Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 8Csp/13/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316205434
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lýdia Stehurová

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2020:5316205434.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Čadca sudkyňou Mgr. Lýdiou Stehurovou v právnej veci žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so

sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava proti žalovanému I. D., L.. X.X.XXXX, M.S. XXX, XXX XX M. o
zaplatenie 657,49 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o žalobe v časti o zaplatenie sumy 407,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 407,20 eur od 18.8.2013 do zaplatenia z a s t a v u j e .

II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodný žalobca (obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s.) sa na základe skutočností
uvedených v žalobe zo dňa 12.7.2016 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 657,49 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo
sumy 657,49 eur od 18.8.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Podaním zo dňa 30.4.2018
jeho právny nástupca VÚB a. s. (zánik pôvodného žalobcu zlúčením ku dňu 1.1.2018) vzal žalobu
späť v časti o zaplatenie sumy 7,20 eur titulom poplatku za vymáhanie pohľadávky a sumy 400 eur

titulom jednotlivých úhrad realizovaných žalovaným nasledovne: dňa 4.7.2016 50 eur, dňa 4.12.2017
20 eur a v dňoch 2.8.2016, 31.3.2017, 3.5.2017, 5.6.2017, 29.6.2017, 2.8.2017, 4.9.2017, 27.9.2017,
15.2.2018,2.3.2018a10.4.2018po30eur.Zotrvalnazaplatenízvyšnejsumy250,29eurspolusúrokom
z omeškania z jednotlivých zostatkových súm, podľa jednotlivých úhrad.

2. Žalovaný, ktorému bola žaloba doručená do vlastných rúk dňa 19.1.2018, sa k žalobe nevyjadril, v
spore zostal nečinný.

3. V súlade s § 297 CSP súd na prejednanie sporu pojednávanie nenariaďoval. Podľa § 219 ods. 3 CSP
oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu.
Urobil tak vyhláškou, ktorá bola vyvesená dňa 7.4.2020 a zvesená dňa 28.4.2020.

4. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to zmluvou o pôžičke
č. XXXXXXX čl. 3, všeobecnými obchodnými podmienkami čl. 4, predžalobnou upomienkou čl. 5,

doručenkou k výzve čl. 6, prehľadom splátok a úhrad čl. 7 + 23, rámcovou zmluvou o postúpení
pohľadávok čl. 26, 44, oznámením o postúpení pohľadávky čl. 42, podacím hárkom čl. 43, žiadosťou
o postúpenie a prevod čl. 29, prílohou k zmluve čl. 79. Na základe vykonaného dokazovania zistil
nasledovný skutkový stav a vyvodil z neho nasledovné právne závery.5. Právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) a žalovaný uzavreli dňa 6.12.2010
zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bola žalovanému schválená celková suma pôžičky 2400 eur, ktorú

sa zaviazal splácať formou 36 mesačných splátok po 98 eur spolu s poistením 6,76 eur (nakoľko v bode
VI. zmluvy nazvanom „Poistenie schopnosti splácať splátky pôžičky bola vyznačená voľba komplexného
súboru poistenia), pri ročnej úrokovej sadzbe 30,62 %. Celková čiastka mala predstavovať 3 528 eur
(celkové náklady spotrebiteľa 1 128 eur), RPMN 30,62 % a priemerná RPMN 20,68 %. Termín konečnej
splatnosti bol určený na 12/2013. Žalovaný na základe uvedenej zmluvy uhradil ku dňu podania žaloby

sumu 3 114,24 eur (po jej podaní sumu 400 eur, spolu 3 514,24 eur). Keďže porušil povinnosť splácať
poskytnutú pôžičku riadne a včas, listom zo dňa 7.8.2013 právny predchodca žalobcu úver predčasne
zosplatnil. Zosplatnenie bolo žalovanému doručené dňa 14.8.2013. Dňa 31.8.2016 uzatvorili spoločnosť
Consumer Finance Holding, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník rámcovú zmluvu o postúpení
pohľadávok, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto spore na žalobcu,
účinne ku dňu 18.1.2017. Touto skutočnosťou sa súd zaoberal už v uznesení č. k. 8Csp/13/2016-85- zo

dňa 31.1.2020, ktorým rozhodol o pripustení zmeny žalobcu.

