Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoCsp/29/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6319201424
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6319201424.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej a členov senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Márie Jamriškovej,
PhD., v právnej veci žalobcu Igor Havlíček, nar. 23.02.1982, trvale bytom Štvrť Ladislava Novomeského
30, 977 01 Brezno, právne zastúpeného JUDr. Marianom Holým, advokátom, so sídlom Boženy
Němcovej 1/A, 977 01 Brezno, proti žalovanému Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie

4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpenému Advokátska kancelária RELEVANS s. r.
o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 5.484,68 Eur,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno sp.zn. 9Csp/68/2019-122 zo dňa 20.
februára 2020, o späťvzatí žaloby, takto

r o z h o d o l :

I. Späťvzatie žaloby p r i p ú š ť a , rozsudok Okresného súdu Brezno sp.zn. 9Csp/68/2019-122 zo dňa
20. februára 2020 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 5.484,68 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a druhou výrokovou
vetou žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.06.2019 sa
žalobca proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.484,68 Eur. Súd
prvej inštancie zistil, že žalobca ako dlžník, V. ako vlastník nehnuteľnosti a žalovaný ako veriteľ dňa
28.09.2010 uzatvorili Zmluvu o úvere - pôžička na bývanie č. 5849804989 (ďalej len „zmluva o úvere“),
na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver v sume 7.000,-- Eur. V časti 3] zmluvy nazvanej Žiadosť

o poskytnutie úveru - pôžička na bývanie a žiadosť o zriadenie osobného účtu dlžník žiadal o poskytnutie
úveru vo výške 7.000,-- Eur s dobou splácania 10 rokov k 25. dňu v mesiaci. Zároveň požiadal o
zriadenie osobného účtu s balíkom služieb typu Klasik, z ktorého mal byť úver čerpaný a na ktorý mal
byť aj splácaný. V tejto časti je aj uvedené, že žiada o poistenie schopnosti splácať úver, pričom je
daná možnosť žiadosti o základný súbor alebo o komplexný súbor poistenia (zaškrtnuté v zmluve), ale
možnosťodmietnuťpoistenieniejevzmluveuvedená.Včasti4]bod4.1zmluvybolaurčenávýškaúveru

7.000,-- Eur, výška mesačnej splátky 111,80 Eur, poplatok za správu a vedenie úverového účtu 1,66
Eur, výška splátky s poplatkom za správu úverového účtu 113,46 Eur, úroková sadzba 11,9 % ročne,
RPMN banky 13,6 %, priemerná RPMN 13,63 %, celková výška nákladov 5.327,80 Eur, dohodnutý
komplexný súbor poistenia, dátum prvej splátky 25.10.2010, dátum splatnosti splátok k 25. dňu v
mesiaci, dátum konečnej splatnosti 25.09.2020, počet mesačných splátok 120, číslo úverového účtu,
číslo novozriadeného osobného účtu a číslo účtu čerpania. Zároveň tam bol uvedený typ nehnuteľnosti

- byt na adrese Laskomerského súp. č. 1122, Brezno, číslo bytu 6 (jedná sa o totožný údaj ako údajvyplnený v časti 2] zmluvy nazvanej nehnuteľnosť). V zmluve bolo uvedené, že celkovú čiastku úveru
predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že nejde o spotrebiteľský úver. Konštatoval,
že zo zmluvy o úvere, ani z Obchodných podmienok nevyplýva, na aký konkrétny účel je úver určený.
Konštatoval, že zmluva o úvere je síce označená ako „pôžička na bývanie“, ale v samotnej zmluve ani
Obchodných podmienkach nie je tento pojem definovaný, pričom pokiaľ niečo nie je uvedené v zmluve
postupuje sa potom podľa obchodných podmienok, pričom rekonštrukcia neznamená zachovanie

