Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 13, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/85/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118390265
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6118390265.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu SetCar sk, a.s., so
sídlomSučany,Ulicapriemyselná10,IČO:50387189,právnezastúpenéhoadvokátomJUDr.Tomášom
Zbojom, so sídlom U., M. XXX/X, proti žalovanému KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, so sídlom Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, právne zastúpenému advokátom JUDr.
Felixom Neupauerom, so sídlom V., Y. O. X/A, o zaplatenie 217,82 eur s príslušenstvom, na základe
odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21C/9/2019-113 zo dňa 21. mája 2020
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 217,82 eur
spoločne s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 6.5.2018 do zaplatenia. Mal preukázané, že
dňa 15.1.2018 došlo k poistnej udalosti, na základe ktorej poškodenému (ako právnemu predchodcovi
žalobcu) vzniklo právo na náhradu škody, a to priamo voči žalovanému (ako poisťovateľovi škodcu na
základe zákona č. 381/2001 Z.z.). Vychádzal z toho, že je nepochybné, že poškodený má nárok na

náhradu nájomného za náhradné vozidlo, keďže ide o náklady, ktoré mu vznikli v priamej súvislosti so
škodovou udalosťou. Uvedené potvrdzuje tak ustálená súdna prax, ako aj metodické usmernenie členov
Slovenskej kancelárie poisťovateľov č. 17/2002. Okresný súd konštatoval, že námietka žalovaného
ohľadne neuvedenia počtu najazdených kilometrov je irelevantná, keďže najazdené kilometre nemali na
výšku celkového nájomného žiaden vplyv.
2. Neakceptoval ani námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V tejto spojitosti považoval
za významné, že danú námietku žalovaný uplatňovať až v priebehu súdneho konania, hoci pri oznámení

o poistnom plnení, ktoré adresoval žalobcovi, jeho aktívnu legitimáciu na uplatnenie predmetnej škody
vôbec nespochybňoval. Súvisiace argumenty žalobcu okresný súd vyhodnotil ako nedôvodné, „priam
účelové“. Poškodenému totiž vznikla proti žalovanému pohľadávka na poskytnutie poistného plnenia
(náhradu škody) pred jej postúpením žalobcovi, keďže škoda mu vznikla okamihom vzniku jeho záväzku
proti žalobcovi na zaplatenie nájomného. Už vznikom tohto záväzku došlo k zmenšeniu majetku
poškodeného; t.j. vznikla mu škoda. Skutočné plnenie tohto záväzku (teda úhrada faktúry za nájom
náhradného vozidla) - podľa okresného súdu - nie je pre vznik pohľadávky na poistné plnenie určujúca.

Nadväzne „poškodený riadne postúpil existujúcu pohľadávku a tvrdenia žalovaného o jej neplatnosti nie
sú dôvodné“.
3. Okresný súd ako neopodstatnené vyhodnotil i námietky žalovaného o údajnom neoprávnenom
podnikaní žalobcu a o neúplnosti žaloby. Postúpenie pohľadávky je inštitútom občianskeho práva a jehoopakované uplatňovanie tým istým subjektom na základe rovnakých právnych skutočností nie je možné
považovať za neoprávnené podnikanie. Žaloba, na základe ktorej začalo konanie v súdenej veci, bola
podľa vyhodnotenia okresného súdu úplná; pokiaľ by aj mala vykazovať vady (čo však okresný súd

nezistil), nebolo by uvedené dôvodom na zamietnutie žaloby.
4.Okresnýsúduzavrel,žežalobcovivznikolvočižalovanémunároknanáhradunájomnéhozanáhradné
motorové vozidlo v celkovej výške 576 eur. Nakoľko žalovaný uspokojil tento nárok len čiastočne (vo
výške 358,18 eur), vo zvyšnej časti - práve v sume 217,82 eur - „okresný súd zaviazal žalovaného“ na
zaplatenie. S poukazom na to, že s plnením svojho záväzku sa žalovaný ocitol v omeškaní, zaťažuje

ho v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, a to vo výške 5% odo
dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na poskytnutie peňažného plnenia. O trovách konania rozhodol
okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešný žalobca má voči žalovanému právo
na ich náhradu v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nesprávnosť, nezákonnosť a „navyše
aj arbitrárnosť“ napadnutého rozhodnutia. Uvedené doplnil všeobecnými konštatovaniami (vrátane
záverov najvyšších súdnych autorít) týkajúcimi sa pojmu arbitrárnosti a práva na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.
6. Odvolateľ mal za to, že okresný súd rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie.

