Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516207877
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3516207877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne: E.. W. M., bytom Z. XX, N., proti
žalovanému: Inšpektorát práce Trenčín, so sídlom Hodžova 36, Trenčín, IČO: 35 627 620, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 5. decembra 2017, č.k. 10Cpr/10/2016-264, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podaným návrhom došlým súdu dňa 27.09.2016, v spojitosti
s podaním došlým súdu dňa 06.12.2016 domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru
žalobkyne výpoveďou zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce zo dňa
28.04.2016 doručené žalobkyni dňa 28.04.2016 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne k žalovanému
naďalej trvá. Ďalej sa domáhala, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku náhradu mzdy vo výške priemerného funkčného platu v sume 996,03 €

mesačne za obdobie od 01.08.2016 do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti
výpovede, maximálne však za obdobie 36 mesiacov, čo by predstavovalo sumu 35.857 € a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 15 dní od právoplatnosti rozsudku zákonný úrok z
omeškania od 13.09.2016 vo výške: 5,05 % ročne zo sumy 996,03 € za každý mesiac omeškania do
zaplatenia. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

3. Na nariadenom pojednávaní zo dňa 24.08.2017 medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa

1.2.1997 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobkyňou, ako zamestnankyňou a žalovaným, ako
zamestnávateľom. Dňa 7.5.2004 bola žalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej služby. Dňa 1.9.2004
bola uzatvorená nová pracovná zmluva, s tým, že žalobkyňa bola zaradená do verejnej správy v zmysle
zákona o verejnej službe. Žalobkyňa bola pracovne zaradená na úseku rozpočtovania a financovania,
a s touto náplňou bola u žalovaného jediná. Priemerný funkčný plat bol vo výške 961,50 €. List
závodného výberu ZO SLOVES Inšpektorát práce Trenčín zo dňa 4.4.2016, v ktorom je oznámené,
že odbory prerokovali dva návrhy o organizačných zmenách. Rozhodnutie vedúcej služobného úradu

zo dňa 5.4.2016, ktorým sa zrušili tri miesta zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme ku
dňu 30.4.2016 a vytvorenie štyroch nových štátnozamestnaneckých miest od 1.5.2016. Zápisnica z
riešenia pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne zo dňa 13.4.2016, kde žalobkyni bolo ponúknuté jednak
štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca na oddelení prevádzky ekonómky a informatikya jednak vo funkcii hlavný radca - inšpektor práce. Žalobkyňa si nechala lehotu na vyjadrenie. Dňa
18.4.2016 žalobkyňa nesúhlasila s dohodou o skončení pracovného pomeru, ani s novým pomerom na
miesto odborný radca- rozpočtár. Dňa 22.4.2016 žalobkyni bol ponúknutý nový štátnozamestnanecký

pomer bez skúšobnej doby, ktorý žalobkyňa odmietla z dôvodu, že ide o dočasnú štátnu službu. Dňa
28.4.2016 bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru, podľa § 63 ods. 1 písmena b)
Zákonníka práce. Žalobkyňa odmietla funkciu hlavný radca - inšpektor práce. Žalobkyni by sa pri zmene
pomeru zachoval ten istý plat.

4. Sporným ostalo, či žalobkyňa bola nadbytočná. Či žalovaný mohol organizačnou zmenou zrušiť
pozíciu vo verejnej správe, za situácie, že na danú pozíciu vytvoril štátnozamestnanecký pomer.
Prerokovanie z odborovou organizáciou, že bude žalobkyni daná výpoveď. Či postup žalovaného
bol vykonaný účelovo vo vzťahu k žalobkyni. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s
prílohami, ich výsluchom a výsluchom svedkov N. Z. a W. V. na nariadenom pojednávaní, pričom
zistil skutkový stav veci, a to že dňa 02.01.1997 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobkyňou

ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom na pozíciu finančná účtovníčka, hospodárka.
Od 01.04.2002 sa žalobkyňa stala zamestnancom verejnej služby. Od 07.05.2004 bola žalobkyňa
vymenovaná do stálej štátnej služby na funkciu odborný radca - inšpektor práce. Žalobkyňa túto
činnosť pre žalovaného nevykonávala. Dňa 01.09.2004 bola uzatvorená nová pracovná zmluva medzi
žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom s preradením do verejnej služby,

na základe ktorej žalobkyňa pre žalovaného zabezpečovala komplexné práce na úseku rozpočtovania a
financovania na pozíciu finančná účtovníčka, hospodárka. Žalobkyňa nastúpila na oddelenie prevádzky,
ekonomiky a informatiky. Dňa 05.04.2016 žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, na základe ktorej
za zrušili tri miesta na oddelení prevádzky, ekonomiky a informatiky vo verejnom záujme vytvorili
sa nové štátnozamestnanecké miesta na tom istom oddelení. Dňa 13.04.2016 sa spísala zápisnica

strán sporu o tom, že žalobkyni sa oznámila organizačná zmena o zrušení troch pracovných miest a
bol jej ponúknutý štátnozamestnanecký pomer. Zároveň bola žalobkyňa upozornená, že ak odmietne
ponúknuté miesto, pracovný pomer žalobkyne bude skončený výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. Dňa
18.04.2016 žalobkyňa nesúhlasila s dohodou o skončení pracovného pomeru, ani s novým pomerom
na miesto odborný radca- rozpočtár. Žalobkyňa odmietla funkciu hlavný radca - inšpektor práce. Dňa

22.04.2016ZávodnývýborZOSLOVESprerokovalpripravovanéorganizačnézmenyod01.05.2016ato
zrušenie miest na oddelení prevádzky, ekonomiky a informatiky vo verejnom záujme a vytvorenie nových
štátnozamestnaneckých miest na oddelení prevádzky, ekonomiky a informatiky. V ten istý deň žalobkyni
bol ponúknutý nový štátnozamestnanecký pomer bez skúšobnej doby, ktorý žalobkyňa odmietla z
dôvodu, že ide o dočasnú štátnu službu. Dňa 25.04.2016 Závodný výbor ZO SLOVES prerokoval

výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a W. V.. Dňa 28.04.2016 bola žalobkyni doručená výpoveď
z pracovného pomeru, podľa § 63 ods. 1 písmena b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti.
5. Na podklade vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobný návrh nie je dôvodný,
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa ako zamestnankyňa sa podanou žalobou voči
žalovanému zamestnávateľovi domáha, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné najmä z dôvodu, že organizačná
zmena bol prijatá v rozpore so zákonom, že išlo o účelové konanie zo strany žalovaného s poukazom
na bossing, mobbing a mzdovú diskrimináciu, a že žalovaný neponúkol žalobkyni pracovný pomer na
neurčitý čas. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný rozhodol o organizačnej zmene a to o
zrušení troch miest vo verejnom záujme a vo vytvorení nových štátnozamestnaneckých miest (štátna

služba), čo sa dotklo aj pracovného miesta žalobkyne. Žalobkyňa namietala, že jej pracovné zaradenie
(druh práce) nezodpovedá charakteristike pracovného miesta v štátnej službe. Súd sa stotožnil so
stanoviskom Úrady vlády SR, že druh prác je určujúcim kritériom pre zaradenie zamestnanca do verejnej
alebo štátnej služby. Žalobkyňa pracovala najmä s financiami v rámci štátnej správy, nakoľko žalovaný
je rozpočtová organizácia napojená priamo na štátny rozpočet, žalobkyňa okrem iného účtovala v rámci

štátnej pokladnice. Bolo teda na žalovanom, či takéhoto zamestnanca zaradí do štátnej alebo verejnej
služby, keďže prácu s verejnými zdrojmi (financiami) je možné podriadiť pod obe služby. Žalobkyňa
zabezpečovala komplexné práce na úseku rozpočtovania a financovania. Pracovala nezávisle, mala
prístupové práva k účtovným operáciám. Je možné uzavrieť, že charakteristika jej pracovnej činnosti
spĺňala kritériá 7. platovej triedy v štátnej službe. Na podklade vykonaného dokazovania súd zistil,

že žalovaný si splnil podmienky § 74 Zákonníka práce, prerokoval organizačnú zmenu a výpoveď
žalobkyne s odbormi, a preto ani v tomto smere súd nezistil žiadne pochybenie žalovaného. Žalobkyňa
namietala, že postup žalovaného bol účelový, vopred naplánovaný, s úmyslom ukončiť pracovný pomer
so žalobkyňou. Súd konštatoval, že žalobkyňa v tomto smere svoje tvrdenia dostatočným spôsobomnepreukázala. Je nepochybné, že pôsobenie žalobkyne na pracovisku žalovaného bolo sprevádzané
viacerými konfliktami (najmä vyhrotená obojstranná mailová korešpondencia, viacnásobné porušenie
pracovnej disciplíny zo strany žalovaného, nevhodná forma riadenia), čo sa odzrkadlilo aj na postoji

žalobkyne vo vzťahu k zrušeniu jej pracovného miesta vo verejnej službe. Žalobkyňa sa nachádzala v
situácii, keď osobne pociťovala bossing a jej obrannou reakciou bolo odmietnutie nového druhu práce
(inšpektor práce), resp. preradenie do štátnej služby. Na posúdenie objektivity postoja žalobkyne súd
vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom dospel k záveru, že žalovaný nekonal účelovo, na úkor
žalobkyne, ale išlo o organizačnú zmenu. Je nelogické, že žalovaný týmto spôsobom sa chcel zbaviť

žalobkyne, keď išlo o zapracovaného zamestnanca s 19-ročnou praxou, nemal zaňho náhradu, musel
mu vyplatiť odstupné a odchod žalobkyne spôsobil krízovú situáciu u žalovaného. Uvedený záver súdu
potvrdzuje aj výpoveď svedkyne pani V., s ktorou žalovaný obdobne ukončil pracovný pomer, ktorá
uviedla, že nemala pocit, že týmto spôsobom sa jej chce niekto zbaviť. S odstupom času si myslí,
že žalovaný uvítal, že ona ako aj žalobkyňa z inšpektorátu práce odišli. Súd nezistil, že postupom
žalovaného malo dôjsť k mzdovej diskriminácie, keď medzi stranami sporu nebolo sporné, že pri zmene

pomeru sa mal zachovať žalobkyni ten istý plat. Ak žalobkyňa namietala, že v minulosti jej bol odňatý
osobný príplatok, tak takáto skutočnosť nemala žiaden vplyv na pripravovanú organizačnú zmenu. Pri
posudzovaní pracovných podmienok žalobkyňa namietala, že preradenie do štátnej služby bolo spojené
s tým, že žalobkyňa by bola zaradená do dočasnej služby a následne by nebola úspešná pri výberovom
konaní alebo výbere. Ide o hypotetické tvrdenie žalobkyne, ktoré nebolo ničím preukázané, a ktorému

