Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117220531
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117220531.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: R. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. M. X, zastúpený splnomocnencom: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec,
IČO: 52 635 970, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, zastúpený
splnomocnenom: GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o. so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 47 234
679, o zaplatenie sumy 706,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 29. januára 2020 č.k. 40Csp/66/2017-79, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 706,41 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 706,41 eur od
23.03.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 52, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 255 ods. 1 CSP.

3.Vecnesvojerozhodnutieodôvodniltým,žezvykonanéhodokazovaniadospelsúdkprávnemuzáveru,

že žaloba je podaná dôvodne a je potrebné jej vyhovieť v celom rozsahu. Z doložených listín mal súd
preukázané, že žalobca na základe uzavretej úverovej zmluvy zo dňa 12.12.2014 uhradil žalovanému
veriteľovi prvú splátku k úverovej zmluve dňa 13.01.2015, pričom z doloženého splátkového kalendára
zmluvy vyplýva, že splatnosť prvej splátky bola určená na deň 18.01.2015. Splatnosť splátky č. 2 až
72 bola určená na 15- ty deň v príslušnom nasledujúcom kalendárnom mesiaci s tým, že posledná
72. splátka bola splatná dňa 15.12.2020. Žalovaný celkovo plnil žalobcovi riadne a včas (s omeškaním
niekoľkých dní pri každej splátke) do 23.02.2017, následne dňa 15.03.2017 uhradil 37,58 Eur a dňa

20.03.2017 uhradil jednorazovo 1.091,75 Eur, celkovo tak zaplatil žalovanému na účet uvedený v
úverovej zmluve s uvedením správneho variabilného symbolu sumu 2.106,41 Eur. Dňa 23.02.2017
okrem toho uhradil upomienku splatnú dňa 20.02.2017 vo výške 5,-Eur. Žalobca sa domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia s poukazom na plnenie žalovanému bez právneho dôvodu, keď mal za to, žeúverová zmluva sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročnú a bez
poplatkov. Po preskúmaní spotrebiteľskej zmluvy dospel súd k záveru, že zmluva vykazuje nedostatky,
keď v nej absentuje uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch), žalovaný účinne
nevyvrátil žalobcom spochybňovanú výšku ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j)
zákona o spotrebiteľských úveroch), v zmluve sa nenachádza rozklad splátky tak ako to zákonodarca
vyžadoval v znení účinnom do dňa 30.04.2018 ((§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch).
Pri posudzovaní náležitostí zmluvy mal súd rovnako ako žalobca za to, že v zmluve absentuje určité

vymedzenie termínu konečnej splatnosti úveru, ktorý nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia
zmluvy, ktorý má byť zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod. . Túto náležitosť nie je možné
nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy, ako je uvedené v
zmluve „do 15.dňa v poslednom mesiaci, 72 mesiacov po poskytnutí úveru“. V danom prípade žalobca
anižalovanýnepreukázalideňposkytnutiaúverudlžníkovi,odktoréhosaodvíjalasplatnosťprvejsplátky,
ako aj plynutie 72 mesiacov k termínu konečnej splatnosti úveru. Preto mal súd za nepochybné, že v

čase uzavretia zmluvy nebola ani jednej zo zmluvných strán známa splatnosť prvej splátky (mesiac od
dátumu poskytnutia úveru) a v čase uzavretia zmluvy nebol ani jednej zo zmluvných strán známy termín
konečnej splatnosti úveru a preto ani doba trvania zmluvy, nakoľko zmluvné strany si naviazali splatnosť
splátok od poskytnutia úveru, ktorý deň môže a nemusí byť totožným s dňom uzavretia úverovej zmluvy.
Ako vyplýva aj zo splátkového kalendára zmluvy doloženého žalobcom, k poskytnutiu úveru došlo

zrejme dňa 18.12.2014, keďže prvá splátka je splatná dňa 18.01.2015. Zákonodarca vyjadril vôľu, aby
náležitosť doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru bola v zmluve uvedená určito, jasne,
zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12.12.2014 sa v
texte úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru“ vôbec neuvádza. Súd mal tak za to, že určenie
termínu konečnej splatnosti úveru z takto uvedených podmienok je spojené s neprimeranými ťažkosťami

a zároveň bez záruky istoty o správnosti spotrebiteľom „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda či
termín konečnej splatnosti úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému
spotrebiteľ dospeje svojím vlastným úsudkom, je správny (obdobne Krajský súd v Trnave v rozhodnutí
sp. zn. 26Co/194/2017). Keďže doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru nie je v zmluve
uvedený určito, platí, že nie je uvedený vôbec, čo sankcionuje zákonodarca bezúročnosťou úveru. Súd

