajúceho upozornenia obžalovaného na možnosť postupu súdu podľa tohto zákonného
ustanovenia), okresný súd tieto dôkazné návrhy nemohol primárne odmietnuť ako oneskorene
podané podľa § 240 ods. 3 Tr. por., ale o týchto dôkazných návrhoch mal správne a v súlade so
zákonom rozhodnúť podľa § 272 ods. 3 Tr. por., teda splnenie zákonných podmienok pre odmietnutie
dôkazných návrhov mal skúmať podľa iného zákonného ustanovenia § 272 ods. 3 Tr. por. V rámci
ďalšieho procesného postupu okresného súdu bude preto primárne povinnosťou opätovne rozhodnúť

o dôkazných návrhoch obžalovaného na výsluch svedkov I. W. a Z. E. postupom podľa § 272 ods. 3
Tr. por., teda skúmať, či sú tu splnené zákonné podmienky pre odmietnutie týchto dôkazných návrhov
podľa § 272 ods. 3 Tr. por. a ak splnené nie sú, tieto navrhované dôkazy vykonať. Je pritom dôležité,
aby okresný súd svoje rozhodnutie o týchto dôkazných návrhoch náležite zdôvodnil s poukazom na
zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 272 ods. 3 Tr. por. a to aj pre prípad následného možného

prieskumu správnosti a zákonnosti postupu okresného súdu krajským súdom.

V súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov súdom postupom podľa § 240 ods. 3 vety prvej a
druhej Tr. por. krajský súd na okraj dáva okresnému súdu do pozornosti, že pre odmietnutie návrhu na
vykonanie dôkazu podľa tohto zákonného ustanovenia sa vyžaduje, aby súd skúmal a mal preukázané,

že navrhovaný dôkaz bol tomu, kto ho navrhuje vykonať známy v čase doručenia výzvy. Súčasne je
potrebné okresnému súdu dať do pozornosti, že aj keď sú splnené zákonné podmienky pre odmietnutie
dôkazného návrhu podľa tohto zákonného ustanovenia § 240 ods. 3 vety prvej a druhej Tr. por., možnosť
odmietnutia navrhovaného dôkazu je stanovená fakultatívne (teda nie obligatórne) a preto súd aj za
splnenia zákonných podmienok pre odmietnutie dôkazného návrhu musí odmietnutie dôkazného návrhu

odôvodniť konkrétnymi okolnosťami, pre ktoré takto postupoval.

Krajský súd sa však nestotožnil s námietkou obhajoby, že pokiaľ okresný súd vykonal hlavné
pojednávanie v dňoch 12., 13. a 14.12.2016 v prítomnosti náhradného obhajcu obžalovaného JUDr.
Jiřího Martausa, porušil tým právo obžalovaného na obhajobu.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že obžalovaný Z. Y. si v tejto trestnej veci zvolil obhajcu JUDr. Pavla Kurica,
ktorému za účelom obhajoby v tomto trestnom konaní udelil plnú moc dňa 8.12.2016. Nasledujúci
deň 9.12.2016 bolo okresnému súdu doručené písomné ospravedlnenie zvoleného obhajcu JUDr.
Pavla Kurica, ktorým žiadal o zrušenie nariadených termínov hlavného pojednávania na deň 12.,13. a

14.12.2016 a určenie nového termínu hlavného pojednávania, nakoľko v dňoch 12.,13. a 14.12.2016 sa
má zúčastniť iných súdnych pojednávaní, o ktorých bol upovedomený skôr a súčasne pre krátkosť času
do určeného termínu hlavného pojednávania nie je schopný naštudovať si spisový materiál.

Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd postupoval správne, keď žiadosti zvoleného obhajcu

obžalovaného JUDr. Pavla Kurica nevyhovel a hlavné pojednávanie v dňoch 12., 13. a 14.12.2016
vykonal. V tejto súvislosti krajský súd odkazuje na ustanovenie § 36 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého
zákonného ustanovenia za včasnosť zvolenia obhajcu zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie je
zvolenie obhajcu dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania. Z citovaného
zákonného ustanovenia a to aj ustálenej súdnej praxe vyplýva, že je vždy vecou obžalovaného, kedy a

koho z osôb oprávnených na poskytovanie právnej pomoci formou obhajoby v trestnom konaní poverí,
prípadne či svoje právo využije. Za túto voľbu nesie zodpovednosť sám obžalovaný, a preto súd nie
je oprávnený posudzovať „ kvalitu“ obhajoby, prípadne nečinnosť obhajcu. Rovnako súdu nevyplýva
povinnosť prispôsobovať režim konania pred súdom a jeho priebeh predstavám obžalovaného a
požiadavkám jeho obhajcu. Za včasnú voľbu obhajcu nesie zodpovednosť samotný obžalovaný.

Je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu, či prevezme prípad obhajoby na poslednú chvíľu.
Prípadnou zmenou v osobe obhajcu nie je súd v priebehu konania čo do režimu nijako viazaný. Zmena
obhajcu preto v zásade nie je dôvodom na odvolanie už nariadených úkonov, o ktorých sú riadne
upovedomení obžalovaný, i jeho doterajší obhajca. V takom prípade nie je dôvod na odročenie hlavnéhopojednávania za účelom oboznámenia sa obhajcu s prejednávanou vecou, či pre kolíziu z dôvodu účasti
obhajcu na iných súdnych pojednávaniach. Súčasne je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu,
či prevezme obhajobu za situácie, že je činný a tak pracovne vyťažený, že povinnosti vyplývajúce mu

z právneho zastúpenia obžalovaného si nemôže riadne vykonávať. Je na obhajcovi, ako sa s týmito
svojimi zákonnými a etickými povinnosťami vyrovná a to aj s poukazom na existenciu už citovaného
zákonného ustanovenia § 36 ods. 4 Tr. por. Vzhľadom na ustanovenie § 36 ods. 4 Tr. por. je pritom
irelevantné vyhlásenie obžalovaného Z. Y. na hlavnom pojednávaní dňa 12.12.2016, že nesúhlasí s
tým, aby sa hlavné pojednávanie konalo bez prítomnosti jeho zvoleného obhajcu JUDr. Pavla Kurica.

Krajský súd pritom považuje za potrebné dať do pozornosti, že obžalovaný Z. Y. mal o termíne hlavného
pojednávania v dňoch 12., 13. a 14.12.2016 vedomosť od 12.9.2016.

Predseda senátu okresného súdu pritom postupoval správne, keď na úvod hlavného pojednávania dňa
12.12.2016 opatrením podľa § 40 ods. 5 Tr. por. zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Jiřího Martausa,
advokáta, ktorý bol obžalovanému v tejto trestnej veci ustanovený opatrením zo dňa 13.7.2016. Takýto

postup súdu bol plne na mieste v súlade s okresným súdom uvádzaným ustanovením § 40 ods. 5 Tr.
por. za stavu, keď obžalovaný si zvoli obhajcu JUDr. Pavla Kurica, ktorému za účelom obhajoby v tomto
trestnom konaní udelil plnú moc dňa 8.12.2016. V zmysle ustanovenia § 40 ods. 5 Tr. por., obvinený si
môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený, sám zvoliť obhajcu podľa § 39, pričom ustanovenie
obhajcu zruší ten, kto obhajcu ustanovil.

Okresný súd následne postupoval správne, keď hlavné pojednávania dňa 12., 13.a 14.12.2016 vykonal
s náhradným obhajcom obžalovaného JUDr. Jiřím Martausom. Na takýto postup súdu boli splnené
zákonné podmienky podľa § 42 Tr. por. Osobitne krajský súd poukazuje na ustanovenie § 42 ods.
2 Tr. por., podľa ktorého zákonného ustanovenia, náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti

ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí ich
však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu. JUDr.
Jiří Martaus bol obžalovanému Z. Y. ustanovený za náhradného obhajcu opatrením okresného súdu
v tejto trestnej veci dňa 27.5.2016 a obžalovaný toto opatrenie osobne prevzal dňa 6.6.2016. K
zrušeniu ustanovenia náhradného obhajcu JUDr. Jiřího Martausa doposiaľ nedošlo. JUDr. Jiří Martaus

bol o termínoch hlavného pojednávania upovedomený dňa 16.11.2016. Obhajovanie obžalovaného
na hlavnom pojednávaní náhradným obhajcom, ktorý bol obžalovanému súdom riadne ustanovený za
splnenia zákonných podmienok, pritom nie je viazané na súhlas obžalovaného s tým, aby ho počas
neprítomnosti zvoleného obhajcu na hlavnom pojednávaní obhajoval náhradný obhajca. Prítomnosťou
náhradného obhajcu na hlavnom pojednávaní v dňoch 12., 13. a 14.12.2016 žiadnym spôsobom

nedošlo k porušeniu ustanovení týkajúcich sa povinnej obhajoby obžalovaného v tomto trestnom konaní
(obžalovanýjestíhanýpreobzvlášťzávažnýzločin),nakoľkopodľa§42ods.2Tr.por.,náhradnýobhajca
má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca a náhradný obhajca tieto práva a povinnosti na
hlavnom pojednávaní vykonával len z dôvodu neprítomnosti zvoleného obhajcu obžalovaného.

Krajský súd tiež zastáva názor, že JUDr. Jiřímu Martausovi nebránila byť činným ako náhradný obhajca
na hlavnom pojednávaní dňa12.,13. a 14.12.2016 skutočnosť, že v tejto veci bol súčasne obžalovanému
ustanovený ako obhajca podľa § 40 ods. 1 Tr. por. opatrením okresného súdu zo dňa 13.7.2016 a
ustanoveným obhajcom obžalovaného bol od 13.7.2016 do 12.12.2016, kedy okresný súd na úvod
hlavného pojednávania jeho ustanovenie podľa § 40 ods. 5 Tr. por. zrušil z dôvodu, že obžalovaný si

obhajcu zvolil. Opatrenie o ustanovení JUDr. Jiřího Martausa ako náhradného obhajcu zo dňa 27.5.2016
doposiaľ zrušené nebolo. Ustanovenie JUDr. Jiřího Martausa ako obhajcu obžalovaného bolo súdom
zrušené na začiatku hlavného pojednávania dňa 12.12.2016 a okresný súd následne s JUDr. Jiřím
Martausom konal ako s obhajcom náhradným, čo dal prítomným procesným stranám aj na vedomie,
pričom pre takýto procesný postup okresného súdu boli splnené všetky zákonné podmienky, nakoľko

zvolený obhajca obžalovaného sa na hlavné pojednávanie nedostavil.

Postupom okresného súdu na hlavnom pojednávaní dňa 12., 13. a 14.12.2016 nedošlo k žiadnemu
zásadnému porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, keď jeho obhajoba (pričom u obžalovaného
je daný dôvod povinnej obhajoby), bola zabezpečená zákonným spôsobom prostredníctvom riadne

okresným súdom ustanoveného náhradného obhajcu. Aj podľa ustálenej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal
obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne pritom môže ísť
aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavenízásadným spôsobom, k čomu v danom prípade nedošlo. Krajský súd tiež považuje za potrebné dať
do pozornosti, že v prípade hlavných pojednávaní dňa 12., 13. a 14.12.2016, na ktorých bol činný
náhradný obhajca obžalovaného, sa nejednalo o jediné hlavné pojednávania vykonané v tejto trestnej

veci, na ďalších hlavných pojednávaniach bol prítomný a činný už zvolený obhajca obžalovaného JUDr.
Pavol Kuric, ktorý na týchto mohol plne realizovať obhajobné práva obžalovaného a zvolený obhajca
obžalovaného bol prítomný aj na poslednom hlavnom pojednávaní, na ktorom došlo k prednášaniu
záverečných rečí.

Vzhľadom na vyššie uvedené vážne procesné pochybenie okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o dôkazných návrhoch obžalovaného, čo malo za následok porušenie práva obžalovaného na obhajobu,
však nezostalo krajskému súdu nič iné, len rozsudok okresného súdu postupom podľa § 321 ods. 1
písm. a) Tr. por. zrušiť a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. trestnú vec obžalovaného Z. Y. okresnému súdu
vrátiť, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Súd prvého stupňa bude v rámci ďalšieho
postupu povinný napraviť svoje pochybenia a znovu vo veci rozhodnúť, osobitne dôsledne rešpektujúc

právo obžalovaného na obhajobu.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.