Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, June 3, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18C/50/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5109207624.33

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci

navrhovateľa: C. R., W.. XX.XX.XXXX, F. M. X, Ž., právne zast. Advokátska kancelária Mestická,
Slovíková, s.r.o. so sídlom Žilina, Hviezdoslavova 6, proti odporcovi: Start People s.r.o., so sídlom
Drieňová 1H, Bratislava, IČO: 35 726 768, právne zast. JUDr. Peter Joanidis, advokát so sídlom
Tomášikova 50/B, Bratislava, o náhradu mzdy,

r o z h o d o l :

Súd žalobný návrh o náhradu mzdy za obdobie od 07.06.2012 do 01.08.2015 zamieta.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom zo dňa 01.04.2009, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa

01.04.2009, domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a
aby odporca nahradil mu mzdu a trovy konania. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 26.05.2011 (l.č.
307) súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2009, doručené odporcom
navrhovateľovi dňa 25.02.2009, je neplatné. Po právoplatnosti tohto rozsudku súd rozhodoval o
náhrade mzdy. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 31.05.2012 potvrdil napadnutý
medzitýmny rozsudok. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2012.
Vzhľadom k tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2009, doručené odporcom

navrhovateľovi dňa 25.02.2009, je právoplatným rozhodnutím súdu určené za neplatné, súd sa ďalej
v konaní zaoberal zvyšnou časťou návrhu, a to náhradou mzdy, o čom rozhodol rozsudkom zo dňa
20.06.2013 (l.č. 605), voči ktorému bolo podané odvolanie, na základe čoho odvolací súd napadnuté
rozhodnutie uznesením zo dňa 30.09.2013 (l.č. 650) zrušil a vrátil na ďalšie konanie a výrok v časti,
ktorým súd žalobný návrh navrhovateľa zamietol, zostal nedotknutý. V zmysle intencií odvolacieho súdu
s poukazom na vzájomný návrh odporcu, súd rozsudkom zo dňa 22.05.2015 (l.č. 816) skončil pracovný
pomer navrhovateľa dňom nadobudnutia právoplatnosti toho rozsudku a zároveň rozhodol o náhrade

mzdy za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 a o náhrade za obdobie od 07.06.2012 do 22.05.2015,
t.j. do rozhodnutia súdu v zmysle intencií odvolacieho súdu. Vo zvyšnej časti súd žalobný návrh zamietol.
Rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním v časti 2.výroku ohľadom náhrady mzdy.

Odvolací súd rozsudkom z 30.11.2015 potvrdil výrok o náhrade mzdy za obdobie od 26.02.2009 do
06.06.2012 a vo zvyšnej časti nároku na náhradu mzdy zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok vo
výroku určenia pracovného pomeru zostal nedotknutý.

Následne na to súd nariadil pojednávania, na ktoré predvolal účastníkov konania a ich právnych
zástupcov riadne a včas, pričom postupoval v zmysle intencií Krajského súdu v Žiline. Súd vykonal
dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, vyjadrením sa právneho zástupcu navrhovateľaa odporcu, ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, ako aj nariadením znaleckého
dokazovania.

Po vydaných rozhodnutiach v spojení s rozhodnutiami odvolacieho súdu predmetom konania tak zostala
náhrada mzdy za obdobie od 07.06.2012, t.j. po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.06.2012. Navrhovateľ požadoval
náhradu mzdy od nasledujúceho dňa po právoplatnosti toho rozhodnutia z dôvodu, že odporca mu
neumožnil pracovať. Odvolací súd vyslovil, že nie je možné tieto dávky priznať ako opakujúce do

budúcna, ale maximálne ku dňu rozhodnutia súdu. Preto súd v napadnutom rozhodnutí zo dňa
22.05.2015 priznal túto náhradu do 22.05.2015.
Keďže rozhodnutím z 22.05.2015 bol pracovný pomer navrhovateľa u odporcu ukončený dňom
nadobudnutia právoplatnosti toho rozsudku (1.výrok) a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
01.08.2015, súd posudzoval nárok na náhradu mzdy len do 01.08.2015, t.j. do skončenia pracovného
pomeru.

