Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200728
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316200728.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore strán žalobcu: Z. L., nar.
XX.XX.XXXX, Y. č. XXXX, zastúpená: PAČINDA AK s.r.o., Lesná 12, Tomášov, IČO: 50 063 995 proti
žalovanému: Obec Šoporňa, Šoporňa č. 1179, IČO: 00 306 207, zastúpená: Advokátska kancelária Mgr.
Slavomír Trnkócy, Gercenova 6/A, Bratislava, IČO: 30 868 831, o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
sp.zn. 10Cpr/1/2016-82 zo dňa 14.mája 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.

žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, ktorú sumu určenú
samostatným uznesením je povinný zaplatiť žalobca žalovanému do troch dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 42 ods. 1 a 2, § 61
ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. e ) Zákonníka práce a vecne tým, že na základe zisteného skutkového stavu

vo veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne. Súd mal za jednoznačne preukázané, že
medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k platne uzavretej pracovnej zmluve. Pred samotnou výpoveďou
žalovaný doručil žalobkyni dve upozornenia ohľadne porušenia pracovnej disciplíny s poučením o
možnosti rozviazania pracovného pomeru a to zo dňa 24. marca 2015 ohľadne neskorého príchodu z
obedňajšej prestávky a nezapísania príchodu na pracovisko do dochádzkovej knihy, žalovaný žalobkyňu
upozornil na porušenie pracovnej disciplíny druhýkrát dňa 11. septembra 2015 s tým, že žalobkyňa

nezistila stavy vodomerov v obci Štrkovec, čím spôsobila obci škodu a bola upozornená, že sa jedná o
opakované porušenie pracovnej disciplíny a zamestnávateľ bude postupovať v zmysle ZP.

3. Žalovaný doručil žalobkyni výpoveď 29. septembra 2015 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP. Súd
podrobil výpoveď prieskumu po formálnej stránke a má za to, že táto je platná, pretože obsahuje
všetky náležitosti a obidva menej závažné porušenia pracovnej disciplíny sú skutkovo vymedzené tak,

že nie je možné ich zameniť iným skutkovým stavom. V tomto smere medzi stranami nakoniec táto
skutočnosť nebola sporná. Sporná zostala skutková podstata porušení, keď žalobkyňa tvrdila, že sa
nedopustila žiadneho porušenia pracovnej disciplíny a dôvody rozviazania pracovného pomeru boli
umelo vykonštruované. Podľa žalobkyne taký prísny výklad práva, aký v danom prípade aplikoval
žalovaný neobstojí a platí to pre oba prípady údajného porušenia pracovnej disciplíny, na ktorých
žalovaný vystaval dôvod výpovede. V prvom prípade žalobkyňa odišla neskôr na obedňajšiu prestávku

z dôvodu vybavenia stránky. Žalobkyňa teda neprekročila tridsaťminútovú prestávku na odpočinok a
jedenie lebo v skutočnosti odišla na obed o 10 minút neskôr než bolo zapísané v knihe príchodova odchodov. Odišla teda o 12,15 hod. a vrátila sa o 12,45 hod. Ak by však aj bola pravda to, že
žalobkyňa si údajne predĺžila o 10 minút prestávku na obed, aj to by bolo extrémne prísne a takýto
výklad zákonného ustanovenia nie je prípustný. Okrem toho prekročenie obedňajšej prestávky nie je

v pracovnom poriadku zamestnancov Obce Šoporňa uvedené medzi prípadmi porušenia pracovnej
disciplíny, a to ani medzi menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. V druhom prípade údajného
porušenia pracovnej disciplíny, a to nevykonanie odpočtu vodomerov, takúto povinnosť žalovaná nemala
uvedenú v pracovnej náplni. Starosta aj prednosta obce Šoporňa potvrdili, že túto povinnosť žalobkyne
odvodzujú od dvoch činností pracovnej náplni, a to: 1. správa poplatku za vodu a kanalizáciu /poplatky,

faktúry/, evidencia úhrad a vymáhanie nedoplatkov, 2. vykonáva ďalšie práce na príkaz starostu obce.
Podľa názoru žalobkyne prvá aktivita jej neukladá, aby fyzicky chodila po domoch a zapisovala
stavy vodomerov a pokiaľ ide o druhú aktivitu, danú úlohu odvodzuje žalovaný zo zápisníc z porád
zamestnancov obce č. 3 z 30. apríla 2015 a č. 5 z 23.júla 2015. Ani v daných zápisniciach sa nikdy
nevyskytuje priamo úloha, aby žalobkyňa priamo fyzicky mala zabezpečiť odpočty vodomerov. Okrem
toho zápisnica z 23. júla 2015 mala byť pravdepodobne vyrobená dodatočne a účelovo len pre účely

