Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/297/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717203928
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2717203928.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov:

Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: Y. X., nar. X.X.XXXX, bytom U. Z.
XX, B., právne zastúpený: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti
žalovanej:Všeobecnáúverovábanka,a.s,sosídlomMlynskénivy1,Bratislava,IČO:31320155,právne
zastúpený: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, IČO: 36 857 513, o
zaplatenie 661,47 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 4. júla
2019, č.k. 5Csp/108/2017-109, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 661,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 661,47
eur od 03.01.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom
rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, tretím
výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Skalica

39,50 eur titulom súdneho poplatku do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 3, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 písm. d) zákona č.
250/2007 Z.z., § 2 ods. 2 , § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 44 ods. 2, § 46 ods. 2, § 52 ods. 1, 2,
3, 4, § 53 ods. 1, ods. 3, ods. 4 písm. a), h), k), ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 102, §
103,§107ods.1,ods.2,§451ods.1,2,§454,§455ods.1,2,§456,§458ods.1,2,3,§459,§517ods.
2, § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čl. 3b ods. 1 smernice č. 13/1993 Rady EHS, § 1 ods. 2, § 9

ods. 1, ods. 2 písm. j), k), § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 137 písm.
c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, čl. 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. apríla 2015 sp.zn. 3MCdo/14/2014 a vecne tým, že
súd prvej inštancie posudzoval obsah jednotlivých listinných dôkazov, vyhodnocoval ich jednotlivo i vo
vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie sa najskôr vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesol
žalovaný. Žalobca podal žalobu dňa 7.6.2017, čo znamená, že súd prvej inštancie skúmal, či sú splnené
podmienky premlčania úhrad z uzavretej zmluvy pred dňom 7.6.2014 (objektívna trojročná premlčacia

doba v zmysle § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka). Platby realizované pred dňom 7.6.2014
by boli premlčané. Vzhľadom k tomu, že žalobca uhradil žalovanému po dni 7.6.2014 sumu 690,47 eur,
táto suma nie je premlčaná v objektívnej trojročnej premlčacej dobe. Žalobca na pojednávaní uviedol,
že o možnosti vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedel od svojej známej, ktorá mu poradila, abyoslovil právnikov v Hlohovci, čo urobil, a títo mu po preštudovaní materiálov ohľadne jeho úverovej
zmluvy oznámili, že platil poplatky, o ktorých nevedel a následne tak až na základe oznámenia právneho
zástupcu v máji 2017získal skutočnú vedomosť, teda pred podpísaním splnomocnenia na zastupovanie

právnemu zástupcovi v tomto súdnom spore, t.j. 18.5.2017. Táto skutočnosť vyplýva z jeho výpovede
a z podpísaného splnomocnenia na zastupovanie. Práve od právneho zástupcu sa žalovaný dozvedel
o vzniku bezdôvodného obohatenia a z akého dôvodu vzniklo (platby zo zmluvy ktorá je predmetom
sporu) a že práve žalovaný sa na jeho úkor obohatil tým, že mu žalobca uhradil splátky celkovo naviac
v sume 783 eur (podľa textu žaloby). Potom odo dňa 18.5.2017 plynula žalobcovi dvojročná subjektívna

premlčacia lehota na uplatnenie nároku v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobu
žalobca podal dňa 7.6.2017, žalobu podal počas plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty a
preto pohľadávka uplatnená žalobcom v sume 661,47 eur nie je premlčaná, nakoľko bola na súde prvej
inštancie uplatnená pred uplynutím objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. V ďalšom sa súd prvej
inštancie zaoberal oprávnenosťou pohľadávky uplatnenej v tomto konaní. Súd prvej inštancie ustálil, že
právny vzťah medzi účastníkmi založený Zmluvou o aktivácii pôžičkovej karty Quatro č. 0035398063 zo

dňa 9.8.2010 (schválenie žiadosti - akceptácia) je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. S poukazom na vyššie uvedené
a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava,
ktorou v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, súd

prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie v rámci
výkladu (aplikácie) noriem občianskeho práva vyhodnocoval medze aplikácie zásady zmluvnej voľnosti
(§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) vo svetle princípu proporcionality (čl. 1 Ústavy SR) a dbal na to,
aby sa práva nezneužívali. Súd prvej inštancie posúdil obsah zmluvy a Obchodné podmienky a mal

za to, že zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom pre zmluvy o úvere poskytovanom
vo forme - kreditné karty - kontokorentný úver. Takáto zmluva by nemohla byť považovaná za zmluvu
dohodnutú bez úrokov a poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a písm. b), t.j. že by žalovanému
nepatrili úroky a poplatky v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej
inštancie bol názoru, že táto zmluva neobsahuje dohodu o uhrádzaní sankčných úrokov, poplatkov a