Odvolací súd potvrdil správnosť aplikácie ustanovenia § 142 Zákonníka práce pre tento nárok ako nárok
na náhradu mzdy po skončení sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Taktiež odvolací súd
sa stotožnil aj s výškou nároku za obdobie do rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
t.j. do 06.06.2012.

Odporca nesúhlasil s týmto nárokom.

Z vykonaného dokazovania mal súd nepochybne preukázané, že navrhovateľ ako zamestnanec a

odporca ako zamestnávateľ uzavreli dňa 01.09.2004 pracovnú zmluvu na dobu určitú do 28.02.2005
s nástupom do práce dňa 01.03.2004 ako vedúci pobočky Žilina. Keďže súdu nebola predložená
žiadna listina preukazujúca zmenu pracovného pomeru z doby určitej a navrhovateľ pokračoval v
práci s vedomím odporcu, nastáva táto zmena podľa § 71 ods.2 Zákonníka práce, podľa ktorého
ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone

práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas,
ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak. Je nepochybné, že odporca listom zo dňa
25.03.2009 doručil navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.1 písm.b)
Zákonníka práce. Navrhovateľ listom zo dňa 26.02.2009 oznámil odporcovi, že nesúhlasí s okamžitým
skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní. (l.č. 14) Navrhovateľ zároveň oznámil

odporcovi listom zo dňa 09.03.2009, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zároveň žiadal priznať náhradu
mzdy, a to až do času, keď mu odporca umožní pokračovať v práci. (l.č. 15)
Právoplatným rozhodnutím bolo okamžité skončenie pracovného pomeru určené za neplatné.

Navrhovateľ si žalobným návrhom uplatnil náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku vo

výške 1.539,14 Eur mesačne od 26.02.2009 až do dňa, kedy mu odporca umožnil pokračovať v práci.
Odporca listom zo dňa 09.12.2010 určil, že priemerný zárobok pre výpočet náhrad v sume 8,1983 Eur/
hod, teda priemerný mesačný zárobok navrhovateľa činil 1.426,- Eur. (l.č. 198 obsahu spisu)
Dňa 19.07.2012 bol súdu doručený vzájomný návrh na rozhodnutie súdu o skončení pracovného
pomeru navrhovateľa, pretože nemožno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby

navrhovateľa naďalej zamestnával. (l.č. 404) Svoje podanie doplnil podaním doručeným súdu dňa
08.08.2012, v ktorom žiada rozhodnúť, že pracovný pomer navrhovateľa skončil ku dňu 25.02.2009,
t.j. ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a alternatívne navrhol skončiť
pracovný pomer ku dňu určenom súdom. (l.č. 442-443) Podľa názoru odporcu sú dané dôvody, pre
ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a

tieto dôvody spočívajú v osobe navrhovateľa, jeho správania sa, jeho charakterových vlastnostiach,
postoja navrhovateľa k práci, ochote/neochote rešpektovať a plniť pokyny nadriadených, flagrantnej
antipatie navrhovateľa ku konateľovi a zároveň jedinému spoločníkovi odporcu a celkového konania
navrhovateľa, a to nielen v období pred 25.02.2009, ale aj po tomto období, ako aj počas samotného
priebehu konania a jednotlivých pojednávaní vo veci samej.

Predmetom nasledujúceho konania vzhľadom na právoplatné medzitýmne rozhodnutie zostala len
náhrada mzdy spolu so vzájomným návrhom odporcu, ktorým žiadal, aby súd rozhodol, že pracovný
pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č.1/ a 2/ skončil,
pretože nie je možné spravodlivo požadovať od odporcu, aby naďalej zamestnával navrhovateľa, a to spoukazomna§81a§82Zákonníkapráce.(neodovzdanieaneoprávnenépoužívanieosobnéhovozidla,
telefónu, mailová korešpondencia navrhovateľa s nadriadenými, písomné upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny, navrhovateľ prejavoval svoje flagrantné nevraživé správanie voči konateľovi

odporcu, zjavnú antipatiu,...) /V tejto súvislosti súd poukázal, že správanie bolo obdobné na obidvoch
stranách, nielen zo strany navrhovateľa./
Právny zástupca odporcu uviedol, že jeden z najdôležitejších dôvodov týkajúce sa vzájomného návrhu,
sú navrhovateľove práce alebo pracovanie v prospech primárnej konkurencie spoločnosti odporcu, a to
spoločnosť K. W.. Správne poukázal na to, že je irelevantné, či tieto práce boli na základe pracovného

