Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, June 29, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117232387
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117232387.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: Prof. MUDr. B. R.,
CSc., nar. XX.X.XXXX, bytom G., K. Q. P. XX, právne zastúpený JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou
so sídlom G., K. V. XXX/XX, proti žalovanému: Ing. Q. E., nar. X.X.XXXX, bytom G., X. XXXX/XX, o
ochranu osobnosti, na základe odvolania žalobcu a na základe odvolania žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 8C/81/2017-150 zo dňa 12. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku (III.) o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobca
m á voči žalovanému n á r o k na ich náhradu v rozsahu 50 %.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo zvyšnej časti (výroky I. a II.).

Žiadna zo sporových strán nemá n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) čiastočne vyhovel
žalobe a žalovanému uložil povinnosť zaslať v lehote päť dní od právoplatnosti rozhodnutia žalobcovi
doporučený list, ktorého obsahom bude ospravedlnenie v znení: „Vážený pán Prof. MUDr. B. R., CSc.,
ospravedlňujem sa Vám za to, že v texte článku pod názvom Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR

odmietla čo i len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania som Vás označil za fašistu.
Povinnosť ospravedlniť sa mi bola uložená rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 8C/81/2017 zo dňa
12.6.2019“ (výrok I.).
2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie za preukázané východiskovo vyhodnotil
nasledovné skutočnosti: Žalovaný je správcom a majiteľom domény www.slobodavockovani.sk, na
ktorej bol uverejnený sporný článok s názvom „Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR odmietla čo i
len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“, v ktorom označuje žalobcu za fašistu.

Medzi stranami je nesporné, že autorom tohto článku je žalovaný, ktorý túto skutočnosť v rámci svojich
písomných vyjadrení opakovane potvrdil. Na predmetnej doméne žalovaného sú funkčné odkazy, linky
na sociálne siete, a to facebook.com, www.twitter.com , www.vk.com . Čitateľ textu sa tak môže „prekliknúť“ priamo na odkaz na článok a aktivity žalovaného
na uvedených sociálnych sieťach, pričom prístup na tieto siete má aj neprihlásený užívateľ. Rovnako je
nesporné a žalovaný zotrval na tom, že označil žalobcu za fašistu, avšak poukázal na vlastnú definíciu
tohto pojmu, ktorú (definíciu) uviedol v článku. V priebehu sporu vo svojich vyjadreniach žalovaný

opätovne zotrval na svojom názore, že žalovaný je fašistom v zmysle jeho definícii, t.j. koná v súlade s
ideológiou fašistického hnutia a to v súvislosti s problematikou vakcinácie.
3. Po ustálení, že žalovaný vo svojom článku s názvom „Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR odmietla
čo i len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“ označil za fašistu žalobcu ako osobuaktívnu vo verejnom živote, okresný súd skúmal, či ide o oprávnenú kritiku alebo hodnotiaci úsudok
žalobcu. Prezumpciou dovolenej kritiky je totiž chránený len hodnotiaci úsudok, a nie tvrdenie faktov,
ktoré v miere, v ktorej slúžili na základ kritiky, musí naopak dôkazne preukazovať sám kritik, pričom platí,

že zásadne budú chránené len tvrdenia pravdivých skutočností.
4. V danej súvislosti súd prvej inštancie posudzoval pre účely dôvodnosti žaloby určujúce aspekty, a
to: A) Kto bol autorom článku - v danom prípade išlo o redaktora a editora verejne dostupného portálu,
ktorý je v postavení novinára, t.j. osoby, ktorá má z hľadiska ochrany slobody prejavu privilegované
postavenie. B) o kom bol článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval - v danom prípade je

jednoznačné, že článkom bol dotknutý žalovaný popri ďalšej osobe, samotný žalobca je osobou činnou
vo verejnom živote. Žalobcu sa tak článok dotýkal, i keď nie výlučne, pretože jeho predmetom bola
téma zdobrovoľnenia očkovania a debata na pôde NR SR. V názve článku - upútavky sú expresívne
výrazy a označenia týkajúce sa všetkých poslancov, ktorý nehlasovali v súlade s predstavou žalovaného
(fašisticko-nacistická väčšina v NR SR). Okresný súd zdôraznil, že žalobca bol v článku spomenutý
vo vzťahu k svojmu profesijnému životu, nie osobnému, rodinnému, t.j. v súvislosti s jeho činnosťou a

prácou. C) Kde bol článok uverejnený - na portáli, ktorého správcom a editorom je žalovaný a ktorý
je tiež obsahom niektorých sociálnych sietí. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminovaný článok bol zverejnený na
portáli žalovaného, ktorého respondentmi je vymedzený okruh čitateľov a zástancov zdobrovoľnenia
vakcinácie. Ide však o verejne dostupný portál, ktorý má svoje zastúpenie aj na sociálnych sieťach. D)

Kedy bol článok uverejnený - v čase, keď sa o diskusiu na tému zdobrovoľnenia vakcinácie pokúšali
jej stúpenci na pôde parlamentu, t.j. mal vysoko aktuálny charakter a išlo o vec verejného záujmu. E)
Ako boli informácie v článku formulované - tu zdôraznil, že nemožno posudzovať len vytrhnutý výrok
alebo vetu. Preháňanie a zveličovanie nerobia prejav nedovoleným. Je nutné posúdiť, či išlo o fakty
alebo hodnotiaci úsudok. V tomto smere za smerodajné okresný súd považoval to, že i keď žalovaný

vo svojich vyjadreniach udáva, že to, že označil žalobcu za fašistu je preukázateľný fakt (skutkové
tvrdenie), na druhej strane udáva, že ide o hodnotiaci úsudok. Z obsahu samotného článku jednoznačne
vyplýva, že celý článok je úvahou autora na tému pojmu fašizmu v jeho novodobej forme v spojení s
problematikouočkovania.Poozrejmení,akosivysvetľuje„novodobýfašizmus“,sasamotnýautorvenuje
úvahám o tom, prečo nedošlo k hlasovaniu o sprístupnení diskusie na tému vakcinácie, čím hodnotil

postoj jednotlivých poslancov s akcentom na žalobcu a MUDr. G.. Z vyjadrení žalovaného opakovane
vyplýva, že pojem fašista, či nacista nepoužil vo vzťahu k tomu, aby žalobcu (či ostatných poslancov)
označil za člena extrémistickej skupiny, ale tým označil konanie pri hlasovaní o tejto téme a jej „zákaze“,
t.j. prirovnával ich konanie s konaním členov fašistického hnutia.
5. Nadväzne okresný súd konštatoval, že pri posudzovaní žalobného nároku vychádzal z celého

kontextu článku, nielen jeho časti (titulku či vety citovanej v žalobe). Predmetom článku je téma
zdobrovoľnenia očkovania, resp. diskusia o tejto téme na pôde parlamentu. Žalovaný sa vo svojom
článku (okrem iného) podrobne venuje definovaniu fašizmu a nacizmu. Až vo vyjadrení k žalobe sa
žalovaný vyjadril k tomu, ako mienil pojem fašista a poukázal na definície uvedené v článku. Okrem
toho vo vyjadrení rozobral štyri vlastné definície tohto pojmu, ktoré však nie sú obsahom pôvodného

