Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 28, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113207626
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8113207626.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej v spore žalobcu: Bytová agentúra rezortu
ministerstva obrany, IČO: 34 000 666, Pri Šajbách 12, Bratislava, proti žalovanej: K. A., narodenej
XX.XX.XXXX, bytom T., Magurská XX, zastúpená JUDr. Martou Maruniakovou, advokátkou, Sov.hrdinov
200/33, 089 01 Svidník, v konaní o vypratanie bytu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 25C/37/2013-345 zo dňa 21.03.2019 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I., II.

II. M e n í rozsudok vo výroku III. tak, že stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

III. Stranám sporu n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania, argumentácia strán

1. Predmetom konania je uloženie povinnosti žalovanej vypratať a odovzdať byt č. X nachádzajúci sa
v bytovom dome, súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XX, na ulici Y. v T. so všetkými osobami, ktoré
v tomto byte bývajú, alebo sa v ňom zdržiavajú, bez povinnosti žalobcu zabezpečiť im bytovú náhradu.

Žalobca tvrdí, že žalovaná obýva byt bez právneho dôvodu, ide o služobný byt vo vlastníctve Slovenskej
republiky v správe žalobcu.

2. Žalovaná vo svojej procesnej obrane tvrdila, že je nájomníčkou bytu a toto právo získala dôvodne,
keďže v byte bývala s pôvodným nájomcom, manželom, pred jeho smrťou. Opierala svoju obranu aj o
článok 5 nájomnej zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a jej bývalým manželom dňa 05.12.1997.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak že:
„žalovaná je povinná vypratať a odovzdať žalobcovi byt č. 4, nachádzajúci sa v bytovom dome súpisné
číslo XXXX, orientačné číslo XX, na ulici Y. v T., pozostávajúci zo X obytných miestnosti, kuchyne,
predsiene, kúpeľne, WC a ďalšieho príslušenstva, a to so všetkými osobami, ktoré v tomto byte bývajú
alebo sa v ňom zdržiavajú,

žalovaná nemá nárok na bytovú náhradu,
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo výške, ktorá
bude presne vyčíslená v osobitnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku, do 15-tich dní od
právoplatnosti uznesenia“.4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že na základe nájomnej zmluvy
zo dňa 05.12.1997, uzatvorenej medzi žalobcom a nebohým manželom žalovanej, rodina žalovanej

užívala predmetný byt. Nájomný vzťah bol dohodnutý na dobu určitú, a to počas trvania služobného,
resp. pracovného pomeru nájomcu v rezorte obrany s účinnosťou odo dňa podpisu zmluvnými stranami.
Manžel žalovanej ku dňu 30.09. 2003 bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.
Dňa 26.03.2011 zomrel. Poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 7C/176/2006-97
zo dňa 10.02.2009 bol manžel žalovanej spolu so všetkými osobami, ktoré mali od neho odvodené

právo bývania, povinní vypratať a odovzdať predmetný byt bez bytovej náhrady. Mal za preukázané, že
manžel žalovanej neplnil úhrady za užívanie bytu, boli voči nemu vedené aj súdne konania o zaplatenie
úhrad za užívanie bytu, voči žalovanej boli rovnako vedené konania o zaplatenie neuhradených úhrad
za služby spojené s užívaním bytu. Z písomných vyjadrení žalobcu súd zistil, že dlh na predmetnom
byte bol ku dňu 31.01.2015 vo výške 24.947,76 Eur.

5. Ďalej súd skutkovo zistil, že dedičia po Y. A. v dedičskom konaní na seba neprevzali dlh a toto bolo
právoplatne zastavené, žalobca tak v januári 2012 pristúpil k odpísaniu dlhu vo výške 22.783,67 Eur.
Ďalej konštatoval, že v roku 2013 pred súdom prvej inštancie uviedla žalovaná, že svoj dlh je ochotná
splatiť v lehote 30 dní, čo sa však nestalo.

