Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 14, 2020

Súd: Okresný súd Považská Bystrica
Spisová značka: 5Er/233/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714202925
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Loduhová
ECLI: ECLI:SK:OSPB:2020:3714202925.3

Uznesenie

Okresný súd Považská Bystrica v exekučnej veci oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom
Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 02, Mostová 2, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného
Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava I, IČO: 47 255 706,
proti F. G., J.. XX.XX.XXXX, G. Z.. N. XXX/XX, K. vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o vymoženie 2 914,96 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť oprávneného z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.08.2020, č. k. 56Er/233/2014 - 20, súdny
úradník prvým výrokom zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie
a druhým výrokom zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.

2. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, ktorou žiadal uvedené uznesenie zrušiť a
vrátiť vec súdnemu úradníkovi na nové konanie a rozhodnutie. Oprávnený v sťažnosti uviedol že: 1/
napadnuté uznesenie je v rozpore s účelom a základnými princípmi Civilného sporového poriadku, keď
zaťažuje účastníkov konania, spôsobuje neistotu a prispieva k rozmnožovaniu sporov, 2/ napadnuté
uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení
niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako zákon č.

233/2019 Z. z.) celkom jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu
paušálnych trov. Oprávnený poukázal na povinnosť súdneho exekútora zapísať exekúciu do centrálneho
registre exekúcií do siedmich dní, odkedy sa súdny exekútor dozvedel alebo mohol dozvedieť o
skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis, resp. do 30.6.2016. Centrálny register exekúcií bol zriadený
zákonomčíslo335/2014Z.z.ospotrebiteľskomrozhodcovskomkonaníaozmeneadoplneníniektorých
zákonov. Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 01.01.2015. Centrálny register exekúcií bol spustený dňa

01.01.2015. Súdny exekútor mal preto zabezpečiť zápis tejto exekúcie do Centrálneho registra exekúcií
najneskôr do 07.01.2015. Podľa oprávneného je teda potrebné vedieť, kedy si súdny exekútor splnil
povinnosť zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcií. V tomto musí bremeno tvrdenia a
dokazovania znášať súdny exekútor, nakoľko tento sa domáha plnenia od oprávneného (vyzýva ho na
zaplatenie). Podľa oprávneného nemôže byť správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora
na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v Centrálnom registri

exekúcií len zapísaná. Z napadnutého uznesenia podľa oprávneného vyplýva, že ani tunajší súd ani
konajúci exekútor netvrdí, že by predmetná exekúcia bola zapísaná v registri exekúcií podľa § 211a a §
243d ods. 3 Exekučného poriadku a podľa § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 355/2014 Z. z. o centrálnom
registri exekúcií. Vychádzajúc z tvrdenia oprávneného v podaných námietkach a tiež z toho, že ani
tunajší súd ani konajúci exekútor netvrdí (a nepreukazuje), že by exekúcia zapísaná v registri exekúcií
do 07.01.2015 bola, fakt nezapísania tejto exekúcie v zákonom požadovanej lehote nie je v tomto

konaní podľa oprávneného vôbec sporný. Prípadný samotný zápis exekúcie (neskorší) do centrálneho
registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný podľa oprávneného nieje, 3/ súd porušil rovnosť účastníkov konania, keď bolo povinnosťou súdneho exekútora (nie súdu za
súdneho exekútora) urobiť tvrdenie o včasnom zapísaní predmetnej exekúcie do centrálneho registra
exekúcií a toto i preukázať. Oprávnený namieta, že nedostal možnosť vyjadriť sa k prevereniu zápisu

exekúcie v Centrálnom registri exekúcii nahliadnutím do tohto registra, ktoré preverenie vykonal súd.
Oprávnený namieta, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo vôbec súd suploval procesnú
aktivitu súdneho exekútora. Oprávnený namieta, že podľa neho platný právny poriadok takýto postup
súdu ani neumožňuje. Súd tak podľa oprávneného porušil rovnosť účastníkov konania, keď pri pasivite
súdneho exekútora suploval jeho procesnú aktivitu, pričom nie je zrejmé, ako, kedy a prečo tunajší súd