neobsahuje výšku týchto poplatkov, táto zmluva obsahuje len výšku úrokovej sadzby z poskytnutého
úveru. Obchodné podmienky (č.l. 30) a Cenník (č.l. 31-35) nie sú súčasťou zmluvy, nie sú ani žalobcom
podpísané a žalovaný nepreukázal, že by sa žalobca s obchodnými podmienkami a s Cenníkom pred
podpisom Zmluvy oboznámil. Žalobca vo svojej výpovedi poprel, že by mu obchodné podmienky a
Cenník boli zaslané zo strany žalovaného a že by vedel o ich obsahu. Pritom poplatky pri úvere sú

jednou z podstatných náležitostí zmluvy, nakoľko žalovaný na základe cenníka účtuje žalovanému
pravidelné poplatky a tiež poplatky súvisiace s platbami a transakciami pomocou kreditnej karty. Preto
bol súd prvej inštancie názoru, že v zmluve nie je dohodnutá výška poplatkov a tiež poplatky ako také.
Tieto údaje sú významnými náležitosťami zmluvy, na základe ktorých sa dlžník rozhoduje, či takúto
zmluvu uzatvorí a získa informácie, aké povinnosti mu zo zmluvy vyplývajú. Pokiaľ tieto náležitosti

zmluva neobsahuje, neboli preto zmluvne dohodnuté a pre veriteľa potom nevznikol nárok na poplatky,
nakoľko neboli v zmluve dohodnuté. Podľa obsahu zmluvy však táto Zmluva o aktivácii pôžičkovej
karty Quatro (Žiadosť o aktiváciu pôžičkovej karty Quatro ktorá bola žalobcom akceptovaná) nie je
zmluvou o kontokorentnom úvere, ale javí sa podľa obsahu ako zmluva o poskytnutí splátkového
úveru (úverový rámec 900 eur, štandardná mesačná splátka 30 eur, štandardná úroková sadzba 23,76

% ročne). Táto zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by priamo (okrem označenia malými
písmenami v zátvorke) charakterizovali, že sa jedná o kontokorentný úver a neobsahuje práva a
povinnosti žalovaného vyplývajúce zo zmluvy o kontokorentnom úvere. Tieto skutočnosti potvrdil aj
žalovaný vo svojej výpovedi keď uviedol, že si chcel požičať finančné prostriedky, ktoré môže vyberať
pomocou platobnej karty. Nerozlišoval medzi bežným úverom a kontokorentným úverom. Pritom v

zmluve nie je uvedené, že pokiaľ po mesiaci uhradí celú sumu, ktorú si v priebehu mesiaca požičal,
že nebude uhrádzať žiadne úroky a že môže znovu v nasledujúcom mesiaci vyberať ďalšie finančné
prostriedky do sumy 900 eur. Pokiaľ žalovaný v danom prípade si chcel požičať sumu 900 eur a túto
postupne splácať, táto forma úveru je na daný účel finančne najnevýhodnejšia. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie posudzoval uvedenú uzatvorenú zmluvu ako zmluvu o splátkovom úvere, ktorá

bola fakticky podľa jej obsahu v danom prípade medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená. Primárnemu
účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho
ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.,
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokova iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.
Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), čo je práve dôkazom
zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či
zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť,
aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava
a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť). Taktiež spotrebiteľ potom nemá vedomosť v akej časti má v

konkrétnomčasesplatenúistinu(vakejčastisplátkyveriteľzapočítalnazaplatenieistinyavakejčastina
zaplatenie ostatných poplatkov a úrokov). Práve z toho dôvodu zákonodarca uvedené v zákone označil
ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, ktorá má slúžiť k tomu, aby spotrebiteľ pri
uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere jasne dopredu vedel, aké následky súvisiace so splácaním
úveru bude mať pre neho konkrétna úverová zmluva. Neuvedením takýchto informácií je spotrebiteľ -
dlžník potom zavádzaný a neuvedomuje si následok dohodnutého úroku z hľadiska jeho splácania. Súd

prvej inštancie sa z uvedených dôvodov nestotožnil s priamou aplikáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ zo
dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíroóvá na tento prípad. Je
tozdôvodu,žejenázoru,žeSúdnydvorEÚvuvedenomrozhodnutívodseku21poskytolvýkladvýlučne
smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú
výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú

zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovenia
tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských
úveroch neaplikovateľný, nakoľko v konkrétnom prípade o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámce
smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy
o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského

úveru. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch.
To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V takom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom,

že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také
sa nemôžu použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy
súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi
jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