6. Právne prijal záver, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Je oprávneným subjektom
domáhaťsaochranyvlastníckehoprávakveciamvovlastníctveštátuvzmysle§126ods.1Občianskeho
zákonníka je okrem štátu aj správca majetku štátu, ktorému bol tento majetok zverený do správy.
Predpoklady prevyhoveniežalobymalzapreukázane.Výkonsprávymajetkuštátuatýmajvlastníckeho
práva štátu a preukázanie neoprávneného zásahu do vlastníctva štátu k veci, zverenej správcovi do

správy. Vychádzajúc z toho, že správa majetku štátu nie je konštruovaná ako samostatné právo, ako
aj s prihliadnutím na systematický výklad, zohľadňujúci osobitnú povahu štátu ako právnickej osoby a
ustanovenia zákona o správe majetku štátu a tiež s prihliadnutím na účel ochrany vlastníctva, možno
v prípade neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva štátu vykladať § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka rozširujúcim spôsobom, t. j. vyvodiť aktívnu legitimáciu správcu domáhať sa ochrany proti

takémuto zásahu priamo z tohto ustanovenia (Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Cdo/93/2008).

7. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalovaná preukázateľne neoprávnene zasahuje do vlastníctva
štátu užívaním bytu bez právneho dôvodu a dlhodobým neplnením si základných povinností. Vyvrátil
argumenty žalovanej, že žalobca ponechal žalovanú a jej rodinu v byte bez toho, aby sa pokúsil

o vypratanie, takmer 10 rokov, neobstoja. Súd zistil, že už voči manželovi žalovanej bolo vydané
právoplatné rozhodnutie o povinnosti vypratať a odovzdať predmetný byt, pričom konanie začalo v roku
2006 a bolo ukončené rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.04.2009. Rodina žalovanej
tento a ani množstvo ďalších rozhodnutí súdu vo vzťahu k dlhom vzniknutým z dôvodu neuhrádzania
platieb za byt nerešpektovala, byt dobrovoľne nevypratala a z dôvodu úmrtia manžela žalovanej musel

žalobca podať nový návrh o vypratanie. Vo vzťahu ku konaniam týkajúcim sa zaplatenia úhrad na
službách a úhradách spojených s užívaním bytu je voči žalovanej vedených množstvo exekučných
konaní, keďže žalovaná ani jej plnoleté deti za byt nič neuhrádzajú. Nie je pravdou, že dlhy na nájomnom
žalovanej vznikli z dôvodu choroby a smrti manžela. Úhrady za byt už žalovaná a jej rodina, teda aj
manžel, neplatili od roku 1999, teda ešte v čase, keď bol v služobnom pomere vojaka a pokračovali aj

po tom, čo bol so služobného pomeru prepustený, čo je zrejmé z vyúčtovaní predložených žalobcom,
ako aj z konaní, ktoré na súde prebiehali od roku 2004. Rodina žalovanej je tak dlhodobým neplatičom,
bez ohľadu k akým situáciám v rodine dochádzalo.

8. Od roku 2011 dlhy uhrádzané nie sú vôbec a neustále rastú, a to z dôvodu neplatenia úhrad spojených

s užívaním bytu. Rodina žalovanej býva v byte bez právneho dôvodu, keďže žalobca s nimi neuzatvoril
žiadnu zmluvu. O tejto skutočnosti mal vedomosť bývalý nájomca, ako aj žalovaná. Žalobca ani nemal
záujem nájomnú zmluvu so žalovanou uzatvoriť. Argumenty žalovanej, že neplatila úhrady za užívanie
bytu z dôvodu, že čakala, že s ňou bude uzatvorená nájomná zmluva, súd považuje za absolútne
nedôvodné a zavádzajúce, keďže žalovaná mala vedomosť, že vo veci už bol vydaný právoplatný

rozsudok o vypratanie bytu, ako to vyplýva aj zo spisu. Žalovaná teda vedome klamala a neplatila žiadne
úhrady za byt.9. Ako právne irelevantné súd posúdil aj vyjadrenia žalovanej, že je nájomníčkou bytu a má sa na
ňu vzťahovať § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka a taktiež § 711 Občianskeho zákonníka. V § 709
Občianskeho zákonníka je pre byty trvalo určené ako služobné byty výslovne vylúčené použitie § 703 až

708. Nebohý manžel žalovanej nebol v čase svojej smrti nájomcom bytu, a teda nájom nemohol prejsť
ani na jeho manželku, prípadne na jeho deti.

10. Súd nanovo posúdil otázku obydlia žalovanej .Konanie žalovanej považuje v hrubom rozpore s

dobrými mravmi. Súd poukazuje na to, že žalovaná a jej rodina za roky, kedy bezdôvodne obývajú byt v
správežalobcu,vyprodukovalidlhvovýške57.997,35Eur(kfebruáru2019).Poskytnutieochranytakejto
osobe by znamenalo zlegitimizovanie bezprecedentného porušovania práva a arogantného správania
nielen k žalobcovi a k súdu, ale k všetkým slušným ľuďom, ktorí platia za nehnuteľnosti, ktoré užívajú.