článku (článku pred nariadením neodkladného opatrenia). Vlastná definícia pojmu fašista žalovaným vo
vyjadrení k žalobe je tak podľa názoru súdu v danom prípade irelevantná, nakoľko predmetnom súdneho
prieskumu je sporný článok, v ktorom žalovaný označil žalobcu za fašistu. Pojem fašizmus a fašista je v
spoločnosti známy a jasne definovaný a z kontextu článku ako aj z vyjadrení žalovaného jednoznačne
vyplýva, že žalovaný považuje žalobcu za fašistu a tvrdí, že ide o fakt, ku ktorému dospel logickým

myslením, a nejde tak iba o hodnotiaci úsudok, ktorý požíva prezumpciu o tom, že ide o kritiku dovolenú.
6. Podľa súdu prvej inštancie ;sú pojmy fašista a fašizmus v spoločnosti jednoznačne chápané a
nemožno tak súhlasiť s tvrdením žalobcu, že neexistuje jednoznačná definícia týchto pojmov. Podľa
výkladového slovníka a slovníka cudzích slov je fašizmus nacionalisticko-šovinistické a rasistické hnutie
spojené s totalitným vládnutím. Ideológia tohto režimu obhajuje rasizmus, šovinizmus a násilie. Takto

vníma označenie za fašistu (príslušníka fašistického hnutia či skupiny) celá spoločnosť, teda z toho
základu je nutné vychádzať pri posudzovaní následkov takéhoto označenia. Označenie fašista tak
nemožno považovať ani za nadávku ako hocijakú inú, pretože (nielen) v slovenskom právnom systéme
sa spája s extrémistickým hnutím a trestnými činmi s nimi spojenými, teda má aj svoju trestno-
právnu rovinu. Neobstojí ani procesná obrana žalovaného, že žalobca je podľa jeho názoru „skutkovým

fašistom“, pretože koná tak, že svojou povahou sú jeho činy fašistické. Súd preto osobné filozofické
názory žalobcu na tému fašizmus a fašista nemohol zohľadniť, pretože percipient (príjemca) článku, teda
jeho čitateľ vníma pojem fašista jednoznačne, t.j. pejoratívne a spája si ho s negatívnou nacionalistickou
skupinou, ktorá šíri myšlienky rasovej či inej nenávisti a propaguje násilie. Sympatie či aktivitu soskupinami či hnutiami s takýmto „fašistickým“ podtextom žalovaný v konaní netvrdil a nepreukázal.
Žalobca rázne odmietol akékoľvek spájanie s takýmito hnutiami či skupinami.
7. Okresný súd preto dospel k záveru, že označenie žalobcu za fašistu žalovaným nemá oporu v jeho

konaní. Žalovaný nahliada na poslancov a výslovne aj na žalobcu, ktorý poslancom nie je a nebol ani
v čase publikovania článku, ako na fašistov, pretože presadením legislatívy podporujúcej vakcináciu sa
podľa názoru žalovaného „fašisticky“ správajú. Navyše, v texte článku žalovaný tvrdil, že: „Pripomeňme
si gestapácko-eštebácky pamflet doc. R. o očko-skeptikoch..“, v ktorom opätovne poukazoval na
spojitosť žalobcu s extrémistickými skupinami. Odhliadnuc od trestno-právnej roviny, ktorá nie je

predmetom civilného súdneho sporu, súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že v článku ide o závažné
označovanie žalobcu za fašistu a spájanie jeho činnosti s fašizmom bez preukázania akejkoľvek reálnej
spojitosti či sympatie žalobcu s takýmito hnutiami. Podporne poukázal na závery, v zmysle ktorých
„Ak je konkrétna fyzická osoba, prezentovaná aspoň niektorým z pre ňu charakteristických znakov,
spájaná (aj nedopatrením) s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosťou (resp. osobou), ide spravidla
o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. Pokiaľ potom zároveň dôjde k takémuto zásahu

verejným publikovaním, napríklad v celoštátnej tlači, takýto zásah bude spravidla objektívne spôsobilý
znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere.“ (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo/2232/2006). Právo na slobodu prejavu je jedným z pilierov
demokratickej spoločnosti, avšak žiadne právo nemôže byť bezbrehé a bezhraničné, teda nemôže byť
uplatňované tak, aby beztrestne a bezdôvodne ubližovalo. Ani názorová odlišnosť na problematiku

(v tomto prípade problematiku „zdobrovoľnenia vakcinácie obyvateľstva“) nemôže mať za následok
bezdôvodné a neobmedzené osočovanie oponenta.
8. Súd prvej inštancie čiastkovo uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že žalobca je fašista, a tak
opakovaným a neoprávneným označovaním žalobcu za fašistu došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Preto vyhovel žalobe v časti o uloženie

povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi formou doporučeného listu s obsahom uvedeným vo
výrokovej časti.

9. Vo zvyšnej časti - t.j., pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur -okresný súd žalobu
zamietol (výrok II.) pri aplikácii § 13 ods. 2 Obč. zák. Za postačujúce totiž považoval zadosťučinenie

v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák., t.j. ospravedlnenie sa žalovaného žalobcovi formou doporučeného
listu. Toto morálne zadosťučinenie okresný súd považoval za dostačujúce z dôvodu, že žalovaný
nie je médiom celoštátneho pôsobenia, čitateľmi príspevkov žalovaného je vymedzený okruh osôb s
totožným názorovým zmýšľaním. Zdôraznil, že v súvislosti s urážlivým zásahom do osobnostných práv
žalobcu v je danom prípade práve morálne zadosťučinenie v podobne ospravedlnenia postačujúce

a dôležité a má zákonom zamýšľaný účinok, nakoľko samotný žalovaný v priebehu celého sporu
odmietal upustiť od opakovaného označovania žalobcu za fašistu. Finančné zadosťučinenie by sa
minulo účinkom, pretože morálna satisfakcia (ospravedlnenie sa) je tým prostriedkom nápravy, ktorý
spĺňa úmysel odstrániť protiprávny stav. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 137/2008 spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa

vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené
iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie
vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a
vedomostí. Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom

požadovaným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká
osobe, ktorej bola spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za
následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. V zmysle označeného uznesenia Najvyššieho
súdu SR dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. sú uvedené
len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že

nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Nepochybnou formou zadosťučinenia sa podľa
okresného súdu javí byť ospravedlnenie. Táto forma zadosťučinenia býva spravidla kombinovaná
s prostriedkami smerujúcimi k odstráneniu následkov neoprávneného zásahu. V tomto prípade sa
okresný súd stotožnil s tvrdením žalobcu uvedeným v žalobe, že žalovaný bez súdneho konania
nemienil upustiť od zásahov do osobnostných práv, a tak účinným nástrojom nápravy tohto zásahu

je morálne zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia. Súčasne pri posudzovaní nároku na primerané
finančné zadosťučinenie (súd) vychádzal z názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v náleze sp.
zn. II ÚS 349/09-36, podľa ktorého priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady
nemajetkovej ujmy prichádza odo úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základnéhopráva alebo slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či
opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu. V danom prípade tak podľa okresného súdu dôjde
k náprave neoprávneného zásahu práve morálnym zadosťučinením.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich
náhradu (výrok III.). Vychádzal z čiastočného - rovnakého úspechu oboch sporových strán (§ 255 ods.
2 CSP).

11. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe sporové strany.

12. Žalobca sa svojím odvolaním, čo do zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti a do trov konania, domáhal
zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Napadnutý rozsudok považoval v dotknutých častiach za nesprávny z dôvodu nevykonania navrhnutých
dôkazov a pre právne posúdenie veci.

13. Akcentoval, že nemajetková ujma má nielen satisfakčný charakter pre poškodeného, ale i sankčný
charakter pre poškodzovateľa osobnostných práv. Súdu prvej inštancie vytýkal, že rezignoval (ako to
má vyplývať z bodu 29 odôvodnenia rozsudku) na túto skutočnosť, pretože sa zaoberal len tým, že
morálne zadosťučinenie žalobcu v tomto prípade považuje za dostatočné. Tvrdenie okresného súdu,
že „...žalovaný nie je médiom celoštátneho pôsobenia, čitateľmi príspevkov žalovaného je vymedzený

okruh osôb žalovaného s totožným názorovým zmýšľaním“ nezodpovedá zistenému skutkovému stavu
a vykonaným dôkazom. K neoprávnenému zásahu nedošlo spôsobom, ktorý by mal súvis s „médiom
celoštátneho pôsobenia“, ale ešte závažnejším spôsobom, keď žalovaný sporné výroky zverejnil na
svojej doméne s linkami na sociálne siete, teda spôsobom s celosvetovým dosahom. Nezodpovedá
skutočnosti tvrdenie súdu prvej inštancie, že čitateľmi príspevkov žalovaného je vymedzený okruh osôb

s totožným názorovým zmýšľaním, pretože sporné výroky boli dosiahnuteľné pre každého, nie len pre
vymedzený okruh osôb s totožným názorovým zmýšľaním.
14. Ďalej odvolateľ namietal, že okresný súd na prvom pojednávaní odmietol vykonať dôkazy - výsluchy
žalobcom navrhnutých svedkov - ktoré mali práve preukazovať verejnú dostupnosť sporných výrazov
a následky týchto výrazov vo vzťahu k dobrému menu a povesti žalobcu. Svojim procesným postupom

súd prvej inštancie vlastne znemožnil žalobcovi uniesť dôkazné bremeno a takto mu odňal možnosť
konať pred súdom. Z písomne vyhotoveného rozsudku nie je zistiteľný dôvod, pre ktorý odmietol súd
prvejinštanciežalobcomnavrhnutédokazovanie,pretojevtýchtookolnostiachvecinapadnutýrozsudok
nepreskúmateľný.
15. Napriek uloženiu povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi vychádza zo sporu ako „víťaz“ žalovaný,

