Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 2, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313219452
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2313219452.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Y. B., narodená
XX.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, B., právne zastúpená: JUDr. Jozef Zámožník, PhD., advokát, so
sídlom, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Obchodná akadémia, IČO 004 00 238, so sídlom
Mládežnícka 158/5, Sereď, právne zastúpená: JUDr. Tibor Sanák, advokát, so sídlom Nám. SNP 2,
Trnava, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č. k. 10Cpr/1/2013-214 zo dňa 27.2.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni
z 19. marca 2013 je neplatná a pracovný pomer žalobkyni u žalovaného trvá naďalej, výrokom II. uložil
žalovanému povinnosť žalobkyni zaplatiť 21.674,52 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 602,07 € od 08.08.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.09.2013
až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.10.2013 až do zaplatenia, vo výške 5
% ročne zo sumy 602,07 € od 08.11.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od

08.12.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.01.2014 až do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.02.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy
602,07 € od 08.03.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.04.2014 až do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.05.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne
zo sumy 602,07 € od 08.06.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.07.2014
až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.08.2014 až do zaplatenia, vo výške 5
% ročne zo sumy 602,07 € od 08.09.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od

08.10.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.11.2014 až do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.12.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy
602,07 € od 08.01.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.02.2015 až do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.03.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne
zo sumy 602,07 € od 08.04.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.05.2015
až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.06.2015 až do zaplatenia, vo výške 5
% ročne zo sumy 602,07 € od 08.07.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od

08.08.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.09.2015 až do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.10.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy
602,07 € od 08.11.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.12.2015 až do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.01.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročnezo sumy 602,07 € od 08.02.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.03.2016
až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.04.2016 až do zaplatenia, vo výške 5
% ročne zo sumy 602,07 € od 08.05.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od

08.06.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.07.2016 až do zaplatenia,
výrokom III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 43 ods. 1, ods. 2, § 61
ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), § 77, § 79 ods. 1, ods. 2, § 134 ods. 2 Zákonníka práce,

§ 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyni vznikol pracovný pomer u
žalovaného pracovnou zmluvou z 20. júla 1982 od 1. augusta 1982 ako učiteľka na dobu neurčitú.
Strany 23. apríla 2012 podľa § 60 Zákonníka práce uzavreli dohodu o rozviazaní pracovného pomeru
založeného pracovnou zmluvou z 1. augusta 1982 s tým, že pracovný pomer bol skončený 30. apríla

2012. Následne strany uzavreli 26. apríla 2012 pracovnú zmluvu č. 344/2012 s nástupom do práce
1. mája 2012 ako pedagogický zamestnanec - učiteľka slovenského jazyka a literatúry a nemeckého
jazyka na dobu neurčitú. Žalovaný žalobkyni 19. marca 2013 doručil osobne výpoveď z pracovného
pomeru v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a § 63 ods. 2 písm. a)
Zákonníka práce, nakoľko zamestnávateľ nemá možnosť ju ďalej zamestnávať, a to ani na kratší

pracovnýčasvmieste,ktorébolodohodnutéakomiestovýkonupráce.Výpovednádobajedvojmesačná
a začína plynúť od 1. apríla 2013 a pracovný pomer končí 31. mája 2013, ktorý je posledným dňom
pracovného pomeru. Skončenie pracovného pomeru bolo 18. marca 2013 prerokované so zástupcami
zamestnancov. Žalobkyňa si 19. marca 2013 odmietla prevziať výpoveď z dôvodu, že sa musí poradiť
so svojim manželom a žiadala, aby jej výpoveď bola zaslaná domov poštou. Účinky doručenia výpovede

nastali dňom doručenia výpovede, to znamená 19. marca 2013. Nakoniec riaditeľka žalovaného so
žalobkyňou sa dohodli, že žalobkyňa môže pracovať do konca júna 2013 z dôvodu, že žalobkyňa mala
na starosti žiakov štvrtého ročníka. Žalobkyňa žalovanému oznámila 29. mája 2013, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, pretože považuje výpoveď za neplatnú. V danom prípade žalovaný prijal Rozhodnutie č.
1/2013 o organizačnej zmene zníženia stavu pedagogických zamestnancov - učitelia nemeckého jazyka

