Rozsudok – Zmluvy – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/54/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314206735
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:1314206735.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: KRIVANKON, k. s., Trnavská
cesta 74/B, 821 02 Bratislava, IČO: 47 752 785, správca konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti:
TORZO spol. s r.o., so sídlom Hlavná 3, Trnava, IČO: 35 718 935, správca zastúpený advokátkou: JUDr.
VlastaKlimentová,sosídlomBratislava,Sliezska9,protižalovanému:V.C.,nar.XX.XX.XXXX,bytomQ.
XX, C., zastúpený advokátkou: JUDr. Jarmila Milatová, so sídlom Metodova 7, Bratislava, o zaplatenie
54.058,61 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
20.6.2016 č. k. 37C/218/2015-97, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (správne žalobu) zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne aplikáciou ustanovení § 488, § 489, § 34, § 35, §
31 ods. 1, § 32 ods. 2, § 724, § 725, § 491 ods. 1, § 451, § 100 ods. 1, 2, § 106 ods. 1, 2, § 107 ods. 1,

2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 1, § 566 ods. 1, § 577 Obchodného zákonníka.

3. Súd prvej inštancie vecne argumentoval tým, že: „Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
návrhu žalobcu nie je možné vyhovieť. Žalovaný vykonával pre žalobcu výkon rôznych činností, práv
a povinností pri úkonoch v mene žalobcu, a činnosť pokrývajúcu oprávnenia a povinnosti konateľa
spoločnosti, vrátane vedenia účtovníctva, a to v období najneskôr od 12.3.2004 do 12.5.2011, pričom
titulom vykonávania týchto činností a oprávnení boli dve plné moci - zo dňa 12.3.2004 a 26.3.2007,

ktoré boli udelené žalovanému konateľom spoločnosti žalobcu. Dňa 12.5.2011, na základe dohody
štatutárneho zástupcu žalobcu a žalovaného, prišlo k ukončeniu ich spolupráce, a zastaveniu / zrušeniu
oprávneniažalovanéhovykonávaťvmenežalobcuakékoľvekúkony-žalovanýtohoistéhodňaodovzdal
žalobcovi účtovníctvo a účtovné doklady, vrátane peňažnej hotovosti vo výške 92,87 €. Pri kontrole
účtovníctva bolo žalobcom zistené, že v hotovostnej pokladni bol ku dňu jej odovzdania zaznamenaný
schodok, a to vo výške 54.058,61 € (žalovaná suma), keď z účtovných dokladov vyplynulo že ku
dňu 12.5.2011 mal byť reálny stav pokladne 75.451,48 €, a po odpočítaní dotácie pokladne vo

výške 21.300,00 €, mal byť v pokladni zostatok 54.151,48 €, pričom žalobcovi bolo odovzdaných len
92,87 € - z uvedeného dôvodu sa žalobca domáha od žalovaného zaplatenie sumy 54.058,61 €, a to
najskôr titulom spôsobenej škody, neskôr (v priebehu konania) na základe údajného zmluvného vzťahu
(ktorý však žalobca presne nešpecifikoval, nepreukázal, dokonca ani presne neoznačil). Pokladňa bolažalovaným odovzdaná dňa 12.5.2011, žalobca už listom zo dňa 16.8.2011 adresovaným žalovanému ho
požiadal o vrátenie sumy 54.058,61 € z titulu schodku v pokladni žalobcu, ktorý mal spôsobiť žalovaný
- z uvedeného je zrejmé, že žalobca o škode, a o tom kto ju spôsobil mal vedieť už dňa 12.5.2011

(keď prevzal účtovníctvo a pokladňu od žalovaného), bezpečne o nej vedel najneskôr dňa 16.8.2011
(keď zaslal žalovanému výzvu s požiadavkou na vrátenie žalovanej sumy). Podľa názoru súdu sa v
danom prípade jedná o nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému (ako aj bola koncipovaná
žaloba!) - subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde tak uplynula dňa 12.5.2013, resp.
v krajnom prípade najneskôr dňa 16.8.2013. Keďže návrh bol na súd podaný až dňa 24.3.2014 (t.j.

po uplynutí premlčacej doby), a žalovaný voči nároku žalobcu vzniesol námietku premlčania, musel
súd návrh zamietnuť (pričom z dôvodu hospodárnosti a procesnej ekonómie už neskúmal iné okolnosti
vzniku, resp. výšky spôsobenej škody). Uvedené ohľadom premlčania sa týka aj situácie, ak by žalovaná
suma nebola vymáhaná titulom spôsobenej škody, ale titulom bezdôvodného obohatenia. V priebehu
konania, po tom ako žalovaný vzniesol námietku premlčania, žalobca (podľa názoru súdu účelovo,
snažiac sa vyhnúť zamietnutiu návrhu z dôvodu namietnutého premlčania nároku) začal tvrdiť že medzi