pretože z jeho vnímania súdneho sporu a relevantných prejavov vyplýva, že mal jedine obavu z
nemajetkovej ujmy, a nie z iných výrokov súdu. Samotný súdny spor doslova vítal, aby mohol verejne
prezentovaťsvojenázoryahlavnepokračovaťvosočovanížalobcu.Svedčíotomsústavneoznačovanie
žalobcu v priebehu sporu vrátane prejavov žalovaného na pojednávaní za „fašistu“. Paradoxne potom
vyznieva celý význam súdneho procesu pre žalobcu, keď ho žalovaný urážlivo označuje na celosvetovo

dostupnej sociálnej sieti a na vlastné náklady sa žalobcovi dostane doslova súkromného zadosťučinenia
formou ospravedlňujúceho listu.
16. Žalobca nespochybňuje právo súdu v okolnostiach prípadu aj nepriznať náhradu nemajetkovej
ujmy, keď takéto rozhodnutie závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane
však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd preto musí uskutočniť

dokazovanie (čo však okresný súd nespravil) a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových
zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Príslušné závery súd musia byť riadne
odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
týkajúceho sa nepriznania nemajetkovej ujmy je teda prima facie arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
neprimerane prísne, nezohľadňujúce okolnosti predmetnej veci a je výsledkom postupu súdu prvej

inštancie, ktorým odmietol v tejto časti právo na spravodlivý proces žalobcu.
17. Žalobca tiež spochybnil správnosť rozhodnutia o trovách konania. Konanie o ochranu osobnosti je
jedným konaním bez ohľadu na to, aké resp. koľko nárokov súvisiacich s odstránením neoprávneného
zásahu do osobnostných práv a jeho dôsledkov žalobca v konaní uplatnil. Žalobca bol úspešný v
tom základnom, teda v konaní o ochranu osobnosti, keď okresný súd jednoznačne skonštatoval,

že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Pokiaľ ide o uplatnené nároky
satisfakčného charakteru, okresný súd z hľadiska morálnej satisfakcie vyhovel žalobcovi, z hľadiska
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi nevyhovel. Napriek tomu nemožno konštatovať, že
strany konania boli úspešné v rovnakej časti, ako to uvádza okresný súd, ktorý úplne opomína, žežalobca bol úspešný v tom, čo tvorilo podstatu sporu, a to v ochrane osobnosti. Samotný rozsudok a
jeho odôvodnenie je totižto primárnou satisfakciou žalobcu. Je v rozpore s princípom spravodlivosti,
aby procesná strana musela za úspešnosť v súdnom spore „zaplatiť“. Žalobca bol úspešný v konaní

o ochrane osobnosti, pričom ale toto „víťazstvo“ je znehodnotené tým, že musí zaplatiť trovy konania
spočívajúce v súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia. Také posúdenie nárokov na náhradu
trov konania nemá nič spoločné nielen so zákonnosťou, ale hlavne s princípom spravodlivosti, ktorým by
sa mal každý konajúci súd riadiť, pretože princíp spravodlivosti je neoddeliteľnou súčasťou základných
princípov materiálneho chápania právneho štátu.

18. Žalovaný sa svojím odvolaním (v znení jeho doplnenia), čo do čiastočného vyhovenia žalobe a
výroku o trovách konania, domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti.
19. Namietal, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Argumentoval, že nebolo preukázané označenie žalobcu za fašistu na sociálnych sieťach, z ktorého

záveru ale okresný súd implicitne vychádzal v napadnutom rozsudku; žalobca neuniesol ohľadom
tohto tvrdenia dôkazné bremeno. V skutočnosti žalovaný na niekoľkých sociálnych sieťach uverejnil len
pomerne krátku upútavku na dotknutý článok, ktorá však neobsahovala sporný výrok, ba ani žiadnu
zmienku o žalobcovi. Odvolateľ v tej súvislosti poukázal na skutočnosť, že značná časť používateľov
sociálnych sietí číta iba nadpisy alebo len zdieľa odkazy na články bez ich prečítania (odkaz na súvisiace

zdroje).
21. Tiež spochybnil zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že bol označený za verejného činiteľa. Označený bol
len za osobu verejne činnú.
22.Niejeďalejpravdivýmargumentokresnéhosúdu,žetvrdenie,žežalobcajefašista,žalovanývydával
za preukázateľný fakt, a na druhej strane za hodnotiaci úsudok. To, že žalobca je fašista, žalovaný ani

raz neoznačil za preukázateľný fakt. Za fakty označil údaje z verejne dostupných zdrojov, z ktorých
vychádzal pri hodnotiacom úsudku, že žalobca je (v zmysle žalovaným vopred uvedených definícií a
povahou svojich skutkov) fašistom.
23. Žalovaný rozporoval aj záver okresného súdu, že až vo vyjadrení k žalobe sa žalovaný vyjadril k
tomu, ako mienil pojem fašista. Totiž, priamo v spornom výroku je vsuvka „v zmysle vyššie uvedených

definícií“, takže je zrejmé, že to, čo mal na mysli pod „fašistom“, žalovaný uviedol už priamo v dotknutom
článku. Vo vyjadrení k žalobe len rozviedol, ako všelijako by bolo za určitých okolností možné poňať
pojem fašista, a doložil, že v spornom článku zjavne možno tento pojem vykladať len jedným z možných
spôsobov-akočloveka,ktoréhokonanie(bezohľadunajehovnútornépresvedčenie,vonkajšieformálne
znaky, resp. ich absenciu, ne/príslušnosť k určitým skupinám a pod.) vykazuje charakteristické znaky

fašizmu. To je však implicitne zrejmé už zo samotného dotknutého článku, pri písaní ktorého si bol
dobre vedomý skutočnosti, že rôzni ľudia si pojem fašizmus vysvetľujú veľmi rôzne, preto najprv presne
popísal, čo pod fašizmom v ďalších kapitolách článku chápe.
24. Odvolateľ nesúhlasil so záverom okresného súdu, že „pojem fašizmus a fašista je v spoločnosti
známy a jasne definovaný a z kontextu článku ako aj z vyjadrení žalovaného jednoznačne vyplýva,

že žalovaný považuje žalobcu za fašistu a tvrdí, že ide o fakt, ku ktorému dospel logickým myslením,
a nejde tak iba o hodnotiaci úsudok, ktorý požíva prezumpciu o tom, že ide o kritiku dovolenú“. Oba
pojmy sú možno v spoločnosti známe v tom zmysle, že by bolo podľa žalovaného ťažké nájsť niekoho
nad 15 rokov, kto ich v živote nepočul. Rozhodne však nie sú jasne definované, keďže v slovníkoch
a odbornej literatúre možno nájsť celý rad rôznych (užších či širších, na rôzne aspekty zameraných)

definícii fašizmu. V danej súvislosti žalovaný odkázal na viaceré formálne zdroje definícií predmetných
pojmov, napr. Krátky slovník slovenského jazyka (2003), Slovník cudzích slov - akademický (2005),
Merriam-Webster´s Dictionary. Uvedené zdroje jasne dokazujú, že pojem fašizmus rozhodne nie je (ako
nepravdivo tvrdí okresný súd) „v spoločnosti ... jasne definovaný“. Preto je viac než žiaduce, aby každý
pisateľ pred použitím pojmu fašizmus najprv jasne popísal, čo pod ním presne myslí - práve tak, ako

to urobil žalovaný v dotknutom článku.
25. V predchádzajúcej súvislosti odvolateľ namietol aj záver okresného súdu v bode 26. odôvodnenia
jeho rozsudku, že cit. „Podľa názoru súdu je v danom spore nutné konštatovať, že pojem fašista a
fašizmu je v spoločnosti jednoznačne chápaný a nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že neexistuje
jednoznačná definícia tohto pojmu. Podľa výkladového slovníka a slovníka cudzích slov je fašizmu