6. Vzhľadom k dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
- 6.12.2010, súd na vec aplikoval ustanovenia právnych predpisov účinných k tomuto dátumu.

7. Podľa ust. § 1 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ) spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa ust. § 2 písm. a), b) a d) ZoSÚ na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v

rámci svojej podnikateľskej činnosti,
d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná
strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f), j), k) ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných

náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj tieto náležitosti: f) f) dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa ust. § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou
prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.

Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov

nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

8. Predtým, než sa súd začal zaoberať vecou samou, vysporiadal sa s čiastočným späťvzatím žaloby
učineným v podaní žalobcu zo dňa 30.4.2018 na čl. 21 spisu, ktorým vzal žalobu späť v rozsahu o

zaplatenie sumy 407,20 eur. Keďže túto dispozíciu urobil pred prvým pojednávaním, súhlas žalovaného
so zastavením konania potrebný nebol. Súd konanie v tejto časti zastavil, považujúc podmienky pre
takéto rozhodnutie za splnené. Predmetom sporu tak zostalo zaplatenie sumy 250,29 eur spolu s
príslušným úrokom z omeškania, v nadväznosti na jednotlivé čiastočné úhrady realizované žalovaným
po podaní žaloby.

9. Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom (resp. jeho právnym predchodcom) a žalovaným je
od svojho vzniku zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi
stranami sporu uzatvorená, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného

návrhu na uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Táto zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
keďže jej predmetom je poskytnutie úveru, ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu
ako veriteľovi v dohodnutých splátkach vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Právny predchodca žalobcu bol v čase
uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa s poukazom na predmet podnikania a

žalovaný bol v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalobca
opak tohto postavenia žalovaného nepreukázal žiadnymi dôkazmi, resp. ani netvrdil). Tento právny
vzťah sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, príp. zákon

o ochrane spotrebiteľa).

10. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti.
Zo skutkových zistení mal jednoznačne preukázané, že na základe platne uzavretej zmluvy o poskytnutí
pôžičky predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2 400 eur (nie vo výške

3 528 eur, ako uviedol v žalobe) a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť formou
36 mesačných splátok po 98 eur spolu s poistením vo výške 6,76 eur mesačne). Súd zmluvu podrobil
preskúmaniu z pohľadu zákonom predpísaných náležitostí, pričom dospel k záveru, že niektoré z nich
v nej absentujú. Súd zdôrazňuje, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a
teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s

odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu
s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží
spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa naplnené neboli. Dodávateľ
ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti.

Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo
spotrebiteľského úveru.11. Predmetná zmluva neobsahuje predpoklady použité pre výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j)), výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k)), ako ani termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f)).

12. V súvislosti s konečnou splatnosťou spotrebiteľského úveru súd poukazuje na to, že tento údaj
má byť v zmluve uvedený jednoznačne, teda uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, keď zo
samotného znenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ vyplýva, že v zmluve musí byť uvedený „termín“, ktorým
je v zmysle gramatického i logického výkladu konkrétny dátum. V zmluve absentuje dokonca i údaj o
splatnosti jednotlivej splátky. Pokiaľ veriteľ tieto údaje uviedol napríklad vo všeobecných obchodných

podmienkach, tie majú iba bližšie špecifikovať a vysvetľovať údaje, ktoré sú uvedené už v zmluve a
všetky zákonné náležitosti musí obsahovať samotná zmluva.

