Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 25, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/155/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218200362
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8218200362.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu X. V., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M. XX, XXX XX T., právne zastúpený advokátom JUDr. Peter Harakály, so sídlom Mlynská
29, 040 01 Košice, proti žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený advokátom JUDr. Felix
Neupauer, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o náhradu škody z ublíženia na zdraví
s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 6C/2/2018-164
zo dňa 27. júna 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III.

II. M e n í rozsudok vo výroku I. v časti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5% ročný úrok
z omeškania od 14.09.2017 do zaplatenia tak, že žalobcovi priznáva 5% ročný úrok z omeškania
od 17.09.2017 do zaplatenia, zamieta žalobu v časti zaplatenia 5% ročného úroku z omeškania od
14.09.2017 do 16.09.2017.

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
81.236 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 14.9.2017 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo

výške 32.494,40 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o
výške týchto trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti
tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 41, § 42, § 43 ods. 1, § 19 písm. b), § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 2 ods. 1, 2, § 3, § 4, § 5, § 7 ods. 1, § 10 zákona
č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene adoplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z., § 427 ods. 1, 2, § 442 ods. 1, §
444, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1 písm. d), e), f), g), h), i), j), § 4 ods. 1, 2,

4, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6, 7, 8 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Vychádzal zo zistenia, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri dopravnej nehode zavinenej
T. D.-K. dňa XX.XX.XXXX pri vedení motorového vozidla s Z. A. Vozidlo bolo v čase dopravnej

nehody poistené u žalovaného v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Listom zo dňa 30.05.2017 si
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil u žalovaného z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nárok na náhradu škody
z ublíženia na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorú si uplatnil vo výške 81.236,- Eur,
a to na základe lekárskeho posudku primára V.. Q. S., W.. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo bodové

ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia stanovené vo výške 4600 bodov, čo pri hodnote 1
bodu 17,66 Eur predstavuje práve sumu 81.236,- Eur. Z odborného vyjadrenia znaleckej organizácie v
odbore D. a farmácia H..sk zo dňa 14.12.2018 je zrejmé, že bodové hodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia vyčíslené v lekárskom posudku vypracovanom V.. Q. S., W.. o celkovom počte 4600 bodov
je na základe predloženej spisovej dokumentácie, osobného znaleckého vyšetrenia znalcom znaleckej

organizácie zo dňa 12.12.2018 a preštudovania kompletnej zdravotnej dokumentácie poškodeného
preukázané. Žalobca na pojednávaní s výrazne sťaženou artikuláciou a zrozumiteľnosťou prednesu a
tiež obmedzenou mobilitou uviedol, že 7 rokov robil vodiča kamiónu. Pred úrazom hrával futbal za obec
T., chodil do spoločnosti, na diskotéky, zábavy, filmové predstavenia. Pred úrazom pracoval aj okolo
rodinného domu a mal záľuby, ktorými boli autá a šport, zväčša aj futbal. Svedkovia V.. V. V. (manželka

žalobcu), V. V. (matka žalobcu) a W. M. zhodne uviedli, že žalobca bol pred nehodou vitálnym mladým
človekom, ktorý hrával futbal za miestny klub, chodil na diskotéky, filmové predstavenia, bowling a medzi
jeho koníčky patrili autá, motorky a šport, pričom od úrazu sa zmenil, už nie je spoločenský a nechodí
tak medzi ľudí ako predtým. Naviac manželka žalobcu uviedla, že rehabilitačné pobyty sú dosť finančne
náročné a aby sa jeho zdravotný stav nezhoršoval, potrebuje doživotne cvičiť.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zhodnými skutkovými tvrdeniami strán sporu mal preukázané,
že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri dopravnej nehode dňa 02.08.2015. V podstate skutkovo
ani právne nárok na náhradu škody spočívajúci v sťažení spoločenského uplatnenia vo výške 81.236,-
Eur nebol v čase rozhodovania súdu spochybňovaný, čo bolo koniec koncov preukázané aj lekárskym

posudkom primára V.. Q. S., W.. zo dňa XX.XX.XXXX a potvrdené znaleckým posudkom znaleckej
organizácie H..sk, ktorá potvrdila závery spomenutého znaleckého posudku. Na základe uvedeného súd
preto priznal žalobcovi nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 81.236,- Eur.
Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že žalobca si u žalovaného uplatnil uvedený nárok a že tento nebol
uspokojený ani do dňa rozhodnutia súdu napriek záverom oboch lekárskych posudkov.