mal tiež za to, že v zmluve nie je uvedená podstatná náležitosť výška, počet a termíny splátok istiny,
splátok úrokov a splátok iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splácania (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zmluva totiž neobsahuje rozčlenenie
splátky úveru tak, aby bolo zrejmé, aká čiastka z celkovej výšky splátky 37,58 Eur predstavuje splátku

istiny, splátku úroku a splátku iných poplatkov. Nakoniec pri spotrebiteľom napadnutej výške ročnej
percentuálnej miery nákladov sa žalovaný obmedzil len na citáciu názoru Okresného súdu Galanta v
rozhodnutí sp. zn. 17Csp/262/2017 zo dňa 05.11.2019. Žalobca ako slabšia strana poukázala na jemu
dostupné prepočty výšky RPMN, z ktorých mal za to, že výška RPMN nie je v zmluve správne uvedená.
Zo súdom vykonaného prepočtu ohľadne správnosti výšky RPMN pri zohľadnení zmluvných parametrov

vyplýva, že RPMN predstavuje 27,88 %, a nie 27,9 %., čo predstavuje potenciálny rozdiel dve
stotiny percenta. Žalovaný pochybnosti žalobcu a súdu o správnosti výšky ročnej percentuálnej miery
nákladov nevyvrátil, v zmluve tiež absentuje matematický vzorec na výpočet RPMN. Na vyhodnotenie,
že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, postačí absencia aj len jednej náležitosti. Preto súd po
zhodnotení porušenia obligatórnych povinností (§ 9 ods. 2 písm. f/, j) k)) zákona o spotrebiteľských

úveroch) vyhodnotil zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Na základe uvedeného súd zhodnotil žalobu
za dôvodnú v časti, keď po započítaní vykonaných úhrad žalobcom v sume 2.106,41 Eur na dlžnú
istinu úveru v sume 1.400,-Eur v súlade s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa žalovaný na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil o 706,41 Eur. Preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 706,41 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia, je treba podľa ustanovenia §
563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že dlžník je povinný vydať bezdôvodné obohatenie
prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba
za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však
nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému.

Žalobca si uplatnil úrok z omeškania od štvrtého dňa po doručení žaloby žalovanému (žaloba doručená
žalovanému dňa 19.03.2018), preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 706,41 Eur od 23.03.2018 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa
§ 255 ods.1 C.s.p., keď úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výškenáhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník. Súdny úradník rozhodne tiež o povinnosti žalovaného zapaltiť štátu súdny poplatok
podľa § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu.
Žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalovanému náhradu trov celého

konania a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Odvolateľ uviedol, že je nesprávny
záver súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti
úveru, najmä ak zákon č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 01.05.2018 zmenil znenie
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d) tak, že povinnom náležitosťou je už len uvádzanie doby trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorá je nepochybne v úverovej zmluve dodržaná. Žalovaný poukázal na to, že
žalobcovi bol poskytnutý úver v decembri 2014, prvá splátka v zmysle úverovej zmluvy bola mesiac po

poskytnutí úveru a splátkovým kalendárom bola upresnená na deň 18.01.2015. Doba trvania zmluvy je
stanovená priamo v úverovej zmluve pod bodom 36, kde je uvedené 72 splátok. Zmluva teda trvala 72
mesiacov.Termínkonečnejsplatnostiuvedenývbode39vznenítermínkonečnejsplatnosti72mesiacov
po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Odvolateľ je toho názoru, že spotrebiteľ teda
disponuje informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť

poskytnutého úveru a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2001 Z.z.
dosiahnutý.Okremuvedenéhoustanovenie§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomk
dňu uzatvorenia úverovej zmluvy neupravovalo, že termín konečnej splatnosti musí byť uvedený presne
vyčísleným dátumom. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že tento názor o dodržaní náležitostí podľa ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. bol judikovaný početnými rozhodnutiami tak okresných ako

aj krajských súdov naprieč celou Slovenskou republikou napr. rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn.
25Co/368/2017 zo dňa 17.09.2018, Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/172/2018 z 25.06.2019,
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41Co/10/2018 zo dňa 16.08.2018, Okresného súdu Poprad
sp.zn. 17Csp/158/2017, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 22.11.2011 č.k. IV. ÚS 499/2011-25.
Žalovaný okrem toho poukazuje aj na rôznorodú a nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov pri