pomeru alebo na základe dohody o vykonávaní prác mimo pracovného pomeru.
Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pracovný pomer končí dňom nadobudnutia
právoplatnosti daného rozhodnutia, t.j. 01.08.2015, a to z dôvodov, že by nebolo možné na
zamestnávateľovispravodlivopožadovať,abynaďalejzamestnávalzamestnanca,atojednakzdôvodov
správania navrhovateľa voči odporcovia, ako aj z dôvodu vykonávania prác u konkurencie, a to napriek
výslovnému zákazu v pracovnej zmluve.

Súd pracovný pomer skončil, teda vyhovel vzájomnému návrhu odporcu a rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 01.08.2015 bez toho, aby bola táto časť rozhodnutia napadnutá odvolaním.

Súd posudzoval nárok na náhradu mzdy za obdobie od 07.06.2012 v zmysle intencií odvolacieho súdu.

VďalšomkonanínavrhovateľpredložilsúdučestnéprehlásenieK.L.zodňa08.03.2016,ktoráprehlásila,
že od 19.08.2003 do 01.08.2005 bola u odporcu štatutárnym zástupcom a počas tohto obdobia si
navrhovateľ plnil svoje pracovné úlohy svedomito a zodpovedne a že ju osobne informoval o tom, že
popri pracovnom pomere u odporcu chce vykonávať v r. 2004 a 2005 činnosť pre spoločnosť K. W.,
L..C..I.., s čím súhlasila, nakoľko to nemalo vplyv na vykonávanie jeho hlavného pracovného pomeru.

Ďalej prehlásila, že navrhovateľ bol nekonfliktný.

Súd zároveň K. L. vypočul aj ako svedkyňu dňa 03.06.2016.
Svedkyňa potvrdila, že dané prehlásenie bolo vyhotovené po telefonickej žiadosti navrhovateľa a v

písomnej forme jej bolo predložené na podpis. Teda je zrejmé, že svedkyňa toto prehlásenie nevytvorila,
bolo vytvorené a následne predložené zo strany navrhovateľa.
Súd poukazuje na to, že hoci konanie trvá od 01.01.2009 s tým, že v priebehu konania bol podaný
vzájomný návrh a zo strany odporcu bolo poukazované na to, že navrhovateľ pracoval u konkurencie,
hoci to mal zmluvne zakázané, navrhovateľ predložil čestné prehlásenie K..L. až na pojednávaní dňa

06.05.2016,ktorýmpopieraltvrdeniaodporcu,hocianilenodvolanievočiskončeniupracovnéhopomeru
práve z dôvodu výkonu prác pre konkurenčnú firmu, nepodal.
Teda právoplatne bolo súdom rozhodnuté o skončení pracovného pomeru z dôvodov správania sa
navrhovateľa k odporcovi a z dôvodu vykonávania práce u konkurencie.
Svedkyňa potvrdila, že zo strany navrhovateľa išlo len o jednorazovú informáciou danej práci, nie o

žiadosť o súhlas k tomu. Nevedela bližšie uviesť obdobie, kedy presne k tomu malo dôjsť a kedy mali
byť práce vykonávané.
Súd poukazuje na to, že nie je možné opomenúť výslovný zákaz daný v pracovnej zmluve a ohľadom
výnimky pre navrhovateľa nedošlo k žiadnej zmene pracovnej zmluvy, nedošlo k žiadnemu písomnému
súhlasu.

Podľa čl. IX., bod 2 pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.2004 zmluvu možno meniť a dopĺňať po vzájomnej
dohode zmluvných strán výlučne formou písomného dodatku k tejto zmluve.

K žiadnej takej zmene však nedošlo.