účastníkmi vznikol záväzkovo - právny vzťah, pričom v takomto prípade by premlčacia doba bola
trojročná (a teda nárok žalobcu by nebol premlčaný). V konaní však nebolo preukázané (z dokazovania
to nevyplynulo), že medzi účastníkmi prišlo k uzavretiu zmluvy mandátnej, komisionárskej, príkaznej
alebo inej nepomenovanej, na základe ktorých by vznikol medzi nimi záväzkovo - právny vzťah, a
to v písomnej ani ústnej forme, ani konkludentne. Uzavretie mandátnej a komisionárskej zmluvy je

vylúčené vzhľadom na skutočnosť, že tieto sú upravené iba v Obchodnom zákonníku, pričom žalovaný
vystupoval vo vzťahu k žalobcovi ako zástupca - nepodnikateľ, ale tiež zo znenia § 566, ods. 1, resp.
577 Obchodného zákonníka, podľa ktorých pojmovým znakom mandátnej zmluvy, resp. komisionárskej
zmluvy je záväzok mandanta, resp. komitenta zaplatiť odplatu, čo podľa zhodných tvrdení štatutárneho
zástupcu žalobcu a žalovaného nebolo dohodnuté. Ak by aj existovala medzi stranami sporu príkazná

zmluva podľa § 725 Občianskeho zákonníka, resp. akési nepomenovaná zmluva (ktorých uzavretie
žalobca nevedel preukázať, v prípade „nepomenovanej" zmluvy ju vôbec nevedel charakterizovať
alebo špecifikovať) zodpovedal by žalovaný ako účastník tejto „zmluvy" pri porušení svojich zmluvných
povinností za spôsobenú škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka - v tomto prípade by súd
opätovne musel riešiť otázku premlčania, a vyriešil by ju tak, ako je to uvedené vyššie (t.j. že návrh

na súd bol podaný po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty). Z uvedených dôvodov súd
rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol.

4. Proti rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie nesprávne
považoval udelenú plnú moc za samostatný právny úkon, čo nemá základ v žiadnom záväzkovom
vzťahu. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo17/2007 s tým, že
konštantnájudikatúraakoajprávnateóriarozlišujemedziplnomocenstvomadohodouoplnomocenstve,

resp. záväzkovým vzťahom, na základe ktorého sa vydáva oprávnene konať v mene splnomocnenca
- písomné plnomocenstvo. S poukazom na judikatúru a právnu teóriu je nepochybné, že písomné
plnomocenstvo - oprávnenie konať za iného - môže byť udelené len na základe záväzkového vzťahu,
a teda zmluvy, ktorou sa založil právny vzťah zastúpenia (splnomocnenie). Pri správnom právnom
posúdení veci sa súd prvej inštancie mal v konaní zaoberať existenciou záväzkového vzťahu, na základe

ktorého bolo žalovanému udelené plnomocenstvo, a tým určiť záväzok na základe neplnenia, ktorého
sa v spore domáha žalovanej sumy. Absenciou tohto skúmania došlo zo strany prvoinštančného súdu
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolateľ po citácii § 727 Občianskeho zákonníka a § 569
Obchodného zákonníka, s odkazom na § 261 Obchodného zákonníka konštatoval, že medzi zástupcom
žalobcu a žalovaným nedošlo k písomnej dohode, a tak je potrebné definovať zmluvný vzťah na základe

noriem Občianskeho práva a použiť ustanovenia o príkaznej zmluve. Súd nesprávne právne posúdil
vec, keď sa vôbec nezaoberal existenciou záväzkového vzťahu. Jeho nárok tak nemal byť zo strany
súdu posudzovaný ako nárok na náhradu škody, resp. bezdôvodné obohatenie, ale ako plnenie zo
záväzkového vzťahu, a to prevedenie na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu. Prvoinštančný
súd vôbec neskúmal, že po odovzdaní pokladne dňa 12.5.2011 sa dozvedel o schodku na pokladni a nie