Vzhľadom na chýbajúce náležitosti zmluvy a to: uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a tiež absenciu rozčlenenia splátky súd prvej inštancie považoval
zmluvu o úvere zo dňa 9.8.2010 za platnú, avšak úver sa považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona
o spotrebiteľských úveroch, za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný mal potom na základe tejto zmluvy
o úvere nárok len na sumu, ktorú poskytol žalobcovi vo forme úveru bez úrokov a poplatkov. Žalobca

preukázal, že žalovanému uhradil titulom úrokov, sankčného úroku a poplatkov (správa kartového účtu,
spracovanie poštovej poukážky, náklady vymáhania do okamžitej splatnosti) celkovo sumu 768,46 eur
(celkový vklad 2.281,47 eur - celkový výber 1.513,01 eur ), čo vyplýva z výpisov z účtu (č.l. 9 až 13).
Na základe uvedeného bol súd prvej inštancie názoru, že žalobca v konaní dostatočne preukázal,
že finančné prostriedky v sume 661,47 eur (žalovaná suma) boli uhradené žalovanému vo väčšej

výške, než vo výške, na ktorú mal žalovaný nárok. Tým žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie,
nakoľko získal plnenie bez právneho dôvodu, na ktorého vydanie má žalobcova právo v zmysle §
451 ods. 1 OZ. Žalobca mal preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 661,47 eur.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobcovi priznal v konaní uplatnenú pohľadávku. Keďže
žalovaný bol dňa 20.12.2016 zo strany žalobcu vyzvaný na vrátenie bezdôvodného obohatenia do 14

dní od doručenia výzvy a nezaplatil svoj dlh riadne a včas, dostal sa do omeškania a žalobcovi tak
vzniklo právo na úroky z omeškania zo sumy priznanej súdom prvej inštancie od 14. dňa doručenia
výzvy (3.1.2017). Žalovaný nepoprel, že by výzvu na plnenie neprevzal, taktiež netvrdil, že by výzvu
prevzal v iný, neskorší deň. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 661,47 eur od 3.1.2017 až do zaplatenia, pretože takto priznané úroky z omeškania

sú v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z.. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi
priznal podľa pomeru jeho úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko
žalobca mal v tomto konaní plný úspech. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona o súdnych poplatkov ježalobca ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu oslobodený od
platenia súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v rozsahu 661,47 eur vyhovel titulom
bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie z tejto sumy vypočítal výšku súdneho poplatku, ktorá

sa má uhradiť v tomto spore z priznaného plnenia 661,47 eur, t.j. 39,50 eur (podľa položky 1 písm. a)
Zákona o súdnych poplatkoch).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Citoval § 220 ods. 2 CSP. Výklad

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vychádza rozsudok, nie
je správny a navyše je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Právnemu
záveru súdu prvej inštancie tak nesvedčí autentický výklad danej právnej normy podaný zákonodarcom
(v dôvodovej správe k zákonu, kde by takú významnú skutočnosť zákonodarca zaiste osobitne
zdôraznil), ani prax poskytovateľov spotrebiteľských úverov, ktorí dané ustanovenie zákona nevykladali
spôsobom uvádzaným súdom prvej inštancie. Navyše, už v čase vyhlásenia Rozsudku bola táto právna

otázka (t.j. otázka výkladu ustanovenia zákona) podľa názoru ich spoločnosti vyriešená aktuálnou
judikatúrou (dovolacieho) Najvyššieho súdu SR, a to napr. (aj verejne dostupnými) uzneseniami
Najvyššieho súdu SR (i) z 23.04.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017, (ii) z 17.04.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018,
a (iii) z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Ako upozornil najvyšší súd vo vyššie uvádzanom uznesení
z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, za účelom odstránenia pochybností o správnom spôsobe

výkladu predmetného ustanovenia zákona zákonodarca s výslovným poukazom na Rozsudok SD EÚ
Home Credit a Smernicu EÚ s účinnosťou od 01.05.2018 zmenil znenie daného ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch [§ 9 ods. 2 písm. l), predtým písm. k)] tak, že slová ,,výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádza slovami ,,výšku, počet, frekvenciu splátok“ (viď čl.
XII zákona č. 279/2017 Z. z.. a dôvodovú správu k nemu). Poukázal na čl. 2 ods. 2 CSP. Súd prvej

inštancie vo svojich právnych úvahách túto ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu dokonca
ani len nespomína. Je nutné poukázať na vo vyššie spomínaných rozhodnutiach najvyššieho súdu
zmieňovaný Rozsudok SDEÚ Home Credit, taktiež prax a stanovisko NBS ako orgánu dohľadu nad
finančným trhom (NBS jednoznačne preferuje eurokonformný výklad zákona) ako i názory objavujúce
sa v odborných periodikách v čase po Rozsudku SDEÚ Home Credit. Počiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby súd prvej inštancie v Rozsudku neprípustne (a v rozpore s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR) viaže na moment, v ktorý sa žalobcovi dostalo (právneho) názoru o údajnej
bezodplatnosti úveru zo strany jeho právneho zástupcu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 67/2011 a na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 26 Cdo 785/2011 zo dňa 24.04.2012, na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

