Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618010047
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5618010047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.

Pavla Polku a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 12. júna 2018 prejednal
odvolanie obžalovaného W. C. A. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018
zo 16.3.2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por., ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018 zo 16.3.2018 v časti: vo výroku o vine v bode 2/ rozsudku a vo výroku o
trestoch.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

pri nezmenenom výroku o vine v bode 1/ rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák.

obžalovaného W. C. A., nar. XX.XX.XXXX v A., Poľská
republika,

trvale bytom X. A. X/XX, B.,
Poľská republika, t.č. Ústav na výkon
väzby a ústav na výkon trestu odňatia
slobody Žilina,
u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

v bode 2/

dňa 24. 8. 2017 v čase asi o 12.22 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky Man, ev. č. SWD35380,
MPZ PL s návesom ev. č. SWD55P8, MPZ PL po štátnej ceste I/18 v Liptovskom Mikuláši po ulici
Garbiarskej smerom na Liptovský Hrádok a v úseku s jedným odbočovacím pruhom a dvoma jazdnými
pruhmi v jednom smere jazdy, jazdil v pravom jazdnom pruhu a pred priechodom pre chodcov pri
pivovare Liptovär zrazil chodkyňu M. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N. F. P. B. XXXX/XX, M.
- N., R. V., prechádzajúcu z ľavej strany vozovky na pravú stranu vozovky, s vozidlom nezastal, ďalej
pokračoval v jazde a neposkytol jej po nehode pomoc, pričom chodkyňa utrpela v súvislosti so zrážkou

závažné zranenia, na ktoré na mieste dopravnej nehody zomrela,

t e d a

v bode 2./

dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k tomu, že ako vodič, po dopravnej nehode, na

ktorej mal účasť, neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak
mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo,č í m s p á c h a l

v bode 2./

prečin neposkytnutia pomoci v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 178 Trestného zákona.

Za to sa o d s u d z u j e

Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2 Trestného
zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona na ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky
a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona ho súd na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu súd u k l a d á trest zákazu činnosti viesť všetky druhy

motorových vozidiel na 4 (štyri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018 zo 16.3.2018 bol obžalovaný W. C.
A. uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s
použitím § 138 písm. h) Tr. zák. v bode 1/ a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. v bode

2/ na skutkovom základe, že:

1/
dňa 24. 8. 2017 v čase asi o 12.22 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky Man, ev. č. SWD35380,
MPZ PL s návesom ev. č. SWD55P8, MPZ PL po štátnej ceste I/18 v Liptovskom Mikuláši po ulici

Garbiarskej smerom na Liptovský Hrádok a v úseku s jedným odbočovacím pruhom a dvoma jazdnými
pruhmi v jednom smere jazdy, jazdil v pravom jazdnom pruhu a pred priechodom pre chodcov pri
pivovare Liptovär dal prednosť chodkyni idúcej po priechode pre chodcov z pravej strany na ľavú a
dostatočne sa nepresvedčil, či po priechode prechádzajú aj iní chodci z opačnej strany a nedal prednosť
chodkyniM.W.,nar.XX.XX.XXXX,naposledybytomN.F.P.B.XXXX/XX,M.-N.,R.V.,ktorávstúpilana

priechod pre chodcov z ľavej strany vozovky, v úmysle prejsť na pravú stranu vozovky ďalej pokračovala
mimo priechod pre chodcov vľavo, keď sa nachádzala v jazdnom pruhu pred nákladným motorovým
vozidlom, ktoré viedol obvinený, tento sa s vozidlom pohol a chodkyňu zrazil, ktorá sa následkom
zrážky dostala pod vozidlo a utrpela drvivé poranenie hlavy s následným zlyhaním riadiacich funkcií
centrálneho nervového systému, ťažké drvivé poranenia hrudníka, brucha a orgánov v nich uložených,

rozsiahle devastačné poranenia horných a dolných končatín s následnou polytraumou, na ktoré na
mieste dopravnej nehody zomrela, pričom obvinený porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/, e/, f/ zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

2/

dňa 24. 8. 2017 v čase asi o 12.22 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky Man, ev. č. SWD35380,
MPZ PL s návesom ev. č. SWD55P8, MPZ PL po štátnej ceste I/18 v Liptovskom Mikuláši po ulici
Garbiarskej smerom na Liptovský Hrádok a v úseku s jedným odbočovacím pruhom a dvoma jazdnými
pruhmi v jednom smere jazdy, jazdil v pravom jazdnom pruhu a pred priechodom pre chodcov pri
pivovare Liptovär zrazil chodkyňu M. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N. F. P. B. XXXX/XX, M.

- N., R. V., prechádzajúcu z ľavej strany vozovky na pravú stranu vozovky, s vozidlom nezastal, ďalej
pokračoval v jazde a neposkytol jej po nehode pomoc, pričom chodkyňa utrpela v súvislosti so zrážkou
závažné zranenia, na ktoré na mieste dopravnej nehody zomrela.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný odsúdený podľa § 149 ods. 2 Tr. zák.,§ 36 písm. j) Tr. zák., § 37

písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému zároveň uložil aj trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel na 4 roky.

Proti tomu rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný W. C. A., a to proti výroku o vine aj výroku

o treste. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol nasledovné:

„Čo sa týka výroku o vine, nemôžem sa stotožniť s názorom súdu, že som spáchal trestný čin
neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Mám za to, že v priebehu konania, tak pred súdom
akoajvprípravnomkonanínebolopreukázané,žesomspáchaltentotrestnýčintak,akotobolouvedené
v obžalobe podanej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš dňa 24.01.2018, ako aj vo vyššie uvedenom

napadnutom rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš. S rozsudkom prvostupňového súdu sa
nestotožňujem, pretože prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, resp. skutkovým zisteniam nejasným a neúplným a pri rozhodovaní vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok prvostupňového súdu nie je vecne správny
a nie je vydaný na základe objektívne zisteného skutkového stavu, nakoľko sa prvostupňový súd

nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie. S dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa nestotožňujem. Prvostupňový súd v tomto odôvodnení konštatuje, že
vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, sa stal a
má znaky prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Vzhľadom na vykonané
dokazovanie, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, výsluchom svedkov, obžalovaného,

ako aj zabezpečením listinných dôkazov, nebolo preukázané, že som sa mal dopustiť trestného činu
neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Čo sa týka zadovážených dôkazov, nie je tu
žiadny priamy dôkaz, že by som sa mal dopustiť prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného
zákona, ktorý sa mi v obžalobe kladie za vinu a za ktorý som bol prvostupňovým súdom uznaný
za vinného. Mám za to, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu, ktoré sa mi

kladú za vinu tak, ako je to uvedené v obžalobe. Čo keď i len jeden znak skutkovej podstaty chýba,
nemôže dôjsť k spáchaniu trestného činu v zmysle Trestného zákona. Obligatórnym znakom skutkovej
podstaty trestného synu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona je priamy alebo nepriamy
úmysel. V prípravnom konaní, ako ani v konaní pred súdom, nebolo preukázané moje úmyselné konanie
neposkytnúť pomoc poškodenej a utiecť z miesta činu. Moje správanie po tragickej dopravnej nehode

absolútne nenasvedčuje tomu, že by som mal akúkoľvek vedomosť o tom, že som usmrtil nejakú osobu
a následne chcel z miesta činu utiecť. Logicky a spontánne som vysvetlil svoje konanie po dopravnej
nehode, aj to, že sa mi nepozdávalo niečo s nákladným autom a po zastavení na najbližšom možnom
mieste, prvé čo som urobil, išiel som skontrolovať skrinku za kabínou a potom som obhliadol vizuálne
celé nákladné motorové vozidlo (NMV), pričom nezbadal som žiadne známky toho, že by mohlo dôjsť

