Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/128/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119210875
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119210875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov

senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v spore žalobkyne: D. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S., S. 7, zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku,
Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4,
811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpenému: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia a
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 11Csp/133/2019-46 zo dňa 18.10.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 18.06.2019 domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 450 eur s úrokmi z omeškania 5 % ročne od 2. dňa po dni
doručenia žaloby žalovanému a žiadala tiež o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v
príslušnej zmluve o úvere v obchodných podmienkach v článku 5 bode 5.6 v znení: Platby od klienta
sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v
nasledujúcom poradí: 1. Poplatky podľa sadzobníka poplatkov, 2. Úrok z omeškania, 3. Úrok z úveru,

4. Splátka istiny úveru.
Žalobu odôvodnila tým, že 30.11.2010 uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu, ktorou jej bol poskytnutý
úver 2.000 eur. Zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa nej neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. f/, j/, k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a obsahuje nesprávnu výšku RPMN v neprospech spotrebiteľa
(správna podľa internetovej kalkulačky je 34,21 % a nie 27,45 %, ktorá je uvedená v zmluve). Úver
je preto bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný
sa tak bezdôvodne obohatil na jej úkor o sumu 450 eur, čo je rozdiel medzi jej úhradami 2.450 eur a

poskytnutým úverom 2.000 eur. O tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na jej úkor sa dozvedela
od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pričom jeho prehlásenie z 26.04.2019 pripojila
k žalobe.Žalobu o neprijateľnú zmluvnú podmienku odôvodnila tým, že sporná zmluvná podmienka umožňuje
započítať jej platby na iný účel ako je splatenie istiny a bez ohľadu na jej vôľu. Započítavanie jej platieb sa
tak stáva pre ňu netransparentné a spôsobuje zjavnú nerovnosť v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo vyjadrení k žalobe vzniesol
námietku premlčania uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby s konštatovaním, že úverový
účet žalobkyne u žalovaného bol zrušený ešte 14.09.2011. Od uvedeného dátumu je potrebné počítať
trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Žalobkyňa však podala žalobu až 5 rokov po jej uplynutí. Taktiež

mal za to, že úverová zmluva bola úplná a presná. Vo vzťahu k nároku o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky poukázal na absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
keďže zmluvný vzťah medzi stranami sporu zanikol. Naviac poukázal aj na absurdnosť žaloby o
neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu sa započítania platieb v kontexte s tvrdením žalobkyne o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru keďže v takomto prípade iný spôsob započítania platieb ako len
na istinu neprichádza do úvahy. Zdôraznil tiež, že žalovaná zmluvná podmienka je v súlade so zákonom,

konkrétne § 338 ods. 2 Obchodného zákonníka keďže úverová zmluva je nepochybne absolútnym
obchodom, a keďže spôsob započítania platieb nie je upravený v zákone o spotrebiteľských úveroch.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že strany sporu uzavreli dňa 30.11.2010
formulárovú zmluvu o úvere pod č. XXXXXXXXXX, ktorou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako
dlžníčke úver vo výške 2.000 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 24,5 %. Žalobkyňa sa zaviazala

úver splatiť 50 mesačnými splátkami po 70,27 eura vždy k 19. dňu v mesiaci. Prvá splátka bola splatná
19.12.2010 a ako termín konečnej splatnosti je uvedený 19.01.2015. Celková výška nákladov bola
vyčíslená na 1.177,68 eura. Zo zmluvy vyplýva, že bolo dohodnuté aj poistenie, konkrétne komplexný
súbor poistenia. V zmluve je uvedená aj RPMN vo výške 27,45 % a jej priemerná hodnota 20,68
%. Žalobkyňa z predmetnej úverovej zmluvy zaplatila celkovo 2.450,79 eura pričom poslednú splátku

uhradila 14.09.2011, kedy aj došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu
Na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie za to, že na strane žalovaného k vzniku
bezdôvodnéhoobohateniadošlo,keďževzmluveabsentujúniesícevšetkyžalobkyňoutvrdenézákonné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale niektoré z nich. Podľa súdu prvej inštancie v zmluve
chýba uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN. Chýba v nej aj ďalšia povinná náležitosť, a

to celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nakoľko v zmluve sú uvedené len náklady, ktoré má
uhradiť. Celková čiastka, ktorá je povinnou náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2000 Z.z.
činí 3.513,50 eura (50 splátok x 70,27 eura), a táto náležitosť v zmluve nepochybne absentuje. Súd prvej
inštancie za nie relevantné mal tvrdenia žalobkyne o tom, že zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, že neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, že

neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podľa súdu prvej inštancie správnym
nebolo ani tvrdenie žalobkyne o tom, že v zmluve je nesprávna hodnota priemernej RPMN. Uzavrel, že
pre absenciu náležitostí vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. j/ bol úver, ktorý žalovaný poskytol žalobkyni
bezúročný a rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 2.000 eur a sumou, ktorú na úver žalobkyňa
zaplatila žalovanému, čo bolo 2.450 eur, teda rozdiel 450 eur je bezdôvodným obohatením žalovaného,

ako prospech získaným plnením žalobkyne bez právneho dôvodu.
Posudzujúc námietku premlčania mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa uplatnila nárok po uplynutí
tak objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej doby. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, mal za to,
že trojročná objektívna premlčacia plynula od poslednej úhrady žalobkyne, t.j. od 18.9.2011 a uplynula
14.09.2014. Úvahu žalobkyne o úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia žalovaného postavenú

na tom, že žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť pri poskytovaní úverov a má byť uzrozumený
s dôsledkami porušenia príslušných právnych noriem mal za absurdnú. Dôkazné bremeno o úmysle,
či už priamom alebo nepriamom žalovaného bezdôvodne sa obohatiť bolo na žalobkyni. Žalobkyňa
však neprodukovala žiadny dôkaz o úmysle žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, a preto súd musel
vychádzať z trojročnej objektívnej premlčacej doby.

Podľa súdu prvej inštancie k premlčaniu došlo aj pre uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby,
ktorá začína plynúť od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvie o bezdôvodnom obohatení povinného
subjektu a o jeho výške pričom túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt
získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie.
Nie sú vôbec relevantné jeho právne znalosti, nakoľko vedomosťou podľa § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa sa o skutkových
okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela v čase jednotlivých úhrad presahujúcich
istinu úveru. Je neakceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, a to až odčasu, kedy sa žalobkyňa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného od Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by totiž stratilo
svoje opodstatnenie, keďže každý oprávnený subjekt by si začiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak,

aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie poukázal aj na nevyvrátiteľnú domnienku znalosti právnych predpisov upravenú v § 2 zákona č.
1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR podľa ktorého, o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené platí
domnienka, že dňom uverejnenia sa stal známy každému koho sa týka; domnienka o znalosti vyhlásenia
všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Čo sa týka žaloby o vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok mal súd prvej inštancie za to, že
niet dôvodu na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore ak
zmluvný vzťah medzi stranami je už ukončený plnením a súd vyhovuje žalobe o plnenie, ktoré súvisí
s neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ako to vyplýva z § 298 CSP. Aktuálny Civilný sporový poriadok
totižto umožňuje podať žalobu o určenie právnej skutočnosti (čo sú žaloby o vyslovenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky) len ak to vyplýva z osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon

o ochrane spotrebiteľa s konkrétnym poukazom na jeho § 3 ods. 3 a 5, z ktorých je zrejmé, že
zákonodarca mal na mysli prípady keď zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom trvá. Len
vtedy možno konkrétne spotrebiteľa chrániť pred neprijateľnou zmluvnou podmienkou alebo chrániť ho
pred porušením jeho spotrebiteľských práv. Ak je zmluvný vzťah ukončený, vyslovenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky pre konkrétneho spotrebiteľa nemá žiadny význam ak súd nerozhoduje aj o plnení

zo zmluvy, ktoré súvisí s danou zmluvou. V danom prípade bol zmluvný vzťah medzi stranami ukončený
plnením záväzku žalobkyne z úverovej zmluvy ešte v roku 2011. Je nemysliteľné, aby sa po 8 rokoch
od ukončenia zmluvy mal súd zaoberať neprijateľnosťou niektorej zmluvnej podmienky v individuálnom
spotrebiteľskom spore keď nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z danej sumy súd
zamietol.

Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 451 ods.
1, 2, § 456, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, na ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch - § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 a na ustanovenia zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa - § 3 ods. 3, 5.
Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP majúc za to, že

existencia žiadneho dôvodu pre aplikáciu § 257 CSP zistená nebola.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.
Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa uviedla, že nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia nesprávne súd prvej inštancie zamietol pre premlčanie, nakoľko
podľa žalobkyne neuplynula subjektívna premlčacia doba a čo sa týka aplikácie objektívnej premlčacej
doby, mal súd vychádzať nie z trojročnej objektívnej premlčacej doby, ale z desaťročnej objektívnej
premlčacej doby. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatuje, že vedomosť o bezdôvodnom obohatení
povinného subjektu je potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt získal vedomosť o skutkových

okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie, táto úvaha je v priamom rozpore s § 107
ods.2Občianskehozákonníkazktoréhovyplýva,žeoprávnenýsubjektzískavedomosťobezdôvodnom
obohatení keď získa vedomosť o subjektívnych okolnostiach, z ktorých vyvodí toto bezdôvodné
obohatenie, a nie keď z týchto okolností len možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Ide o podstatný
rozdiel lebo možnosť získať vedomosť o bezdôvodnom obohatení a skutočné získanie vedomosti o

bezdôvodnom obohatení vyjadrujú práve rozdiel medzi objektívnym a subjektívnym. Súd prvej inštancie
tak vychádza z objektívnej kategórie možnosti získania vedomosti o bezdôvodnom obohatení, na rozdiel
od zákona, ktorý na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočnú vedomosť o
bezdôvodnom obohatení a nie len možnosť jej získania. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby
je viazané na preukázateľnú vedomosť oprávneného o dvoch skutočnostiach. Prvou je vedomosť o

bezdôvodnom obohatení a druhou subjektívna vedomosť o osobe, ktorá sa na úkor oprávneného
obohatila. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nie
len predpokladaná vedomosť oprávneného. Žalobkyňa nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal
nad výšku istiny od nej prijíma protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so
zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom ona verila tomu,

že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona.
Až od združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platbu v rozpore so
zákonom, a že jej predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom
vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti otýchto skutočnostiach prichádzalo u nej do úvahy podanie žaloby, a až od tohto momentu mohla plynúť
subjektívna premlčacia doba. Rozhodujúcou vedomosťou bolo preto získanie vedomosti o skutočnosti,
že platiť nemala, nie vedomosť o tom, že platila. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe žalobkyňa

uviedla, že zo slovného spojenia „keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu“
vyplýva, že existuje stav, keď oprávnený nevie o tom, že bezdôvodné obohatenie existuje a stav,
keď sa o existujúcom bezdôvodnom obohatení oprávnený dozvie. Samotná vedomosť len o tom, že
spotrebiteľ platí, respektíve že platil, nemá žiaden vplyv na začatie plynutia subjektívnej premlčacej
doby. Ak zákonodarca hovorí, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, tak z toho

vyplýva, že bezdôvodné obohatenie už existuje, už k nemu došlo predtým, ako sa oprávnený dozvedel
o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo. Dozvedieť sa o bezdôvodnom obohatení pritom znamená
získať informácie, dozvedieť sa o skutkových okolnostiach, ktoré vyjadrujú svojim obsahom bezdôvodné
obohatenie bez toho, aby oprávnený musel vedieť, že to je právny inštitút bezdôvodného obohatenia.
Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej doby, vo vzťahu k možnej
desaťročnej objektívnej premlčacej dobe poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 1Cdo/238/2017, majúc za to, že objektívna desaťročná premlčacia doba v zmysle
jej aplikácie bola vylúčená mala za to, že tento názor súdu prvej inštancie správny nebol, keďže
podstata aplikácie desaťročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby
dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie
a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo

nemusel mať. V každom prípade prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa
získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním keď prijal a ponechal si platbu, ktorá
mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník profesionál vedel, že mu bola platba vyplatená
v rozpore so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať a prijal ju, vediac,
že je to platba prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu, a nepatrí mu z dôvodu bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru, prípade z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy. Podľa žalobkyne je vylúčené,
aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úveru nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby,
nad spotrebiteľovi poskytnutú sumu pri neplatných úveroch alebo nad istinu úveru pri bezúročných
a bezpoplatkových úveroch. Je to sám veriteľ kto pripravuje takéto neplatné úverové zmluvy alebo
bezúročné a bezpoplatkové úvery. Podľa žalobkyne nemôžu byť preto žiadne rozumné pochybnosti o