anisúdnemôžeposkytnúťsúdnuochranu.Žalovanývtomčasenemoholžalobkyniponúknuťihneďstálu
štátnu službu, keďže to zákon neumožňoval. Obava žalobkyne nebola konkrétna aj vzhľadom na to, že
žalovaný mal niekoľkomesačné problémy plnohodnotne obsadiť pracovnú pozíciu žalobkyne. Z týchto
dôvodov súd dospel k záveru, že ak na základe organizačnej zmeny žalovaného žalobkyňa odmietla inú
vhodnú prácu, bolo možné, aby žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle § 63 ods. 1

písm. b) Zákonníka práce, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v
súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému nepriznal nárok
na náhradu trov konania, pretože sa ho vzdal.
6. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že rozsudok súdu I. inštancie
považuje v celom jeho rozsahu za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, a teda sú dané dôvody uvedené

v ustanovení § 365 ods. l písm. b), d), f), g) a h) CSP (odvolacie dôvody). Súčasne navrhovala, aby
odvolací súd rozsudok súd I. inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo, aby vo veci rozhodol
sám tak, že žalobe vyhovie a žalovaného zaviaže k zaplateniu náhrady mzdy a úrokov z omeškania.
Dôvody odvolania smerujú proti procesnému postupu súdu, ako aj proti jeho nesprávnym právnym
záverom.Hocipodľanovejkoncepcieobčianskehosporovéhokonaniamázamestnanecvindividuálnom

pracovnoprávnom spore postavenie tzv. slabšej strany sporu, ktoré je v jej prípade znásobené tým, že
nie je v spore zastúpená advokátom ani odborovou organizáciou, súd jej v priebehu celého konania
neposkytoval potrebnú pomoc garantovanú CSP. Nielen že ju v rámci všeobecnej poučovacej povinnosti
nepoučil o jej procesných právach a povinnostiach, ale v zmysle § 318 písm. b) CSP ani o možnostiach
potrebných na účelné uplatnenie jej práva. Zmierovacie konanie súdu pred zahájením pojednávania

vo veci samej bolo vedené pre ňu neprijateľným, ba až odstrašujúcim spôsobom, čo v nej budilo
dojem, ako keby súdu išlo viac o rýchle zbavenie sa sporu než o zmierenie sporiacich sa strán. Z
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vzal nekriticky do úvahy len tvrdenia žalovaného obhajujúce
platnosť skončenia jej pracovného pomeru a popierajúce každé jej tvrdenie o jeho diskriminačnom
a šikanóznom konaní voči nej pred uplatnením výpovede, pričom predložila dostatok argumentov a

dôkazov preukazujúcich neplatnosť skončenia pracovného pomeru, porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania, bossing a šikanu zo strany žalovaného. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia
jej argumentom a dôkazom súd nepripisoval žiadny význam. Kým ona na podporu svojich tvrdení
predkladala prevažne listinné dôkazy (založené v spise), žalovaný svoje protiargumenty prezentoval len
ústne, čo súdu evidentne stačilo na spochybnenie jej tvrdení. Zásadu obráteného dôkazného bremena

v prípade diskriminácie zamestnanca súd úplne opomenul. Naopak, v úvode prvého pojednávania vo
veci bez riadneho zdôvodnenia konštatoval, že sa diskriminačným a šikanóznym postupom žalovaného
predchádzajúcim skončeniu jej pracovného pomeru výpoveďou nebude zaoberať, čo považuje za
svojvoľné a nezákonné rozhodnutie súdu, keďže právu zamestnanca na rovnaké zaobchádzanie v
pracovnoprávnych vzťahoch poskytuje legislatíva osobitnú ochranu. Napriek tomu trvá na tom, že

skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného z vykonštruovaného organizačného
dôvodu bolo vyvrcholením dlhotrvajúcej diskriminácie a bossingu z jeho strany voči jej osobe. Výpoveď
bola pre neho ten najjednoduchší spôsob ako sa jej zbaviť, a to aj za cenu zneužitia práva, samozrejme
na jej škodu. Bolo nevyhnutné, aby sa súd v konaní dôsledne zaoberal diskriminačným a šikanóznymkonaním žalovaného ako konaním v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodov
uvedených ďalej jej doručená výpoveď ako jednostranný právny úkon nemôže požívať právnu ochranu.
Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že procesným postupom súdu bolo porušené jej právo na

súdnu ochranu zakotvené v Článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v Článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. K bodom rozsudku číslo 38 až 41 uviedla, že výpoveď
jej bola daná na základe organizačnej zmeny zo dňa 05.04.2016, ktorou boli zrušené na oddelení
prevádzky, ekonomiky a informatiky (ďalej len ,,OPEI“) 3 miesta vo verejnej službe a následne boli
vytvorené 3 miesta s identickou pracovnou náplňou v štátnej službe. Podmienkou uzatvorenia novej

služobnej zmluvy bolo podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru vo verejnej službe a následne
uzatvorenie štátnozamestnaneckého pomeru, avšak len do dočasnej štátnej služby na dobu 6 mesiacov
so skúšobnou dobou 3 mesiace a s ,,teoretickou" možnosťou prechodu do stálej štátnej služby, ak
by po 6 mesiacoch bola úspešná vo výberovom konaní. Týmto by sa jej pracovnoprávny vzťah na
dobu neurčitú (po 19 odpracovaných rokoch u žalovaného) zmenil na dobu určitú a nemala by žiadnu
právnu istotu, že v priebehu 6 mesiacov trvania dočasnej štátnej služby nepríde o zamestnanie - či

už v rámci skúšobnej doby alebo v rámci vykonštruovaného jej neúspechu vo výberovom konaní do
stálej štátnej služby. Pre vysvetlenie svojich vyššie uvedených obáv k žalobe priložila množstvo mailovej
dokumentácie, ktorou preukázala nerovnaké zaobchádzanie, bossing a šikanu zo strany žalovaného
počas troch rokov - od nástupu X.. X. do funkcie hlavnej inšpektorky práce (ďalej len HIP) v roku 2013 do
jejprepustenia.Počastohtoobdobiasaniekoľkokrátozvalaprotineustálemunárastupráceaodoberaniu

alebo kráteniu pohyblivých zložiek mzdy v takom rozsahu, že jej medziročne klesol príjem o 30%.
Sudca však celú túto korešpondenciu vyhodnotil ako nesúvisiacu s prípadom napriek jej tvrdeniu, že
organizačná zmena a následná výpoveď boli práve dôsledkom a vyvrcholením šikanózneho správania
žalovaného voči nej. Po nástupe do práce po ukončení pracovnej neschopnosti (prvej po 8 rokoch) ju jej
priama nadriadená ponížila takým hrubým a arogantným spôsobom, že už viac nedokázala byť ticho a

otvorene jej napísala svoj názor na jej konanie a nazvala ho bossingom, pretože to tak cítila už dlhodobo
- mail z 1.4.2016. Toto sa udialo v piatok 1.4.2016 a v pondelok 4.4.2016 už vzniknutú situáciu riešila
hlavná inšpektorka práce. Uskutočnil sa s ňou pohovor, na ktorom povedala svoj názor na situáciu na
ich oddelení a poukázala na priepastné rozdiely v odmeňovaní a pretrvávajúci bossing zo strany jej
nadriadenej p. Z.. Nasledujúci pracovný deň jej bolo oznámené, že bola schválená organizačná zmena,

ktorou sa ruší jej miesto vo verejnej službe a stáva sa preto nadbytočnou a zároveň jej bolo ponúknuté
miesto vytvorené v štátnej službe za vyššie uvedených pre ňu neprijateľných podmienok. Pri prvom
pojednávanísudcavyjadrilnázor,ževkonanínebudeposudzovaťjejdiskrimináciu,alebudehozaujímať
iba petit sporu - t.j. na základe čoho bola organizačná zmena urobená a či to bolo v súlade so zákonom.
Žalovaný uviedol, že o organizačnej zmene rozhodol na základe záverov z porady generálneho riaditeľa

Národného inšpektorátu práce, na ktorej bolo navrhnuté preradiť pracovníkov ekonomických oddelení
inšpektorátov práce z verejnej do štátnej služby a zosúladiť tak stav s Národným inšpektorátom práce
(ďalej len ,,NIP"). Na nasledujúcom pojednávaní žalovaný predložil ako dôkaz vyjadrenie E.. W., bývalej
pracovníčky NIP zo dňa 12.9.2017, v ktorom sa odvoláva na poradu generálneho riaditeľa NIP zo
dňa 21.1.2016, kde vraj bolo nariadené hlavným inšpektorom práce zjednotiť zaradenie pracovníkov

ekonomických a právnych oddelení podľa zaradenia na NIP - t.j. preradiť ich z verejnej do štátnej
služby. Už na pojednávaní spochybnila hodnovernosť predloženého dokladu a navrhla vypočutie E..
W.. Na základe svojich pochybností si v rámci zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyžiadala
z NIP zápisnicu z vyššie uvedenej porady generálneho riaditeľa. Jej pochybnosti sa potvrdili, pretože
v celej zápisnici nie je ani zmienka o tvrdeniach E.. W.. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný si dovolil

pred súdom klamať v podstatnej veci a naviesť na klamstvo aj svedka i keď písomnou formou. Túto
skutočnosť nebral sudca pri vynesení rozsudku vôbec do úvahy. Sudca nielenže sám neoveril pravdivosť
informácií vo vyjadrení E.. W., ale nezohľadnil ani ňou doplnené dokumenty, i keď bez jej viny získané
až po ukončení dokazovania t.j. na základe informácií z posledného pojednávania. Získané dokumenty
jasne a nekompromisne usvedčujú žalovaného z klamstva a potvrdzujú jej tvrdenie, že zmenu jej

pracovného miesta z verejnej služby do štátnej služby si žalovaný účelovo vymyslel sám. V súvislosti
s vyjadrením E.. W. uviedla súdu veľmi podstatnú skutočnosť, že práve v roku 2015 bola na NIP na
základe personálneho auditu preradená dlhoročná pracovníčka z verejnej do štátnej služby. Bolo jej
vysvetlené, že je to pre ňu výhodné, pretože štátna služba poskytuje množstvo výhod v porovnaní s
verejnou službou a že výpoveď a následné uzatvorenie nového štátnozamestnaneckého pomeru je iba

formálna záležitosť. Pracovníčka nič netušiac prijala túto ponuku, avšak počas skúšobnej doby bol s
ňou ukončený štátnozamestnanecký pomer. Formálne bolo všetko v poriadku. O tomto prípade získala
informáciu v čase, keď mala byť preradená rovnakým spôsobom. Pretože jej bolo jasné, že žiaden
racionálny dôvod na ,,prekategorizovanie" jej pracovnej činnosti do štátnej služby neexistuje, pochopila,že jej zamestnávateľ sa rozhodol použiť tento ,,overený postup" aj v jej prípade. Všetky tieto skutočnosti
uviedla pri druhom pojednávaní, avšak sudca ich pri vynesení rozsudku vôbec nebral do úvahy. Pri
pojednávaní uviedla aj skutočnosť, že pracovníčky ekonomického oddelenia na NIP boli preradené z

verejnej do štátnej služby už v roku 2009, avšak len preto, že jedna sa na základe výberového konania
stala riaditeľkou odboru a druhá sa stala jej zástupkyňou. Štátna služba bola podmienkou výkonu
týchto funkcií. Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorej nebola v rozsudku venovaná vôbec pozornosť je
posúdenie organizačnej zmeny z hľadiska obsahovej správnosti. K žalobe predložila Stanovisko Úradu
vlády SR, v ktorom sa uvádza, že v konečnom dôsledku je zaradenie jej funkcie pod verejnú alebo

