Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 5, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžk/41/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200185
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3019200185.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu):
Ing. Igor Smatlánek AUTOTRANSPORT, IČO: 17 560 551, J. Zemana 2355/59, Trenčín, zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., IČO: 36 837 857, Piaristická 46/276, Trenčín, proti
žalovanému: Mesto Trenčín, IČO: 00 312 037, Mierové námestie 2, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti
opatrenia žalovaného č. UM/2019/33772/9633/ksl zo dňa 13. februára 2019, v konaní o kasačnej

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/81/2019-39 zo dňa 25. júna
2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/81/2019-39 zo dňa 25. júna 2019 z a m i e t a.

Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok (,,SSP“) odmietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti opatrenia
žalovaného č. UM/2019/33772/9633/ksl zo dňa 13. februára 2019, ktorým žalovaný podľa § 3 ods. 2,
§ 16 a § 22 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej aj len ,,cestný
zákon“), § 126 ods. 1, § 140a ods. 1 písm. a) a § 140b zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj len ,,stavebný zákon“), na základe predloženej
projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie, nesúhlasil s realizáciou stavby.

2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 7 písm. e) a § 140b stavebného
zákona uviedol, že napadnuté opatrenie nie je samostatne spôsobilým predmetom súdneho prieskumu
zákonnosti na základe žaloby, keďže má predbežný charakter a jeho zákonnosť sa preskúmava až v

spojení s konečným rozhodnutím. Nejde o meritórne rozhodnutie/opatrenie, ktorým by boli založené,
zmenené alebo zrušené konkrétne práva alebo povinnosti účastníka správneho konania, a teda nejde
ani o rozhodnutie/opatrenie, ktoré by mohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
správneho konania. Predmetné opatrenie predbežnej povahy by bolo preskúmateľné v spojení s
rozhodnutím vo veci samej, ak mohlo mať vplyv na zákonnosť administratívneho rozhodnutia vo veci.
3. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ zastúpený advokátkou včas kasačnú sťažnosť a navrhol, aby

kasačný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalovaného
zaviazal k náhrade trov konania voči sťažovateľovi v plnom rozsahu. Kasačnú sťažnosť odôvodňoval
§ 440 ods. 1 písm. f) až h) SSP.

4. Namietal nesprávnosť záveru o predbežnej povahe dotknutého opatrenia a o tom, že jeho zákonnosť
môže byť skúmaná v spojení s meritórnym rozhodnutím, keďže v prejednávanej veci by takým

rozhodnutím bolo rozhodnutie o odstránení stavby. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR v
súvislosti s tým, že za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakteromrozhodnutia, vydané príslušným orgánom verejnej správy ako predaplikačné akty správnych aktov
uvedené v § 3 ods. 7 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej aj len ,,správy
poriadok“). Aj keď sa na proces vydávania nevzťahuje citované ustanovenie správneho poriadku, platí,

že sa primerane použije aj v prípade vydávania stanovísk. Namieta, že mu nebolo zaslané vyjadrenie
žalovaného k žalobe pred vydaním napadnutého uznesenia, ktoré mu bolo zaslané až deň nasledujúci
po vydaní napadnutého uznesenia. V závere poukázal na čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého z
právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Dotknuté opatrenie sa dotýkalo základných práv sťažovateľa (čl. 20 Ústavy SR) a preto krajský súd

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

5. Okrem uvedeného sa v sťažnosti vyjadril k vyjadreniu žalovaného k žalobe. K námietke zmeškania
lehoty odôvodnenej dátumom prevzatia žalobcom uviedol, že v zmysle § 73 ods. 1 prvá veta SSP,
pokiaľ je účastník zastúpený, doručuje sa písomnosť len tomuto. Spochybnil argumentáciu žalovaného

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/6/2016 zo dňa 08.11.2017, keďže tento bol vydaný za
účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a teda bol už prekonaný a je neaplikovateľný
za účinnosti SSP. Podľa sťažovateľa, žalovaný svojím vyjadrením ovplyvnil rozhodnutie krajského súdu.

6. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu. Opätovne poukázal na to, že záväzné stanovisko je opatrením predbežnej povahy a
preskúmateľné bude až v spojení s meritórnym rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru
Najvyššieho súdu SR. K sťažovateľovej argumentácii vo vzťahu k judikatúre Ústavného súdu SR v
súvislosti s tým, že za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom
rozhodnutia uviedol, že ide o obsahovo a formálne iné opatrenia, ktoré majú odlišnú právnu povahu.

S poukazom na § 106 ods. 1 SSP vo vzťahu k námietke nezaslania vyjadrenia uviedol, že krajský
súd nemal povinnosť oboznámiť sťažovateľa s obsahom vyjadrenia k žalobe, keďže meritórne rozhodol
o odmietnutí žaloby pre nespôsobilý predmet súdneho prieskumu. K namietanému zásahu do práva
vlastniť majetok uviedol, že sťažovateľ nekonkretizoval, akým spôsobom malo záväzné stanovisko
zasiahnuť do tohto jeho páva. Vzhľadom na uvedené navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako

nedôvodnú podľa § 461 SSP.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v
zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a podľa § 461

SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

8. Podľa § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a
opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za
následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.

9. Podľa § 140b ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) záväzné stanovisko je na účely konaní podľa tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo
iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je
ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny

orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými
stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.

10. Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že krajský súd sa s danou vecou dostatočne vysporiadal,
racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové závery, a preto sa kasačný súd v plnej

miere stotožňuje s odôvodnením krajského súdu a poukazuje na bod 5 napadnutého uznesenia,
kde krajský súd správne konštatoval, že v danom prípade sa žalobca domáhal zrušenia opatrenia
- záväzného stanoviska žalovaného ako cestného správneho orgánu k stavbe „Servis nákladných
vozidiel“ Trenčín - Záblatie č. UM/2019/33772/9633/ksl zo dňa 13. februára 2019 vydaného podľa
ustanovenia § 140b ods. 1 stavebného zákona, ktoré je jedným z podkladov pre vydanie konečného

rozhodnutia (územné rozhodnutie v územnom konaní, resp. stavebné povolenie v stavebnom konaní) a
tak nie je samostatne spôsobilým predmetom súdneho prieskumu zákonnosti na základe žaloby.11. Kasačný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v zmysle ktorej záväzné
stanovisko dotknutého orgánu nepodlieha súdnemu prieskumu, keďže ide o opatrenie, ktorým nebolo
trvalým spôsobom zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu, a preto až konečné meritórne rozhodnutie

vo veci samej, vydané v územnom, príp. stavebnom konaní, bude následne možné podrobiť súdnemu
prieskumu správnym súdom (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 8Sžk/4/2018,
3Sžo/45/2014, 3Sžp/3/2012, 3Sžp/9/2011).

12. K námietke nedodržania kontradiktórnosti z dôvodu nezaslania vyjadrenia žalovaného k žalobe

kasačný súd uvádza, že túto v prejednávanej veci vyhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade je potrebné
prihliadnuť na skutočnosť, že krajský súd napadnutým uznesením odmietol žalobu pre nespôsobilý
predmet súdneho prieskumu a v tejto súvislosti je potrebné prihliadať na skutočnosť, že kontradiktórnosť
nemá tzv. absolútny charakter. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj len ,,ESĽP“) vo svojej judikatúre
pripúšťa, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od
špecifických okolností prejednávanej veci (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej

republike z 28. júna 2016, Vokoun proti Českej republike z 03. júla 2008). Podľa judikatúry ESĽP, v
niektorých výnimočných prípadoch neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní
a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.
Uvedené prichádza do úvahy v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ
v skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený právny prístup

nedával priestor na ďalšiu diskusiu (rozsudok ESĽP vo veci Čičmanec proti Slovenskej republike, bod
60). Ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu
nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to znamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad
na výsledok sporu alebo nie (rozsudok ESĽP vo veci Verdú proti Španielsku z 15. februára 2007, bod
25). Uvedené závery vyplývajú aj z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález Ústavného súdu SR sp.

zn. IV. ÚS 416/2018 zo dňa 17. januára 2019).

13. Aplikujúc mutatis mutandis judikatúru uvedenú v bode 12 tohto uznesenia vo vzťahu k
prejednávanej veci kasačný súd konštatuje, že vyjadrenie žalovaného k žalobe síce predstavovalo
právnu argumentáciu, avšak aj s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru viažucu sa k povahe a s tým

spojenej nemožnosti súdneho prieskumu opatrenia, ktoré sťažovateľ napádal žalobou, právne závery,
ku ktorým krajský súd v napadnutom uznesení dospel, nemajú takú povahu, že by dávali priestor na
ďalšiu diskusiu. Stanovisko sťažovateľa k argumentácii uvedenej vo vyjadrení žalovaného by preto aj
tak nemohlo mať zásadný vplyv na výsledok konania. V praxi by tak zrušenie napadnutého uznesenia
a vrátenie veci krajskému súdu bolo len výlučne formalistické a viedlo by k tomu istému výsledku - teda

k odmietnutiu žaloby pre nespôsobilosť predmetu súdneho prieskumu.

14. Podľa § 27 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
„SSP“)pripreskúmavanízákonnostirozhodnutiaorgánuverejnejsprávyaleboopatreniaorgánuverejnej
správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej

správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie
vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie
alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Ak orgán
verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v konaní pred správnym súdom
žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c).

15. Dôvodom, pre ktorý sa záväzné stanoviská podľa § 140b ods.1 stavebného zákona preskúmavajú
až v spojení s konečným meritórnym rozhodnutím je skutočnosť, že samostatný prieskum každého zo
záväzných stanovísk v rámci stavebného, resp. územného konania by viedol k rozpadu (atomizácii)
stavebného konania na množstvo parciálnych súdnych prieskumov zákonnosti. V danom prípade sa

uskutočňuje súdny prieskum zákonnosti až v spojení s konečným rozhodnutím v zmysle § 27 ods. 1 SSP.

16. O trovách kasačného konania najvyšší súd rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods.
1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu
v kasačnom konaní a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

17. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0.
Dôvodom, pre ktorý sa záväzné stanoviská podľa § 140b ods. 1 stavebného zákona preskúmavajú
až v spojení s konečným meritórnym rozhodnutím je skutočnosť, že samostatný prieskum každého zozáväzných stanovísk v rámci stavebného, resp. územného konania by viedol k rozpadu (atomizácii)
stavebného konania na množstvo parciálnych súdnych prieskumov zákonnosti. V danom prípade sa
uskutočňuje súdny prieskum zákonnosti až v spojení s konečným rozhodnutím v zmysle § 27 ods. 1 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.