28 Cdo 685/2011 zo dňa 28.03.2012, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
10.01.2018 sp. zn. 3Cdo/169/2017. Súd prvej inštancie v Rozsudku však svoj (pre ich spoločnosť
značne prekvapivý) odklon od tejto aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority v otázke
počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nijak bližšie nezdôvodňuje. Obchodné podmienky a
cenník sú súčasťou zmluvy o úvere - opačný záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní. Žiadne zákonné ustanovenie však nevyžaduje, aby bol podpis zmluvných strán prítomný
na každom jednom zmluvnom dojednaní; zloženie zmluvy z viacerých listín je bežnou zmluvnou praxou,
uplatňujúcou sa denne v súkromnom práve, spotrebiteľské vzťahy nevynímajúc. Dôležité je preukázanie
(i) právneho puta (tzv. inkorporačnej doložky), ktoré jednotlivé komponenty zmluvy spája, a (ii) znalosť
oboch zmluvných strán o všetkých komponentoch zmluvy - nič z daného podľa názoru ich spoločnosti

nemôže byť v tomto spore sporné. V tejto súvislosti poukázal napr. na § 788 ods. 3 Občianskeho
zákonníka - ten totiž dokladuje, že súkromnoprávna spotrebiteľská (poistná) zmluva sa môže skladať z
viacerých komponentov, pričom podpis nemusí byť na každom jednom z nich; rozhodujúca je vedomosť
druhej zmluvnej strany o všetkých komponentoch a ich obsahu. Aj v zmysle aktuálnej rozhodovacej
praxeSúdnehodvoraEÚ-podľaprvéhovýrokuRozsudkuSDEÚHomeCreditzmluvaospotrebiteľskom

úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky jej náležitosti musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, čo je v tomto prípade preukázateľne splnené.
Súdny dvor síce dodáva, že vnútroštátne právo môže zaviesť požiadavku, aby sa podpis nachádzal
pri každej jednej náležitosti zmluvy, no žiadna taká vnútroštátna požiadavka v právnom poriadku SR
neexistuje. Súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky i cenník (sám žalobca potvrdzuje vedomosť

o skladbe zmluvy podpisom zmluvy - viď vyhlásenie v čl. V ods. 10 zmluvy, či posledný odsek
spomínaného ustanovenia). Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, zo dňa 17.12.2015, sp. zn.
14Cob/326/2014, na rozsudok Krajského súdu v Prešove, zo dňa 25.03.2013, sp. zn. 1Co/136/2012, na
rozsudokKrajskéhosúduvTrnave,zodňa09.07.2013,sp.zn.24Co/412/2012,narozsudokNajvyššiehosúdu Českej republiky zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 26 Cdo 2317/2006. Zmluva o úvere obsahovala/
obsahujevšetkynáležitostivyžadovanézákonomvčasejejuzavretia,vrátaneúdajaoRPMN,čicelkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; opak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ ide o

súdom prvej inštancie tvrdenú údajnú absenciu výpočtu RPMN, v prípade tzv. revolvingového (neustále
čerpaného a splácaného) úveru je zákonná náležitosť uvádzať v zmluve RPMN splnená uvedením
tzv. indikatívneho výpočtu RPMN - t.j. príklad výpočtu za reprezentatívne zvolených premenných.
Samotný žalobca vo svojich písomných podaniach tvrdil možnosť výpočtu údaju RPMN na začiatku
úverovéhovzťahuprirevolvingovomúvere,vodôvodnenítohtosvojhoargumentupoukazovalnaspôsob

indikatívneho/príkladného výpočtu RPMN, počítajúceho s fiktívnymi premennými a v podstate tak uznal
nemožnosť presného výpočtu RPMN (na čo poukazuje aj v našich podaniach spomínaný čl. VI ods. 45
obchodných podmienok). Ak by mali byť náležitosti spotrebiteľského úveru (resp. § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch) vnímané prísne formalisticky, nezohľadňujúc reálne okolnosti, povahu úveru a
cieľ právnej úpravy (informovanie spotrebiteľa v rámci reálnych možností veriteľa o podmienkach úveru),
dospeli by sme k zrejmej nespravodlivosti (summum ius summa iniuria). Zákon, resp. jeho interpretácia,

predsa nesmie požadovať nemožné. Na presný výpočet RPMN je potrebné vopred poznať napr. presnú
výšku úveru (koľkokrát a v akej výške bude opakovane revolvingový úver čerpaný) a počet splátok atď.
Pri revolvingovom úvere to nie je možné, zmluva je uzavretá na dobu neurčitú, spotrebiteľ má k dispozícii
na čerpanie úverový rámec (počiatok čerpania je navyše spojený zväčša s použitím karty, nie uzavretím
zmluvy),veriteľazrejmeanispotrebiteľvčaseuzavretiazmluvynevie,koľkoaakodlhobudečerpaťúver