štátnu službu na zvážení štatutárneho zástupcu organizácie, čo si však žalovaný a tiež sudca (k bodu
číslo 38. rozsudku) vysvetlili po svojom tak, že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný zákonmi, ktoré
upravujú, kedy ide o práce vo verejnom záujme a kedy o štátnu službu, ale že sa asi môže rozhodnúť
podľa svojej ľubovôle. Zákon o štátnej službe v § 5 predsa presne definuje charakteristické znaky
štátnej služby. Len ak by došlo k takej zmene pracovnej náplne zamestnanca vo ,,verejnej službe", že
by aspoň jedna z činností jeho novej pracovnej náplne spĺňala charakteristiku štátnej služby, mohol

by štatutárny orgán rozhodnúť tak, ako rozhodol žalovaný. V jej prípade však žiadna z jej pôvodných
pracovných činností ani z činností jej navrhovaného štátnozamestnaneckého miesta nespĺňa ani len
jednu charakteristiku štátnej služby. Všetci pracovníci na ostatných inšpektorátoch práce na rovnakej
funkcii, akú vykonávala ona, boli v tom čase a aj zostali zaradení vo verejnej službe. Za veľmi dôležité
pokladá aj skutočnosť, že súd v priebehu konania neurobil takú podstatnú vec, akou malo byť dôkladné

porovnanie opisu pracovnej činnosti jej formálne zrušeného funkčného miesta vo verejnej službe s
opisom štátnozamestnaneckého miesta, ktoré jej žalovaný ponúkol. Neriešil vôbec pre tento spor takú
dôležitú skutočnosť, akou je otázka opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti zrušenia jej funkcie, a teda
aj otázku, či sa stala vôbec nadbytočnou. Tým, že žalovaný bezprostredne po zrušení jej pracovného
miesta vytvoril štátnozamestnanecké miesto s rovnakým opisom pracovnej činnosti, aký mala na

zrušenej funkcii, a už na začiatku plynutia jej výpovednej doby naň prijal nového zamestnanca (E.. X.),
nielenže porušil § 63 ods. 3 Zákonníka práce, ale súčasne preukázal, že k zrušeniu jej pracovného
miesta v skutočnosti nedošlo a nemohla sa stať nadbytočnou. Za ďalšie závažné pochybenie pri
posudzovaní sporu (k bodu číslo 26. rozsudku) považuje postup predkladania dokladov o prerokovaní
jej výpovede s odborovou organizáciou. Pri prvom pojednávaní nebol v súdnom spise doložený žiaden

doklad o prerokovaní výpovede s odborovou organizáciou. Sudca však nežiadal bezodkladné prinesenie
dokumentácienapojednávanie,alenavrholpriniesťjuažnanasledujúcepojednávanie.Jepresvedčená,
že doklad o prerokovaní výpovede a s ním súvisiace dokumenty v čase pojednávania neexistovali a boli
vyfabrikované dodatočne. Žalovaný na druhé pojednávanie dokumentáciu o prerokovaní jej výpovede
odborovou organizáciou priniesol, avšak všetky tieto dokumenty mali paradoxne rovnaké číslo spisu ako

dokumenty z prerokovania organizačnej zmeny. Na jej otázku ,,prečo je to tak" žalovaný uviedol, že celá
korešpondencia s odbormi sa vedie pod jedným spisovým číslom. Je presvedčená, že to bolo preto, lebo
systém centrálnej pošty DMS, ktorý sa u žalovaného používa neumožňuje dodatočne vsúvať spisové
čísla a preto nebolo možné dodatočne vypracované dokumenty zaradiť k potrebnému dátumu, iba ich
priradiť k už existujúcemu spisu. V tejto súvislosti vyznieva veľmi sporne skutočnosť, že jej výpoveď bola

vypracovaná 28.4.2016, ale s odbormi bola prerokovaná už 25.4.2017. Už to samo o sebe dokazuje,
že dokument o prerokovaní výpovede s odborovou organizáciou žalovaný vyfabrikoval dodatočne.
Ani tento rozpor však sudca ďalej neriešil. Na pojednávaní dňa 7.11.2017 zazneli ešte dve účelové
klamstvá zo strany žalovaného, a to že inšpektoráty práce budú mať v blízkej budúcnosti zrušenú právnu
subjektivitu a že podľa novej organizačnej štruktúry budú všetci pracovníci ekonomických oddelení od

1.1.2018 preradení z verejnej do štátnej služby. Pre názornosť, že klamstvo je bežná pracovná metóda
žalovaného poukázala na prípad F.. Z., bývalej zamestnankyne žalovaného, ktorej miesto bolo tiež
zrušené organizačnou zmenou. V závere chce poukázať na veľmi významný moment celého sporu. Ak
žalovaný neurobil organizačnú zmenu na základe nariadenia NIP ako klamlivo tvrdil - prečo ju vlastne
robil? Ak by aj platila zjednodušená interpretácia stanoviska Úradu vlády SR z úst sudcu, že konečné

rozhodnutie o zaradení pracovnej činnosti do verejnej alebo štátnej služby je len vecou štatutárneho
orgánu (zrejme bez ohľadu na príslušné zákony), potom je opäť na mieste otázka, prečo žalovaný tak
rozhodol, keď nemusel. Prečo jej činnosť neponechal vo verejnej službe, keď ho nikto a nič nenútilo
preradiť ju do štátnej služby. Myslí, že odpoveďou je to, že mu naozaj išlo len o zbavenie sa nepohodlnej
zamestnankyne. Je preto presvedčená, že jediným dôvodom bolo práve jej rozhodnutie ozvať sa proti

bossingu, diskriminácii a priepastným rozdielom v odmeňovaní. Ak by súd pozorne prečítal aspoň
hlavné prílohy (napr. list IPTN_ ODD _ KAHIP/STA/2016/5 - odpoveď na pohovor zo dňa 4.4.2016),
ktoré priložila k žalobe, tak by pochopil, prečo toto jej konanie vyvolalo takú okamžitú reakciu. Hlavná
inšpektorka práce (ďalej len ,,HIP") žalovaného ako štatutárny orgán si pravdepodobne uvedomila, žeak sa prvý krát odvážila poukázať otvorene na mzdovú diskrimináciu, ktorej si musí byť vedomá, tak už
nebude bezpečné, aby bola naďalej svedkom jej diskriminačného konania, a to nielen voči nej. Pretože
mzdová diskriminácia v rozsahu, v akom sa praktizovala u žalovaného od nástupu X.. X. do funkcie

HIP bola diskriminácia všetkých zamestnancov na úkor troch vyvolených. Organizačná zmena sa týkala
troch pracovníčok ekonomického oddelenia, z ktorých podľa jej výpovede p. Z. považovala zmenu iba za
administratívnyúkonabezobávpodpísaladohoduoskončenípracovnéhopomeru.Žalovanýpridruhom
pojednávaní doplnil dokumentáciu o jej bezproblémovom prechode do stálej štátnej služby. Súd možno
nesprávne vyhodnotil skutočný úmysel žalovaného na základe problémov, ktoré nastali po jej rýchlom

odchode. Žalovaný sa ocitol podľa jeho tvrdenia ,,v roli jej rukojemníka", keď vraj vôbec nepočítal s
tým, že ich ponuku neprijme. Nemal za ňu zaučenú náhradu, prístupy do jednotlivých systémov, vznikla
u neho krízová situácia atď. Tu však treba zdôrazniť, že od 1.4.2016 bola na oddelenie prijatá nová
pracovníčka (na zastupovanie hospodárky počas pracovnej neschopnosti), ktorú bolo potrebné zaučiť.
Žalovaný určite nemal v úmysle zbaviť sa jej skôr, ako by sa zaučila aj jej prácu. Nepočítal však s
tým, že ona na takéto podmienky nepristúpi. Žalovaný si musel byť vedomý problémov, ktoré nastanú

po súčasnom odchode jej aj hospodárky p. V.. Pretože v maily počas jej pracovnej neschopnosti ju
vedúca p. Z. informuje, že ak od 1.4.2016 nenastúpi do práce, bude celá ekonomická agenda na základe
rozhodnutia NIP presunutá na iný inšpektorát a tiež ju vyzýva prísť robiť úkony v štátnej pokladnici počas
vychádzok. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd I. inštancie prerokoval spor a rozhodol o jej žalobe veľmi
povrchne, nedostatočne sa venoval jej tvrdeniam a predložené dôkazy buď nevyhodnotil správne alebo

niektoré z nich vôbec, nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal dôkazy, ktoré bolo potrebné vykonať
na preukázanie jej oprávneného nároku a na základe uvedeného dospel k nesprávnemu právnemu
záveru.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že naďalej trvá na skutočnostiach tak, ako
ich uviedol v priebehu konania pred súdom prvej inštancie v predmetnej veci. Nestotožňuje sa s

názorom žalobkyne a jej odvolacími dôvodmi prezentovanými v odvolaní a má za to, že rozhodnutie
okresného súdu je zákonné, zrozumiteľné, vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a jeho
odôvodnenie je presvedčivé tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Zastáva názor, že
žalobný návrh a s tým spojené odvolanie a odvolací návrh žalobkyne nie sú dôvodné, v prospech
čoho nepochybne svedčí dokazovanie vykonané v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a

to v kumulácií so skutočnosťami a dôkazmi nachádzajúcimi sa v spisovom materiáli. Má za to, že
tvrdenie žalobkyne spočívajúce v tom, že súd úplne opomenul zásadu obráteného dôkazného bremena
v prípade diskriminácie zamestnanca (strana 3 odvolania), nie je opodstatnené. V prospech tohto
svedčí tá skutočnosť, že žalovaný v priebehu celého pojednávania predkladal dôkazy a vyjadrenia,
preukazujúce, že z jeho strany nebola porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k

skutkovému stavu uvádza, že žalobkyňa nikdy počas svojho pôsobenia na Inšpektoráte práce Trenčín
nevyjadrilasvojunespokojnosť,resp.nesúhlassprístupomnadriadenýchvočijejosobe.Priodmeňovaní
bolo postupované podľa kritérií odmeňovania a s prihliadnutím na dosahovanú úroveň plnenia úloh, ich
množstvaadosahovanejkvality.Otom,žežalobkyňavprácipociťovalabossingamzdovúdiskrimináciu,
sa žalovaný dozvedel dňa 04.04.2016, kedy si žalobkyňa prišla dať podpísať priepustku k lekárovi

k hlavnej inšpektorke práce, nakoľko žalobkynina priama nadriadená nebola v tento deň v práci. V
rámci rozhovoru žalobkyne a hlavnej inšpektorky práce (prítomná bola aj X.. M., vedúca kancelárie
hlavnej inšpektorky práce), bolo zo strany žalobkyne vyjadrených viacero skutočností, ktoré hlavná
inšpektorka práce posúdila ako sťažnosť zamestnanca v súvislosti s porušením zásady rovnakého
zaobchádzania v zmysle § 13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších

predpisov (ďalej aj ako ,,Zákonník práce"). Z predmetného stretnutia bola vyhotovená zápisnica zo
dňa 04.04.2016, a to na príkaz hlavnej inšpektorky práce. Prešetrovaním sťažnosti bolo zistené,
že táto je neopodstatnená, pričom odpoveď bola žalobkyni doručená dňa 02.05.2016. Žalovaný sa
vzhľadom k okolnostiam veci domnieva, že žalobkyňa mohla pociťovať určitým spôsobom nepohodu
na pracovisku, ktorú vyhodnocovala ako diskrimináciu, a to z toho dôvodu, že v minulosti počas

pôsobenia predošlých riaditeľov, príp. hlavných inšpektorov práce jej bolo umožňované napr. v priebehu
vedenia E.. A. štúdium na vysokej škole, pričom jej bolo poskytované voľno každý piatok v týždni
na to, aby mohla študovať a počas pracovnej doby si vyhotovovala fotokópie všetkých materiálov
potrebných k štúdiu. Okrem toho v tomto období žalobkyňa vykonávala v priebehu času určeného na
výkon práce na pracovisku súkromné aktivity týkajúce sa podnikateľskej činnosti. Rovnako v období

vedenia riaditeľa E.. W. mala žalobkyňa poskytovanú takúto voľnosť a priestor na výkon činností
mimo požiadaviek vyplývajúcich zo založeného pracovnoprávneho vzťahu a vzhľadom k tomu, že tieto
aktivity boli po nástupe hlavnej inšpektorky práce pozastavené s tým, že sa vyžadovalo využívanie
fondu pracovného času len na činnosti súvisiace s výkonom práce a nie na súkromné účely, mohlažalobkyňa pociťovať určitú zmenu a nepohodu, prípadne nátlak na jej osobu, pričom sa jednalo výlučne
o individuálne posúdenie predmetných okolností žalobkyňou spojených s požiadavkami na riadny výkon
práce a plnenie povinností vyplývajúcich priamo z pracovnoprávneho pomeru. Súčasne poznamenáva,

že sa stotožňuje s postupom prvostupňového orgánu, pričom má za to, že v priebehu prejednávania
a rozhodovania predmetného sporového konania boli rešpektované a v plnom rozsahu dodržiavané
zásady konania tak, ako to vyplýva z príslušných ustanovení CSP. K nadväzujúcej argumentácii
žalobkyne, v rámci ktorej žalobkyňa namieta, že súd na prvom pojednávaní vo veci konštatoval, že
sa diskriminačným a šikanóznym postupom žalovaného nebude zaoberať (str. 3 odvolania) uvádza,

že zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že súd sa bez ohľadu na žalobný petit žalobkyne
uvedenývpredmetnejžalobezodňa26.09.2017,vrátanedoplnenia,priprejednávanížalobnýchnávrhov
zaoberalajjednotlivýmipísomnosťami,ktoréžalobkyňavnímalaakodiskriminačné.Kukaždémuztýchto
dôkazov sa žalovaný vyjadril v rámci pojednávania, čo je aj zdokumentované v zvukovom zázname z
pojednávaní. Taktiež pri výsluchu svedkov boli zo strany sudcu kladené otázky smerujúce k zisteniu
možnej diskriminácie u žalovaného. V prospech týchto skutočnosti svedčia jednotlivé uvedené dôkazy

tvoriace súčasť spisového materiálu. K tvrdeniu prezentovanému žalobkyňou, že výpoveď bola pre
neho ten najjednoduchší spôsob, ako sa jej zbaviť, a to aj za cenu zneužitia práva, samozrejme na
jej škodu, uviedol, že čisto hypoteticky, ak by Inšpektorát práce Trenčín postupoval vyššie uvedeným
spôsobom a vôbec mal uvažovať o čo ,,najjednoduchšom spôsobe" skončenia pracovného pomeru
s tým, že chce so žalobkyňou ukončiť pracovný pomer, pristupoval by k upozorneniam na porušenie

pracovnej disciplíny nasledujúcim po sebe v priebehu 6 mesiacov. Dôvodom na podávanie takýchto
upozornení zo strany žalovaného voči žalobkyni tak, aby tieto mohli potencionálne po sebe nasledovať,
by bolo napríklad nedodržanie termínov plnenia úloh, nespracovanie interných noriem, a pod. V takomto
prípade by však žalobkyňa nemala nárok na vyplatenie odstupného a na tri mesiace náhrady mzdy
počas výpovednej doby. Konanie, ku ktorému došlo v prejednávanej veci zo strany žalovaného, bolo

plne v súlade s právnymi predpismi, pričom je potrebné poukázať na to, že výpoveď, ktorá bola
žalobkyni podaná, plne rešpektovala zákonné požiadavky, pričom v jej dôsledku žalobkyňa neutrpela
žiadnu ujmu, práve naopak. Poznamenáva, že v žiadnom prípade nemal záujem skončiť pracovný
pomer týmto spôsobom, nakoľko bolo a je všeobecne známe, že miesto zamestnanca, ktorý bude
vykonávať činnosti ekonóma a účtovníka v rozpočtovej organizácii je na trhu práce nedostatok, resp. nie

sú takíto zamestnanci voľní. Taktiež absentuje dostatočný časový priestor na zaučenie, nakoľko tento
zamestnanec musí vykonávať jednotlivé úkony a účtovné operácie ihneď od nástupu. S prihliadnutím
na skutočnosť, že nebol dôvod skončiť so žalobkyňou pracovný pomer, uviedol, že hlavnou činnosťou
inšpektorátu práce je inšpekcia práce, ktorá má široký záber, pričom do okruhu jeho pôsobnosti sú
priebežne pridávané nové kompetencie. Rozsah inšpekcie práce vyžaduje 90 % manažérskej činnosti,

pričom ekonomika je len podružná k hlavnej činnosti inšpektorátu práce. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam by písomné upozorňovanie na nedostatky v práci žalobkyne bolo v rozpore so zámerom
žalobkyne, nakoľko tento nemal nikdy úmysel skončiť s ňou pracovný pomer. Žalobkyňa bola v práci
akceptovaná aj s chybami, taká aká bola. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že podmienkou
uzatvorenia novej služobnej zmluvy bolo podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru a následne

uzatvorenie štátnozamestnaneckého pomeru, avšak len do dočasnej štátnej služby na dobu 6 mesiacov
so skúšobnou dobou 3 mesiace a s teoretickou možnosťou prechodu do stálej štátnej služby, ak by
po 6 mesiacoch bola úspešná vo výberovom konaní, poukázal na to, že táto je neopodstatnená, čo
nepochybne vyplýva zo spisového materiálu. Žalovaný s cieľom uspokojiť požiadavky žalobkyne jej
ponúkol uzatvorenie štátnozamestnaneckého pomeru bez skúšobnej doby, čo však žalobkyňa odmietla.

Zákonodarca v zákone č. 400/2009 Z. z. stanovil podmienku, ktorou sú viazané všetky dotknuté subjekty,
vrátane Inšpektorátu práce Trenčín, a v zmysle ktorej podmienkou prijatia do stálej štátnej služby
bolo úspešné absolvovanie výberového konania alebo výberu, pričom zákon inú možnosť prijatia do
stálej štátnej služby nepripúšťal. V prípade, ak by sa Inšpektorát práce Trenčín rozhodol nevykonať
namietané výberové konanie, dopustil by sa tým porušenia vyššie uvedeného zákona, čo nemal v

úmysle. K vyjadreniu žalobkyne, že poukázala na priepastné rozdiely v odmeňovaní a pretrvávajúci
bossing zo strany jej nadriadenej p. Kohútovej, uviedol, že je nevyhnutné poukázať na to, že namietané
rozdiely v odmeňovaní sa dotýkali nenárokových zložiek mzdy, t.j. osobného príplatku a výšky odmien,
pričom boli realizované u viacerých zamestnancov. Zníženie alebo odňatie osobného príplatku bolo a je
vždy odôvodnené písomným návrhom vedúceho oddelenia. Odmeny sa poskytovali za kvalitné plnenie

úloh. Zo strany žalobkyne neboli vždy jej pracovné úlohy plnené kvalitne ani načas, čo sa odrazilo
vo výške odmien. Žalobkyňa však považovala požiadavku na kvalitné plnenie úloh zo strany vedúcej
oddelenia za bossing. Týmto opätovne poukazuje na prílohu č. l a č. 2 k Vyjadreniu žalobcu k žalobe o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, zo dňa 17.01.2017 (sťažnosť žalobkynev súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, ktorú podala žalobkyňa ústnou formou u
žalovaného dňa 04.04.2016 a odpoveď žalovaného na sťažnosť zo dňa 29.04.2016). K časti odvolania,
v ktorej žalobkyňa uvádza, že nie je zrejmé na základe čoho bola organizačná zmena urobená a či to

bolo v súlade so zákonom, dal do pozornosti, že na porade generálneho riaditeľa NIP dňa 21.01.2016
boli hlavní inšpektori práce informovaní o zaradení zamestnancov odboru ekonomiky na NIP do štátnej
služby a o potrebe zjednotenia zaradenia zamestnancov oddelení prevádzky, ekonomiky a informatiky
a právnikov na inšpektorátoch práce tak, ako je to na Národnom inšpektoráte práce. Do zápisnice sa
táto informácia nedostala, čo žalovaný uviedol aj na pojednávaní pred okresným súdom, avšak uvedenú

informáciu potvrdila E.. V. W. vo svojom písomnom vyjadrení. O tom, že Národný inšpektorát práce
plánoval zaradenie zamestnancov pracujúcich s rozpočtom a štátnou pokladnicou do štátnej služby
svedčí i tá skutočnosť, že generálny riaditeľ NIP príkazom GR č. 20/2017 zo dňa 20.09.2017 v súlade
s ust. § 6 ods. l písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a v nadväznosti na Organizačný poriadok Národného inšpektorátu

práce a jeho Dodatku č. l určil jednotnú organizačnú štruktúru inšpektorátov práce. Dňa 04.10.2017
boli asistentkou GR NIP X.. E. A. e-mailom zaslané všetkým inšpektorátom práce odporúčané opisy
štátnozamestnaneckých miest, vrátane opisov štátnozamestnaneckých miest zamestnancov oddelenia
vnútornejprevádzky,atovedúcejoddeleniavnútornejprevádzkyaekonóma.Vsúčasnostiprebiehajúna
ostatných inšpektorátoch práce výberové konania na miesta vedúcich oddelení prevádzky podľa zákona

