Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 23, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/56/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118205999
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118205999.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne K. G., bytom L. XX, zastúpenej
JUDr.DarinouKučerovou,advokátkousosídlomŽelezničná90/12,PovažskáBystrica,protižalovanému
B. E., bytom E. XX, zastúpenému V4 JURISTIC group, s. r. o., so sídlom Furdekova 16, Bratislava,
IČO 50192205, o zaplatenie 6.742,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 18C/31/2018- 139 zo dňa 21. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. mení tak, že žaloba
žalobkyne o zaplatenie 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12

eur od 31.12.2018 do zaplatenia s a z a m i e t a .

II. Odvolací súd odvolanie žalovaného do výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie čo do sumy 300 eur
s príslušenstvom o d m i e t a .

III. Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu2.872,12eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy2.872,12eurod31.12.2018

do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 657, § 451 ods. 1, § 454, § 564, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 3, § 255 ods. 2 CSP.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia
sumy vo výške 6.742,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.742,12

eur od 01.03.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že je svokrou
žalovaného, s ktorým žila v spoločnej domácnosti. Žalovaný podnikal, v podnikaní sa mu nedarilo
a počas ich spolužitia ju žiadal o rôzne pôžičky. K žiadosti vždy došlo ústne, finančné prostriedky
mu podľa jeho požiadaviek zapožičala s tým, že peniaze jej vráti, keď ho o to požiada. Takto mu
požičala dňa 25.02.2015 sumu 2.200 eur, dňa 02.03.2015 sumu 700 eur, dňa 05.08.2015 sumu 300
eur, dňa 20.09.2016 sumu 700 eur, dňa 22.05.2017 sumu 500 eur, dňa 05.06.2017 sumu 170 eur a
dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur; spolu teda sumu 6.742,12 eur. Žalovaného vyzvala listom zo dňa

22.02.2018 na vrátenie danej sumy, pričom žalovaný na to nijak nereagoval. Poznamenala, že po vážnej
dopravnej nehode v rámci náhrady škody získala finančné prostriedky, ktoré mala uložené v Poštovej
banke a tieto postupne vyberala a poskytovala žalovanému. V rámci svojej výpovede žalobkyňa uviedla,
že v 01/2016 žalovanému na opravu vozidla zn. Volvo požičala sumu 2.200 eur. Pýtal si to za účelomopravy prevodovky. Následne si ešte od nej pýtal aj 700 eur na výmenu oleja. Tieto peniaze mu požičala.
Potom mal zákazku v Pezinku, kde ako brigádnici mu chodili pomáhať susedia. Občas ich aj vyplatil.
Po čase už však s ním prestali na zákazku chodiť. Vždy, keď ho títo susedia videli prísť domov, chodili

za ním. Pýtala sa matky týchto chlapcov, čo od žalovaného stále chcú. Povedala, že žalovaný im dlží
peniaze za prácu v Pezinku, pričom uviedla, že sa jedná o sumu 700 eur. So žalovaným sa o tomto
rozprávala a dohovárala mu, na čo jej on povedal, že to je jeho vec. Potom poprosila svoju matku,
aby sumu 700 eur odovzdala chlapcom v kostole, keďže chodili miništrovať. Žalovaný mal zákazku v
Novej Dubnici a keď ju už mal dokončovať, prišiel s tým, že je potrebné dokúpiť ešte nejaké madlá

v sume 500 eur, aby mu tieto požičala. Sľúbil, že peniaze vráti, keď mu bude vyplatená zákazka. To
bolo v máji. V júni mu poštou prišli hasiace prístroje za sumu 170 eur. Aj tieto peniaze si prišiel od nej
požičať. Ako dôkaz o tom, že mu má byť zaplatená suma za vykonanú prácu, jej nechal faktúru, pričom
z týchto peňazí jej chcel tieto pôžičky vrátiť. Potom prišla na neho exekúcia vo výške 2.172,12 eur,
ktorú zaplatila a peniaze poslala exekútorovi, pričom na poštovú poukážku napísala meno žalovaného
ako odosielateľa. Peniaze za mzdu chlapcom vyplácala z vlastnej vôle. Žalovanému povedala, že to

zaplatí a on sa nebránil. Dodala, že dátumy pôžičiek si značila do slovníčka, ktorý potom založila a
už ho nenašla. Preto uvádzala len približné dátumy. Pokiaľ v žalobe uvádzala, že pôžičku na opravu
vozidla poskytla žalovanému v roku 2015 a na pojednávaní tvrdila, že to bolo v roku 2016, možno sa
pomýlila, ale v sume sa určite nepomýlila. Žalovaného žiadala, aby jej pôžičky vrátil, keď je ukázal
faktúru, ale on jej povedal, že peniaze ešte vyplatené nemá. Pôžičky nijak nespochybňoval, len stále

tvrdil, že ho ešte nevyplatili. Pri poskytovaní pôžičiek bola vždy prítomná jej dcéra a pri posledných dvoch
pôžičkách jej osobná asistentka. Jej matka bola prítomná, keď dávala do obálky 700 eur pre chlapcov
za mzdu. Nevedela presne uviesť, či požičaná suma 300 eur bola na opravu vozidla, alebo na záhradné
jazierko. Žalovaný jej povedal, že pôžičky jej vráti, keď bude mať peniaze. Prvé pôžičky nechala na
žalovanom, vráti jej ich, keď bude mať peniaze. Tie posledné pôžičky, keď jej priniesol faktúru, povedal,

že vráti, keď dostane vyplatené peniaze. Vzhľadom na rozpor tvrdení v žalobe a vo výpovedi žalobkyne,
upresnila, že pri pôžičkách na opravu vozidla jej žalovaný povedal, že jej ich vráti, keď predá vozidlo.
Pri tých ostatných pôžičkách, keď mu zaplatia zákazky. Aj vrátenie pôžičky za mzdu mali dojednané tak,
že jej žalovaný peniaze vráti, keď bude mať. Peniaze vyplatila pre dobré susedské vzťahy. Žalovaný
jej nepovedal, aby ich nevyplácala. Povedal, že keď zaplatí, zaplatí, ale peniaze jej vráti. V prípade

exekúcie sa bála, že prídu o pozemok. Sama z vlastnej iniciatívy dala peniaze dcére, ona to všetko
vytelefonovala a uhradila. Žalovaný ju žiadal o vyplatenie exekúcie. Vzhľadom na rozpor v tvrdeniach
žalobkyne, upresnila, že žalovaný spočiatku hovoril, že si exekúciu vyplatí sám, ale že teraz nemá
peniaze. Nakoniec žalovaný sám povedal, že keď má peniaze, nech požičia a on jej to potom vráti, keď
budemaťpeniaze.Sumu300eurmupožičiavalanazáhradníčku.Vzhľadomnarozportvrdenívžalobea

vo svojej výpovedi upresnila, že nevie, na aký účel mu požičiavala 300 eur. Žalovaný s podanou žalobou
nesúhlasil a túto žiadal v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že tvrdenia žalobkyne sú nepravdivé a
nikdy od nej neprijal žiadnu pôžičku a nemá voči nej žiadne dlhy. Exekúciu si vyplatil sám zo svojich
vlastných finančných prostriedkov. Svoje podnikanie financoval z vlastných prostriedkov nadobudnutých
podnikaním. Motorové vozidlo síce mal v oprave asi 2 dni, ale povedali mu, že oprava by bola drahšia

ako hodnota vozidla, a preto mu vystavili aj likvidačný list. Vozidlo predal za zostatkovú hodnotu 1.500
eur ako nepojazdné na náhradné diely. Hasiace prístroje si preberal osobne od dodávateľa na Shell
pumpe. Sumu za ne uhradil z peňazí, ktoré mu poslalo OSBD. Madlá stáli 235 eur a vyrábala ich firma
Bartex. Brigádnici dostali všetko, čo mali dostať. Vyplatil im všetko, na čo mali nárok a nesúhlasil by,
aby im niekto niečo iné dával. Ku koncu im už nič nedlžil. K decembru vyrovnal celý dlh. Splácal im ho

po 50 eur mesačne. Ohľadom peňazí brigádnikom sa so žalovanou ani so svojou bývalou manželkou
nerozprával a nemal vedomosť o tom, že peniaze im boli žalobkyňou vyplatené. V období rokov 2015 -
2017 mal dobré finančné možnosti. V tom čase mal exekúcie, asi 2. Jednalo sa o sociálnu a zdravotnú
poisťovňu. Nevedel, že žalobkyňa vypláca exekúciu, túto si vyplatil sám poštovou poukážkou. Všetky
exekúcie si vyplatil sám. Záhradné jazierko vykopal so synom. Stálo 700 eur a zaplatil ho on. Mestský

bytový podnik v Novej Dubnici mu odmenu za vykonanú prácu vyplácal len na účet. Materiál nakupoval
niekedy bezhotovostne, niekedy prostredníctvom hotovosti.

