Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113207626
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113207626.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany, Pri Šajbách
12, Bratislava, doručovacia adresa: Inovecká 7, Trenčín, proti žalovanej: K. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T., Y. XX, v konaní právne zástúpenej JUDr. Ingrid Škrabskou, advokátkou so sídlom v Prešove, Hlavná
15, v konaní o vydanie rozkazu na plnenie na vypratanie bytu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 25C/37/2013-92 zo dňa 11.11.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j esa rozsudok a vec sa v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Odporkyňa je povinná vypratať a odovzdať navrhovateľovi byt č. X nachádzajúci sa v bytovom dome
súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XX, na ulici Y. v T., pozostávajúci zo 4 obytných miestností,
kuchyne, predsiene, kúpeľne, WC a ďalšieho príslušenstva, a to so všetkými osobami, ktoré v tomto

byte bývajú, alebo sa v ňou zdržiavajú,

Odporkyňa je povinná navrhovateľovi nahradiť trovy konania, pozostávajúce zo zaplateného súdneho
poplatku vo výške 99,50 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že na základe

nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a nebohým manželom žalovanej dňa 05. 12. 1997 mala
rodina žalovanej prenajatý byt, ktorého sa žalobca domáha vypratania. Zmluva bola uzatvorená na
dobu určitú a to počas trvania služobného, respektíve pracovného pomeru nájomcu v rezorte obrany s
účinnosťou odo dňa podpisu zmluvy.
Ďalej mal za preukázané, že manžel žalovanej bol k 30.09.2003 prepustený zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka. Pôvodný nájomca spolu s rodinou v predmetnom byte naďalej býval. Manžel

žalovanej zomrel XX.XX.XXXX.

Ďalej mal za preukázané, že žalovaná neplnila riadne a včas úhrady za užívanie bytu a vznikol jej
dlh v roku 2009, 2010, 2012. Bola vyzvaná žalobcom k úhrade dlhu a uzatvorila dohodu o splátkach.
Žalovaná sa zaviazala svoj záväzok uhradiť v pravidelných mesačných splátkach po 500,- Eur. Napriek
tejto dohode dlh nesplnila a bola vyzvaná na vrátenie bytu.

Prvostupňový súd mal ďalej za preukázané, že dlh na predmetnom byte vo vzťahu k úhradám, ktoré
neboli zaplatené žalovanou je vo výške 11.916,24 Eur. Žalovaná bola ochotná zaplatiť dlžnú sumu v
lehote do 31.05.2013.

Prvostupňový súd na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého pôvodný nájomca

- manžel žalovanej ukončením služobného pomeru v ozbrojených silách prestal byť nájomcom
predmetného bytu. Od roku 2011 vznikajú dlhy na neuhradených úhradách spojených s užívaním. Malza to, že žalovaná a jej rodina v predmetnom byte bývajú bez právneho dôvodu, keďže žalobca s nimi
neuzatvoril žiadnu zmluvu. O tejto skutočnosti mal vedomosť bývalý nájomca, ako aj žalovaná.

Argumentáciu žalovanej, že neplatila úhrady za užívanie bytu z dôvodu, že očakávala, že s ňou
bude uzatvorená nájomná zmluva považoval prvostupňový súd za nedôvodnú. Za právne bezvýznamné
považoval aj tvrdenia žalovanej, že je nájomníčkou bytu a mal sa naň vzťahovať § 706 ods. 1, § 711,
§ 709 Občianskeho zákonníka. Nebohý manžel žalovanej nebol v čase svojej smrti nájomcom bytu, a
a teda nájom nemohol prejsť ani na jeho manželku, prípadne na jeho detí. Dôvodom prečo žalovaná s