vlastníckych práv k nehnuteľnosti. Poukázal aj na skutočnosť, že priamo v zmluve je uvedené, že ide
o spotrebiteľský úver, aj samotné obchodné podmienky pre úver - pôžička na bývanie odkazujú na
zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Súd prvej inštancie
vyslovil názor, že pokiaľ by tieto tvrdenia neboli pravdivé, šlo by o nekalú praktiku, keď by sa veriteľ
pokúšal v spotrebiteľovi vyvolať dojem, že zmluva musí obsahovať náležitosti v zmysle konkrétneho

zákona a následne, ak by došlo k nejasnostiam, tvrdil by, že to napr. v zmluve nemuselo byť uvedené,
resp. nevadí, že je to uvedené nesprávne, pretože zákon o spotrebiteľských úveroch sa na tento úver
nevzťahuje. Nesúhlasil so žalobcom ani v tom smere, že zmluva o úvere a ani Obchodné podmienky
neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by dlžníkovi ukladalo povinnosť, aby preukázal spôsob použitia
poskytnutého úveru na dohodnutý účel. Z uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že zmluva

o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách a súčasne bolo potrebné podriadiť predmetný vzťah právnemu režimu
zákona o spotrebiteľských úveroch.

4. Po preskúmaní zmluvy o úvere mal súd prvej inštancie preukázané, že v zmluve o úvere bola

nesprávne uvedená celková výška nákladov, keď pri výške splátky uvedenej v zmluve (113,46 Eur),
počte splátok 120 a poplatku za poskytnutie úveru (140,- Eur) by predstavovala 6.755,20 Eur [(113,46
Eur x 120) + 140,- Eur - 7.000,- Eur = 6.755,20 Eur]. Pokiaľ ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len
„RPMN“) zahŕňa celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú zákonom
definované ako všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, pričom

do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou (napr. poistné), je
tak zrejmé, že ak poistné v konkrétnom prípade celkom zjavne dojednané bolo (v zmluve je osobitne
zaškrtnutá požiadavka o komplexný súbor poistenia), mala tak byť správne vyčíslená hodnota RPMN
vrátane tohto poistenia. Nesúhlasil s argumentom žalovaného, že z obsahu zmluvy a Obchodných
podmienok je zrejmá fakultatívnosť tohto inštitútu, teda možnosť zvolenia si poistenia, resp. nezvolenie

si žiadneho poistenia, že v danom prípade je poistenie schopnosti splácať úver dobrovoľný - fakultatívny
inštitút, pričom žalobca mal reálne možnosť poistenie odmietnuť. Z obsahu zmluvy o úvere mal súd
prvej inštancie za zrejmé, že konkrétny spotrebiteľ - žalobca mal v rámci úveru poistenie dojednané
a bolo zahrnuté v splátke pôžičky (určenej v zmluve vo výške 113,46 Eur mesačne), preto mal byť
celkom jednoznačne takýto údaj o dojednanom poistení aj zohľadnený a zahrnutý pri výpočte RPMN

daného spotrebiteľského úveru. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že zmluva o poistení bola
uzavretá ako samostatná zmluva na samostatnej listine. Tiež dodal, že i keby bolo pravdivé tvrdenie
žalovaného, že poistenie nespadá do celkových nákladov spotrebiteľa, potom ho mal žalovaný oddeliť
od splátky. Pokiaľ ho do splátky uviedol, je údaj o splátkach zavádzajúci a vzhľadom na uvedené v
neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie tiež nesúhlasil s argumentom žalovaného, že mu interný

systém neumožňoval dohodnúť so žalobcom mesačné splátky v sume na desatinné čísla (len pokiaľ
šlo o výšku splátky uvedenú v zmluve), z čoho vyplýva, že mesačné splátky boli zaokrúhlené smerom
nahorapredmetnézaokrúhleniepotomspôsobilo,ževýškaposlednýchsplátoknebolavsumetotožnejs
ostatnými splátkami úveru, ale v sume nižšej. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že takýto mechanizmus
splácania úveru nie je z obsahu zmluvy zrejmý a žalovaným ani nebolo preukázané, že by bol medzi

zmluvnými stranami písomne dojednaný. Napriek tomu však žalovaný vychádzal pri svojom výpočte
RPMN z odlišných výšok splátok. Súd prvej inštancie si preto overil výpočet RPMN na internetovej
kalkulačke na Portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií SR -
www.fininfo.sk, pričom vychádzal pri výpočte celkových nákladov a RPMN z údajov obsiahnutých v
posudzovanej zmluve a dosadením vstupných údajov vyplývajúcich z obsahu zmluvy pri výške úveru