3. Súd vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav. Výzvou zo dňa 22.02.2018 vyzvala žalobkyňa
žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 2.200 eur zo dňa 25.02.2015, vo výške 700 eur zo dňa

02.03.2015, vo výške 300 eur zo dňa 05.08.2015 (účel: oprava motorového vozidla VOLVO), vo výške
700 eur (účel: mzda brigádnikom), vo výške 500 eur zo dňa 22.05.2017 (účel: zaplatenie madiel k
zákazke NDCA), vo výške 170 eur (účel: hasiace prístroje NDCA), vo výške 2.172,12 eur zo dňa
30.06.2017 (účel: exekúcia R. N.), t. j. celkom suma 6.742,12 eur, a to do 3 pracovných dní od prevzatiavýzvy. Z čestného prehlásenia H. I. zo dňa 22.02.2018 vyplýva, že dňa 05.06.2017 bola svedkom
pri preberaní finančných prostriedkov v sume 170 eur žalovaným od žalobkyne za účelom dobierky
- hasiace prístroje. Žalovaný dal prísľub vrátenia. Z čestného prehlásenia A. K. zo dňa 22.02.2018

vyplýva, že bola svedkom pri zapožičaní a preberaní finančných prostriedkov dňa 20.09.2016 v sume
700 eur, ktoré žalovaný žiadal od žalobkyne na vyplatenie dlžnej mzdy brigádnikom a dňa 22.05.2017
pri zapožičaní a preberaní sumy 500 eur za účelom zaplatenia materiálu - madlá na zákazke na Novej
Dubnici žalovaným od žalobkyne. Žalovaný prisľúbil peniaze vrátiť. Z čestného prehlásenia A. K. zo dňa
10.09.2019 vyplýva, že z rozhovoru so žalobkyňou zistila, že žalovaný nevyplatil brigádnikom mzdu, a

preto sa častejšie dopytovali na žalovaného. Raz ju žalobkyňa poprosila, aby odovzdala obálku, v ktorej
bolo 700 eur chlapcom po pohrebe. Odovzdala ju K. s tým, aby si to prepočítali. O pár dní neskôr pri
náhodnom stretnutí sa ich pýtala, či to bolo v poriadku, na čo jej oni odpovedali, že bolo. Z čestného
prehlásenia Mgr. N. E. vyplýva, že bola svedkom pri zapožičaní finančných prostriedkov žalobkyňou
žalovanému v sume 2.200 eur dňa 25.02.2015, v sume 700 eur dňa 02.03.2015 a dňa 05.08.2015 vo
výške 300 eur za účelom opravy motorového vozidla VOLVO. Žalovaný si tiež požičal dňa 30.06.2017

sumu 2.172,12 eur, ktoré slúžili ako úhrada exekúcie. Všetky peniaze si požičal s prísľubom vrátenia.
Z výpisu z účtu žalobkyne vyplýva, že dňa 16.01.2015 obdržala platbu vo výške 9.792 eur, pričom dňa
21.01.2015 ju poukázala ako úhradu na iný účet. Počiatočný stav na účte ku dňu 01.01.2015 bol vo
výške 1.327,73 a konečný stav ku dňu 31.01.2015 bol vo výške 1.386,21 eur. Dňa 15.02.2016 došlo
z účtu žalobkyne k výberu sumy 40.000 eur. Poštovou poukážkou zo dňa 30.06.2017 bola poukázaná

súdnemu exekútorovi suma 2.169,12 eur. Odosielateľom bol žalovaný. Faktúrou č. 1020170001 zo dňa
21.07.2017, splatnou dňa 04.08.2017, vyfakturoval žalovaný sumu 8.583,73 eur za vykonané práce.
Z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že dňa 25.02.2015 bol na účte účtovný zostatok vo výške - 1,19
eur. Ku dňu 10.03.2015 bol účtovný zostatok vo výške 448,81 eur, pričom od 25.02.2015 do 10.03.2015
nie je evidovaný na účte žiadny finančný pohyb. Ku dňu 08.08.2015 bol na účte žalovaného účtovný

zostatok200,67eur,pričomdňa06.08.2015došlokvýberusumy300eur.Kudňu20.09.2016bolnaúčte
žalovaného účtovný zostatok vo výške 390,62 eur. Ku dňu 22.05.2017 bol na účte žalovaného účtovný
zostatok vo výške 2.083,08 eur. Ku dňu 08.07.2017 bol účtovný zostatok vo výške 903,48 eur. Ku dňu
26.07.2017 bol účtovný zostatok na účte vo výške 1.955,20 eur, ku dňu 01.08.2017 to bolo 710,20 eur. Z
čestného prehlásenia I. E. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že v roku 2017 spolupracoval so žalovaným na

zákazke pre Bytový podnik v Novej Dubnici. Zákazku aj dozoroval a s objednávateľom riešil vyplácanie
zálohových platieb. Pred začatím práv vyplatil objednávateľ žalovanému 50 % hodnoty objednávky a
po začatí prác mu bolo vyplatených ďalších 20 %. Zálohy predstavovali sumu 18.700 eur. Žalovaný tak
nebol nútený kupovať materiál na zákazku v Novej Dubnici z požičaných peňazí. Faktúrou č. 122015
vyfakturoval žalovaný N. X. sumu 150 eur ako kúpnu cenu za vozidlo VOLVO. Z technického preukazu

vozidla VOLVO vyplynulo, že k zmene držiteľa vozidla zo žalovaného na N. X. došlo dňa 06.11.2015. Zo
zákazkového listu č. 292/2015 vyplýva, že vozidlo VOLVO bolo do servisu dotiahnuté ako nepojazdné.
Predpokladaná výška opravy bola stanovená na sumu 5.600 eur. Vozidlo bolo prijaté dňa 06.11.2015
a odovzdané dňa 12.11.2015.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba podaná žalobkyňou je čiastočne
dôvodná. Žalobkyňa svoj nárok uplatnený žalobou odvodzuje od zmluvy o pôžičke. V zmysle vyššie
uvedeného zákonného ustanovenia zmluvou o pôžičke jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane
(dlžníkovi) veci určené podľa druhu, ktoré sa dlžník zaväzuje po čase vrátiť. Charakteristickým znakom
zmluvy o pôžičke je, že má reálnu povahu. Na vznik záväzkového vzťahu teda nestačí len uzavretie

zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdila, že
so žalovaným uzavrela hneď niekoľko zmlúv o pôžičke, teda, že tomuto viackrát požičala peniaze.
Konkrétne sa malo jednať o nasledovné pôžičky: dňa 25.02.2015 suma 2.200 eur, dňa 02.03.2015
suma 700 eur, dňa 05.08.2015 suma 300 eur, dňa 20.09.2016 suma 700 eur, dňa 22.05.2017 suma
500 eur, dňa 05.06.2017 suma 170 eur a dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur. Vzhľadom k tomu, že

žalovaný rozporoval tvrdenia žalobkyne a bránil sa tým, že uvedené pôžičky mu neboli poskytnuté,
zaoberal sa súd na prvom mieste otázkou vzniku záväzkového vzťahu, t. j. či došlo nie len k uzavretiu
zmluvy o pôžičke hoci aj len ústne, ale aj k reálnemu odovzdaniu peňazí. Prvou tvrdenou pôžičkou
mala byť pôžička vo výške 2.200 eur zo dňa 25.02.2015. Z čestného prehlásenia N. E. síce vyplýva,
že bola svedkom zapožičania tejto sumy žalobkyňou