13. Uvedené sa týka aj predpokladov použitých pre výpočet RPMN, ktoré sú obsiahnuté vo všeobecných
obchodných podmienkach na čl. 4 pod bodom 7., ktoré ale žalovaný nepodpísal a aj keď zo zmluvy, z
časti „Vyhlásenie klienta“ vyplýva, že žalovaný sa mal s obchodnými podmienkami oboznámiť, takáto

konštatácia nemôže nahrádzať údaje, ktoré majú byť už súčasťou samotnej zmluvy. V tomto smere
súd poukazuje na doslovné znenie zákona - § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., v ktorom
zákonodarca jasne stanovil, že v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité
pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom potreba uvedenia predpokladov použitých pre
výpočet RPMN vyplýva aj z transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z

23. 4. 2008, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. g/ cit.: "Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase
uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery". Nestačí preto,
ak by bol samotný údaj RPMN uvedený v zmluve správne. Súd v týchto súvislostiach skúmal i správnosť
výšky RPMN uvedenej v zmluve (20,68%) a ustálil, že nejde o správny údaj. Pokiaľ by žalobca skutočne

vychádzal pri určovaní výšky RPMN zo všetkých predpokladov (parametrov), ktoré sám v bode V zmluvy
uviedol, dospel by k výške 39,26 %. Súd pri výpočte RPMN zohľadnil v zmysle uvedeného bodu zmluvy
výšku anuitnej splátky 98 € bez poistenia, počet splátok 36 a ako dodatočný náklad sumu 243,36 eur
(6,76 eur x 36 titulom poistného). Aj napriek tomu, že v tomto smere neboli produkované žiadne skutkové
tvrdenia, súd sa domnieva, že veriteľ pri výpočte RPMN nezahrnul do splátky poistné 6,76 eur mesačne.

Keďže však ide o sumu, ktorú žalovaný musel uhradiť (keďže bola súčasťou splátky), súd ju pri výpočte
RPMN zohľadnil, ako už vyššie uviedol, ako dodatočný náklad. Súd dospel k záveru, že žalobca uviedol
a následne použil pri výpočte RPMN nesprávne údaje, čo viedlo i k tomu, že celková čiastka ním
vyčíslená (3 528 eur) sa nezhoduje s tou, ktorú by bol žalovaný podľa zmluvy povinný skutočne uhradiť
(3 771,36 eur). Vzhľadom k uvedenému teda možno jednoznačne konštatovať, že výška RPMN nebola

žalobcom vypočítaná správne, údaj týkajúci sa výšky RPMN a celkovej čiastky v zmluve teda nie je
správny. To má za následok, že úver na základe takejto zmluvy poskytnutý sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

14. V texte zmluvy nie je presne uvedená ani výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, t.j. výška každej splátky istiny poskytnutého úveru, výška každej splátky úrokov poskytnutého
úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky
dojednané.Vzmluvesauvádzalenvýškasúhrnnejsplátky98eur(bezpoistenia)bezbližšejšpecifikácie.
Z citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že nestačí uvedenie celkovej výšky splátky, ale toto musí
obsahovať rozčlenenie jednotlivých čiastok - istiny, úrokov a iných poplatkov. Táto informácia je

významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť (napr. na základe predloženého
splátkového kalendára) ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je
pre neho výhodný, prijateľný, respektíve aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty
požadovanej žalobcom za poskytnutý úver.

15. Súd vo vzťahu k tejto náležitosti, vychádzajúc i zo svojej rozhodovacej činnosti, považuje za potrebné
vysporiadať sa aj so vzťahom zákona o spotrebiteľských úveroch a smernicou č. 2008/48/ES, a to aj s
prihliadnutím na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 pod zn. C-42/15, Home
Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, v ktorom súd zmluve o spotrebiteľskom úvere nevytýkal len
absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie termínu