k dopravnej nehode. To, že som nič nezbadal, lebo na aute ani nič nebolo potvrdili svojimi výpoveďami
príslušníci PZ - W. S. a T. S., ako aj znalec Ing. Chomo. Zastal som cca 1 km od miesta dopravnej
nehody, nakoľko inde som skôr zastaviť nemohol, keďže dopravná nehoda sa stala počas pracovného
dňa, v centre Lipt. Mikuláša, počas obedu, t. j. v čase dosť hustej a frekventovanej premávky, pričom
som prechádzal cez dva semafory, teda cez dve veľké križovatky, na seba priamo nadväzujúce a zastal

som tam, kde to bolo najbližšie možné, aby som neohrozil jednak seba ale aj ďalších účastníkov cestnej
premávky. Po vykonaní kontroly som išiel plynulé ďalej, išiel som vykladať náklad do Ikey v Závažnej
Porube, kde som zrealizoval aj plánovanú vykládku nákladu podľa pokynov svojho zamestnávateľa.
Počas čakania na vykládku nákladu som bol kontrolovaný príslušníkmi PZ -W. S. a T. S. v civile, ktorí
opakovane prezreli nákladné motorové vozidlo, pričom ako sami na hlavnom pojednávaní vypovedali,

pri prvej kontrole nič nezbadali, pritom už oni vedeli, že došlo k smrteľnej nehode a pri prehliadke
NMV sa sústredili na túto okolnosť. Taktiež obaja príslušníci PZ zhodne uviedli, že moje správanie bolo
normálne, bez odchýlok v bežnom správaní, nebol som nervózny, ani v strese a s príslušníkmi PZ
som spolupracoval. V závode Ikea v Závažnej Porube som zrealizoval plánovanú vykládku nákladu a
ďalej som pokračoval v smere, ktorý mu bol určený zamestnávateľom. Následne som bol zastavený

na diaľnici v smere do Ružomberka a opätovne kontrolovaný políciou, kedy bolo z môjho správania
taktiež zjavné, že som nevedel o smrteľnej nehode, ktorú som mal spôsobiť. S príslušníkmi PZ som
spolupracoval, dobrovoľne som im vydal kamerový záznam, a aj som chcel, aby mu ho prehrali, avšak
toto mi neumožnili. Ako som už uviedol, sám som sa snažil prehrať si kamerový záznam, avšak toto sami nepodarilo. Je nelogické, ba až absurdné, aby som vydal kamerový záznam policajtom, keby som
vedel, čo je na ňom zaznamenané a práve toto moje správanie a dobrovoľná spolupráca s príslušníkmi
PZ svedčia o tom, že sám som nemal vedomosť, čo sa stalo a snažil som sa situáciu objasniť. Ak by

som vedel, čo sa stalo, kamerového záznamu, resp. kamery, som sa mohol kedykoľvek po udalosti
zbaviť, zničiť ho, zahodiť a tváriť sa, že takéto zariadenie sa v mojej kabíne nenachádzalo. V súvislosti
s tvrdením súdu, že som mal vedomosť o tom, že som mal usmrtil osobu, je potrebné uviesť ten fakt,
že pri prehliadke môjho NMV, samotní príslušníci PZ našli stopy biologického materiálu až pri kontrole
na diaľnici, kedy mali informáciu o tom, ako malo k zrážke dôjsť a kde majú stopy hľadať. Pri prvej

prehliadkeNMVanipríslušníciPZžiadnestopynaNVnenašli,takakojaprimojomnáslednomzastavení
a obhliadke nákladného auta. To, že ani príslušníci PZ, ako profesionáli, ktorí sa častejšie ako laici
stretávajú s podobnými udalosťami, neboli schopní pri prvej kontrole NMV zistiť stopy po nehode, svedčí
a vážne spochybňuje tvrdenie, že obžalovaný si mal byť vedomý toho, že spôsobil smrteľnú nehodu a z
miesta činu ušiel bez poskytnutia pomoci. Aj znalec, Ing. Chomo, tak vo svojom znaleckom posudku, ako
aj vo výpovedi na súde, uviedol, že obžalovaný nemohol ani v spätných zrkadlách nebohú poškodenú za

svojim motorovým vozidlom vzhľadom na uhol, tesne po nešťastnej dopravnej nehode, vidieť. Čo sa týka
prečinu uvedeného v bode 1 napadnutého rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, a to prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, je nepochybné, že som poškodenú
zrazil a prešiel, v dôsledku čoho utrpela zranenia nezlučiteľné so životom a zomrela, avšak súd by mal pri
rozhodovaní o mojej vine vychádzať z miery zavinenia tak môjho, ako aj poškodenej. Som toho názoru,

že znalecký posudok znalca Ing. Choma, ako aj jeho výpoveď na súde, jasne potvrdzujú tú skutočnosť,
že vina nebola len na mojej strane, ale aj na strane nebohej chodkyne. Technická príčina nehodového
deja má paralelné zložky, a to nesprávnu techniku jazdy vodiča NMV po momente dania prednosti
vjazde chodkyniam a následnom zrýchľovaní jazdnej súpravy a následne neskorá reakcia vodiča NMV
na kolíznu situáciu a nesprávny spôsob používania komunikácie zo strany chodkyne - poškodenej.

Znalec Ing. Chomo sa jasne a presvedčivo vyjadril, že v prípade správnej techniky chôdze chodkyne
na prechode pre chodcov by k predmetnému nehodovému deju nedošlo. Taktiež dôležitým aspektom
bolo aktívne vnímanie okolia po stránke vizuálnej, ako aj akustickej. V prípade správnej techniky chôdze
poškodenej na priechode pre chodcov by ju mal vodič NMV, t. j. obžalovaný, bez problémov zahliadnuť
cez bočné zasklenie kabíny, či už by sa pohybovala po priechode vpravo, alebo vľavo. V prípade

správnej techniky chôdze poškodenej na priechode pre chodcov mohol obžalovaný opticky kontrolovať
pohyb chodkyne a jazdu prispôsobiť okolnostiam. S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote možno
tvrdiť, že v takom prípade by chodkyňa jasne definovala polohu a pohyb jazdnej súpravy a chôdzu cez
priechod by okamžite prerušila. Chodkyňa bola tesne pred nehodovým dejom obžalovanému viditeľná
vo výhľadovom poli cez čelné sklo NMV pri fáze rozbiehania jazdnej súpravy iba cca 1 sekundu.

Primeranú reakciu obžalovaného teda podmieňuje podmienka priameho pohľadu obžalovaného s
primeraným sklonom zraku, kedy mohol v tomto časovom rozsahu zazrieť poškodenú buď priamo, alebo
aspoň periférne. Avšak, ak nastala skutočnosť, že čo i len na moment obžalovaný odvrátil zrak (napr.
priamy cielený, ďaleký výhľad na ďalšiu križovatku, dopravné označenie alebo ovládacie prvky ťahača
v interiéry vozidla), nenastal moment registrácie pohybujúcej sa chodkyne a tá sa stratila v oblasti

zakrytéhovýhľadudeterminovanouvýškouvýhľadovejčastičelnéhosklaťahačanadpovrchomvozovky.
Chodkyňa sa tesne pred nehodovým dejom pohybovala po konvexnej trajektórii mimo priechodu
pre chodcov a vytvorila tak podmienky obmedzenia optického výhľadu pre obžalovaného, navyše
predlžovala sekvenciu prechodu zľava doprava a vytvorila časovo-priestorovú podmienku kolíznej
situácie, keď vošla do koridoru pohybu jazdnej súpravy. Navyše je zrejmé, že chodkyňa na blížiacu