žalovanému, avšak v rámci svojej výpovede na pojednávaní sa o tejto sume vôbec nezmienila. Na
výslovnú otázku súdu, aby uviedla, pri odovzdávaní ktorých pôžičiek bola osobne prítomná, označila
len pôžičku vo výške 300 eur a vyplatenie exekúcie. Súd preto čestné prehlásenie tejto svedkyne
vyhodnotil ako nedôveryhodné. Súd neuveril svedkyni, že pri písaní čestného prehlásenia sa sústredilana najdôležitejšie položky, ktoré si už s odstupom času nepamätá, nakoľko aj čestné prehlásenie bolo
spísané so značným časovým odstupom od momentu možného poskytnutia peňazí - 3 roky, čo je časový
úsek,pouplynutíktoréhoniejeobjektívnemožnépamätaťsirôzneudalostipresnenadeň.Totojemožné

len za predpokladu, že by si o takejto udalosti svedkyňa viedla písomný záznam, čo však netvrdila.
Písomný záznam si viedla podľa svojich vyjadrení žalobkyňa, preto možno bez pochybností dospieť k
záveru, že predmetné čestné prehlásenie svedkyňa koncipovala v spolupráci so žalobkyňou. Aj z tohto
dôvodu súd na čestné prehlásenie N. E. neprihliadol. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že
žalobkyňa pri preukazovaní poskytnutia tejto pôžičky neuniesla dôkazné bremeno a súdu dôveryhodne

nepreukázala, že k reálnemu odovzdaniu sumy 2.200 eur skutočne došlo. K preukázaniu poskytnutia
predmetnej pôžičky neprispel podporne ani účel pôžičky - oprava vozidla, nakoľko v konaní nebolo
preukázané, že by v čase možného poskytnutia pôžičky bolo vozidlo opravované (podľa zákazkového
listu č. 292/2015 bolo vozidlo servisované až v 11/2015, čo je približne 9 mesiacov od prípadného
poskytnutia tvrdenej pôžičky). Je potrebné zdôrazniť, že účel pôžičky ako taký nie je určujúcim znakom
poskytnutia pôžičky. Na preukázanie poskytnutia pôžičky môže slúžiť len nepriamo. Ďalšou pôžičkou

mala byť suma 700 eur zo dňa 02.03.2015. O existencii tejto pôžičky sa vo svojom čestnom prehlásení
vyjadrila N. E., keď uviedla, že bola svedkom zapožičania týchto peňazí, pričom podobne ako pri
predchádzajúcej pôžičke vo svojej výpovedi uviedla, že bola svedkom odovzdania peňazí len v sume
300 eur a vyplatenia exekúcie. Súd z tohto dôvodu ako aj z dôvodu vyššie uvedeného pri pôžičke vo
výške 2.200 eur vyhodnotil čestné prehlásenie ako nedôveryhodné a na toto neprihliadol. Pokiaľ sa

svedkyňa E. k tejto pôžičke vyjadrovala aj vo svojej výpovedi, súd jej výpoveď v tomto smere vyhodnotil
ako nejednoznačnú, keď uviedla, že o pôžičke vo výške 700 eur vedela, avšak z ďalšieho kontextu
jej výpovede vyplynulo, že nebola osobne prítomná pri odovzdávaní tejto pôžičky žalovanému, čo
znamená, že o nej mala len sprostredkované informácie. Táto skutočnosť výrazne oslabuje dôkaznú silu
jej výpovede, a preto súd ustálil, že ani v tomto prípade žalobkyňa dostatočne nepreukázala poskytnutie

týchto peňazí žalovanému. Podľa svojich tvrdení žalobkyňa mala požičať žalovanému aj sumu 300 eur
dňa 05.08.2015. K poskytnutiu tejto pôžičky sa vyjadrila vo svojej výpovedi opäť svedkyňa E., ktorá
uviedla, že bola prítomná pri odovzdávaní sumy 300 eur žalobkyňou žalovanému na realizáciu záhrady.
V tomto prípade súd nemal dôvod spochybňovať výpoveď svedkyne, nakoľko žalovaný nerozporoval,
že v tom čase sa vykonávali záhradné úpravy. Namietal len, že tieto uhrádzal sám. O tomto svojom

tvrdení však súdu nepredložil žiaden dôkaz. Aj keď z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že v čase možnej
pôžičky disponoval na účte určitým obnosom peňazí, z ktorého vybral sumu 300 eur, nebola to suma
postačujúca na úhradu záhradných úprav, nakoľko ako sám žalovaný tvrdil, záhradné úpravy stáli 700
eur. Finančnými prostriedkami v takejto výške žalovaný v rozhodnom čase nedisponoval. Aj s poukazom
na tieto podporné skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobkyňa žalovanému pôžičku vo výške 300

eur naozaj poskytla. Čo sa týka pôžičky vo výške 500 eur zo dňa 22.05.2017, jej poskytnutie žalobkyňa
preukazuje čestným prehlásením A. K.. Toto čestné prehlásenie, podobne ako aj čestné prehlásenie
N. E., nepovažoval súd za dôveryhodné. Predmetné čestné prehlásenie vzbudzuje pochybnosti už len
tým, že je v ňom uvedený presný dátum poskytnutia pôžičky, pričom čestné prehlásenie bolo spísané
s odstupom takmer jedného roka od možného poskytnutia pôžičky. Súd zastáva rovnaký názor, ako v

prípade čestného prehlásenia N. E., že nie je objektívne možné, aby si človek bežné udalosti pamätal
aj s odstupom času presne na deň, obzvlášť, keď navyše ide o osobu vyššieho veku. Presný dátum
je možné pamätať si za predpokladu, že by si A. K. viedla písomný záznam o tejto udalosti. Ako súd
už vyššie uviedol, písomný záznam si podľa svojich tvrdení viedla žalobkyňa, a preto možno s istotou
tvrdiť, že aj toto čestné prehlásenie bolo pripravované a spisované v spolupráci so žalobkyňou, čím sa

podstatneznižujedôkaznásilatejtolistiny.Spoukazomnauvedenémožnokonštatovať,žeanivprípade
tejto pôžičky žalobkyňa dôveryhodne nepreukázala jej reálne odovzdanie žalovanému. V prospech
žalovaného podporne svedčí aj fakt, že v čase, keď malo dôjsť k žalobkyňou tvrdenej pôžičke, žalovaný
na účte disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov na to, aby pokryl svoje potreby tak,
ako to tvrdil v rámci svojej obrany. V neposlednom rade si žalobkyňa uplatnila i nárok na vrátenie pôžičky

vo výške 170 eur. K poskytnutiu tejto pôžičky sa vo svojom čestnom prehlásení vyjadrila svedkyňa H. I.,
keď uviedla, že bola svedkom pri preberaní pôžičky žalovaným od žalobkyne vo výške 170 eur. V rámci
svojej svedeckej výpovede však uviedla, že dvakrát podávala žalobkyni peňaženku, z ktorej vybrala a
dala žalovanému peňažné prostriedky. Koľko to bolo a na aký účel v tom čase nevedela, dozvedela
sa to s odstupom času sprostredkovane od žalobkyne. Súd teda jej čestné prehlásenie vyhodnotil ako

nedôveryhodné, keď navyše svedkyňa sama uviedla, že toto nepísala a pravdepodobne ho pripravovala
žalobkyňa. Za stavu, keď svedkyňa síce bola svedkom odovzdania peňazí žalobkyňou žalovanému,
avšak nevidela, o akú sumu sa jednalo, nemožno mať na isto, že sa jednalo o pôžičku uplatňovanú
žalobkyňou v tomto konaní vo výške 170 eur. Preto aj v tomto prípade nemožno uzavrieť inak ako, žežalobkyňa ani v prípade tejto pôžičky neuniesla dôkazné bremeno a súdu dôveryhodným spôsobom
nepreukázala odovzdanie peňazí žalovanému vo výške 170 eur. Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti
možno konštatovať, že žalobkyňa zo žalobou uplatnených súm preukázala len poskytnutie pôžičky vo

výške 300 eur dňa 05.08.2015. V tejto súvislosti súd skúmal, či uvedená pôžička je splatná. Dospel
však k záveru, že táto pôžička splatná nie je. Hoci žalobkyňa ohľadne splatnosti pôžičiek počas konania
menila svoje tvrdenia, je možné ustáliť aj s poukazom na výpoveď svedkyne E. a I., že splatnosť pôžičiek
bola ponechaná na vôli dlžníka, t. j. žalovaného, keď podľa ich poznatkov mal žalovaný pôžičky splniť,
keď bude mať peniaze. Za takéhoto stavu potom bolo potrebné postupovať v zmysle § 564 Občianskeho

zákonníka a obrátiť sa na súd s návrhom na určenie splatnosti pohľadávky (pôžičky). Veriteľ totiž môže s
úspechom uplatniť nárok na zaplatenie pohľadávky na súde len v prípade, že táto je už splatná. Rovnaký
záver by platil aj pre ostatné pôžičky, pokiaľ by bolo preukázané ich poskytnutie žalovanému.