nacionalisticko-šovinistické a rasistické hnutie spojené s totalitným vládnutím. Ideológia tohto režimu
obsahuje rasizmus, šovinizmu a násilie. Takto vníma označenie za fašistu (príslušníka fašistického
hnutia či skupiny) celá spoločnosť“. K citovanému „výkladovému slovníku“ okresný súd neuvádza nič
bližšie. Zostáva len definícia zo Slovníka cudzích slov, proti ktorej však stojí celý rad iných definícii ziných slovníkov, ktorú sú od danej definície neraz aj veľmi odlišné (viď vyššie). Žalovaný tiež odkázal na
viaceré články z rôznych zdrojov v súvislosti s problematikou/ponímaním fašizmu (dvojtýždenník SZPB
Bojovník z 30.5.2019; ďalej článok „Pred River Parkom na konferencii Za Európu suverénnych národov

sa odprezentovali aj skutoční fašisti“ z 14.5.2019; tiež článok Korporátny fašizmus klope na dvere. Alebo
ho už žijeme? A čo s tým“; oba články internetový denník Hlavné správy; výrok prezidenta USA F.
D. Roosevelta v roku 1942 pred Kongresom USA; príspevok I. O. „Neverte E., neverte progresívcom.
Vysvetlím vám prečo.“ z 15.6.2019). Teda z bežných vyjadrení novinárov, politikov či radových občanov
jezrejmé,žepoňatiepojmufašizmusaznačnevymykádefiníciiuvedenejvSlovníkucudzíchslov.Možno

konštatovať, že spomenutí autori používajú slovo fašizmus vo význame omnoho bližšom žalovaným
použitej definícii (stručne: spojenie veľkých korporácii a štátnej moci so všetkými negatívnymi dopadmi
na ľudské práva, ktoré to obnáša), ktorá je prakticky totožná s definíciou F. D. Roosevelta, a ak nie
úplne, tak takmer totožná s definíciou I. O.. Teda pojem fašizmus nemá jednoznačnú definíciu, ani nie
je jednoznačne chápaný v spoločnosti, čoho dôkazom je rozdielne chápanie fašizmu okresným súdom
oproti chápaniu vyššie menovanými autormi/zdrojmi. Rozhodne nie celá spoločnosť vníma fašizmu v

zmysle definície zo Slovníka cudzích slov.
26. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na absurdnosť záveru okresného súdu, že označenie
fašista nemožno považovať za nadávku ako hocijakú inú, nakoľko sa v slovenskom právnom poriadku
spája s extrémistickým hnutím a trestnými činmi spojenými, teda má aj svoju trestnoprávnu rovinu.
Jediná zmienka o fašizme v Trestnom zákone sa týka § 422d ods. 1, avšak žalovaný nikdy netvrdil, že

žalobca robí/robil čokoľvek z toho - nikdy nehovoril o žalobcovom osobnom vzťahu či postojí k zločinom
režimov založených na fašistickej ideológii, ale len o vecnej povahe jeho vlastných skutkov. Okresný
súd sa „hrá na proroka“, keď uvádza, že čitateľ dotknutého článku vníma pojem fašista jednoznačne
pejoratívne a spája si ho s negatívnou nacionalistickou skupinou, ktorá šíri myšlienky rasovej či inej
nenávisti a propaguje násilie. Uvedené nebolo, okrem iného, nijako preukázané.

27. Interpretácia okresného súdu v súvislosti s vetou z dotknutého článku „Pripomeňme si gestapácko-
eštebácky pamflet doc. R. o očko-skeptikoch..“ tým spôsobom, že žalovaný opätovne poukazoval
na spojitosť žalobcu s extrémistickými skupinami, je účelovo falošná. Je zjavné, že za „gestapácko-
eštébácky“ žalovaný označil pamflet (prezentáciu), nie ľubovoľného z jeho troch autorov (medzi ktorými
je aj žalobca).

28. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného toto označil za nedôvodné. Žalovaný len
opakuje obranu predkladanú už okresnému súdu, s ktorou sa tento podrobne vysporiadal. Z postoja
žalovaného je zrejmé, že nie je odborne ani ľudsky schopný uznať, že jeho tvrdenia sú za hranicou
slobody prejavu, pretože bez akéhokoľvek skutkového základu bezdôvodne uráža žalobcu. Do práva

strany na spravodlivý proces nepatrí, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi
a hodnotením dôkazov.

29. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu uviedol, že jeho odvolanie
nie je len opakovaním dovtedajšej argumentácie, ale prináša dôkazy, že okresný súd vychádzal z

nepravdivých východísk, čo malo zásadný vplyv na napadnutý rozsudok. Jeho tvrdenie nemôže byť za
hranicou slobody prejavu, ak na základe predložených definícií, faktov a jednoduchej logiky dospel k
záveru, že žalobca je povahou svojich skutkov fašistom. Povedať pravdu o verejnej činnosti verejne
činnej osoby nemôže byť za hranicou slobody prejavu. Na Slovensku nejestvuje žiadne právo verejne
činnej osoby nebyť verejne označovaný za niečo, čím preukázateľne sú, obzvlášť, keď to ani na priamu

výzvu nie sú schopné vecnými argumentmi ani len spochybniť. Inak žalovaný zotrval na svojej odvolacej
argumentácii.

30. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované
strany sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu

danom v ustanovení § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného
súdu v meritórnych výrokoch potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a vo výroku o trovách
prvoinštančného konania zmenil podľa § 388 ods. 1 CSP tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto
rozsudku.

31. Okolnosti súdenej vec predstavujú typický prejav stretu dvoch základných práv - slobody prejavu
(umožňujúcej vysloviť alebo i zamlčať svoje city, myšlienky a názory) na strane žalovaného a ochrany
osobnosti (zaručujúcej nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia) na strane žalobcu. Pri riešení dôsledkovtakéhoto konfliktu Ústavou SR garantovaných práv aplikačná prax vyslovila (viď napr. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. decembra 2009) požiadavku hľadania proporcionality, t.j.
vzájomne vyváženého vzťahu medzi realizáciou týchto práv. Prostriedkom/vodítkom na dosiahnutie

tejto požiadavky je tzv. test primeranosti založený na jednotlivých krokoch (vhodnosť, potrebnosť/
nevyhnutnosť, primeranosť v užšom zmysle), ktorý (test) predostrel/vykonal aj súd prvej inštancie
(primárne bod 4 tohto odôvodnenia), pričom s jeho čiastkovými závermi v tejto spojitosti formulovanými
je možné sa stotožniť.
32. Predovšetkým žalobcu možno v rozoberaných súvislostiach skutočne považovať za osobu verejne

činnú (v podrobnostiach bod 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď v súvislosti so skutočnosťou,
že bol asistentom poslanca NR SR, resp. osobou verejne činnou v oblasti verejného školstva, medicíny
ako i podnikateľskej činnosti, je povinný znášať zásahy do osobnostných práv vo väčšom rozsahu, než
„bežný/radový“ človek. Zároveň platí, že objektom sporného prejavu je práve a len táto jeho verejná
činnosť a to taká, ktorá nepochybne je vecou verejného záujmu. Otázka dobrovoľnosti očkovania
totiž bezpochyby je - resp. aj v čase publikovania dotknutého článku bola - (nie len) na Slovensku

jednou z rezonujúcich celospoločenských tém a to z pohľadu citeľného „pnutia“ prejavujúceho sa medzi
potrebou (úlohou štátu) zabezpečenia kolektívnej imunity na jednej strane a negatívnymi zdravotnými
dôsledkami/rizikami s očkovaním spojenými v individuálnych prípadoch (na strane druhej). Snahu/
motiváciu žalovaného o vyvolanie verejnej diskusie (resp. prispenie k nej) za týchto okolností a v tomto
aktuálnom časovom (evidentnom o to viac, že išlo práve v danom období o hlasovanie v zákonodarnom

orgáne) rámci, možno preto vo všeobecnosti hodnotiť ako v demokratickej spoločnosti prospešnú,
dokonca žiaducu. Obdobne takéto atribúty (vhodnosti z pohľadu „očisty“ verejného priestoru) môže vo
všeobecnosti vykazovať aj upozorňovanie (akási „súkromná investigatíva“) na majetkové prepojenia
žalobcu na výrobcu vakcín (Sanofi Pasteur), nakladanie s verejnými zdrojmi (nákup z väčšej časti
nevyužitých vakcín proti prasacej chrípke v hodnote 7,6 milión eur), možný konflikt záujmov (keď

predmetnú zákazku mala získať spoločnosť dr. G. a žalobcu od štátu v čase, keď boli politicky aktívni
v rámci vládnej strany SNS), ktoré údaje/fakty žalobca v priebehu celého konania žiadnym spôsobom
nepoprel/nespochybnil.