11. Poukázal na závery vyslovené Najvyšším súdom SR 4Cdo/53/2015 zo dňa 26.01.2016, v

ktorom okrem iného súd uviedol, že § 3 ods.1 O.z. má len aplikačný a interpretačný význam pre
výkon subjektívnych občianskych práv a nemá vlastnú normotvornú platnosť. Musí byť vykladané a
uplatňované v súlade s Ústavou. Nemôže byť na ťarchu vlastníka vypratávaného bytu za situácie, keď
žalovaný neplní svoje základné povinnosti platiť nájomné.

12. Rozhodnutie právne opiera o ust.§ 685 ods.3, § 706 ods. 1, § 709, § 710,ods. 2, § 574 ods. 2, § 126
ods. 1,§ 3 ods. 1Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 zákona č. 189/92 Zb. o úprave pomerov súvisiacich
s nájmom bytov a s bytovými náhradami, § 1 ods. 3 písm. a/ citovaného zákona, § 1 ods. 5, § 4, § 13a
zákona č. 484/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 189/1992 Zb. o
úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, § 1 ods. 1 písm. a/,

b/,§ 1 ods. 2 písm. a/, b/ § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu.

13.Otrováchkonaniarozhodol podľaustanovenia §255ods.1,2C.s.p.apriznal úspešnémužalobcovi
právo na náhradu trov konania.

III. Obsah odvolania žalovanej

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil, resp. zrušil a vec vrátil na doplnenie dokazovania vo vzťahu k právu
žalovanej na primeraný náhradný byt alebo zmenil tak, že má právo na náhradný byt a je povinná sa

z bytu vysťahovať až po pridelení náhradného bytu. V odvolaní poukazuje na to, že súd neskúmal, či
na strane zomrelého manžela nevznikol nárok na náhradný byt v súlade s výnimkou uvedenou v § 4
zákona č. 189/1992 Z.z., nájomca skončil užívanie iného bytu, ktorý mu bol prenajatý Y. H. V. a ktorý
užíval spolu s manželkou. Žalobca manželovi náhradný byt neposkytol, a preto nebol povinný sa z bytu
vysťahovať ani po zániku nájmu služobného bytu. Navyše v roku 2016 zaslal žalovanej oznámenie o

práve získať byt do osobného vlastníctva za podmienok podľa zákona č. 182/1993 Z.z.

15. Žalobca podal písomné vyjadrenie k odvolaniu. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne
správny. Poukazuje na to, že žalovaná poukazuje na ust. § 713 ods.1 Občianskeho zákonníka. Majú
za to, že sa vzťahuje len na riadneho nájomcu, avšak zomrelý manžel už nebol nájomcom, pretože

byt užíval bez právneho dôvodu. Pokiaľ ide o oznámenie z roku 2016, z ktorého žalovaná nesprávne
vyvodzuje, že žalobca považoval žalovanú za oprávnených užívateľov bytu, predmetný oznam je
všeobecného charakteru a bol určený všetkým nájomcov bytov a mal iba informatívny charakter.
Nevyhlasuje, že týmto považuje rodinu žalovanej za oprávnených užívateľov. Opätovne poukazuje na
to, že žalovaná nerešpektovala pôvodné právoplatne rozhodnutie o vyprataní z roku 2019, nerešpektuje

platenie za služby spojené s užívaním bytu pomerne dlhú dobu, nejde o krátkodobý výpadok v
plnení povinnosti, ale o systematické si neplnenie základných povinnosti, ktoré majú za následok
poškodzovanie žalobcu a tým aj celej spoločnosti.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mupredchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok je vecne správny s výnimkou výroku o trovách konania. Odvolacie dôvody tvrdené
odvolateľkou neboli v prejednávanej veci naplnené.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

19. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

20. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

21. Odvolacie dôvody tvrdené žalovanou v podanom odvolaní neboli odvolacím súdom zistené. Súd
prvej inštancie už vo veci rozhodol a to rozsudkom č.k. 25C/37/2013-262 zo dňa 14.04.2016 a ktorý bol

odvolacím súdom zrušený a vrátený súdom prvej inštancie na nové konanie a ďalšie rozhodnutie a to
s poukazom na vyriešenie otázky práva na obydlie žalovanej, pričom bolo úlohou zistiť proporcionalitu
vyžadovaného zásahu spočívajúceho vo vyprataní bytu a jej sociálnu situáciu.