7.000,-- Eur, dátume čerpania úveru dňa 28.09.2010, pravidelnej mesačnej splátke 113,46 Eur, dobe
splácania úveru 120 mesiacov, pri intervale splácania mesačne a poplatku za poskytnutie úveru 140,--
Eur. Potom je správny výsledný údaj o RPMN na základe údajov obsiahnutých v zmluve vo výške 16,80
%, a údaj o RPMN obsiahnutý v zmluve o úvere vo výške 13,6 % je zjavne nesprávny v neprospechspotrebiteľa, pričom sa nejedná len o nepatrný rozdiel. V zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená
nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa a posudzovaný úver je z
dôvodu rozporu jeho obsahových náležitostí s ustanoveniami osobitnej právnej normy nutné považovať

za bezúročný a bez poplatkov.

5. Súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že zmluva o úvere neobsahuje ani zákonom o
spotrebiteľských úveroch predpísanú náležitosť, a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď
v zmluve o úvere je uvedená iba celková výška nákladov 5.327,80 Eur, pričom písomne dojednaným

podmienkam o výške, počte a termíne splátok úveru a poplatku za poskytnutie úveru zodpovedá
celková čiastka 13.755,20 Eur pri celkovej výške nákladov 6.755,20 Eur. Celková výška úveru nie je v
zmluve uvedená vôbec, je tam iba uvedené, že „predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“. Konštatoval, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch veriteľ nemá možnosť v zmluve uvádzať akékoľvek údaje o celkovej čiastke
a celkových nákladoch, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale iba také, ktoré zodpovedajú celkovej sume

všetkých úrokov, poplatkov a iných záväzkov, ktoré spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť. RPMN, celkové
náklady a celková čiastka sú pritom hlavnými ukazovateľmi pre každého spotrebiteľa, ktorý žiada
o poskytnutie finančných prostriedkov, pretože tieto najlepšie preukazujú, koľko ho bude požiadanie
peňazí skutočne stáť. Vzhľadom na to, že už táto skutočnosť spôsobuje, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, k ostatným námietkam vzťahujúcim sa k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa súd prvej

inštancie nevyjadroval. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je správne vychádzať z predpokladu, že
údaj uvedený v zmluve o úvere ako celkové náklady je vždy správny a nie je chybou, ak nie je uvedené,
že posledná splátka je nižšia ako ostatné, pretože nie je vylúčené, že veriteľ počas zmluvného vzťahu
upozorní dlžníka, že posledná splátka je nižšia a prípadný preplatok by bol nárokovateľný a bol by
dlžníkovi vrátený. V zmluve o spotrebiteľskom úvere majú byť už pri jej uzavretí všetky údaje uvedené v

správnej výške tak, aby bolo možné kedykoľvek a za každej situácie skontrolovať prepočtom, že všetky
údaje sa zhodujú a dosiahne sa vždy rovnaký výsledok.

6. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov,
dospel k záveru, že žalovaný má nárok na vrátenie sumy, ktorú žalobcovi skutočne poskytol (7.000,--

Eur). Rozdiel medzi sumou poskytnutou žalobcovi žalovaným a zaplatenou žalobcom v prospech
žalovaného predstavuje bezdôvodné obohatenie, na ktoré vznikol žalobcovi nárok, nakoľko túto sumu
žalobca plnil žalovanému bez právneho dôvodu. Z doložených dokladov súd prvej inštancie zistil,
že žalobca zaplatil žalovanému spolu 12.484,68 Eur a suma 5.484,68 Eur predstavuje bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Preto súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

7. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že zo zmluvy o úvere
je zrejmé, že úver bol poskytnutý žalobcovi ako dlžníkovi, ten sa zaviazal ho aj splácať a k uvedeniu
V. ako vlastníka nehnuteľnosti v zmluve o úvere došlo iba z dôvodu, že bola v tom čase vlastníčkou
nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie nepochyboval o tom, že úver splácal žalobca ako dlžník, ktorý

finančné prostriedky aj použil a na ktorého meno bol zriadený úverový účet. Pre úplnosť súd prvej
inštancie dodal, že pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie
je rozhodujúce, že stranou sporu nie je aj V., pretože ak súd posudzuje, či je úver bezúročný a bez
poplatkov len ako predbežnú otázku, rieši túto otázku bez ohľadu na to, kto je stranou prejednávaného
sporu, pretože úsudok o tom, či je úver bezúročný a bez poplatkov alebo nie ako o predbežnej otázke,

môže súd učiniť aj keby stranou sporu nebol žiadny z účastníkov dotknutej zmluvy o spotrebiteľskom
úver, nakoľko toto posúdenie len ako predbežnej otázky sa žiadnym spôsobom priamo neprejaví v
právnych pomeroch zmluvných strán.

8. Súd prvej inštancie ďalej považoval za nedôvodnú aj námietku premlčania v časti uplatneného nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný vo svojich vyjadreniach namietol premlčanie časti
uplatneného nároku v sume 1.430,58 Eur vzhľadom na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
27.06.2019 domáhal zaplatenia sumy 5.484,68 Eur, žalobca však od 27.06.2017 do podania žaloby
uhradil na zmluvu o úvere 4.054,10 Eur, a teda časť nároku v sume 1.430,58 Eur je premlčaná v
subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe. S týmto tvrdením žalovaného sa súd prvej inštancie nestotožnil

a mal za to, že právo žalobcu sa nepremlčalo. Nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že právo sa
nepremlčalo, pretože neuplynula 10 ročná objektívna premlčacia doba, pretože podľa tvrdenia žalobcu
maloísťnastranežalovanéhooúmyselnébezdôvodnéobohatenie.Vdanomprípadesúdprvejinštancie
mal za to, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie preukázaný nebol. Konštatoval, žena preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia
žalobcu o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv tak, ako na to poukazoval
v súdenej veci, ale je nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti

uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na
základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň mohol byť uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne
obohacuje. Mal za nesporné, že žalovaný uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere, ktorá podľa jej typového
označenia je zmluvou, kde sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Bolo

zrejmé, že žalovaný ako banka skutočne chcel získať na základe zmluvy o úvere odplatu vo forme
úrokov za poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte sama o sebe nedokazuje jeho úmysel získať
bezdôvodné obohatenie. V čase uzatvárania úverovej zmluvy dňa 28.09.2010 žalovaný nemohol vedieť
ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr súd posúdi ním uzavretú zmluvu so žalobcom ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa a z dôvodu rozporu obsahových náležitostí zmluvy s ustanoveniami zákona

o spotrebiteľských úveroch bude predmetný úver nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie mal za to, že sa nejedná o úmyselné konanie
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, a preto na túto námietku zo strany žalobcu neprihliadol. Keďže
k premlčaniu práva žalobcu nedošlo v 10 ročnej lehote, súd prvej inštancie posudzoval, či nedošlo
k premlčaniu práva v subjektívnej dvojročnej, prípadne v objektívnej trojročnej lehote a dospel k

záveru, že k premlčaniu práva nedošlo ani v tejto lehote. V konaní bolo preukázané, že žalovaný
poskytol žalobcovi titulom úveru dňa 28.09.2010 sumu 7.000,- Eur, pričom žalobca v období od
30.09.2010 do 15.10.2018 reálne zaplatil žalovanému spolu sumu 12.484,68 Eur. Pri postupnom
pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za samostatné nároky na
vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných

prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto nároku začína plynúť
premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok (ako
je tomu v súdenej veci), premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania
sa. V súdenej veci nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok (zo zmluvy o úvere),

a preto premlčacia doba môže začať plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa, k čomu v
súdenej veci došlo až 15.10.2018 (okamihom zaplatenia poslednej platby). Od tohto času začala plynúť
objektívna trojročná premlčacia doba. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí
za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že nie je možné stotožniť začatie plynutia

objektívnej a subjektívnej lehoty v jeden deň. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby žalobcu na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia totiž nemohla
stačiť vedomosť o okamihu zaplatenia poslednej platby (15.10.2018), pretože túto vedomosť nemožno
stotožniť so subjektívnou vedomosťou o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor (ide o objektívnu
skutočnosť). Súd prvej inštancie naopak považoval za logické, že keby žalobca v čase poslednej platby

na splatenie úveru vedel, že ide o bezdôvodné obohatenie, platbu by nevykonal (preto zaplatenie platby
svedčí skôr o opaku, t.j. že v tom čase ešte nevedel, že ide o bezdôvodné obohatenie). Subjektívna
vedomosť veriteľa o bezdôvodnom obohatení nemôže byť založená ani na domnienke znalosti právneho
poriadku (§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov), pretože sa vyžaduje skutočná vedomosť a nie len vedomosť

predpokladaná (hoci aj právnym poriadkom prostredníctvom právnej domnienky). Z týchto dôvodov súd
prvej inštancie ustálil, že žalobca sa o skutočnosti, že úver je bezúročný a bez poplatkov dozvedel až
začiatkom mesiaca jún 2019, keď podľa jeho vyjadrenia sa dozvedel o predmetných skutočnostiach na
posúdenie zmluvy pri porade so svojim právnym zástupcom dňa 03.06.2019 v jeho kancelárii, na ktorého
sa žalobca obrátil bezprostredne potom, ako mu od žalovaného bola doručená kópia zmluvy a ostatné

doklady. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 27.06.2019, bola podaná v subjektívnej dvojročnej
premlčacej lehote. Z uvedených dôvodov právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
nepremlčalo ani v subjektívnej dvojročnej a ani v objektívnej trojročnej lehote.

9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol
nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. vo výške 100 %.10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že v konaní
pred súdom prvej inštancie nebol dostatočne preukázaný zákonný dôvod na to, aby bol v rámci
prejudiciálnej otázky riešenej súdom predmetný úver poskytnutý žalobcovi považovaný za bezúročný
a bezpoplatkový. Z tohto dôvodu podľa jeho názoru nikdy nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného. Zároveň poukázal na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie

neboli preukázané základné atribúty bezdôvodného obohatenia požadované zákonom v zmysle zásad
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Namietal, že žalobca vo svojej žalobe žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal, že žalovaný sa mal obohatiť na úkor žalobcu. Poukázal na to, že zo žalobcom
predloženého výpisu z úverového účtu žalobcu žiadnym spôsobom nevyplýva, že jednotlivé splátky
úveru uhrádzal skutočne žalobca, nakoľko sa jedná o inkasný - úverový a nie bežný účet žalobcu,
t.j. všetky položky tohto výpisu sú plusové (kreditové), t.j. svedčia o peniazoch, ktoré na úverový účet

boli prijaté (nevedno však odkiaľ), iba položky súvisiace s čerpaním úveru sú mínusové, t.j. svedčia o
peniazoch, ktoré z úverového účtu boli odoslané. Z tohto výpisu z úverového účtu žalobcu však žiadnym
spôsobom nie je možné určiť, kto vykonával úhrady jednotlivých splátok, kedy a akým spôsobom, a
teda mohli byť hradené z majetku nepatriaceho žalobcovi, ale patriaceho tretej osobe. Žalobca preto
absolútne neuniesol svoje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že žalovaný sa mal obohatiť na