5. S námietkou žalovaného, že úrok z omeškania vo výške 5% ročne možno priznať až odo dňa
doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody sa nestotožnil, realizujúc výklad ust.
§ 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pričom vychádzal nielen rýdzo z gramatického
výkladu, ale aj z logického a systematického výkladu ustanovení. Uviedol, že v danom prípade mal

žalovaný vedomosť už pri doručení výzvy zo dňa 30.05.2017 o riadnom odbornom lekárskom posudku
primára V.. Q. S., W.., konštatujúc, že uvedený lekár pri podávaní posudku zodpovedá za následky
prípadného nepravdivého posudku, rovnako tak mal vedomosť aj pri potvrdení znaleckým posudkom
organizácie H. avšak napriek tomu nezrealizoval plnenie v prospech žalobcu až do rozhodnutia súdu.
Poukázal na to, že poisťovateľ mal minimálne od 01.06.2007 (doručenka č.l. 9) vedomosť o uplatnení

nároku s dokladovaním tohto nároku odborným lekárskym posudkom, pričom vyjadrenie žalovaného zo
dňa 09.06.2017 v žiadnom prípade nemožno považovať za skončenie prešetrovania, resp. relevantné
písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť poistné plnenie. Žalovaný bol povinný
nahradiť žalobcovi uplatnenú náhradu škody do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na
zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť náhradu (teda 3 mesiace a 15 dní po uplynutí uvedenej lehoty).

Iný racionálny dôvod pre nesplnenie povinnosti podľa názoru súdu u žalovaného nebol a niet iného
racionálneho dôvodu, pre ktorý žalobca zadržiava finančné prostriedky a bez pochýb odsúva plnenie ku
dňu právoplatnosti rozhodnutia. Súd nemohol akceptovať uvedený obskúrny postup poisťovateľa, ktorý
z ekonomických dôvodov odďaľoval plnenie a uvedený nárok neplnil aj napriek tomu, že ho minimálneod doručenia posudku znaleckej organizácie nespochybňoval a argumentoval len rozhodnutím NS SR
sp. zn. 3Cdo/145/2017 s tým, aby jeho plnenie bolo viazané až na dobu právoplatnosti rozsudku súdu.
Uvedené svedčí o špekulatívnom postupe žalovaného, pričom súd podporujúc svoju argumentáciu

poukázal aj na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov poukazujúc na princíp
spravodlivosti nemohol postup žalovaného akceptovať. Žalobcovi priznal úroky z omeškania odo dňa
14.09.2017, teda odo dňa uplatneného žalobcom.

6. Námietku žalovaného, že žalobca mu neposkytol súčinnosť pri vypracovaní znaleckého posudku súd

neakceptoval (žalobca aj vo vyjadrení zo dňa 14.05.2018 deklaroval, že je ochotný poskytnúť súčinnosť,
avšak vzhľadom na komplikovaný zdravotný stav má problém dostaviť sa do sídla organizácie v D., ale
že nemá problém tak urobiť v mieste bydliska), vzhľadom na to, že ani po tom, čo mu bolo uvedenou
znaleckouorganizácioupotvrdenébodovéohodnotenielekárskehoposudkužalobcaneplnilaplneniedo
času rozhodnutia súdu vôbec nezrealizoval. Uviedol, že argumentácia žalovaného vzhľadom na výkon
jeho činnosti a prichádzanie do styku s lekárskymi posudkami vo vzťahu k uvedenej námietke neobstojí.

Napokon poukázal na to, že aj samotný právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa
27.06.2019 uviedol, že ide o procesno-obchodné rozhodnutie klienta a v záverečnej reči dokonca bez
akýchkoľvek okolkov uviedol, že sa tak deje práve kvôli tomu, že úroky sa viažu na právoplatnosť
rozhodnutia.

7. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia súd vyhovel
žalobcovi v časti a priznal mu nárok na náhradu výšenia spoločenského sťaženia o 40%. V súvislosti
s vykonaným dokazovaním vyplynulo, že v prípade žalobcu ide o fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na
sprievodcu. Podľa komplexného posudku ÚPSVaR A. zo dňa 22.03.2016 (č.l. 12-15) je miera funkčnej
poruchy 80%, je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, pomoc inej fyzickej

osoby pri premiestňovaní so stupňom odkázanosti až VI.. Obdobne je odkázaný na pomoc inej fyzickej
osoby pri komunikácii a je tiež odkázaný na opatrovanie. Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že
nepriaznivé dôsledky poškodenia zdravia u neho spôsobili zásadnú zmenu života, kedy je odkázaný
na pomoc inej osoby aj pri bežných činnostiach, ako je hygiena, problém s ošacovaním. Nemôže
sa venovať športovej činnosti, bol šoférom z povolania, pričom v súčasnosti žiadne z týchto aktivít

nemôže vykonávať. V súvislosti s ťažkým zdravotným postihnutím je natrvalo vylúčený z doterajšieho, a
vzhľadom k jeho veku, aj budúceho plnohodnotného osobného a spoločenského života. Vážne zranenia,
ktoré utrpel ho budú ohrozovať a obmedzovať po celý zvyšok života. Je obmedzený v záľubách, ktorým
sa venoval, trpí výpadkami pamäte, z čoho je veľmi nervózny a tiež z toho, že je úplne nesebestačný. Nič
neurobí sám, ani len bežné úkony ako odrezanie krajca chleba a pod.. Následkom úrazu je uznaný plne