Navrhovateľ tvrdil, že v danej spoločnosti nevykonával konkurenčný predmet, avšak napriek jeho
tvrdeniam rozsudok v tej časti nenapadol, nenamietal, hoci to bol dôvod skončenia pracovného pomeru
súdom.
Je nepochybné, že navrhovateľ v priebehu konania tvrdil viaceré verzie ohľadom výkonu daných prác
u konkurencie:

- na pojednávaní konanom dňa 30.05.2013 na výslovnú otázku súdu, či pracoval alebo nepracoval v
prospech spoločnosti K. W., uviedol, že on tam nepracoval, že pracovala tam jeho priateľka p. L., avšak
na neho boli papiere, ona fyzicky pracovala.- Následne na ďalšom pojednávaní však uviedol, že on tam vlastne pracoval a že vykonával tieto práce,
nejaké manipulačné práce v prospech konkurencie.
- A až v 05/2016 predložil súdu čestné prehlásenie K..L., že oznámil odporcovi, že bude pracovať v danej

spoločnosti. Teda najprv tvrdil, že tam nepracoval a o niekoľko rokov sám predložil súdu prehlásenie
tvrdiace opak jeho výslovných tvrdení.
Bez ohľadu na to, aká je realita, či papierovo to bolo na navrhovateľa a fyzicky pracovala jeho
družka, či pracoval on, či to bolo v pracovnom pomere alebo na dohodu, tak takéto konanie treba v
zmysle v tom čase, kedy tieto práce, teda podľa listín predložených spol. K. W. a potvrdení sociálnej

poisťovne, hodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami pracovnej zmluvy, ktorú mal
navrhovateľ uzavretú s odporcom. Ide o pracovnú zmluvu zo dňa 01.09.2004, v zmysle ktorej boli
uvedené konkurenčné klauzuly:
- ustanovenie čl. 6 ods. 1 písm. h): kedy zamestnanec, teda navrhovateľ, pred zahájením rokovaní
o akomkoľvek ďalšom zamestnaní, prípadne pred začatím vlastnej podnikateľskej činnosti, kedy by
mohlo dôjsť ku konfliktu záujmov vo vzťahu k predmetu podnikania zamestnávateľa, prekonzultovať tieto

skutočnosti so zamestnávateľom, o prekonzultovaní musí byť spísaný záznam s uvedením predmetu
rokovania a stanovisko.
- ustanovenie čl. 6 ods. 1 písm. i) pracovnej zmluvy: bol povinný navrhovateľ písomne oznámiť
zamestnávateľovi akékoľvek iné zárobkové aktivity pochádzajúce z činnosti obdobnej alebo totožnej
s predmetom podnikania zamestnávateľa, a to v lehote do jedného mesiaca po vzniku nároku

zamestnanca.
- Podľa odseku 2, čl. 6 pracovnej zmluvy zamestnanec nesmie vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá
je zhodná alebo obdobná s predmetom činnosti zamestnávateľa.
- Podľa odseku 3 porušenie povinnosti uvedenej v ods. 1, pod písmenom h), i), ako aj v odseku 2, podľa
tohto článku zmluvy sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré je zamestnávateľ

oprávnený v zmysle § 68 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce okamžite skončiť pracovný pomer.

V konaní do predloženia čestného prehlásenia, t.j. do 06.05.2016, bolo preukázané, že navrhovateľ
nikdy neinformoval odporcu, že by mal iné zárobkové aktivity, ani o ďalšom zamestnaní s tým, že sa
tam hovorí o zamestnaní, tak je jasné, že je irelevantné pre posúdenie tejto povinnosti navrhovateľa, či

išlo o pracovný pomer trvalý alebo či išlo o nejaké výkonné dohodárske činnosti ako v tomto prípade,
hovorí sa o ďalšom zamestnaní. Čiže navrhovateľ neinformoval, neprekonzultoval, žiadny záznam nebol
ani prerokovaný, ani stanovisko zamestnávateľa nebolo dané, písomne neoznámil nič navrhovateľ, hoci
bol si vedomý týchto obmedzení pre neho vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a tak isto si bol vedomý aj
konzekvencií pri porušení priamo vyplývajúcich z pracovnej zmluvy.

Pokiaľ by aj skutočne nešlo o konkurenčný predmet vykonávaný v spol. K. W., tak je zrejmé, že
navrhovateľ bol povinný písomne oznámiť každú prácu odporcovi, ktorý mal dať k tomu stanovisko.
Súd poukazuje na to, že tieto skutočnosti nielenže boli preukázané, ale aj konštatované v rozsudku
tunajšieho súdu zo dňa 22.05.2015, ktorý v časti skončenia pracovného pomeru z daných dôvodov,
nadobudol právoplatnosť a v tej časti rozhodnutie nebolo ani napadnuté opravným prostriedkom.