úkor žalobcu a nie na úkor inej osoby. Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 13. a v
bode 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože uvedené tvrdenia nie sú vôbec ničím podložené
a nemajú oporu ani v zákone a ani vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že z výpisu z úverového účtu
žalobcu vôbec nevyplýva, že sumu 12.484,68 Eur, prípade akúkoľvek časť zaplatil práve žalobca. Z
výpisu vyplýva iba skutočnosť, že uvedená suma na úverový účet žalobcu zaplatená bola, nevedno však

kým, či žalobcom alebo treťou osobou, pričom uvedenú skutočnosť namietal aj v konaní pred súdom
prvej inštancie. Medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že v období od 30.09.2010 do 15.10..2018
bolo mu na splátkach úveru uhradených spolu 12.484,68 Eur. Bolo preukázané, že minimálne v časti
splátky úveru zo dňa 10.10.2018 v sume 3.300,13 Eur túto splátku nevykonal žalobca, ale jeho rodičia.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a ani ničím nedoložil tvrdenie, že táto splátka bola vykonaná

jeho rodičmi, avšak z jeho finančných prostriedkov. Poukázal na to, že výpis z úverového účtu žalobcu
obsahuje minimálne päť bežných účtov, z ktorých sa uhrádzal predmetný úver, pričom nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, okrem splátky zo dňa 10.10.2018 v sume 3.300,13 Eur vykonanej rodičmi
žalobcu zo svojho majetku, komu tieto bežné účty patria, a teda na úkor koho došlo k prípadnému
bezdôvodnému obohateniu. Namietal, že súd prvej inštancie sa týmito skutočnosťami, ktoré namietal

aj pred súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec, ani čiastočne nezaoberal a
žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Preto považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
za nepreskúmateľný. Nakoniec poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL ÚS
11/2016 a že akékoľvek prípadné preskúmavanie zmluvy o úvere je potrebné realizovať s ohľadom na
priemerného spotrebiteľa. Mal za to, že nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného

vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto prístup by bol zneužitím práva
v rozpore so základnými zásadami právnej spoločnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok
Európskeho Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, sp.zn. C-361/04 vo veci Claude Ruiz - „Piccasso“, na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2018, ktorým rozhodol o protiústavnosti
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/3/2019. Z uvedených

dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100
%, respektíve, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, žalobcovi
uloží povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť
žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 100 %.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere založila právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ako veriteľom. Podľa čl. 4 bod 4.1 zmluvy
o úvere by mal záväzok dlžníka z tejto zmluvy byť solidárny s vlastníkom nehnuteľnosti. Tento vzťah
vlastníka nehnuteľnosti k záväzkom zo zmluvy o úvere má však zabezpečovací charakter, ktorý trvá

len počas platnosti zmluvy o úvere. Záväzok dlžníka a spoludlžníka vyplývajúci zo zmluvy o úvere
však zanikol zaplatením poslednej splátky dňa 15.10.2018. Konštatoval, že záväzok dlžníka voči banke
je jeho vlastným záväzkom. V prípade, ak by záväzok voči veriteľovi plnil spoludlžník, iná spoločne
zaviazaná osoba alebo dokonca tretia osoba, vzniká dlžníkovi povinnosť vydať osobe, ktorá za nehoplnila záväzok voči veriteľovi bezdôvodné obohatenie. Žalovaný nepreukázal, že by niektorý z účtov, na
ktoré poukazoval žalovaný v konaní, nepatril žalobcovi, len pri poslednej splátke vo výške 3.300,13 Eur
sám uviedol, že táto úhrada bola vykonaná z účtu jeho rodičov, avšak z jeho vlastných prostriedkov.