tom, že žalovaný sa na jej úkor obohatil úmyselne. A preto na posúdenie premlčania nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať z toho, že ide o desaťročnú objektívnu premlčaciu
dobu.
K zamietnutiu žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalobkyňa poukázala na to, že
ochrana slabšej strany sa stáva ústavnoprávnym princípom. O tej istej zmluvnej podmienke ako

neprijateľnej, a to priamo vo vzťahu k žalovanému, už bolo opakovane pri obdobných skutkových
podmienkach, právoplatne rozhodnuté. Poukázala na rozhodovaciu prax súdov, ako aj na názory
právnej teórie, z ktorých vyplýva, že vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky je možné vykonať
alebo vysloviť tiež pri zmluve, ktorá už zanikla plnením. Zákaz ďalšieho používania nečestnej zmluvnej
podmienky sa musí týkať stavu pri uzavretí zmluvy, počas jej plnenia a aj po jej zániku. Objektívnosťou

posúdenia zmluvnej podmienky na účely neprijateľnosti sa rozumie aj samotné posúdenie takejto
podmienky bez ohľadu na to, aké právne následky privodí alebo privodila vo vzťahu k subjektívnym
právnym pomerom konkrétneho spotrebiteľa. Osobitne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/27/2018 z 28.3.2019, a žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s výnimkou tvrdení súdu prvej inštancie že
poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, je rozhodnutie súdu prvej inštancie po vecnej aj právnej
stránke správne. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, a
tieto aj správne právne posúdil. Uviedol, že hoci o nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej

inštancie pre premlčanie žalobu zamietol, žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu v tom smere, že
poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu, že zmluva neobsahuje
predpoklady použité na výpočet RPMN a z dôvodu, že nie je v nej uvedená celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Čo sa týka predpokladov pre výpočet RPMN, všetky predpoklady výpočtu RPMN sa
v zmluve nachádzajú. Žiadne ustanovenie žiadneho právneho predpisu, teda ani vtedajšie ustanovenie

§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. neukladali žalovanému, aby v zmluve bolo vyslovene pri tom-
ktorom údaji uvedené, že ide o predpoklady výpočtu RPMN ako to tvrdí súd prvej inštancie. Rovnako v
zmluve bola uvedená aj celková čiastka, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť a to konkrétne v bode 2, kde
je uvedená výška úveru 2.000 eur, a tiež celková výška nákladov 1.177,68 eura, pričom pod tabuľkou jeuvedené, že celkovú čiastku predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.
Spotrebiteľ bol v zmluve dostatočne informovaný o tom, aká bude jeho celková čiastka, ktorú nakoniec
zaplatí. Priemerný spotrebiteľ, aj s priemerným vzdelaním, si totiž vie spočítať predmetné dva údaje, a to

výšku úveru a celkovú výšku nákladov. Tieto údaje sú v zmluve uvedené bez akýchkoľvek pochybností,
dokonca sú zvýraznené. Taktiež súd prvej inštancie dospel k nesprávnej celkovej výške, ktorú vypočítal
ako 50 splátok po 70,27 eura, teda 3.513,50 eura. Žiadnym spôsobom však nezohľadnil tú skutočnosť,
že súčasťou splátky úveru bolo aj poistenie schopnosti splácať úver - komplexný súbor poistenia s
mesačným poistením vo výške 6,27 eura, poistenie však nebolo podmienkou poskytnutia úveru, a

teda ani nebolo súčasťou celkových nákladov úveru. Z obchodných podmienok vyplýva dobrovoľnosť
poistenia v zmysle § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. Celkovými nákladmi spotrebiteľa sú všetky
náklady vrátane úrokov, provízií a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov.
Do celkových nákladov patria aj náklady, doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a to najmä poistné ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej

služby, aby získal spotrebiteľský úver, alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Bola to žalobkyňa,
ktorá sa sama rozhodla poistiť si úver, mala možnosť poistenie odmietnuť, čo potvrdzuje jednak text
zmluvy o úvere ako aj ustanovenia obchodných podmienok. Platby poistného preto neboli súčasťou
celkových nákladov spojených s poskytnutím úveru, a teda žalovaným uvedená celková výška nákladov
je v zmluve o úvere uvedená správne.