o škode. Na základe tohto zistenia vyzval žalovaného listom zo dňa 16.8.2011 na vrátenie dlžnej sumy
na základe záväzkového vzťahu. Súd sa vôbec nezaoberal existenciou záväzkového vzťahu a celú vec
poňal ako konanie o náhrade škody, kedy uviedol, že došlo k premlčaniu uplatneného nároku v dôsledku
uplynutia subjektívnej premlčacej doby a ďalej sa vecou nezaoberal. I pri tomto závere podľa jeho názorusúd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy vôbec neskúmal subjektívnu premlčaciu
dobu. Subjektívnu premlčaciu dobu, resp. začiatok jej plynutia je potrebné skúmať vzhľadom na jeho
vedomosť o vzniku škody, resp. jej výšky a o tom, kto ju spôsobil. Sám sa o škode nedozvedel v deň

odovzdania pokladne, a to 12.5.2011 a ani v deň, kedy adresoval žalovanému list, a to 16.8.2011, ktorým
žiadal plnenie záväzkovej povinnosti. Okamihom, kedy sa prvýkrát mohol dozvedieť o vzniku škody a jej
výške je deň, kedy mu bolo doručené uznesenie o zastavení trestného stíhania, 7.5.2012, nakoľko až z
odôvodnenia tohto rozhodnutia má prvýkrát možnosť dozvedieť sa ako žalovaný protiprávne v rozpore
s elementárnou, bežnou starostlivosťou a so svojimi povinnosťami naložil s prijatou hotovosťou do

pokladne. Uvedené platí aj pokiaľ by vyšlo najavo, že príkazník - žalovaný pri výkone svojich povinností
konal tak, že porušil povinnosť v dôsledku čoho vznikla škoda, aj vtedy je potrebné pre začatie plynutia
subjektívnej premlčacej doby považovať okamih, kedy sa on sám dozvedel, že škoda vznikla porušením
povinnosti žalovaného - doručením uznesenia orgánu činného v trestnom konaní. Keďže žaloba bola
podaná 24.3.2014 bola podaná počas plynutia objektívnej a aj subjektívnej premlčacej doby.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení
uviedol, že je názoru, že prvoinštančný súd správne ustálil skutkový aj právny stav prejednávanej
veci a vysporiadal sa s námietkami uplatnenými v priebehu súdneho konania. V súvislosti s
námietkami uvádzanými v odvolaní žalobcu, tieto sú zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatnil už v
prvoinštančnom konaní a s ktorými sa súd zaoberal. Žalobca sa nesprávne domnieva, že prvoinštančný

súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy považoval udelenú plnú moc za
samostatný právny úkon, ktorý nemá základ v žiadnom záväzkovom vzťahu. Uvedené tvrdenie žalobcu
nezodpovedá súdnemu odôvodneniu rozsudku, v tejto súvislosti poukazuje na stranu 8 bod 10. a jeho
odsek 2 a 3. Zo žalobného návrhu vyplýva, že na základe predložených plných mocí zo dňa 12.3.2004
a 26.3.2007 žalobca splnomocnil žalovaného na zastupovanie žalobcu pri výkone akýchkoľvek práv

a povinností, pri akýchkoľvek úkonoch v jeho mene, čím podľa neho malo dôjsť ku konkludentnému
uzatvoreniu ústnej zmluvy, ktorú najskôr kvalifikoval ako mandátnu, resp. komisionársku zmluvu a
neskôr vychádzajúc z jeho stanoviska zo dňa 17.8.2015 ako zmluvu príkaznú, pričom posúdenie o aký
záväzkový vzťah má ísť, či občianskoprávny alebo obchodnoprávny ponechal na uváženie súdu. Má
za to, že žalobca účelovo neuvádzal o aký záväzkový vzťah malo ísť, keďže sám nevedel zdokladovať

existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami. I keď celý žalobný návrh je koncipovaný tak, že
pri výkone činnosti žalovaného došlo ku konaniu, ktoré nemalo byť v záujme žalobcu, a ktoré žalobcu
poškodilo a žalobca tiež zdôrazňuje, že v rámci výkonu činnosti pre žalobcu žalovaný nepostupoval s
odbornou starostlivosťou, s bežnou opatrnosťou a v záujme žalobcu a jeho spoločníka tak, ako to pre
výkon týchto činností vyžaduje Obchodný zákonník, protiprávnym konaním žalovaného a porušením

zmluvných povinností malo dôjsť k vzniku škody vo sfére žalobcu, za ktorú v zmysle § 373 a nasl.
Obchodného zákonníka objektívne zodpovedá žalovaný. Ďalej žalobca vo svojom žalobnom návrhu
uvádza „Popis škody, ktorá malo vzniknúť z titulu schodku na pokladni. Medzi stranami neexistoval
žiaden záväzkový vzťah, ktorý by ho priamo zaväzoval na plnenie voči žalobcovi v rámci konania
existenciu záväzkového vzťahu so žalobcom, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Ak sa žalobca

svojím návrhom domáhal uhradenia schodku na pokladni, prichádza do úvahy výlučne zodpovednosť
za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. On vykonával v mene žalobcu len právne úkony,
na ktoré bol splnomocnený v zmysle podpísaného splnomocnenia. Žiadna zmluva, ani písomná ani
ústna medzi ním a žalobcom nebola nikdy uzatvorená, čo potvrdil aj výsluch strán, a preto sa možno
pri posudzovaní právnej kvalifikácie spravovať výlučne ust. § 31 až 33b Občianskeho zákonníka. Podľa