5. Pokiaľ ide o sumu vo výške 700 eur zo dňa 20.09.2016, ktorú mala žalobkyňa žalovanému požičať na
vyplatenie mzdy brigádnikom a o sumu 2.172,12 eur zo dňa 30.06.2017, ktorú mala žalobkyňa poskytnúť

žalovanému na vyplatenie exekúcie, dospel súd k záveru, že v týchto prípadoch nedošlo k uzavretiu
zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je dvojstranný právny úkon, t. z. ide o dohodu medzi veriteľom a
dlžníkom o poskytnutí veci a o jej vrátení po uplynutí určitého času. V súdenej veci však k takejto dohode
medzi stranami ohľadne požičania uvedených súm nedošlo. Žalobkyňa sama uviedla, že v prípade sumy
700 eur túto vyplatila brigádnikom pre dobré susedské vzťahy a aj svedkyňa E. uviedla, že žalovaný

žalobkyňu sám o požičanie týchto peňazí nežiadal, hoci pred ňou vyjadril želanie o požičanie peňazí.
Rovnako to bolo aj v prípade sumy 2.172,12 eur na vyplatenie exekúcie. Aj v tomto prípade sama
žalobkyňa doznala, že exekúciu vyplatila z vlastnej iniciatívy, pretože sa bála, že prídu o pozemok, ktorý
bol zaťažený exekučným záložným právom. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal súd za to,
že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo právo

požadovaťodžalovanéhoto,očosažalovanýplnenímžalobkyneobohatil.Totoprávožalobkynevyplýva
z ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka. Základnými predpokladmi aplikácie tohto ustanovenia
sú: 1) existencia právnej povinnosti na konkrétne plnenie na strane toho, za koho bolo plnené a b)
splnenie tejto povinnosti subjektom, ktorý nemal právnu povinnosť plniť. Nevyhnutným predpokladom
vznikubezdôvodnéhoobohateniapodľatohtoustanoveniaje,žetomu,ktoplnilzadlžníkajehoveriteľovi,

aj tomu, komu sa plnilo, bolo zrejmé, že bolo plnené za iného. V danom prípade možno konštatovať,
že boli splnené všetky zákonom predpísané predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia plnením za
iného. Čo sa týka sumy 700 eur, existovala povinnosť žalovaného na vyplatenie mzdy brigádnikom,
pričom žalobkyňa nemala povinnosť toto plnenie poskytnúť. Hoci sa žalovaný v konaní bránil tým, že
brigádnikom nič nedlžil, súd tejto jeho obrane neuveril, nakoľko z výpovedí samotných brigádnikov,

svedkov K. J. a I. J., jednoznačne vyplynulo, že žalovaný im za vykonanú prácu mzdu dlžil. Navyše
žalovaný aj v súvislosti s výplatou tejto mzdy menil počas konania tvrdenia, keď najprv tvrdil, že im nič
nedlžilaneskôr,žeimdlhsplácalpo50eurmesačne.Zvýpovedísvedkovvšaksplácaniemzdyzostrany
žalovaného v splátkach preukázané nebolo. Súd vyhodnotil výpovede týchto svedkov ako dôveryhodné;
nemal dôvod ich spochybňovať, a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že vo vzťahu k stranám sporu

nie sú v žiadnom príbuzenskom vzťahu a nemajú žiadny záujem na výsledku sporu. Takisto žalobkyni
ale aj brigádnikom bolo zrejmé, že žalobkyňa plní za žalovaného, keď im bolo jednoznačne povedané
pri odovzdávaní obálky s peniazmi, že to majú od žalovaného. Táto skutočnosť vyplynula tiež z
výpovedí uvedených svedkov. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia nie je rozhodujúce, či plnenie bolo
poskytnuté so súhlasom dlžníka, ale nesmie ísť o situáciu, že bolo plnené proti jeho vôli. Žalovaný síce

tvrdil, že o dlhu na mzdách sa nerozprával ani so svojou manželkou, ani so žalobkyňou, avšak súd tieto
jeho tvrdenia vyhodnotil ako účelové. Z výpovedí ako svedkyne E., tak aj samotnej žalobkyne vyplynulo,
že sa s ním o tom rozprávali, pričom pred svedkyňou E. sám vyslovil želanie, keby mu žalobkyňa na tento
účelpožičalapeniaze.Zuvedenéhotedajednoznačnevyplýva,žežalovanývýslovnenenamietalplnenie
žalobkyne brigádnikom, a preto možno ustáliť, že k plneniu žalobkyne v prospech brigádnikov nedošlo

síce s výslovným súhlasom žalovaného, ale nedošlo k nemu ani proti jeho vôli. S poukazom na uvedené
súd zastával názor, že žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodné obohatenia za plnenie mzdy
brigádnikom vo výške 700 eur. Pokiaľ žalovaný namietal aj výšku plnenia, o tejto súd nemal pochybnosti,
nakoľko sami brigádnici v konaní s odstupom času približne uviedli sumu, ktorú im žalovaný dlžil, keď
uviedli, že to mohlo byť 300 - 350 eur pre každého. Obdobná situácia je aj v prípade sumy 2.172,12

eur, ktorá bola vyplatená na úhradu exekúcie. V tomto smere žalobkyňa súdu dostatočne preukázala,
že exekúciu vyplatila za žalovaného, čo vyplynulo z ňou predloženého ústrižku poštového poukazu,
ako aj z výpovede svedkyne Bartákovej. Žalovaný nerozporoval, že takáto exekúcia sa pre jeho dlhy
skutočne viedla, t. j. bola tu existencia jeho povinnosti plniť a žalobkyňa nebola povinná k takémutoplneniu. Uvedením mena žalovaného do poštovej poukážky ako odosielateľa žalobkyňa jednoznačne
určila, že spláca dlh žalovaného. Pokiaľ žalovaný namietal, že exekúciu si vyplatil sám, treba zdôrazniť,
že o tejto skutočnosti neposkytol súdu žiaden dôveryhodný dôkaz, či už výpis z účtu, z ktorého by

vyplývalo, že uvedenú sumu vybral, alebo iný dôkaz. Z ním predložených výpisov z účtu nevyplýva,
že by takáto suma bola v rozhodnom období z účtu vybratá, pričom však vyplýva, že v rozhodnom
období na účte ani nedisponoval dostatočným množstvom peňazí, z čoho by bolo možné usudzovať na
pravdivosť jeho tvrdení. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd ustálil, že aj v prípade sumy 2.172,12 eur
vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. S poukazom na uvedené, za stavu, keď

žalobkyňa súdu nepreukázala poskytnutie pôžičiek žalovanému v sumách 2.200 eur, 700 eur, 500 eur a
170 eur, poskytnutie pôžičky v sume 300 eur síce preukázala, avšak túto súd vyhodnotil ako nesplatnú
a sumy 700 eur a 2.172,12 eur súd posúdil ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, uložil
súd povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.872,12 eur, ktorá suma predstavuje súčet sumy
700 eur titulom zaplatenia mzdy brigádnikom a sumy 2.172,12 eur titulom zaplatenia exekúcie a vo
zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na splnenie uloženej povinnosti

výzvou zo dňa 22.02.2018, pričom však nepreukázala, že táto výzva bola žalovanému aj skutočne
doručená, nakoľko doručenie výzvy žalovaný namietol. Žalovaný bol teda povinný plniť žalobkyni do
troch dní (lehota uvedená vo výzve) od doručenia tejto výzvy spolu so žalobou v rámci tohto súdneho
konania. Keďže žalovaný nesplnil svoj záväzok včas a riadne, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho
vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej súd priznal v zmysle vyššie uvedeného zákonného

ustanovenia vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia (žalovaný prevzal
žalobu, ktorej súčasťou bola aj predmetná výzva dňa 27.12.2018 + 3 dni na plnenie = 30.12.2018. Odo
dňa 31.12.2018 je žalovaný v omeškaní s plnením) a vo zvyšnej časti žalobu aj v časti úroku z omeškania
zamietol. V predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný (žalobkyňa mala úspech vo výške
42,6 %, žalovaný vo výške 57,4 %; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 14,8 %). Obe strany

mali úspech v konaní približne rovnaký, preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania. Lehotu na splnenie povinnosti, 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil
súd podľa § 232 ods. 3 CSP s tým, že takto stanovenú lehotu považoval za primeranú vzhľadom k výške
uloženej povinnosti.
6. Proti tomuto rozsudku, podal včas odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol, že okresný súd ho zaviazal