zápis vôbec zisťoval a oprávnený nedostal vôbec možnosť k tomuto sa vyjadriť, 4/ sa súd nevysporiadal
s námietkou oprávneného o nesplnení náležitostí upovedomenia o zastavení starej exekúcie, keď z
tohto nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu starej exekúcie, aké úkony exekútor vykonal, aby
vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie, prečo nárok nebol vymožený
ani za 5 rokov plynutia rozhodnej doby, ako exekútor nárok oprávneného exekútor vymáhal a prečo
v posledných 18 mesiacoch nevymohol ani 15,- eur. Podľa oprávneného doručené upovedomenie

obsahuje len zákonné ustanovenie, podľa ktorého došlo k zastaveniu starej exekúcie a neobsahuje už
ďalšie zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ súdny exekútor neuviedol to, čo vo veci pre vymoženie
pohľadávky oprávneného urobil a pokiaľ neuviedol stručný opis skutočností, ktoré zastavenie starej
exekúcie odôvodňujú, vzniká podľa oprávneného pochybnosť o tom, či exekútor vo veci urobil všetko to,
čo urobiť mohol a mal., 5/ súd rozhodoval len o časti veci, keď nerozhodol o návrhu na podanie návrhu

na konanie pred Ústavným súdom SR a 6/ napadnuté uznesenie neobsahuje dostatočné odôvodnenie.

3. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.

4. Podľa § 9b ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, v konaní podľa tohto zákona
môže súd výnimočne vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie
skutkového stavu veci.

5. Podľa § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019, exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak
ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií.

6. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

7. Podľa § 240 CSP, sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.

8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

10. Prípustnosť sťažnosti je viazaná na formu rozhodnutia (uznesenie), na to, ktorý súd ho vydal (súd
prvej inštancie) a kto ho vydal (súdny úradník) a musí ísť o uznesenie súdneho úradníka, ktoré sa
doručuje. Sťažnosť je prípustná predovšetkým proti procesným uzneseniam, ktoré vydá súdny úradník z

poverenia sudcu alebo na základe zákonného zmocnenia. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech
bolo uznesenie vydané a sťažnostná lehota je normatívne zakotvená na 15 dní. Sťažnosť sa podáva na
súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Týmto súdom je súd prvej inštancie.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, bolo vydané vyšším

súdnym úradníkom. V preskúmavanej veci sa jedná o uznesenie, ktorým súdny úradník rozhodol
o námietkach proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Toto rozhodnutie je súdny úradník
oprávnenývydaťnazákladezákonač.233/2019Z.z(§10ods.2).Sťažnosťbolapodanávčas.Sťažnosť
bola podaná osobou oprávnenou.

12. Oprávnený v sťažnosti namietal rozpor napadnutého uznesenia s účelom a základnými princípmi
CSP, nesprávne právne posúdenie veci, porušenie rovnosti účastníkov konania, absenciu dostatočného
odôvodnenia, hlavne pri posúdení splnenia náležitostí upovedomenia o zastavení starej exekúcie,
absenciu rozhodnutia o návrhu na podanie návrhu na Ústavný súd SR.13. K rozporu napadnutého uznesenia s účelom a základnými princípmi Civilného sporového poriadku
súd uvádza, že oprávnený vo všeobecnosti namietol, že napadnuté uznesenie zaťažuje účastníkov

konania, spôsobuje neistotu a prispieva k rozmnožovaniu sporov. Tieto tvrdenia však oprávnený v
sťažnosti nerozvinul a teda súdu nie je zrejmé, v čom mali spočívať. Rozhodnutím sa vyšší súdny
úradník vysporiadal s námietkami oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Keďže
oprávnený s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka nesúhlasil, podal voči nemu sťažnosť. Nie je ale
možné konštatovať, že by samotným vydaním rozhodnutia súdny úradník akýmkoľvek spôsobom zaťažil

účastníkov konania, keďže súdny úradník neuložil žiadnemu z účastníkov novú povinnosť. Rovnako
nie je zrejmé, ako mohla byť napadnutým uznesením spôsobená neistota alebo ako mohlo dôjsť
vydaním napadnutého uznesenia k rozmnoženiu sporov. Tieto tvrdenia oprávneného tak súd považoval
za nedôvodné a v celom rozsahu absurdné.