Žalovaný uviedol, že správne je rozhodnutie súdu prvej inštancie posudzujúce námietku premlčania. S
posúdením premlčania v objektívnej aj v subjektívnej lehote, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, sa
žalovaný plne stotožňuje. Čo sa týka posudzovania úmyslu, súd prvej inštancie správne interpretoval
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Cdo238/2017vtomsmere,ženapreukázanie
úmyslu obchodníka nestačia samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom postavení, a doterajšia

súdna prax v oblasti ochrany spotrebiteľa. Žalobkyňa vo svojom odvolaní predmetné rozhodnutia
zásadného právneho významu zjavne „prekrúca“ vo svoj prospech keď tvrdí, že priamy úmysel
žalovaného mal byť preukázaný tým, že po uzatvorení vadnej zmluvy prijal každú splátku žalobcu, ktorú
mu po uhradení istiny zaplatila a poukazuje pritom na najnovšiu rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v
Prešove, konkrétne na uznesenie sp.zn. 5Co53/2018 zo 16.04.2019 a rozsudok sp.zn. 19Co149/2018.

Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na článok 2 ods. 2 základných princípov CSP, podľa ktorého
právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje
rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Prešove, rozhodnutia na ktoré poukázala nepatria k ustálenej
rozhodovacejpraxinajvyššíchsúdnychautorítajeznichzrejmé,ženebolonimirešpektovanéuznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo238/2017 z 18.10.2018. Žalovaný uviedol, že sa
taktiež stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe.
Aj keby bola argumentácia žalobkyne o počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby správna, čo
však v zásade odmieta, z dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa sa o vzniku údajného bezdôvodného
obohatenia od Združenia HOOS dozvedela podstatne neskôr ako bolo deklarované týmto združením

keďže na pojednávaní sama uviedla, že mala minimálne 10 rôznych úverových zmlúv, a so Združením
HOOS sa skontaktovala ešte pred 8 až 10 rokmi kedy dodala všetky doklady súvisiace s nimi. Pri
predmetnej zmluve jej pani Z. mala povedať, že úver preplatila pred niekoľkými rokmi, vôbec nevedela
konkretizovať počet rokov. Z toho nepochybne vyplýva, že čestné prehlásenie Združenia HOOS nie
je pravdivé nakoľko jeho pravdivosť poprela sama žalobkyňa vo svojom výsluchu. Podľa žalovaného,

vzhľadom k tomu, že nejde o prvý prípad kedy bolo zo strany rovnakého právneho zástupcu a
rovnakého združenia produkované potvrdenie o čase, kedy sa mal spotrebiteľ dozvedieť o vadnosti
zmlúv o spotrebiteľských úveroch a vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom samotný žalobca v
rámci výpovede uviedol úplne iné informácie, je zrejmé, že v tomto prípade ide o zvlášť nebezpečný
jav a zneužívanie práva predovšetkým za účelom získania čo najväčšieho majetkového prospechu

od subjektov ako sú banky. Konanie žalobkyne spočívajúce v predložení nepravdivého čestného
prehlásenia už hraničí aj s trestnoprávnou zodpovednosťou v podobe možného spáchania trestného
činu marenia spravodlivosti, podľa § 364 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného zákona.
Žalovaný uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu pokiaľ zamietol
nárok na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to aj napriek tomu, že je mu známe uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/27/2019 z 28.03.2019. Súd prvej inštancie správne
dospel k záveru, že žalovať o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky možno len počas trvania
zmluvného vzťahu. Neexistuje totiž iný relevantný časový medzník, ktorým by bolo možné zamedziť
podávaniu žalôb o určenie neprijateľných podmienok, hoci aj po 50 rokoch od ukončenia zmluvnéhovzťahu. Žalovaný poukázal na to, že výlučným účelom tohto konania nie je ochrana spotrebiteľa,
ale umelé navyšovanie trov právneho zastúpenia právnym zástupcom žalobkyne, ktorý sa veľkým
množstvom, takmer totožných podaní, snaží takýmto spôsobom získať na žalovanom čo najvyššiu

čiastkunatrováchprávnehozastúpenia.Pokiaľbydošlototižkurčeniuneprijateľnejzmluvnejpodmienky
súdom, išlo by opätovne len o ďalšiu možnosť navyšovať trovy právneho zastúpenia keďže žalobca
by mohol podať ďalšiu žalobu o priznanie finančného zadosťučinenia. Žalovaný uviedol, že pokiaľ
žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Prešove vtom
smere, že žalovať o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky možno aj po skončení konkrétneho

zmluvnéhovzťahu,správnesúdprvejinštanciedospelknázoru,žetátorozhodovaciačinnosťnesprávne
aplikuje právne závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 473/00 z 21.11.2002
Cofidis, podľa ktorého sa právny záver, že určiť neprijateľnú zmluvnú podmienku možno aj po skončení
zmluvného vzťahu aplikuje len na konania začaté dodávateľom proti spotrebiteľovi. Žalovaný preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie

mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku uverejnil na úradnej
tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.09.2020 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodným nebolo.