Súd čestné prehlásenie K. L., ktorá už pre odporcu nepracuje, ako aj jej výpoveď, vyhodnotil ako
nehodnoverný dôkaz a účelový, nakoľko svedkyňa si jednak nepamätala na bližšie okolnosti, zároveň
prehlásenie síce podpísala, ale nepochybne bolo predpripravené navrhovateľom. Zároveň o takom
dôkaze navrhovateľ nikdy nič neuviedol v priebehu celého konania, dokonca ani v čase konania
o vzájomnom návrhu odporcu. Tento dôkaz označil až po právoplatnosti rozhodnutia o skončení

pracovného pomeru a je ťažko uveriť, že práve teraz, po toľkých rokoch a po toľkom vykonávanom
dokazovaní, si navrhovateľ až teraz spomenul, že K..L. informoval o výkone prác u konkurencie. Zároveň
je nutné zdôrazniť, že keby aj skutočne informoval, nešlo ani o písomné oznámenie, ani o žiadosť na
súhlas s tým, či výnimku, alebo zmenu pracovnej zmluvy vzhľadom na vyššie citovaný článok pracovnej
zmluvy, preto aj prípadné iba informovanie je nepostačujúce vzhľadom na výslovný zákaz pracovnou

zmluvou, pričom navrhovateľ pôvodne tvrdil, že tam nepracoval a zrazu o 3 roky si spomenul, že o tom
dokonca odporcu aj informoval.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zistené v priebehu dokazovania, súd posúdil, že
ide o závažné okolnosti spočívajúce v osobe zamestnanca k celkovému vzťahu zamestnanca k
zamestnávateľovi. Odporca bol vo vedúcej funkcii, bol si vedomý svojich povinností, no napriek

tomu a napriek ustanoveniam pracovnej zmluvy, ktorú uzavrel, pracoval, resp. spolupracoval s inou
spoločnosťou, ktorá je vo vzťahu s odporcom konkurenčným subjektom, a to bez ohľadu na to, čo
navrhovateľ vykonával pre danú spoločnosť a akým spôsobom. Jednoznačne mu to pracovná zmluva
nedovoľovala, resp. prikazovala určité povinnosti, ktoré nesplnil. Dokonca navrhovateľ si ohľadomdaných skutočností značne rozporoval, čo vyplýva z vyššie uvedeného, keďže najprv tvrdil, ž nikdy
nepracoval v spol. K. W., že on tam nepracoval, že pracovala tam jeho priateľka p. L.Ň., avšak na
neho boli papiere, ona fyzicky pracovala a následne uviedol, že on tam pracoval a že vykonával

nejaké manipulačné práce v prospech konkurencie. Následne predložil čestné prehlásenie K..L., že ju
informoval ohľadom prác u konkurencie, o ktorých najprv pred súdom tvrdil, že nikdy ich nevykonával.
Teda výpoveď navrhovateľa je značne rozporujúca a pochybná.

Právoplatným súdnym rozhodnutím bolo zajudikované, že nemožno od odporcu spravodlivo požadovať,

aby navrhovateľa naďalej zamestnával, a to jednak z dôvodov správania sa navrhovateľa, ako aj z jeho
výkonu prác u konkurencie.
Preto ďalšie tvrdenia navrhovateľa o opaku po právoplatnosti tohto rozhodnutia sú neskoré, neboli
podané včas, a vyvolávajú pochybnosti o pravdivosti predložených „dôkazov“ a keďže boli predložené až
so značným odstupom času práve zavinením navrhovateľa, ktorý z neznámych dôvodov ich nepredložil
skôr, nemožno na ne prihliadať, práve z dôvodu už právoplatného rozhodnutia o skončení pracovného

pomeru s uvedených dôvodov, ktoré v tej časti nebolo napadnuté odvolaním.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že súd skončil pracovný pomer aj z dôvodov správania sa
navrhovateľa, pričom z odôvodnenia právoplatného rozhodnutia o skončení pracovného pomeru v
danej časti vyplýva, že bolo preukázané, že navrhovateľ nemal profesionálny prístup ku kolegom ako
spolupracovníkom, keďže s nimi nie vždy adekvátne komunikoval. (napr. svedkyňa A..Š. - ako priama

podriadená navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ bol k podriadeným v rámci komunikácie náladový.
Svedkyňa H..N. ako priama podriadená navrhovateľovi taktiež potvrdila zmenu v správaní navrhovateľa,
bol arogantný a zadával úlohy iným aj také, ktoré predtým nezadával a urobil ich on. Svedok Q.
uviedol taktiež konflikt s navrhovateľom, keďže požadoval od neho údaje, ktoré mu nedal. Dokonca z
predložených listín bolo zistené, že odporca navrhovateľovi oznamoval porušenie pracovnej disciplíny.