22. Úspešnosť žaloby o vypratanie bytu ako reividikačnej žaloby závisí na preukázaní dvoch

predpokladov, vlastníctva žalobcu vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, že žalovaný subjekt ju
užíva neoprávnené. Splnenie prvého predpokladu súd náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil
vo svojom rozhodnutí v bodoch 55 až 59.Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva z
právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/176/06-97 zo dňa 10.02.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 01.05.2009, ktorým súd zaviazal pôvodne žalovaného nebohého manžela žalovanej

k povinnosti vypratať bytu spolu so všetkými osobami, ktoré mali od neho odvodené právo a odovzdať
služobný byt č. 4 v dome súpisnom XXXX na ul. Y. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia bez
poskytnutia bytovej náhrady. Žalovaná odmieta akceptovať neexistenciu dôvodov pre užívanie a plniť
si povinnosť a to platenie poplatkov súvisiacich s užívaním predmetného bytu.

23. Pokiaľ odvolateľka poukazuje na to, že súd nepreskúmaval, dôvodnosť akceptácie § 706 ods. 1
Občianskeho zákonníka a jej postavenie nájomcu bytu tak odvolací súd poukazuje na správnosť
záverov súdu vo vzťahu k danej otázke. Vo svojom rozhodnutí sa súd vyrovnal dôsledne s predmetnou
námietkou v bodoch 65 rozsudku. Poukazuje na to, že v zmysle § 709 Občianskeho zákonníka je pre
byty trvalo určené ako služobné byty výslovne vylúčené použitie § 703 až 708. Nebohý manžel žalovanej

nebol v čase svojej smrti nájomcom bytu, a teda nájom nemohol prejsť ani na jeho manželku, prípadne
na jeho deti.24. Odvolateľka namieta, že súd sa nevyrovnal s otázkou existencie či na strane nájomcu nevznikol
nárok na náhradný byt v súlade s výnimkou uvedenou v § 4 zákona č. 189/1992 Zb. a to z dôvodu,
že manžel žalovanej pred užívaním tohto služobného bytu ukončil užívanie iného bytu, ktorý mu bol

prenajatý Mestom H. V. a ktorý užíval spolu s manželkou je potrebné uviesť nasledovné. Z právoplatného
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/176/06-97 zo dňa 10.02.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 01.05.2009, vyplýva, že súd uložil povinnosť manželovi žalovanej vypratať byt bez poskytnutia
bytovej náhrady. Táto otázka mala byť predmetom posúdenia v konaní sp. zn. 7C/176/06 , kde
účastníkom konania bol manžel žalovaný ako bývalý nájomca bytu.

25. Vzhľadom na zistený skutkový stav je správny právny záver súdu prvej inštancie o splnení
predpokladov žaloby o vypratanie bytu, vlastníctva štátu a správy majetku žalobcom vypratávanej
nehnuteľnosti a skutočnosti, že žalovaná užíva vypratávaný byt neoprávnene. Odvolací súd prijíma
správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebol zistený žiadny dôvod, aby
vypratanie bytu bolo viazané na zabezpečenie bytovej náhrady.

26. Odvolací súd v súlade s právnymi názormi súdu dospel k záveru, vychádzajúc z čl. 19, a čl. 20 Ústavy
SR, že uvedený zásah do práv žalovanej na ochranu súkromného a rodinného života, ktorého súčasťou
je aj právo na obydlie je nevyhnutný a je v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvených v § 3, ods.
3 OZ. Stotožňuje sa so záverom súdu, že žalovaná má výrazný dlh na platení poplatkov za užívanie

bytu. Z predložených zálohových predpisov na výpočet úhrady za používanie bytov a nebytových
priestorov od roku 1999 súd zistil, aké mesačné úhrady mal nájomca, resp. užívateľ predmetného bytu
uhrádzať. Pričom zistená suma poplatkov je primeraná. Od 01.08.2009 to bolo 284,83 Eur za mesiac, od
01.06.2011 to bolo 324,58 Eur za mesiac, od 01.03.2012 to bolo 340,06 Eur za mesiac a od 01.06.2011
to bolo 354,26 Eur za mesiac. V dedičskom konaní neprevzali dedičia dlh a došlo k odpísaniu dlhu

vo výške 22.783,67 Eur, súd sa venoval aj sociálnej životnej situácii, uviedol pritom, že žalovaná je
živnostníčkou, žijú v byte 4 plnoleté deti a nikto z nich úhrady za byt neplatí. Takémuto konaniu nie je
potom možné poskytnúť ochranu za žiadnych okolností a z tohto pohľadu je zásah do práv žalovanej
potrebné považovať za nevyhnutný a v súlade so zásadou dobrých mravov, ako to už bolo konštatované,
podľa § 3 ods.3 O.z.