33. Inak je to však s vhodnosťou formy zvolenej žalovaným. Tým odvolací súd nemá na mysli

použitie „vlastnej“ webovej domény (ako súčasti globálneho informačného systému - internetu), kde
žalovaný svoj prejav zverejnil, nakoľko práve táto platforma je spôsobilá na „šírenie“ myšlienok (ako
realizácie slobody prejavu), ale o žalovaným použité „výrazivo“. Krajský súd sa totiž stotožnil so
záverom okresného súdu o jednoznačne negatívnej súvislosti/väzbe vzťahujúcej sa k označeniu
„fašista“ v spoločensko-historických reáliách Slovenskej republiky, bezprostredne dotknutej hrôzami

fašistického totalitného režimu v podobe bezprecedentných strát na ľudských životoch, deportácií do
koncentračných a vyhladzovacích táborov, mučení, popráv, represálií, masových vrážd, vypálených
obcí, útrap obyvateľstva, nevyčísliteľných škôd na majetku a kultúrnom dedičstve, atď. Inými slovami,
z historického hľadiska ťažko označiť negatívnejšiu etapu/obdobie novodobých dejín na našom
území, ktorá by bola spojená s tak masívnym zásahom do základných ľudských práv. Práve táto

traumatická historická skúsenosť je dôvodom enormne negatívnej základnej korelácie spojenej s
označením „fašista“ (ako človek reprezentujúci opisované a vôbec neľudský režim zameraný na
cielené vyvraždenie osôb sociálne, národnostne či politicky neprijateľných a podrobenie iných/ostatných
národov) v našich podmienkach. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že „snaha“ o definovanie
pojmu fašizmus patrí medzi najpertraktovanejšie tézy súčasnej historiografie, hoci bez dosiahnutia

všeobecnej zhody historikov (pričom predovšetkým v médiách dochádza aj k „prelínaniu“ s pojmami
rasizmus, extrémizmus či radikalizmus), nakoľko ide v zásade o akademickú debatu smerujúcu k
čo najvýstižnejšiemu obsiahnutiu pojmových znakov tohto režimu, avšak pri všeobecnej akceptácii
negatívneho hodnotenia tejto etapy dejinného vývoja ako najväčšieho a najrozsiahlejšieho ozbrojeného
vojenského konfliktu v dejinách ľudstva.

34.Opomenúcvulgarizmy,príznačnéskôrpresúkromnýprejavfyzickýchosôb,jepretotakmernemožné
vo verejnej sfére identifikovať urážlivejšie označenie ako žalovaným v článku použité. Každý, kto takéto
označenie inej osoby verejne/mediálne použije, si musí byť vedomý objektívnej skutočnosti, že takto
označený subjekt bude vnímaný negatívne v základnom/celom zmysle tohto pojmu, tak ako je dlhodobo
a štandardne vnímaný v spoločnosti, t.j. ako stúpenec zvrátenej ideológie fašizmu.

35. Obstáť nemôže ani obrana žalovaného vystavaná na tvrdení o (nespornej) existencii viacerých
definícii slova fašizmus vo verejne dostupných slovníkoch. Žiadna z týchto definícií (ako ich explicitne
cituje samotný žalovaný - viď č.l. 186 a nasl. spisu) totiž nevyvracia zásadný záver o charaktere
predmetnej ideológie. Je preto v plne miere účelovou argumentácia žalovaného, ktorý namietapoužitie definícií prevzatých z výkladového slovníka a slovníka cudzích slov. Správne síce (žalovaný)
poznamenáva, že zákon neurčuje, ktorý/aký slovník môže súd použiť pre výklad pojmu, v konečnom
dôsledku ale všetky použité/citované slovníky - tak zvolené okresným súdom ako i označené

žalovaným - definujú fašizmus (pochopiteľne) síce nie identickými výrazovými prostriedkami (slovami),
avšak v úplnej významovej zhode vymedzujú jeho násilný a nedemokratický charakter. „Bazírovanie“
žalovaného na existencii odchýlok (logickej, keďže žalovaný opomína, že jednotlivé slovníky majú iných/
odlišných autorov a s ohľadom na autorské práva ani nemôžu doslovne preberať/kopírovať definície) v
pojmoch použitých v rámci jednotlivých definícií bez ich reálneho/objektívneho významového rozdielu

je len tendenčným a neakceptovateľným pokusom žalovaného k odvedeniu pozornosti od podstaty
predmetných definícií, resp. povahy a následkov predmetného režimu.
36. Následne žalovaný predmetnú argumentáciu posúva do iracionálnych polôh, keď sa po (vo
svojej podstate akceptovateľných) odkazoch na slovníky pokúša vyvodiť „rozšírenú“ definíciu fašizmu
o „korporátny fašizmus“, pomocou „zdrojov“ ako sú Hlavné správy, resp. poslanec/politik I. O..
Odhliadnuc od skutočnosti, že ani hypotetické akceptovanie reálnej obsahovej náplne tohto pojmu

(korporátny fašizmus) nič nemení (primárne z dôvodu absolútne zanedbateľného/neporovnateľného
významu a rozsahu výskytu/používania tohto pojmu v porovnaní so základným významom slova
fašizmus) na určujúcom závere (viď bod 35 veta posledná tohto odôvodnenia), je totiž už na prvý
pohľad markantný rozdiel v zameraní týchto prameňov. Práve výkladové slovníky sú totiž (z povahy
„zmyslu svojej existencie“) tým kvalifikovaným prostriedkom/inštrumentom, ktorý je výslovne predurčený

na zadefinovanie významu pojmov a to uvedením/podaním ich výstižného opisu/charakteristiky
(predstavujúceho realizáciu snahy o jazykové zistenie/pomenovanie podstatného). Inými slovami, nie
citácie subjektívnych názorov fyzickej osoby alebo výstupy „spravodajského“ (vysvetlenie úvodzoviek
- viď bod 38 tohto odôvodnenia) denníka, ale práve (výkladové) slovníky možno považovať za
legitímne zdroje pre hľadanie/ustálenie definícií pojmov (ako to napokon aj samotný žalovaný najskôr

učinil). Zavádzajúca podstata predmetnej argumentácie žalovaného je evidentná na tom podklade, že
v prípade spravodajského portálu je logicky primárnym cieľom „len“ informovať, t.j. presunúť informácie
k recipientom, bez ambície na odborný výklad používaných pojmov. V prípade fyzickej osoby ide
pochopiteľne len o osobný názor ovplyvnený rôznymi výlučne individuálnymi danosťami/preferenciami.
37. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno dodať, že internetový denník Hlavné správy je

dlhodobo kritizovaný za poskytovanie priestoru na šírenie konšpiračných teórií , že je staršia ako v skutočnosti alebo lepšia ako ostatné kultúry), vojnovej (napr. chemické
útoky v Sýrii) a prokremeľskej propagandy (napr. publikovaný hoax
„Putin vytláča dolár zlatým rubľom“, v ktorom tvrdili, že Rusko ako odvetu za západné sankcie prestane

robiť obchody v dolároch, čím zasadí tvrdý úder Američanom. Tento hoax
bol vyvrátený, Hlavné správy článok po pár dňoch stiahli. Pre Hlavné správy pod pseudonymom A. Y.
písal Rus X. V., ktorý udržiava kontakty s pracovníkmi ruskej mediálnej skupiny Rossija Segodňa, kam
patrí aj agentúra Sputnik. Európsky parlament pritom agentúru Sputnik
označil za jeden z nástrojov, cez ktoré sa Kremeľ snaží „spochybniť demokratické hodnoty, rozdeľovať