sa jazdnú súpravu vôbec nereagovala. Obmedzenie zmyslového vnímania v akomkoľvek rozsahu
spôsobuje zvýšenie pravdepodobnosti vzniku kolíznej situácie. Dopravné správanie chodkyne je v tomto
momente technicky nevysvetliteľné a technika chôdze cez komunikáciu je úplne nesprávna. Uvedené
tvrdenia znalca korešpondujú s kamerovým záznamom, na ktorom je jasne vidieť, že chodkyňa sa
v druhej polovici priechodu pre chodcov začala odchyľovať od hranice priechodu a pohybovala sa

mimo priechodu pre chodcov, čím sama porušila predpisy cestnej premávky, keď pri prechádzaní cez
cestu nepoužila priechod pre chodcov a vytvorila tak podmienky obmedzenia optického výhľadu pre
vodiča NMV a vytvorila časovo-priestorovú podmienku kolíznej situácie. Ako uvádza znalec v závere
znaleckého posudku, v prípade správnej techniky chôdze chodkyne na priechode pre chodcov by k
predmetnému nehodovému deju nedošlo. Mám za to, že na preukázanie mojej viny súhrn priamych

a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich
dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaných skutkov a
usvedčuje ma z ich spáchania, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine
sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetomtrestného stíhania, som spáchal ja. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo
druhej skupiny dôkazov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že je povinnosťou prokurátora obžalovanému

preukázať, že následok vznikol v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním, ktorého som sa mal
údajne dopustiť. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že v danom prípade dôkazná
situácia neposkytuje dostatočný podklad na rozhodnutie o vine obžalovaného vo vzťahu ku skutku
v bode 2 napadnutého rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš - prečin neposkytnutia pomoci
podľa § 178 Trestného zákona. Treba konštatovať, že celá koncepcia trestného stíhania bola založená

len na úvahách a domnienkach prokurátora a súdu, no vina obžalovaného musí byť preukázaná
nespochybniteľné. Nie je síce vylúčené a skutočne to tak aj mohlo byť, že skutok sa stal, ako tvrdí
obžaloba, ale len úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie o vine a v takom prípade je
súd povinný aplikovať zásadu „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Použitie
uvedenej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej
skutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieť

k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. V zmysle zásady prezumpcie neviny je na odsúdenie potrebné,
aby sa dokázala vina obžalovaného, pričom odsudzujúci rozsudok možno vyniesť len vtedy, ak sa
odstránili všetky pochybnosti o vine obžalovaného. Som toho názoru, že v mojom prípade neexistujú
dôkazy, ktoré by mali takú dôkaznú silu, aby mohli viesť k môjmu odsúdeniu za skutok uvedený v bode

2 napadnutého rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš - prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178
Trestného zákona, bez vzniku akýchkoľvek pochybností. Naopak mám za to, že moja vina nebola v
priebehu celého konania riadne a jednoznačne preukázaná. V prípade, ak by bol odvolací súd iného
názoru a taktiež ma uznal za vinného, nestotožňujem sa s výrokom o treste. Súd mi uložil úhrnný
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť všetky

druhy motorových vozidiel na 4 roky. V zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. má súd pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery prihliadnuť na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.,
ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie
trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie

ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú
hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Mám za to, že súd mal pri určovaní výmery a druhu trestu
vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že som dobrovoľne spolupracoval pri objasňovaní nehody s príslušníkmi
PZ a nijakým spôsobom som sa im neznemožňoval vyšetrovanie, bol som nápomocný, aj podľa ich
vyjadrení bola moja spolupráca s nimi bezproblémová, na požiadanie som vydal všetky požadované

predmety. V priebehu trestného konania som niekoľkokrát prejavil svoju ľútosť nad smrťou nebohej
M. W., a to aj listom zaslaným manželovi a ostatnej rodine nebohej, ako aj na hlavnom pojednávaní.
Nepodmienečný trest odňatia slobody považujem za neprimerane prísny aj vzhľadom na účel, ktorý
sa má uloženým trestom dosiahnuť. Sám som si vedomý, že ľudský život je nenahraditeľný, a nedá
sa prinavrátiť ani mojou nekonečnou ľútosťou. Sám osobne nedokážem vo svojom vnútri zakceptovať,

že do konca života budem musieť žiť s myšlienkou, že som vzal život nevinnej osobe. Nemyslím si
však, že je nevyhnutné, aby mi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko som doposiaľ
viedol riadny život, mám manželku, dve maloleté deti, som zamestnaný, môj zamestnávateľ ma hodnotí
ako spoľahlivého a zodpovedného zamestnanca a nebol som doposiaľ nijako priestupkovo ani trestne
stíhaný. Som občanom Poľskej republiky, manželka s deťmi ma pravidelne navštevuje, udržiavame

telefonický ako aj písomný kontakt. Vo výkone väzby som nemal s nikým žiadny problém, režim aj
disciplínu zvládam tak isto bezproblémovo. Chcem byť čím skôr doma so svojou rodinou, ktorá je mi
veľkou oporou v týchto časoch. Ja budem do konca života žiť, s tým čo sa stalo. Neviem si to stále
predstaviť ako mohlo k takému strašnému vôbec dôjsť. Taktiež by mal súd zohľadniť tú skutočnosť,
že mám manželku a dve malé deti a odlúčením od mojej rodiny netrpím len ja, ale aj oni a nakoľko

mám za to, že nie som pre spoločnosť natoľko nebezpečný, aby mi bol uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody, na dosiahnutie účelu trest bude postačovať ak mi bude uložený trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom budem akceptovať všetky uložené obmedzenia a
povinnosti a podriadim sa nariadenému probačnému dohľadu. Je nepochybné, že účelom trestu má byť
potrestaniepáchateľa,avšakjehodruhavýmeramajúzodpovedaťmierepotrebydostatočnezabezpečiť

ochranu spoločnosti pred páchateľom. Za jednu sekundu nepozornosti ísť na dva a polo roka do väzenia
samijavíakoneprimeraneprísneanespravodlivé,atopredovšetkýmzatejskutočnosti,ženadopravnej
nehode sa taktiež podieľala samotná nebohá poškodená M. W.. Už samotný výkon väzby je pre mňa
dostatočným trestom. Čo sa týka trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel, k tomuuvádzam, že súd by mal taktiež pri určovaní jeho výmery prihliadnuť na mieru zavinenia trestného činu,
ktorý bol pri vedení motorového vozidla spáchaný, a vzhľadom na závery znaleckého posudku som toho
názoru, že trest zákazu činnosti na 4 roky je neprimerane prísny. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené

skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
3T/10/2018 zo dňa 16.3.2018 zrušil a rozhodol tak, že ma spod bodu 2. obžaloby - prečin neposkytnutia
pomoci podľa § 178 Tr. zák. oslobodí podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a za prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. mi uloží podmienečný trest odňatia slobody
s dlhšou skúšobnou dobou a s probačným dohľadom a primeranými obmedzeniami a povinnosťami

a zároveň mi uloží trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel čo najbližšie k dolnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, resp. navrhujem, aby Krajský súd v Žiline mi v zmysle §
39 ods. 1 Tr. zák. s poukazom predovšetkým na mieru zavinenia nebohej chodkyne trest mimoriadne
znížil a uložil mi trest, resp. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody pod dolnou hranicou zákonom
stanovenej trestnej sadzby a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel čo najbližšie
k dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby".

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu

podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v samotnej podstate - v merite veci rozhodol

správne.

Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok prvostupňového súdu je správny, zákonný a má
dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovaného,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdené
skutky sa stali a že ich spáchal práve obžalovaný W. C. A.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne
a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z

nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd
vyvodil z dôkazov o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne. Dôvody napadnutého
rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a
relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konanírozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované
dôvody, na ktorých predsedníčka senátu okresného súdu založila svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Vykonaným dokazovaním a zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných

súvislostiach, mal súd preukázanú vinu obžalovaného v plnom rozsahu a dospel k záveru, že skutky
popísané vo výrokovej časti rozsudku sa stali, dopustil sa ich obžalovaný W. C. A., ktorý svojím konaním
naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného
zákona (s použitím § 138 písm. h/ Trestného zákona) a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178
Trestného zákona, po objektívnej, ako aj po subjektívnej stránke, preto ho súd uznal vinným z ich
spáchania.

Hoci obžalovaný v priebehu celého konania popieral svoju vinu a poukazoval na to, že si nebol
vedomý ani zrážky jeho nákladného motorového vozidla s chodkyňou ani spôsobenej dopravnej nehody,
vykonaným dokazovaním bol však preukázaný opak. Pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavných
pojednávaniach, najmä znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, súd ustálil skutkový priebeh

a dej dopravnej nehody tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku, pričom pri jeho ustálení a uznaní
viny obžalovaného vychádzal z výpovedí svedkov Y. A., W. T., W. V., Mgr. Q. K., fotodokumentácie
z miesta cestnej dopravnej nehody, zápisnice o obhliadke miesta cestnej nehody a nákladného
motorového vozidla, záznamu dopravnej nehody, kamerového záznamu z nákladného motorového
vozidla obžalovaného, ale najmä znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy. Je zrejmé, že znalec v

rámci svojich záverov ako technickú príčinu nehodového deja stanovil paralelné zložky, a to nesprávnu
techniku jazdy vodiča nákladného motorového vozidla, teda obžalovaného po momente dania prednosti
chodkyniam a následnom zrýchľovaní jazdnej súpravy, následne neskorú reakciu vodiča na kolíznu
situáciu a zároveň nesprávny spôsob používania komunikácie zo strany chodkyne M. W..

Zo záverov znaleckého posudku však vyplýva jednoznačný a nespochybniteľný záver, že obžalovaný
pri príjazde jazdnej súpravy mohol jasne opticky definovať polohu chodkyne M. W. stojacej na
medziostrovčeku komunikácie, pri priechode pre chodcov vľavo a neznámej chodkyne stojacej
na chodníku pri priechode pre chodcov vpravo, čo dokazuje aj skutočnosť, že vodič spomaľoval
jazdnú súpravu so zámerom dať chodkyniam prednosť. V tej chvíli bolo preto zo strany vodiča

nákladného motorového vozidla nevyhnutnou povinnosťou vyhodnotiť úmysel stojacej chodkyne M.
W. na medziostrovčeku ako zámer vstúpiť do priestoru priechodu pre chodcov, čo bolo umocnené
samotným rozhodnutím vodiča dať prednosť čakajúcim chodkyniam. Následnú sekvenciu zrýchľovania
mal realizovať vodič až od momentu, kedy mohol spoľahlivo usúdiť, že chodkyne sa nedostanú do
koridoru následného pohybu jazdnej súpravy, resp. chodkyňa svoj zámer priechodu neuskutoční a

zostane stáť na mieste, čo by síce v danej chvíli zrejme vyžadovalo zmenu polohy vodiča na sedadle
ťahača, aby mohol polohu, resp. pohybový stav chodkyne definovať. Dôležitým dôkazom je kamerový
záznam z kamery nachádzajúcej sa v kabíne obžalovaného, z ktorého je zrejmé, že v čase približovania
sa s nákladným motorovým vozidlom k predmetnému priechodu pre chodcov, kde došlo k dopravnej
nehode mal dostatočný výhľad a mal možnosť vidieť osoby nachádzajúce sa pred priechodom pre

chodcov, a to jednej osoby sprava (chodkyňa s blond vlasmi) a jednej osoby zľava v strede na ostrovčeku
komunikácie (chodkyňa M. W.), z ktorých polohy mal možnosť dostatočne a jednoznačne usúdiť, že
chodkyne majú úmysel prejsť na druhú stranu komunikácie, každá vo svojom smere. Obžalovaný jazdil v
pravom jazdnom pruhu a v čase možnosti vidieť obe chodkyne sa v ľavom jazdnom pruhu nenachádzalo
žiadne motorové vozidlo, obžalovaný dal prednosť len chodkyni prechádzajúcej sprava a nesledoval

už, či aj chodkyňa, ktorá sa nachádzala vľavo prechádza alebo nie, cez priechod pre chodcov alebo aj
mimo, teda nesledoval riadne situáciu v cestnej premávke a aj napriek tomu sa s nákladným motorovým
vozidlom pohol, na čo bezprostredne zrazil pred vozidlom sa nachádzajúcu chodkyňu M. W.. V tomto
smere je dôležitým dôkazom aj výpoveď svedka Mgr. Q. K., ktorý uviedol, že nákladné motorové vozidlo
stálo v pravom jazdnom pruhu, teda vedľa jeho vozidla a on zastal pred priechodom pre chodcov v

ľavom jazdnom pruhu, pričom predtým videl obidve chodkyne. Jedna chodkyňa prešla skôr sprava
doľava a on čakal, kým prejde aj chodkyňa zľava doprava. V čase, keď sa nákladné motorové vozidlo
pohlo (skôr ako jeho vozidlo) už nemal výhľad na chodkyňu a najprv sa domnieval, že táto stihla prejsť,
avšak touto domnienkou si nebol istý a až neskôr sa dozvedel, že chodkyňa bola nákladným motorovýmvozidlom zrazená. Zo záverov znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy a výpoveďou znalca
mal súd preukázané, že primárnu technickú príčinu nehodovej udalosti je potrebné vidieť v nesprávnej
technike jazdy obžalovaného a neskorej reakcii vodiča na situáciu v cestnej premávke. Znalec sám

uviedol, že pokiaľ obžalovaný nechal prejsť chodkyňu sprava, začal sa pohýnať a v rámci správnej
techniky jazdy sa mal pozerať cez čelné sklo a riadne sledovať situáciu v cestnej premávke. Pretože sa
riadne nepresvedčil, že zľava prechádza iná chodkyňa v dôsledku tohto konania obžalovaného došlo
k zrážke poškodenej.

Vyjadrenia znalca, ktoré majú význam vo vzťahu k určeniu miery zavinenia obžalovaného a poškodenej
na skutkovom deji dopravnej nehody nie je možné vnímať oklieštene a účelovo, ale je potrebné ich
hodnotiť v rámci všetkých zistených skutkových okolností a vo vzájomných súvislostiach. Je potrebné si
uvedomiť, že prvoradou povinnosťou obžalovaného ako vodiča motorového vozidla, pokiaľ pri príjazde
jazdnej súpravy k priechodu mohol jasne opticky definovať polohu chodkyne M. W. stojacu na
medziostrovčeku komunikácie pri priechode pre chodcov vľavo, čo dokazuje skutočnosť, že spomaľoval

jazdu so zámerom dať chodkyniam prednosť, potom mal nevyhnutne vyhodnotiť, že jej úmyslom bolo
tiež prejsť cez cestu, nielen úmyslom chodkyne idúcej sprava, ktorú sledoval a dával jej prednosť.