15. marca 2013. Rozhodnutie je podpísané štatutárnym zástupcom žalovaného, datované dátumom
15. marca 2013 a je z neho zrejmé, že k zníženiu stavu pedagogických zamestnancov sa pristúpilo z
dôvodu zníženia počtu žiakov, z ktorého dôvodu je potrebné a nutné prepustiť dve učiteľky z dôvodu
zefektívnenia práce, a preto je potrebné už v tomto školskom roku 2012/2013 prepustiť dve učiteľky
nemeckého jazyka postupne.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že pri stanovení výpovednej lehoty žalovaný mal
postupovať podľa § 62 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého do doby trvania pracovného pomeru podľa
ods. 3, 4 Zákonníka práce sa započítava aj doba trvania opakovane uzavretých pracovných pomerov
na dobu určitú u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú. Zákonodarca v

citovanom ustanovení hovorí o pracovnej dobe uzavretej na dobu určitú, čo síce nie je prípad žalobkyne,
ktorá mala uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú, ale podľa názoru súdu prvej inštancie je možné
na tento prípad aplikovať predmetné ustanovenie s poukazom na § 110 ods. 2 Zákonníka práce,
v zmysle ktorého za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho
pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovné pomeru zamestnanca k tomu

istému zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie uzatvoril, že výpovedná doba začala plynúť 1. apríla
2013 a pracovný pomer skočil 31. mája 2013, pričom nasledujúcim dňom začala žalobkyni plynúť
dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť výpovede. Pri určení neplatnosti výpovede sa súd
prvej inštancie riadil ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že dôvod výpovede
sa musí vo výpovedi vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď

neplatná. Žalovaný pri výpovede sa obmedzil len na uvedenie paragrafu, ale dôvod výpovede vôbec
skutkovo nevymedzil. V prípade výpovede z organizačnej zmeny je potrebné riadne skutkovo vymedziť
výpovedný dôvod a bolo by žiadúce, aby žalovaný presne aj citoval, resp. aby súčasťou výpovede
bolo aj rozhodnutie o organizačných zmenách, zápisnica o prerokovaní výpovede so zamestnaneckou
radou, ktoré listiny žalobkyňa spochybňovala. Preto je podľa názoru súdu prvej inštancie výpoveď ako

jednostranný právny úkon absolútne neplatný.

5. Ďalej vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že priznal žalobkyni právo na náhradu mzdy podľa
§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím pre výpočetpriemernej mesačnej mzdy je kalendárny štvrťrok predchádzajúceho štvrťroku, teda mesiace apríl, máj,
jún 2013. Žalobkyňa v tomto období podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne mala hrubý príjem vo výške
1 822,58 eur, náhradu za dovolenku vo výške 465,07 eur, s počtom odpracovaných hodín 217,15.

Priemerná hodinová mzda: 1 822,58 - 465,07 / 217,15 = 6,2515. Priemerný počet pracovných hodín v
roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca: priemerný počet dní v roku:
365,25dňa,priemernýpočettýždňovvroku:365,25dňa:7dní=52,179týždňa,priemernýpočettýždňov
v roku na jeden mesiac: 52,179 : 12 mesiacov = 4,384 týždňa, týždenný pracovný čas: 37,50 hod.,
úväzok žalobkyne: 59,09 %, priemerný týždenný pracovný čas žalobkyne: 37,50 x 59,09 % / 100 = 22,16

hod. Priemerný mesačný zárobok: 6,2515 eur x 22,15 hod. x 4, 348 týždňov = 602,07 eur. Náhrada mzdy
môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov, ktoré súd prvej inštancie žalobkyni priznal. Súd prvej
inštanciežalobkynipriznalúrokzomeškania,ktorýurčilvovýškedvojnásobkudiskontnejsadzbyurčenej
Národnou bankou Slovenska ku dňu začatia plynutia lehoty, v ktorej bol žalovaný v omeškaní s plnením
splatnej pohľadávky (vo výške 5 %) od 8. augusta 2013 z dôvodu, že žalobkyňa do konca mesiaca
jún pracovala u žalovaného, mzda jej bola riadne vyplatená v mesiaci júl a nasledujúcim mesiacom sa

žalovaný dostal do omeškania s vyplatením mzdy.