(l.č. 257,...)

Zo zistených skutočností v rámci vykonaného dokazovania a to predovšetkým v ďalšom konaní po
zrušení rozhodnutia odvolacím súdom, súd dospel k záveru, že sú dané vyššie uvedené skutočnosti,
pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával,

a to práve s poukazom na to, že navrhovateľ preukázateľne spolupracoval s konkurenčnou firmou počas
jeho pracovného pomeru u odporcu ešte pred okamžitým skončením pracovného pomeru, hoci v zmysle
pracovnej zmluvy to nebolo prípustné, pričom si nesplnil povinnosti voči odporcovi ako zamestnávateľovi
a nič mu ani neoznámil. Z toho dôvodu by bolo nespravodlivé od odporcu požadovať, aby navrhovateľ
naďalej zamestnával vzhľadom na jeho prístup k zamestnávateľovi a jeho ďalšie konanie s poukazom na

konanie navrhovateľa vo vzťahu ku konkurencii. Preto súd tak rozhodol v rozhodnutí zo dňa 22.05.2015
o skončení pracovného pomeru.

Uvedené konštatovanie potvrdil aj odvolací súd.

Podľa § 142 Zákonníka práce
(1) Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na
strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo
inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí
mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

(2) Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu
zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50% jeho priemerného zárobku.
(3) Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú
uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.

(4) Ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové
dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o inú prekážku v práci
na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou
najmenej 60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím
zamestnávateľa.

Ak bol neplatne skončený pracovný pomer so zamestnancom a pracovný pomer naďalej trvá a ak
zamestnávateľ po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeruneprideľuje v rozpore s ustanovením § 35 ods.1 písm.a) Zákonníka práce zamestnancovi prácu, má
zamestnanec nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods.3 Zákonníka práce, prípadne tiež na náhradu
škody. (21Cdo 700/2001)

Po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo určené neplatné skončenie pracovného pomeru, vzájomné
práva a povinnosti sa opäť riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Ak
zamestnávateľ ani po právoplatnosti takého rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
nepripustil zamestnanca k práci, teda neprideľuje mu prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku
na strane zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce, a preto zamestnancovi po dobu, kedy mu

zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí mu náhrada mzdy a túto náhradu nie
je možné znížiť, resp. nepriznať vôbec, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. Zamestnanec si môže
uplatňovať nárok na náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce. Teda ak zamestnávateľ neplatne
skončil pracovný pomer a pracovný pomer naďalej trvá a ak zamestnávateľ po právoplatnosti takého
rozhodnutia neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, zamestnanec má nárok na
náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce. (Cpjn 4/2004, S III str. 147, ...)

Súd je viazaný názorom odvolacieho súdu a je povinný postupovať v zmysle jeho intencií, aj keď
prvostupňový súd bol v rozhodnutí z 22.05.2015 iného názoru.
Podľa názoru odvolacieho súdu totiž iná situácia nastala po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi, teda po dni 06.06.2012. Vzhľadom na právoplatný

výrok o skončení pracovného pomeru odporcu s navrhovateľom z dôvodov tých, že nemožno
od odporcu spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - navrhovateľa naďalej zamestnával, sa javí
nelogické, aby za toto obdobie poskytoval náhradu mzdy. Aj keď súd poukázal na ust. § 142 ods.
3 Zákonníka práce, nejedná sa už o nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, nakoľko o
tom bolo právoplatne rozhodnuté a platí fikcia, že pracovný pomer naďalej trvá a vzájomné práva

a povinnosti účastníkov pracovného pomeru sa spravujú opäť len pracovnou zmluvou a príslušnými
pracovnoprávnymi predpismi. Z hľadiska existencie prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť
prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto
skutočnosti môže alebo nemôže zamestnávateľ ovplyvniť. Pokiaľ však prvostupňový súd už právoplatne
rozhodol o tom, že nemožno spravodlivo žiadať od odporcu, aby napriek rozhodnutiu o neplatnom

skončení pracovného pomeru naďalej navrhovateľa zamestnával, je nutné skúmať, či poskytnutie
náhrady mzdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Zákonník práce vo viacerých prípadoch poukazuje
na dobré mravy, napr. v čl. 2 je uvedené, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (obdobne § 13 ods. 3