invalidným a je držiteľom preukazu ŤZP s doprovodom. Podľa názoru súdu utrpel mimoriadnu ujmu na
zdraví, ktorá je nemajetkovej povahy, je poškodený na svojej osobnosti a má nárok na zadosťučinenie za
túto materiálnu ujmu. Jednorazovo priznanou finančnou náhradou má byť po celý zvyšok života žalobcu
kompenzovaná závažnosť poškodenia a tiež fyzické a psychické strádanie a strata zdravotnej pohody.
V náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sa okrem iného neodráža skutočnosť, že ťažkú

dopravnú nehodu utrpel už v mladom veku 25 rokov a znamená tak hlboký zásah do jeho fyzických a
psychických schopností, že výkon akejkoľvek činnosti je u neho spojený s vynaložením zvýšeného úsilia,
s ktorým musí prekonávať osobitné obtiaže vyvolané nepriaznivým zdravotným stavom. Podľa názoru
súdu dostatočne preukázal, že je na mieste zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o
40% a samotné plnenie z invalidity považuje súd za dôvod hodný osobitného zreteľa. V prevyšujúcej

časti požadovaného nároku bola žaloba zamietnutá.

8. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol čo sa týka právneho základu sporu úspešným ohľadne
oboch nárokov, ako nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak aj nároku na zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia. V súvislosti s nárokom na náhradu sťaženia spoločenského

uplatnenia dal súd do pozornosti, že výška priznaného nároku závisela od úvahy súdu. Keďže ohľadom
oboch nárokov mal úspech žalobca v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100%.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I., II. a IV.. Odvolanie

právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“). Mal za to, že súd nesprávne posúdil vec, pokiaľ nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia
priznal aj vrátane uplatňovaných úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal i na závery uvedené
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, ktorý sa ako dovolací súdstotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až
doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaný by sa do omeškania
mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím

zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Ďalej uviedol, že pri poistnej udalosti žalobcu nebol
nečinný, ale práve naopak, požadoval od žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu súčinnosť, ktorá mu
však bola poskytnutá až v rámci súdneho konania. Takisto namietal, že rozhodnutia súdov, na ktoré
okresný súd vo vzťahu k úrokom z omeškania poukázal boli rozhodnutiami z času pred zverejnením
príslušného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Mal za to, že samotný základ uplatneného nároku bol

v rámci konania preukázaný, a teda zo strany súdu prvej inštancie došlo vo výroku I. rozsudku k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ žalobe vyhovel aj v časti úrokov z omeškania. Čo sa týka
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, mal za to, že toto by malo byť priznávané len v obzvlášť
závažnýchprípadoch,pripoškodených,ktorísúdabsolútnevylúčenízospoločenskéhoživotaavyžadujú
24 hod. starostlivosť a pod.. Bez akéhokoľvek zľahčovania zdravotného stavu žalobcu, však podľa jeho
názoru tento takouto osobou nie je, čo je podporené skutočnosťou, že v čase po dopravnej nehode

a postupnom zlepšovaní zdravotného stavu, učinil s manželkou závažné a zaväzujúce rozhodnutie a
stali sa rodičmi. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd nesprávne právne posúdil čo do otázky nároku
žalobcu na priznanie úrokov z omeškania, ako aj priznania zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
v rozsahu 40%. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napádanom rozsahu tak, že žalobu v
časti úrokov z omeškania zo sťaženia spoločenského uplatnenia zamietne a v časti zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia prizná nároky v zníženej výške.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalobca, a to proti výroku III.. Odvolanie právne
odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. V podanom odvolaní najprv poukázal na doterajší priebeh
konania, ku ktorému uviedol, že žalovaný bezdôvodne odkladá plnenie náhrady škody do nekonečna,

čím upiera jeho právo na poskytnutie vyplatenia škody riadne a včas, čo je jednoznačne v rozpore s
§ 517 Občianskeho zákonníka. K posúdeniu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že
vykonaným dokazovaním boli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa a tiež bolo preukázané, že
pred nehodou bol vitálnym človekom, bol v dobrom fyzickom a psychickom stave a jeho kvalita života
pred úrazom a po úraze je diametrálne odlišná. Zdôraznil, že podľa prognózy lekárov mal 7% na prežitie

a príbuzným odporúčali umiestniť ho do hospicu. Vykonaným dokazovaním tiež bolo preukázané,
že vo veku 25 rokov nie je schopný samostatnej chôdze, premiestňuje sa za pomoci inej osoby na
invalidnom vozíku a z dôvodu poruchy reči má narušenú schopnosť komunikácie, a preto potrebuje
pri komunikácii pomoc inej osoby, nemôže sám skoro nič urobiť a ani vybaviť a je plne odkázaný na
pomoc inej osoby, nemohol by žiť sám, ide o trvalý stav. Poukázal na to, že je hendikepovaný vo

všetkých oblastiach života a je natrvalo vylúčený z budúceho plnohodnotného pracovného, osobného,
rodinného, športového, spoločenského a manželského života. Trvalé následky, ktoré vznikli v príčinnej
súvislosti s úrazom pretrvávajú a doposiaľ sa s nimi nevyrovnal. Poukázal na to, že trpí psychicky, čo
je tiež dôvodom hodným osobitného zreteľa, trpí nočnou morou, strachom a zmenila sa mu povaha.
Uviedol, že zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z.