6. Súd prvej inštancie priznal plne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1

písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napádaný procesný postup súdu prvej inštancie sa
prejavuje najmä v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je riadne a dostatočné. Aktuálne
odôvodnenie rozsudku spočíva v zásade len v rekapitulácii doterajšieho priebehu konania (ods. 1.

až 13. odôvodnenia), odkazoch na právnu úpravu, či citácie konkrétnych zákonných ustanovení (ods.
14. až 19. odôvodnenia) a opätovnej rekapitulácie priebehu konania (ods. 20. až 27. odôvodnenia).
Odôvodnenie výroku I. rozsudku sa nachádza v len ods. 28. odôvodnenia, pričom úvodná časť tohto
bodu opäť len pozostáva z odkazu na právnu úpravu. Právna úvaha súdu prvej inštancie, ktorá má
za následok jeho rozhodnutie, sa nachádza len v posledných troch vetách ods. 28. odôvodnenia,

avšak ani jedna z týchto viet neposkytuje dôsledné a presvedčivé vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu. Všetky nasledujúce odseky odôvodnenia rozsudku, vrátane bodu 29., sa prakticky
venujú už len výroku II. a výroku III. a zároveň negovaniu niektorých procesných návrhov strán konania.
Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého súd prvej inštancie
vypočítal dĺžku trvania výpovednej doby. Nakoľko pracovný pomer v zmysle novej pracovnej zmluvy

vznikol ku dňu 1.5.2012, pričom ku dňu doručenia výpovede zamestnankyni dňa 19.3.2013 trval menej
ako 1 rok, tak bolo potrebné výpovednú dobu určiť v trvaní najmenej jedného mesiaca. Vo výsledku
však trvala výpovedná doba celkovo tri mesiace, a to do konca mesiaca jún 2013, čo vyplynulo zo
vzájomnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou. Súd pri určovaní výpovednej lehoty
aplikoval ustanovenie § 62 ods. 5 Zákonníka práce, pričom toto ustanovenie sa výslovne vzťahuje

len na pracovné pomery dojednané na dobu určitú a ustanovenie § 110 ods. 2 Zákonníka práce,
pričom sa jedná o špeciálne ustanovenie vzťahujúce sa na dovolenku. Podľa názoru žalovaného
je nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, že v prípade výpovede z organizačnej zmeny je
potrebné riadne a skutkovo vymedziť výpovedný dôvod a bolo by žiadúce, aby žalovaný presne citoval,
resp. aby súčasťou výpovede bolo aj rozhodnutie organizačných zmenách, zápisnica o prerokovaní

výpovede so zamestnaneckou radou. Zákonník práce žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikuje,
ako má vyzerať odôvodnenie výpovede, okrem požiadavky uviesť dôvod výpovede nezameniteľným
spôsobom. Odôvodnenie výpovede prostredníctvom poukazu na príslušné ustanovenie Zákonníka
práce jednoznačným a nezameniteľným spôsobom identifikuje dôvod výpovede, čí sú zároveň naplnené
všetky kritéria vyžadované Zákonníkom práce. Zároveň treba poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa

mala vedomosť aj o organizačnej zmene, ako aj o dôvodoch, ktoré viedli zamestnávateľa k ukončeniu
pracovného pomeru výpoveďou. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že skutočnosť, že žalovaný