14. K nesprávnemu posúdeniu veci súd uvádza, že ustanovenie § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019

Z. z. uvádza ako dôvod nepriznania paušálnych trov exekúcie súdnemu exekútorovi nezapísanie
starej exekúcie do Centrálneho registra exekúcii. Súdny úradník pred vydaním napadnutého uznesenia
preveril zápis exekúcie v Centrálnom registri exekúcii nahliadnutím do tohto registra. Z centrálneho
registra exekúcii súdny úradník zistil, že predmetná exekúcia bola v centrálnom registri exekúcii
riadne evidovaná, keď bola označená názvom súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie,

spisovou značkou, označením súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie, spisovou značkou
exekútorskéhospisu,dňom,mesiacomarokomudeleniapovereniaašpecifikáciouvymáhanéhonároku.
S prihliadnutím na uvedené je tak zrejmé, že v danom prípade nejde o starú exekúciu, ktorá by nebola
evidovaná v centrálnom registri exekúcii. Nejde tak o výnimku, podľa ktorej by súdny exekútor nemal
nárok na náhradu trov exekúcie. Skutočnosť, či exekúcia bola v centrálnom registri evidovaná včas,

nemá vplyv na nárok súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie. Uvedené je dané tým, že výnimku,
podľa ktorej súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie v prípade nezapísania
exekúcie do centrálneho registra, je potrebné vykladať reštriktívne a nemožno ju rozširovať aj na
prípady, kedy exekúcia síce bola zapísaná ale neskôr, ako to vtedy stanovovalo prechodné ustanovenie
Exekučného poriadku. Opačným výkladom by došlo k neprimerane rozširujúcemu výkladu právnej

normy a to až v takom rozsahu, že by šiel proti gramatickému zneniu právnej normy.

15. Súd považuje na tomto mieste za potrebné podotknúť, že oprávnený uplatňuje rozširujúci výklad
výnimky aj s poukazom na poznámku pod čiarou v zákonnom texte a znením dôvodovej správy k zákonu
o ukončení niektorých exekučných konaní. Podľa legislatívno-technických pokynov, poznámky pod

čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu. V poznámke
pod čiarou nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy,
ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Ak by aj teda poznámka pod čiarou odkazovala na povinnosť
súdneho exekútora evidovať exekúciu včas, pokiaľ tento predpoklad (včasné evidovanie exekúcie v
centrálnom registri) nie je priamo zakotvený v znení rozhodného zákonného ustanovenia, súd naň

nemôže prihliadať. Rovnako dôvodová správa nie je normatívne záväzná. Hoci poskytuje určitý náhľad
do myslenia zákonodarcu v čase prijatia právneho predpisu, nie je možné prihliadať na jej znenie, ak
je toto v rozpore so zákonným textom.

16. Povinnosť včasnej evidencie exekúcie v centrálnom registri exekúcii pre nárok na náhradu

paušálnych trov exekúcie v zákone č. 233/2019 Z. z. nie je zakotvená. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu,
tak ako to tvrdí oprávnený, podmieniť nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie včasnou evidenciou
exekúcie v centrálnom registri exekúcii, uviedol by to zákonodarca náležitým spôsobom. Možno tak
ustáliť, že podľa súčasného znenia § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. má súdny exekútor
nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie aj v prípadoch, ak exekúcia bola evidované, hoci aj nebola

evidovaná riadne a včas.