(používaťkartu)asplácaťho(existujeneuzavretýpočetmožnýchvariantovbudúcehovývoja).Rozsudok
a jeho odôvodnenie predstavuje porušenie základného práva ich spoločnosti na spravodlivý proces.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
procesajprávostranysporunatakéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,ktoréjasneazrozumiteľnedáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. sp. zn. Ústavného súdu SR IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Samozrejme všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale určite na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu (napr. sp. zn. Ústavného súdu SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Je však

nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty strany
sporu a aby dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (napr. sp.
zn. Ústavného súdu SR II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Rozsudok nie je možné považovať za jasný a
presvedčivý, ktorý by riadne odpovedal na zásadné otázky sporu, ale práve naopak, za rozporný (čo do
právneho posúdenia a zistenia skutkového stavu), v súdom podávaných dôvodoch neprípustne strohý

a v argumentoch nesprávny, často zmätočný a vo výsledku pre našu spoločnosť značne prekvapivý.
Navrhol, aby odvolací súd po prejednaní veci v odvolacom konaní zmenil odvolaním napádaný rozsudok
súdu prvej inštancie, a to tak, že vo výsledku žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná ich
spoločnosti plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania, alebo ak
odvolací súd dospeje k nutnosti takého postupu, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním

napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podal žalobca. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne
správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov Slovenskej
republiky. K absencii rozdelenia splátky na úrok istinu a poplatky. Aj napriek tomu, že síce nastal zásadný

obrat v požiadavke na podstatnú náležitosť v obsahu právnej úpravy ZSÚ, to však nemôže nič zmeniť na
tom, že všetky zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené do 30.04.2018 majú obligatórne obsahovať
splátku v štruktúrovanej podobe. Až do 30.04.2018 bola požiadavka ZSÚ na uvádzanie údaju o výške,
počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, zavedená zákonom č. 568/2007 Z. z.. Aplikáciou
nepriameho účinku smernice nemôže dôjsť k výkladu contra legem, proti princípom súkromného práva,

akým je aj princíp právnej istoty. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o
výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a žalobca nenachádza dôvod na odklon od vnútroštátneho

predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný. Z uvedeného je zrejmé, že
povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy
medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová
suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, tedatak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Žalobca rovnako poukázal aj na rozsudok Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskomúverepodľa§9ods.2ZoSÚ,ktorézmluvapodsankciouneplatnosti,resp.podsankciou

straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise
zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k
tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym
záverom Krajského súdu v Prešove v konaní pod sp. zn. 22Co/20/2018 zo dňa 27.3.2018. Už len v
dôsledku uvedenej vady je na mieste záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyplývajúceho

zo Zmluvy. Obchodné podmienky a cenník sú nie sú súčasťou zmluvy o úvere - záver súdu prvej
inštancie má oporu vo vykonanom dokazovaní. K listinám, na ktoré žalovaný počas celého konania síce
odkazoval, avšak nepreukázal ani doručenie ani oboznámenie sa žalobcom s ich obsahom. Poukázal
na rozsudok Vrchního soudu v Praze zo dňa 24.02.1998, sp. zn. 5Cmo 318/97, publikovaný v soudních
rozhledech 10/1998, str. 259 a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co/88/2017 zo dňa
17. 05. 2017 a na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová c/a

FINWAY a.s. Vec C-377/14 zo dňa 21. apríla 2016, na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13
CA Consumer Finance SA/Ingrid Bakkaus a i.. Odkázal na informáciu odboru ochrany finančných
spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej. Zmluva o úvere
neobsahovala/neobsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom v čase jej uzavretia, vrátane údaja

o RPMN, či celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalovaný síce uviedol v Zmluve úrokovú
sadzbu v podobe 1,9%p.m./22,8% (v Zmluve s odkazom na Cenník žalovaného), avšak ide len o
nedostatočný údaj, ktorý doplnil až v bode 37 Obchodných podmienok. Zákon o spotrebiteľských
úveroch kogentne stanovuje, že Zmluva má obsahovať podstatnú náležitosť nie rôzne listiny - Obchodné
podmienky, Cenníky, o ktorých ani nebolo preukázané, že sa s nimi žalobca oboznámil. Teda je daný