Európu,získavaťdomácupodporuavytváraťdojemzlyhávajúcichštátovvovýchodnomsusedstveEÚ“).
Typickým pre činnosť/fungovanie médií cielene poskytujúcich priestor konšpiračným médiám je súčasne
absencia editorskej spätnej väzby a slabé overovanie faktov (viď F., X.. Pod falošným menom som písal
hoaxy pre Hlavné správy. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2018-01-11).
38. Pokiaľ ide o citovanie „úvah/predstáv“ fyzickej osoby - politika I. O. - nemožno prehliadnuť, že

obdobné výstupy menovaného v podobe symptomatického a kontinuálneho prejavovania sympatií k
režimom so sporným prístupom k dodržiavaniu ľudských práv (napr. nekritická obhajoba Číny v rozpore
so Spoločnou pozíciou EÚ o znepokojení a obavách zo zhoršujúcej sa situácie v oblasti ochrany
ľudských práv v Číne a zo zadržiavania právnikov a ľudskoprávnych aktivistov, ako aj z postavenia
etnických a náboženských menšín, obdobne v rozpore s kritikou Výboru OSN pre odstránenie rasovej

diskriminácie za porušovanie práv v oblasti Sin-ťiang, vrátane zriadenia táborov na svojvoľné masové
zadržiavanie ľudí, resp. prezentovaného znepokojenia vysokej komisárky OSN pre ľudské práva
Q. O. v súvislosti s odmietnutím žiadostí o vyslanie nezávislých vyšetrovateľov pracovnej skupiny
OSN pre nútené alebo nedobrovoľné zmiznutia (WGEID), resp. umožnenie prístupu do táborov) vo
verejnom priestore, vyústilo do aktuálne prebiehajúceho trestného stíhania (voči nemu) pre zločin

rozširovania extrémistického materiálu v súbehu s prečinom prejavu sympatie k hnutiu, smerujúcemu k
potlačeniu základných práv a slobôd. Je preto zjavné, že prevzatie takýchto úvah by bolo mimo rámec
akceptovateľného racionálneho základu.39. Rezignujúc na akékoľvek hodnotenie (v kontexte predmetu posudzovanej veci totiž nie je potrebné)
kvality „žurnalistiky“ dotknutého internetového denníka, resp. subjektívnych politických/svetonázorových
preferencií žalovaným akcentovaných „autorov“, odvolací súd čiastkovo v rozoberanej súvislosti

uzatvára, že opísané fakty vylučujú legitimitu/spôsobilosť týchto “zdrojov“ byť autoritou a záväzným
východiskom pri metodológii jazykovedného definovania pojmov.

40. Následne v okolnostiach súdenej veci platí, že sympatie či aktivitu so skupinami či hnutiami s takto
vymedzeným „fašistickým“ podtextom (t.j., tak ako je vo všeobecnosti tento pojem vnímaný a ako ho

vymedzil aj okresný súd) žalovaný v konaní netvrdil (a logicky) nepreukázal (čiastočne je „ v tomto
duchu“ vedená - viď č.l. 28 a nasl. spisu - argumentácia žalovaného vo vyjadrení k žalobe vo vzťahu
k SNS ako strane kolaborujúcej v minulosti s fašistickým/nacistickým režimom a v nedávnom období
sa prezentujúcej rasistickými billboardmi a ktorej členom bol/je aj žalobca, v tejto „argumentačnej línii“
však žalovaný následne nepokračuje). Zároveň žalobca rázne odmietol akékoľvek spájanie s takýmito
hnutiami či skupinami. V tejto súvislosti platí, že nepravdivé (dokonca či nedopatrením) spojenie fyzickej

osoby s odsudzovanou činnosťou je spravidla považované za zásah do práva na česť a dôstojnosť
takejto osoby. Následne ostáva právne vyhodnotiť procesnú obranu žalovaného založenú na tvrdení o
„skutkovej“ alebo „objektívnej“ povahe fašizmu žalobcu.
41. Rozvinúc opísané, je irelevantným rozsiahle vysvetlenie podané žalovaným (č.l. 17 a nasl.
spisu - čo mienil pod pojmom fašista) v rámci vyjadrenia k žalobe. Toto vyjadrenie môže slúžiť

jedine ako prostriedok prípadného objasnenia myšlienkových pochodov žalovaného vo vzťahu k
súdu (prebiehajúcemu súdnemu konaniu). Z hľadiska posudzovaného zásahu do osobnostných práv
žalovanéhojevšakurčujúcimprávealenobsahzverejnenéhočlánku.Inýmislovami,niejeužvýznamné,
ako následne žalovaný „dovysvetľuje“ pohnútky svojho konania, právne významným (z určujúceho
hľadiska, t.j. z pohľadu dopadu článku na osobnostné práva) je jedine to, čo v zverejnenom prejave

„odznelo“, jedine to sa totiž dostalo k jeho percipientovi (pozri aj bod 25 odôvodnenia okresného
súdu). Obdobne, pokiaľ ide o ďalšie/nové skutočnosti prezentované žalovaným až v rámci odvolacieho
konania, krajský súd upriamuje jeho pozornosť na § 366 CSP, ktoré ustanovenie ako konkrétny prejav
principiálnej zásady koncentrácie sporového súdneho konania, neumožňuje prihliadať na skutočnosti
vznesené prvýkrát až v odvolacom konaní.

42. Odhliadnuc od procesných súvislostí konštatovaných v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia,
opodstatneným a zásadným je postulát súdu prvej inštancie, ktorý ako relevantné neprijal „osobné
filozofické názory žalovaného na tému fašizmus“.
43. V úvode (prvé dve strany) sporného článku totiž žalovaný síce skutočne teoreticky rozoberá niektoré

základné znaky/myšlienky (talianskeho) fašizmu (korporatizmus) a nacizmu/národného socializmu
(dôraz na genetiku, národnosť) a načrtáva spoločné paralely týchto režimov so zavedením povinnej
vakcinácie (napr. citovaním dôvodovej správy o neetických lekárskych pokusoch nacistického zložinca
dr. Mengeleho predkladenej paradoxne poslancami Ľudovej strany Naše Slovensko !!!) v podobe
princípu prednosti verejného blaha, obetovania jednotlivca pre vyššie dobro spoločnosti, zákazu verejnej

diskusie. Následne prechádza ku kritike korporácií - výrobcov vakcín (sponzorovanie kompletného
kreditovaného vzdelávania lekárov o očkovaní, záujem o udržanie garantovaného zisku z povinného
očkovania a tým motivovaná snaha o vylúčenie otvorenej diskusie o očkovaní), na základe čoho
dospieva k záveru, že plošné povinné očkovanie je fašistické/ nacistické. Ďalej žalovaný v článku
pokračuje opisom konania dr. G. ako oficiálneho odborníka SNS na zdravotníctvo, na návrh ktorého

poslanci NRSR (s výnimkou žalovaným označených) odmietli legislatívny návrh poslancov ĽSNS na
zdobrovoľnenie očkovania „ako i akúkoľvek diskusiu o ňom“, prepojenia menovaného ako i žalobcu na
výrobcov vakcín, následne však konštatuje: „Takže (v zmysle uvedených definícií) MUDr. B. G. PhD.,
poslanec NR SR za SNS, je celkom jednoznačne fašistom, aj spolu so svojim kamarátom a dlhoročným
spoločníkom v podnikaní MUDr. B. R. CSc..“

44. Z opísaného vyplýva, že akokoľvek sa žalovaný snaží ospravedlniť použitie predmetného hanlivého
označenia kontextom článku, tento (kontext), v článku spočiatku skutočne naznačovaný, je následne
v plnej miere „znehodnotený/prelomený“ jednoznačným označením žalobcu za fašistu, so všetkými
zásadnými dôsledkami/koreláciami, rozoberanými v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia.
Žalovaný sa síce na jednej strane domáha (legitímneho cieľa) celospoločenskej diskusie, na druhej

strane však hneď na jej začiatku „onálepkuje/urazí“ potencionálneho partnera v dialógu najhorším
možným spôsobom, čím v zásadnej miere spochybňuje vecnosť/možnosť takejto diskusie. Úvahy
rozvíjané žalovaným v úvode článku sa tak javia len ako akási snaha „vyviniť sa“ (vlastnou
definíciou fašizmu), nakoľko konečným efektom článku je konštatovanie, že označené osoby sú„celkom jednoznačne fašistami“. Tento skutočne „celkom jednoznačný“ záver potom nekorešponduje
s uvedenými vlastnými/úvodnými úvahami žalovaného, keďže tento neuzatvára, napr. že žalobca pri
presadzovaní vakcinácie koná spôsobmi podobnými fašistickým, ale konštatuje, že MUDr. G. je spolu

so žalobcom celkom jednoznačne fašista. Obdobne, hoci sa žalovaný bráni aj koncepciami „iných“
fašistov (vrátane až antagonistického konceptu „liberálnych fašistov“), žiadny takýto prívlastok (ktorý
by na rozhodujúcom mieste v texte článku mohol zmeniť výsledný dojem/dopad) pri zvolenom označení
žalobcu za fašistu nepoužil.
45. Okrem toho, v rámci skúmania kontextu článku žalovaného nemožno prehliadnuť ani skutočnosť,

že jeho primárnym objektom je MUDr. G.. V článku sa nachádza jeho fotografia, samostatný odsek
označený jeho menom a priezviskom, ďalej sa tvrdenia o menovanom nachádzajú aj v iných častiach/
odsekoch článku, napr. autor článku hovorí o „G. návrhu“ proti zdobrovoľneniu očkovania, resp.
akejkoľvek diskusii o tom. Dokonca aj vsuvka „v zmysle uvedených definícií„, ktorej vysvetľujúci
charakter žalovaný v odvolaní zdôrazňuje, je uvedená v zátvorke (práve a len) pred menom dr. G..
Len v predmetnom odseku uvedenom/označenom v záhlaví menom a priezviskom dr. G. sa objavujú

zmienky o žalobcovi ako asistentovi, dlhoročnom spoločníkovi dr. G. a tiež ako o autorovi „gestapácko-
eštebáckeho pamfletu o očko-skeptikoch“. Z uvedeného možno vyvodiť určitý „sekundárny/dokresľujúci“
charakter zamerania autora na žalobcu, popri samotnom dr. G. ako hlavnom subjekte článku. Napriek
tomu, svoj difamačný záver žalovaný vztiahol aj na osobu žalobcu.

