Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 17, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/175/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120011215
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2120011215.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov
JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci odsúdeného C. Q., o žiadosti
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 10.07.2020 sp. zn. 9PP/84/2020, na neverejnom zasadnutí
konanom dňa 17.09.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného C. Q., nar. XX.XX.XXXX,
z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava rozhodol podľa § 66 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného
zákona tak, že žiadosť odsúdeného C. Q., nar. XX.XX.XXXX v U., nap. bytom: U. XXX, t. č. v ÚVTOS
Hrnčiarovce nad Parnou o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu uložil

Okresný súd Galanta trestným rozkazom zo dňa 05.04.2018, sp. zn. 2T/27/2018 podľa § 289 ods. 3
Trestného zákona v trvaní 4 mesiace nepodmienečne, ktorý v súčasnosti vykonáva v ústave na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia a Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 13.11.2019, sp. zn.
1T/74/2019 podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne, ktorý v
súčasnosti vykonáva v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia zamietol.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 29-30 spisu.

Okresný súd svoje zamietavé stanovisko odôvodnil konštatovaním, že u odsúdeného neboli splnené
všetky podmienky podmienečného prepustenia v zmysle citovaného ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného
zákona. Okresný súd ustálil, že u odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, teda že vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu.
V prípade prvej materiálnej podmienky - preukázanie polepšenia vo výkone trestu plnením svojich
povinností okresný súd konštatoval, že táto podmienka sa nejaví byť splnená, nakoľko doterajšie

správanie a vystupovanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody síce bolo až na zopár
nedostatkov nízkej závažnosti na požadovanej úrovni, no aj hodnotenie riaditeľa ústavu poukázalo na
menej priaznivú resocializačnú prognózu odsúdeného a iba čiastočné plnenie programu zaobchádzania
a tým len čiastočné preukázanie splnenia podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu, na
základe ktorých odporučil jeho podmienečné prepustenie s dohľadom.
Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku okresný súd konštatoval, že táto nie je splnená a poukázal na

skutočnosť, že odsúdený počas výkonu trestu dlhšiu dobu neplnil vyživovaciu povinnosť, hoci mu bola
poskytnutásúčinnosťa tátoproblematikabolasodsúdenýmdlhodoboriešenávspoluprácisosociálnym
pracovníkom ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou. Odsúdený bol za neplnenie vyživovacej povinnosti
dva krát odsúdený, pričom aj s poukazom na jeho trestnú minulosť (celkovo 10 odsúdení) v súrne s
vyššie uvedenými skutočnosťami nemožno u odsúdeného konštatovať, že účel trestu bol dosiahnutý už
pomerným výkonom trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, zahlásil sťažnosť odsúdený
(č. l. 23 spisu).Prokurátor prítomný na verejnom zasadnutí sa vzdal práva na podanie sťažnosti.
Odsúdený sám písomne zdôvodnil zahlásenú sťažnosť na č. l. 26 a na č. l. 27 spisu.
V písomnom odôvodnení svojej sťažnosti odsúdený poukazuje na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, že neplatí výživné na dve deti. Odsúdený uvádza, že všetky podklady predložil ústavu -
odboru sociálnych vecí, ihneď po nástupe do VTOS. Pracovníčka odboru sociálnej starostlivosti túto
záležitosť rieši po celú dobu výkonu trestu, vo všetkom jej vychádza v ústrety a stále čaká na potvrdenie
o začatí splácania výživného, no do dnešného dňa sa tak nestalo. Zdôrazňuje, že mu bolo zamietnuté i
zaslanie dobrovoľného splácania alikvotnej čiastky výživného z pracovnej odmeny. Uvádza, že on sám

má záujem prispievať na výchovu svojich detí. Ďalej uvádza, že je vo výkone trestu po prvýkrát, zo
začiatku nevedel zvládnuť ten tlak, no postupom času prispôsobil svoje správanie podmienkam VTOS v
plnom rozsahu, čo dokazuje aj uložená disciplinárna odmena. Má za to, že svojim správaním vo VTOS
a prístupom ku všetkým úlohám preukázal polepšenie sa, hlboko ľutuje skutok, ktorého sa dopustil a
po prepustení na slobodu chce nielen spoločnosti, aj v prvom rade svojej rodine, že je iný človek, než
ten, ktorý nastúpil do VTOS.

Odsúdený v doplnenej sťažnosti, v ktorej opakovane poukazuje na to, že údajné neplatenie výživného, k
čomu doložil výplatné pásky z VTOS , z ktorých vyplýva, že ihneď po zamietnutí žiadosti o podmienečné
prepustenie mu konečne zaevidovali všetky doklady potrebné na splácanie výživného. Má za to, že
toto konanie sa dá klasifikovať ako účelové zo strany ÚVTOS, nakoľko dve roky nebolo údajné možné
zaevidovanie všetkých podkladov potrebných pre splácanie. Uvádza, že výchova detí a prispievanie na