záver o absencii náležitostí ako RPMN a celková čiastka splatná spotrebiteľom. O tom, že RPMN pri
revolvingovom úvere je možné vypočítať na začiatku úverového vzťahu, nie je pochybnosť (napokon
- sám žalovaný preukázal, že dokázal vypočítať indikatívnu RPMN - ale riadnu RPMN už podľa
žalovaného nie je možné vypočítať. Totiž z Prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že základná
rovnica vyjadruje rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov

na strane druhej. Základná rovnica, ktorá vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov, kladie do
rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a
celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere umožňuje spotrebiteľovi čerpať peňažné prostriedky ľubovoľne, celková výška spotrebiteľského
úveru sa považuje za vyčerpanú okamžite a v plnej výške. A je zrejmé, že pokiaľ absentuje relevantný

údaj o RPMN, je irelevantný údaj o „Indikatívnom výpočte celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom“, ktorá
rovnako v Zmluve s poukazom na uvedené chýba. K plynutiu subjektívnej premlčacej doby. V prvom
rade je potrebné uviesť, že žalobca pred súdom vypovedal o okolnostiach rozhodných pre posúdenie
plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz o ním tvrdenom premlčaní,
nezúčastnil sa tiež pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný. Inak povedané, žalovaný síce vzniesol

námietku premlčania, o ktorom tvrdení sám nepredložil žiadny dôkaz (hmotnoprávna norma jasne
uvádza, koho zaťažuje dôkazné bremeno). Žalobca svojou výpoveďou podporil vlastné tvrdenia o
vlastnej vedomosti tých skutkových okolností, ktoré boli rozhodné pre posúdenie okamihu vzniku a
existencie jeho subjektívnej vedomosti. Žalovaný nárok žalobcu zo Zmluvy považuje za premlčaný v
dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, pričom sám poukazuje na Rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 10.1.2018, sp.zn. 3Cdo/169/2017, v rámci ktorého NS SR uviedol, že začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty sa viaže na vedomosť o skutkových okolnostiach, teda kedy žalobca
získal znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie, teda na základe ktorých možno podať žalobu na súd. Nie je možné odvíjať vedomosť od
plnenia jednotlivých splátok na Zmluvu aj z dôvodu, že by také posúdenie odporovalo právnej úprave,

tiež názorovej línii určenej Najvyšším súdom SR vo veci pod sp.zn.: 4 Cdo 256/2010 zo dňa 28. 09.
2011. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co 139/2017 zo dňa 21.08.2018. Inými
slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u
advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní
plnenia. Zo zhodnotenia Občianskoprávneho kolégia NS SSR z dňa 21.12.1978 sp. zn. Cpj 37/78 -

R 1/1979 vyplýva, že subjektívna premlčacia doba pri práve na vydanie plnenia z neplatnej zmluvy
začína plynúť odo dňa, keď postihnutý zistil neplatnosť zmluvy. Podobne česká judikatúra (napríklad
rozhodnutie NS ČR z dňa 30.09.2009, sp. zn. 25Cdo/3306/2007) upriamuje pozornosť na to, že v
prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu, je pre začiatokplynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých
možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené je neplatný.(Rozhodnutie KS Prešov z dňa
25.06.2018, sp. zn. 2Co/48/2018). Poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1

Cdo 67/2011, R 25/1986. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej
doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie
zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť,
že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými
dvoma okolnosťami). Nepostačujú teda pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach

bezdôvodného obohatenia. Posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu je potrebné od momentu, kedy sa
žalobca dozvedel o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie
zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného
obohatenia (bezúročnosť úveru, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú
súvislosť) tak, aby mohol podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR
sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo

83/2004). Rozhodujúcim okamihom pre vznik subjektívnej vedomosti je kedy žalobca zistil, že na Zmluvu
plniť nemal, nie že plnil. Okamihom skutočnej vedomosti žalobcu o vzniku relevantných okolností,
ktoré boli predpokladom pre podanie žaloby nastali po porade s právnym zástupcom a následným
udelením plnomocenstva za účelom podania žalobného návrhu v predmetnej veci. Napokon správnosť
uvedeného výkladu (ako ho prezentuje žalobca) potvrdil aj Ústavný súd SR v konaní pod sp.zn. I. ÚS

47/2019-20. Preto je žalobca toho názoru, že žalovaný ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom
trhu mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupoval
v množstvách ďalších zmlúv a jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech, v
zmysle ust. § 107 ods. 2 OZ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011, sp.

zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012).
Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou
dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ). Pokiaľ žalovaný argumentuje
nepreukázateľnosťou subjektívnej vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia, je potrebné
poznamenať, že týmto sám žalovaný potvrdzuje, že námietka nemá žiadnu oporu v ním tvrdenom

premlčaní a čo je rovnako dôležité, objektívna doba plynie bez ohľadu na vedomosť žalobcu a táto by
objektívne uplynula, aj keby sa žalobca nikdy nedozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia. Poukázal
na čl. 46 ods. 1 Ústavy. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5.Predmetomkonaniavedenéhonasúdeprvejinštanciepodsp.zn.5Csp/108/2017-109bolozaplatenie
661,47 eur s príslušenstvom z právneho dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 661,47 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 661,47 eur od 03.01.2017 až do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté

súdom prvej inštancie samostatným uznesením, tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
Slovenskej republike na účet Okresného súdu Skalica 39,50 eur titulom súdneho poplatku do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a
pretože odvolací súd v podstatnom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorýna vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou v podstatnom
rozsahu i správne vyložil. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len
nasledovné:

8. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v
nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm.

f) C.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie
skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale

ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).

9. Súd prvej inštancie v rozhodnutí netvrdil, ako uvádza odvolateľ, že zmluva má obsahovať údaj o
členenísplátkynaistinu,úrokainépoplatky.Okresnýsúduviedol,žezmluvaneobsahujepočetatermíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Odvolacie tvrdenie žalovaného o neexistencii jeho povinnosti
uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká suma z každej splátky úveru
sa započítava na istinu, úroky a poplatky je preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu bez právneho
významu. K odklonu od ustálenej súdnej praxe nedošlo (keďže sa okresný súd uvedenou problematikou
nezaoberal).

10. V zmluve o spotrebiteľskom kontokorentnom úvere totiž naozaj absentuje dohoda zmluvných strán
o počte splátok (v časti III. označenej ako podmienky úveru je údaj iba o štandardnej mesačnej splátke
30 eur) aj o termíne ich splatnosti. Pri ich absencii nie je zrejmé, z akého zdroja čerpal žalovaný ako
navrhovateľ zmluvy, keď v indikatívnom výpočte RPMN v časti V. bod 3 zmluvy uvádza počet splátok

číslom. Ak sa zmluvné strany nedohodli na počte splátok, potom nie je možné zistiť, či je takto uvedený
indikatívny výpočet RPMN správny a možno dospieť k záveru, že skutočne v zmluve uvedený nie je.
Takisto v úverovej zmluve chýbajú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Tvrdenie odvolateľa, že údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sa nachádza v rámci
indikatívneho výpočtu RPMN v čl. V. ods. 3 žiadosti, nemôže obstáť. Spotrebiteľ ako slabšia strana

sporu má právo bez pochybností vedieť, akú skutočnú čiastku je povinný na základe svojho zmluvného
záväzku veriteľovi zaplatiť, o koľko sa jeho úver navyšuje. Tento údaj má byť v zmluve uvedený jasným
a prehľadným spôsobom, konkrétnou sumou. Ich vyvodenie z indikatívneho výpočtu RPMN je nielen pre
priemerného spotrebiteľa obtiažne. Aj táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere absentuje tak, ako
v nej nie je uvedený nijaký údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (ktorý je odlišný od doby, na

ktorú je zmluva uzatvorená). Okresný súd dospel preto k správnemu záveru o tom, že úver je bezúročný
a bez poplatkov. Jeho skutkové zistenia sú správne a rovnako je správne právne posúdenie veci.

11. Odvolateľ tiež argumentoval, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home
Credit zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale

všetky náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Odvolací súd udáva,
že Súdny dvor Európskej únie v uvedenom rozsudku (C-42/2015) uviedol v odpovedi na prvú a druhú
prejudiciálnu otázku, že: „Zo samotného znenia článku 10 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pojem
„písomne“ sa vzťahuje na prostriedok, na ktorom je vyhotovená zmluva, pričom podpis takéhoto nosiča
sa nevyžaduje. Vnútroštátny súd sa pritom konkrétne snaží zistiť, či táto smernica bráni tomu, aby

členský štát stanovil vo svojej vnútroštátnej právnej úprave takúto požiadavku. V tejto súvislosti je
dôležité pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 1 druhého pododseku smernice 2008/48 týmto článkom
nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú
v súlade s právom Únie. Požiadavka podpísania písomne vyhotovenej zmluvy o úvere zmluvnými
stranami, ktoré, ako vyplýva najmä z bodu 26 tohto rozsudku, vnútroštátna právna úprava, o akú ide

vo veci samej, vyžaduje ako podmienku platnosti zmluvy, sa týka vnútroštátneho pravidla vzťahujúceho
sa na platnosť uzatvárania zmlúv o úvere v zmysle uvedeného ustanovenia smernice 2008/48. Ani
smernica 2008/48, ktorej cieľ spočíva v úplnej a záväznej harmonizáciiv niekoľkých kľúčových oblastiach
spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Úniizabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho
vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 2014, LCL
Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 42; z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance,