Pokiaľ teda chodkyňa - poškodená definovala svoju polohu na okraji vozovky s úmyslom vstúpiť na
priechod pre chodcov a za týmto účelom jej iné motorové vozidlá stojace súbežne s obžalovaným dávali

prednosť, bol to práve obžalovaný, ktorý mal sledovať pohyb nielen chodkyne idúcej sprava, ale aj
chodkyne idúcej zľava a mal sa presvedčiť o tom, či obe chodkyne bezpečne cez priechod aj prešli.
Pritom z jeho výpovede, ako aj výpovede svedkov W. S. a T. S. vyplynulo, že svoju pozornosť venoval
len chodkyni prechádzajúcej sprava. Táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede svedka Mgr. Q. K., ktorý
vypovedal, že blondína prešla celým priechodom pre chodcov a po tom, čo prešla, sa kamión začal

pomaly pohýnať. Až v dôsledku takejto nepozornosti obžalovaného, keď sa chodkyňa M. W. nachádzala
už za polovicou priechodu a až potom sa nesprávnou technikou chôdze dostala do zakrytého výhľadu
obžalovaného a zároveň sa nachádzala pred pravou prednou časťou jeho motorového vozidla, začal
sa pohýnať s jazdnou súpravou a mohol ju zahliadnuť len 2 sekundy pred momentom primárneho
kontaktu, vznikla následne kolízna situácia, ku ktorej v tejto časti nehodového deja nesprávnym použitím

priechodu pre chodcov prispela aj samotná poškodená, vznikol aj obžalovaným zavinený následok.
Napriek preukázanému zavineniu zo strany poškodenej však súd toto zavinenie vyhodnotil len ako
paralelnú príčinu kolíznej situácie, nie primárnu príčinu dopravnej nehody, ktorá sa nachádzala na strane
obžalovaného.

Obžalovaný porušil svojím konaním ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/, e/, f/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého bol obžalovaný ako vodič povinný
venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, dbať na zvýšenú opatrnosť voči
cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré
používajú bielu palicu, a starým osobám a dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza

cezpriechodprechodcov,pritomhonesmieohroziť,avšaksituáciuvcestnejpremávkeplnenesledovala
chodkyni M. W., ktorá už medzitým vstúpila na vozovku zľava nedal prednosť, čím ju ohrozil. Obžalovaný
ako zodpovedný subjekt počas vedenia motorového vozidla nejazdil spôsobom, ktorý ustanovuje zákon
o cestnej premávke, preto ide o porušenie dôležitej povinnosti uloženej vodičovi, lebo v danom okamihu
spôsobil bezprostredné ohrozenie druhého účastníka cestnej premávky.

Je potrebné si taktiež uvedomiť, že obžalovaný viedol rozmerovo veľké a ťažké nákladné motorové
vozidlo o celkovej hmotnosti 15-20 ton. Práve pri takýchto typoch vozidiel musí platiť zvýšená opatrnosť
vodičapriichvedení,pretožetakétovozidlásvojimirozmermiiváhoupredstavujúpodstatneväčšieriziko
a ohrozenie okolia ako osobné motorové vozidlá a spravidla v dôsledku ich zásahu dochádza k vzniku

nenapraviteľného následku (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/207/2006) tak, ako tomu
bolo aj v tomto prípade. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súdy vyšších stupňov ustálili porušenie
dôležitej povinnosti pri premávke na cestách ako najmä také porušenie povinností vodiča motorového
vozidla, ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť a váhu motorových vozidiel môže mať za následok vážnu
dopravnú nehodu (s následkami na ľudskom živote a zdraví) a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti takýto

následok skutočne často máva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 2 Tz 85/71 zo dňa 14. 9.
1971, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/27/2009 zo dňa 28. 4. 2009).Vo vzťahu k námietke poškodeného, že kamerový záznam mal byť zmanipulovaný súd uvádza, že
takáto okolnosť sa vykonaným dokazovaním nepreukázala, jednak je nepravdepodobné, aby orgány
činné v trestnom konaní, ktorým obžalovaný záznam na karte vydal, uvedomujúc si, že ide o významný

dôkazný prostriedok, ho akýmkoľvek spôsobom upravovali a manipulovali v prospech obžalovaného
a neprospech poškodenej, a tiež sa k tejto otázke na hlavnom pojednávaní vyjadril znalec, ktorý síce
možnosť manipulácie posúdiť nevedel, avšak poukázal na to, že na videozázname je prítomná audio
aj vizuálna stopa, ktoré sú synchronizované a nevie si predstaviť, že by ho niekto takýmto spôsobom
dokázal upraviť. Súd nemá najmenšie pochybnosti o úplnosti a správnosti záverov znaleckého

dokazovania, pretože znalec sa vysporiadal so všetkými podstatnými a rozhodujúcimi okolnosťami
dôležitými pre priebeh nehodového deja a podal podrobný znalecký posudok. V jeho záveroch nevznikli
žiadne pochybnosti zásadného charakteru, najmä o príčinách vzniku dôvodov dopravnej nehody, ktoré
by mohli viesť k akémukoľvek spochybneniu viny obžalovaného za žalovaný skutok. Závery znaleckého
posudku sú jasné, úplné, presvedčivé, súd nemá dôvod im neveriť a o ich odbornej fundovanosti a
objektívnosti súd nepochybuje. Z týchto dôvodov nie je absolútne dôvodné pochybovať o tom, že by

znalecký posudok nebol vypracovaný výlučne na základe najlepších odborných znalostí a skúseností
znalca.

Následky dopravnej nehody v podobe smrti poškodenej neb. M. W., zranenia, ktoré v dôsledku
dopravnej nehody utrpela a mieru poškodenia jej zdravia mal súd preukázanú úmrtným listom,

štatistickým oznámením o úmrtí a znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne
lekárstvo,zktorýchjenepochybné,ževpríčinnejsúvislostiskonanímobžalovanéhoporušenímdôležitej
povinnosti bol spôsobený fatálny následok na živote poškodenej. Obžalovaný uvedený následok na
zdraví poškodenej zavinil vo vedomej nedbanlivosti, lebo vedel, že porušením pravidiel v cestnej
premávke môže inému účastníkovi cestnej premávky spôsobiť ujmu na zdraví alebo živote, ale bez

primeraných dôvodov sa spoliehal, že jeho konaním ku takémuto následku nedôjde.

Vo vzťahu k prečinu neposkytnutia pomoci súd neuveril obrane obžalovaného, ktorá spočívala v
argumentácii, že nemal vedomosť o zrážke s chodkyňou, preto jej nemohol ani poskytnúť pomoc a
chýbal u neho úmysel spáchať tento trestný čin. Z kamerového záznamu z kamióna obžalovaného je

zrejmé,ževčasezrážkychodkyneobžalovanýmuselvkabínevozidlapočuťzreteľnýzvukpripomínajúci
silný náraz. Za situácie, keď práve v tom čase obžalovaný prechádzal miestom priechodu pre chodcov,
musel nadobudnúť minimálne vážne podozrenie, že zrazil osobu. Z vykonaného obrazovo-zvukového
záznamu je zrejmý výrazný zvuk, ktorý vznikol pri kontakte motorového vozidla s telom poškodenej. Tejto
fáze nehodového deja sa z akustického hľadiska venoval aj znalec vo svojom posudku, ktorý disponuje

dostatočnými odbornými znalosťami a vybavením (ako prevádzkovateľ akreditovaného laboratória na
hodnoteniehlukuaodbornespôsobiláosoba)nato,abymoholvyhodnotiť,žehlukováudalosťbolajasne
definovateľná, presne ohraničená a dostatočne vnímateľná. Uvedenú skutočnosť súd vyhodnocoval v
nadväznosti na obsah vykonaných obrazovo-zvukových záznamov z priemyselných kamier, z ktorých je
zrejmé,žeobžalovanýsipozeralprednúabočnúčasťkamióna,vktorýchčastiachajneskôrbolizaistené

stopy svedčiace pre zrážku chodkyne a obhliadal celú súpravu svojho nákladného motorového vozidla
(náves aj ťahač), čo vylučuje jeho verziu o padnutí kovovej tyče zavesenej na vozidle. Skutočnosti, že
obžalovaný nadobudol takéto minimálne silné podozrenie zrážky nasvedčuje fakt, že krátko po zrážke
chodkyne zastavil na najbližšej odstavnej ploche.