§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za 2 roky odo dňa, kedy
sa poškodený o škode dozvie a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z tohto dôvodu má za to, že akýkoľvek
nárok žalobcu voči nemu vyplývajúci zo zodpovednosti vzťahov je premlčaný, keďže žalobca sa o
vzniknutej škode dozvedel dňa 12.5.2011, keď prebral účtovníctvo a pokladňu a následne si voči nemu
aj uplatnil listom zo dňa 16.8.2011. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že subjektívna dvojročná premlčacia

lehota mala začať plynúť až doručením uznesenia o zastavení trestného stíhania zo dňa 7.5.2012, z
ktorého sa mohol dozvedieť ako naložil s prijatou hotovosťou do pokladne, keďže skutočnosť kto za
škodu zodpovedá žalobca okamžite ustálil, nakoľko žalovanú sumu žiadal od neho uhradiť priamo, a
to aj listom, na ktorý žalobca poukazuje vo svojej žalobe - predžalobná výzva na zaplatenie dlžnej
sumy zo dňa 16.8.2011. To ako bolo naložené s finančnými prostriedkami žalobca vedel od samotného

začiatku vrátenia pôžičky pánom X. do pokladne spoločnosti, ako aj zo vzájomnej komunikácie medzi
nimi v prvej polovici roku 2011, ktorá vyústila do mediácie za účasti právnikov v júli 2011. Uznesenie
o zastavení trestného stíhania len konštatuje, že predmetné konanie nebolo trestným činom a nemá
absolútne žiaden vplyv na začatie plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty. Žalovaná sumamá predstavovať aj podľa vyjadrenia žalobcu schodok na pokladni ku dňu 12.5.2011, t. j. k dátumu, kedy
došlo k reálnemu odovzdaniu pokladne žalobcovi a zároveň určuje kedy sa žalobca o tomto schodku -
škode dozvedel, t. j. začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Odvolaciemu súdu navrhuje, aby

napadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdilažalobcuzaviazalnanáhradutrovodvolaciehokonania.

6. Žalobca sa k doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu písomne vyjadril. Uviedol, že zotrváva
na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní a rozhodnutie Okresného súdu Trnava považuje za
rozhodnutie, ktorého základom je nesprávne právne posúdenie veci. Má za to, že žalovaný pri

svojej argumentácii vo svojom vyjadrení k jeho odvolaniu vychádza z nesprávneho posúdenia veci
- ktoré je navyše v rozpore s teóriou práva. Ako už uvádzal v odvolaní je potrebné rozlíšiť plnú
moc a dohodu o plnomocenstve. Pri zmluvnom zastúpení je vždy potrebné v súlade s teóriou práva
rozlíšiť medzi zmluvou, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva
takúto zmluvu Dohodou o plnomocenstve (§ 23), právnym vzťahom zastúpenia ako vzťahom medzi
zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a obsahom a plnomocenstvom ako osvedčením

o existencii právneho vzťahu zastúpenia. Je prirodzené a zrejmé, že plnomocenstvo udelené samo o
sebe ešte neupravuje vzájomné práva a povinnosti medzi splnomocnencom a splnomocniteľom ako
to nesprávne tvrdí žalovaný, naopak je ho potrebné považovať za osvedčenie existencie právneho
vzťahu. Inými slovami plnomocenstvo je potrebné považovať za dokument, ktorý preukazuje to, že
splnomocnenec je oprávnený konať za splnomocniteľa. Písomné plnomocenstvo môže byť udelené

len na základe záväzkového vzťahu, a teda zmluvy, ktorou sa založil právny vzťah zastúpenia. Má za
to, že súd nepostupoval správne, ale v rozpore s právnym poriadkom, keď považoval plnomocenstvo
za samostatný právny úkon. Musel pritom existovať právny vzťah, na základe ktorého žalovaný pre
neho vykonával práva a povinnosti a na základe tohto právneho vzťahu na výkon práv a povinnosti
mu bolo udelené plnomocenstvo. Prvoinštančný súd vôbec neskúmal to, že po odovzdaní pokladne

dňa 12.5.2011 sa dozvedel o schodku na pokladni, nie o škode. Na základe tohto zistenia vyzval
žalovaného listom zo dňa 16.8.2011 na vrátenie dlžnej sumy na základe záväzkového vzťahu. Súd sa
vôbec nezaoberal existenciou záväzkového vzťahu napriek jeho námietkami a celú vec poňal len ako
nárok na náhradu škody. Tvrdenie žalovaného kedy zastavenie trestného stíhania potvrdzuje, že nešlo
o trestný čin, a tak nemá vplyv na plynutie premlčacej doby podľa jeho názoru nemôže obstáť, keďže