tohto súdneho konania, keďže sa v nej uvádza, že obec pripravuje zakúpenie mobilných telefónov, avšak
zo stanoviska spoločnosti O2 Slovakia vyplýva, že už v máji 2015 mali zamestnancovi obce v prevádzke
telefónne čísla a už v júni 2015 im kuriér doručil mobilné telefóny. Nedáva preto žiadnu logiku, prečo
by v júli 2015 starosta obce zadával úlohu na zakúpenie mobilných telefónov. Žalobkyňa spochybnila
obsah zápisníc z porád zamestnancov, lebo zápisnice vyhotovovali sami starosta s prednostom a

zamestnanci ich nikdy nevideli ani nepodpisovali. Na druhej strane žalovaný mal za to, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno a nedokázala hodnoverným spôsobom podporiť svoje tvrdenia. Mal za to,
že z výpovede svedkyne L. žiadnym spôsobom nevyplýva, že by potvrdila vyjadrenia žalobkyne o tom,
že žalobkyňa mala dlhšie stránku a z uvedeného dôvodu neskôr odišla na obed. Svedkyňa len uviedla,
že žalobkyňa telefonovala a následne spolu odišli a aj sa vrátili neskôr na pracovisko.

4. Podľa názoru súdu žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania neporušenia
pracovnej disciplíny v rámci prvého upozornenia, keď mal súd za preukázané, že žalobkyňa 24. marca
2015 nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní tridsať minút. Súd mal za jednoznačne
preukázané, že v predmetný deň žalobkyňa so svedkyňou L. išla na obedňajšiu prestávku s tým, že do

knihy odchodov a príchodov sa zapísali o 12.00 hod. Kvôli nejakej stránke sa obidve vrátili a zmenu
odchodu nezaznamenali. Či sa kniha odchodov nachádzala u starostu žalobkyňa nepreukázala. Po
vrátení z obeda čas príchodu žalobkyňa napísala o 12.30 hod., ale v skutočnosti sa vrátila o 12.45 hod.
SvedkyňaL.nepotvrdila,žesožalobkyňouišlinaobedneskôrkvôlinejakejstránke,pretožetútonevidela
a ani nepočula žalobkyňu telefonovať so stránkou, lebo túto skutočnosť jej žalobkyňa oznámila, len

telefonicky. Svedkyňasinepamätala,žebychcelaopraviťdátumodchoduvknihe,tiežnepotvrdila,žeby
prednosta zobral knihu, z ktorého dôvodu, nemohla sa odpísať. Potvrdila, že porady sa konali spravidla
vo štvrtok a zápisnice písal prednosta. Svedkyňa nevedela uviesť, či pracovníci vodárni odpisovali stavy
vodomerov. Žalobkyňa jednoznačne porušila pracovnú disciplínu, že obedňajšiu prestávku si predĺžila.
Je pravdou, že žalobkyňa mala pracovný fond odpracovaný, ktorú skutočnosť potvrdil starosta obce,

ale na druhej strane žalobkyňa po príchode do práce z obedňajšej prestávky sa nesnažila opraviť údaj
o reálnom príchode do práce a žiadnym dôkazom žalobkyňa nepreukázala reálny odchod z práce na
obed. Na margo vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, že prekročenie obedňajšej prestávky nie je
v pracovnom poriadku zamestnancov žalovaného medzi prípadmi porušenia pracovnej disciplíny, súd
uvádza, že sa jedná o interný predpis žalovaného, ktorým súd nie je nijakým spôsobom viazaný, jedná

sa len o pomôcku zamestnancov žalovaného.

5. V prípade druhého porušenia pracovnej disciplíny súd má za to, že žalobkyňa porušila pracovnú
disciplínu tým, že nezistila stav vodomerov v osade, nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov pre
jednotlivé domácnosti. Povinnosť žalobkyne nachystať výmery, zoznam neplatičov za vodné v osade,

výzvy na nedoplatky a nevymožiteľné pohľadávky za vodné vyplýva zo zápisnice z porady konanej
23. júla 2015 a zabezpečiť stavy vodomerov v osade z porady konanej 30. apríla 2015. Žalobkyňa na
tejto porade sa dokonca vyjadrila tak, že požiada pána L. alebo Y., aby ju tam zaviezli a veci dá do
poriadku, ktorú povinnosť si nesplnila, pričom úlohu mala vykonať ihneď. Tvrdenie žalobkyne, že do
osady ju nemal kto odviesť, nepreukázala. Na tvrdenie žalobkyne ohľadne nekonania porady 23. júla