č. 55/2007 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Inšpektorát práce Trenčín
dňa 23.01.2018 požiadal Odbor vnútornej prevádzky NIP o potvrdenie informácie ohľadne zaradenia
zamestnancov oddelení vnútornej prevádzky inšpektorátov práce do štátnej služby (príloha č. I). Do
dnešného dňa však neobdržal žiadnu odpoveď. Nie je zrejmé, na akých informáciách žalobkyňa zakladá
svoje tvrdenie o preradení dlhoročnej pracovníčky NIP z verejnej služby do štátnej služby v roku 2015,

nakoľko žalovaný o tom nemá vedomosti. Časť odvolania žalobkyne, v ktorej namietala, že žiadna z jej
pôvodných pracovných činností ani z činností jej navrhovaného štátnozamestnaneckého miesta nespĺňa
anilenjednucharakteristikuštátnejslužby,podľanázoružalobkynezakladápochybnostiojejsprávnosti.
Za dôvod možno pritom označiť tú skutočnosť, že uvedené ekonomické činnosti Národný inšpektorát
práce zaslal ako odporúčané činnosti v opisoch štátnozamestnaneckých miest vedúceho oddelenia

vnútornej prevádzky e-mailom dňa 04.10.2017, a to aj s poukazom na Stanovisko úradu vlády SR, zo
dňa 12.05.2016 (príloha č. 14 Vyjadrenia žalobcu k žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, zo dňa 17.01.2017). Z predmetného stanoviska pritom vyplýva záver, že zaradenie
dotknutej funkcie pod verejnú alebo štátnu službu je v konečnom dôsledku vecou individuálneho
zváženia štatutára organizácie. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že dokument o prerokovaní výpovede

s odborovou organizáciou žalovaný vyfabrikoval dodatočne, uvádza, že predmetné tvrdenie žalobkyne
sa nezakladá na pravde, v prospech čoho nepochybne svedčia dokumenty označené ako Pozvánka
pre odborovú organizáciu na prerokovanie zmien v pracovnoprávnych a štátnozamestnaneckých
vzťahoch zamestnancov Inšpektorátu práce Trenčín, ktorá disponuje evidovanou značkou IPTN _
OU/BEZ/2016/1589, 2016/002 a Žiadosť o prerokovanie výpovedí z pracovného pomeru E.. W.

M. a W. V., ktorá je zaradená pod značkou IPTN _ OU/BEZ/2016/1589, 2016/004. Súčasne spis
označený ako ,,Prerokovanie s odborovou organizáciou" bol evidovaný pod prislúchajúcim číslom
1589, pričom predmetné číslo spisu bolo v roku 2016 totožné pre všetky dokumenty, ktoré sa v spise
nachádzajú. Rovnako dokumenty zaradené v tomto spise sú očíslované poradovými číslami, pričom
číslo 2016/002 je priradené dokumentu zo dňa 01.04.2016 označenému ako Pozvánka na prerokovanie

plánovanej organizačnej zmeny a číslo 2016/004 je priradené dokumentu označenému ako Pozvánka
na prerokovanie výpovedí zo dňa 22.04.2016. Keďže žalobkyňa uvádza, že čísla spisu z prerokovania
výpovede aj z prerokovania organizačnej zmeny majú "paradoxne" rovnaké označenie, poukazuje
tým na svoju neznalosť vkladania dokumentov do jedného spisu a ich číslovanie, čo svedčí o jej
nedostatočných vedomostiach informačného systému DMS, s ktorým pri výkone pracovnej činnosti

dochádzala denne do styku. K žalobkyni namietanej skutočnosti, že výpoveď bola vypracovaná dňa
28.04.2016, ale s odbormi bola prerokovaná už 25.04.2016 uvádza, že k prerokovaniu návrhu výpovede
s odbormi došlo dňa 25.04.2016, pričom dátum 28.04.2016 chronologicky v súlade s logikou veci
zodpovedá dňu vypracovaniu samotnej výpovede po prerokovaní jej návrhu s odbormi (žalovaný v
týchto intenciách poukazuje na ustanovenie § 74 Zákonníka práce). K súvisiacemu tvrdeniu žalobkyne,

že pri prvom pojednávaní nebol v súdnom spise doložený žiaden doklad o prerokovaní výpovede s
odborovou organizáciou, žalovaný uvádza, že žalovaný si na pojednávanie priniesol na svoje vlastné
účely spisový materiál, ktorý bol fotokópiou písomnosti žalobkyne (žaloba, vyjadrenia, dôkazy) a
žalovaného (vyjadrenia, dôkazy). Žalovaný nebol vyzvaný súdom, aby na prvé pojednávanie priniesolakékoľvek doklady, ktoré by mal predložiť na účely dokazovania. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o
porušení ustanovenia § 63 ods. 3 Zákonníka práce uvádza, že sa domnieva, že zo strany žalobkyne
došlo k omylu, nakoľko relevantné k prejednávanej veci je ustanovenie § 61 ods. 3 Zákonníka práce.

Napriek tomu má za to, že názor žalobkyne týkajúci sa porušenia predmetného ustanovenia nie je
opodstatnený. Na prípad zrušenia pracovného miesta z dôvodov organizačných zmien, ktoré pracovné
miesto bolo pri vykonávaní práce vo verejnom záujme (podľa zákona č. 552/2003 Z. Z.) a vytvorenia
pracovného miesta v štátnej službe (podľa zákona č. 400/2009 Z. z. účinného v čase sporu.), nie je
možné aplikovať iný postup, než ten, ktorý zvolil žalovaný. Súčasne poukazuje na to, že tieto dve

pracovné miesta nemožno porovnávať, pretože každé z nich sa spravuje inou právnou úpravou. Na
zrušené miesto vo verejnej službe žalovaný neprijal iného zamestnanca. Nový zamestnanec bol prijatý
na nové štátnozamestnanecké miesto, ktoré žalobkyňa odmietla prijať. Ďalej sa vyjadril k prípadu F.. Z..
Inšpektorát práce Trenčín je v súčasnosti samostatný právny subjekt, ktorý aj v štátnozamestnaneckých
vzťahoch vystupuje ako služobný úrad a ktorý má právo určovať si požiadavky, príp. predpoklady na
obsadenie voľného štátnozamestnaneckého miesta. K námietkam žalobkyne ohľadom prijatia novej

pracovníčky od 01.04.2016 na zastupovanie hospodárky počas pracovnej neschopnosti hospodárky p.
V., uviedol, že Inšpektorát práce Trenčín dňa 31.03.2016 uzatvoril s R. C. dohodu o vykonaní práce
s dňom začiatku vykonávania prác 01.04.2016 a dňom ukončenia 30.04.2016. V dohode bola pritom
vymedzená presne pracovná úloha. Túto dohodu Inšpektorát práce Trenčín uzatvoril z dôvodu potreby
vykonávania uvedených prác počas pracovnej neschopnosti hospodárky p. V. ako dôsledok toho, že

žalobkyňa odmietla zastupovať menovanú hospodárku počas jej neprítomnosti. V čase uzatvorenia
dohody dňa 31.03.2016 bola práceneschopná hospodárka od 25.02.2016 a žalobkyňa od 04.03.2016.
Počas vykonávania prác na základe dohody o vykonaní práce zamestnankyňu p. C. zaúčala vedúca
oddelenia. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že nemal v úmysle skončiť pracovnoprávny vzťah so
žalobkyňou, cieľom uvedeného postupu bolo iba zabezpečiť chod inšpektorátu práce. Vzhľadom na

skutočnosti uvádzané žalobkyňou v odvolaní spočívajúce v osočovaní hlavnej inšpektorky práce z
klamstvaaznavádzaniasvedkanaklamstvo,týmtohlavnáinšpektorkapráceupozorňujenaskutočnosť,
že zvažuje podať žalobu na ochranu osobnosti, nakoľko konaním žalobkyne bola poškodená jej dobrá
povesť. Na základe uvedených dôvodov týmto považuje odvolanie žalobkyne za neopodstatnené,
pričom má za to, že uvádzané odvolacie dôvody nemajú právny ani skutkový základ a súčasne v

plnom rozsahu nesúhlasí s odvolacím návrhom žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhoval, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že opakovane zdôrazňuje, že
súd pri vynesení rozsudku vôbec nebral do úvahy predložené písomné dôkazy, ktoré v plnej miere
vyvracajú tvrdenia žalovaného. Žalovaný opakovane tvrdí, že nikdy nevyjadrila svoju nespokojnosť,

resp. nesúhlas s prístupom nadriadených voči nej a uvádza, že o vyššie uvedených skutočnostiach
sa dozvedel až 04.04.2016. Tvrdí tak napriek existencii ňou predložených písomných dokladov, ktoré
toto tvrdenie vyvracajú a sú súčasťou spisu. Hlavná inšpektorka práce X.. X. posúdila jej sťažnosť
na mzdovú diskrimináciu a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania za neopodstatnenú, avšak
hneď nasledujúci pracovný deň, t. j. 5.4.2016, pripravila organizačnú zmenu, ktorej jediným cieľom

bolo podľa jej presvedčenia ,,legálnym spôsobom" zabezpečiť jej odchod z Inšpektorátu práce Trenčín.
Toto presvedčenie nadobudla na základe dlhodobého šikanózneho správania voči jej osobe, o ktorom
svedčia v spise doložené doklady. Žalovaný sa domnieva, že dôvodom jej nespokojnosti mohli byť
prísne nastavené podmienky výkonu práce a obmedzenie jej údajných súkromných aktivít na pracovisku
po nástupe X.. X. do funkcie hlavnej inšpektorky práce. Poukazuje na zneužívanie fondu pracovného

času na vysokoškolské štúdium a s tým súvisiace práce, ktoré si údajne vykonávala na pracovisku. K
uvedenému uvádza, že v súlade s potrebami zamestnávateľa v roku 1997 zahájila štúdium na vysokej
škole, odbor účtovníctvo, audítorstvo a v roku 2002 ho úspešne ukončila. So zamestnávateľom mala
podpísanú zákonom stanovenú dohodu o poskytnutí študijného voľna. Na štúdium používala predpísané
skriptá a učebnice. Z dôvodu štúdia jej nikdy nebola upravená pracovná náplň a zameškanú prácu

si musela vždy dorobiť. Rovnako v roku 2016 začala na vysokej škole študovať aj zamestnankyňa
žalovaného pani Z. - mzdová účtovníčka, ktorá po nástupe do funkcie vedúcej oddelenia prevádzky,
ekonomiky a informatiky odovzdala polovicu svojej agendy pani V.. Z agendy vedúcej oddelenia si od
nej neprevzala nič. Môže sa tiež domnievať, že si potrebovala vytvoriť časový priestor na štúdium.
Malá angažovanosť p. Z. do chodu oddelenia, vyústila počas jej 3 týždňovej pracovnej neschopnosti

až do hrozby presunutia celej ekonomickej agendy na iný inšpektorát práce. Opakovane bola zo
strany zamestnávateľa písomne urgovaná, aby si prišla urobiť ,,svoju prácu" počas vychádzok v rámci
jej práceneschopnosti. Bola upozornená, že v prípade ak práceneschopnosť neukončí, bude celá
ekonomická agenda presunutá na iný inšpektorát. Žalovaný ďalej uvádza, že ak by sa jej chcel ,,čistohypoteticky" zbaviť, využil by na to iné prostriedky. Domnieva sa, že žalovaný sa jej nechcel zbaviť až
do okamihu, keď si dovolila ozvať sa proti mzdovej diskriminácii a šikane. Veď ešte počas jej pracovnej
neschopnosti ani po jej ukončení, keď bola predvolaná ku hlavnej inšpektorke nebola o organizačnej

