Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112218091
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8112218091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: I. P., nar.: XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX J. XX, zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského 33, 080 01
Prešov, proti žalovanému: I. T., nar.: XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XX, zastúpený JUDr. Jaroslavou
Plažákovou, K & P Advokátska kancelária so sídlom Košice, Hlavná 40 - VITÉZOV DVOR, o vydanie
časti nehnuteľnosti, a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 13C 121/2012-213 zo dňa 25.06.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie časti nehnuteľnosti a určil,
že žalovaný je výlučným vlastníkom parcely registra Q. č. XXX/X trvalého trávneho porastu o výmere
XXXmX v katastrálnom území J. zakreslenej na základe geometrického plánu č. XX/XXXX.

2. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že je dôvodné vyhovieť
vzájomnej žalobe žalovaného, ktorý namietol vydržanie spornej parcely. Súd prvej inštancie mal za

preukázané, že žalovaný splnil podmienky vydržania pri spornej parcele, nakoľko s touto parcelou, ktorú
nadobudol od svojich rodičov darom nakladal ako s vlastnou, a to oprávnene a dobromyseľne, pričom
táto jeho držba bola nerušená minimálne do roku 2010, pričom predmetný pozemok držal žalovaný,
respektíve jeho právni predchodcovia minimálne od roku 1975.

3. S poukazom na určenie vlastníckeho práva žalovaného k spornej parcele súd zamietol žalobu o
vypratanie tejto parcely podanú žalobcom.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 123, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 129
ods. 1, § 130, § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zároveň poukázal na judikatúru súdov Slovenskej,
ale aj Českej republiky vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný nadobudol svoju parcelu na základe darovacej
zmluvy z roku XXXX a na základe uznesenia súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,

pričom žalovaný ako aj jeho právni predchodcovia aj podieloví spoluvlastníci v prírode túto nehnuteľnosť
užívali v rozsahu oplotenia postaveného na pozemku žalobcu, pričom nebolo sporné, že oplotenie
bolo postavené najneskôr v 80.-tych rokoch 20. storočia a táto hranica bola rešpektovaná ako užívacia
hranica medzi pozemkami strán sporu. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, že Okresnýnárodný výbor v D. rozhodnutím o povolení stavby rodinného domu právneho predchodcu žalovaného
a zo situačného náčrtu priebehu vlastníckych hraníc medzi pozemkami strán sporu, táto hranica nemala
byť priamou, pričom je možné, že došlo k určitým posunom v priebehu vlastníckych hraníc, ktoré

nezodpovedajú historickým mapám, no tieto skutočnosti vznikli na základe toho, že obec J. v tom čase
vyhorela a realizovala sa obnova obce, ktorá bola schválená výmerom vydaným Krajským národným
výborom z XX.XX.XXXX, kedy bol vypracovaný a schválený vytyčovací plán a na základe tohto
potom boli vytýčené hranice pozemkov, v líniách ktorých boli postavené oplotenia aj medzi právnymi
predchodcami žalobcu a žalovaného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť,

že samotný žalobca si z opačnej strany svojej parcely osvedčil vlastníckeho právo vydržaním vo svoj
prospech, čím rozšíril svoju parcelu.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP, keď žalovanému
ako úspešnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko účelnú obranu vzniesol
žalovaný až na poslednom pojednávaní, no v danom prípade je nutné brať do úvahy zásadu účelnosti a

účelný je úkon pokiaľ strana sporu uplatnila svoje relevantné námietky pri prvom úkone, ktorý mu patrí.
Túto skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania úspešnému žalovanému.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalobcu, ktorý

navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolacími dôvodmi pre
podanie odvolania sú dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ Civilného sporového poriadku s tým,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Žalobca poukázal na to, že súd sa zaoberal dlhotrvajúcou držbou, ktorá je jedným
z predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva, avšak ďalšou nemenej podstatnou okolnosťou je