2015, súd uvádza, že keby sa aj porada v predmetný deň nekonala, žalovaný žalobkyni uložil povinnosť
zabezpečiť stavy vodomerov na porade 30. apríla 2015, ktorú úlohu žalobkyňa nesplnila.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. O výške trov konania rozhodne samostatným
uznesením súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V bode 3 napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie bez ďalšieho konštatoval, že žalobkyňa právne žalobu neodôvodnila. Nie
je vôbec zrejmé, čo tým súd prvej inštancie myslel. Súd neuvádzal na základe čoho dospel k takémuto

záveru a ani ako tento jeho záver sa premietol do výroku rozsudku. Možno sa preto len domnievať, že
zdôvodnenie žaloby uvedené priamo v tele žaloby s odkazom na prílohu žaloby zo dňa 16.11.2015, v
ktorom je zdôvodnenie neplatnosti výpovede považoval súd za nepostačujúce a že tento formalizmus
bol pred súd podkladom pre predmetný záver a o absencii právneho zdôvodnenia žaloby. Žalobkyňa
má naopak za to, že právne dôvody neplatnosti výpovede sú v žalobe jasne pomenované a spočívajú v
tom, že neboli splnené zákonné podmienky ani podmienky podľa pracovného poriadku žalovaného pre

jej uplatnenie a ďalej v texte odkázala na to, že dôvody neplatnosti výpovede sú podrobne uvedené v
liste právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 16.11.2015, ktorý list bol súčasťou žaloby. Je teda nesporné,
že žalobkyňa žalobu právne zdôvodnila. Záver súdu o absencii zdôvodnenia preto neobstojí, o to viac
to platí, ak súd takýto záver nepodporil žiadnymi právnymi ani logickými úvahami.

8. Súd prvej inštancie sa na žiadnom mieste napadnutého rozsudku nezaoberal a teda nevysporiadal
s otázkou zavinenia zo strany žalobkyne ako predpokladom pre konštatovanie, že došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny. Dôkazné bremeno bolo v tomto prípade na žalovanom, ktorý nijako nepreukázal
existenciu vôľovej ani vedomostnej zložky zavinenia na strane žalobkyne. Súd teda rozhodol bez
toho, aby mal preukázané zavinenie žalobkyne. Ďalej sa súd nevysporiadal s otázkou aký všeobecný

záväzný právny predpis, či interný predpis žalovaného mala žalobkyňa porušiť tým, že si podľa názoru
žalovaného údajne predĺžila obedňajšiu prestávku dňa 24.03.2015 o desať minút. Súd a ani žalovaný
neuviedli žiadne zákonné ani iné ustanovenia podľa ktorého by sa predĺženie obedňajšej prestávky
malo považovať za porušenie pracovnej disciplíny, hoci len menej závažným spôsobom. Žalobkyňa má
za to, že pracovný poriadok zamestnanca Obce Šoporňa je interným predpisom žalovaného, ktorý je

záväzný tak pre žalobkyňu, tak i pre žalovaného. Ak takýto predpis v článku 9 taxatívnym spôsobom
určoval aké konanie zamestnanca sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom, ak sa medzi týmto výpočtom nachádza predĺženie obedňajšej prestávky, žalobkyňa má za
to, že žalovaný nebol oprávnený neskôr určiť, že za porušenie pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom bude žalovaný považovať aj takéto konanie. Pracovný poriadok ako interný predpis nie

je pre súd záväzný a posúdenia pracovnej disciplíny je na úvahe súdu. Súd nemôže považovať za
porušenie pracovnej disciplíny také konanie zamestnanca, ktoré za porušenie pracovnej disciplíny
nemôže považovať aj samotný zamestnávateľ, nakoľko zamestnávateľ toto konanie neklasifikoval vo
svojom pracovnom poriadku ako porušenie pracovnej disciplíny. Súd je oprávnený aplikovať svoju
úvahu len v prípade, ak je príslušné konanie jasne pomenované v pracovnom poriadku ako porušenie

pracovnej disciplíny a medzi stranami je iba spor o tom, či k takému konaniu došlo. Ak však takéto
konanie vôbec nie je uvedené v pracovnom poriadku, voľná úvaha súdu je neprípustná. V prípade,
že by zamestnávateľ a následne súd mohol považovať za porušenie pracovnej disciplíny aj také
konanie, ktoré ako porušenie pracovnej disciplíny vôbec nie je uvedené v žiadnom internom predpise
zamestnávateľa, došlo by k výraznému zásahu do princípu právnej istoty, ako aj princípu legitímnych

očakávaní v neprospech zamestnanca, čo je neprípustné. Nie je preto akceptovateľné, aby pracovaný
poriadok určoval zamestnávateľovi prípadne zamestnancom oprávnenie nad rámec zákona alebo ju
obmedzovali v zákonných právach. Zamestnávateľ je viazaný tým, čo v pracovnom poriadku považuje
za menej závažné a čo za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak potom dôjde k porušeniu
pracovnej disciplíny zamestnancom, zamestnávateľ už nemôže prekvalifikovať v konkrétnom prípade

napr. menej závažné porušenie pracovnej disciplíny za závažné s cieľom okamžite skončiť pracovný
pomer. Rovnako tak zamestnávateľ nemôže určiť, že konanie zamestnanca, ktorý pracovný poriadok
vôbec neupravuje sa bude považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyňa
má teda za to, že jej konanie nebolo vôbec protiprávne, lebo neporušovalo žiadne ustanovenia
Zákonníka práce, pracovného poriadku žalovaného, ani žiadneho iného interného predpisu žalovaného.