Naďalej trval na nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v súdenom spore. Poškodenému U. L.
„bola spôsobená škodová udalosť“ prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného, v ktorej
súvislosti mal byť poškodený nútený užívať náhradné vozidlo zapožičané u žalobcu. Po ukončení nájmu
žalobca vystavil poškodenému faktúru a dňa 9.2.2018 poškodený uzatvoril so žalobcom zmluvu o
postúpení pohľadávky, ktorá mu vznikla z titulu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného

vozidla.
7. Z uvedeného - podľa odvolateľa - vyplýva, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval
v neuhradenej faktúre. Potom poškodený (a nie žalovaný) predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom
žalobcu, a teda nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Uzatvorením
danej zmluvy nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, lebo túto pohľadávku

pred cesiou poškodený žalobcovi neuhradil.
8. Odvolateľ tvrdil, že uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom
ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s § 524 Obč. zák. V zmysle
zmluvy o postúpení pohľadávky prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu (neexistujúcej)
pohľadávky a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu.

Žalovaný zhrnul, že „ak poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením,
nemohol túto postúpiť na žalobcu a kauzálne žalobcovi následne nemohla vzniknúť pohľadávka
voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil použiť
na započítanie“. Predmetné postúpenie (neexistujúcej) pohľadávky je tak pre obchádzanie zákona
absolútne neplatné v zmysle § 39 Obč. zák.

9. Napokon žalovaný namietal priznanie žalobcovi úrokov z omeškania. S odkazom na závery
obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 145/2017 z 22.11.2018 mal za to, že do
omeškania sa mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá mu bola uložená právoplatným
rozhodnutím. Zároveň peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona č.
381/2001 Z.z. je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/

dotknutého zákona, pričom účelom tejto úpravy je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom
dotknutej sankcie nezostala nečinná.

10. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Opakovane poukázal na podstatu postupovaného
nárokunanáhraduškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidla,ktorýmalpoškodenýsubjektvoči

žalovanému ako poisťovni škodcu. Zavádzajúcim je tak tvrdenie odvolateľa, že predmetom postúpenia
mala byť pohľadávka, ktorú žalobca eviduje voči poškodenému ako dlžníkovi. Napokon, akceptovanie
predmetného postúpenia pohľadávky žalovaným je zrejmé aj z toho, že čiastočné poistné plnenie už
poukázal na účet žalobcu ako postupníka; obdobne tak z oznámenia o poistnom plnení.
11. Žalobca uviedol, že v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry a zároveň k

postúpeniu danej pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených za prenájom
náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať
sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Išlo teda o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho
došlo k započítaniu nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty zapostúpenie, a nie so samotným nárokom na náhradu škody, ktorý bol v zmysle zmluvy postúpený. V
zmysle predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky teda poškodený subjekt v rámci jedného dokumentu
uhradil predmetnú faktúru za nájom a súčasne postúpil žalobcovi za odplatu svoj nárok na náhradu

škody voči žalovanému, čím došlo k úbytku v majetkovej sfére žalobcu.
12. Žalobca odkazoval na viaceré rozhodnutia (najmä) Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach (o.
i. sa stotožňoval so závermi rozsudku sp. zn. 10Co/104/2019), ktoré potvrdzovali jeho argumentáciu.
Celkovo mal za to, že napadnutý rozsudok je i dostatočne odôvodnený. Vo vzťahu k príslušenstvu
uplatňovanej pohľadávky uviedol, že rozhodovacia prax v otázke dotknutých úrokov z omeškania nie je

