Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116011208
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116011208.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov

JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného V. S., nar.
XX.XX.XXXX v A., pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
9T/48/2016-245 zo dňa 12.09.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.09.2020 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

V. S., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom T. Q., prechodne bytom C. X, A.

u k l a d á :

Podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečné odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 9T/48/2016-245 zo dňa 12.09.2019 bol
obžalovaný V. S., nar. XX.XX.XXXX v A., uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221

ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom
základe,

že

po predchádzajúcej vzájomnej dohode s doposiaľ nestotožnenými osobami dňa 10.04.2013 v obci T. Q.
pri čerpacej stanici Slovnaft uzatvoril s C. S. zmluvu o prenájme dopravného prostriedku, a to osobného

motorového vozidla zn. KIA Sorento, EČV: ZA 482 DZ, VIN: KNEJC521545222009, ktorého vlastníkom
bol C. S., predmetom ktorej bol prenájom tohto vozidla nájomcom V. S. za účelom jeho krátkodobého
používania pre podnikateľské účely, avšak obvinený už v čase spísania tejto zmluvy vedel, že uvedené
vozidlo používať nebude, po ukončení platnosti zmluvy ho nevráti, po jeho prevzatí vozidlo odovzdaldvom neznámym mužom, a následne vozidlo odpredali dňa 11.4.2013 F. W., čím spôsobil poškodenému
C. S. škodu vo výške 5.000 eur.

Za tento skutok okresný súd obžalovanému uložil podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s použitím §
38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 245-248.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava podal dňa
01.07.2016 na Okresnom súde Trnava obžalobu na obvineného V. S. pre skutok právne kvalifikovaný
ako pre prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
na skutkovom základe obžaloby.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného V. S.,
poškodeného C. S., prečítaním výpovede svedka F. W., st. a F. W., ml. z prípravného konania, odborným
vyjadrením zo dňa 10.05.2013 T. W. auto H+H a oboznámením listinných dôkazov, a to zápisnicou
o rekognícii osoby, evidenčnou kartou vozidla, potvrdením o zaistení veci, zmluvou o prenájme

dopravného prostriedku, kúpnou zmluvou, odpisom registra trestov na obžalovaného, lustráciou v
databáze súdov na obžalovaného, lustráciou v registri priestupkov na obžalovaného.

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že skutok spáchal obžalovaný tak, ako
je uvedené v obžalobe. Obžalovaný už pred uzatvorením zmluvy o nájme dopravného prostriedku

vedel, že nebude vykonávať práva a povinnosti nájomcu a napriek tomu sa ako nájomca poškodenému
prezentoval. Obžalovaný vedel, že za finančný obnos 5 eur bude vystupovať ako fiktívny nájomca, a
napriek tomu zmluvu s poškodeným chcel uzavrieť. Obžalovaný bezprostredne po uzatvorení zmluvy o
nájme toto vozidlo odovzdal tretím osobám a o vozidlo ako aj povinnosti sa ďalej nezaujímal. Obžalovaný
jednoznačne uviedol poškodeného do omylu v tom, že bude nájomcom vozidla, hoci od počiatku vedel,

že ako nájomcovia budú reálne vystupovať iné osoby. Obžalovaný nevedel hodnoverne vysvetliť, prečo
pristúpil na údajnú požiadavku p. W. a p. U., pričom tvrdenie o naivite neobstojí, nakoľko tieto osoby
nepoznal a nebol s nimi v žiadnom vzťahu. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný aj účel uzatvorenia
nájomnej zmluvy, ktorým od počiatku nebolo užívanie motorového vozidla, ale jeho následný predaj
tretím osobám, a to svedkovi F. W. st. za sumu 5.000 eur, ku ktorému prevodu prišlo ihneď na druhý deň

po uzatvorení nájomnej zmluvy. Konaním obžalovaného bola poškodenému spôsobená škoda vo výške
5.000 eur. Úmysel obžalovaného okresný súd vyhodnotil ako priamy úmysel, pretože obžalovaný chcel
na základe fiktívnych skutočností uviesť poškodeného do omylu.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd vychádzal z trestnej sadzby 1-5 rokov, za absencie zistenia

poľahčujúcich ako aj priťažujúcich okolností. Obžalovaný bol doposiaľ 4 krát súdne trestaný, skutok
spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody v trestnej veci
Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 3T/28/2012. Okresný súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody
v trvaní 1 rok zabezpečí ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného. Na výkon trestu odňatia slobody
okresný súd zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní, ktoré odôvodnil na č.l. 251.