Obžalovaný teda v čase zrážky v kabíne vozidla nielen musel počuť zvuk nasvedčujúci pre silný náraz,
(o čom podporne svedčí aj vyjadrenie znalca v rámci znaleckého posudku k zvukovej prijateľnosti tejto
skutočnosti), ale zjavne registroval aj kontakt chodkyne s prednou a ďalšími časťami vozidla, pričom
chodkyňa sa po zrážke podľa výpovedí svedkov vykotúľala spod návesu. Obžalovaný je dlhoročným
vodičom kamióna a musel si byť dobre vedomý, že v prípade zrážky chodca s veľkým a ťažkým

vozidlom, ako je kamión s naloženým návesom uvedené môže viesť k vážnej ujme na zdraví chodca,
až k jeho smrti, a teda vzhľadom na silný náraz, ktorý bol zreteľne počuteľný v kabíne vozidla, ku
ktoréhopočuteľnostisavyjadrilajznalecanáslednýkontakttelachodkynesviacerýmičasťamikamióna.
Obžalovaný nielenže nezastavil na mieste dopravnej nehody, ale ani následne po odstavení vozidla
na blízkej odstavnej ploche sa nevrátil na miesto dopravnej nehody a neurobil žiadne oznámenie

policajnému orgánu, ďalej pokračoval v jazde, pričom až neskôr bol vypátraný a zadržaný policajným
orgánom. Pokiaľ obžalovaný svoju obhajobu postavil na tom, že išlo o kovový zvuk a v dôsledku
toho, teda nadobudol presvedčenie, že z vozidla spadla tyč zo skrinky, je potrebné poukázať na to,
že po oboznámení sa s kamerovým záznamom, tento zvuk neznie ako kovový, ale ako tupý náraza dokonca je zreteľné aj zakolísanie vozidla, čo je málo pravdepodobné, že pri spadnutí 1 m dlhej
kovovej tyče na posun materiálu na korbe vozidla, by došlo k jeho zakolísaniu. Ak obžalovaný uvádza,
že šiel ďalej obzerať, či neodpadla nejaká iná časť (šróby a pod.) je potom otázne, či vozidlo, z ktorého

sa môžu kedykoľvek uvoľniť nejaké časti, je vôbec spôsobilé na bezpečnú premávku po cestných
komunikáciách. Hoci vyjadrenia svedkov - policajtov, ktorí prišli do kontaktu s obžalovaným v rôznych
fázach dňa po dopravnej nehode, sa ohľadne popisu správania obžalovaného rôznili, keď jedni ho
popisovali ako nervózneho alebo iní jeho správanie hodnotili ako normálne, nie je možné jeho vedomosť
o tom, že bol účastný na dopravnej nehode vyvodzovať len z vonkajších prejavov jeho správania. Už

z výpovede samotného obžalovaného je zrejmé, že si uvedomoval nezvyčajnú zvukovú udalosť, ktorú
pochopiteľne na svoju obranu vysvetľoval inak. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že zvuková
udalosť nemala takýto charakter, bola dostatočným spôsobom pre obžalovaného vnímateľná, naviac
bola doplnená o pocitový prvok spočívajúci v zakolísaní kabíny motorového vozidla (na čo poukázal
aj znalec). Hoci obžalovaný tvrdil, že zastavenie s motorovým vozidlom by bolo bezprostredným
ohrozením cestnej premávky, je toto tvrdenie v rozpore s konaním iných účastníkov dopravnej nehody

(svedkovia A. a T.), ktorí po spozorovaní tela na vozovke sa zachovali správne, zastavili vozidlá v
odbočovacom pruhu a ihneď privolali pomoc. Z vykonaného dokazovania preto vyplýva jediný záver a
to, že obžalovaný z miesta dopravnej nehody, na ktorej mal účasť, napriek vedomosti o nej, ušiel bez
toho, aby sa presvedčil, v akom stave sa poškodená osoba nachádzala. Z týchto dôvodov súd dospel k
záveru o zavinení obžalovaného minimálne v nepriamom úmysle, keď vedel, že svojím konaním môže

spôsobiť porušenie svojej povinnosti (takým porušením je v zmysle § 137 ods. 2 písm. c, zákona o
cestnej premávke porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom nesplnením si povinností
účastníka dopravnej nehody v nadväznosti na povinnosti účastníka dopravnej nehody podľa § 66 ods. 2
písm. b, c, d, citovaného zákona, a to konkrétne poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej
osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať záchrannú zdravotnú službu, urobiť potrebné opatrenia na

záchranu osoby alebo majetku ohrozeného dopravnou nehodou, zotrvať na mieste dopravnej nehody
až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní
pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody) pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený. Zároveň
bolo preukázané, že obžalovaný mohol pomoc poskytnúť alebo sa aspoň vrátiť na miesto nehody bez
nebezpečenstva pre seba alebo iného.

Súd dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní považoval za preukázanú príčinnú súvislosť medzi
porušením povinností obžalovaným upravených zákonom o cestnej premávke a následkom na živote
poškodenej".

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby

sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže

sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané

dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

K prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s použitím § 138 písm. h) Tr. zák.

Právna kvalifikácia súdeného skutku v bode 1/ rozsudku ako prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Tr. zák., s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá

správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie
prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, sa dopustí ten, kto inému
z nedbanlivosti spôsobí smrť, pričom kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto prečinu naplní ten, kto ho
spácha závažnejším spôsobom konania.

Závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. h) Trestného zákona sa rozumie porušenie dôležitej
povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa
zákona. Podmienkou, aby bolo možné konštatovať, že ide o porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej
zo zamestnania páchateľa, z jeho povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona,

je zistenie, že medzi porušením tejto povinnosti a následkom je príčinná súvislosť, t.j. že konanie
páchateľa, pokryté zavinením, je tou skutočnosťou, bez ktorej by následok nenastal alebo by nenastal
takým spôsobom, ako nastal.

Objektom tohto trestného činu je ľudské zdravie a predmetom útoku je živý človek. Z hľadiska

subjektívnej stránky postačuje zavinenie z nedbanlivosti (§ 16 Trestného zákona). Na naplnenie
zákonných znakov tohto trestného činu sa vyžaduje, aby páchateľ inému z nedbanlivosti spôsobil smrť.
Smrťou podľa § 142 ods. 2 Trestného zákona je biologická smrť mozgu (cerebrálna smrť).

Po subjektívnej stránke tento trestný čin vyžaduje zavinenie z nedbanlivosti v zmysle § 16 Tr. zák.

Páchateľ tohto trestného činu nemal úmysel iného usmrtiť, ani mu spôsobiť akúkoľvek ujmu na
zdraví, ale napriek tomu, hoci z nedbanlivosti, inému spôsobil smrť (napr. pri dopravnej nehode
alebo inej prevádzkovej nehode). Vedomá nedbanlivosť je budovaná na vedomí možnosti vzniku
následku, čo predpokladá schopnosť páchateľa rozpoznať a zhodnotiť okolnosti, ktoré vytvárajú možné
nebezpečenstvo pre záujem chránený zákonom. Pri nevedomej nedbanlivosti zakladá Trestný zákon

zodpovednosť za trestný čin na povinnosti a súčasne i možnosti predvídať možnosť poruchy alebo
ohrozenia záujmu chráneného zákonom. Kritériom nedbanlivosti pre obidve jej formy je zachovanie
určitej miery opatrnosti. Objektívne vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje od každého spravidla rovnakú
mieru opatrnosti. Subjektívne vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje, aby sa okrem miery povinnej
opatrnosti (objektívne kritérium) vzalo do úvahy aj subjektívne vymedzenie tejto opatrnosti, ktorú

je páchateľ v konkrétnom prípade schopný vynaložiť (individuálne hľadisko). Preto o zavinenie z
nevedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. b) Tr. zák. ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať
porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Nedostatok jednej
ztýchtozložiekznamená,žečinjenezavinený.Príčinnásúvislosťmedziporušenímpovinnejopatrnostia
následkom je základným predpokladom zavinenia z nedbanlivosti. Zavinenie musí zahŕňať všetky znaky

charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda aj príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a
následkom trestného činu.