ich výživu je prioritou, po celú dobu výkonu trestu trval na zasielaní potrebného výživného, no nebolo
mu to umožnené prekážkam na strane VTOS, napriek jeho sústavným urgenciám. Zdôrazňuje, že
všetky podlžnosti na výživnom splatí ihneď po prepustení na slobodu. Žiada súd o zohľadnenie všetkých
skutočností, prehodnotenie záveru Okresného súdu Trnava a zrušenie pôvodného rozsudku, tým pádom
o vyhovenie jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle citovaného ustanovenia § 192
odsek 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, i konanie predchádzajúce týmto výrokom a tak zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba v
zákonom stanovenej lehote, sťažnosť odsúdeného však nie je dôvodná.
Z pripojeného spisu okresného súdu krajský súd zistil, že:
- trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 05.04.2018, sp. zn. 2T/27/2018 bol odsúdenému
uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s minimálnym stupňom stráženia a rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 13.11.2019, sp.
zn. 1T/74/2019 bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
- predpokladaný koniec trestu má odsúdený dňa 16.10.2020 v sp. zn. 2T/27/2018 a dňa 16.02.2022
v sp. zn. 1T/74/2019,

- lehota podľa § 66 ods. 1. písm. a) Trestného zákona uplynula dňa 16.05.2020.
Krajský súd je toho názoru, že okresný súd po doručení žiadosti odsúdeného o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek pochybení, keď
vo veci určil termín verejného zasadnutia, kde mal odsúdený možnosť vyjadriť sa k svojmu správaniu
vo výkone trestu odňatia slobody, vykonal všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre objektívne a zákonné

rozhodnutie o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a
rozhodol spôsobom, ktorý si osvojil aj krajský súd.
Vo svojom uznesení okresný súd v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku rozviedol
všetky zákonné a právne skutočnosti na základe ktorých mal za to, že žiadosti odsúdeného o
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť.

Na to, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody je v zmysle
§ 66 ods. 1 Trestného zákona nevyhnutné, aby okrem formálnej podmienky, spočívajúcej vo vykonaní
zákonom určenej dĺžky trestu, súčasne splnil aj dve materiálne podmienky, ktoré spočívajú v tom, že
svojim správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie a zároveň možno od neho očakávať, že v
budúcnosti povedie riadny život.

Okresný súd správne zistil, že odsúdený splnil len formálnu podmienku na podmienečné prepustenie
a zároveň správne a v súlade so zákonom posúdil nesplnenie obidvoch materiálnych podmienok na
podmienečné prepustenie.Z hodnotenia odsúdeného riaditeľom ÚVTOS možno zistiť, že počas výkonu trestu odňatia slobody
bolo správanie a vystupovanie odsúdeného až na zopár nedostatkov nízkej závažnosti na požadovanej
úrovni. Bola mu uložená jedna disciplinárna odmena, disciplinárne potrestaný nebol. Ciele programu

zaobchádzania odsúdený plní čiastočne.
Vzhľadom na hodnotenie ústavu na výkon trestu dospel okresný súd k správnemu záveru o nesplnení
prvejmateriálnejpodmienky.Nadrámecodôvodnenianesplneniaprvejmateriálnejpodmienkyokresným
súdom, krajský súd konštatuje, že odsúdený svojou vlastnou aktivitou, ktorú možno objektivizovať
najmä cez disciplinárne odmeny nepreukázal polepšenie, nakoľko počas celého výkonu trestu odňatia

slobody bol disciplinárne odmenený iba jedenkrát. Nemožno teda urobiť záver, že odsúdený plnením
svojich povinností a svojim správaním preukázal polepšenie, a preto na naplnenie účelu trestu v zmysle
Trestnéhozákonabudepotrebnénaodsúdenéhopôsobiťvýchovnýmiprostrediamipočasvýkonucelého
trestu. Súd teda nevzhliadal progres, polepšenie v správaní odsúdeného.
Okresný súd rovnako správne a v súlade so zákonom konštatoval nesplnenie druhej materiálnej
podmienky, pretože trestná minulosť odsúdeného odôvodňuje obavu, že v prípade podmienečného

prepustenia nebude viesť riadny život a opätovne sa dopustí trestnej činnosti.
Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na resocializačnú prognóza odsúdeného, ktorá sa javí ako
menej priaznivá, vzhľadom na opakované páchanie trestnej činnosti, drogovú závislosť odsúdeného,
disfunkčnú rodinu a jeho nepriaznivú finančnú situáciu. Odsúdený bol v minulosti opakovane súdne
trestaný (má 10 záznamov), pričom mu už bola v minulosti daná možnosť preukázať polepšenie a

nápravu prostredníctvom inštitútu podmienečného odsúdenia, avšak túto možnosť odsúdený nevyužil
a opätovne sa dopustil trestnej činnosti, za ktorú bol aj odsúdený. Uvedené svedčí o tom, že si z
predchádzajúcich odsúdení nevzal žiadané ponaučenie, ktoré by ho primälo k tomu, aby sa už ďalej
nedopúšťal trestnej činnosti a aby viedol riadny život.
Početnosť predchádzajúcich odsúdení, využitie inštitútu podmienečného odsúdenia, ktorý sa voči

odsúdenému už v minulosti uplatnil, vedú potom k logickému záveru, že ani predchádzajúce odsúdenia,
ani príležitosť daná mu podmienečným odsúdením nemali na neho ten výchovný účinok, aby ho viedli
k riadnemu životu. Niet prečo sa rozumne domnievať, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody splní svoj zákonom sledovaný účel. Trestná minulosť odsúdeného vyvoláva zreteľnú
obavu z recidívy jeho protiprávneho správania sa v prípade jeho podmienečného prepustenia.