Obžalovaný namieta porušenie práva na spravodlivý proces tým, že súd nezohľadnil ani sa nevyjadril k
poľahčujúcim okolnostiam, a to, že obžalovaný viedol pred spáchaním skutku riadny život a napomáhal
pri objasňovaní trestnej činnosti orgánom činným v trestnom konaní. Predchádzajúce odsúdenia nemali
povahu podvodu, obžalovaný sa tiež sám dostavil pred orgány činné v trestnom konaní aby vypovedal
k predmetným udalostiam a s políciou spolupracoval a poskytol potrebnú súčinnosť. Obžalovaný

nevnímal sumu 5 eur ako odmenu za prenájom vozidla, išlo o zlú a nesprávnu interpretáciu okresným
súdom. Takáto suma logicky nemôže motivovať k spáchaniu skutku. S obžalovaným sa nespája ani
telefónne číslo, cez ktoré nestotožnená osoba komunikovala s poškodeným. Svedkovia obžalovaného
pri rekognícií neopoznali, resp. jeden svedok obžalovaného neopoznal vôbec a druhý si nebol istý.Táto skutočnosť mala byť vyhodnotená v prospech obžalovaného. Výpovede svedkov, ktorí mali od
obžalovaného kúpiť vozidlo vypovedali nepravdivo, pretože ani jeden obžalovaného neopoznal a ani
jeden neuviedol, že by pri predaji bola prítomna osoba menom J. W.. Výpovede svedkov nemožno

považovať za vierohodné. Obžalovaný poukazuje na to, že od spáchania skutku do dnešného dňa vedie
riadny život, t.j. 7 rokov. Trestný čin, za ktorý bol obžalovaný podmienečné odsúdený nebol podvodného
charakteru a doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Okresný súd tiež neprihliadol na to,
že konanie obžalovaného postrádalo akýkoľvek motív. Pre obžalovaného je už len samotné trestné
konaniedostatočnýmponaučením aniejedôvodnéukladaťmunepodmienečnýtrest.Konanímorgánov

činných v trestnom konaní došlo k porušeniu práva obžalovaného na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, pričom uplynutím dlhšieho času sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa. Trest
uložený obžalovanému je neprimerane prísny, a súd mal pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu.
Obžalovaný navrhuje zmenu napadnutého rozsudku.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 29.09.2020 za prítomnosti zástupkyne Krajskej

prokuratúry v Trnave a obhajcu obžalovaného, na ktorom oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného a podstatným
obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil poškodený ani obžalovaný, na čo odvolací súd
vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná v ich neprítomnosti. Zástupkyňa
Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa

obžalovaného zotrvala na dôvodoch odvolaniam, navrhla obžalovaného oslobodiť spod obžaloby,
alternatívne uloženie podmienečného trestu odňatiu slobody, prípadne iný druh trestu. Nepodmienečný
trest uložený obžalovaného je neprimerane tvrdý.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd konštatuje, že odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o treste je dôvodné, pretože
okresným súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok so zaradením do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody za spáchaný skutok je vzhľadom na osobu obžalovaného a okolnosti spáchania skutku

neprimerane prísnym. Práve preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pokiaľ ide o uložený trest a
spôsob jeho výkonu (§ 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) a vo veci sám rozhodol (§ 322 ods. 3
Trestného poriadku) tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pokiaľ ide o ustálenie viny, v tomto smere okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, a z

vykonaných dôkazov urobil správny záver o tom, že obžalovaný naplnil všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Skutkový priebeh v konaní nebol
sporný, pretože tak obžalovaný ako aj poškodený uviedli, že dňa 10.04.2019 sa títo stretli v obci T. Q.
za účelom uzatvorenia zmluvy o nájme dopravného prostriedku na dobu určitú (t.j. od 10.04.2019 do
17.04.2019), kde túto zmluvu aj skutočne podpísali, obžalovaný odovzdal poškodenému sumu 230 eur

ako nájomné, a poškodený obžalovanému odovzdal predmetné vozidlo.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri trestnom čine podvodu podľa § 221 Trestného zákona sa na naplnenie
objektívnej stránky také konanie, ktorým páchateľ uvedie inú osobu do omylu alebo využije niečí
omyl, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom (táto osoba v dôsledku konania páchateľa

vykoná majetkovú dispozíciu), ako aj následok vo forme škody a obohatenia sa (touto dispozíciou
vznikne na cudzom majetku škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí). Spoločný
základ podvodných konaní spočíva v „omyle“ inej osoby (osoby odlišnej od páchateľa). Omyl ako
rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí maťnavyše určitú „kvalitu“ (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie
iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť
(vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami

bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy,
bez ďalšieho považovať za „uvádzanie do omylu“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu.