skúmanie titulu, na základe ktorého držiteľovi malo vzniknúť vlastnícke právo. Nadobudnutie vlastníctva
vydržaním len titulom držby nemalo a nemá oporu v právnej úprave. Súd musí mať zistené, aký
bol právny titul pre právneho predchodcu žalovaného do držby spornej nehnuteľnosti a v ktorom
období k tomuto došlo. Nie je prípustné založiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním len titulom
dlhotrvajúcej držby. Takýto záver nemá oporu v platnej právnej úprave. V tejto súvislosti odvolateľ

poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že medzi základné okolnosti pre
oprávnenosť držby je aj nadobúdací titul, pričom subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe
podkladom pre vydržanie, pokiaľ nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosť držby. Dobrá viera držiteľa môže vzniknúť len z titulu, z ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastníckeprávoatakýmtotitulommôžebyťprávnyúkon,ktorýmdošlokprevodevecinainéhovlastníka.

Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou právneho titulu, prípadne
iného titulu, od ktorého odvodzuje svoju držbu a týmto sa zaoberal len okrajovo v bode 36 odôvodnenia
svojho rozsudku a rovnako sa nevyporiadal s otázkou dobromyseľnosti žalovaného, preto navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť.

8. Žalovaný vo svojom stanovisku k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu je irelevantné a
nedôvodné. Súd prvej inštancie venoval pozornosť všetkým skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo
a tento záver vyplýva z odôvodnenia rozsudku z bodov 1 až 23. Z dokazovania vyplýva, že hranice
pozemkov boli rešpektované dlhodobo právnymi predchodcami sporových strán a k zmene došlo až
po ROEP, pričom sám žalobca ako člen komisie si svoje záujmy riešil tak, že na pravej strane parcely

č. XXX v jeho vlastníctve nadobudol aj parcelu č. XXX/X o výmere XXXmX, pričom toto nadobudnutie
bolo potvrdené rozhodnutím M. G. titulom vydržania. K tejto skutočnosti sa samotný žalobca odmietal
vyjadriť. Súd prvej inštancie detailne vec právne posúdil a prihliadol aj na judikatúru súdov. Z týchto
dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

9. K replike žalovaného sa žalobca napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje

aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v

ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

17. Podľa § 134 ods. 3 OZ do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej
držbe právny predchodca.18. Odvolací súd postupom podľa § 382 CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnému použitiu
ustanovenia § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko súd prvej inštancie výslovne toto znenie
neuviedolvosvojomprávnomposúdenínapriektomu,žetentoinštitút,tedazapočítaniadobyoprávnenej

držby právneho predchodcu použil pri odôvodnení rozsudku. Z dôvodu zachovania práva strán sporu na
spravodlivý proces preto bolo umožnené stranám sporu vyjadriť sa výslovne k použitiu tohto ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

19. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu opätovne poukázal na to, že držby predmetnej nehnuteľnosti sa

ujal na základe darovacej zmluvy z roku XXXX ako aj na základe uznesenia Okresného súdu Prešov zo
dňa XX.XX.XXXX a poukázal aj na históriu užívania tejto nehnuteľnosti, ktorá bola užívaná jeho rodičmi
na základe výmeru vydaného T. národným výborom v roku XXXX, na základe ktorého bola realizovaná aj
vlastnícka hranica rešpektovaná právnymi predchodcami s tým, že už jeho právni predchodcovia spornú
časť parcely XXX užívali v dobrej viere bez rušenia inými osobami. Poukázal na to, že je treba započítať
aj držbu vykonanú jeho právnymi predchodcami pred XX.XX.XXXX.

20. Žalobca sa nevyjadril k výzve odvolacieho súdu napriek vykázanému doručeniu.

21. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje

aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v

ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

22. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

23. Pokiaľ sa týka namietanej skutočnosti, že v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje špecifikácia
titulu, na základe ktorého sa ujal žalovaný držby predmetnej spornej nehnuteľnosti, k tomu odvolací
súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
vyplýva, že titulom, od ktorého odvádza žalovaný svoj dobromyseľný vstup do držby nehnuteľnosti je