rodinou naďalej v byte bývala bola len tá skutočnosť, že žalobca nepožiadal o vrátenie bytu.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že článok V .nájomnej zmluvy má byť akceptovaný, prvostupňový súd
prijal názor, podľa ktorého je v súlade s § 574 ods. 2 predmetné ustanovenie potrebné považovať za
neplatné pre rozpor so zákonom, pretože išlo o dohodu, ktorou sa žalobca ako účastník zmluvy vzdal
vopred práv, ktoré mu mohli vzniknúť až v budúcnosti. Právo na vypratanie, ktoré mohol požadovať

mu totiž mohlo vzniknúť až po ukončení služobného pomeru pôvodného nájomcu. Poukázal na to, že
neplatenie úhrad spojených s užívaním bytu dlhodobo aj po tom, čo bola uzatvorená dohoda o úhrade
dlhu v splátkach je podľa súdu závažným dôvodom, pre ktorý aj v prípade, že táto časť nájomnej zmluvy
by bola platná mohlo dôjsť k súdnemu zakročeniu.

Prvostupňový súd tak návrhu vyhovel a uložil žalovanej povinnosť vypratať a odovzdať byt žalobcovi.

Poukázal na ustanovenie § 685 ods. 3, § 706 ods. 1 § 709, § 574, § 126 Občianskeho zákonníka, § 1
ods. 1, ods. 3, § 4 zákona číslo 189/1992 Zb. o úprave pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými
náhradami.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu
trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V odvolaní ďalej uviedla, že podľa jej názoru vzniklo právo spoločného nájmu po zomrelom manželovi
jej, ako aj nezaopatreným deťom Y., R., Y., U., pretože v čase smrti s ním žili v spoločnej domácnosti a
nemajú samostatný byt. Podľa jej názoru prešiel nájom bytu z pôvodného nájomcu na jeho manželku a

deti. Poukázala na ustanovenie § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň sa odvolala aj na článok
V. nájomnej zmluvy zo dňa 05.12.2003. Podľa jej názoru nemal súd vypratať žalovanú. Ďalej uviedla,
že k dohode o uznaní dlhu a k dohode o splátkach, ktorá bola uzatvorená medzi ňou a žalobcom bol
uvedený neexistujúci účet, na ktorý sa mali splátky poukazovať a tak plnenie na splácanie mesačných
splátok bolo žalovanej zmarené.

Za závažné sociálne dôvody, pre ktoré žalovaná nesplácala úhrady spojené s užívaním bytu považuje
závažné ochorenie pôvodného nájomcu, starostlivosť o nájomcu, jeho úmrtie, závažné ochorenie matky
žalovanej, úmrtie otca, nepriaznivý zdravotný a fyzický stav, prekonala viacero operácii po závažných
ochoreniach.

Ďalej uviedla, že v prípade vypratania bytu spĺňali zákonné podmienky pre pridelenie bytovej náhrady
v zmysle ustanovenia § 712 Občianskeho zákonníka.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako

vecne správny a zotrval na tom, že predmetný byt je bytom vo vlastníctve Slovenskej republiky a v
správe žalobcu. Ustanovenie § 709 Občianskeho zákonníka výslovne vylučuje použitie ustanovenia §
703 až § 708 pre byty trvale určené ako služobné byty. Dlh na nájomnom a službách začal vznikať už
od roku 1999.

Ďalej uviedol, že sa žalovaná odvoláva na ustanovenie článku V. pôvodnej nájomnej zmluvy. Uvedené
ustanovenie považuje za neplatné pre rozpor so zákonom. Ak by aj predmetné ustanovenie nájomnej
zmluvy bolo platné, dlhodobé neplatenie úhrad za užívanie a za služby spojené s užívaním bytu
zakladajú právo žalobcu súdne zakročiť voči takémuto užívateľovi. Dlhodobé konanie žalovanejpovažuje za hrubé zasahovanie do práv vlastníka, do práv oprávneného správcu majetku štátu. Po
vyprataní bytu bude možné predmetný byt prideliť niektorému z aktívnych príslušníkov MO SR, ktorý si
bude zodpovedne plniť svoje povinnosti.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., preskúmal tak odvolaním napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať
za správny.

Prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil a neúplne zistil skutkový stav o veci.
V prejednávanej veci prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie o vyprataní bytu žalovanou z
dôvodu, že táto býva v byte bez právneho dôvodu s poukazom na to, že služobný vzťah manžela
(nebohého) bol ukončený k 30. 09. 2003, kedy bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho
vojaka. Mal za to, že po ukončení služobného pomeru pôvodný nájomca spolu s rodinou byt obýval bez

právneho dôvodu.

Právne posúdenie vecí prvostupňovým súdom je predčasné, na zistený skutkový stav vôbec
neaplikoval hmotnoprávne ustanovenia § 13 a zákona číslo 484/2001 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal
zákon číslo 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými

náhradami účinnom od 01. 12. 2001.

Zo skutkového stavu doposiaľ možno prijať záver, že nájomná zmluva bola uzavretá medzi manželom
žalovanej ako nájomcom a prenajímateľom BARMO Bytovou agentúrou rezortu Ministerstva obrany SR
a regionálna technická správa bytového fondu so sídlom v Prešove dňa 05.12.1997. Doba nájmu bola

dohodnutá na dobu určitú a to počas trvania služobného pomeru nájomcu v rezorte obrany. Služobný
pomer bol ukončený k 30.09.2003. Zo strany prenajímateľa nedošlo k výpovedi z nájmu bytu.

Právna úprava zákona č. 189/1992 Zb. situáciu, keď byt stratil charakter služobného bytu, pretože
nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný

regulovala tak, že pokiaľ zo strany prenajímateľa nedošlo do troch mesiacov k výpovedi z nájmu,
transformoval sa nájom služobného bytu na chránený nájom (§ 1 ods. 5 - účinný do 1. decembra 2001,
k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/67/2005).

Podľa § 13 a zákona číslo 484/2001 Z.z právna povaha bytov, ktoré sú vo vlastníctve štátu ak nájomné

vzťahy s ním, ktoré vznikli pred 1.decembrom 2001, zostávajú nezmenené.

„V tomto bode (§ 13a) sú riešené nájomné pomery, ktoré vznikli pred účinnosťou navrhovaného zákona.
Účelom prechodného ustanovenia je explicitne vyjadriť, že nájom bytu, ktorý vznikol pred nadobudnutím
účinnosti navrhovanej novely, nezmení právnu povahu ani po jej nadobudnutí. Navrhuje sa vypustiť

ustanovenie o strate charakteru služobného bytu (odsek 5), ak prenajímateľ do troch mesiacov od
skončenia výkonu práce nájomcom, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, nevypovedal nájom
podľa Občianskeho zákonníka. Zavedením inštitútu služobného bytu sa sleduje vytvoriť osobitný,
čiastočneodlišnýrežimnájmutakýchtobytov,apretonemožnopripustiťzmenucharakterutakéhotobytu
len z toho dôvodu, že prenajímateľ nedal v určitej lehote výpoveď z nájmu. Pri vzniku nájmu k takémuto

bytu je nájomca oboznámený s tým, že ide o byt, ktorý bude mať v užívaní len určitý čas, napr. počas
výkonu práce, respektíve počas trvania pracovného alebo služobného pomeru. Je zrejmé, že pojem
služobného bytu nemôžeme chápať výlučne v súvislosti s tým, kto taký byt užíva, ale najmä z hľadiska
jeho vlastníctva štátu. Navrhnutou úpravou sa stanú služobnými bytmi, teda bytmi s osobitným režimom
nájmu, všetky byty v správe rozpočtových a príspevkových organizácií, ktoré sú určené na užívanie

uvedených skupín zamestnancov, a túto povahu nemôžu stratiť. Zamedzí sa tým aj bezprecedentným
prípadom uplatňovania fiktívnych návrhov vypovedania nájmu, ktoré mali väčšinou účel iba udržať
povahu bytu ako bytu služobného“ (výňatok z dôvodovej správy k zákonu č. 484/2001 Z.z. účinného
od 01.12.2001).