nemôže mať vplyv, aby žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v
zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., pretože uvedené práva sú samostatnými nárokmi, ktoré
nie je možné subsumovať a o ktorých ako to vyplýva z citovaného zákona, rozhoduje vždy niekto iný.
Namietal, že súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, že všetky okolnosti ho nepochybne diskvalifikujú a
v zásadnej miere mu znemožňujú uplatnenie vo všetkých sférach života vo veľmi mladom veku, a tiež,

že sa nevysporiadal s tým, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia plní v zmysle právnej
úpravy úlohu satisfakčnú a v prípade mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia ide o
odškodnenie, ktoré sa poskytuje len jednorázovo a ktorým sa majú jednorazovo kompenzovať všetky
budúce strádania poškodeného. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať jeho reparačný charakter
a byť naplnením toho, že odškodnenie má slúžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia

zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťovanie radosti a neskoršia stráca možnosti tieto
prežívať v dôsledku poškodenia zdravia mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené, zmiernené
niečím, čo poškodenému môže privodiť potešenie alebo radosť. Mal za to, to že súd rozhodol o 40%
zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia je nesprávnym právnym posúdením súdu, čo nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že ním podané odvolanie nemá opodstatnenie.
Namietal, že žalovaný nepreukázal v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, keď súd vychádzal
z právnych predpisov vzťahujúcich sa na prejednávanú vec a tiež nepreukázal aká konkrétna vadakonania mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k priznaniu úroku z omeškania
odo dňa právoplatnosti rozsudku uviedol, že takéto tvrdenie nemá oporu v ustanoveniach zákona č.
381/2001 Z. z., ako i v ustanovení § 517 Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z tých skutočností,

že písomným podaním zo dňa 30.05.2017 si u žalovaného uplatnil právo na náhradu škody z titulu
základu za sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveň navrhol uzavrieť dohodu o vyrovnaní o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia pre právo na 50% zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia. Žalovaný však neoznámil, že má dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení SSU v
lekárskom posudku, ale listom zo dňa 09.06.2017 len oznámil, že v predmetnej právnej veci prebiehajú

odborné konzultácie so znaleckou organizáciou H..sk, ďalej nekonal. Žalovaný od uplatnenia práva na
náhradu škody bol absolútne nečinný v plnení svojich povinností uložených zákonom. Poukázal na to,
že porušenie povinností vyplývajúcich žalovanému ako poisťovateľovi zo zákona č. 381/2001 Z. z. ako
i nekonanie v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. bolo dôvodom podania žaloby. V konaní bolo
nariadenéznaleckédokazovanie,avšakžalovanýanipodoručeníznaleckéhoposudkubezakéhokoľvek
relevantného dôvodu neplnil a tiež právo na náhradu SSU vo výške 81.236,- Eur nespochybnil, ale

doposiaľ neposkytol plnenie, čím bezdôvodne odkladá plnenie náhrady škody donekonečna, čím upiera
právo poškodeného na poskytnutie vyplatenia škody riadne a včas. Právna povinnosť poisťovateľa
plniť preukázané nároky na náhradu škody je základnou a najpodstatnejšou právnou povinnosťou
poisťovateľa. Žalovaný neposkytol plnenie, čím jednoznačne porušil povinnosti uložené v ust. § 11 ods.
6, 7 zákona č. 381/2001 Z. z. ako aj ust. § 517 Občianskeho zákonníka, a pokiaľ poisťovateľ nesplní

svoju povinnosť riadne a včas, dostáva sa v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
od dlžníka popri plnení požadovať aj úroky z omeškania. V tejto súvislosti poukázal aj na právny názor
vyslovený Krajským súdom v Bratislave v rozsudku 6Co/504/2013 zo dňa 04.11.2013. Namietal, že
žalovaný účelovo bagatelizuje dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho strane, tvrdiac, že u žalobcu

nejde o obzvlášť závažný prípad, a to bez uvedenia relevantných dôvodov, hoci bolo preukázané, že
lekármi mu bola daná ďalšia šanca na prežitie len vo výške 7%. Opätovne poukázal na to, že vykonaným
dokazovaním boli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa a že je plne odkázaný na pomoc
inej osoby a nemohol by žiť sám a ide o trvalý stav. Podotkol, že žalobca má právo na satisfakciu,
t.j. na jednorazové odškodnenie, ktorým sa majú jednorazovo kompenzovať všetky budúce strádania

poškodeného.

12. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením,
teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne

predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

16. K námietke, že konanie má inú vadu odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní len
formálne poukázal na uvedený odvolací dôvod, avšak bližšie nešpecifikoval v čom vidí jeho naplnenie,
preto odvolací súd na tento odvolací dôvod neprihliadal.17.Knámietkenesprávnychskutkovýchzisteníodvolacísúdpoznamenáva,žedokazovaniejeprocesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých

súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,

ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil
naplnenie tohto odvolacieho dôvodu.

18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací

súd mal za to, že došlo k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu, a to vo vzťahu k určeniu konkrétneho
dátumu od ktorého bolo potrebné priznať žalobcovi zákonný úrok z omeškania.