jednotná. Opačné stanovisko, ako uvádzal žalovaný, zaujal Najvyšší súd SR napríklad v rozsudku sp.
zn. 5Obo 19/2019 z 25.3.2009. Žalobca poukazoval tiež na rozhodnutie odvolacieho súdu v inej veci, v
zmysle ktorého § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. upravuje výlučne následky nesplnenia povinnosti
podľa odseku 6 dotknutého zákonného ustanovenia, ale nezbavuje poisťovňu povinnosti platiť úroky z
omeškania za oneskorené plnenie podľa § 517 ods. 2 Obč. zák.
13. Podľa žalobcu nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za

svoje nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie prenášala na poškodeného. Je pritom
jednoznačné, že v súdenej veci bol žalovaný v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku „v
rovine náhrady škody“, v dôsledku čoho bol/je dôvodne uplatnený úrok z omeškania. Žalobca dodal,
že námietku súvisiacu s nárokom na príslušenstvo žalovaný vymedzil až v rámci odvolania, hoci ním
označované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR mu muselo byť známe už predtým.

14. Na predmetné vyjadrenie žalovaný/odvolateľ už nereagoval.

15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.

3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

16. Súdne rozhodnutie nie je možné považovať za nedostatočne odôvodnené, prípadne (z daného
pohľadu) až arbitrárne len preto, že dotknutá strana (v súdenej veci žalovaný) nie je spokojná so závermi
vyslovenými okresným súdom. Inými slovami, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je

neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na
súdnu a inú právnu ochranu, ale iba nespokojnosť sporovej strany s odôvodnením súdneho rozhodnutia
automaticky neznamená, že ide o nedostatočné odôvodnenie, ktoré dané práva porušuje.
17. Okresný súd podrobne vymedzil dokazovaním zistené skutkové okolnosti (bližšie bod 15.
odôvodnenia napadnutého rozsudku) a následne zrozumiteľne vysvetlil svoje právne závery, vrátane

vyhodnotenia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi poškodenou a žalobcom (najmä body 17., 19 a 20.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaný v odvolaní fakticky ani konkrétne nenamieta súvisiace
(logickyštruktúrované)úvahyokresnéhosúdu,lenzotrvávanasvojejdovtedajšejargumentácii;osobitne
v otázke tvrdeného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Nadväzne je nutné uzavrieť, že
odvolacia námietka nedostatočnosti odôvodnenia, či až arbitrárnosti napadnutého rozsudku neobstojí.

18. Odvolací súd/senát už rozhodoval vo viacerých obdobných veciach sporových strán; napr. aj pod
sp. zn. 10Co/104/2019, na ktoré rozhodnutie odkazuje i žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
Vzhľadom na identické podstatné skutkové okolnosti niet dôvodu na zmenu (právnych) záverov
vyslovených v označenom rozhodnutí. V záujme komplexnosti odôvodnenia aj bezprostredne v súdenej

veci krajský súd (opakovane) uvádza zásadnú argumentáciu.

19.Žalovanýsasnažízmluvuopostúpenípohľadávkymedzipoškodenýmažalobcomz9.2.2018(č.l.38
spisu) „rozfázovať“ a následne rozborom (aj to pomerne účelovým) jej takto rozčlenených častí navodiť
dojem obchádzania zákona. Predmetná zmluva, čo je zrejmé i z výslovných vyjadrení jej strán, však

tvorí jeden celok upravujúci ich navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti. Nespochybnenou vôľou
poškodeného U. L. a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a povinnosti upraviť v rámci tejto jednej
zmluvy, čo vôbec nie je v rozpore s tým, že bolo možné na ich usporiadanie uzavrieť viacero relatívne
samostatných zmlúv.
20. Krajský súd konštatuje, že v rámci dotknutej zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému

postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného
vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Len pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu
právabybolomožnétrvaťnatom,abypoškodenýuhradilžalobcovisumuzanájomnáhradnéhovozidlaa
ten mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovkya mince) vrátil. Inými slovami, poškodený by položila na stôl sumu (v danom momente) 576 eur a posunul
ju k žalobcovi, ktorý by ju vzápätí posunul späť k poškodenému.
21. Krajský súd úmyselne v danej spojitosti používa mierne zveličenie a ironický tón, pretože popísaný