posudzovaní náležitostí úverových zmlúv a názory súdov pri vyhodnocovaní náležitostí úverových zmlúv
skorigoval aj Súdny dvor EÚ svojim rozhodnutím zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 a následne Najvyšší
súd SR vo svojom uznesení sp.zn. 3Cdo 146/2017, pričom j zrejmé, že výklad zákona č. 129/2010
Z.z. v mnohých prípadoch bol nesprávne aplikovaný. Odvolateľ taktiež uviedol, že výška RPMN je v
úverovej zmluve uvedená korektne spolu s predpokladmi pre jej výpočet a v zmysle vzorca, ktorý je

uvedený v prílohe zákona č. 129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie len deklaratívne konštatuje, že hodnota
RPMN je v úverovej zmluve uvedená nesprávne. Absolútne však neuviedol výpočet ani odôvodnenie,
na základe ktorého k danému záveru dospel. Jediným oprávneným orgánom, ktorý vzhľadom na
zložitosť samotného výpočtu RPMN môže uskutočňovať kontrolu RPMN je Národná banka Slovenska
ako kontrolný orgán nebankových subjektov. Žalovaný na výpočet RPMN využíva z dôvodu zložitosti

program aprobovaný Národnou bankou Slovenska, preto nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie o
nesprávnosti hodnoty RPMN, ktorú súd počíta len na základe orientačných výpočtov poskytovaných
internetovými portálmi. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo
dňa 05.11.2019 sp.zn. 17Csp/262/2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.12.2019 sp.zn.
41Co/98/2019. Odvolateľ je taktiež názoru, že náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z.z. je v úverovej zmluve uvedená výlučne v súlade so znením zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy v súlade so znením smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá stotožňuje
pojem výšku, počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, čo je uvedené aj v predmetnom rozsudku. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 sp.zn. 3Cdo 146/2017, Okresného súdu Michalovce sp.zn.
19Csp/9/2018, Okresného súdu Košice II zo dňa 23.11.2018 sp.zn. 10C/32/2018 a najmä rozsudok
Súdneho dvora EÚ zo dňa 05.09.2019 vo veci C-331/18. Taktiež poukázal aj na stanovisko bývalého
podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka v Náleze zo dňa 24.10.2013
sp.zn. I. ÚS 547/2012.

5. Žalobca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalovaného zaslal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol,
že žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a súčasne zaviazal
žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Poukázal nato, že pokiaľ žalovanýuvádza, že splátkový kalendár predložil sám žalobca, je potrebné uviesť, že tento splátkový kalendár
žalobca neobdržal od žalovaného pri podpise zmluvy, keď pôvod splátkového kalendára je internetová
stránka žalovaného, kde viedol evidenciu splátok žalobcu. Z uvedeného tak vyplýva, že táto evidencia

mohla začať vznikať až po splatení prvej žalobcom uhradenej splátky. Zo zmluvy je zrejmé len to, že
bolo na ľubovôli žalovaného, ku ktorému dňu úver poskytne. Zmluva obsahuje údaj o termíne konečnej
splatnosti v bode 39 ako 72 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.
V bode 39 nie je uvedené, kedy bude úver poskytnutý a pokiaľ ide o prvú splátku, jej splatnosť bola
podľa zmluvy dohodnutá po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. V čase, keď žalobca podpisoval

zmluvu, vôbec nebolo zrejmé, kedy žalovaný úver poskytne, pričom uvedená okolnosť bola závislá
výlučne na vôli žalovaného a má podstatný význam vo vzťahu k splneniu podmienku informovanosti
spotrebiteľa o tom, dokedy jeho záväzok trvá. Vzhľadom na uvedené pre spotrebiteľa nie je možné bez
väčších ťažkostí a s istotou identifikovať termín konečnej splatnosti úveru, resp. aj doby trvania úveru,
čo má vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Konečnú splatnosť poskytnutého
úveru musí byť presne datovaná, teda uvedená presným konkrétnym dátumom tak, aby si spotrebiteľ

nemusel sám matematickými výpočtami odvodiť dátum konečnej splatnosti poskytnutého úveru. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co/31/2019 zo dňa 25.02.2020,
sp.zn. 23Co/84/2019 zo dňa 19.11.2019, sp.zn. 24Co/41/2019 zo dňa 06.11.2019, Krajského súdu
Banská Bystrica sp.zn. 13Co/106/2017 zo dňa 27.03.2018. Žalobca má za to, že zmluva resp. úver z
nej vyplývajúci je skutočne potrebné považovať v zmysle § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 zákona o

spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov tak, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie.
Čo sa týka výpočtu RPMN sám žalovaný uvádza, že pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu presný
dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov, ktorý termín žalovaný v čase uzatvorenia
zmluvy nepoznal. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný RPMN nemohol vypočítať správne, ak
sám pri koncipovaní zmluvy urobil výpočet RPMN závislým na údaji, ktorý sa v žiadnom ustanovení

zmluvy nenachádza. Čo sa týka samotného výpočtu RPMN žalobca má za to, že odborné matematické
znalosti, ktoré sú pri výpočte RPMN potrebné, sú dané, nakoľko správcom obsahu a technickým
prevádzkovateľom internetovej kalkulačky na výpočet RPMN na stránke Ministerstva financií SR je
Ministerstvo financií SR a súdmi SR je spôsob výpočtu prostredníctvom tejto kalkulačky akceptovaný
a považovaný za správny. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp.zn.