19. Z obsahu podaných odvolaní, ako aj z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva,
že v predmetnom prípade medzi sporovými stranami nebol sporný moment vzniku poškodenia zdravia

žalobcu a spôsob, akým k nemu došlo, ako ani výška súdom prvej inštancie priznanej výšky náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 81.236,- Eur. Spornými medzi sporovými stranami bolo (i)
určenie okamihu, od ktorého prináleží žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania z takto priznanej sumy za
sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj (ii) percentuálne vyjadrenie priznaného zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia.

20. Vzhľadom na to, že z obsahu podaného odvolania žalovaného vyplýva, že tento napáda výrok I.
rozsudku len čo do časti priznaného úroku z omeškania, pričom výška priznanej náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia nebola namietaná, odvolací súd sa preto v odvolacom konaní vo vzťahu k
výroku I. zaoberal len otázkou, či súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalobcovi nárok

na úrok z omeškania od ním požadovaného dátumu, t.j. od uplynutia skončenia lehoty na prešetrenie
potrebného na zistenie rozsahu povinnosti a nahradenie žalobcom uplatnenej výšky náhrady škody,
alebo mal správne priznať úrok z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, tak
ako namietal žalovaný.

21. Vo vzťahu k momentu platenia úrokov z omeškania odvolací súd v prvom rade upriamuje pozornosť
na znenie § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „Zákon o PZP“) z ktorého vyplýva, že poisťovateľ (v predmetnom prípade žalovaný) je povinný
bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť

peňažné plnenie, pričom je povinný do 3 mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného jednak (i) skončiť
prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti a zároveň (ii) oznámiť poškodenému výšku
poistného plnenia, a v prípade, ak poškodeným požadovaná výška plnenia nebola uznaná sčasti alebo
vôbec uviesť aj dôvody, pre ktoré bolo poistné plnenie znížené alebo zamietnuté. V prípade nesplnenia
uvedenej povinnosti Zákon o PZP sankcionuje uvedenú nečinnosť poisťovateľa v zmysle § 11 ods. 8

povinnosťou zaplatiť poškodenému úrok z omeškania podľa osobitného predpisu. Súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca listom zo dňa 30.05.2017 si uplatnil
u žalovaného nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví, a teda od nasledujúceho dňa, t.j. od
01.06.2017 začala žalovanému plynúť zákonná 3-mesačná lehota na prešetrenie udalosti a oznámeniežalobcovi v akej výške mu bude plniť, resp. uvedenie dôvodov prečo plniť nebude. Z uvedeného tak
vyplýva, že žalovaný bol povinný splniť svoju povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 Zákona o PZP najneskôr do
01.09.2017. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie však nijako nevyplýva, že by si žalovaný

túto povinnosť splnil. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že žalovaný dňa 09.06.2017 oznámil
žalobcovi, že v predmetnej veci prebiehajú odborné konzultácie so znaleckou organizáciou, ktorá ho
budevprípadenutnostikontaktovať,avšakakosprávneuviedolsúdprvejinštancie,uvedenéoznámenie
nespĺňa náležitosti oznámenia v zmysle § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) Zákona o PZP, pretože z
jeho obsahu nevyplýva, či žalovaný uznal v plnom rozsahu, čiastočnom rozsahu alebo vôbec neuznal

žalobcom uplatnený nárok na náhradu poistného plnenia. Vo svojej podstate ide len o oznámenie, že
žalovaný sa uvedeným prípadom zaoberá, t.j. uvedené oznámenie tak z obsahovej stánky neposkytuje
žiadnu informáciu o ukončení prešetrovania predmetnej udalosti. Uvedené má potom za následok
postup v zmysle § 11 ods. 8 Zákona o PZP, a teda povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky
z omeškania.

22. K otázke od kedy presne má žalobca nárok na priznanie úrokov z omeškania žalovaný tak v priebehu
konania na súde prvej inštancie ako aj v priebehu odvolacieho konania zastával totožný názor ako bol
vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 209/2017 zo dňa 21.06.2018 na ktorý po celý
časodkazoval.VovzťahukuvedenémurozsudkuNajvyššiehosúduSRodvolacísúdpoukazujenato,že
vo svojej podstate ide o jeden z prelomových rozsudkov Najvyššieho súdu SR, pretože prvýkrát Najvyšší

súd SR vo svojom rozhodnutí rieši otázku predpokladov náhrady škody podľa § 11 ods. 8 Zákona o
PZP. Vo vzťahu k tomuto rozsudku však odvolací súd poukazuje na to, že zo strany žalovaného došlo
k jeho nesprávnej interpretácii, nakoľko z neho vyplýva že v konaní, ktoré bolo predmetom dovolacieho
konania bolo preukázané, že poisťovateľ (ktorý bol v uvedenom rozsudku tiež v postavení žalovaného)
si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 Zákona o PZP splnil, a teda nemohlo dôjsť k jeho