nesúhlasí s názorom vyjadreným v rozsudku nespôsobuje porušenie jeho práva na spravodlivý proces.
Navyše odôvodnenie výroku I. rozsudku v ods. 28. odôvodnenia rozsudku je dostatočne určité a
zrozumiteľnénielenprestranyaleajpreosoby,ktoréniesúvovecizainteresované.Prestanoveniedĺžky
výpovednej doby podľa ustanovenia § 62 ods. 3 Zákonníka práce je podstatná dĺžka trvania pracovnéhopomeru ku dňu doručenia výpovede, nie to, či medzičasom formálne nedošlo k uzatváraniu novej
pracovnej zmluvy, pričom ustanovenia § 62 ods. 2 a 3 Zákonníka práce sú dispozitívne; zamestnávateľ
a zamestnanec sa môžu dohodnúť na dlhšej výpovednej dobe. Z textu pracovnej zmluvy č. 344/2012

zo dňa 26.6.2012 vyplýva, že strany sa dohodli, že výpovedná doba „je najmenej dva mesiace“. Je
zrejmé, že vo výpovedi žalovaného datovanej dňa 19.3.2013 absolútne absentuje skutkové vymedzenie
zákonného dôvodu výpovede. Je v nej iba odkaz na zákonné ustanovenia a citáciu ustanovenia § 63
ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, čo však nie je výpovedný dôvod, preto je výpoveď neplatná. Žalobkyňa
navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej v celom rozsahu potvrdil.

9. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol,
že žalobkyňa nedostatočným spôsobom spochybnila napadnuté tvrdenie žalovaného ohľadne
nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho pravdivosť a dôvodnosť
tvrdenia žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zostala
zachovaná. Tvrdenia žalobkyne ohľadne výpočtu výpovednej doby nie sú správne. Skutočnosť, že

pracovné pomery žalobkyne bezprostredne na seba nadväzovali, však nezakladá právo (možnosť)
aplikovať na výpočet dĺžky výpovednej doby ustanovenie o výpočte dovolenky; takýto postup považuje
žalovaný za nezákonný a absolútne nesprávny. Súd prvej inštancie sa pri určovaní dĺžky výpovednej
doby dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď aplikoval ustanovenia § 62 ods. 5, § 110 ods. 2
Zákonníka práce. Je nesporné, že skutočná dĺžka výpovednej doby bola celkom 3 mesiace. Naďalej

je žalovaný toho názoru, že odôvodnenie výpovede tak, ako je uvedené v samotnom texte výpovede,
spĺňa všetky kritériá vyžadované Zákonníkom práce. Žalobkyňa nepreukázala žiaden rozpor medzi
ustanovením § 63 ods. 1 Zákonníka práce a obsahom predmetnej výpovede, ktorá jej bola daná
zamestnávateľom. Formulácia textu výpovede v plnej miere spĺňa kritéria podľa Zákonníka práce, ako
aj kritériá podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Cdo 2/2008. Námietky žalobkyne ohľadne

nedostatočného odôvodnenia výpovede nemajú oporu v skutkovom základe, právnej úprave, ako ani
judikatúre a sú len účelové a formálne.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektmi - stranou, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379

Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni z
19.3.2013jeneplatnáapracovnýpomeržalobkyneužalovanéhotrvá,ďalejuložilžalovanémupovinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 21.674,52 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie žalobe
žalobkyne vyhovel majúc za to, že výpoveď z pracovného pomeru neobsahuje riadne vymedzený

výpovedný dôvod, a preto je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaný nesúhlasil s vyhovujúcim
rozsudkom súdu prvej inštancie a namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vypočítal dĺžku výpovednej
doby, keďže výpovedná doba trvala do konca mesiaca jún 2013, výpoveď z pracovného pomeru
jednoznačným a nezameniteľným spôsobom identifikuje dôvod výpovede a sú naplnené všetky kritériavyžadované Zákonníkom práce. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne

právne posúdil.

13. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného voči napadnutému rozsudku vychádzal zo
skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie, a preto nepovažoval za
potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať. Odvolací súd preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v odvolaní, ktorými je viazaný.

14. Na prvom mieste namietal žalovaný, že súd prvej inštancie nesprávne určil dĺžku výpovednej doby,
keď pri jej určení aplikoval ustanovenie § 62 ods. 5 Zákonníka práce, ktoré sa vzťahuje na pracovné
pomery dojednané na dobu určitú a ustanovenie § 110 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré sa vzťahuje na
dovolenku.

15. Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 výpovedná doba
je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 výpovedná doba

zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b)
alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku
dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej
a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval
najmenej jeden rok a menej ako päť rokov,

b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval
najmenej päť rokov.

17. Podľa § 62 ods. 5 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 do doby trvania
pracovného pomeru podľa odsekov 3 a 4 sa započítava aj doba trvania opakovane uzatvorených

pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne
nadväzujú.

18. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013
zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný

vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh,
technickéhovybaveniaaleboozníženístavuzamestnancovscieľomzabezpečiťefektívnosťprácealebo
o iných organizačných zmenách.

19. Podľa § 110 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 za nepretržité

trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne
nadväzujúci vznik nového pracovného pomeru zamestnanca k tomu istému zamestnávateľovi.

20. Prioritne odvolací súd riešil odvolaním nastolenú otázku, či súd prvej inštancie určil správne trvanie
výpovednej doby na dva mesiace počnúc dňom 1.4.2013. Výpovedná doba je v zásade rovnaká pre

zamestnávateľa aj zamestnanca; jej základná dĺžka je podľa právnej úpravy platnej ku dňu výpovede
ustanovená na jeden mesiac, pričom od 1. januára 2013 boli v súvislosti s dĺžkou výpovednej doby
novelou Zákonníka práce opätovne ustanovené relatívne kogentné výpovedné doby doplnením slova
„najmenej“, čiže aj základná dĺžka výpovednej doby je najmenej jeden mesiac. Ak je daná výpoveď zo
strany zamestnávateľa z dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uplatní sa

výpovedná doba v dĺžke najmenej dvoch mesiacov, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa
ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov a výpovedná doba v dĺžke
najmenej tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede
trvalnajmenejpäťrokov.Výpovednádobamôžebyťzmluvnýmistranamidohodnutávoväčšomrozsahu,
než aký stanovuje Zákonník práce. V prípade dohody o dlhšej výpovednej dobe sa pracovný pomer

skončí až v dôsledku uplynutia dohodnutej výpovednej doby. Ak aj zamestnanec alebo zamestnávateľ
neuvedie vo výpovedi výpovednú dobu vôbec alebo ju uvedie nesprávne, nie je výpoveď neplatná a
pracovný pomer končí uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpovedná doba začína plynúť prvýmdňom kalendárneho mesiac nasledujúcim po doručení výpovede a skončí uplynutím posledného dňa
príslušného kalendárneho mesiaca.

21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery občianskoprávneho kolégia bývalého
Najvyššieho súdu ČSSR k výkladu niektorých ustanovení zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, Prz
35/67 a Cpj 31/67 (pozri zborník Najvyššieho súdu ČSSR III „Nejvyšší soud o občanském soudním
řízení v některých věcech pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních“. Praha : SEVT,
1980, s. 69 - 71). V zmysle týchto záverov je výpovedná doba zákonným dôsledkom výpovede. Ak nie

je vo výpovedi uvedená výpovedná doba vôbec alebo je uvedená nesprávne, nie je výpoveď neplatná,
avšak pracovný pomer končí uplynutím zákonnej výpovednej lehoty. Na tieto závery poukázalo aj
občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu ČSR pri zhodnocovaní rozhodovania súdov o niektorých
otázkach skončenia pracovného pomeru, Cpj 42/76 (pozri Zborník Najvyššieho súdu ČSSR IV „Nejvyšší
soud ČSSR, Nejvyšší soud ČSR a Nejvyšší soud SSR o občanském soudním řízení a o řízení před
státním notářstvím“. Praha : Najvyšší súd ČSSR, 1986, s. 188).