na zaplatenie sumy vo výške 2.872,12 eur, ktorá pozostáva z dvoch súdom priznaných nárokov, a to
1. suma vo výške 700,- eur, a 2. suma vo výške 2.172,12 eur. Zaplatenia oboch súm sa žalobkyňa
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne domáhala z titulu ústnej zmluvy o pôžičke, ktorú mala so
žalovaným uzavrieť. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania došiel k záveru, že
medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Napriek tomu oba nároky

priznal a to z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovení § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len ,,OZ") a § 454 OZ, čím v konaní došlo k porušeniu ustanovenia § 216 ods.
1 CSP. Žalobkyňa žalobu počas celého konania nezmenila a až do konca konania na nej trvala v
plnom rozsahu s tým, že jednoznačne tvrdila, že so žalovaným uzatvorila zmluvy o pôžičke. Svoje
tvrdenia, však hodnoverne nepreukázala a dôkazné bremeno žalobkyňa neuniesla. Týmto konaním

súdu bolo žalovanému odopreté právo na spravodlivý súdny proces pozostávajúce z čiastkových práv:
rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, ktoré v tomto konaní nesprávnym procesným
postupom súdu nemohli byť realizované. Toto porušenie práv žalovaného zapríčinilo nesprávne
rozhodnutie súdu vo veci a tým dosiahlo takú intenzitu, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Súd

prvej inštancie počas predbežného posúdenia veci uviedol, že súd bude na vec aplikovať ustanovenia
OZ upravujúce zmluvu o pôžičke. Súd na zmenu kvalifikácie neupozornil ani počas konania. Vzhľadom
na túto skutočnosť sa žalovaný počas konania sústredil vo svojej procesnej obrane na vyvrátenie tvrdení
žalobkyne o uzavretí zmlúv o pôžičke so žalobkyňou, teda sústredil sa na dokazovanie týkajúce sa
merita veci a nie nesúvisiacich skutočností za aké považuje aj existenciu bezdôvodného obohatenia,

ktorého vydanie si žalobkyňa nenárokovala. V prípade, ak by bola v konaní prejednávaná aj otázka
vzniku bezdôvodného obohatenia, žalovaný by dokazovanie doplnil a viedol by svoju procesnú obranu
iným spôsobom. Má za to, že žalovanému sa v konaní podarilo dokázať, že medzi ním a žalobkyňou
nedošlo k uzavretiu žiadnej zmluvy o pôžičke. Napriek tomu, súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
uviedol, že k jednej pôžičke medzi sporovými stranami došlo, s čím nesúhlasí. Podľa súdu prvej inštancie

došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorou bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 300,- eur
za účelom zaplatenia záhradníckych služieb, ktoré boli vykonané v záhrade na pozemku vo výlučnom
vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa by si tak odovzdaním tejto finančnej čiastky splatila vlastný záväzok,
ktorý mala voči záhradníčke vykonávajúcej tieto práce, a preto sa nemôže jednať o pôžičku. Súd prvejinštanciesapritomnezaoberalrozporommedzižalobouavýpoveďoužalobkyne,ktorýspočívavtvrdení,
že v auguste 2015 žalobkyňa požičala žalovanému sumu vo výške 300,- eur na realizáciu záhrady,
pričom v žalobe žalobkyňa uviedla, že dňa 5.8.2015 požičala žalovanému sumu 300,- eur na opravu

vozidla VOLVO a o záhradných prácach sa vôbec nezmienila. Vzhľadom na to, že žalobkyňa počas
konania žalobu nerozšírila o ďalší nárok, má za to, že sa jedná o ten istý nárok a tieto rozpory len
potvrdzujú jeho fiktívnosť. Rovnaký rozpor nastal medzi čestným vyhlásením svedkyne N. E. a jej
výpoveďou, keďže v čestnom vyhlásení tvrdila, že žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku vo výške
300,- eur na opravu jeho vozidla Volvo, pričom na pojednávaní tvrdila, že táto suma mala slúžiť na

vyplatenie záhradníckych služieb vykonaných na záhrade, ktorá patrila žalobkyni. Žalovaný v konaní
vyvrátil existenciu tejto pôžičky, preukázaním skutočnosti, že vozidlo VOLVO opravované nebolo, ale
bolo odpredané ako nepojazdné a ďalej skutočnosťou, že záhradnícke služby boli vykonávané pre
žalobkyňu, upravovala sa záhrada v jej výlučnom vlastníctve a dokonca žalovaný tieto záhradné úpravy
žalobkyni uhradil z vlastných prostriedkov až vo výške 700,- eur. V tejto súvislosti si dovolí poznamenať,
že to nebolo jediný krát, čo žalovaný investoval svoje financie do majetku žalobkyne. Žalovaný osobne

a s vynaložením vlastných prostriedkov vykonal aj rozsiahlu rekonštrukciu domu žalobkyne. Pokiaľ súd
prvej inštancie tvrdí, že žalovaný nepreukázal, že takúto sumu v tom čase vyberal z účtu, poukazuje
na skutočnosť, že žalobkyňa takýto výber z účtu taktiež nedokladovala. Žalobkyňa v konaní predložila
čiastkové výpisy z účtu, ktoré nedokazujú, že v rozhodnom čase disponovala dostatočnými finančnými
prostriedkami. Z týchto výpisov vyplýva, že dňa 2.1.2015 (v čase kedy podľa jej tvrdení nemalo dôjsť

k žiadnej pôžičke) vybrala zo svojho účtu hotovosť vo výške 350,- eur, a že jej boli dňa 16.1.2015
zo strany ÚPSVaR poukázané finančné prostriedky na uhradenie zdravotníckych pomôcok vo výške
9.792,-eur, ktoré v rovnakej výške uhradila prevodom na bankový účet spoločnosti Letmo SK, s.r.o., čo s
podanou žalobou taktiež nesúvisí. Ďalej žalobkyňa doložila do súdneho spisu doklad o výbere finančnej
hotovosti z účtu žalobkyne, ktorý dňa 15.2.2016 vykonala svedkyňa N. E.. Účel tohto výberu nie je

známy, keďže nemohol súvisieť so žiadnou z údajných pôžičiek žalovanému, resp. súdom priznaných
platieb v mene žalovaného. K vyplateniu sumy 700,- eur bratom J. malo dôjsť 20.9.2016 a keďže
sa malo jednať o odplatu za ich práce vykonané počas letnej brigády, žalobkyňa ani svedkyňa N. E.
nemohli vo februári toho roka ani vedieť, či bratia J. budú pre žalovaného počas leta vôbec pracovať.
Zároveň tento výber nemôže súvisieť ani s existenciou exekúcie žalovaného, ktorá vznikla až o viac

ako rok neskôr a vyplatená bola z finančných prostriedkov žalovaného dňa 30.6.2017. Zároveň je
absolútne nepravdepodobné, že by dcéra žalobkyne - N. E., vybrala z účtu žalobkyne hotovosť vo
výške 40.000,-eur bez presného účelu a držala by takúto hotovosť doma. V tejto súvislosti poukazuje na
skutočnosť, že v zmysle zákona č. 297/2008 Z.z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti
a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov sú banky povinné

overovať účel transakcií vyšších ako 15.000,- eur a hotovostných transakcií vyšších ako 10.000,- eur.
Takže pani N. E. musela v banke deklarovať na aký účel túto hotovosť z účtu vyberá. Žalovaný súdu
preukázal, že vlastní účet v internetovej banke mBank S.A., pobočka zahraničnej banky. Špecifikum
tejto banky spočíva v tom, že nemá pobočky a preto neprijíma hotovostné vklady svojich klientov. Z
tohto dôvodu žalovaný odplatu za vykonané zákazky, ktoré mu boli vyplácané v hotovosti nevkladal na

svoj bankový účet a ponechával si ich v hotovosti. Táto skutočnosť nebola v konaní hlbšie dokazovaná
z dôvodu, že neexistenciu zmluvy o pôžičke považoval za dostatočne preukázanú, s čím sa stotožnil
aj súd. Stále trvá na tom, že voči žalobkyni nemá žiadne záväzky, či už z titulu zmluvy o pôžičke
alebo bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 2.172,12 eur na základe predloženého ústrižku z poštového poukazu a výpovede