Subjektívna stránka zahŕňa znaky vzťahujúce sa na psychiku páchateľa. Najvýznamnejší z nich je
zavinenie, ktoré má formu úmyslu alebo nedbanlivosti. Zavinenie predstavuje vnútorný psychický vzťah

páchateľa k podstatným zložkám trestného činu a vzťahuje sa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu
chráneného Trestným zákonom spôsobom uvedeným v Trestnom zákone. Vzťahuje sa na priebeh
páchateľovho trestného činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej
podstaty trestného činu. Príčinný vzťah spája konanie s následkom. Základným predpokladom trestnej
zodpovednosti je bezpečné zistenie príčinného pôsobenia konania obžalovaného na spoločenské

vzťahy a toho, či toto konanie má znaky zavinenia.

Páchateľjetrestnezodpovednýzanásledok,ktorýspôsobil,lenpotiaľ,pokiaľhozavinil.Zavinenieaspoň
z nevedomej nedbanlivosti je dané vtedy, ak sa preukáže, že páchateľ si mal a mohol predstaviť, žepríčinný vzťah medzi jeho konaním a následkom sa môže rozvinúť tak, ako sa rozvinul. Pre páchateľa
nepredvídateľný príčinný priebeh nie je v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za následok,
ktorý takto nastane.

Zavinenie z nedbanlivosti (v oboch formách) nie je vylúčené spoluzavinením iných osôb, vrátane
poškodeného.

Konanie páchateľa má povahu príčiny aj vtedy, ak okrem jeho konania spôsobilo následok aj konanie

ďalšej osoby (vrátane poškodeného). Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa totiž
neprerušuje ani v prípade, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri
vzniku následku, ale konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo.
Dôležité pritom je, aby konanie páchateľa z hľadiska spôsobeného následku bolo príčinou dostatočne
významnou.

Súd prvého stupňa sa týmito úvahami vo vzťahu k súdenému trestnému činu dôsledne riadil a jeho
závery, že zistil zavinenie obžalovaného, sú správne. V posudzovanej veci niet žiadnych pochybností o
tom, že obžalovaný zavinil dopravnú nehodu tým, že v dôsledku nesprávnej techniky jazdy a neskorej
reakcii na situáciu v cestnej premávke nedal prednosť chodkyni Viere Piačekovej, ktorá vstúpila na
priechod pre chodcov z ľavej strany vozovky a ktorá v úmysle prejsť na pravú stranu vozovky ďalej

pokračovala mimo priechod pre chodcov vľavo a keď sa nachádzala v jazdnom pruhu pred nákladným
motorovým vozidlom, obžalovaný sa riadne nepozeral cez čelné sklo a riadne nesledoval situáciu
v cestnej premávke a nepresvedčil sa, že zľava prechádza chodkyňa, v dôsledku tohto konania
obžalovaného došlo k zrážke poškodenej. Obžalovaný tak svojím nezodpovedným konaním vystavil
účastníkov cestnej premávky ohrozeniu na zdraví a živote. V konečnom dôsledku spôsobil dopravnú

nehodu, pri ktorej zomrela poškodená Viera Piačeková.

Niet pochybností ani o tom, že poškodená nesprávnym spôsobom používala komunikáciu, a to nielen
preto, že neprispôsobila pohyb po vozovke z technického hľadiska bez nebezpečenstva vo vzťahu
k pohybovému stavu jazdnej súpravy nákladného motorového vozidla, ale aj vo vzťahu k povinnosti

chodca pri prechádzaní vozovky aktívne vnímať okolie po stránke vizuálnej, aj akustickej. V prípade
správnej techniky chôdze chodkyne na priechode pre chodcov by k predmetnému nehodovému deju
nedošlo.

V uvedených súvislostiach však treba však uviesť, že ak by sa obžalovaný plne venoval vedeniu

motorového vozidla, riadne sledoval situáciu v cestnej premávke, zistil by, že na vozovke sa nachádza
poškodená, ktorá bola obžalovanému tesne pred nehodovým dejom viditeľná cca 1,0 s vo výhľadovom
poli cez čelné sklo nákladného motorového vozidla pri fáze rozbiehania jazdnej súpravy. Vyššie uvedené
pochybenie poškodenej tak bolo možné napraviť. Krajský súd uzatvára, že bezprostrednou príčinou
zrážky motorového vozidla obžalovaného s poškodenou nebol úkon poškodenej (nesprávna technika

chôdze na, resp. pri priechode pre chodcov), ale konanie obžalovaného spočívajúce v nesprávnej
technike jazdy a neskorej reakcii na situáciu v cestnej premávke.

Z výsledkov vo veci vykonaného dokazovania jednoznačne a bez najmenších pochybností vyplýva,
že to bol práve obžalovaný, ktorý spôsobom svojej jazdy zavinil vznik predmetnej dopravnej nehody.

Poškodenej Viere Piačekovej nemožno pričítať žiadnu mieru spoluzavinenia na dopravnej nehode.

K prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák.

Po preskúmaní spisu krajský súd zistil, že právne posúdenie skutku v bode 2/ rozsudku nie je v súlade

so zákonom.

V okolnostiach danej veci odvolací súd uvádza, že konanie je vôľa prejavená navonok a môže spočívať
v konaní alebo v opomenutí konania. Trestné činy neposkytnutia pomoci sú tzv. pravé omisívne delikty,
ktoré možno spáchať výhradne opomenutím páchateľa. Opomenutie páchateľa u pravých omisívnych

deliktov je výlučným znakom ich objektívnej stránky. S pravými omisívnymi deliktami súvisia zvláštne
modifikácie pokusu. Pokus je možný iba pri úmyselných trestných činov. V zmysle ustálenej súdnej
praxe sa páchateľ môže dopustiť pokusu trestného činu neposkytnutia pomoci v prípadoch, keď pôjde
o pokus na nespôsobilom predmete útoku, tzv. nespôsobilý pokus. Predmet útoku bol buď už mŕtvyalebo nebol vôbec zranený. Trestný čin tak nemôže byť dokonaný, lebo nie sú naplnené všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu. Páchateľ však nemôže ostať beztrestný, preto bude zodpovedný za
pokus takého trestného činu.

V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že chodkyňa Viera Piačeková následkom zrážky ihneď zomrela.
Obžalovaný, ako vodič, bez toho aby sa presvedčil, v akom stave sa poškodená nachádza, z miesta
nehody ušiel. Týmto svojím konaním sa obžalovaný dopustil pokusu trestného činu neposkytnutia
pomoci vodičom dopravného prostriedku podľa § 14 ods. 1, § 178 Tr. zák. Chýba tu dokonanie trestného

činu neposkytnutia pomoci, pretože poškodenej už nebolo možné pomoc poskytnúť.