omeškaniu. Dovolací súd zdôraznil, že v takomto prípade, kedy bola splnená povinnosť v zmysle § 11
ods. 6 Zákona o PZP by tak mohlo k omeškaniu dôjsť až vtedy, kedy by poisťovateľ ako žalovaný nesplnil
po doručení právoplatného rozsudku súdom uloženú povinnosť v stanovenej lehote, teda až od tohto
momentu by mal žalobca nárok aj na zákonný úrok z omeškania. Vo vzťahu k uvedenému však odvolací
súd poukazuje na to, že v predmetnom prípade ide o skutkovo odlišný prípad, pretože žalovaný ako

poisťovateľ v zákonom stanovenej 3-mesačnej lehote žalobcovi vôbec neoznámil výsledok prešetrenia,
teda si nesplnil povinnosť uloženú v § 11 ods. 6 Zákona o PZP. Z uvedeného tak vyplýva, že uplynutím
tak zákonnej 3-mesačnej lehoty na prešetrenie a oznámenie výsledku prešetrenia spolu s uplynutím
zákonnej 15-dňovej lehoty na zaplatenie nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví sa žalovaný
dostal do omeškania, tzn. v tomto skutkovom prípade je v zmysle § 11 ods. 8 Zákona o PZP potrebné

priznať úrok z omeškania márnym uplynutím týchto lehôt a nie až právoplatnosťou rozsudku, ktorým
bola žalobcovi priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd taktiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1 Cdo 212/2017 zo dňa 26.02.2019, kde v skutkovo obdobnej veci ako v prípade

rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 209/2017 zo dňa 21.06.2018 (konštatované splnenie
zákonnej povinnosti poisťovateľom v zmysle § 11 ods. 6 Zákona o PZP) dovolací súd v bode 24.
odôvodnenia vo vzťahu k § 11 ods. 8 Zákona o PZP uviedol, že: „Peňažná sankcia v podobe úrokov z
omeškania je upravená v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. a je viazaná na nesplnenie nepeňažnej
povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona č. 381/2001 Z.z. Z právnej úpravy

možno vyvodiť, že umožňuje úročenie poistného plnenia v tých prípadoch, keď si poisťovateľ nesplní
svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti, a tiež keď poškodenému
zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné plnenie, t.
j. povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Jej účelom je
ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená

oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Poskytnutie
dôkladného vysvetlenia poškodeným osobám v ustanovenej lehote chráni rovnako aj poisťovateľa pred
uložením sankcie - úroku z omeškania. Sankcia v podobe úroku z omeškania má však inú povahu,
už sa nejedná o nárok poškodenej osoby, ktorý si môže, ale nemusí uplatniť (ako je to obvyklé pri
omeškaní v občianskoprávnych vzťahoch). Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon o poistení

zodpovednosti ukladá poisťovateľom automaticky túto sankciu - ako povinnosť, teda bez ohľadu, či
si úrok z omeškania poškodený uplatní alebo nie; iba výška úroku z omeškania sa posudzuje podľa
občianskoprávnych predpisov - OZ a jeho vykonávacieho nariadenia.“ Najvyšší súd SR následne v bode
25. a 26. odôvodnenia posledná veta ešte uvádza, že: „25. Zo spisu je zrejmé, že v posudzovanomprípade si žalovaná splnila povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. tým, že listom z 18.
septembra 2007 (č. l. 475 spisu) poskytla žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietla
poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca od nej nárokoval, a ďalej, že oprávnená výška nárokov

žalobcu bola zrejmá až z právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Dovolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému dospel k záveru, že žalovaná si svoju povinnosť ako
poisťovateľ podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. splnila, nebola preto povinná uhradiť žalobcovi
ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy,
ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej

súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.“

24. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri posudzovaní od kedy patrí poškodenému aj úrok z omeškania
v prípadoch nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví je potrebné rozlišovať, či na strane
poisťovateľa došlo alebo nedošlo k splneniu zákonnej povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 Zákona o
PZP. V prípade, ak si poisťovateľ túto zákonnú povinnosť splnil v zákonnej lehote, možno úrok z

omeškania poškodenému priznať len v tom prípade, ak na základe výsledku súdneho konania, bol
poisťovateľ zaviazaný k nahradeniu výšky sťaženia spoločenského uplatnenia poškodenému, avšak túto
povinnosťsivzmysleprávoplatnéhorozsudkunesplnil.Ažoduvedenéhomomentu,t.j.poprávoplatnosti
rozsudku a márnom uplynutí paričnej lehoty sa tak poisťovateľ dostáva do omeškania s plnením dlhu
a poškodenému až týmto momentom vzniká nárok na zákonné úroky z omeškania. Na strane druhej,

v prípade, ak poisťovateľ si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 Zákona o PZP nesplní v
zákonom stanovenej lehote vôbec, v takom prípade vzniká poškodenému nárok na zákonné úroky z
omeškania v zmysle § 11 ods. 8 Zákona o PZP, a to už momentom márneho uplynutia lehoty ustanovenej
v § 11 ods. 6 Zákona o PZP v spojení s § 11 ods. 7 Zákona o PZP, t.j. 3 mesiace a 15 dní od
doručenia oznámenia poisťovateľovi o uplatnení nároku na náhradu škody. Ako bolo už uvedené vyššie,

v predmetnom prípade ide o druhý menovaný prípad. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný sa dostal
do omeškania po uplynutí lehoty 3 mesiacov a 15 dní odo dňa, kedy mu bolo zo strany žalobcu doručené
uplatnenie nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a
jeho mimoriadneho zvýšenia (list zo dňa 30.05.2017).