(odvolateľom minimálne naznačovaný) postup v rámci kontraktačných procesov odporuje bežnej realite
každodenného života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne vstupujú do
desiatok rôznych právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná o obchádzanie zákona, keďže právny
úkon poškodeného a žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým počínaním
by skôr bolo formálne vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré by však

nekorešpondovali s bezprostrednou realitou. Z konštatovaného je zrejmé, že aktívna legitimácia žalobcu
v súdenej veci bola preukázaná.

22. Žalovaný ako poisťovateľ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. je rovnakým dlžníkom ako každý iný
subjekt. Zo žiadneho ustanovenia označeného zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné
vyvodiť nejaký osobitný status dlžníka poisťovateľa podľa zákona č. 381/2001 Z.z. a niet ani rozumných

(z ústavnoprávneho princípu rovnosti už vôbec nie) výnimočných okolností, ktoré boli odôvodňovali
výhodnejšie postavenie v pozícii dlžníka práve a len pre poisťovateľa v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

23. Jeho povinnosť plniť vzniká v zákonom určenej lehote (§ 11 ods. 7 prvá alinea zákona č. 381/2001
Z.z.) a v zákonom/v zmluve vymedzenom rozsahu. Je neprijateľné stotožňovať výšku (zákonného)

nároku na poistné plnenie s výškou nároku uznanou poisťovateľom. Pokiaľ text zákona hovorí o
poistnom plnení, má na mysli objektívne danú/preukázanú výšku poistného plnenia, a nie subjektívne
- poisťovateľom - vyhodnotený rozsah. Ak poisťovateľ rozsah poistného plnenia zistí nesprávne (nie
je podstatné, či vedome, alebo či „len“ na základe vlastných nedôsledností), t. zn. plnenie, ktoré by
mal poškodenému objektívne poskytnúť, neopodstatnene zníži, potom úrok z omeškania je sankciou

aj za toto nesprávne zistenie rozsahu plnenia, resp. nedôvodné zníženie plnenia pre poškodeného.
V dotknutom celkovom kontexte a zmysle je nutné vykladať i ustanovenia § 11 ods. 6 a 8 zákona č.
381/2001 Z.z.

24. Ak by sa akceptoval výklad prezentovaný odvolateľom; t.j., že na to, aby sa nedostal do omeškania s

poistným plnením, mu postačuje v zákonom stanovenej lehote troch mesiacov od oznámenia škodovej
udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie, prečo mu poistné plnenie nepatrí, resp. prečo
je krátené, malo by to úplne absurdné dôsledky. Čiastočne sa uvedené už i prejavuje v činnosti
niektorých poisťovní. Práve takýto prístup totiž vedie k nevhodnej praxi, kedy poisťovne (zo skúsenosti
odvolacieho súdu možno uviesť, že minimálne s nedostatkom „dobrého úmyslu“; ak nie priamo so

„zlým úmyslom“) pri prvom posúdení nároku poškodeným ich nároky neopodstatnene výrazne krátia,
eventuálne ich vôbec neuznávajú. Činia tak v podstate bez akéhokoľvek rizika, pretože ak ich dotknuté
subjekty (spravidla až po opakovanej vzájomnej niekoľko mesiacov trvajúcej komunikácii) aj zažalujú,
v zmysle nimi prezentovaného výkladu by sa v omeškaní mohli/mali ocitnúť až právoplatnosťou
súdneho rozhodnutia. Je nepochybné, že ide o maximálne účelovú argumentáciu, popierajúcu zmysel

aj dotknutého ustanovenia § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z.