27. Vzhľadom už na vyššie uvedené odvolací súd preskúmaním veci, z dôvodov, ktoré sú uvedené
vyššie, považoval odvolacie dôvody žalovanej uplatnené v podanom odvolaní, za nedôvodné. Z
uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne
správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). S výnimkou výroku o trovách konania.

28. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

29. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu ktorej to priznáva

zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti
za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 C.s.p.

30. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné,
ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že
ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno

kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu
trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený.

31. Zákon explicitne nevypočítava ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať

dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257
C.s.p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).32. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad
ponecháva na súdnu prax. Je preto vecou vždy konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam,
ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú

náhradu trov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť,
podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej
právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu,
či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

33. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach
na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní
napokon uspel, znáša svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na
existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu
sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a podobne.

34. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od
žalobcu,ktorémuvznikolnároknanáhradutrovkonania(§256ods.1),spravodlivožiadať,abysináklady
vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám.

35. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „EĽSP“) v rozhodnutí z
06. 02. 1954 vo veci Beer proti Rakúsku alebo v rozhodnutí zo dňa 07. 10. 2004 vo veci Baumann proti
Rakúsku (č. 30428/96 alebo 7689/01). V prejednávanej veci žalovaný je úspešnou stranou sporu.

36. Odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej
strane považuje okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, po komplexnom posúdení
všetkých okolností súdneho konania. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade do
popredia povaha sporu, okolnosti sporu, sociálne pomery sporovej strany strán. Bolo potrebné pristúpiť

k vyváženiu nároku úspešnej strany sporu na náhradu trov konania so všetkými špecifikami daného
prípadu. Daná vec je charakteristická zložitosťou ľudských vzťahov a danou realitou života.

37. V danom prípade sa nepochybne jedná o veľmi citlivú otázku týkajúcu sa životných problémov
žalovanej a jej rodiny spôsobenej aj smrťou jej manžela. Odvolací súd berie na zreteľ postoj

žalovanej v priebehu konania, nemožno jej však vyčítať bránenie svojich práv, prameniace z vnútorného
presvedčenia o vhodnosti svojho postoja a neoprávnenosti nároku žalobcu voči nej ak vdove bývalého
príslušníka ozbrojených síl.

38. Prihliadol odvolací súd aj na okolnosť , že žalovaná má dlh voči žalobcovi v pomerne vysokej

sume a ten ešte nie je splnený. Prvoradým bude splnenie tohto dlhu. Právny záver odvolacieho súdu
o potrebe aplikácie ust. § 257 C.s.p. podporuje aj to, že žalobca je právnickou osobou a ja vzhľadom k
takému postaveniu žalobcu má odvolací súd za to, že nepriznanie trov konania žalobcom nezasiahne
nepriaznivo do ich majetkovej sféry.

39.Odvolací prihliadolnaokolnosť,žežalovanej súdpriznaloslobodenieodplateniasúdnychpoplatkov
v rozsahu 50 % uznesením č. k 25C/37/2013-122 vychádzajúc z toho, že je vdova s výškou príjmu vo
výške300,-Eurmesačneavzhľadom naexistenciu pôžičiekavedenýchsúdnychkonaní.Zasúčasného
zohľadnenia všetkých vyššie uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa dospel odvolací súd
k záveru, že aplikácia ust. § 255 ods. 1 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa javí ako

nespravodlivá. Z tohto dôvodu odvolací súd pristúpil k zmene napadnutého rozsudku vo výroku III.
tak, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok II. tohto rozsudku).

40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ust. § 257 C.s.p., pričom poukazuje na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré zohľadnil

odvolací súd aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania a ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady
trov odvolacieho konania žiadnej zo sporových strán.41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).