darovacia zmluva zo dňa XX.XX.XXXX ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa XX.XX.XXXX.
Tvrdenia žalovaného sú v bode 3 odôvodnenia súdu prvej inštancie a následne bod 17 odôvodnenia
súduprvejinštancie.Zároveňzodôvodeniarozsudkusúduprvejinštancievyplýva,žesúdprvejinštancie
mal za preukázanú obranu žalovaného ohľadom započítania doby držby aj dobu užívania jeho právnymi
predchodcami ako to vyplýva z bodu 5 odôvodnenia a rovnako bodu 17 odôvodnenia. Tieto skutočnosti

neboli popierané zo strany žalobcu, preto správne súd prvej inštancie mal za to, že tieto skutočnosti
sú preukázané a jedná sa o právny titul, od ktorého žalovaný odvodzuje svoju dobrú vieru pri užívaní
týchto nehnuteľnosti. Zároveň súd prvej inštancie sa vyporiadal aj s námietkou vznesenou v odvolacom
konaní, a to tým, že nebolo vyporiadané sa s otázkou dobromyseľnosti. Tento záver vyplýva z bodov34 až 36 odôvodnenia, pričom samotné odôvodnenie je nutné posúdiť v celkovom kontexte, nemožno
vytrhávať z odôvodnenia len jednotlivé body, kedy je zrejmé, že odôvodnenie v bode 36 sa vzťahuje na
skutočnosť, že dobromyseľnosť žalovaného ohľadom užívania pozemku v rámci vlastníckych hraníc v

prírode vytýčených plotom je treba hodnotiť v súvislosti s nadobúdacím titulom, a to darovacou zmluvou,
respektíve dohodou o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Tieto jednotlivé podmienky vydržania
nemožno vyhodnotiť a definovať osobitne. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolacie námietky
žalobcu za nedôvodné.

24. Ak by aj mohlo dôjsť k pochybnostiam ohľadom uplynutia premlčacej doby v trvaní desiatich rokov,
nakoľko už v roku 2010 nastali určité problémy medzi stranami sporu, k tomu uvádza odvolací súd, že
pri nadobudnutí tejto časti nehnuteľnosti je možné vychádzať z ustanovenia § 134 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a berúc do úvahy oprávnenú držbu tejto nehnuteľnosti jeho predchodcami, ktorí aj formálne
boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci ku určitému podielu tejto nehnuteľnosti, tak v tomto prípade
vychádzajúc z okolnosti prípadu pokiaľ jednotliví podieloví spoluvlastníci reálne užívali už konkrétnu

časť nehnuteľnosti, čo aj formálne potvrdili v konaní pred súdom, kedy bol schválený súdny zmier,
je nepochybné, že je v súlade s princípmi spravodlivosti, aby došlo k započítaniu držby právnych
predchodcov žalovaného aj pred právoplatnosťou uznesenia o schválení súdneho zmieru, preto možno
povedať, že v celom rozsahu preukázal žalovaný splnenie podmienok vydržania k celému spornému
pozemku.

25. K zákonnému a spravodlivému posudzovaniu okolností vydržaniu
Nález Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 1241/12: 14. Funkcí soudů a justice obecně je poskytovat ochranu
právům jednotlivce (článek 90 Ústavy ČR), v materiálním právním státě pak ochranu i základním
právům (článek 4 Ústavy ČR). Ne vždy jsou všechna základní práva přímo vykonatelná a působí vůči

jednotlivci bezprostředně. V některých případech působí pouze zprostředkovaně skrze jednotlivé normy
jednoduchého práva tak, že jednoduchým právem „prozařují“. Tak je tomu ve vztazích horizontálních,
tedy ve vztazích, které nejsou založeny na nadřízenosti a podřízenosti, tj. ve vztazích, v nichž jsou si
jejich účastníci rovni. Proto při výkladu či aplikaci jednoduchého práva na takové vztahy jsou soudy
povinny toto prozařování pečlivě vážit a brát v potaz tak, aby současně dostály své povinnosti poskytovat

ochranu jak právům v rovině jednoduchého práva, tak právům základním [srov. nález sp. zn. I. ÚS
185/04 ze dne 14. 7. 2004 (N 94/34 SbNU 19)]. Nelze proto tolerovat formalistický postup, jímž se za
použití sofistikované argumentace odůvodňuje zřejmá nespravedlnost. Obecný soud není absolutně
vázán doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona,
historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně

konformním právním řádu jako významovém celku; povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze
vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je
konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad [srov. např. nález
sp. zn. Pl. ÚS 21/96 ze dne 4. 2. 1997 (N 13/7 SbNU 87; 63/1997 Sb.)].
26. Ústavní soud považuje za samozřejmé a určující pro nalézání práva, že vždy je nezbytné

vycházet z individuálních, tedy na konkrétních skutkových zjištěních založených rozměrů každé soudem
projednávané věci. Mnohé případy a jejich specifické okolnosti mohou být značně komplikované a
netypické; to však nevyvazuje obecné soudy z povinnosti učinit vše pro spravedlivé řešení, jakkoliv se
to může jevit složité [srov. nález sp. zn. Pl. ÚS 34/09 ze dne 7. 9. 2010 (N 187/58 SbNU 647), odst. 22.,
a nález sp. zn. II. ÚS 3168/09 ze dne 5. 8. 2010 (N 158/58 SbNU 345), odst. 21.]. Spravedlnost musí být

v procesu, kterým soud interpretuje a aplikuje právo, vždy přítomna jako hodnotový činitel. Spravedlnost
je hodnotovým principem, který je společný všem demokratickým právním řádům [srov. nález sp. zn.
I. ÚS 643/04 ze dne 6. 9. 2005 (N 171/38 SbNU 367), nález sp. zn. II. ÚS 3168/09 ze dne 5. 8. 2010
(N 158/58 SbNU 345), odst. 25.]. Nad každým utvářením soudního rozhodnutí klene se dvojí imperativ:
rozhodnutí musí být nejen zákonné, ale především spravedlivé. Úkolem soudu je právě rozpoznat skrze

zákon spravedlnost.

27. Odvolací súd poukazuje na citované rozhodnutie Ústavného súdu, podľa ktorého je dôležité
prihliadnuť na poctivý spôsob nadobudnutia veci, teda súladné s dobrými mravmi tak ako to preukázal
v danom prípade žalovaný.

28. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nepochybne pri začatí plynutia vydržacej doby počítanej
od darovacej zmluvy spísanej notárskou zápisnicou zo dňa 12.07.1995 uplynula táto desať ročná
vydržacia doba v roku XXXX, preto v tomto prípade nepochybne boli splnené všetky podmienky prenadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, teda to, že žalovaný zo subjektívnych, ale aj objektívnych
hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva bol dobromyseľný a
tieto okolnosti svedčia o poctivom nadobúdaní v zmysle tohto nadobúdacieho titulu. Pokiaľ sa týka

skutočnosti, že druhým titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vo zvyšnej časti je uznesenie
Okresného súdu Prešov zo dňa XX.XX.XXXX. V tomto prípade uplynula premlčacia doba XX.XX.XXXX.
Žaloba na vydanie bola podaná po jej uplynutí XX.XX.XXXX. Na plynutie (začiatok a trvanie) vydržacej
doby sa primerane vzťahujú ustanovenia o plynutí premlčacej doby. Neplynutie premlčacej doby
je spojené s podaním žaloby na súd alebo iný príslušný orgán veriteľom a súčasne jeho riadne

pokračovanie v tomto konaní (§ 112 OZ). Práve otázka primeranosti použitia však nesie so sebou
niektoré sporné otázky týkajúce sa určenia osoby, ktorá sa má domáhať vlastníckeho práva, orgánu,
na ktorom tak má učiniť a následkov s tým spojených. Ak spočívanie premlčania je spojené s konaním
veriteľa, teda nositeľa obligačného oprávnenia (pohľadávky), malo by rovnaký dopad pri vydržacej dobe
mať konanie vlastníka veci. Orgánom, voči ktorému by mal vlastník konať, by však mal byť výlučné súd,
pretože tomuto jedinému prináleží rozhodovanie vlastníckych sporov.

29. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za právne dôvodné napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť.

30. Výrok o náhrade trov konania nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu, nakoľko strana, v

neprospech ktorej bolo vydané takéto rozhodnutie, odvolanie voči tomuto výroku nepodala.

31. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnéu žalobcovi v rozsahu 100%. O výške priznanej náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).