Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 25, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoCsp/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119202908
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119202908.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: J. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XX, XXX XX C., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. Hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 2, 824
96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
792,06 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 8Csp/35/2019 - 49
zo dňa 17.07.2019 a dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 8Csp/35/2019 - 73 zo dňa

18.12.2019 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 150,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie, napadnutým dopĺňacím rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 17.7.2019, č.k. 8Csp/35/2019-49, dopĺňa novým II. výrokom:

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Doterajší II. výrok mení označenie na III.“

3. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 3 ods. 3, § 3 ods. 5 posledná veta
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

4. Vychádzal zo zistenia, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/223/2016
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/111/2017 zo dňa 29.05.2018,
bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa úspešná. Žalobou sa domáhala určenia bezúročnosti abezpoplatkovosti úveru a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 12.07.2018.

5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č.

250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv.
relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje
primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie
znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného
finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva
alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom,

bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia
primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa
osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je
teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov,

ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o
spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem
je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného
dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje. V tejto súvislosti súd poukazuje na

uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015, zo dňa 14.9.2016, v ktorom tento súd uviedol,
že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia
práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho
nároku z porušenia alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného
obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej

v spotrebiteľskej zmluve. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie
svojho práva ustanoveného osobitným predpisom v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
29C/223/2016, v dôsledku čoho bol úver vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov a zároveň boli
vyhlásená niektorá zmluvná podmienka týkajúca sa predmetného úveru za neprijateľnú. Súd má teda
za to, že pokiaľ bola žalobkyňa úspešná v predchádzajúcom spore pri uplatnení porušenia jej práva

ako spotrebiteľa, základ nároku je daný. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od
úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho
účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie
je potrebné nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu
pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako

opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však
nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné
zadosťučineniejepotrebnétiežprihliadaťnaokolnostiprípadu,konkrétnezozávažnostiporušeniapráva
či povinnosti voči spotrebiteľovi, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny
prístup oboch strán protiprávnemu konaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené súdom vymedzené kritéria

má súd za to, že suma vo výške 150,- eur splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia
(keďže morálnym zadosťučinením bol aj rozsudok sp. zn. 29C/223/2016 a je ním aj odôvodnenie tohto
rozsudku) a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný
charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie, a zároveň bude odmenou
pre žalobkyňu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila, ale napriek nepochybne svojej slabšej

ekonomickej a právnej situácii, akú si mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustila do sporu s ním. Súd pri
určenívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniatiežprihliadalnaskutočnosť,žežalobkyňadoteraz
neuhradila ani čiastku, ktorá jej bola poskytnutá veriteľom. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu o
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
2 s tým, že v danej veci sa jedná o prípad, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo prípad samotnej
prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týka skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie
o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Zároveň poukázal na to, že aj vsúčasnosti podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP, sa základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Namietal nesprávne
skutkové závery súdu a nesprávne právne posúdenie. Podľa jeho názoru, v rozhodnutí vo veci sp. zn.
11Csp/126/2018 nebolo rozhodnuté na základe závery o porušení osobitného ustanovenia určeného na
ochranu spotrebiteľa. Z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., či už z gramatického výkladu alebo
z výkladu účelového plynie, že nárok na finančné zadosťučinenie sa spája len s prípadom uplatnenia

porušenia práva a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, nie na základe
iných ustanovení, napr. všeobecných ustanovení špecificky neurčených na oblasť ochrany spotrebiteľov.
V konaní neboli dokázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa uvedeného ustanovenia.
Namietal tiež rozhodnutie o výške primeraného finančného zadosťučinenia, pričom súd rozhodnutie o
sume 150,- eur neodôvodnil žiadnymi závermi vyplývajúcimi z dokazovania. Nie je teda preskúmateľné,
z akých dokázaných skutočností vychádzal vo vzťahu, ku ktorým posudzoval primeranosť žalovaného

nároku. Z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) Civilného
sporového poriadku navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne a
žalovanému prizná právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým
zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré videl žalovaný v nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí
uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods.
1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie

odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 C.s.p.. Z odôvodnenia rozhodnutia preto musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným
spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie.
Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom tej ktorej strany,

postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovná.
Táto odvolacia námietka však nebola v predmetnom prípade naplnená.13. K námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli

maťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Takátoinávadavšakvposudzovanomsporeodvolacím
súdom zistená nebola

14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd zistil, že k naplneniu tejto odvolacej námietky nedošlo.

15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

16. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa

môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy

spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods.

5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom.

Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak
k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

18. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na finančné
zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa a takýmto môže byť aj vydanie

bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Podmienky vzniku nároku
na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane
spotrebiteľa, a z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno
spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučujemožnosť žiadať finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom
vychádzajúcich z porušenia jeho práv, resp. že primeraného finančného zadosťučinenia sa nemožno
domáhať v súvislosti s porušením práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka zameraných na

ochranu spotrebiteľa. Za daného stavu nie je možné považovať konanie žalobcu, ktorý po tom, ako súd
prvej inštancie a následne odvolací súd vyhoveli jeho žalobe za konanie v rozpore so zákonom, dobrými
mravmi, prípadne za šikanózne uplatnenie práva.

19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné

porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na
súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné.

20. Odvolací súd vzhľadom na vyššie už len konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol
žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej
a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by

bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej
inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

21. Vo vzťahu k otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd poukazuje na to, že
rovnako mal za to, že súdom prvej inštancie priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia v

sume 150,- eur v tomto konaní je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne, zodpovedá
svojmu účelu (teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv
spotrebiteľov)pričomvovzťahukžalobkyni-spotrebiteľovinepredstavujeneopodstatnené,neprimerané
obohacovanie sa, či duplicitné uplatňovanie nároku spotrebiteľa. Žalobkyňa si v konaní uplatnila
výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 792,06 eura, pričom možno konštatovať, že

súdom prvej inštancie jej priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150,- eur a dopĺňacím
rozsudkom v prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Odvolací súd považuje výšku
takto určeného primeraného finančného zadosťučinenia súdom prvej inštancie za primeranú povahe a
charakteru ujmy, ktorá žalobkyni vznikla konaním žalovaného.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa).

23. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok

o trovách konania.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p.,
stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom
konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania
nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nemohla byť

priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn.
6Cdo/544/2015.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).