zmene ani zmienka Hneď nasledujúci deň však už bola účelová organizačná zmena hotová. Podľa
vyjadrenia žalovaného postupoval tak na základe nariadenia Národného inšpektorátu práce (ďalej
len ,,NIP") z porady 21.1.2016. Vzhľadom na časový nesúlad jednotlivých krokov je nútené si položiť
otázky, a to prečo čakal tak dlho a nepripravil ju kontinuálne so závermi z porady a či zmena sa stala
prioritnou až deň po jej vyjadrení sa k diskriminácii a šikane, a to v takej miere, že skončila prácu

okamžite, bez zaučenia náhrady a normálneho odovzdania práce. Z uvedeného sa môže domnievať,
že žalovaný konal skratovo a účelovo. Doteraz pravdepodobne nikto nepreveril jej upozornenia na
rozsiahlu mzdovú diskrimináciu na inšpektoráte práce napriek tomu, že práve jej objasnenie by mohlo
vysvetliť okamžitú reakciu hlavnej inšpektorky po jej poukázaní na tieto skutočnosti. Súd pri skúmaní
opodstatnenosti organizačnej zmeny neskúmal pravdivosť tvrdení žalovaného o tom, že ju nariadil
NIP, nevyžiadal si zápisnicu ani oficiálne stanovisko NIPu. Neprekážalo mu, že v zápisnici, ktorú po

pojednávanívyžiadalaadoložilasúduona,niejeopríkazenapreradeniejejpracovnejčinnostizverejnej
do štátnej služby ani zmienka. Postačilo mu vyjadrenie bývalej pracovníčky NIPu ako rozhodujúci dôkaz
a neuznal ani jej požiadavku, aby p. W. prizval ako svedka. Ako súd nadobudol istotu, že vyjadrenie
napísala skutočne pani W. a prečo si nevyžiadal aj oficiálne stanovisko NIPu k tomu, prečo sa takáto
dôležitá úloha nedostala do zápisnice. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uvádza príkazy generálneho riaditeľa

NIPu z roku 2017 a korešpondenciu z roku 2018, ktoré sa týkajú plánovaných organizačných zmien.
Považuje to za irelevantné vzhľadom na časový nesúlad - jej spor sa začal v roku 2016. Vzhľadom
na časový nesúlad, nechápe, aký zámer mal žalovaný pri dokazovaní. Druhá podstatná skutočnosť,
ktorej nebola v rozsudku venovaná vôbec pozornosť je posúdenie organizačnej zmeny z hľadiska
obsahovej správnosti. K žalobe predložila Stanovisko Úradu vlády SR, kde sa uvádza, že je v konečnom

dôsledku zaradenie funkcie pod verejnú alebo štátnu službu na zvážení štatutára organizácie, čo si
však žalovaný a tiež sudca vysvetlil po svojom tak, že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný zákonmi,
ktoré upravujú, kedy ide o práce vo verejnom záujme a kedy o štátnu službu. Zákon o štátnej službe
v § 5 predsa presne definuje charakteristické znaky štátnej služby. Len ak by došlo k takej zmene
pracovnej náplne zamestnanca vo ,,verejnej službe", že by aspoň jedna z činností jeho novej pracovnej

náplne spĺňala charakteristiku štátnej služby, mohol by štatutárny orgán rozhodnúť tak, ako rozhodol
žalovaný. V jej prípade však žiadna z jej pôvodných pracovných činností ani z činností jej navrhovaného
štátnozamestnaneckého miesta nespĺňa ani len jednu charakteristiku štátnej služby. Všetci pracovníci
na ostatných inšpektorátoch práce na rovnakej funkcii akú vykonávala ona, zostali zaradení vo verejnej
službe. Žalovanému nie je zrejmé, na čom sa zakladá jej tvrdenie o prípade pracovníčky NIPu, ktorá

prišla o zamestnanie podobným spôsobom, ako mala prísť o zamestnanie aj ona. Ak by súd mal
snahu tieto skutočnosti preveriť, mohol si vyžiadať doklady z NIP-u a posúdiť súvislosti. Žalovaný sa
tiež domnieva, že pracovníčky NIPu pracujúce so štátnou pokladnicou a s rozpočtom boli zaradené
do štátnej služby už od začiatku platnosti zákona 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Nie je to pravda,
pretože boli preradené až v roku 2009 a pre súd určite nie je problém overiť fakty. V súvislosti s

nepredložením dokladov o prerokovaní jej výpovede s odbormi na pojednávanie žalovaný uvádza, že
ich nepredložil preto, lebo nebol vyzvaný, aby na pojednávanie priniesol akékoľvek doklady na účely
dokazovania. Iné menej dôležité dokumenty však predložil. Je presvedčená, že tieto doklady mohli byť
dopracované dodatočne a preto absentovali pri prvom pojednávaní v predmetnej veci. Žalovaný ďalej
zdôvodňuje postup, ktorý bol použitý voči F.. Z., pričom ona popiera správnosť stanoviska NIPu a dňa

19.1.2018 žiada o jeho opravu. V závere žalovaný, konkrétne X.. X., upozorňuje na skutočnosť, že
zvažuje podanie žaloby na ochranu osobnosti, nakoľko jej konaním bola poškodená jej dobrá povesť.
Pretože vo vyjadreniach žalovaného je veľa osočovania a nepravdivých ponižujúcich tvrdení voči jej
osobe, zvažuje tiež podanie žaloby na ochranu osobnosti. Bola by však nerada, ak by sa daná vec
zvrtla na osobné ataky. Jej hlavným motívom je zistiť, či bol postup žalovaného v súlade so zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené trvá na tom, aby súd druhej inštancie o odvolaní rozhodol tak, ako je v
ňom uvedené, t.j. - aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo,
aby vo veci rozhodol sám tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže k zaplateniu
náhrady mzdy a úrokov z omeškania.
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že naďalej trvá na skutočnostiach

tak, ako ich uviedol v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a vo svojom vyjadrení k odvolaniu
žalobkyne zo dňa 26.01.2018 v predmetnej veci. Nestotožňuje sa s názorom žalobkyne a jej odvolacími
dôvodmi prezentovanými vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného a v odvolaní, pričom má za to, že
rozhodnutie okresného súdu je zákonné, zrozumiteľné, vychádza z riadne zisteného skutkového stavua jeho odôvodnenie je presvedčivé tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Nie je pravdou
tvrdenie žalobkyne o tom, že hlavná inšpektorka práce pripravila organizačnú zmenu nasledujúci
pracovný deň po jej podaní sťažnosti, dňa 05.04.2016. Táto organizačná zmena bola pripravovaná

dlhodobo, popri zabezpečovaní fungovania úradu, nakoľko prioritnou činnosťou Inšpektorátu práce je
výkon inšpekcie práce. Činnosti, ako napr. ekonomika, účtovníctvo, informatika, sú len podružné činnosti
vo vzťahu k vykonávanej inšpekcii práce. V štádiu pripravovania organizačnej zmeny prebehli viaceré
neformálne porady a stretnutia aj s členmi odborovej organizácie, kde boli prítomní oboznamovaní
so zámerom pripravovanej zmeny, a to s cieľom vzájomnej informovanosti, získaní názorov na

danú vec a transparentnosti konania zamestnávateľa. Nie je pravdou, že žalovaný konal skratovo
a účelovo, len z dôvodu, že žalobkyňa upozornila na mzdovú diskrimináciu a šikanu. Na podporu
svojho tvrdenia poukazuje aj na skutočnosť, že dňa 01.04.2016 bola zaslaná pozvánka na prerokovanie
zmien pracovnoprávnych a štátnozamestnaneckých vzťahov zamestnancov Inšpektorátu práce Trenčín
odborovej organizácii na deň 04.04.2016 o 7,30 h (dôkaz č. l), ktorého prílohou je výpis z informačného
systému dokument management systém, že predmetná pozvánka bola vytvorená ako záznam v

spise dňa 01.04.2016. Prerokovanie organizačných zmien od 01.05.2016 s odborovou organizáciou
sa uskutočnilo dňa 04.04.2016 u hlavnej inšpektorky práce, o čom svedči priložený dôkaz č. 2.
Pre upresnenie obsahu stretnutia žalobkyne u hlavnej inšpektorky práce dňa 04.04.2016 uvádza,
že žalobkyňa v tento deň prišla cca o 8,30 hod požiadať hlavnú inšpektorku práce o podpísanie
priepustky za účelom návštevy lekára. Keď sa hlavná inšpektorka práce snažila zistiť, prečo je žalobkyňa

nahnevaná, podráždená, vysvitlo, že žalobkyňa odmieta splniť úlohu vedúcej oddelenia, ktorou bolo
vykonať opravu nahodenia faktúry. Žalobkyňa sa sťažovala na rozsah zastupovania W. V., a vyjadrila sa,
že pôjde v tento deň k lekárovi. Pri tomto rozhovore hlavná inšpektorka práce ukľudňovala žalobkyňu,
že na jej oddelení dôjde ku zmenám, že tam bude vytvorené nové miesto a dôjde k prerozdeleniu práce
(dôkaz č. 3). Žalobkyňa zo stretnutia s hlavnou inšpektorkou práce odchádzala spokojná, ukľudnená. Z

uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bežnú požiadavku vedúcej oddelenia si interpretovala ako nadrámec
bežných povinností, pričom sa dostávala do stavu, kedy chcela bojkotovať tieto pokyny tým, že ich
nevykoná a radšej pôjde k lekárovi. V končenom dôsledku po rozhovore s hlavnou inšpektorkou práce
v tento deň žalobkyňa ani na lekárske vyšetrenie nešla (dôkaz č. 4). Následne po rokovaní s odborovou
organizáciou, cca o 8,30 hod. sa dostavila žalobkyňa ku hlavnej inšpektorke práce. K nevyžiadaniu

oficiálneho stanoviska NIP-u súdom k opodstatnenosti organizačnej zmeny uvádza, že v r. 2017 došlo
na NIP-e k zmene generálneho riaditeľa, tiež k zmene organizačnej štruktúry. Obsah zápisníc z porád
organizovanýchNárodnýminšpektorátompráceneobsahovalvšetkyinformácie,ktoréboliprezentované
na porade, pričom tieto prípady pretrvávajú aj v súčasnosti, resp. v zápisnici sa nachádzajú informácie,
ktorénakonkrétnejporadeneboliriešenéanaopak.Zaobsahzápisnicenezodpovedajúhlavníinšpektori

práce. K dôkazu - vyjadrenie E.. W. žalobkyňa nevzniesla námietku o nepravosti skutočností v ňom
uvedených. Nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že mala požiadavku na predvolanie a vypočutie E.. W.
ako svedka. Ak dané usmernenie vzniesla riaditeľka Kancelárie generálneho riaditeľa a kontroly E..
W., je nepochybné, že sa k danej veci môže vyjadriť len ona, nakoľko ako je vyššie uvedené, došlo
k výmene celého vedenia Národného inšpektorátu práce. K časti vyjadrenia žalobkyne, týkajúceho sa