škoda nemusí vzniknúť len na základe trestného činu. O škode sa dozvedel až z tohto uznesenia, keďže
dovtedy si uplatňoval dlžnú sumu na základe záväzkového vzťahu a až neskôr na základe uznesenia
zistil, že žalovaný postupoval v rozpore s odbornou starostlivosťou, ktorá ale nemala znaky trestného
činu, no založila jeho zodpovednosť za škodu. Z uvedeného je zrejmé, že sa mohol a aj sa dozvedel o
vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá až na základe doručeného uznesenia o zastavení trestného

stíhania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti naďalej trvá na skutočnostiach uvedených v odvolaní a
navrhuje, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania
a rozhodnutie.

7.Žalovanýsakdoručenémuvyjadreniužalobcupísomnevyjadril,stým,žezotrvalnasvojichtvrdeniach

a vyjadreniach podaných v tomto konaní a opätovne zhrnul svoje stanovisko k veci.

8. V priebehu odvolacieho konania bol uznesením Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 29.11.2016,
č. k. 4K/41/2016 - 81, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.12.2016, vyhlásený konkurz na majetok
dlžníka TORZO spol. s r.o. (žalobcu). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť došlo v súlade s § 47 ods. 1

zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii k prerušeniu predmetného konania ex lege. Na
návrh správcu konkurznej podstaty zo dňa 2.7.2018 odvolací súd pokračoval v prerušenom konaní (§
47 ods. 4 cit. zákona).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnejtabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody žalobcu a
na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku posúdiť správnosť postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v celom jeho rozsahu, konkrétne správnosť jeho záverov o premlčaní uplatneného nároku ako dôvod
zamietnutia žaloby.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku vo veci samej, konkrétne
nároku na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť porušením povinností žalovaného ako splnomocnenca,
podľa prvoinštančného súdu nedôvodného pre jeho premlčanie, ktorú námietku premlčania vzniesol
žalovaný a pretože v podstatnom - premlčanie uplatneného nároku, ktorý môže, vychádzajúc z tvrdení

žalobcu predstavovať jedine nárok na náhradu škody zdieľa i jeho právny záver vo veci, odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie (právnych - pokiaľ ide
o premlčanie nároku a skutkových - charakteristiky zmluvného vzťahu strán, z ktorého mala vzniknúť
uplatnený nárok, vychádzajúc pritom z tvrdení žalobcu) odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobcovi
ako odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:

12. Zo zásadnej odvolacej argumentácie žalobcu vyplýva, že nárok je žiadaným plnením zo zmluvného
vzťahu strán sporu, ktorý bol založený konkludentne uzatvorenou príkaznou zmluvou a predstavuje
schodok na pokladni (neskôr úžitok žalovaného), s povinnosťou ho vydať (teda nie nárok na náhradu
škodu v súvislosti s jeho vznikom), ktorý nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe.

13. V priebehu konania žalobca tvrdil, že žalovaný pre neho vykonával činnosť príkaznú, mandátnu
alebo obdobnú, sám ju nevedel jednoznačne definovať, odvolávajúc sa pritom na predložené plné moci
a nekonkrétny opis faktickej činnosti žalovaného vykonávanej pre spoločnosť (žalobcu), podrobnejšie
sa zameriavajúc len na činnosť súvisiacu s vedením účtovníctva žalovaným pre žalobcu (i tu neúplne),

konkrétne na prevzatie peňazí žalovaným v mene žalobcu titulom vrátenej pôžičky od tretej osoby do
pokladne a na jej nesprávne zaúčtovanie žalovaným, čo bolo zistené pri odovzdaní pokladne žalovaným.
Žalobca v priebehu konania poukazoval v prevažnej miere na § 724, § 727, § 730 ods. 1 upravujúce
príkaznú zmluvu a na § 101 Občianskeho zákonníka.