6. Odvolacia argumentácia žalobkyne, vychádzajúc z obsahu odvolania a zdôraznenia údajných
pochybení súdu prvej inštancie bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a tvrdení
o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto
vymedzených podstatných tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).

7. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav, dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým

stavom a jeho právnym posúdením, má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia zistil skutkový stav z dôkazov predložených mu žalobkyňou, a
procesná aktivita strán sporu v spojení so zisteným skutkovým stavom sa vo vzťahu k nároku na určenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohla stať základom pre iný záver, než k akému súd prvej inštancie
vo výroku dospel.

10. Žalobkyňa, právne zastúpená, podala na súd prvej inštancie dňa 18.06.2019 žalobu, predmetom
ktorej boli dva žalobné nároky. Jednak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj nárok o
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Dôvodnosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia založila na tvrdení o tom, že zmluva, ktorú

uzavrela so žalovaným dňa 30.11.2010 neobsahuje viaceré zákonné náležitosti, konkrétne dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ďalej ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítanú na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy; nie sú uvedené všetky predpoklady použité na výpočettejto ročnej percentuálnej miery nákladov, nie je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a poplatkov. Doplňujúcim tvrdením predneseným na pojednávaní bolo, že zmluva neobsahuje správne
ďalšiu povinnú náležitosť, a to výšku priemernej hodnoty RPMN. Pre uvedené sa žalovaný na jej úkor

bezdôvodneobohatil,keďžeúverjejbolposkytnutývovýške2.000euranajehoúhradumumalazaplatiť
sumu 2.450 eur. Žalovaný sa o skutkových okolnostiach získania bezdôvodného obohatenia na jej úkor
dozvedel prevzatím každej splátky, ktorú mu poukázala nad istinu úveru vzhľadom na bezúročnosť a
bez poplatkovosť úverovej zmluvy.

11. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe, ako aj z jeho vyjadrenia na pojednávaní, ktoré súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil na deň 18.10.2019 vyplýva, že žalovaný nárok žalobkyne v celom rozsahu
poprel, zmluvu o úvere považuje za zmluvu obsahujúcu všetky obligatórne zákonné náležitosti, pričom
vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania uplynutím objektívnej premlčacej doby keďže
účet žalobkyne bol zrušený k 14.09.2011 a teda objektívna premlčacia doba uplynula 14.09.2014. Na
námietke premlčania z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby zotrval aj na pojednávaní. Zo spisu

tak nevyplýva, že by žalovaný vzniesol inú námietku premlčania, než námietku uplynutia objektívnej
premlčacej doby.

12. Námietka premlčania je hmotnoprávnym prostriedkom procesnej obrany, ktorú súd posudzuje podľa
obsahu tohto prostriedku. Je totiž na vôli strany o aký skutkový základ chce oprieť námietku premlčania.

Súd nesmie námietku riešiť na skutkovom základe, ktorý je zo spisu síce zrejmý, ale neprednesený
(NS Rv I. 2131/31, Rozhodnutí Nejvyššího soudu Československé republiky ve věcech občanských, č.
12377).

Ako vyplýva z citovaného súdneho rozhodnutia, ktoré je doposiaľ súdnou praxou, ale aj právnou teóriou

prijímané (Promlčení a prekluze, Wolters Kluwer ČR, a.s., Praha, 2013, str. 56), nebolo na mieste, aby
sa súd prvej inštancie zaoberal uplynutím subjektívnej premlčacej doby, nakoľko zo strany žalovaného
bola vznesená len námietka uplynutia objektívnej premlčacej doby na tom skutkovom základe, že
žalobkyňa plnenie v prospech žalovaného naposledy poukázala v roku 2011. V tomto zmysle bolo
bez právneho významu, aby sa súd prvej inštancie zaoberal hodnovernosťou alebo akýmkoľvek iným

aspektom relevantnosti potvrdenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré súdu prvej
inštancie predložila žalobkyňa.

13. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

14. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 - § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

15. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

16. Súd prvej inštancie pochybenie žalovaného v zmysle neuvedenia všetkých zákonných náležitostí
vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy videl v tom, že v zmluve má chýbať uvedenie predpokladov použitých na výpočet
RPMN, ako aj v tom, že v zmluve má chýbať celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom
uvedené má spôsobovať fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

So žalovaným je možné súhlasiť v tom, že z ust. § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva
povinnosť uviesť pri jednotlivých údajoch to, že ide o údaje, ktoré sú predpokladom výpočtu RPMN.
So žalovaným však nie je možné súhlasiť v tom, že v zmluve bola správne uvedená celková čiastka tak,
aby tento údaj zodpovedal požiadavke vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ
žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nezohľadnil tú skutočnosť, že súčasťou splátky úveru bolo aj

poistenie schopnosti splácať úver, a teda že obsahom sumy splátky 70,27 eura malo byť aj mesačné
poistné 6,27 eura, je potrebné uviesť, že tento argument bol žalovaným uplatnený až v odvolacom
konaní. V zmysle § 366 CSP tak ide o novotu v odvolacom konaní, na ktorú v odvolacom konaní nebolo
možné prihliadnuť. Zo spisu nevyplýva, že by žalovaný na tento aspekt v priebehu prvoinštančnéhokonania poukázal, a tvrdenie žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného z
tohto dôvodu a akceptácia tohto tvrdenia súdom prvej inštancie bola tak relevantnou.

17. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa nerozporovala tvrdenie
žalovaného o tom, že úverový účet vo vzťahu k jej záväzku, vedený u žalovaného, bol zrušený ku dňu
14.09.2011. Žalobkyňa podala na súd žalobu dňa 18.06.2019. Je teda zrejmé, ako uviedol súd prvej
inštancie, že ju podala po uplynutí všeobecnej trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula
14.09.2014.

18. Žalobkyňa mala za to, že pri posudzovaní toho, že nedošlo k uplynutiu objektívnej premlčacej
doby je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko žalovaný sa na jej úkor
obohatil úmyselne. Uvedeným argumentovala cestou svojho právneho zástupcu aj na pojednávaní dňa
18.10.2019, kde potrebu aplikovania objektívnej desaťročnej premlčacej doby odvodzovala od toho,
že nepriamy úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť má vyplývať z toho, že mal už k dispozícií

rozsudky súdov o chýbajúcich povinných náležitostiach zmluvy, bez konkretizácie toho, o aké rozsudky,
kedy, kým vyhlásené a s akým obsahom.

19. Vo všeobecnosti platí, že o úmysle získať bezdôvodné obohatenie je možné uvažovať vtedy,
pokiaľ je získanie majetkového prospechu bez dôvodu primárnym cieľom obohateného, tiež vtedy,

ak je predpokladaným vedľajším aktívom zámernej činnosti smerujúcej prioritne k dosiahnutiu iného
výsledku. Platí taktiež, že dôkazné bremeno na preukázanie úmyselného konania je na tom, kto tvrdí, že
niekto iný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, že v čase vzniku bezdôvodného obohatenia existoval
na strane obohacujúceho sa úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Nadobudnutie majetkového prospechu
takýmto spôsobom pri preukázaní úmyslu v konkrétnych skutkových okolnostiach je možné považovať

za úmyselné bezdôvodné obohatenie.

20. Žalobkyňa bola v konaní od podania žaloby právne zastúpená advokátom. K žalovaným vznesenej
námietke premlčania o uplynutí objektívnej premlčacej doby, do času, než o žalobe rozhodol súd prvej
inštancie, neuviedla nič iné, než to, čo uviedol jej právny zástupca na pojednávaní pred súdom prvej

inštancie. Vzhľadom na to, že v konaní bola zastúpená advokátom, mohla prostriedky procesného útoku
aj prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie
končí, keďže v zmysle § 291 ods. 3 CSP, ustanovenie § 296 CSP, podľa ktorého spotrebiteľ môže
predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej a ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej

koncentrácii konania sa nepoužijú, sa na ňu nevzťahovalo. Úmyselné konanie zo strany žalovaného k
tvrdenému bezdôvodnému obohateniu tak preukázané nebolo.
Možným úmyselným bezdôvodným obohatením v spotrebiteľských právnych vzťahoch sa zaoberal
Najvyšší súd Slovenskej republiky, nie len v uznesení sp.zn. 1Cdo/238/2018 z 18.10.2018, ale aj
v rozhodnutí 7Cdo/227/2019 z 27.5.2020, odkazujúc na uznesenie 1Cdo/238/2017. Najvyšší súd