štúdia na vysokej škole a pracovnej náplni uvádza, že žalobkyňa mala od 02.01.1997 v pracovnej
náplni činnosť finančná účtovníčka, hospodár a nemala k nej priradené ďalšie činnosti, napriek tomu
že ostatné zamestnankyne mali kumulované funkcie, napríklad personalistka vykonávala aj mzdovú
účtovníčku, kontrolovala cestovné účty a spracovávala nároky na stravné poukážky. Po ukončení
štúdia v roku 2002 bola žalobkyňa od 01.09.2002 zaradená do štátnej služby do funkcie inšpektora

- čakateľa. Dňom 01.02.2003 bola poverená výkonom funkcie vedúcej ekonomického oddelenia z
dôvodu zastupovania E.. E. M., ktorý bol z tejto funkcie uvoľnený na výkon funkcie starostu. Súčasnej
vedúcej oddelenia vnútornej prevádzky N. Z., ktorá od 01.09.2004 začala vykonávať funkciu mzdovej
účtovníčky a verejné obstarávanie, boli do pracovnej náplne doplnené činnosti - kontrola vyúčtovania
cestovných účtov a vedenie evidencie nárokov na stravné lístky zamestnancov IP. Po nástupe N. Z.

do funkcie vedúcej oddelenia ekonomiky prevádzky a informatiky dňa 01.04.2015 prevzala vyúčtovanie
cestovných účtov inšpektorov práce do svojej pracovnej náplne žalobkyňa a nároky na stravné lístky
W. V. tak, ako žalobkyňa uvádza. N. Z. zostala kontrola cestovných účtov zamestnancov oddelenia
vnútornej prevádzky, kancelárie HIP a všetkých vedúcich oddelení IP vrátane hlavnej inšpektorky
práce. Nemá vedomosť o tom, akú agendu mala žalobkyňa na mysli pod pojmom agenda vedúcej

oddelenia, ktorú po nej nová vedúca neprevzala. Vedúca oddelenia vnútornej prevádzky N. Z. študuje
na vysokej škole od roku 2015 bez uzatvorenia dohody a bez čerpania študijného voľna. Na pracovisku
jej nie sú poskytované v tomto smere žiadne úľavy ani časový priestor na štúdium, a to aj napriek
tomu, že vysokoškolské štúdium je pre výkon jej funkcie vedúcej oddelenia potrebné doplniť. K hrozbepresunutia celej ekonomickej agendy na iný inšpektorát práce - uvádza, že žalobkyňa situáciu zle
pochopila, nakoľko pokiaľ by nenastúpila do práce, musel by žalovaný požiadať iný inšpektorát práce o
poskytnutie účtovníčky, ktorá by zaúčtovala účtovné doklady a uzatvorila mesiac, resp. štvrťrok. K bodu

vyjadrenia žalobkyne, týkajúcom sa časovému nesúladu medzi poradou NIP z 21.01.2016 a preradením
zamestnancov v ekonomických funkciách do štátnej služby od 01.04.2016 - uvádza, že v tom nebadá
nesúlad, nakoľko bol iba potrebný čas na prípravu zmien, o čom nemohol žalobkyňu informovať vopred,
a to vzhľadom k tomu, že od 04.03.2016 bola dočasne pracovne neschopná. To, že ostatné inšpektoráty
práce uskutočňujú preradenia ekonomických zamestnancov do štátnej služby od októbra 2017 už iba

dokazuje, že zmeny žalovaného, ktoré uskutočnil na základe požiadavky NIP, boli realizované síce skôr
než ostatnými inšpektorátmi, ale NIP mal v pláne tieto zmeny ostatným inšpektorátom práce nariadiť, i
keď v neskoršom časovom horizonte. K nepredloženiu dokladov o prerokovaní výpovede žalobkyne na
prvom pojednávaní - žalobkyňa žalovaného bezdôvodne osočuje, že prerokovanie výpovede žalobkyni
so ZO SLOVES bolo vyhotovené dodatočne. V prípade potreby navrhuje v tejto veci predvolať ako
svedkov tých zamestnancov, ktorí sú na zápisnici z prerokovania výpovede podpísaní, resp. vyžiadať

ich písomné vyjadrenie. O tom, že žalovaný prerokoval organizačnú zmenu so závodným výborom
ZO SLOVES dňa 04.04.2016, bola žalobkyňa e-mailom informovaná hlavnou inšpektorkou práce dňa
14.04.2016. Záverom opakuje že voči žalobkyni nebolo nikdy postupované šikanózne. O tom, že
žalobkyňa pociťovala v práci bossing a mzdovú diskrimináciu sa dozvedel dňa 04.04.2016, kedy
žalobkyňa si prišla dať podpísať priepustku k hlavnej inšpektorke práce, nakoľko jej priama nadriadená

nebola v tento deň v práci. V rámci rozhovoru žalobkyne a hlavnej inšpektorky práce (prítomná bola
aj X.. X.. M., vedúca Kancelárie hlavnej inšpektorky práce) bolo povedaných viacero skutočností,
ktoré hlavná inšpektorka práce posúdila ako sťažnosť zamestnanca v súvislosti s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania v zmysle § 13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov. Z tohto stretnutia bola vyhotovená zápisnica, a to na príkaz hlavnej inšpektorky

práce. Tvrdenie žalobkyne o existencii ňou predložených písomných dokladov nemožno považovať
za preukázanie nespokojnosti, nakoľko to bola bežná e-mailová komunikácia, týkajúca sa pracovných
záležitostí. Zdôrazňuje, že ak by hlavná inšpektorka práce nemala záujem riešiť pocity žalobkyne, tak
by ďalej nedala príkaz na spísanie zápisnice z rozhovoru so žalobkyňou, nakoľko neprišla za hlavnou
inšpektorkou práce za účelom sťažovania sa, prípadne podávania podnetu na prešetrovanie. Hlavná

inšpektorka práce mala záujem len v rámci rozhovoru zistiť, prečo je žalobkyňa podráždená, prečo
reaguje rozhorčene a pod. a vtedy, v rámci tohto rozhovoru sa žalobkyňa prvý krát vyjadrila zo svojich
pocitov a postrehov. Na základe uvedených dôvodov týmto považuje vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu
žalovaného za neopodstatnené, pričom má za to, že uvádzané odvolacie dôvody nemajú právny ani
skutkový základ a súčasne v plnom rozsahu nesúhlasí s odvolacím návrhom žalobkyne. Vzhľadom na

vyššie uvedené navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
10. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP,
odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

11. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil
a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
určenia,žeskončeniepracovnéhopomeružalobkynevýpoveďouzostranyžalovanéhopodľa§63ods.1
písm.b)Zákonníkprácezodňa28.04.2016doručenéžalobkynidňa28.04.2016jeneplatné,žepracovný
pomer žalobkyne k žalovanému naďalej trvá, s tým žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdy vo výške priemerného funkčného platu v sume 996,03 € mesačne za obdobie od 01.08.2016
do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, maximálne však za obdobie 36 mesiacov, čo by
predstavovalo sumu 35.857 € a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku zákonný úrok z omeškania od 13.09.2016 vo výške: 5,05 % ročne zo sumy 996,03 € za každý
mesiac omeškania do zaplatenia.

12. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že v
prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného
pomeru žalobkyne výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné najmä z
dôvodu, že organizačná zmena bol prijatá v rozpore so zákonom, že išlo o účelové konanie zo strany

žalovaného s poukazom na bossing, mobbing a mzdovú diskrimináciu, a že žalovaný neponúkol
žalobkynipracovnýpomernaneurčitýčas.Zdokazovaniavykonanéhopredsúdomprvejinštanciemalaj
odvolací súd za preukázané, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 1.2.1997 bola uzatvorená
pracovná zmluva medzi žalobkyňou, ako zamestnankyňou a žalovaným, ako zamestnávateľom napozíciu finančná účtovníčka, hospodárka. Od 01.04.2002 sa žalobkyňa stala zamestnancom verejnej
služby. Od 07.05.2004 bola žalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej služby na funkciu odborný radca -
inšpektor práce. Žalobkyňa túto činnosť pre žalovaného nevykonávala. Dňa 01.09.2004 bola uzatvorená

nová pracovná zmluva medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom s
preradením do verejnej služby, na základe ktorej žalobkyňa pre žalovaného zabezpečovala komplexné
práce na úseku rozpočtovania a financovania na pozícii finančná účtovníčka, hospodárka. Žalobkyňa
nastúpila na oddelenie prevádzky, ekonomiky a informatiky. Priemerný funkčný plat bol vo výške 961,50
€. Z listu závodného výberu ZO SLOVES Inšpektorát práce Trenčín zo dňa 4.4.2016 vyplýva, že odbory

prerokovali dva návrhy o organizačných zmenách, a to návrh Rozhodnutie vedúcej služobného úradu,
ktorým sa zrušili tri miesta zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme ku dňu 30.4.2016 a
vytvorenie štyroch nových štátnozamestnaneckých miest od 1.5.2016. Z dokazovania vykonaného pred
súdom prvej inštancie mal odvolací súd ďalej za preukázané, že dňa 05.04.2016 žalovaný rozhodol
o organizačnej zmene, na základe ktorej sa zrušili tri miesta na oddelení prevádzky, ekonomiky a
informatiky vo verejnom záujme a vytvorili sa nové štátnozamestnanecké miesta na tom istom oddelení

od 01.05.2016. Dňa 13.04.2016 sa spísala zápisnica strán sporu o tom, že žalobkyni sa oznámila
organizačná zmena o zrušení troch pracovných miest a bol jej ponúknutý štátnozamestnanecký
pomer. Zároveň bola žalobkyňa upozornená, že ak odmietne ponúknuté miesto, pracovný pomer
žalobkyne bude skončený výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. Dňa 18.4.2016 žalobkyňa nesúhlasila s
dohodou o skončení pracovného pomeru, ani s novým pomerom na miesto odborný radca- rozpočtár.