svedkyne N. E.. Žalovaný nepovažuje svedectvo N. E. za vierohodné, na čo poukazoval aj počas
konania. Žalobkyňa a svedkyňa N. E. majú k žalovanému značne negatívny vzťah, čo sa preukázalo
aj počas rozvodového konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 26P/109/2018 a po ňom, keďže
N. E. (aj za pomoci jej matky - žalobkyne) stále bráni žalovanému realizovať súdom vymedzený styk
s maloletými deťmi. Negatívny vzťah N. E. voči žalovanému dokazuje aj podanie niekoľkých trestných

oznámení, ktoré sa nepreukázali ako pravdivé. Súd prvej inštancie v rozsudku sám konštatoval, že
čestné vyhlásenie N. E. považuje za nedôveryhodné a svedectvo N. E. ako nejednoznačné a následne,
na druhej strane, je táto osoba dostatočne dôveryhodná na osvedčenie existencie pôžičky 300,- eur
na záhradnícke služby (o ktorej sa pritom v čestnom vyhlásení nezmieňovala, ako uvádza vyššie) a
zaplatenia súm 700,- eur na mzdu J. a 2.172,12 eur za exekúciu žalovaného. Počas konania taktiež

upozornil na skutočnosť, že žalobkyňa so svedkyňou N. E. zadržiavajú žalovanému jeho osobné veci a
veci, ktoré žalovanému slúžili na výkon povolania vrátane účtovníctva žalovaného. Ústrižok z poštovej
poukážky, ktorou bola uhradená exekúcia žalovaného, bol založený v účtovníctve žalovaného a preto
k nemu žalovaný nemal prístup, ale žalobkyňa áno. Skutočnosť, že žalobkyňa predložila súdu ústrižokz poštovej poukážky žiadnym spôsobom nedokazuje pôvod finančných prostriedkov, ktorými bola dlžná
suma uhradená. Pokiaľ ide o sumu 700,- eur, ktorú mala podľa rozsudku žalobkyňa vyplatiť v mene
žalovaného ako mzdu bratom J., súd považoval sa dostatočne overené, že žalovaný mal povinnosť

vyplatiť bratom J. mzdu vo výške 700,- eur za oboch. Súd prvej inštancie sa pritom nezaoberal otázkou,
či takýto nárok J. skutočne vznikol alebo bol splnením ich neoprávnenej požiadavky. V konaní nebola
predložená ani dohoda o brigádnickej práci študentov, ani mzdový list alebo zoznam odpracovaných
hodín, z ktorého by vyplývalo, že im nárok na vyplatenie odmeny v tejto výške vznikol. Opakovane tvrdil,
že odmenu, ktorá bratom za vykonané práce patrila, uhradil sám z vlastných finančných prostriedkov.

Na základe vyššie uvedených skutočností považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval svoje procesné práva v
takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, t.j. k existencii bezdôvodného obohatenia žalovaného voči
žalobkyni. Tento skutkový stav však nemôže obstáť, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej

obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pretože dokazovanie vo
veci bezdôvodného obohatenia nebolo vykonané, keďže sa ho žalobkyňa v konaní ani nedomáhala.
Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalovaný vyčíta súdu prvej inštancie,

že neuniesla dôkazné bremeno a údajne súd počas predbežného posúdenia veci uviedol, že bude
na vec aplikovať ustanovenia OZ upravujúce zmluvu o pôžičke. Tvrdí, že súd na zmenu kvalifikácie
neupozornil ani počas konania. Takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko súd upozornil, že sa
môžejednaťajobezdôvodnéobohatenie.Pretomalžalovanýdostatokčasupredkladaťdôkazyanávrhy
využijúc ich na svoju ochranu, no nie každého pojednávania sa zúčastnil a je presvedčená, že si je

vedomý, že jej mal uhradiť sumu 6 742,12 eur, no rozsudok nenapadla odvolaním, lebo z klamstiev,
ktoré prezentoval žalovaný na pojednávaní bola veľmi sklamaná a neverila, že žalovaný dokáže
vedome klamať aj pred súdom. Jednanie s ním ju vyčerpávalo, každého pojednávania sa zúčastnila
a doteraz sa podpísalo konanie i pod jej zhoršený zdravotný stav. Považuje rozhodnutie okresného
súdu za zákonné a spravodlivé, odvolanie žalovaného za nedôvodné. Súd jednoznačne vyhodnotil

dôveryhodnosť svedeckých výpovedí bratov J. ako aj úhradu exekučného konania za žalovaného, a
preto žalovaného zaviazal uhradiť sumu 2.872,12 eur aj s úrokom z omeškania od 31.12.2018. Pokiaľ
žalovaný poukazoval počas konania na svedeckú výpoveď svojho brata I. E., dovoľuje si poukázať
na tú skutočnosť, že menovaný bol v uvedenom období v konkurze a jeho čestné prehlásenie zo dňa
11.09.2019 sa vôbec nezakladá na pravde. Útočenie na jej dcéru je len pomstou žalovaného, nakoľko

jej dcéra v styku otcovi s deťmi nebráni, ale otec sa o deti nezaujíma, na súde klamal, keď nepriznal, že
mu bol zobraný vodičský preukaz, nakoľko bol pod vplyvom alkoholu a o jeho prístupe k zodpovednosti
k jej vnukom je tá skutočnosť, že i najstarší syn sa od neho odsťahoval a prerušil s ním kontakty, hoci
ho zneužíval v iných súdnych konaniach, aby vypovedal proti jej dcére. Hoci žalovaný s nimi už nebýva,
doteraz trpí za výborne odvedenú prácu a množstvo nespokojných zákazníkov zo vzťahu so žalovaným,

ktorým doposiaľ ostal dlžným, podobne ako jej a títo ich doteraz navštevujú a hľadajú B. E.. To, že si
neplní ani vyživovaciu povinnosť voči vnukom, hoci tvrdí, že jeho príjmy sú nadštandardné, s touto vecou
nesúvisí a ako si toto dcéra rieši je výlučne v jej kompetencii. Trestné konania, ktoré dcéra iniciovala
boli zastavené z dôvodu tzv. účinnej ľútosti, kedy žalovaný dlh na výživnom vždy vyrovnal. C. J., ako aj
listiny o exekúcii postačovali súdu, aby návrhu vyhovel, opísala veľmi podrobne, ako k úhrade exekúcie

došlo, aj ako došlo k úhrade mzdy J.. Žalovaný vie, že je imobilná, že dostala náhradu škody v súvislosti
s úrazom, neraz si od nej finančné prostriedky požičiaval, vždy sľuboval, ako jej ich vráti, no dnes vie,
že podvádzal nie len jej dcéru ale aj ju, parazitoval na nej a doteraz má dlhy voči mnohým občanom,
ktorí ho v jej domácnosti doteraz vyhľadávajú. Na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že rozsudok
okresného súdu je zákonný, spravodlivý, a preto je potrebné tento podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správny potvrdiť. Zároveň si uplatňuje trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že tvrdenia žalobkyne uvedené vo
vyjadrení popiera, pretože sú klamlivé, rovnako, ako aj žalobkyňou podaná žaloba. Tvrdenia žalobkyne
nie sú ničím podložené. Vzhľadom na to, že tieto klamstvá ani nesúvisia s týmto konaním, žalovaný
nebude zaťažovať súd svojimi reakciami na tieto tvrdenia a ich vyvracaním. Žalobkyňa sa ohováraním