14. Vo veci nebolo pochýb o tom, že žalobca (obchodná spoločnosť) splnomocnil žalovaného v
mene žalobcu (v mene spoločnosti) na jeho účet (na účet obchodnej spoločnosti) vykonávať všetky
úkony, niektoré i explicitne opísané (pozri plná moc zo dňa 26.3.2007), teda, aby žalobcu (obchodnú
spoločnosť) zastupoval vo všetkých právnych veciach, bez toho, aby zároveň určil veci či právne
úkony, ktoré by boli z oprávnenia zastupovať vylúčené, čim došlo k udeleniu všeobecnej (generálnej

- tak napokon bola i označená) plnej moci. Žalovaný sám potvrdil, že vykonával pre žalobcu činnosti
odvolávajúc sa výslovne len na predmetné plné moci, pričom zároveň potvrdil vedenie účtovníctva pre
žalobcu, ako aj vykonávanie iných činností bližšie nekonkretizovaných, s tým že sa mal na základe nich
starať o chod určitej časti spoločnosti za blízkej spolupráce s konateľom spoločnosti Michalom Frídelom.

15. Plná moc ako jednostranný právny úkon upravená v § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
určená tretím osobám, keďže upravuje práva a povinnosti zmocnenca a zmocniteľa vo vzťahu k tretím
osobám. Ustanovenie § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak umožňuje zastúpenie, ktoré vzniká na
základedohodyplnejmociuzatvorenejmedzizástupcomazastúpeným.Napriekvnútornémuprepojeniu
dohody o plnomocenstve a plnomocentva, ktorých právna úprava naznačuje závislosť plnomocenstva

na predchádzajúcej existencii dohody o plnomocenstve, ktorá môže byť uzatvorená aj ústne, pričom
spravidla je možné označiť vydanie plnomocentva (ako jednostraný právny úkon zastúpeného, ktorým
sa zástupca preukazujuje voči tretím osobám) aj za súčasné uzatvorenie dohody o plnomocentve.

16. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie na základe predložených

plných mocí, predovšetkým následnej generálnej plnej moci zo dňa 26.3.2007, časovo nadväzujúcej
na rozhodné obdobie (odovzdania pokladne so zistenými nezrovnalosťami, podľa žalobcu so zisteným
schodkom pri ukončení vzťahu sporových strán), podradil činnosti žalovaného pre žalobcu, o ktoré
opiera vznik uplatneného nároku, pod existenciu dohody o plnomocenstve medzi sporovými stranami.Tvrdeným porušením povinnosti žalovaným (nesprávne vedenie účtovníctva a spravovanie pokladne)
mohol podľa súdu prvej inštancie vzniknúť žalobcovi jedine nárok na náhradu škody (tak ako si ho
žalobca uplatnil aj žalobným návrhom), voči ktorému bola vznesená námietka premlčania. Súd prvej

inštancie sa potom zaoberal už len žalovaným vznesenou námietkou premlčania práva na náhradu
škody bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívne práva veriteľa s uprednostnením procesnej
ekonómie, keď nárok posúdil ako premlčaný, keďže bol na súde uplatnený až po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty, čo ďalej vysvetlil. Súd prvej inštancie sa tak vzájomným vzťahom žalobcu
a žalovaného, v súvislosti s ktorým mal vzniknúť uplatnený nárok zaoberal, tento ale nevyhodnotil ani

ako zmluvu príkaznú, ani ako mandátnu, tiež ani ako komisionársku a napokon ani ako nepomenovanú,
ale iba ako vzťah založený na základe dohody o plnomocentve.

17. Súd prvej inštancie súčasne pre prípad pripustenia existencie zmluvy príkaznej, resp. i zmluvy
nepomenovanej dôvodil, že i tak by žalovaný zodpovedal žalobcovi ako strana zmluvy pri porušení
zmluvných povinností iba za spôsobenú škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorý nárok je

premlčaný.

18. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany sporu unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať

19. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo do 30.6.2016, teda počas
prevažnej doby vedenia prvoinštančného konania ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá <.OSP, od
1.7.2016 je to § 149 a § 150 CSP, Podľa týchto ustanovení účastníci/strany sporu sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a poskytnúť skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení

protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a
hmotnoprávne námietky.

20. Podľa oboch procesných úprav stranu sporu zaťažuje nielen dôkazné bremeno, ale v prvom rade
bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je

predpokladom pre úspech v spore. Aby si strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné
dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je
teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z
hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie

povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana
vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.
Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto
skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,

je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto
norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako
rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

21. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť má pre stranu sporu
procesnoprávnusankciu.Tátosankciamápodobuprehrysporu,tedasaprejavívmeritórnomrozhodnutí
veci.