Zákonníka práce).
Pokiaľ teda na jednej strane súd uznal dôvody vzájomného návrhu odporcu a rozhodol, že nemožno od
neho spravodlivo požadovať, aby po rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru naďalej
navrhovateľa zamestnával, bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby mu mal odporca naďalej platiť
náhradu mzdy (súd uznal nemožnosť ďalej zamestnanca zamestnávať, formálne je teda vytvorená

prekážka v práci, pretože mu zamestnávateľ prácu neprideľuje, avšak takýto stav umožňuje samotný
Zákonník práce v ust. § 79 ods. 1 tým, že ak sú na to dôvody, nemožno splnenie týchto podmienok
(naďalej zamestnanca zamestnávať) od zamestnávateľa žiadať).
Formálne teda existuje prekážka o výkone práce na strane zamestnávateľa, avšak v tomto konkrétnom
prípade súd rozhodol o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo žiadať, aby zamestnanca ďalej

zamestnával. Aj keď pracovný pomer podľa výroku súdu skončil až právoplatnosťou rozsudku v tejto
časti, nič to nemení na tom, že za obdobie, kedy "nebolo spravodlivé" zamestnanca ďalej zamestnávať,
aby mu za toto obdobie bola poskytnutá náhrada mzdy.
Uvedené konštatoval aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí v danej veci.

Podľa článku 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so
súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov
v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon,
osobitnýpredpisalebomedzinárodnázmluva,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná,neustanovujeinak.

Výkonprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahovmusíbyťvsúladesdobrýmimravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.Vykonané dokazovanie súd považoval za dostatočné pre hodnoverné zistenie skutkového stavu, pričom
vo veci konal v zmysle intencií odvolacieho súdu v súlade s jeho názorom.
Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné
ustanovenia súd posúdil, že vzhľadom na dôvody skončenia pracovného pomeru, by bolo v rozpore
s dobrými mravmi priznať navrhovateľovi náhradu mzdy, keďže súd už právoplatne posúdil, že by
bolo nespravodlivé požadovať od odporcu zamestnávať navrhovateľa, súd teda uznal nemožnosť ďalej
navrhovateľa zamestnávať a bolo by v rozpore s dobrými mravmi mu priznať náhradu mzdy za dané

obdobie.
Keďže pracovný pomer skončil dňa 01.08.2015, a predmetom konania bola náhrada mzdy za obdobie
od 07.06.2012, súd vo výroku špecifikoval obdobie od 07.06.2012 do 01.08.2015, nakoľko po tomto
dátume už nie je možné posudzovať nárok na náhradu mzdy, keďže pracovný pomer tým dňom skončil.

Zároveň súd poukazuje na to, že pokiaľ odporca požadoval nepriznať náhradu mzdy vôbec a aby v
zmysle ust. § 79 nepriznal náhradu mzdy v rozsahu zákonného znenia ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce,
predmetom tohto konania už nie je náhrada mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, ale iba podľa § 142
Zákonníka práce, s čím sa aj odvolací súd stotožnil a nejaké návrhy na nepriznanie náhrady mzdy, či jej
prípadné zníženie, sú len obrana odporcu, nie vzájomný návrh v tejto časti.

Čo sa týka trov konania, súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne v lehote do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to v zmysle § 151 ods.3 O.s.p., podľa ktorého v
zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov

uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane
s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to v
tomto prípade z dôvodov uplatnených viac nárokov a viac vydaných rozhodnutí. (medzitýmny rozsudok,
vzájomný návrh, viaceré nároky na náhradu mzdy, odvolania,...)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz

neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods.1 O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát,h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods.1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len

vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej,

odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods.2 O.s.p. ustanovenie § 205a ods.1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden

rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).