žalovaného a neustálym poukazovaním na svoj zdravotný stav snaží emočne ovplyvňovať súd. Na
žalovaného psychiku veľmi negatívne pôsobí skutočnosť ako sa voči nemu zachovala žalobkyňa, ktorej
na vlastné náklady zrekonštruoval dom a pomáhal sa o ňu starať, avšak citové dopady na účastníkov
konania nie sú pre toto konania akýmkoľvek spôsobom rozhodujúce. Z hľadiska všetkých zásad nášhoprávneho systému a z vyššieho princípu spravodlivosti verí v nestranný súd, ktorý sa nedá ovplyvniť
irelevantnými citovými vyjadreniami žalobkyne, a rozhodne podľa preukázaného skutkového stavu veci,
ktorý jej žalobu vyvracia. Žalobkyňa si nárokovala v tomto konaní zaplatenie sumy vo výške 6.742,12

eur s príslušenstvom, napriek tomu považuje rozhodnutie súdu, ktoré jej priznáva len čiastočnú sumu
vo výške 2.872,12 eur za správne, zákonné a spravodlivé. Týmto žalobkyňa len potvrdila, že žalovaná
pohľadávka bola vymyslená a založená na klamstve. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že v konaní došlo k zmene
právnej kvalifikácie a je chybou žalovaného, že sa nezúčastnil každého súdneho pojednávania, uvádza,
že sa zúčastnil pojednávaní v maximálne možnom rozsahu v akom mu to jeho pracovné povinnosti

dovolili a na všetkých pojednávaniach bol účastný jeho právny zástupca. V tejto súvislosti odkazuje na
zápisnicu o pojednávaní v tomto konaní zo dňa 20. júna 2020, v ktorej je zaznamenané: ,,Bolo dané
predbežné posúdenie, podľa ktorého súd na vec bude aplikovať ustanovenia OZ upravujúce zmluvu
o pôžičke. Za sporný súd považuje celý skutkový základ vzhľadom na to, že žalovaný poskytnutie
pôžičiek zo strany žalobkyne popiera.“ K následnej zmene posúdenia veci a aplikácii ustanovení
Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení počas konania nedošlo, čo potvrdzujú aj zápisnice o

následných pojednávaniach. K jeho finančnej situácii uvádza, že žalobkyňa si musí uvedomiť, že príjem
SZČO nie je žiadnym spôsobom vopred daný, ani jasne predvídateľný. Príjmy živnostníkov sú značne
volatilné a ovplyvňované rôznymi faktormi, preto by si žalobkyňa mala uvedomiť, že finančné výsledky
žalovaného v roku 2017 nezakladajú relevantný predpoklad, že takéto príjmy žalovaný dosahuje aj dnes.
Rovnako nevidí žiadnu súvislosť medzi finančnou situáciou svedka I. E., ktorý mal byť v konkurze, a

hodnovernosťou jeho Čestného vyhlásenia. Žalovaný nežiadal žalobkyňu o žiadne finančné prostriedky,
ani od nej žiadne finančné prostriedky neprevzal. Preto odmieta, že by mal voči žalobkyni akýkoľvek
dlh, či už z titulu pôžičky alebo bezdôvodného obohatenia. Táto skutočnosť bola preukázaná aj v konaní
pred súdom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutkové a právne dôvody sa odvoláva voči rozsudku
a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v zmysle § 389 ods. ods. 1písm. b) a c) CSP

zrušil a vec podľa § 391 ods. 1CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že zotrváva na svojom vyjadrení
z 13.05.2020 a na doplnenie uvádza nasledovné. Skutočne žiadala, aby jej žalovaný vyplatil sumu
6.742,12eur,nosúdjejpriznallensumu2.872,12eur.Dnesjepresvedčená,žekonaniežalovanéhobolo
od začiatku premyslené a prešpekulované. Peniaze si požičiaval hlavne v hotovosti, tak sa jej nepodarilo

celúdlžnúsumujednoznačnepreukázaťaakouvádzalavosvojomvyjadrení,odvolanienepodala,keďže
uznala, že doplatila na dôverčivosť a na slovo, ktoré jej v tej dobe žalovaný dal a je si vedomá, že žiaľ
musí znášať dôsledky svojej dôverčivosti a preto napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné, nie však
za spravodlivé. Jej zdravotný stav nebol predmetom konania a preto sa ani k vyjadreniu v tejto časti
nevyjadruje. Žalovaný tvrdí, že klame. Ona vždy žila čestne, na rozdiel od žalovaného, ktorý nemal

problém v inom súdnom konaní vedome zavádzať súd, že nemá problémy s alkoholom, hoci v tom
čase mal odobraté vodičské oprávnenie práve pre alkohol. O jeho nečestnom konaní svedčia aj jeho
početné exekúcie a protichodné vyjadrenia vo viacerých súdnych konania. Pokiaľ sa týka rekonštrukcie
jej rodinného domu, nikdy nepopierala, že by sa žalovaný na týchto prácach fyzicky nepodieľal, no
na obstaranie materiálu mu ako vlastníčka nehnuteľnosti dôverovala a na tento materiál vždy dostal

potrebný obnos peňazí v hotovosti tak, ako žiadal. Vie, že žalovaný materiál kúpil a je presvedčená, že
pokladničné bloky a faktúry si zaúčtoval do svojho účtovníctva a uplatnil si odpočet DPH. Počas celej
doby neprispieval žiadnou sumou na energie, plyn, hoci býval s celou rodinou u nej a má vedomosť, že
i dnes mimo rôznych iných exekúcií si neplní ani vyživovaciu povinnosť, z čoho je zrejmé, že už takého
človeka ako bola ona nenájde, keď neraz ju oslovoval „máti - požičajte - vrátim“. Žiadala odvolanie ako

nezákonné zamietnuť a rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť

zaplatiť žalobkyni 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12
eur od 31.12.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 388 CSP
zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť a v napadnutej časti vo výroku II. čo do sumy 300 eur s
príslušenstvom je potrebné odvolanie žalovaného podľa § 386 písm. b) CSP odmietnuť, ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá čo
do sumy 3570 eur s príslušenstvom, odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia
sumy vo výške 6.742,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.742,12
eur od 01.03.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že je svokrou

žalovaného, s ktorým žila v spoločnej domácnosti. Žalovaný podnikal, v podnikaní sa mu nedarilo
a počas ich spolužitia ju žiadal o rôzne pôžičky. K žiadosti vždy došlo ústne, finančné prostriedky
mu podľa jeho požiadaviek zapožičala s tým, že peniaze jej vráti, keď ho o to požiada. Takto mu
požičala dňa 25.02.2015 sumu 2.200 eur, dňa 02.03.2015 sumu 700 eur, dňa 05.08.2015 sumu 300
eur, dňa 20.09.2016 sumu 700 eur, dňa 22.05.2017 sumu 500 eur, dňa 05.06.2017 sumu 170 eur a

dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur; spolu teda sumu 6.742,12 eur. Žalovaného vyzvala listom zo dňa
22.02.2018 na vrátenie danej sumy, pričom žalovaný na to nijak nereagoval. V rámci svojej výpovede
pred súdom prvej inštancie čo sa týka priznanej sumy 700 eur a 2.172,12 eur však uviedla, že žalovaný
mal zákazku v Pezinku, kde ako brigádnici mu chodili pomáhať susedia. Občas ich aj vyplatil. Po čase už
však s ním prestali na zákazku chodiť. Vždy, keď ho títo susedia videli prísť domov, chodili za ním. Pýtala
sa matky týchto chlapcov, čo od žalovaného stále chcú. Povedala, že žalovaný im dlží peniaze za prácu v

Pezinku, pričom uviedla, že sa jedná o sumu 700 eur. So žalovaným sa o tomto rozprávala a dohovárala
mu, na čo jej on povedal, že to je jeho vec. Potom poprosila svoju matku, aby sumu 700 eur odovzdala
chlapcom v kostole, keďže chodili miništrovať. Potom prišla na neho exekúcia vo výške 2.172,12 eur,
ktorú zaplatila a peniaze poslala exekútorovi, pričom na poštovú poukážku napísala meno žalovaného
ako odosielateľa. Peniaze za mzdu chlapcom vyplácala z vlastnej vôle. Žalovanému povedala, že to

zaplatí a on sa nebránil. Pri poskytovaní pôžičiek bola vždy prítomná jej dcéra a pri posledných dvoch
pôžičkách jej osobná asistentka. Jej dcéra bola prítomná, keď dávala do obálky 700 eur pre chlapcov
za mzdu. Žalovaný jej povedal, že pôžičky jej vráti, keď bude mať peniaze. Aj vrátenie pôžičky za mzdu
mali dojednané tak, že jej žalovaný peniaze vráti, keď bude mať. Peniaze vyplatila pre dobré susedské
vzťahy. Žalovaný jej nepovedal, aby ich nevyplácala. Povedal, že keď zaplatí, zaplatí, ale peniaze jej

vráti. V prípade exekúcie sa bála, že prídu o pozemok. Sama z vlastnej iniciatívy dala peniaze dcére,
ona to všetko vytelefonovala a uhradila. Žalovaný ju žiadal o vyplatenie exekúcie. Vzhľadom na rozpor v
tvrdeniach žalobkyne, upresnila, že žalovaný spočiatku hovoril, že si exekúciu vyplatí sám, ale že teraz
nemá peniaze. Nakoniec žalovaný sám povedal, že keď má peniaze, nech požičia a on jej to potom vráti,
keď bude mať peniaze. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že