Slovenskej republiky pritom uviedol, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty o profesionálnom
podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna
prax), týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch nemôžu samé o sebe bez ďalšieho
zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľ). Vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného
v rozhodnutiach jednej z najvyšších súdnych autorít, s ktorým sa odvolací súd, podobne ako súd prvej

inštancie, stotožňuje, je možné uzavrieť, že žalobkyňa, ak mala za to, že žalovaný sa na jej úkor obohatil,
mala podať žalobu pred uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby, v takom prípade bol by jej
nárok uplatnený bez rizika, že protistrana sa bude brániť námietkou premlčania; úmyselné konanie
žalovaného preukázané nebolo.
Odvolacou argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe sa odvolací súd

nezaoberal, nie len preto, že subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby,
ale predovšetkým preto, ako už uviedol, že námietka premlčania subjektívnej premlčacej doby nebola
žalovaným ani vznesená.

21. Predmetom žaloby bol aj nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Podľa žalobkyne neprijateľnou mala byť zmluvná podmienka v obchodných podmienkach pre úver
dostupná pôžička uvedená v článku 5 splácanie úveru v započítaní pohľadávok a započítanie bod 5.6. v
znení „platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bolaplatba poukázaná v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa sadzobníka, (2) úrok z omeškania, (3)
úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru“.
Podľa žalobkyne, táto zmluvná podmienka spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery zjavnú

nerovnováhuvprávachavpovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,ajetedavrozpore
s generálnou klauzulou § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z dôkazov priložených k žalobe, ani z ostatných listín zo spisu nevyplýva to, že by boli súdu ako dôkaz
predložené obchodné podmienky, ktorých obsahom má byť žalobkyňou tvrdená neprijateľná zmluvná
podmienka.

22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vo vzťahu k nároku na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
namietal žalobkyňou nepreukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, avšak aj to, že
žalobkyňa neuniesla v danom prípade dôkazné bremeno. Predmetné vyjadrenie žalovaného spolu s
uznesením súdu prvej inštancie č.k. 11Csp/133/2019 - 39 zo 16.07.2019 bolo žalobkyni, cestou jej
právneho zástupcu, doručené dňa 16.07.2019. Z uznesenia súdu vyplýva výzva, aby sa vyjadrila k

vyjadreniu žalovaného k jej žalobe, uviedla ďalšie skutočnosti a označila dôkazy. Žalobkyňa dôkazy
nepredložila, na pojednávaní je právny zástupca uviedol, že návrh na doplnenie dokazovania nemá.

23. Vychádzajúc z absencie dôkazného prostriedku, z ktorého žalobkyňa vyvodzovala svoju požiadavku
na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, t.j. z absencie obchodných podmienok žalovaného, je

zrejmé, že neboli splnené základné predpoklady pre to, aby mohol súd prvej inštancie posudzovať, či
žalobkyňou tvrdená podmienka, ktorá má byť súčasťou obchodných podmienok žalovaného, je alebo
nie je neprijateľnou. Z § 292 Civilného sporového poriadku v spojení s jeho § 160 ods. 3 pritom vyplýva,
že súd nemá povinnosť poučiť spotrebiteľa v prípade, ak je zastúpený advokátom, o dôkazoch, ktoré
je potrebné predložiť. Absencia dôkazného prostriedku zjavne nemôže viesť k posudzovaniu toho, či

jeho údajný obsah alebo časť jeho údajného obsahu môže alebo nie vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Za tejto situácie boli bez významu úvahy súdu o tom, či je možné alebo nie
vyslovovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj po ukončení zmluvného vzťahu. Ak preto súd prvej
inštancie zamietol žalobu aj v časti určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, je jeho rozhodnutie vo
vzťahu k žalobou uplatneného nároku o určenie neprijateľnej podmienky vo výroku vecne správne, a

to z procesného dôvodu.

24. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako rozsudok vo výroku vecne
správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane správneho výroku o nároku na náhradu trov konania,
ktoré zodpovedalo výsledku sporu, t.j. neúspechu žalobkyne v prvoinštančnom konaní.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 CSP
podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu preto voči
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %,
kvantifikáciu trov zrealizuje súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.