46. Zhrnutím prezentovaných úvah možno konštatovať, že žalovaným akcentovaný kontext nie je
spôsobilý vylúčiť/zmeniť objektívne negatívny/hanlivý dopad označenia žalobcu za fašistu. Aj výkon
práva kritiky tzv. osôb verejného záujmu totiž musí zodpovedať určitým kvalifikačným kritériám. V
tejto spojitosti platí, že okrem toho, že kritika musí byť vecná (t.j. vychádzajúca z pravdivých premís
a overiteľná dôkazom pravdy), musí byť aj konkrétna (hodnotiace úsudky sú podopreté konkrétnymi

faktami, nie všeobecnými „floskulami“) a (v okolnostiach súdenej veci predovšetkým) primeraná čo do
obsahu a formy, t.j., aby nevybočovala použitými výrazmi z rámca všeobecne rešpektovaných pravidiel
slušnosti. Z takto vymedzeného pohľadu/východiska potom prevyšuje znevažujúci/hanobiaci charakter/
zámer článku nad legitímnym cieľom - príspevkom k celospoločenskej diskusii o otázke verejného
záujmu.

47. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil s žalovaným, pokiaľ tento
nesúhlasil s čiastkovým záverom okresného súdu, v zmysle ktorého v prípade označenia žalobcu
žalovaným za fašistu nejde o hodnotiaci úsudok, ale že ide o „fakt“, teda o skutkové tvrdenie. Všeobecne
aplikovateľné kritérium na rozlíšenie skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov (síce) neexistuje,
preto je pri vyhodnocovaní povahy určitého vyjadrenia potrebné vždy vychádzať z obsahu dotknutého

vyjadrenia, ako aj z kontextu celého článku či relácie, v ktorých je dané vyjadrenie obsiahnuté a podľa
názoru krajského súdu je (preto) zrejmé, že hodnotenie osoby žalobcu žalovaným ako fašistu súvisí
s hodnotením skutkových tvrdení o žalobcovi s poukazom na jeho činnosť, aktivity, prepojenie na
poslanca NR SR a podobne, bez ohľadu na to, že žalovaný to vydáva za „fakt“, keďže sa v skutočnosti
jedná o subjektívny pohľad žalovaného. Nadväzne platí, že hoci fakty (ich pravdivosť) sú overiteľné (v

súdnom konaní), zatiaľ čo hodnotiaci úsudok je subjektívny názor, ktorý nie je možné dokazovať, aj
naň sa vzťahuje vyššie formulovaná požiadavka primeranosti formy/obsahu prejavenia hodnotiaceho
úsudku. Inými slovami, aj hodnotiace úsudky, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu
kritiky (ktorý by bolo možné dosiahnuť i bez týchto výrazov) môžu svojou neprípustnosťou predstavovať
zásah do práva na ochranu osobnosti, k čomu došlo i v okolnostiach súdenej veci. Hoci aplikačná prax

(predovšetkýmESĽP)vrámcihodnotiacehoúsudkuakceptujeajurčitépreháňanie,príp.nepresnosť,ani
toto nemá (v zmysle nesmie) presiahnuť medze primeranosti spôsobom odporujúcim právu na ochranu
osobnosti. Odvolanie žalovaného preto vo svojej podstate nie je dôvodné.

48. Napriek kategorickému charakteru vysloveného/konečného záveru je potrebné zo strany krajského

súdu jedným dychom dodať, že rozhodovanie bolo - práve z dôvodu rozoberaného kontextu článku
- mimoriadne náročné (predovšetkým) z pohľadu nespochybniteľného významu, ktorý odvolací súd
prisudzuje slobode prejavu (a potrebe jej ochrany). V konečnom dôsledku však (na pomyselných
„vážkach“) z pomerovania dotknutých/kolidujúcich základných práv a hodnotenia nosných kritérií
testu proporcionality vyplýva, že žalovaným zvolený spôsob urážlivého označenia žalobcu nie je

proporcionálny (prekračuje medzi prípustnej kritiky) vo vzťahu k sledovanému/potencionálnemu cieľu
- príspevku k celospolečenskej diskusii o problematike povinného očkovania - a preto žalovaný
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Inými slovami, ak skutočným zámerom
žalovaného je verejná debata o celospoločenskej téme, legitímnym a adekvátnym prostriedkom ktomuto (inak prospešnému) cieľu nie je škandalizácia a hrubé osočenie druhej strany (ako správne
uviedol okresný súd, dôvodom osočovania nemôže/nemá byť názorová odlišnosť), a to ani pokiaľ ide
o osobu verejne činnú. Opísaný “exces“ spôsobuje, že prejav žalovaného stráca charakter korektného

úsudku a je právnym základom konštatovania existencie zásahu do chránených práv. Sloboda prejavu
a vyjadrenia vlastných názorov je totiž obsahovo obmedzená právami iných, vyplývajúcimi z ústavného
poriadku alebo iných obmedzení daných zákonom chrániacim celospoločenské záujmy či hodnoty.
Práve tieto obmedzenia zbavujú ústavnej ochrany žalovaným zvolený spôsob prezentovania názoru,
nakoľko publikovaný prejav vybočil z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných

pravidiel slušnosti.

49. Takto ustálenému záveru nadväzne zodpovedá/korešponduje požadovaný a (súdom) priznaný
procesný prostriedok ochrany dotknutého osobnostného práva v podobe písomného ospravedlnenia.
Až absurdne vyznieva v danej spojitosti odvolacia argumentácia žalobcu, ktorý uvádza, že v dôsledku
rozhodnutia súdu pôjde o “súkromné“ zadosťučinenie. Bol to predsa práve (a len) žalobca, ktorý toto

súkromné ospravedlnenie žiadal (viď žalobný petit). Iným slovami, žalobca fakticky v odvolaní vyslovuje
nespokojnosť s tým, že mu súd vyhovel, čo je, predovšetkým s ohľadom na zastúpenie žalobcu
osobou znalou práva, značne „neštandardná“ situácia. Ani prípadné vyhovenie druhému čiastkovému
petitu - požadujúcemu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy - by totiž nič nemenilo na súkromnom
(ako ho označuje žalobca) charaktere (oboch) zvolených/uplatnených nárokov nápravy dotknutých

osobnostných práv. Zjavne teda predmetný „problém“ nenastal v dôsledku rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ale pri koncipovaní žaloby žalobcom (jeho právnym zástupcom), t.j. pri (aktuálne už z pohľadu
žalobcu nevhodnom) nastavení prostriedkov právnej ochrany (v rámci ktorého procesu nedošlo napr. k
možnej kombinácii zadosťučinenia s prostriedkami na odstránenie zásahu, napr. v podobe primeraného
zverejnenia ospravedlnenia). Uvedené - voľba adekvátnych procesných prostriedkov - je však výlučne

otázkou žalobcovi zo strany advokáta poskytnutých právnych služieb.