Krajský súd konštatuje, že trestná minulosť odsúdeného vyvoláva zreteľnú obavu z recidívy jeho
protiprávneho správania sa v prípade jeho podmienečného prepustenia. Osoba odsúdeného, ako
recidivujúceho páchateľa, nevytvára predpoklady na úvahu, že v prípade podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody povedie riadny život. V jeho prípade teda prevažuje legitímna potreba
ochranyspoločnostiprednímakopáchateľomtrestnejčinnosti.Odsúdenýsícemáväčšinuzozáznamov

vRTzahladených,avšaknatietomožnoprihliadaťakonaskutočnostiodôvodňujúcepredpokladvedenia
riadneho života po výkone trestu. Navyše tieto skutočnosti svedčia o tom, že si z predchádzajúcich
odsúdení nevzal žiadané ponaučenie, ktoré by ho primälo k tomu, aby sa už ďalej nedopúšťal trestnej
činnosti a aby viedol riadny život.
Záver z celkového zhodnotenia osoby odsúdeného a jeho doterajšieho života teda ani podľa názoru

sťažnostného súdu neumožňuje prijať pozitívnu prognózu jeho budúceho správania t. j. že bude žiť v
súladesprávnymi,etickýmiamorálnyminormamispoločnosti.Jemožnépretokonštatovať,ževýchovné
pôsobenie a pozitívne pôsobenie je možné iba počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody.
Krajský súd upozorňuje, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje
právny nárok, podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým

okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie
aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť riziko recidívy, pričom takou okolnosťou je aj
predchádzajúci spôsob života odsúdeného.
Rovnako ako okresný súd, aj krajský súd je názoru, že všetky vyššie uvedené skutočnosti neumožňujú v
prípade odsúdeného vyhovieť jeho návrhu na podmienečné prepustenie. Úvaha okresného súdu pritom

vychádza z logického zhodnotenia zistených skutočností. Uvedené zistenia, ktoré bral okresný súd do
úvahy pri svojom rozhodnutí, sú zistené správne a sú tými relevantnými skutočnosťami, ktoré bolo
potrebnézvážiťavyhodnotiťvsúvislostisoskúmanímsplneniapodmienoknapodmienečnéprepustenie
odsúdeného.
K sťažnostným námietkam krajský súd uvádza :

Odsúdený svoje správanie na začiatku výkonu trestu ospravedlňuje tým, že je vo výkone trestu prvý
krát a nezvládol autoritu, avšak časom sa prispôsobil. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že
účelom trestu je výchovne pôsobiť na odsúdených, pričom aj z ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného
zákona vyplýva, že jednou z podmienok pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdenéhoje, že odsúdený plnením povinností a svojím správaním preukázal polepšenie. Odsúdený je však vo
výkone trestu odňatia slobody viac ako dva roky, a teda jeho správanie vo výkone trestu je skôr výrazom
prispôsobenia sa samotnému režimu výkonu trestu a nie prejavom jeho vyššej aktivity plnenia si svojich

povinností a polepšenia sa. V tomto prípade je namieste konštatovanie, že odsúdený vo výkone trestu
len prispôsobil svoje správanie pravidlám výkonu trestu, tak ako to aj píše odsúdený vo svojej sťažnosti,
avšak nedošlo u odsúdeného k polepšeniu sa.
Odsúdený vo svojej sťažnosti opakovane namieta, že mu zo strany ústavu na výkon trestu odňatia
slobody nebolo umožnené plniť vyživovaciu povinnosť, avšak z hodnotenia riaditeľa vyplýva, že

odsúdený si vyživovaciu povinnosť nahlásil, ale žiadosť neodposlal. Zároveň bol poučený zo strany
sociálneho pracovníka, avšak ďalej nekonal. Situáciu začal riešiť až vo februári 2019, kedy opätovne
kontaktoval sociálneho pracovníka so žiadosťou o pomoc pri vybavovaní potrebných dokladov k
zaevidovaniu vyživovacej povinnosti. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že je na zodpovednosti
odsúdeného nahlásiť vyživovaciu povinnosť a poskytnúť ústavu na výkon trestu odňatia slobody všetky
potrebné doklady na jej zaevidovanie. V prípade, ak ústav na výkon trestu odňatia slobody nedisponoval

príslušnými dokumentmi, tak ako to vyplýva z hodnotenia riaditeľa a odsúdený zostal na určitý čas v
tejto veci nečinný, nie je chybou ústavu na výkon trestu odňatia slobody, že odsúdený neplnil vyživovaciu
povinnosť.
Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je
dôvodná.

Keďže krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli v prospech
odsúdeného, sťažnosť ako nedôvodnú v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 193 odsek 1 písm. c/
Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.