22. Podľa odvolacieho súdu je nesporné, že žalobca ako právnická osoba udelil žalovanému ako

fyzickej osobe, ktorá stála mimo spoločnosti generálnu plnú moc, ktorou ho splnomocnil na zastupovanie
(konanie) v jeho mene a na jeho účet navonok (voči tretím osobám). Udelením tejto generálnej plnej
moci zároveň nie je vylúčené, aby žalobca splnomocniť žalovaného i na výkon určitých činností dovnútra
spoločnosti, k čomu podľa zhodných tvrdení sporových strán v danom prípade i došlo, minimálne v
rozsahu vedenia účtovníctva a spravovania pokladne žalovaným pre žalovaného, vrátane oprávnenia

prevziaťdopokladneiplnenietitulomvráteniapôžičkyžalobcoviodtretejosobyajejzaúčtovanie,zrejme
i vykonávaním iných činností, podľa žalobcu pokrývajúcich niektoré oprávnenia a povinnosti konateľa
spoločnosti, bližšie žalobcom už nekonkretizované.23. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktoré neobsahovali dostatok relevantných
skutočností na ozrejmenie zmluvného vzťahu strán a potvrdenia, že ide práve o ten, na ktorom žalobca
založilodvolanie(žalobcavprvoinštančnomkonanísámnevedeljednoznačneverifikovaťakýtypzmluvy

so žalovaným vôbec uzavrel), z ktorých tvrdení vyplynulo a nebolo sporné, že žalobca vykonával pre
žalovaného účtovníctvo a spravovanie pokladne, z ktorých činností mal vzniknúť podľa žalobcu tzv.
schodok, žalovaným jeho vznik popretý, vychádzajúc i z predložených dôkazov vyvodil, že tvrdené
konanie žalovaného môže byť jedine porušením povinností žalobcu s nárokom na náhradu škody.
Vzhľadom ale na vznesenú námietku premlčania žalovaným súd posúdil nárok žalobcu za premlčaný

uplynutím subjektívnej premlčacej doby a to i pre prípad preukázania príkaznej zmluvy.

24. Odvolací súd sa prikláňa skôr k tomu druhému právnemu záveru súdu prvej inštancie o existencii
zmluvy príkaznej, keďže aplikačná prax pripúšťa príkaznú zmluvu ako súčasť plnej moci, čo by ale
jednoznačne potvrdilo až dôsledné splnenie si bremena tvrdenia žalobcom.

25. Pokiaľ by aj išlo o zmluvu príkaznú a nárok žalobcu má predstavovať žalobcom tvrdený nevrátený
úžitok z vykonaného príkazu (podľa žalobcom prezentovaného § 727 Občianskeho zákonníka pred
súdom prvej inštancie), teda nárok zo zmluvy, nie z porušenia zmluvnej povinnosti, tu odvolací súd
upriamuje pozornosť na nasledovné.

26. V teórii i súdnej praxi sa rozlišuje medzi zastúpením priamym a nepriamym (niekedy tiež
označovaným ako tzv. náhradníctvo). Oba prípady zastúpenia majú spoločné to, že v nich zástupca
uskutočňuje vlastný prejav vôle (právny úkon). Kým však priamy zástupca uskutočňuje prejav vôle
menom zastúpeného a na jeho účet, takže práva a povinnosti, ak koná zástupca v medziach oprávnenia,
vznikajú priamo zastúpenému, nepriamy zástupca robí úkon vlastným menom, aj keď tiež na cudzí účet,

t.j. na účet zastúpeného; v dôsledku toho nadobúda nepriamy zástupca práva a povinnosti sám, je však
povinný následne previesť takto nadobudnuté práva a povinnosti podľa zmluvy na zastúpeného.

27. Z tvrdení sporových strán, predovšetkým žalobcu nie je možné vyvodiť, že by žalovaný pri vedení
účtovníctva a spravovaní pokladne konal na základe nepriameho zastúpenia, teda vo vlastnom mene,

i keď na účet žalobcu, s následnou povinnosťou previesť nadobudnuté práva, resp. povinnosti podľa
tejto dohody na žalobcu. Priame zastúpenie podporne vyplýva i zo samotného označenia zmluvných
strán v Generálnej plnej moci zo dňa 26.3.2007, ako aj z jej samotného znenia, rovnako i z opisu
činností žalovaného žalobcom. Povinnosť previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu sa
ale vzťahuje len na nepriame zastúpenie - ak konal príkazník vlastným menom na cudzí účet, čo nie

je daný prípad.