Poukázal na bod 32 napadnutého rozsudku, kde súd konštatuje nespornosť menej závažného porušenia
pracovnej disciplíny. Podľa názoru žalobkyne nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k takémuto
jednoznačnému záveru, poukazuje na žalobu, ako aj na list jej právneho zástupcu, v ktorom žalobkyňa
jasneuviedla,žedruhýprípadúdajnéhoporušeniapracovnejdisciplínybysavzhľadomnasvojcharakterv žiadnom prípade nemal právne kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, a ak nanajvýš ako
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, teda ako iný výpovedný dôvod v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod
4 Zákonníka práce ustálená judikatúra (R27/1995 konštatuje, že podmienku písomného upozornenia

na možnosť výpovede možno považovať za splnenú len vtedy, ak k upozorneniu došlo v súvislosti s
porušením pracovnej disciplíny.

9. Súd prvej inštancie odignoroval zásadné skutočnosti, ktoré boli relevantné pre posúdenie, či došlo
porušeniu pracovnej disciplíny, vôbec nezohľadnil skutočnosť, že svedkyňa L. vo svojej výpovedi jasne

potvrdila, že dňa 24.03.2015 odchádzali so žalobkyňou neskôr a svedeckou výpoveďou potvrdila, že
čas odchod je zapísaný v knihe dochádzky o 12.05 hod. nebol skutočný čas odchodu, ale skutočný čas
odchodu musel byť neskorší. Takisto súd nevzal do úvahy tvrdenia žalobkyne svedkyne F., že kniha
príchodov a odchodov 24.03.2015 v čase ich návratu z obeda bola u prednostu že z tohto dôvodu
žalobkyňa objektívne nemala možnosť opraviť čas odchodu na obed z nesprávneho 12.05 hod.na
správny čas odchodu 12.15. Súd sa teda nevysporiadal so skutočnými časmi odchodu, ako aj príchodu

žalobkyne z obedňajšej prestávky, ako aj s reálnymi časmi odchodu a príchodu. Poukázal na bod 4
napadnutého rozsudku, kde súd nesprávne uvádza, že žalobkyňa s kolegyňou L. zapísali čas odchodu
na obedňajšiu prestávku 12.00, pričom správne má byť 12.05 a v tom istom bode napadnutého rozsudku
ďalej súd zmätočne uvádza, že čas príchodu z obeda žalobkyňa zapísala ako 12.30, pričom správne má
byť 12.45. Tiež v bode 1 napadnutého rozsudku súd opäť zmätočne uvádza, že žalobkyňa sa údajne

v liste z 27.03.2015 vyjadrila, že neodchádzala 12.15 hod., správne má byť, že odchádzala o 12.15 a
na záver v bode 34. napadnutého rozsudku súd opätovne nesprávne uvádza, že žalobkyňa sa údajne
odpísala o 12.00, pričom správne má byť 12.05. V tom istom bode potom súd uvádza, že žalobkyňa
nepreukázala, že sa kniha odchodov nachádzala u starostu, v skutočnosti toto žiadna zo strán zo sporu
netvrdila, že by sa kniha odchodov mala niekedy nachádzať u starostu. Žalobkyňa tvrdila, že kniha sa

uzamykala u prednostu úradu. Ak teda súd prvej inštancie nebol schopný ani len správne zreprodukovať
a zaznamenať časy zapísané zo skutočného odchodu aj príchodu žalobkyne z obedňajšej prestávky
dňa 24.03.2015 resp. nerozlišuje medzi funkciou starostu a prednostu, ťažko potom mohol pochopiť a
vyhodnotiť ďalšie skutkové okolnosti aj dôkazy súvisiace so spôsobom zapisovania a odpisovania sa z
knihy príchodov a odchodov zamestnancov Obecného úradu v Šoporni.