25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že zo strany súdu prvej inštancie tak bol
určený správny moment, od ktorého patrí žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania. Vo vzťahu ku
konkrétnemu dátumu od ktorého bol súdom prvej inštancie priznaný nárok na 5% zákonný úrok z
omeškania odvolací súd uvádza, že v tomto prípade však súd prvej inštancie pochybil, keď len nekriticky
prevzal v žalobe uvedený dátum a bližšie sa nezaoberal tým, či už v uvedenom čase bol žalovaný

v omeškaní s plnením. Odvolací súd poukazuje na to, že od dátumu uvedeného v žalobe, t.j. od
14.09.2017 ešte nedošlo k omeškaniu žalovaného, pretože ešte nedošlo k márnemu uplynutiu lehoty
na zaplatenie náhrady škody z ublíženia na zdraví zo strany žalovaného. Ako už uviedol súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia, žalobca preukázal, že list zo dňa 30.05.2017, ktorým si uplatnil u
žalovaného nárok na náhradu škody bol žalovanému doručený dňa 01.06.2017 (č.l. 9). Od uvedeného

dňa tak žalovanému začala plynúť zákonná 3-mesačná lehota v zmysle § 11 ods. 6 Zákona o PZP, ktorá
uplynula dňa 01.09.2017. Od nasledujúceho dňa, t.j. od 02.09.2017, začala plynúť ďalšia zákonná 15-
dňová lehota v zmysle § 11 ods. 7 Zákona o PZP, ktorá uplynula dňa 16.09.2017, teda uvedený deň bol
posledným dňom na poskytnutie plnenia z titulu náhrady škody žalovaným. Až od nasledujúceho dňa,
t.j. 17.09.2017 sa žalovaný dostal do omeškania s poskytnutím peňažného plnenia, a teda až od tohto

dňa možno žalobcovi priznať nárok na náhradu zákonného 5% ročného úroku z omeškania.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil v časti napadnutého
výroku I. tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

27. Odvolací súd sa ďalej zaoberal otázkou zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. K námietkam
žalobcu a žalovaného týkajúcich sa tejto časti napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že tak v
priebehu prvoništančného konania, ako aj v priebehu odvolacieho konania sporové strany nenamietali
právo žalobcu na priznanie tohto nároku, sporným medzi stranami sporu bolo percentuálne vyjadrenie
(výška) zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca mal v priebehu celého konania za to, že

mu prináleží maximálne, t.j. 50%-tné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, zatiaľ čo žalovaný
mal za to, že ani súdom prvej inštancie priznaných 40% zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
nebolo pri rešpektovaní zdravotného stavu žalobcu adekvátne. Odvolací súd sa preto ďalej zaoberal len
tým, či súdom prvej inštancie priznané 40% zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo správne,a vzhľadom na to, že v tejto časti rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, či svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil a vysvetlil z akých skutočností vychádzal pri určení uvedenej výšky sťaženia spoločenského
uplatnenia.

28. Zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Zákon o náhrade za bolesť“) určuje podmienky pre priznanie a poskytovanie
náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 je výslovne
zakotvená možnosť, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity podľa ust.
§ 70 až § 73 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, mohla byť súdom náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia zvýšená maximálne o 50%.

29. Z ust. § 5 ods. 5 Zákona o náhrade za bolesť tak vyplýva, že vo svojej podstate ide o ustanovenie
výnimočné, t.j. možno ho aplikovať len na prípady hodné osobitného zreteľa, pričom je na voľnej úvahe
súdu, v akej výške v rámci zákonom dovolenej sadzby do 50% prizná poškodenému zvýšenie sťaženia
za bolesť, pričom toto jeho rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené a musí zohľadňovať mimoriadnu
povahu a mimoriadne okolnosti daného prípadu. Zákonodarca v uvedenom ustanovení už bližšie

nešpecifikoval, ktoré skutočnosti je potrebné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, resp.
ktoré zo skutočností je potrebné brať do úvahy a ktoré majú podstatný vplyv na určenie percentuálneho
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 170/2008 zo dňa 29.10.2009, kde vo vzťahu k uvedenému Najvyšší
súd uviedol, že: „Posúdenie, či u konkrétneho poškodeného ide o prípad hodný osobitného zreteľa,

je výlučne úlohou súdu, pričom právna úprava nijakým, ani demonštratívnym spôsobom neuvádza,
aké poškodenia zdravia, respektíve aké následky takéhoto poškodenia zakladajú nárok na mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd vychádza jednak z
lekárskeho posudku, základného bodovania poškodení, ale tiež musí prihliadať na to, aké zmeny
poškodenie zdravia vyvolalo v živote dotknutej osoby vo vzťahu k stavu pred poškodením. Okolnosti