17. Ak oprávnený spochybňuje včasnosť zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcii, o ktorej
zápise súdny exekútor (ako aj súd z vlastnej iniciatívy) má nepochybný dôkaz v podobe Indikatívnej
informácie z centrálneho registra exekúcii, bolo povinnosťou oprávneného produkovať také listinné

dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia dôveryhodne podložili. Iba samotné tvrdenie o tom, že stará exekúcia
nebola do centrálneho registra exekúcii zapísaná včas, nie je dostatočným prostriedkom procesnej
obrany oprávneného, aby zvrátilo dôkaznú aktivitu súdneho exekútora o uskutočnení zápisu starej
exekúcie do centrálneho registra exekúcii.18. Oprávnený sám nevie, kedy bola predmetné exekúcia v centrálnom registri evidovaná. Svojim
konaním oprávnený hľadá možnosť ako sa vyhnúť povinnosti nahradiť paušálne trovy exekúcie, pričom

túto možnosť oprávnený vzhliadol práve v oblasti, kde samotný exekútor trpí dôkaznou núdzou. Táto
je daná skutočnosťou, že žiaden predpis nestanovoval súdnemu exekútorovi (a ani inému subjektu)
povinnosť sledovať a zaznamenávať konkrétny okamih zaevidovania exekúcie v centrálnom registri
exekúcii. Súdny exekútor, ktorý si (s najväčšou pravdepodobnosťou) splnil svoju povinnosť včasnej
evidencie, túto skutočnosť nemá v súčasnosti ako preukázať. Využitie tejto dôkaznej núdze oprávneným

pomocou strohého tvrdenia o neskorom zápise exekúcie v centrálnom registri exekúcii nie je možné
považovať za dostatočné.

19. Na rámec vyššie uvedeného súd dodáva, že Slovenská komora exekútorov, ktorá vedie centrálny
register exekúcii, na dopyt súdu ohľadne záznamov o dátume evidencie jednotlivých skutočnosti do
centrálneho registra exekúcii uviedla, že nemá vedomosť o dátume jednotlivých zápisov. Táto povinnosť

jej zo zákona nevyplýva (a ani v minulosti nevyplývala).

20.Kporušeniurovnostiúčastníkovkonaniasúduvádza,žesúdnyexekútorpredložilspolusnámietkami
oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie aj Indikatívnu informáciu z Centrálneho
registra exekúcii, z obsahu ktorej vyplývalo, že súdny exekútor vykonal zápis predmetnej exekúcie

do centrálneho registra exekúcii. Ako vyplýva zo znenia § 9b ods. 4 Exekučného poriadku v znení
činnom do 31.03.2017, súd má možnosť výnimočne vykonať aj také dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli,
ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci. Hoci súdny exekútor k námietkam
predložil výpis z centrálneho registra exekúcii, vzhľadom k tomu, že súd má do tohto registra bezplatný
prístup, považoval, aj v záujme ochrany právneho postavenia oprávneného, za prospešné preveriť,

či bola stará exekúcia skutočne v centrálnom registri exekúcii zapísaná tak, ako to deklaroval súdny
exekútor. Uvedeným postupom nebola nijako suplovaná aktivita súdneho exekútora, súd iba dôsledne
dbal na ochranu práv všetkých účastníkov exekúcie (predovšetkým oprávneného). Rovnosť účastníkov
tak nebola porušená.

21. K absencii dostatočného odôvodnenia súd uvádza, že vo vzťahu k vytýkanej námietke
nedostatočnosti odôvodnenia napádaného uznesenia súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom náleze z 22.10.2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014 uviedol, že: „Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú
upravené náležitosti odôvodnenia.“ Po preskúmaní súdneho spisu je súd toho názoru, že súdny úradník
sa s uvádzanými námietkami oprávneného vysporiadal dostatočne, kedy v napádanom uznesení
reagoval na relevantné skutočnosti týkajúce sa zákona č. 233/2019 Z. z, zohľadniac pritom skutkové

a právne osobitosti konkrétneho prípadu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v námietkach oprávneného
proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie možno napádať iba nezákonnosť postupu súdneho
exekútora v zmysle jednotlivých ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z., s ktorými sa súdny úradník
riadne zaoberal a svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil, v tejto časti sa súdu javí uznesenie ako
dostatočne zdôvodnené. Naviac je súd názoru, že otázka dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutí nie je

nijako explicitne a záväzne určená, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj odlišná dĺžka a podrobnosť súdnych
rozhodnutí naprieč súdmi v republike. Ak teda súdny úradník dokázal do stručného odôvodnenia
zhrnúť podstatu a zmysel rozhodnutia, súdu sa takýto postup nejaví nesprávny, či upierajúci právo na
spravodlivý proces.