Prvostupňový súd náležitým spôsobom sa týmto závažným právnym otázkam nevenoval a bez ďalšieho
dospel k záveru, že žalovaná obýva byt bez právneho dôvodu. V tomto smere považuje odvolací
súd skutkové zistenia za nedostatočné a právny záver prvostupňového súdu považuje za predčasný.Uvedenédôvodysújednýmzdôvodovprezrušenienapadnutéhorozsudku(§221ods.1písm.h/O.s.p.)
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie § 221 ods. 2 O.s.p.).

Úlohou prvostupňového súdu bude dôsledne sa vyrovnať s otázkou charakteru predmetného bytu
vzhľadom na to, že nájomca (manžel žalovanej) prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného
bytu viazaný v roku 2003, avšak nájomný vzťah vznikol v čase právnej úpravy zákona číslo 189/1992
Zb. účinného do 01.12.2001. Logicky sa preto toto ustanovenie vzťahovalo len na právne vzťahy, ktoré
k uvedenému dátumu už vznikli a trvali. Posúdi preto aj otázku možného vzniku spoločného nájmu bytu

žalovanou.

Prvostupňovému súdu uniklo a vôbec sa nevyrovnal v prípade vysťahovania s právom žalovanej na
obydlie, pokiaľ rozhodol o povinnosti žalovanej vypratať predmetný byt. Právo na obydlie je garantované
aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to v zmysle čl. 8.

VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenarozsiahlujudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,kedy
je ochrane obydlia venovaná pozornosť a ochrana obydlia a hierarchia hodnôt v zmysle život, zdravie,
obydlieamajetokjeztejtojudikatúryzrejmá.„Každopádne,garancie,ktoréposkytujeDohovoroochrane
ľudských práv a slobôd („Dohovor“) požadujú, aby zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie
jeho obydlia nebol iba legálny, ale taktiež primeraný podľa odseku 2 článku 8 k cieľu sledovanému, a

to s ohľadom na okolnosti prípadu. Následne, žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva by nemalo byť
vkladané a aplikované spôsobom nezlučiteľným so záväzkami Chorvátska vyplývajúcimi z Dohovoru
(pozri Stanková v. Slovensko, citovaný vyššie, § 24, 9. október 2007)“ (Rozsudok Paulič v. Chorvátsko
z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

V tejto súvislosti súd znovu opakuje, že „akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by
mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým
súdom vo svetle relevantných princípov podľa článku 8 Dohovoru a to napriek tomu, že podľa
vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04,
para. 50, 13. mája 2008)...Ako už bolo predtým povedané, Súd neakceptuje tvrdenie, že udelenie práva

nájomníkovi odvolávať sa na článok 8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému
alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri, McCann v. Spojené
kráľovstvo, citovaný vyššie, ods. 28 a 54)“ (Rozsudok Paulič v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (sťažnosť
3572/06).

„Je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora, súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie
sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,
totonepostačujenanápravuporušenia(obnovenie)sťažovateľovhoprávanarešpektovaniejehoobydlia
a jeho súkromného a rodinného života“ (Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (sťažnosť 47148/99).

„Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli alebo
mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej osoby
z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré by sa
odôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva...“ (argumentácia súdu per
analógiám aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru).

„Pri posudzovaní rozsahu takéhoto pozitívneho záväzku podľa článku 2 Dohovoru je potrebné brať do
úvahy povinnosť zmluvných štátov podľa čl. 1 Dohovoru zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu práv a
slobôd, ktoré sú v ňom stanovené...“ (argumentácia súdu per analógiám aj pri konštatovaní porušenia
čl. 8 Dohovoru) (rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (sťažnosť 7510/04).

„Vypratanie bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ (rozsudok L. proti Slovenskej
republike).

Prvostupňový súd v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.