Podstatným pre posúdenie či sa obžalovaný dopustil spáchania skutku boli nielen okolnosti, ktoré
uzatvoreniu zmluvy predchádzali ale hlavne tie, ktoré fakticky bezprostredne po uzatvorení zmluvy

nastali. Obžalovaný dobrovoľne po oslovení dvoma neznámymi mužmi (p. W. a muž s prezývkou „U.“)
a s ich pomocou vyplnil v neznámom byte v meste A. na sídlisku R. tlačivo potrebné pre následné
uzatvorenie zmluvy o nájme dopravného prostriedku. Do tohto tlačiva spoločne vpísali identifikačné
údaje obžalovaného s cieľom uzatvoriť zmluvu o nájme dopravného prostriedku za odmenu v sume 5
eur a to v mene obžalovaného, avšak pre iné osoby (p. W. a osobu pod prezývkou „U.“). Za týmto cieľom
išli (opäť spoločne) na miesto, kde malo k uzatvoreniu zmluvy dôjsť, pričom tieto dve osoby účelovo

neboli priamo prítomné pri uzatvorení zmluvy, čo len potvrdzuje podvodný úmysel. Obžalovaný teda pri
uzatváraní zmluvy uviedol poškodeného do omylu v tom, že túto zmluvu uzatváral tzv. pre seba, teda
že obžalovaný bude nájomcom, hoci tomu tak nebolo. Obžalovaný od počiatku konal v úmysle uviesť
poškodeného do omylu, najprv uvedením svojich identifikačných údajov, vyhlásením, že nájomcom
bude obžalovaný s vedomím, že vozidlo nie je oprávnený akokoľvek scudziť, a následným odovzdaním

vozidla tretím osobám ihneď po uzatvorení nájomnej zmluvy za účelom jeho ďalšieho neoprávneného
scudzenia. Takýmto konaním obžalovaný poškodenému spôsobil škodu, a to škodu väčšieho rozsahu
(5.000 eur v zmysle odborného vyjadrenia zo dňa 10.05.2013). Rovnako je potrebné zdôrazniť, že
pokiaľ by poškodený poznal skutočný úmysel obžalovaného, a to odovzdanie vozidla tretej osobe a
následnému scudzeniu, k uzatvoreniu zmluvy by nedošlo, čím je opäť len potvrdené konštatovanie

o úmyselnom uvedení do omylu obžalovaným. Irelevantné je v tomto prípade to, že obžalovaný sa
spoliehal, že tieto dve osoby vozidlo vrátia, pretože vôbec nebol oprávnený vozidlo odovzdať tretej
osobe. Nedôvodná je tiež odvolacia námietka o nesprávnom výklade poskytnutej sumy 5 eur práve na
zaplatenie účtu, pretože sám obžalovaný vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 16.10.2018
najprv uviedol, že sumu 5 eur dostal na zaplatenie malinovky, v tej istej výpovedi po podrobnom opise

sledu udalostí už ale uviedol, že 5 eur dostal práve za „pomoc pri uzatvorení zmluvy“, teda odmenu čím
sa nevedomky priznal, že poškodeného uviedol do omylu za prisľúbenú odmenu.

Ako už správne uviedol okresný súd, tento skutok bol dokonaný samotným uzatvorením nájomnej
zmluvy, pričom k uzatvoreniu došlo v dôsledku omylu poškodeného, je potom nepodstatné, kto po

uzatvorení nájomnej zmluvy predával vozidlo tretím osobám. S tým súvisí aj námietka obžalovaného o
tom, že svedkovia W. st. a ml. neopoznali obžalovaného pri rekognícií na 100 % ako osobu, ktorá im
vozidlo predala. K predaju vozidla došlo totižto v čase, kedy bol trestný čin dokonaný, a preto je aj táto
námietka nedôvodná.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, v tomto smere bolo odvolanie obžalovaného čiastočne dôvodné. V zmysle
§ 221 ods. 2 Trestného zákona je možné za tento skutok páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v trvaní
1 až 5 rokov.

Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže

nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje

naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Odvolacísúdzdôrazňuje,žecieľomtrestnéhokonanieniejeakýsi„revanš“-odplatazaspáchanýskutok,

ale predovšetkým náprava páchateľa a jeho stimulovanie k riadnemu životu. Trest ako trestnoprávna
sankcia nastupuje vždy ako následok porušenia základných práv a právom chránených záujmov. Pokiaľ
Trestný zákon pri jednotlivých taxatívne vymenovaných trestných činoch oprávňuje súd uložiť trest
odňatia slobody ako najzávažnejší zásah do osobnej slobody, nemožno tak ale paušálne pristupovať vkaždom jednom prípade. Išlo by o príliš formalistický výklad zákonných ustanovení, v dôsledku čoho by
potom stratilo opodstatnenie ustanovenie vyššie citovaného § 34 Trestného zákona, v zmysle ktorého sú
súdy pri ukladaní trestov povinné prihliadať na všetky okolnosti daného prípadu vo vzájomnom súhrne.

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva dôležitú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá
takzvanedopĺňazákonnémantinelyvpodobeprísnestanovenýchtrestnýchsadziebpretenktorýtrestný
čin. Sudcovskou individualizáciou trestu sa má zabezpečiť reálne splnenie požiadavky primeranosti
trestu.

Odvolací súd vzhľadom na okolnosti spáchania skutku, následok (spôsobenie majetkovej škody),
závažnosť činu, osobu obžalovaného ako páchateľa a možnosti jeho nápravy má za to, že v tomto
prípade nie je nutné ukladať obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody. Z odpisu registra
trestov je síce zrejmé, že obžalovaný bol doposiaľ 4 krát súdne trestaný, a teda možno konštatovať,
že má tendenciu páchať trestnú činnosť, v jeho prípade však išlo o menej závažné skutky. Na tomto

mieste je potrebné vziať do úvahy aj to, že k samotnému spáchaniu skutku došlo pred takmer 7 rokmi,
počas ktorých obžalovaný nebol odsúdený ani priestupkovo riešený, je riadne zamestnaný, možno teda
uzavrieť, že vedie riadny život. Javilo by sa neprimeraným, aby súd po uplynutí takejto značnej doby
obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, keď je zrejmé, že tento sa riadne začlenil
do spoločnosti a plní si svoje povinnosti bez zákonných excesov. Práve z tohto dôvodu odvolací súd

pristúpil k zmierneniu trestu a to tak, že obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, avšak
s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 3 rokov, tak ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia. Aj napriek tomu, že samotný trest ako aj skúšobná doba sú dlhšieho trvania oproti
trestu uloženému okresným súdom, ušetrením obžalovaného od nepodmienečného výkonu trestu došlo
k výraznému zmierneniu.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky o nepriznaní poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j) a písm. n)
Trestného zákona, tieto mu odvolací súd nepriznal. Ako bolo uvedené vyššie, obžalovaný bol pred
spáchanímskutku4krátsúdnetrestaný(tujeirelevantné,čibolalebonebolvovýkonetrestu,eventuálne
za akú trestnú činnosť), preto nemožno hovoriť o tom, že by pred spáchaním skutku viedol riadny

život, a teda ani priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Pokiaľ ide o
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, k tomu odvolací súd poukazuje na to, že
napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti teda predpokladá aktívnu, konkrétnu a právne významnú
pomoc obvineného adresným orgánom, ktorá vedie k reálnemu objasneniu trestnej činnosti tak, aby
bol naplnený základný účel trestného konania. Samotná skutočnosť, že obžalovaný sa sám dostavil na

výsluch pred orgány činné v trestnom konaní nie je sama o sebe pomocou obžalovaného, pretože ten
sa na výsluch dostavil nielenže po jeho riadnom predvolaní, ale okrem popisu skutku žiadnu inú, pre
trestné konanie relevantnú pomoc orgánom činným v trestnom konaní neposkytol.

K námietke o použití § 39 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd len v stručnosti poukazuje na to, že

u obžalovaného žiadne mimoriadne okolnosti, pre ktorú by mu mal súd znížiť trest pod dolnú hranicu
trestnej sadzby zistené neboli. Navyše, ani samotný obžalovaný okrem jednoduchého odkazu na toto
ustanovenie neuviedol, aké okolnosti by mali takýto postup odôvodňovať.

S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu bolo odvolanie obžalovaného dôvodné, v dôsledku

čoho odvolací súd rozsudok okresného súdu pokiaľ ide o uložený trest v zmysle § 321 ods. 1 písm.
e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil a postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.