10. Súd prvej inštancie absolútne nesprávne vyhodnotil skutočnosť, či bola žalobkyňa povinná vykonať
odpočty vodomerov v osade Štrkovec, aj keď samotný súd v ústnom odôvodnení rozsudku priznal,
že pracovná náplň žalobkyne bola ohľadom tejto veci nejasná, že zápisnica zamestnancov Obecného
úradu v Šoporni zo dňa 23.07.2015 nemusela byť hodnoverná, napriek tomu sa stotožnil s tým, že

táto povinnosť vyplynula žalobkyni minimálne zo zápisnice zo dňa 30.04.2015. Zdôraznil, že táto
zápisnica však v žiadnom mieste neuložila žalobkyni úlohu, aby fyzicky vykonala odpočty vodomerov.
Súd prvej inštancie nezohľadnil ani to, že žalobkyňa počas svojej tridsaťdvaročnej praxe na Obecnom
úrade v Šoporni nikdy fyzicky nerobila odpočty vodomerov a že vždy ich robil aj nejaký iný pracovník
obecného úradu. Aj z výpovede svedkyne F. zo dňa 06.02.2017 jasne vyplynulo, že ich dovtedy

robieval pán F.. Aj prednosta obce potvrdil, že pán Y. mal dohodnutú so žalobkyňou na tom, ako sa
zabezpečuje odpočet vodomerov. Žalobkyňa dňa 26.08.2015 urgovala prednostu, aby požiadal pána
Y. o vykonanie odpočtov a žiadala prednostu viac krát aj ústne, aby o to pána Y. požiadal. Ku všetkým
týmto skutočnostiam si súd osvojil nesprávny záver, že odpočty vodomerov mala fyzicky vykonávať
žalobkyňa. Súd odignoroval aj skutočnosť, že konanie žalovaného voči žalobkyni bolo od začiatku

účelové. Vyplývalo to z okolnosti, za ktorých bola žalobkyňa napomenutá za údajné porušenie pracovnej
disciplíny, naplánované uzamknutie knihy príchodov a odchodov dňa 24.03.2015 v kancelárii prednostu,
striehnutiestarostuobcenasmerovanévočižalobkyni,abyjumoholprichytiťpriúdajnedlhšejobedňajšej
prestávke, hoci aj len o desať minút. Takisto je bez sporu a vyplýva to aj z následného spôsobu
dodatočného účelového vyrábania dôkazov; vyhotovovania zápisnice zamestnancov Obce Šoporňa

zo dňa 23.07.2015, ktorá porada sa pritom nikdy nekonala a následne spochybnenie hodnovernosti
vzhľadom na stanovisko spoločnosti O2 Slovakia, a.s. k termínu zakúpenia šiestich mobilných telefónov
a k termínu uvedenia mobilných čísiel do prevádzky. Všetci zamestnanci zhodne potvrdili, že zápisnice
z porád zamestnancov nikdy nevideli, pretože si ich robil prednosta obce sám a až dodatočne po konaní
porád. Starosta obce pán H. mal od začiatku motív rozviazať pracovný pomer so žalobkyňou, nakoľko

táto bola rodinne prepojená s bývalým starostom Y.. Bývalý starosta Y. a súčasný starosta H. na seba
podali viacero trestných oznámení, vedú voči sebe ďalšie súdne konania a starosta H. sa mohol chcieť
žalobkyni takto jednoducho mstiť.11. Súd nevzal do úvahy doterajšie vzorné a bezchybné správanie žalobkyne, jej bezkonfliktnosť
a dobré pracovné výsledky, počas tridsaťdvaročnej praxe na obecnom úrade, čo okrem iného vo
svojej výpovediach zhodne potvrdili aj starosta, aj prednosta Obecného úradu Šoporňa. Aj v prípade

relevantnosti predĺženia obedňajšej prestávky by sa jednal len o jediný takýto prípad zo strany
žalobkyne za tridsaťdva rokov jej praxe. Judikatúra sa ustálila na názore, že porušenie pracovnej
disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných povinností, spôsob, aj intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako
aj situácia v ktorej porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca

spôsobí jeho zamestnávateľovi škodu. V tejto súvislosti poukázal na Judikát Najvyššieho súdu SR 5CDo
74/2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 1252/2002. Tiež poukázal na rozpor so
zásadou koncentrácie konania, keď súd vyslúchol svedka H. J. na pojednávaní 29.01.2018, ktorého
nenavrhla vypočuť žiadna zo strán sporu. Na pojednávanie ho zavolal prednosta obce, ktorý bol tiež
vypočutý ako svedok. To znamená, že ho ako svedka na pojednávanie prizval iný svedok. Žalobkyni
postupom súdu nebol poskytnutý žiadny priestor na prípravu pre výsluch svedka J., pretože sa o

jeho predvolaní dozvedela strana žalobkyne až priamo na pojednávaní 29.01.2018. Súd záverom
konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie má pre žalobkyňu ako stranu sporu veľmi
málo pridanú aj výpovednú hodnotu. V drvivej časti je len akýmsi sumárom doterajších prednesov
sporu a svedeckých výpovedí bez evidentnej snahy súdu seriózne sa vysporiadať so rozhodujúcimi
skutočnosťami a bez snahy založiť svoje závery na logických a právnych úsudkoch. Navrhol preto,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil; určil, že výpoveď daná žalovaným
žalobkyni a doručená 29.09.2015 žalobkyni je neplatná. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy vo výške 598,96 Eur mesačne od 01.12.2015 až do dňa keď jej žalovaný umožní pokračovať v
práci alebo ak súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného pomeru, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne vždy zo sumy 598,96 Eur odo dňa splatnosti náhrady mzdy za príslušný mesiac

až do jej zaplatenia. O trovách konania navrhol rozhodnúť, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni
trovy konania, aj odvolacieho konania v plnej výške do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

12. Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že

odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§
389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

14. Žalobca žalobou podanou na súde 20. januára 2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žiadal súd, aby rozhodol že jej skončení pracovného pomeru výpoveďou z 29. septembra 2015,
je neplatné a uplatnila si náhradu mzdy vo výške 598,96 Eur mesačne od 1. decembra 2015 až do
umožnenia žalovaného žalobkyni pokračovať v práci alebo ak súd právoplatne rozhodne o skončení

pracovného pomeru s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 598,96 Eur odo dňa splatnosti náhrady
mzdy za príslušný mesiac až do zaplatenia. Uplatnila si náhradu trov konania.

15. Z obsahu spisu vyplýva, žalobkyni u žalovaného vznikol pracovný pomer 12. júla 1982 uzavretím
pracovnej zmluvy, ako samostatný administratívny pracovník s miestom výkonu práce Miestny národný

výbor v Šoporni so skúšobnou dobou v trvaní jedného mesiaca na neurčitý čas. Žalovaný vydal 16.
februára 2012 pracovnú náplň pri výkone funkcie žalobkyne, v ktorej okrem iného je vykonávanie správy
miestneho poplatku za vodu a kanalizáciu /poplatky od občanov, faktúry od odberateľov/, evidencia
úhrady platieb, vymáhanie nedoplatkov a vykonávanie ďalších prác na príkaz starostu obce.16. Listom z 24. marca 2015 žalovaný žalobkyňu upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého
sa dopustila tým, že v predmetný deň nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút,

ktorú prekročila o 10 minút.

17. Listom z 11. septembra 2015 žalovaný žalobkyňu opäť upozornil na porušenie pracovnej disciplíny,
ktorého sa dopustila tým, že nezistila stav vodomerov v osade Štrkovec, nevyčíslila a nezaslala výšky
poplatkov pre jednotlivé domácnosti v osade, v dôsledku ktorej skutočnosti žalovanému vznikla škoda.

18. Listom z 29. septembra 2015 č. 1641/2015 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 12 písm. e/ Zákonníka práce / ďalej len ZP /.

19. Žalobkyňa žalovanému oznámila listom zo dňa 30. septembra 2015, že s výpoveďou nesúhlasí.
Právny zástupca žalobkyne listom zo dňa 16. novembra 2015 oznámil žalovanému, že výpoveď

považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní.

20. Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na rozsah odvolacieho prieskumu vymedzeným
odvolacími dôvodmi žalobkyne, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku je posúdiť
otázku, či výpoveď daná žalovaným žalobkyni listom zo dňa 29.09.2015 je neplatným právnym úkonom,

z čoho sa potom odvíja i ďalší uplatnený nárok žalobkyne o náhradu mzdy.

21. Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol
okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať

zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

22. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností

stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca.

23. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany

zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi sústavným menej závažným porušením
pracovnej disciplíny, závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť
hrubým spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (zvlášť hrubým spôsobom), je
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68

ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek
tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje
a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať.
Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je
intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí

od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností,akoajsituácia,vktorejkporušeniudošlo,dôsledkyporušeniaprezamestnávateľa,čikonanie
zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo 12/2008, sp.zn. 3Cdo 218/2007).

24. Ustanovenie Zákonníka práce v § 63 ods. 1 písm. e) obsahuje vo vzťahu k pracovnej disciplíne
dva výpovedné dôvody. Prvý výpovedný dôvod predstavuje právnu situáciu, ak zamestnanec poruší
pracovnú disciplínu závažným spôsobom a zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, či dá zamestnancovi
výpoveď alebo s ním skončí pracovný pomer okamžite podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Druhý výpovedný dôvod predstavuje situáciu, keď zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej
závažným spôsobom. Tento výpovedný dôvod použil žalovaný vo vzťahu k žalobcovi.V takomto
prípade, to znamená, ak chce dať zamestnávateľ výpoveď zamestnancovi z tohto dôvodu, musí ho po
prvom porušení pracovnej disciplíny písomne upozorniť, že keď sa porušenie pracovnej disciplíny vnasledujúcich šiestich mesiacoch zopakuje (t.j. zamestnanec poruší tú istú alebo inú povinnosť menej
závažným spôsobom), bude voči nemu uplatnená výpoveď (zamestnancovi možno dať výpoveď po tom,
čo aspoň dvakrát poruší pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom).

25. Ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je
povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu, aby sa k tomuto dôvodu
vyjadril. Vo všeobecnosti v praxi sa za menej závažné porušenie považuje napr. oneskorený príchod
do zamestnania či skorší odchod, včasné neoznámenie prekážky v práci zamestnávateľovi, ak je

táto zamestnancovi vopred známa, krátkodobé opustenie pracoviska bez súhlasu zamestnávateľa,
nedodržanie termínu odovzdania úlohy (samozrejme je potrebné prihliadať na závažnosť úlohy) a
podobne.Aby zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer, musí mať preukázané, že zamestnanec
skutočne porušil pracovnú disciplínu, porušením konkrétnej pracovnej povinnosti. Musí mať k dispozícii
všetky dôkazy, ktorými preukáže, že zamestnanec porušil pracovnú povinnosť. Musí tiež preukázať,
že porušenie pracovnej disciplíny bolo zavinené zamestnancom, a to buď úmyselne alebo aspoň z

nedbanlivosti.

26. Pojem zavinenie Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nedefinuje, a preto je potrebné
vychádzať z pojmu zavinenie, ako ho upravuje Trestný zákon. Zavinenie tvoria dve zložky a
to vedomostná (t. j. intelektuálna, rozumová, racionálna zložka zavinenia) a vôľová (vyjadrujúca

rôzny stupeň zamerania zamestnanca k porušeniu pracovnoprávnej povinnosti), a rozlišujú sa dve
formy: úmysel a nedbanlivosť. Kvôli zachovaniu princípu právnej istoty Zákonník práce umožňuje
zamestnávateľovi (s výnimkami stanovenými v § 63 ods. 4 a 5 Zákonníka práce) dať zamestnancovi
výpoveď alebo okamžité skončenie pre porušenie pracovnej disciplíny iba v lehote dvoch mesiacov odo
dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel (tzv. subjektívna lehota), najneskôr však do jedného roka odo

dňa, keď dôvod výpovede vznikol (tzv. objektívna lehota).

27. Nová právna úprava Civilného sporového poriadku, účinná v čase rozhodovania odvolacím
súdom, ale aj súdom prvej inštancie definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný
aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne

pracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku
sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a
iných obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v
prípade pracovnoprávnych sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento

účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Súd prvej
inštancie sa pri rozhodovaní vyššie uvedeným neriadil.

28. Z obsahu výpovede danej žalovaným žalobcovi je nesporné, že zamestnávateľ tak urobil listom zo
dňa 29.9.2015, ktorý bol žalobcovi doručený tiež 29.9.2015, pričom pred daním výpovede žalobkyni

listom z 24. marca 2015 žalovaný žalobkyňu upozornil na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že
24. marca 2015 nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní tridsať minút s tým, že pracovisko
opustila o 12.15 hod. a vrátila sa o 12.45 hod., kedy ju videl prichádzať starosta a zamestnanec obce
pán H. L.. Porušenie pracovnej disciplíny malo byť zapísané v knihe príchodov a odchodov z pracoviska
o 12.05 hod., avšak po príchode na pracovisko príchod žalobkyni nebol zapísaný do uvedenej knihy,

čím porušila príkaz starostu.

29. Zároveň bola žalobkyňa vyzvaná od upustenia od ďalšieho porušovania podľa § 63 ods. 1 písm. e/
ZP. V prípade, ak sa uvedené nedostatky neodstránia alebo sa objavia iné , budú nútení s ňou rozviazať
pracovný pomer.

30. Druhý tvrdený prípad porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľ po zistení riešil tak, že listom
z 11. septembra 2015 doručil žalobkyni druhé upozornenie z dôvodu, že nezistila stav vodomerov v
osade Štrkovec, nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov pre jednotlivé domácnosti, čo jej vyplýva z
pracovnejnáplnezo16.februára2012.Jejkonanímbolaspôsobenáobciškodatým,žesaneplnilipríjmy

do rozpočtu z miestnych poplatkov za vodu. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o opakované porušenie
pracovnej disciplíny v priebehu 6 mesiacov, bude zamestnávateľ postupovať v súlade s Pracovným
poriadkom a ZP. Išlo teda o list v ktorom zamestnávateľ konštatoval zistenie porušenia pracovnej
disciplíny, (bez uvedenia kedy došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou) a následne rozhodolo výpovedi, pričom nie je zrejmé, či splnil svoju povinnosť oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede
a umožniť mu, aby sa k tomuto dôvodu vyjadril.

31. Z hľadiska záverov súdu prvej inštancie je treba poukázať na ust. § 132 CSP, podľa ktorého strany
sporu) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

32. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich

tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu
sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ
je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je

preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Strana sporu, ktorá nesplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže

splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh

skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Spravidla
je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako
vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou
žalovaného.

33. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní tvrdeného porušenia pracovnej
disciplíny žalobkyňou, v danom prípade opakovaného ako dôvod výpovede z jej pracovného pomeru,
musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ.

34. Žalobkyňa porušenie pracovnej disciplíny popierala, pričom popísala okolnosti týkajúce sa oboch
jej vytknutých porušení pracovnej disciplíny a tiež namietala obsah zápisníc, z ktorých zamestnávateľ
vychádzal, čomu súd nevenoval pozornosť a ani neustálil čo konkrétne porušila žalobkyňa, tzn. v
čom spočíva porušenie pracovnej disciplíny, o aké porušenie pracovnej disciplíny ide, keď žalobkyňa
namietala, že by odčítanie stavu vodomerov patrilo medzi jej pracovné povinnosti a neposúdil ani otázku

zavinenia pracovníka.

35. Čo sa týka hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku, tento nespĺňa požiadavky uvedené
v ustanovení § 220 Civilného sporového poriadku, pretože len stroho preberá tvrdenia strán sporu,
cituje zistené skutočnosti a výpovede svedkov, pričom chýba hodnotenie dôkazov vo vzájomných

súvislostiach, resp. niektoré dôkazy vôbec nevyhodnotil, napr. obranu žalovanej, že v snahe splniť pokyn
zabezpečenia stavov vodomerov, žiadala o pomoc prednostu úradu, aby požiadal iného pracovníka p.
Y. o odpočty vodomerov, pričom tento pracovník odpočty robil aj predtým. Rozsudok nie je presvedčivý,
súd sa nezaoberal podstatou, či vôbec došlo v druhom popísanom prípade k porušeniu pracovnej
disciplíny, keď si neujasnil, ani čo malo znamenať v realite zabezpečenie stavov vodomerov. Treba totiž,

aby súd trval na tom, že pri skončení pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny
je najprv potrebné, aby si zamestnávateľ dohodol so zamestnancom (prípadne určil) jasné a zreteľné
pracovné povinnosti a v prípade ich nedodržania zo strany zamestnanca mal zdokumentované všetky
dôležité skutočnosti týkajúce sa porušenia pracovnej disciplíny. Ku skončeniu pracovného pomeru by
mal teda zamestnávateľ pristúpiť až po dôkladnom zvážení všetkých okolností a tieto konkrétne uviesť

vo výpovedi.

36. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je však v každom prípade porušenia pracovnej
disciplíny potrebné skúmať konkrétne okolnosti, čo sa však súd prvej inštancie neurobil. Hodnotenieintenzity porušenia pracovnej disciplíny podľa Najvyššieho súdu SR ovplyvňuje aj osoba zamestnanca,
jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácia, v ktorej k porušeniu došlo a dokonca aj
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, napríklad či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi

škodu. Ani na uvedené hľadiská prvoinštančný súd neprihliadal a nevyhodnotil ich.

37. Súd prvej inštancie sa dopustil aj procesného pochybenia, keď vo veci vypočul stranami sporu
nenavrhnutého, ani nie iniciatívy súdu predvolaného H. J. ako svedka. H. J. totiž na pojednávanie
zavolal a súdu navrhol vypočuť iný svedok prednosta obce Šoporňa. O tomto výsluchu svedka H.

J. neboli strany sporu, resp. predovšetkým žalujúca strana sporu vopred informovaná, jeho výsluch
bol preto prekvapivý a takýto postup súdu prvej inštancie je v rozpore s procesným postupom súdu
upraveným v Civilnom sporovom poriadku.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej
inštancie, na základe ktorých žalobu zamietol, keďže žalobkyňa nepreukázala, že sa nedopustila

porušenia pracovnej disciplíny a z toho dôvodu je odvolaním žalobkyňou napadnutý rozsudok založený
na nesprávnom právnom posúdení veci ohľadne posúdenia dôkazného bremena (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP).

39. Predmetom konania je okrem určenia neplatnosti výpovede i nároku na náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru, o ktorom nároku súd prvej inštancie už potom nevykonal žiadne
dokazovanie a tento nárok už ani vôbec neposudzoval, len podľa výroku rozsudku možno usudzovať,
že žalobu zamietol aj o tomto nároku.

40. V dôsledku vyššie uvedeného bolo treba rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm.

c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rovnako ako i v časti závislého
výroku o trovách konania, za účelom vykonania potrebného dokazovania, tak pre rozhodnutie o určenie
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, ako aj pre súvisiaci nárok o náhradu mzdy. V
tejto súvislosti nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie činnosťou odvolacieho súdu nie je
možné požadovať, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej

inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie
celého ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde.

41. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný vec opätovne prejednať, dokazovanie doplniť, jeho výsledky

riadne vyhodnotiť a o veci potom rozhodnúť vrátane rozhodnutie o náhrade trov konania a to aj tohto
odvolacieho. (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP ).

42. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).