22. V preskúmavanom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne u
žalovaného vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 20.7.1982 dňa 1.8.1982 a trval do 30.4.2012,
kedy skončil na základe Dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 23.4.2012. Následne pracovný
pomer žalobkyne u žalovaného vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 26.4.2012 dňa 1.5.2012. V

oboch prípadoch sa jednalo o pracovný pomer dojednaný na dobu neurčitú. Dňa 19.3.2013 dal žalovaný
žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru, pričom žalobkyňa odmietla prevziať výpoveď z pracovného
pomeru dňa 19.3.2013. V zmysle § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce v znení platnom a
účinnom ku dňu 19.3.2013 účinky doručenia výpovede nastali odmietnutím prevzatia výpovede dňa
19.3.2013. Z obsahu Pracovnej zmluvy zo dňa 26.4.2012 vyplýva, že strany sa dohodli, že výpovedná

doba je najmenej dva mesiace. Výpovedná doba v súdenom spore tak začala plynúť dňa 1.4.2013. V
konaní bolo ďalej preukázané, že strany sa po doručení výpovede z pracovného pomeru dohodli na
trvaní výpovednej doby tri mesiace do 30.6.2013. Aplikácia ustanovenia § 62 ods. 5 Zákonníka práce
v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 súdom prvej inštancie na trvanie výpovednej doby je
nenáležitá, keďže uvedené ustanovenie sa vzťahuje pre stanovenie dĺžky výpovednej doby pri skončení

pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú výpoveďou v prípade opakovane uzatvorených
pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne
nadväzujú. To však nie je prejednávaný prípad, nakoľko oba pracovné pomery žalobkyne u žalovaného
boli dojednané na dobu neurčitú. Rovnako je nenáležitá aj aplikácia ustanovenia § 110 ods. 2 Zákonníka
práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 súdom prvej inštancie, keďže uvedené ustanovenie

obsahuje právno-technické princípy, ktoré sa uplatňujú pri výpočte dovolenky za odpracované dni, nie
na stanovenie dĺžky výpovednej doby. Nesprávna aplikácia týchto dvoch zákonných ustanovení súdom
prvej inštancie vedúca aj ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že výpovedná doba mala uplynúť
dňa 31.5.2013 (odsek 23. rozsudku súdu prvej inštancie), hoci bola dohodnutá v trvaní tri mesiace
do dňa 30.6.2013, na čom sa zhodli i obe strany, však nemala žiaden vplyv na správnosť konečného

rozhodnutia vo veci samej, a to i vrátane posúdenia čiastkovej otázky včasnosti podania žaloby o
neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

23. Ďalej žalovaný namietal v odvolaní, že výpoveď z pracovného pomeru je dostatočne zdôvodnená,
keďže Zákonník práce žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikuje, ako má vyzerať odôvodnenie

výpovede.

24. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 zamestnávateľ
môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa
musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je

výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

25. Zákonník práce predpisuje pre platnosť výpovede obsahové a formálne náležitosti. Obsahové
náležitosti sú: a) prejav vôle jedného účastníka pracovného pomeru skončiť pracovný pomer, b) presné
vymedzenie výpovedného dôvodu. Pri špecifikovaní výpovedného dôvodu musí zamestnávateľ uviesť,

aké sú skutkové príčiny výpovede, a to takým spôsobom, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, v
čom presne spočíva výpovedný dôvod. Miera skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu závisí od
charakteru výpovedného dôvodu uvedeného v ustanovení § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Z podanej
výpovede musí byť za každých okolností dostatočne zrejmé, na základe ktorej konkrétnej skutočnostizamestnávateľ končí pracovný pomer výpoveďou. Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňa
identifikačný účel, aby nedochádzalo k dodatočnej zmene dôvodu výpovede, keďže Zákonník práce
neposkytuje možnosť dôvod výpovede dodatočne meniť. Právny úkon výpovede musí byť právne

perfektný v momente podania výpovede druhej zmluvnej strane. Zákonník práce jednoznačne definuje
nevyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej ide o neplatnú výpoveď, ak zamestnávateľ výpovedný dôvod vo
výpovedi neuviedol vôbec, nedostatočne ho špecifikoval a skutkovo vymedzil, dodatočne zmenil alebo
doplnil.

26. „Dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé,
aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje
pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod
výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné
dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda
potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník

vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný
pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru, treba uviesť tak,
aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z
pracovného pomeru." (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2008 z 13.10.2009).