hodné osobitného zreteľa by mali byť posudzované s ohľadom na individuálneho poškodeného, bez
ohľadu na to, či jeho spôsob života pred poškodením vykazoval znaky vysokého spoločenského
angažovaniavoblastiachumenia,vedy,športučipolitiky,aleboviedoltzv.bežnýživot.Uprednostňovanie
určitých spoločensky preferovaných povolaní a voľnočasových aktivít nazeraných ako vysoko kultúrne
pred iným zamestnaním (v tomto prípade povolaním baníka) a bežnými rodinnými aktivitami (záhrada,

vnúčence) je nekorektné nielen z hľadiska etiky, ale, a to najmä, je v konečnom dôsledku porušením
zásady rovnosti účastníkov občianskeho konania a ochrany slabšieho prítomnej osobitne vo veciach
pracovných, rodinných a najnovšie vo veciach ochrany spotrebiteľa.“ Z uvedeného tak vyplýva, že súd
pri posudzovaní zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia musí prihliadať komplexne na všetky
okolnosti, následky a zmeny vyvolané poškodením zdravia. Vzhľadom na rýdzo gramatický výklad ust.

§ 5 ods. 5 Zákona o náhrade za bolesť sa možno stretnúť aj s názorom, že jediným dôvodom, a teda
aj jedinou podmienkou za splnenia ktorej má súd priznať zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
je uznanie poškodeného za invalidného v zmysle príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa však ani s prípadným uvedeným záverom nemôže stotožniť, odkazujúc na uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 212/2010 zo dňa 29.11.2011, v zmysle ktorého: „Uznanie invalidity

je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných

poisťovní v znení neskorších predpisov.“

30. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd mal z obsahu napadnutého rozsudku za preukázané,
že súd prvej inštancie pri posudzovaní zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vzal do úvahy
jednak komplexný posudok ÚPSVaR A., z ktorého vyplýva miera funkčnej poruchy žalobcu vo výške

80% a stupeň odkázanosti VI., pričom poukázal na jeho odkázanosť na pomoc inej fyzickej osoby pri
premiestňovaní a komunikácii, pričom je odkázaný na opatrovanie. Taktiež súd prvej inštancie zisťoval
aký bol život žalobcu pred poškodením zdravia a ako sa jeho život zmenil po poškodení zdravia jednak
tak po psychickej ako aj fyzickej stránke, pričom nezabudol zohľadniť ani to, že k poškodeniu zdraviadošlo v relatívne mladom a produktívnom veku, ako ani dôsledky dopadu poškodenia zdravia žalobcu
do budúcnosti. Z uvedeného tak vyplýva, že súd prvej inštancie poskytol pri odôvodnení priznanej
percentuálnej výšky sťaženia spoločenského uplatnenia dostatočné vysvetlenie a odôvodnenie, ktoré

skutočnosti vzal do úvahy pri posudzovaní nároku žalobcu na zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, čím naplnil požiadavku náležitého odôvodnenia svojej voľnej úvahy.

31. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že podľa jeho názoru by priznaná výška sťaženia
spoločenského uplatnenia mala na strane druhej diferencovať aj medzi jednotlivými prípadmi, v ktorých

bolo uznané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. V predmetnom prípade, vzhľadom bodové
ohodnotenie lekárskych posudkov, vek žalobcu, či jeho budúci život je možné konštatovať, že má
natrvalo a podstatne vážnym spôsobom poškodené zdravie, pričom spôsob jeho života pred dopravnou
nehodou a po nej je výrazne odlišný, avšak na strane druhej ako vyplýva aj z komplexného posudku
ÚPSVaR A. na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie, žalobca nie je odkázaný na osobnú asistenciu,
nemá praktickú a ani úplnú slepotu a nemá obmedzené orientačné schopnosti. Odvolací súd tak

aj v tomto smere považoval priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 40%
za primerané, pretože touto výškou sa odráža aj istá diferenciácia prípadov, ktoré boli spôsobenou
dopravnou nehodou a následným poškodením zdravia postihnuté ešte závažnejšie, resp. výraznejšie,
v dôsledku čoho sú takéto osoby odkázané na nepretržitú 24 hod. osobnú starostlivosť inou osobou,
prípadne došlo k vážnemu poškodeniu alebo strate niektorej časti tela.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd preto v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v
napadnutom výroku II.a III. ako vecne správny potvrdil.

33. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p.

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v prvoinštančnom konaní bol v plnom rozsahu
úspešný žalobca čo do oboch žalovaných nárokov, pričom výška priznaného nároku závisela od úvahy
súdu, ako správne už poukázal súd prvej inštancie. V odvolacom konaní bol úspešnejší síce žalovaný,
avšak len v nepatrnom rozsahu a len v časti príslušenstva pohľadávky, ktoré sa pri posudzovaní
konečného úspechu sporových strán nezohľadňuje, preto bol žalobca čo do oboch žalovaných nárokov

úspešný aj v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov tak prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania v celom rozsahu.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).