28. Nárok žalobcu tak môže predstavovať skutočne len občianskoprávny nárok na náhradu škody z
porušenia zmluvnej povinnosti riadne viesť účtovníctvo a spravovať pokladňu, ako to správne uzavrel
súd prvej inštancie.

29. Rozhodnou odvolacou argumentáciou potom zostala len tá, podľa ktorej mal súd prvej inštancie
nesprávne posúdil uplynutie subjektívnu premlčaciu doby na uplatnenie nároku na súde, keď pre
začiatok jej plynutia je potrebné skúmať jeho skutočnú vedomosť o vzniku škody, resp. jej výšky a o tom,
kto ju spôsobil. Podľa žalobcu sa o škode nedozvedel v deň odovzdania pokladne, t.j. dňa 12.5.2011, a

ani v deň (16.8.2011), kedy adresoval žalovanému list, ktorým ho žiadal o plnenie záväzkovej povinnosti.
Okamihom, kedy sa prvýkrát mohol dozvedieť o vzniku škody a jej výške je deň, kedy mu bolo
doručené uznesenie o zastavení trestného stíhania, t.j. dňa 7.5.2012, nakoľko až z odôvodnenia tohto
rozhodnutia má prvýkrát možnosť dozvedieť sa ako žalovaný protiprávne v rozpore s elementárnou,
bežnou starostlivosťou a so svojimi povinnosťami naložil s prijatou hotovosťou do pokladne. Keďže

žaloba bola podaná 24.3.2014 bola podľa žalobcu podaná počas plynutia objektívnej a aj subjektívnej
premlčacej doby.

30. V zmysle ustálenej judikatúry začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nároku na náhradu
škody sa odvíja od okamihu, kedy poškodený nadobudol vedomosť o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá, t.j. kedy preukázateľne zistil, že na jeho úkor došlo ku škode (nie teda len o protiprávnom
úkone alebo o škodovej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. To predpokladá, že sa poškodený dozvedel o
tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť
v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde. Poškodený sa dozvie o škode, akonáhlezistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak,
aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch) a nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku)
škody presne (napr. na základe odborného posudku). Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa potom

viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorý konkrétny subjekt
je za škodu zodpovedný (porov. napr. Rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 27.9.1974, sp. zn. 2 Cz 19/74,
publikovaný pod č. 38/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, obdobne stanovisko Najvyššieho
súdu SSR z 23.11.1983, č. j. CPJ 10/83, publikovanej tamtiež pod č. 3/1984 , rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo 14.9.2005, sp. zn. 25 Cdo 2656/2004, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.1.2004, sp. zn.

25 Cdo 61/2003).

31. Odvolací súd preto v súlade so zákonom aj ustálenou judikatúrou vyvodil, že s poukazom na
žalobcom samým predloženou predžalobnou výzvou na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 16.8.2011
adresovanou žalovanému, z ktorej vyplýva uplatnenie práve žalovanej pohľadávky na základe vo výzve
opísaných skutkových okolností zhodných s tými, na ktorých žalobca postavil samotnú žalobu vo veci

samej, niet žiadnych pochybností o tom, že už v uvedenom čase žalobca disponoval informáciami, na
základe ktorých si vedel vytvoriť úsudok o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu,
a ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná. Okamžik doručenia žalobcovi uznesenia o zastavení
trestného stíhania, na ktoré poukazuje (konkrétne dňa 7.5.2012), takýmto okamžikom byť nemohol.
Predmetná argumentácia je tak v zjavnom logickom rozpore s obsahom žaloby a žalobcom predloženej

výzvy, ktoré obsahovo spolu natoľko korešpondujú, že niet pochýb o to, že žalobca minimálne v čase
spísania predmetnej výzvy ako poškodený nadobudol vedomosť o škode, o jej výške ako aj o tom, že
za ňu má zodpovedať práve žalovaný.

32. Vychádzajúc zo všetkého uvedeného napadnuté zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie

tak bolo správne, bez úspešného spochybnenia záveru o premlčaní nároku v subjektívnej premlčacej
dobe, pričom otázka plynutia objektívnej premlčacej doby je na posúdenie správnosti rozhodnutia
prvoinštančného súdu bez významu, pretože ak skončí beh ktorejkoľvek premlčacej doby (subjektívnej
alebo objektívnej), právo sa premlčí bez ohľadu na to, že druhá premlčacia doba ešte neskončila.
Odvolací súd preto, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov žalobcu, podľa § 387 ods. 1 CSP,

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, včítane správneho závislého výroku o
náhrade trov konania, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého, potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému

žalovanému priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnému žalobcovi. O
výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).