50. Napokon, nedôvodnou je aj odvolacia argumentácia žalobcu spochybňujúca záver okresného súdu
o zamietnutí žaloby v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Peňažné zadosťučinenie je možné
poskytnúť za podmienky, že morálne zadosťučinenie sa nejaví postačujúcim, najmä z dôvodu, že bola

v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Zadosťučinenie v
peniazoch teda predstavuje inštitút slúžiaci na vyváženie kvalifikovanej (v zmysle nie „bežnej“) ujmy na
osobnostných právach.
51. Krajský súd si v danej spojitosti osvojil konštrukciu predostretú súdom prvej inštancie v bode
29 jeho odôvodnenia, v zmysle ktorej práve morálne zadosťučinenie - ospravedlnenie - zodpovedá

skutkovým okolnostiam súdenej veci. Došlo totiž k urážlivému zásahu do osobnostných práv žalobcu,
čomu korešponduje súdom uložená povinnosť pôvodcu zásahu ospravedlniť sa.
52. Rozhodne nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že kvalifikovaná (z pohľadu
§ 13 ods. 2 OZ) vážnosť zásahu je daná jeho intenzitou a rozsahom založenými na žalovaným
zvolenom médiu. Týmto je totiž výlučne súkromná doména fyzickej osoby (žalovaného), ktorá síce

slúži na verejné prezentovanie jeho názorov, objektívne však nedisponuje (žalobca to nepreukázal)
žiadnym zásadným/veľkým vplyvom/dosahom (v porovnaní so situáciou, keď informácia odznie napr. v
niektorom informačnom médiu, objektívne vykazujúcom širšiu sledovanosť). Čitateľmi (žalobcom bližšie
nepreukázaného počtu) tejto/takejto domény budú/sú v rozhodujúcej miere „len“ osoby s podobnými/
identickými názormi (ako žalovaný) na problematiku povinného očkovania, pričom oboznámenie sa

s obsahom článkom, vyžaduje ich aktívny prístup - vyhľadanie článku, t.j. ide o odlišnú (v zmysle
menej dostupnej informácie) situáciu než v prípade správy odvysielanej napr. v rámci spravodajstva
televízneho/rozhlasového vysielania. Určujúcim - v naznačenom zmysle - totiž nie je púhy subjektívny
pocit dotknutej fyzickej osoby, ale objektívne posúdenie závažnosti zásahu. Bez vysvetlenia ponechal
žalobca v danej spojitosti svoju námietku, v zmysle ktorej článok je zverejnený na stránke žalovaného

obsahujúcej linky na sociálne siete, t.j. (na stránke) s celosvetovým dosahom. Nie je totiž zrejmé,
aký vplyv má mať „celosvetová“ prístupnosť/dostupnosť predmetného článku (odhliadnuc od jeho
publikovania v slovenskom jazyku) na žalobcu ako osobu, u ktorej - podľa skutkového vymedzenia
žaloby - nemožno mať za to, že je známou v celosvetovom meradle.
53. Súčasne tu odvolací súd pripomína vyššie (bod 48 veta prvá tohto odôvodnenia) prezentovanú

úvahu o hraničnej povahe osobitostí súdenej veci, keď právo na ochranu osobnosti v konkrétnostiach
posudzovanej veci skutočne „len v tesnej miere“ prevážilo nad kolidujúcim právom na slobodu prejavu.
Napokon, opomenúť nemožno ani záver o sekundárnej povahe zmienky o žalobcovi, keď primárnym
objektom/zameraním posudzovaného článku, je nepochybne iná osoba - dr. G..54. Opísané skutočnosti vo svojom súhrne viedli k potvrdeniu záveru okresného súdu o tom, že
adekvátnym/postačujúcim prostriedkom ochrany je danom prípade ospravedlnenie. Na závere o vecnej
správnosti výroku o zamietnutí nároku na priznanie finančnej náhrady nemajetkovej ujmy nič nemení

skutočnosť, že okresný súd (ako namieta žalobca) nezdôvodnil nevykonanie navrhovaných dôkazov.
Z hľadiska preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia je totiž žiaduce, aby súd prvej inštancie uviedol,
prečo nevykonal navrhované dôkazy. Z obsahu zápisnice (č.l. 94 spisu) z pojednávania konaného dňa
13.3.2019 však zároveň vyplýva, že zákonná sudkyňa sporovým stránam podala vysvetlenie, prečo
výsluch navrhnutých svedkov nepovažuje za nutný/potrebný a v zmysle zápisnice z pojednávania

konaného dňa 12.6.2019 (č.l. 148 spisu) právna zástupkyňa žalobcu po zákonnom poučení nevzniesla
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

55. Pre úplnosť krajský súd poznamenáva, že predmetom aktuálneho súdneho konania nebola samotná
problematika (povinného/dobrovoľného) očkovania, jeho opodstatnenosť, posudzovanie dôvodnosti
argumentácie pre a proti nemu a podobne. Na uvedené ani nie je súd v tomto konaní príslušný.

56. Čiastočne opodstatnenou je odvolacia argumentácia žalobcu ohľadne trov konania. Aktuálne
účinný procesný predpis už neumožňuje (ako predtým § 142 ods. 3 O.s.p.) priznať v prípadoch, kedy
rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu, náhradu trov vychádzajúc z tarifnej odmeny podľa
výšky (takto) priznaného plnenia aj pri čiastočnom úspechu (nároku typicky závislého od úvahy súdu)

žaloby.
57. Bez ohľadu na opísanú skutočnosť je však stále (t.j. aj za účinnosti CSP) potrebné, z
hľadiska posudzovania nároku na náhradu trov konania, za primárnu okolnosť považovať (samotné)
konštatovanie existencie zásahu do práva na ochranu osobnosti. K tomu v súdenej veci nepochybne
došlo, čo predstavuje vecný úspech žalobcu.

58. Druhou „rovinou“ (v dôsledku absencie ekvivalentu ustanovenia opísaného v bode 58 tohto
odôvodnenia) je (však) súčasne nevyhnutnosť zohľadňovať pri hodnotení celkového úspechu aj ďalšie
relevantné procesné skutočnosti, akou je v okolnostiach súdenej veci ne/úspech ohľadne jednotlivých
uplatňovaných nárokov. Žalobca sa totiž okrem písomného ospravedlnenia (kde dosiahol procesný
úspech) neúspešne domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy.

59. Je potrebné zdôrazniť, že v sporoch o ochranu osobností ide o špecifickú situáciu, ktorá neumožňuje
stanoviť všeobecnejšie platný, resp. čisto matematický spôsob výpočtu úspechu, resp. neúspechu strán
v spore, tento je možné určiť len na základe konkrétne zadefinovanej úvahy. V tejto spojitosti krajský
súd vymedzuje, že súčasťou žalobcom uplatňovaného nároku bolo prioritne zistenie a konštatovanie
zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, následne ustálenie, či tento zásah vyžaduje reparáciu

ospravedlnením a napokon, či jeho intenzita bola taká, že je dôvodné priznanie i náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Zásah do osobnostného práva žalobcu bol preukázaný (čomu odvolací súd priznal
úvahou „váhu“ 50 %), za dôvodnú bola vyhodnotená i požiadavka ospravedlnenia (kde stanovil „váhu“
25 %), zatiaľ čo zamietnutou bola nutnosť poskytnutia finančnej kompenzácie nemajetkovej ujmy (čomu
pripísal „váhu“ 25 %).

60. V úhrne týchto okolností považoval krajský súd za primerané a zodpovedajúce spravodlivému
usporiadaniu veci medzi stranami sporu priznanie žalobcovi nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania voči žalovanému v rozsahu jeho čistého úspechu (50 % + 25 % - 25 %).
61. V tomto zmysle krajský súd zmenil výrok o trovách prvoinštančného konania a priznal ich náhradu
žalobcovi v rozsahu 50 %. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v

zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

62. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza svoj právny základ
v ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Obe sporové strany
boli v štádiu odvolacieho konania neúspešné ohľadne svojho opravného prostriedku smerujúceho do

merita veci (čo opodstatňuje nepriznanie trov odvolacieho konania žiadnej z nich). Pokiaľ ide o trovy
prvoinštančného konania, vyššie opísaná/rozoberaná zmena ich úpravy - na základe odvolania žalobcu
- predstavuje opäť zhodný pomer ne/úspechu oboch sporových strán, nakoľko žalobcovi okresný súd
nepriznal žiadnu náhradu trov, pričom v odvolacom konaní žalobca získal ich náhradu v rozsahu 50 %,
t.j. v identickom rozsahu bol ohľadne trov prvoištančného konania ne/úspešný v odvolacom konaní aj

žalovaný.
63. Obidve opísané hľadiská (pomer ne/úspechu v merite i ohľadne prvoinštančných trov) teda zhodne
opodstatňujú záver o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žiadnej zo sporových strán.64. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.