C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 21, ako aj z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14,
EU:C:2016:283, bod 61), ani právo Únie vo všeobecnosti takejto požiadavke nebránia. Pokiaľ ide v
treťom rade o otázku, či sa táto požiadavka podpísania stanovená vnútroštátnou právnou úpravou môže
uplatňovať na všetky náležitosti takýchto zmlúv, je potrebné poznamenať, že „zmluva o úvere“ v zmysle
článku 3 písm. c) smernice 2008/48 vyhotovená v súlade s článkom 10 ods. 1 tejto smernice písomne

alebonainomtrvalomnosičimusízrozumiteľneapresneuvádzaťnáležitostiupravenévčlánku10ods.2
tejto smernice. V dôsledku toho, ako uviedla generálna advokátka v bode 35 svojich návrhov, všetky tieto
náležitosti sa musia povinne zahrnúť do takejto zmluvy. Za týchto okolností, pokiaľ členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanoví, že požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto
zmluvy, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, ani smernica 2008/48, ani právo Únie vo všeobecnosti
nebránia takejto požiadavke. Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné odpovedať na prvú a druhú

otázkutak,žečlánok10ods.1a2smernice2008/48vspojenísčlánkom3písm.m)tejtosmernicesamá
vykladať v tom zmysle, že: - zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument,
ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne
alebo na inom trvalom nosiči, - nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je

vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka
podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice.“
Z procesu uzatvárania úverovej zmluvy popísaného žalovaným ani z predložených listinných dôkazov
vykonaných súdom prvej inštancie naplnenie uvedených požiadaviek nevyplýva.

12. „Začiatok subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
neviažekdátumusplatnosti,akojetoprizačiatkuvšeobecnejpremlčacejdobypodľa§101Občianskeho
zákonníka, ale k inej skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil.“ (43/2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn.4 Cdo 256/2010 z 28. septembra 2011)

13. „Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený
v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti

už skôr.“ (2/2005 ZSP, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 154/2004 zo dňa
1.1.2005)

14. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a

mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno
nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Právny poriadok slová ,,vedieť mal a mohol"
pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Existuje preto
obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie" sa potiera rozdiel medzi objektívnou a
subjektívnou dobou. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle

byť „advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia
až s odstupom času po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie,
že plniť nemala a nie že plnila. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/114/2019 zo
dňa 28.01.2020) Tu je dôležité zdôrazniť, že ide o subjektívnu dobu, ktorá ma takýto názov preto, že
pri zvažovaní začiatku jej plynutia treba vždy počítať aj so subjektívnym faktorom, teda s možnosťami

a konkrétnymi okolnosťami viažucimi sa na toho, kto si právo v tejto dobe uplatňuje. To sa prejavuje aj
v tom, že v prípade, že spotrebiteľ má pochybnosti o korektnosti spotrebiteľskej zmluvy, má právo ich
poslať na právne posúdenie. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/13/2018
zo dňa 26.03.2019) V preskúmavanom prípade sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, v máji 2017, pred podpísaním splnomocnenia na

zastupovanie právnemu zástupcovi v súdnom spore, teda dňa 18.5.2017. Žalobca podal žalobu dňa
7.6.2017. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že neprišlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej
doby v dĺžke 2 roky v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.15. Poslednou námietkou odvolateľa bol tvrdený nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku okresného
súdu. Medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania patrí právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra

tohto súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c.
Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z

19. februára 1998). Rovnako sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyjadril Ústavný
súd Slovenskej republiky napr. aj v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia, nemá znaky ľubovôle a náhodnosti. Rozsudok okresného súdu
stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím spĺňa
zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.

16. Odvolateľ podal odvolanie formálne voči celému rozsudku, výrok o trovách konania nespochybnil.
Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Výrok o náhrade trov konania je závislý od
výroku vo veci samej (§ 379 písm. a) C.s.p.), preto ho odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal zo správnych skutkových
zistení (úspech žalobkyne v konaní v celom rozsahu) a aplikoval správne ustanovenie zákona (§ 255

ods.1C.s.p.),pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilakovecnesprávnyajvtejtočasti.

17. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne
nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej

správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

18. Vzhľadom na to, že žalobca bol úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol
tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

19. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).