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
údaju o RPMN a priemernej hodnote RPMN, ako aj adresy na reklamácie a sťažnosti, ktoré sú
ako náležitosti zmluvy o úvere upravené nielen v zákone č. 258/2001 Z. z., tiež súčasnom zákone
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48, pričom článok 23 smernice2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto
smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o

okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Niet
však žiadnych pochybností o tom, že slovenská právna úprava ide nad rámec smernice 2008/48/ES a
celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako
aj splátky úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje
smernica,použilbyrovnakúterminológiu.Slovenskýzákonodarcavprávnejnormeúčinnejkudňuvzniku

zmluvného vzťahu (v zákone o spotrebiteľských úveroch) jasne definoval, aké následky sú s absenciou
obligatórnych náležitostí spojené. Výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v Civilnom sporovom poriadku zakotvená v čl. 2 ods.
2, v zmysle ktorej právna istota predstavuje stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Citujúc rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co 105/2018 „ustálená judikatúra slovenských súdov
podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadne potreby
štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru. Preto pokiaľ aj existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR (v počte dva), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných
sporov, podľa záveru odvolacieho súdu nemožno tieto rozhodnutia považovať za ustálenú rozhodovaciu

prax v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP“.

16. V týchto súvislostiach súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
9Co/262/2016-49 zo dňa 31.10.2017, v ktorom odvolací súdu uviedol, že „v danom prípade je tu
zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa

má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V takom prípade totiž
musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v

ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 29. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú
o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských
úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je
možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. ... 32. Odvolací súd je preto názoru,
že napriek poukazu žalovaného na Smernicu, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov.“ Súd ešte dodáva, že pre posúdenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvereje(preabsenciuprechodnýchustanoveníkzmeneúpravy)potrebnéaplikovaťustanoveniazákona
účinné v čase uzatvorenia zmluvy.

17. Do pozornosti súd dáva aj rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/294/2017-85 zo dňa
23.04.2018, v ktorom súd druhej inštancie vyjadril názor, s ktorým sa tunajší súd stotožňuje, a síce, že
„na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so smernicou, je potrebné ZoSÚ novelizovať, zosúladiť
s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom

citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ napokon je nová legislatívna zmena od 1.5.2018 (vykonaná
novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto
rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že rozčlenenie sa nahrádza pojmom frekvencia. Je teda
evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene. Súd nemôže vykladať sporné ustanovenie
zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby

vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní
zmlúv uzavretých až po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity).“

18.Súdvkontextevyššieuvádzanýchskutočnostíkposlednejchýbajúcejzmluvnejnáležitostipoukazuje
však najmä na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co 10/2019 zo dňa 30.4.2019, ktorý sa

zaoberal namietnutým záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu
vyslovenej absencie obligatórnej obsahovej náležitosti vyžadovanej v zmluve v zmysle § 9 ods. 2 písm.
k / zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd dospel k záveru, že výsledok vykonaného ex
offo prieskumu zmluvy o úvere, z ktorej žalobca nárok uplatnil, jednoznačne preukazuje, že zmluvaneobsahovala obligatórnu náležitosť vymedzenú v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., t.j.
rozčlenenie aká časť zaplatenej splátky pripadá na istinu, úroky a poplatky, absencia uvedeného údaja
vedie ako to správne vyhodnotil aj okresný súd, k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

Z tohto dôvodu žalobca má nárok iba na sumu poskytnutej a nevrátenej sumy úverovej istiny. V
súvislosti s takto vymedzeným predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho
rozhodovaniavedomosťouodvochvecneodlišnýchrozhodnutiachNajvyššiehosúduSR.Chronologicky
skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2006 zo dňa 29.11.2017, neskorším
je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára

2018. S ohľadom na disproporciu v záveroch týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, týkajúcich sa
výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou
a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/ odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR
(nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16 a 17 uznesenia sp.zn.
3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri
nevyhnutnosti priklonenia sa k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k

podrobnému rozboru/ výkladu predmetného slovného spojenia. Dospel k záveru, že právna norma (§ 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch) úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu,
aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky
a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky).
Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj

logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu.
Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí
Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych
opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15)
umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej

ochrany spotrebiteľov. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo
zákonom č. 568/2007 Z.z., a to tak, že znel: "Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov." Zmena teda
spočívala v nahradení slova "sumu" slovom "výšku" (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam)
a vypustenie požiadavky uviesť súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva

požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno
vyvodiť jediný záver, a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok,
vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu
postavenia spotrebiteľov, naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení
splátok) a nemal by žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz

nepochybné rozčlenenie ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď
zákonný text stále (ako pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.
Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o

oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila ustanovenia § 9 ods.
2 písm. i) tak, že aktuálne znie: "Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". V poslednom označenom prípade (zrušenie

zákona č. 258/2001 Z.z. prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a
nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom "výška,
početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov"mienilčlenenie(každej)splátkyspotrebiteľského
úveru a termínom (frekvencia splátok) od 1.5.2018 len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/
jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným

poplatkom. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j
zákona č. 129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že
vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená
vec, ako i obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR (odkaz na body tohto odôvodnenia
rozhodnutia, kde sa otázka rozoberá) sa však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou

vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.. Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí sp.zn.
3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 pristúpil k zmene doterajších záverov svojej rozhodovacej
činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej
aplikačnápraxprijalazáverodanostizákonnejpožiadavkyvnútornéhočleneniasplátok(zodpovedajúcejaj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29.11.2017).
Odvolací súd tiež pripomenul akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov
v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napríklad Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti

konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavneneudržateľné.OsobitneodNajvyššiehosúduSRpritompožadovať,abyprizámerezmeniťsvoje
skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri
vyrovnaní sa so svojou "rozchádzajúcou sa" rozhodovacou činnosťou.

19. Z dôvodu absencie vyššie citovaných zákonných náležitostí sa teda predmetný úver považuje za
úver bez úrokov a bez poplatkov, to znamená, že žalobca má nárok len na vrátenie tých peňažných
prostriedkov, ktoré žalovanému skutočne poskytol a ktoré mu žalovaný nevrátil, teda na rozdiel medzi
poskytnutou sumou úveru a uhradenými splátkami. Zo žalobcom predloženého prehľadu splátok a úhrad
však vyplýva, že žalovaný na daný úver 2 400 eur uhradil pred podaním žaloby sumu 3 114,24 eur. Súd

vzhľadom k uvedenému žalobu v zostávajúcom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

20. O trovách tohto sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa
úspechu v spore, za súčasnej aplikácie § 256 ods. 1 CSP (vo vzťahu k späťvzatej časti žalobného
nároku). V danom prípade súd vyhodnotil žalobu nielen v časti, ktorá zostala predmetom konania po

čiastočnom späťvzatí, za nedôvodnú, preto nebolo možné pričítať zavinenie žalovanému len preto, že
plnil po podaní žaloby, keďže plnil bezdôvodne, a to len preto, lebo sa správal v intenciách žalobného
návrhu. Chýbala by tomu akákoľvek logika a spravodlivosť. Už ku dňu podania žaloby bol úver
preplatený. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti by podľa názoru súdu vzniklo právo
na náhradu trov konania žalovanému. Vychádzajúc však z obsahu spisu je zrejmé, že v tomto spore

mu žiadne trovy nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal, konajúc zároveň hospodárne, v súlade s
článkom 17 základných zásad CSP, bez potreby vydávania ďalšieho samostatného uznesenia o výške
náhrady trov (v zmysle § 262 ods. 2 CSP), ktorá by v danom prípade predstavovala 0 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na

Okresný súd v Čadci.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová
značka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považujezanesprávne(odvolaciedôvody)ačohosaodvolateľdomáha (odvolacínávrh).Odvolanie

musí byť podpísané.

Odvolanie podľa § 365 ods. 1 CSP možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 125 ods. 3 CSP podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a

príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podania urobil.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na nariadenie výkonu rozhodnutia. Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu. Konanie o
výkone neodkladného opatrenia nariadi súd vždy aj bez návrhu.