Mal za zrejmé, že jeho postup ako dlžníka a jemu blízkych osôb, ktoré za neho zaplatili splátku,
nevedie k vzniku nového právneho vzťahu medzi veriteľom a osobou, ktorá za dlžníka zaplatila splátku.
Vzniká vzťah medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorý je možné právne kvalifikovať ak nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniká len a jedine dlžníkovi
zo zmluvy o úvere a len dlžníkovi v konaní svedčí aj aktívna legitimácia. Súd prvej inštancie sa s

námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v odôvodnení napadnutého
rozsudku vysporiadal, konkrétne v odseku 35.

12. K námietke žalovaného v odvolaní ohľadne preskúmania zmluvy o úvere s ohľadom na priemerného
spotrebiteľa žalobca prisvedčil záverom, na ktoré poukázal žalovaný, že pri výbere produktu je
spotrebiteľ obozretný a vyberá si medzi viacerými ponukami. Týka sa to aj výberu bankových produktov

pri rozhodovaní, s ktorou bankou uzatvoriť zmluvu o úvere. Pre klienta je však rozhodujúca celková
suma, ktorú za úver zaplatí. Údaj o výške RPMN je pre klienta nezaujímavý, pretože 90 % klientov banky
ani nerozumie tomu, čo tento údaj hovorí. Pre klientov je rozhodujúca výška úveru, dĺžka splácania,
výška splátok a koľko na úver nakoniec zaplatia, t.j. pre spotrebiteľa jedným zo zásadných kritérií je, o
koľko úver preplatia a koľko nakoniec celkom zaplatia za úver. Žalovaný si však povinnosť uviesť tento

údaj vyplývajúci aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch nesplnil, pretože zmluva o úvere neobsahuje
údaj, koľko nakoniec dlžník za úver zaplatí. Obsahuje len údaj o celkovej výške nákladov úveru 5.327,80
Eur, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Uviedol, že žalovaný v odvolaní neuviedol, v čom súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil. Z uvedených dôvodov mal za to, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vychádza z dostatočných a správnych skutkových zistení a že súd prvej inštancie vec

správne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

13. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že trvá na tom, že nikdy nedošlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a že pred súdom prvej inštancie neboli

preukázanézákladnéatribútybezdôvodnéhoobohatenia.Opakovaneakovodvolaníuviedol,žežalobca
nepreukázal, že sa mal obohatiť na úkor žalobcu a že bankové účty a finančné zdroje nachádzajúce
sa na týchto bankových účtoch, z ktorých bolo žalovanému plnené patrili žalobcovi. Žalobca v konaní
nepreukázal, že je aktívne legitimovanou osobou v tomto spore. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal s týmito námietkami. Navrhol, aby odvolací súd

rozhodol tak, ako navrhol v podanom odvolaní.

14. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 25.09.2020 žalobca súdu oznámil, že medzi ním a
žalovaným došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody o urovnaní. Z uvedeného dôvodu predmetnú žalobu
vzal späť v celom rozsahu a navrhol, aby odvolací súd pripustil späťvzatnie žaloby a následne zrušil

rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastavil podľa § 370 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán sporu
nepriznal náhradu trov konania, ani náhradu trov odvolacieho konania.

15. Súčasne so späťvzatím žaloby žalovaný vyjadril svoj súhlas so späťvzatím žaloby a navrhol aby
odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil podľa §

370 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov konania ani náhradu trov odvolacieho
konania.

16. Podľa ust. § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr,
ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

17.Podľaust.§370ods.2CSPsúdspäťvzatiežalobynepripustí,akstýmprotistranazvážnychdôvodov
nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie
zastaví.

18. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu a žalovaný vyjadril svoj súhlas so
späťvzatím žaloby, odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby podľa ust. § 370 ods. 1 CSP, rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a konanie zastavil podľa ust. § 370 ods. 2, druhej vety CSP.19. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 262 ods. 1 a § 256 ods. 1
CSP podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. V danom prípade zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalobca, avšak žalobca

aj žalovaný navrhli, aby odvolací súd žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania ani náhradu
trov odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov
prvoinštančného ani odvolacieho konania.

20. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).