Žalobkyňa odmietla funkciu hlavný radca- inšpektor práce. Dňa 22.04.2016 bol žalobkyni ponúknutý
nový štátnozamestnanecký pomer bez skúšobnej doby, ktorý žalobkyňa odmietla z dôvodu, že ide o
dočasnú štátnu službu. Dňa 25.04.2016 Závodný výbor ZO SLOVES prerokoval výpovede z pracovného
pomeru žalobkyne a W. V.. Dňa 28.04.2016 bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru,
podľa § 63 ods. 1 písmena b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Sporným v prejednávanej

veci ostalo, či žalobkyňa bola nadbytočná, či žalovaný mohol organizačnou zmenou zrušiť pozíciu
vo verejnej správe, za situácie, že na danú pozíciu vytvoril štátnozamestnanecký pomer a či bolo
prerokované z odborovou organizáciou, že bude žalobkyni daná výpoveď a či postup žalovaného bol
vykonaný účelovo vo vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa ako pred súdom prvej inštancie, tak v podanom
odvolaní namietala, že jej pracovné zaradenie (druh práce) nezodpovedá charakteristike pracovného

miesta v štátnej službe. Túto námietku odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko ako
vyplýva zo stanoviska Úradu vlády SR, druh prác je určujúcim kritériom pre zaradenie zamestnanca
do verejnej alebo štátnej služby, pričom ako vyplýva z pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 01.04.2015,
ako i z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo žalobkyni ponúknuté, žalobkyňa
pracovala najmä s financiami v rámci štátnej správy, nakoľko žalovaný je rozpočtová organizácia

napojená priamo na štátny rozpočet, žalobkyňa okrem iného účtovala v rámci štátnej pokladnice, pričom
v rámci najnáročnejších činností, ktoré vykonávala boli činnosti súvisiace so štátnym rozpočtom a
štátnou pokladnicou, bolo teda na žalovanom, či takéhoto zamestnanca zaradí do štátnej alebo verejnej
služby, keďže prácu s verejnými zdrojmi (financiami) je možné podriadiť pod obe služby. Žalobkyňa
zabezpečovala komplexné práce na úseku rozpočtovania a financovania, pracovala nezávisle, mala

prístupové práva k účtovným operáciám. Je teda aj podľa odvolacieho súdu možné uzavrieť, že
charakteristika jej pracovnej činnosti spĺňala kritériá 7. platovej triedy v štátnej službe. Čo sa týka
námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní, že hlavná inšpektorka práce pripravila organizačnú zmenu
nasledujúci pracovný deň po podaní jej sťažnosti na mzdovú diskrimináciu, šikanu, mobbing a bossing,
teda účelovo, aby sa jej zbavila, ani túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko z

dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 01.04.2016 bola zaslaná pozvánka na
prerokovanie zmien pracovnoprávnych a štátnozamestnaneckých vzťahov zamestnancov Inšpektorátu
práce Trenčín ( návrhy o organizačných zmenách, a to návrh Rozhodnutie vedúcej služobného
úradu zo dňa 31.03.2016, ktorým sa zrušili tri miesta zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme ku dňu 30.4.2016 a vytvorenie štyroch nových štátnozamestnaneckých miest od 1.5.2016)

odborovej organizácii na deň 04.04.2016 o 7.30 hod., ktoré sa uskutočnilo dňa 04.04.2016 u hlavnej
inšpektorky práce, a až po prerokovaní dňa 05.04.2016 žalovaný rozhodol o organizačnej zmene,
teda nemohlo ísť o účelové konanie smerujúce k zbaveniu sa žalobkyne tak ako namieta v podanom
odvolaní. Rovnako mal odvolací súd na základe dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie
za preukázané, že žalovaný si splnil podmienky § 74 Zákonníka práce, teda prerokoval organizačnú

zmenu a výpoveď žalobkyne s odbormi, a preto ani v tomto smere ani odvolací súd nezistil žiadne
pochybenie žalovaného. Čo sa týka námietky žalobkyne, že vyznieva veľmi sporne tá skutočnosť,
že jej výpoveď bola vypracovaná 28.4.2016, ale s odbormi bola prerokovaná už 25.4.2017, čo už to
samo o sebe dokazuje, že dokument o prerokovaní výpovede s odborovou organizáciou žalovanývyfabrikoval dodatočne, odvolací súd ani túto nepovažoval za opodstatnenú nakoľko, tak ako sama
žalobkyňa uvádza k prerokovaniu návrhu výpovede s odbormi došlo dňa 25.04.2016, pričom dátum
28.04.2016 teda chronologicky v súlade s logikou veci zodpovedá dňu vypracovaniu samotnej výpovede

po prerokovaní jej návrhu s odbormi v súlade s § 74 Zákonníka práce. Žalobkyňa ďalej namietala,
že postup žalovaného bol účelový, vopred naplánovaný, s úmyslom ukončiť pracovný pomer so
žalobkyňou. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa v tomto smere svoje tvrdenia
dostatočným spôsobom nepreukázala. Aj podľa odvolacieho súdu je z dokazovania vykonaného
pred súdom prvej inštancie nepochybné, že pôsobenie žalobkyne na pracovisku žalovaného bolo

sprevádzané viacerými konfliktami (najmä vyhrotená obojstranná mailová korešpondencia, viacnásobné
porušenie pracovnej disciplíny, nevhodná forma riadenia), čo sa odzrkadlilo aj na postoji žalobkyne vo
vzťahu k zrušeniu jej pracovného miesta vo verejnej službe. Žalobkyňa sa nachádzala v situácii, keď
osobne pociťovala bossing a jej obrannou reakciou bolo odmietnutie nového druhu práce (inšpektor
práce),resp.preradeniedoštátnejslužby.Naposúdenieobjektivitypostojažalobkynesúdprvejinštancie
vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom správne dospel k záveru, že žalovaný nekonal účelovo,

na úkor žalobkyne, ale išlo o organizačnú zmenu. Čo sa týka námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní,
že súd prvej inštancie úplne opomenul zásadu obráteného dôkazného bremena v prípade diskriminácie
zamestnanca, ale naopak v úvode prvého pojednávania vo veci bez riadneho zdôvodnenia konštatoval,
že sa diskriminačným a šikanóznym postupom žalovaného predchádzajúcim skončeniu jej pracovného
pomeru výpoveďou nebude zaoberať, čo považuje za svojvoľné a nezákonné rozhodnutie súdu, ani

túto nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, nakoľko z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že
súd prvej inštancie sa bez ohľadu na žalobný petit žalobkyne uvedený v žalobe, vrátane doplnenia,
pri prejednávaní žalobných návrhov zaoberal aj jednotlivými písomnosťami, ktoré žalobkyňa vnímala
ako diskriminačné. Ku každému z týchto dôkazov sa žalovaný vyjadril v rámci pojednávania, čo je
aj zdokumentované, taktiež pri výsluchu svedkov boli zo strany sudcu kladené otázky smerujúce k

zisteniu možnej diskriminácie u žalovaného. Teda žalovaný nebol v konaní pasívny, produkoval dôkazy,
ktorými preukázal, že v danej veci nekonal diskriminačne, nekonal účelovo na úkor žalobkyne, ale
išlo o organizačnú zmenu. Je aj podľa odvolacieho súdu nelogické, že žalovaný týmto spôsobom sa
chcel zbaviť žalobkyne, keď išlo o zapracovaného zamestnanca s 19-ročnou praxou, nemal zaňho
náhradu, musel mu vyplatiť odstupné a odchod žalobkyne spôsobil krízovú situáciu u žalovaného.

Uvedený záver súdu prvej inštancie potvrdzuje aj výpoveď svedkyne pani V., s ktorou žalovaný obdobne
ukončil pracovný pomer, ktorá uviedla, že nemala pocit, že týmto spôsobom sa jej chce niekto zbaviť.
S odstupom času si myslí, že žalovaný uvítal, že ona ako aj žalobkyňa z inšpektorátu práce odišli.
Rovnako odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil, že postupom žalovaného malo dôjsť k
mzdovej diskriminácie, keď medzi stranami sporu nebolo sporné, že pri zmene pomeru sa mal zachovať

žalobkyni ten istý plat. Čo sa týka námietky žalobkyne, že v minulosti jej bol odňatý osobný príplatok,
tak takáto skutočnosť nemala žiaden vplyv na pripravovanú organizačnú zmenu, pričom namietané
rozdiely v odmeňovaní sa dotýkali nenárokových zložiek mzdy, t.j. osobného príplatku a výšky odmien,
pričom boli realizované u viacerých zamestnancov. Pri posudzovaní pracovných podmienok žalobkyňa
namietala, že preradenie do štátnej služby bolo spojené s tým, že žalobkyňa by bola zaradená do

dočasnej služby a následne by nebola úspešná pri výberovom konaní alebo výbere. Ide o hypotetické
tvrdenie žalobkyne, ktoré nebolo ničím preukázané, a ktorému teda ani súd nemôže poskytnúť súdnu
ochranu. Žalovaný v tom čase nemohol žalobkyni ponúknuť ihneď stálu štátnu službu, keďže to zákon
neumožňoval. Obava žalobkyne nebola konkrétna aj vzhľadom na to, že žalovaný mal niekoľkomesačné
problémy plnohodnotne obsadiť pracovnú pozíciu žalobkyne. Čo sa týka poukazovania žalobkyne na

iný prípad inej zamestnankyne, tento nesúvisí s organizačnou zmenou žalovaného v prejednávanej veci
a preto naň nebol dôvod prihliadať. Čo sa týka námietky žalobkyne o porušení ustanovenia § 61 ods.
3 Zákonníka práce, odvolací súd rovnako ani túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko na prípad
zrušeniapracovnéhomiestazdôvodovorganizačnýchzmien,ktorépracovnémiestoboloprivykonávaní
práce vo verejnom záujme (podľa zákona č. 552/2003 Z. Z.) a vytvorenia pracovného miesta v štátnej

službe (podľa zákona č. 400/2009 Z. z. účinného v čase dania výpovede), nie je možné aplikovať
iný postup, než ten, ktorý zvolil žalovaný, pričom tieto dve pracovné miesta nemožno porovnávať,
pretože každé z nich sa spravuje inou právnou úpravou. Na zrušené miesto vo verejnej službe žalovaný
neprijal iného zamestnanca, nový zamestnanec bol prijatý na nové štátnozamestnanecké miesto, ktoré
žalobkyňa odmietla prijať. Čo sa týka prijatia novej pracovníčky od 01.04.2016, odvolací súd uvádza,

že táto bola prijatá na zastupovanie hospodárky počas jej pracovnej neschopnosti, s ktorou žalovaný
dňa 31.03.2016 uzatvoril dohodu o vykonaní práce s dňom začiatku vykonávania prác 01.04.2016
a dňom ukončenia 30.04.2016. V dohode bola pritom vymedzená presne pracovná úloha, pričom
túto žalovaný uzatvoril z dôvodu potreby vykonávania uvedených prác počas pracovnej neschopnostihospodárky. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že ak na základe
organizačnej zmeny žalovaného žalobkyňa odmietla inú vhodnú prácu, bolo možné, aby žalovaný
ukončil pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto správne

žalobu v celom rozsahu zamietol.

13. Čo sa týka námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní, že súd prvej inštancie jej v priebehu celého
konania neposkytoval potrebnú pomoc garantovanú CSP, nielen že ju v rámci všeobecnej poučovacej
povinnosti nepoučil o jej procesných právach a povinnostiach, ale v zmysle § 318 písm. b) CSP

ani o možnostiach potrebných na účelné uplatnenie jej práva, ani túto odvolací súd nepovažoval za
opodstatnenú, nakoľko z obsahu spisu ( č.l. 75 ) mal za preukázané, že súd prvej inštancie žalobkyňu
riadne poučil o jej procesných právach a povinnostiach aj podľa § 318 CSP
14. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový
stav a v konečnom dôsledku i správne rozhodol, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalobkyne
za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni, nakoľko sa žalovaný vyjadril, že si nárok na náhradu
trov konania neuplatňuje.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).