pokiaľ ide o sumu vo výške 700 eur zo dňa 20.09.2016, ktorú mala žalobkyňa žalovanému požičať na
vyplatenie mzdy brigádnikom a o sumu 2.172,12 eur zo dňa 30.06.2017, ktorú mala žalobkyňa poskytnúť
žalovanémunavyplatenieexekúcie,ževtýchtoprípadochnedošlokuzavretiuzmluvyopôžičke.Zmluva
o pôžičke je dvojstranný právny úkon, t. z. ide o dohodu medzi veriteľom a dlžníkom o poskytnutí veci
a o jej vrátení po uplynutí určitého času. V súdenej veci však k takejto dohode medzi stranami ohľadne

požičania uvedených súm nedošlo. Žalobkyňa sama uviedla, že v prípade sumy 700 eur túto vyplatila
brigádnikom pre dobré susedské vzťahy a aj svedkyňa Bartáková uviedla, že žalovaný žalobkyňu sám
o požičanie týchto peňazí nežiadal, hoci pred ňou vyjadril želanie o požičanie peňazí. Rovnako to bolo
aj v prípade sumy 2.172,12 eur na vyplatenie exekúcie. Aj v tomto prípade sama žalobkyňa doznala,
že exekúciu vyplatila z vlastnej iniciatívy, pretože sa bála, že prídu o pozemok, ktorý bol zaťažený

exekučným záložným právom. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že žalobkyňa v danom
prípade nepreukázala poskytnutie pôžičiek v sume 700 eur a 2.172,13 eur, teda v prípade týchto pôžičiek
neuniesla dôkazné bremeno.

13. Následne však súd prvej inštancie konštatoval, že vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal

za to, že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo
právo požadovať od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením žalobkyne obohatil.

14. Odvolací súd však vyššie uvedený záver ku ktorému dospel súd prvej inštancie, a to že vychádzajúc
zo zisteného skutkového stavu mal za to, že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť

žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo právo požadovať od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením
žalobkyne obohatil, nepovažuje za správny. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že čo sa
týka priznania bezdôvodného obohatenie, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím prekročil žalobný
návrh. Z obsahu žaloby mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
od žalovaného okrem iného zaplatenia sumy 700 eur a 2.172,12 eur, titulom pôžičky na tom skutkovom

základe, že je svokrou žalovaného, s ktorým žila v spoločnej domácnosti, pričom žalovaný podnikal, v
podnikaní sa mu nedarilo a počas ich spolužitia ju žiadal o rôzne pôžičky. K žiadosti vždy došlo ústne,
finančné prostriedky mu podľa jeho požiadaviek zapožičala s tým, že peniaze jej vráti, keď ho o to
požiada. Takto mu požičala aj dňa 20.09.2016 sumu 700 eur a dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur.V rámci svojej výpovede pred súdom prvej inštancie však čo sa týka priznanej sumy 700 eur uviedla,
že sumu 700 eur bratom J. vyplácala z vlastnej vôle a peniaze vyplatila pre dobré susedské vzťahy.
Rovnako čo sa týka sumy 2.172,12 eur v rámci svojej výpovede pred súdom prvej inštancie na rozdiel

od tvrdení uvedených v žalobe uviedla, že na žalovaného prišla exekúcia vo výške 2.172,12 eur, ktorú
zaplatila a peniaze poslala exekútorovi, pričom na poštovú poukážku napísala meno žalovaného ako
odosielateľa. V prípade exekúcie sa bála, že prídu o pozemok. Sama z vlastnej iniciatívy dala peniaze
dcére, ona to všetko vytelefonovala a uhradila. Je nepochybné, že základom uplatneného nároku boli
zmluvy o pôžičke. Je teda zrejmé, že žalobkyňa prostredníctvom podanej žaloby nežiadala bezdôvodné

obohatenie z dôvodu, že plnila povinnosť žalovaného, ale v dôsledku toho, že mu peniaze požičala.
Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím poskytol ochranu právu o
ochranu ktorého žalobkyňa žalobou nežiadala. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda z pohľadu jeho
odôvodnenia je nad rámec skutkových tvrdení uvedených v žalobe, pričom k zmene žaloby nedošlo,
nakoľko žalobkyňa návrh na zmenu žaloby nepodala. Predmetom občianskeho súdneho konania je
v konaní uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý vymedzuje žalobca, a to nielen určením predmetu,

teda žalobného petitu, ale i určením rozhodujúcich skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera.
Úlohousúdujeskúmať,čiplatnéprávoumožňuje,abynazákladeskutkovéhostavutvrdenéhožalobcom
mohlo byť žalobe vyhovené. Ak však žalobca zmení svoje tvrdenia tak, že nové tvrdené skutočnosti
je potrebné podradiť pod hypotézu inej právnej normy, než skutočnosti pôvodne tvrdené, ide o zmenu
žaloby. Takúto zmenu žaloby však vzhľadom k uplatneniu zásady dispozičnej môže vykonať len žalobca

so súhlasom súdu, ktorý rozhodne o tom, či zmenu žaloby pripustí alebo nepripustí. V zmysle § 132 ods.
1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa
§ 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe. Vyššie uvedené ustanovenia CSP zakotvujú dispozičný princíp Civilného sporového

konania, z ktorého vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej
a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Je nepochybné, že súd musí
rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať
ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu
(uznesenie NSSR, z 27.07.2017, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010, obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. 3

Obo 77/2007 z 10.04.2008 alebo 2 Cdo 8/2005). Z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR nepochybne
vyplýva, že súd z hľadiska žaloby nie je viazaný len jej petitom, teda tým čoho sa žalobca domáha, ale
aj skutkovými tvrdeniami, čo znamená, že nemôže priznať plnenie z iných skutkových dôvod ako zo
skutkových dôvodov, na základe ktorých sa plnenia domáhal žalobca v žalobe. Ako vyplýva z vyššie
citovaných ustanovení zákona Civilný sporový poriadok výslovne uvádza, čo sa rozumie pod pojmom

zmena žaloby. Záver judikatúry a právnej vedy sa tak dostali priamo do textu zákona s tým, že zmena
žaloby je buď návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), alebo návrh, ktorým sa
uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), a tiež za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo
doplnenie skutočností tvrdených v žalobe. Prekročením návrhu a porušením dispozičného princípu by
bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v pôvodnom petite požadoval, alebo priznaním

plnenianazákladeinéhoskutkovéhostavuakotototvrdilžalobcavžalobeabolpredmetomdokazovania
v súdnom konaní. Doplnenie skutkových tvrdení, ktoré sú nové znamenajú podstatnú zmenu alebo
doplnenierozhodujúcichskutočnostítvrdenýchvžalobe.Určenieďalšiehopostupupotomzávisíodtoho,
akéskutkovétvrdeniastranasúdudoplní.Vzhľadomnavyššieuvedenédospelodvolacísúdkzáveru,že
v danom prípade ide o procesný nedostatok na strane žalobkyne v tom kontexte, že zmena skutkového

tvrdenia, na základe ktorého bol nárok uplatnený, je takou zmenou rozhodujúcich skutočností, ktorú
možno považovať za zmenu žaloby. Keďže však v prejednávanej veci k zmene žaloby nedošlo, nebolo
možné tejto žalobe vyhovieť. Svojim postupom sa súd prvej inštancie odchýlil od ustanovení Civilného
sporového poriadku a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Skutkové tvrdenia, ktorými súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie v napadnutej časti odôvodnil nikdy neboli tvrdené v žalobe a k zmene žaloby

nedošlo.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.872,12 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 388 CSP zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.
16. Čo sa týka odvolania žalovaného čo do výroku II. do sumy 300 eur s príslušenstvom dospel odvolací
súd k záveru, že v tejto časti je potrebné odvolanie žalovaného podľa § 386 písm. b) CSP odmietnuť,
ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.17. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
18. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v predmetnej veci napadnutým rozsudkom výrokom

II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a to aj do sumy 300 eur s príslušenstvom. V zmylse § 359 CSP
odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, pričom v predmetnej veci
súd prvej inštancie žalovanému neuložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur s príslušenstvom, ale
v tejto časti žalobu zamietol, teda bolo rozhodnuté v prospech žalovaného, preto nie osobou oprávnenou
na podanie odvolania. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie žalovaného do sumy 300

eur s príslušenstvom podľa § 386 písm. b) CSP odmietol, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
20. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa
§ 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1, § 255 ods. 1CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v dôsledku dôvodne podaného odvolania žalovaného,
priznal v konaní úspešnému žalovanému nárok náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%,
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).