27. „Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy,
ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s
inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu),
ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods.1 Zákonníka práce
je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka

práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva.
Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že
nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a
že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď
neobsahuje.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 2/2008 z 28.7.2008).

28. „Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (čo nie je skutkové
vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s
inýmdôvodom,atiež/atonaprvommieste/abyvýpoveďbolomožnoposúdiťakoprávnyúkonplatný(so
zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej v tom,

že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie
(vymedzí) natoľko neúplne (nekonkrétne), že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle
beznutnostidoplnenia(neuvedených)údajovjejobsahprenejednoznačnosťobjasniťnemožno(vtakom
prípade potom platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto
výpoveď neplatná.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 124/2010 z 31.10.2011).

29. V prejednávanej veci dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru dňa 19.3.2013 podľa
ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom dôvod výpovede skutkovo vymedzil
„zamestnávateľ nemá možnosť Vás ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce“. Spornej výpovedi z pracovného pomeru predchádzalo

Rozhodnutie č. 1/2013 o organizačnej zmene zo dňa 15.3.2013, podľa ktorého dochádza k zníženiu
stavu zamestnancov z dôvodu zefektívnenia práce, a to konkrétne u učiteľov nemeckého jazyka. S
prihliadnutím na vyššie uvedené východiská je zrejmé, že výpovedný dôvod uvedený v spornej výpovedi
z pracovného pomeru nevymedzuje, z akých dôvodov nemôže zamestnávateľ zamestnankyňu ďalej
zamestnávať,resp.prečosažalobkyňastalaprežalovanéhonadbytočnouzamestnankyňou.Výpovedný

dôvod uvedený v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce obsahuje viacero skutočností -
druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženia stavu
zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa stane
zamestnanec nadbytočným. Výkladom takto prejavenej vôle žalovaného vo výpovedi z pracovného
pomeru bez nutnosti doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej

zmene u žalovaného malo dôjsť a na základe akého písomného rozhodnutia zamestnávateľa sa tak
malo stať a v čom konkrétne mala spočívať nadbytočnosť žalobkyne. Vymedzenie výpovedného dôvodu
nadbytočnosti žalobkyni vo výpovedi z pracovného pomeru je tak skutkovo nedostatočné a neurčité, žemá za následok neplatnosť výpovede. S názorom súdu prvej inštancie, že výpoveď daná žalovaným
žalobkyni je neplatná sa odvolací súd stotožňuje.

30. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013, keďže
poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne
pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dôvod výpovede z pracovného

pomeru nebol vo výpovedi konkrétne (úplne) vymedzený, a preto je výpoveď z pracovného pomeru
absolútne neplatná. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť
odvolaciu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových
zisteniach a v právnom posúdení za dostatočnú.

31. V súvislosti so žalovaným prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd

poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie
bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalovaný v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než
súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobcu na
určenie sporných nehnuteľností do dedičstva po poručiteľke. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne

nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací
súd za nenáležité.

32. Tiež žalovaný v odvolaní namietal, že odôvodnenie súdu prvej inštancie neposkytuje dostatočné
zdôvodnenie a z tohto dôvodu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Táto odvolacia námietka

je neopodstatnená. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím
procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej
nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo,

keďže z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zrejmé dôvody vyhovenia žalobe,
obsahuje dostatočné vysvetlenie toho, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Podľa
názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vadou
zmätočnosti nebol postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý obsahuje vzájomne koherentne

skutkové zistenia súdu prvej inštancie, jeho odôvodnenie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky otázky nastolené stranami, i keď s čiastočným pochybením
v právnom posúdení veci, avšak bez vplyvu na správnosť konečného rozhodnutia vo veci samej. Z
obsahu odvolacej argumentácie tak vzhľadom na vyššie uvedené vyplýva, že žalovaný si zamieňa
otázku nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, s otázkou

obsahu práva na spravodlivý súdny proces.

33. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie
sú naplnené.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.35. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe
žalobkyne v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím

ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
(vrátane rovnako správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním
ani spochybnené nebolo a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho
nesprávnosti) potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).