22. Pokiaľ oprávnený vytýkal napádanému uzneseniu, že sa v ňom súdny úradník nevysporiadal s
obsahovými nedostatkami upovedomenia o zastavení starej exekúcie, toto tvrdenie je podľa názoru
súdu nepravdivé, keďže z odseku 18 uznesenia vyplýva, že súdny úradník sa v odôvodnení vysporiadal
aj s predmetnými bodmi námietok. Z tohto dôvodu, keďže súd považuje odôvodnenie napádaného
uznesenia vo vzťahu k obsahovým nedostatkom upovedomenia o zastavení starej exekúcie za

dostatočné, nebude sa mu na tomto mieste opätovne venovať.

23. K absencii rozhodnutia o návrhu na podanie návrhu na Ústavný súd SR súd uvádza, že oprávnený
spolu s námietkami proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie podal aj návrh na prerušeniekonania do rozhodnutia Ústavného súdu SR. Zároveň oprávnený podal podnet, aby súd podal návrh
na začatie konania o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s článkom 1, 12, 20, 46 Ústavy SR a
článkom63ZmluvyofungovaníEurópskejúnie.Súdnyúradníkvnapadnutomuznesenídospelkzáveru,

že zákon č. 233/2019 Z. z. nie je rozporný s Ústavou SR a inými právnymi predpismi vyššej právnej
sily. Vzhľadom na uvedené, súd neinicioval konanie začatie konania o súlade ustanovení zákona č.
233/2019Z.z.spredpismivyššejprávnejsily.Otomtopodneteoprávnenéhonebolopotrebnérozhodnúť
samostatným uznesením (výrokom uznesenia), nakoľko strana/účastník konania sa nemôže domáhať
toho, aby súd takéto konanie inicioval. Iniciovanie takéhoto návrhu je na uvážení súdu, pričom v prípade,

ak začatie takéhoto konania súd neiniciuje, nevydá o tom súdne rozhodnutie. S dôvodmi, prečo tak
súd rozhodol je však potrebné vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom
uznesení sa s týmto súdny úradník vysporiadal a súd toto považoval za správne a dostatočné.

24. V napadnutom uznesení súdny úradník správne poukázal na skutočnosť, že súdny systém
Slovenskej republiky sa delí na všeobecné súdnictvo a ústavné súdnictvo. V rámci tohto je teda zrejmé,

že Okresnému súdu Považská Bystrica ako všeobecnému súdu neprináleží posudzovať súladnosť
zákona s Ústavou SR a inými predpismi vyššej právnej sily. Preto sa súd nemohol ani vysporadúvať
s jednotlivými tvrdeniami oprávneného, ktorými túto nesúladnosť namietal. Súd preto len v stručnosti
udáva,ženevidínesúladzákonač.233/2019Z.z.sÚstavouSR, keďtentoniejerozpornýsozákladnými
princípmi právneho štátu, nemá vlastnosti pravej retroaktivity (upravuje vzťahy len do budúcnosti),

nedochádza k porušeniu majetkových práv oprávneného (pohľadávka nezaniká) a nie je porušená
zásada zákonného sudcu (ktorý vec prejadnáva len do zákonného skončenia veci).

25. Na základe uvedených skutočností, ako aj s prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia, mal súd
za to, že súdny úradník rozhodol o zamietnutí námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie

a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zákonne správne a spravodlivo, pričom súd sťažnosť
oprávneného voči napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.