5Co/601/2014 zo dňa 29.10.2014, Krajského súdu Trnava sp.zn. 23Co/311/2017 zo dňa 23.04.2018.
Čo sa týka členenia splátky na úrok, istinu a iné poplatky, žalobca nepovažuje za potrebné reagovať z
dôvodu, že táto otázka bola praxou už jednoznačne vyriešená najmä s ohľadom na rozhodovaciu prax
Súdneho dvora.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 CSP) a že odvolatelia v odvolaní použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných

rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,

že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 706,42
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 23.03.2018 do zaplatenia titulom bezdôvodného

obohatenia, keďže úverová zmluva č. 44122069731 zo dňa 12.12.2014 neobsahuje zákonné náležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 zák.č.129/2010 Z.z. a preto je bezúročná a bezpoplatková v zmysle § 11 ods. 1 cit.
zákona. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 706,41
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 706,41 eur od 23.03.2018 do zaplatenia,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov

konania voči žalovanému v plnom rozsahu. Žalovaný nesúhlasil s predmetným rozhodnutím, namietal,
že doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom,
ako aj výška RPMN sú v zmluve uvedené. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania je predmetomodvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam a či súd prvej inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok.

8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového
poriadku.

10. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného

dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná.

11. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp.
na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že
odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto

prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

12. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri

ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný

žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

13. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok

hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke

preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každýdôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k
nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o

nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou

o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa
vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania
monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej
strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred

pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom
očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar alebo služby so
zárukou kvality.

17. Je nesporné, že citované ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ

ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp.
priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže
rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere
dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch

spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ
bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného
zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie,
ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti

v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov
- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

18. Výklad a aplikácia ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových

náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k
esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497
Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí

vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.19. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pristúpil k prieskumu, či
zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a správne
vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, keď mal preukázané, že predmetná zmluva

neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„ZoSÚ“), pretože údaj o trvaní zmluvy sa v nej nenachádza.

20. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoS poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného ZoSÚ v ustanovení §
9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide
o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje
prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods.
1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné

dodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy,postihujebezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ úverová zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ jasne a bez
pochybností a ďalších výpočtov informovaný, kedy nastane konečná splatnosť úveru, teda dokedy
bude splácať úver. Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru v zmluvách nie je uvedený ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na
dohodnutýtermínsplatnostijednotlivýchsplátokaichpočet.Termínkonečnejsplatnostispotrebiteľského
úveru musí byť v zmluve vyjadrený dostatočne určito a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli
ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade ide o
náležitosť predpokladanú zákonom. Úverová zmluva je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí

zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté
jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalovaného v uzatvorených úverových
zmluvách jednoznačne a zrozumiteľne uviesť termín konečnej splatnosti úveru. Tento údaj sa však v
zmluve nenachádza, pritom údaj o počte splátok a dni splatnosti splátok, ako ani odkaz na vymedzenie
konečnej splatnosti v ďalších zmluvných dojednaniach, požiadavku citovaného zákonného ustanovenia

o konečnej splatnosti úveru nespĺňa.

22. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
bola uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení

vzhľadom na formulárovú predtlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

23. Už len vyššie uvedená absencia v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačuje pre záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaných ust. §
11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z. ZoSÚ. Preto by bolo nadbytočným
a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 princípov CSP) zaoberať sa aj príp. ďalšími
okolnosťamitedaajsďalšousúvisiacouodvolacouargumentácioužalovaného,ktoránemohlamaťvplyv

na vyššie uvedené závery.

24. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 706,41 eur ako rozdiel sumy uhradenej žalobcom žalovanému vo výške 2.106,41 eur a sumy
poskytnutého úveru vo výške 1.400 Eur a to titulom bezdôvodného obohatenia, pričom vyčíslenie

priznanej sumy nebolo žalovaným spochybnené. Postup súdu prvej inštancie, keď žalobe v sume 706,41
eur vyhovel je teda správny.25. Ďalšie odvolacie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú

ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej
žalobcovi priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).