25. Podstatou zakomponovania tohto zákonného pravidla do nášho právneho poriadku (aj pod
tlakom európskych inštitúcií) nebolo len dosiahnutie, aby poisťovatelia formálne písomne odpovedali
poškodeným, prečo ich nároky neuspokoja, ale naopak, aby v čo najkratšom čase (bez zbytočného

odkladu) bolo prešetrenie poistných udalostí ukončené a hlavne, aby poškodení boli za škody im
spôsobené odškodnení. V predkladacej/dôvodovej správe k zákonu č. 381/2001 Z.z. sa dokonca hovorí
o „základnom práve poistiteľa na poistné plnenie, ktorým budú odškodňované obete dopravných nehôd“.
26. Vo vzťahu k poškodeným je nutné tiež pripomenúť, že títo majú charakter tzv. nútených veriteľov.
Ich pohľadávka nevzniká ako dôsledok slobodného rozhodnutia, t.j. kontraktačného prejavu ich vôle, ale

naopak, je dôsledkom protiprávneho konania tretích osôb voči ním, resp. voči ich majetku.

27. Z rozoberaných dôvodov krajský súd sa nestotožnil so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 145/2017 z 22.11.2018, na ktoré odkazoval žalovaný. Podľa
vedomostí odvolacieho súdu jedná sa zatiaľ len o ojedinelé rozhodnutie, ktoré tým pádom nie je možné

považovaťvužšomslovazmysleanizaustálenúpraxnajvyššíchsúdnychautorít(čl.2ods.2Základných
princípov CSP).28. Zároveň v nadväznosti na označené rozhodnutie je nutné pripomenúť, že i najvyšší súd
v dotknutom konaní smeroval k požiadavke určitej kvality/kvalifikovanosti vysvetlenia zo strany
poisťovateľa, prečo poistné plnenie kráti, resp. ho vôbec neposkytne. Uvedené je zrejmé z toho, že

nedostatočnosť vysvetlenia spájal s jeho odôvodnením nie podľa predstáv žalobcu/poškodeného; nie
však s neodôvodnením nekorešpondujúcim s objektívnou realitou.
29. V jednotlivostiach súdenej veci je nadväzne významným aj zohľadnenie konkrétneho vysvetlenia
poisťovne obsiahnuté v písomností z 20.4.2018 adresovanej žalobcovi (č.l. 39 spisu). Podľa daného
vyjadrenia žalovaného došlo k zrážke (náklady, ktoré boli odpočítané) z toho dôvodu, že ide o „náklady,

ktoré by inak vznikli užívaním poškodeného vozidla podľa najazdených km na prenajatom vozidle“.
Uvedené konštatovanie je tak nepreskúmateľné, nejasné a umožňujúce viacero rozličných úvah, že v
konečnom dôsledku sa nejedná o náležité a hlavne jasné pomenovanie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ
čiastočne odmietol poistné plnenie.

30. To znamená, že ani prostredníctvom posúdenia predmetného vysvetlenia poisťovateľa nie je možné

v súdenej veci konštatovať riadne splnenie žalovaným jeho povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 písm.
b/ zákona č. 381/2001 Z.z. Nadväzne aj z daného pohľadu ho zaťažuje povinnosť zaplatiť úroky z
omeškania podľa § 11 ods. 8 označeného zákona.
31. Len na okraj a na margo formalistického prístupu prezentovaného žalovaným krajský súd dodáva,
že predmetné vysvetlenie žalovaný nezaslal poškodenému (U. L.), ale žalobcovi; čiže neoznámil

poškodenému v zákonom stanovenej lehote dôvody krátenia plnenia, t.j. nesplnil povinnosť podľa §
11 ods. 6 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z.z. Vo svojej podstate však ide o ďalší prejav „argumentačnej
schizofrénie“ žalovaného, ktorý na jednej strane sa odvoláva na oznámenie zaslané ako poškodenému
práve žalobcovi, ale na strane druhej tvrdí, že žalobca nie je poškodeným a teda nie je aktívne
legitimovaným v súdenom spore.

32.Nakoľkoodvolacienámietkyvymedzenéžalovaným,ktorýmijeodvolacísúdviazaný,nebolidôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

33. Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj v časti o trovách konania, ale v danej
spojitosti nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného
rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú
správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj
krajský súd dopĺňa, že okresný súd primerane aplikoval zásadu plného úspechu v spore.

34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalobca voči nemu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

35. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.