Uvedené pochybenie okresného súdu pri rešpektovaní zásady zákazu reformatio in peius krajský súd
sámnapraviltak,žezrušilnapadnutýrozsudokvbode2/akonanieobžalovanéhovtejtočastikvalifikoval
ako pokus prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 14 ods. 1, § 178 Tr. zák. Krajský súd uvádza, že
touto zmenou v konečnom dôsledku sa postavenie obžalovaného nezhoršilo.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného, že nemal vedomosť o zrážke s chodkyňou, a preto
jej nemohol ani poskytnúť pomoc a chýbal tak jeho úmysel spáchať tento trestný čin, je potrebné
konštatovať, že sa nimi prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zaoberal, a preto krajský súd ako súd
odvolací, v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje.

Odvolací súd odkazuje aj na str. 6 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2Tpo/31/2017
z 13.9.2017, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu o vzatí do väzby:
„Obvinený je usvedčovaný predovšetkým kamerovým záznamom z jeho kamióna, ktorý dobrovoľne
vydalaktorýzachytávanielenpohybvozidlapreddopravnounehodou,aleajsamotnýpriebehdopravnej

nehody a tiež ďalšiu jazdu obvineného po zrážke chodkyne. Na zázname je viditeľné, že v čase, keď
sa obvinený pred priechodom pre chodcov s vozidlom rozbiehal, v jeho zornom poli pred vozidlom
sa zreteľne pohybovala v smere zľava doprava chodkyňa, tiež je zo záznamu zreteľný zvuk svedčiaci
pre silný náraz. Ďalší kamerový záznam z neďalekej čerpacej stanice Gulf zas zachytáva odstavenie
kamióna obvineným v blízkosti tejto čerpacej stanice krátko po zrážke chodkyne, pričom obvinený po

vystúpení z kamióna tento kontroloval z jeho prednej a následne aj bočnej strany a to na miestach,
kde boli neskôr znalcom zistené stopy po predchádzajúcej zrážke chodkyne. I napriek uvedenému
obvinený v jazde s kamiónom ďalej pokračoval a na miesto zrážky sa nevrátil. Obvinený je zo
spáchania skutku usvedčovaný tiež obsahom zápisnice o obhliadke nákladného motorového vozidla
obvineného, ktorá bola vykonaná krátko po dopravnej nehode. Zápisnica dokomentuje stopy zaistené

na viacerých vonkajších častiach vozidla obvineného, ktoré nasvedčujú pre predchádzajúcu zrážku
chodkyne. Uvedené stopy a výsledky obhliadky vozidla obvineného sú v spise zadokumentované aj
fotograficky.ObvinenéhozospáchaniaskutkutiežusvedčujúvýpovedepriamychsvedkovnehodyOtaka
Benčeka a Petra Račka, ktorí zhodne popisovali vykotúľanie, resp. vyletenie tela chodkyne spod návesu
kamióna. Skutočnosť, že na inkriminovanom mieste došlo k zrážke chodkyne, je preukázaná záznamom

z dopravnej nehody a zápisnicou o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody. Predbežná správa zo
súdnej pitvy nebohej chodkyne zo dňa 25.8.2017, vypracovaná MUDr. Františkom Štullerom, PhD. a
Prof. MUDr. Františkom Novomeským, PhD. konštatuje, že v danom prípade sa jednalo o smrť násilnú,
ktorá je v priamej časovej a príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou - s prejdením tela ženy nákladným
motorovým vozidlom. Bezprostrednou príčinou smrti chodkyne bol traumaticko - hemoragický šok v

dôsledku mnohopočetných poranení nezlučiteľných so životom".

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom

súde.Odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a
predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie
veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní - v
prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil,

že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže
napadnutýrozsudokzrušiťlenpreto,žeodvolateľnazákladesvojhopresvedčeniahodnotítieistédôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

K výroku o treste

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste dospel k záveru, že trest odňatia slobody uložený
obžalovanému rozsudkom súdu prvého stupňa za daných okolností zodpovedá požiadavke primeranosti
- proporcionálnosti trestu.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho

zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného

činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa
(retribúcia).

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako
je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje
len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto
trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba

osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.

Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Tr. zák. (tzv.
remízu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností), zistil, že okresný súd uložil obžalovanému zákonný trest
odňatia slobody vo výmere 2 roky 6 mesiacov, teda v prvej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby
za trestný čin najprísnejšie trestný. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že medzi najzákladnejšie

zásady morálky človeka, založenej na elementárnom humanizme a súcite k inému, patrí povinnosť
poskytnúť potrebnú pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy
zdravia. Obžalovaný ako účastník dopravnej nehody túto elementárnu povinnosť si nesplnil a z miesta
nehody odišiel. V okolnostiach danej veci nielen z dôvodu individuálnej prevencie, ale aj z dôvodovgenerálnej prevencie je potrebné na obžalovaného pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia
slobody. Iný, miernejší druh trestu, ktorého uloženia sa obžalovaný domáhal v písomných dôvodoch
odvolania, v prípade obžalovaného neprichádzal do úvahy. Zákonným podmienkam zodpovedá aj

zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd nepochybil ani tým, že obžalovanému podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. uložil aj trest
zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 4 roky. Podľa názoru krajského súdu uloženie

nepodmienečnéhotrestuodňatiaslobodylenvkombináciistrestomzákazučinnostivedeniamotorových
vozidiel, ktorý patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany bezpečnosti cestnej premávky, splní účel
trestuvymedzenývustanovení§34Tr.zák.Týmjeochranaspoločnostipredpáchateľmitrestnýchčinov,
zabránenie odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a priviesť ho k tomu, aby viedol riadny život,
pričom uložený trest má správne výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Účelom trestu
zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá je tiež dočasné vyradenie páchateľa trestného činu z možnosti

vykonávať túto činnosť.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi

uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Ustanovenie § 39 Tr. zák. je jedným z prostriedkov individualizácie trestu a prejavom depenalizácie
Trestného zákona. Výnimočnosť použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. o znížení trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom vyplýva už zo samotného názvu tohto

ustanovenia. Nejde teda o pravidelný postup súdu a tiež preto jeho použitie nemôžu odôvodniť len
bežne sa vyskytujúce skutočnosti. Postup podľa § 39 Tr. zák. potom umožňuje riešiť situácie, keď trest
odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a
keď dolná hranica tohto trestu stanovená v zákone by bola pociťovaná ako prekážka brániaca uloženiu
primeranejšieho trestu.

Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré
majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a možnosti nápravy
páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré
sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia

výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup
pri ukladaní trestu. Medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu
pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku,
spáchanie trestného činu pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si páchateľ
nezavinil sám, a pod. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť (a ktoré by

umožňovali aplikáciu ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zák.), treba považovať okrem už uvedených prípadov
najmä skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú v zmysle ust. § 36 Tr. zák. významnými poľahčujúcimi
okolnosťami.

Za pomery páchateľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa

pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. Ide v podstate o pomery (rodinné, osobné), ktoré
existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu. Za takéto pomery treba považovať
predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých
osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a pod. Pomery páchateľa sú
teda okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré v rámci nebezpečnosti

činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.

Na rozdiel od obžalovaného, je krajský súd toho názoru, že v jeho prípade nie sú splnené zákonné
predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak
ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák. Je úplne bežné, že maloleté deti a manželka

výkonom nepodmienečného trestu obžalovaného trpia. Pokiaľ existuje takáto situácia aj v rodine
obžalovaného, nejde teda o žiadnu mimoriadnu situáciu, ktorá by bola v populácii neobvyklá, a preto
nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zníženie dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby pritrestnom čine, ktorý obžalovaný nepochybne spáchal, a preto odvolací súd pri svojom rozhodovaní o
druhu a výmere trestu odňatia slobody obžalovanému neaplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a
nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.