Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216218577
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Pepelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1216218577.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: V.. Q. W., X.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
T. F. V., XXX XX H., proti žalovanému: BL Slovakia, spol. s r.o., so sídlom Mostná 72, 949 01 Nitra, IČO:
31 396 054, právne zast. C & T Advokáti s.r.o., so sídlom Fedinova 3b, 851 01 Bratislava, IČO: 51 284
961, o obnovu konania, vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 22Cb/411/2016, o dovolaní
žalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.3Cob/145/2018-131,zodňa28.11.2018,takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým
rozsudkom 22Cb/411/2016-92 návrh na obnovu konania zamietol a priznal žalovanému nárok na

náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
25.11.2016 domáhal povolania obnovy konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
23Cb/368/2009. Žalobca odôvodnil svoju žalobu tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.
k. 23Cb/368/2009-400 zo dňa 5.4.2013 súd žalobu žalobcu (V.. Q.J. W.) zamietol s tým, že žalobcovi

bola uložená povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu úschovy (sumy 165.023,23 eur) žalovanému BL
Slovakia s.r.o. Uvedený rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave v celom rozsahu potvrdený, pričom
NajvyššísúdSRdovolanieprotipotvrdzujúcemurozsudkuodvolaciehosúduodmietol.Žalobunaobnovu
konania odôvodnil žalobca tým, že žalovaný v predmetnom konaní nemal vecnú legitimáciu, pretože
pohľadávku voči INA Kysuce a.s. (suma 165.023,23 eur zložená do úschovy) postúpil žalovaný Dohodou
zo dňa 29.9.2000 na BLOCK SK, IČO: 36537560. Ako dôkaz priložil dohodu o vzájomnom usporiadaní

nárokov zo dňa 29.9.2010. Ďalej tvrdil, že peniaze za túto pohľadávku (165.023,23 eur) žalovaný priznal
ako zisk vo Výnosoch za rok 2015, o čom sa dozvedel až z účtovnej závierky žalovaného za rok
2015. Túto skutočnosť považuje za dôkaz, že žalovaný nebol vlastníkom tejto pohľadávky a preto ju
musel priznať ako novonájdený príjem z rozhodnutí súdov. Keďže žalovaný podľa názoru žalobcu nebol
vlastníkom, tak ani nemohol byt' v predmetnom konaní vydaný rozsudok dňa 5.4.2013. Na predbežnom
prejednaní sporu žalobca okrem iného uviedol, že ďalším novým dôkazom je vyjadrenie žalovaného zo

dňa 23.3.2017, ktorým priznal, že pohľadávku v účtovníctve neevidoval.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by
existovali skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré
žalobca bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktoré môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že žalovaný po prijatí sumy 165.023,23 eur v roku 2015 ju zaúčtoval do

výnosov za rok 2015, hoci ju už raz do výnosov zaradil v roku 2000, avšak v roku 2010 k nej zaúčtoval do
nákladov opravné položky, v dôsledku čoho ju musel po prijatí v roku 2015 podľa zákona o účtovníctve(§ 26 ods. 3 a 4) dať znovu do výnosov, nie je dôkazom, že žalovaný nebol vlastníkom danej pohľadávky
v čase vydania rozsudku č. k. 23Cb/368/2009-400 zo dňa 5. 4.2013. Zároveň túto skutočnosť nemožno
považovať za skutočnosť, ktorá by mala privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže

nepreukazuje nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom konaní. Samotné zaúčtovanie
danej položky (vedenie účtovníctva) nespôsobuje v žiadnom prípade zmenu vlastníckeho práva k
finančnej sume, ktorej sa účtovný úkon týka. Súd sa v pôvodnom konaní riadne zaoberal podstatnými
skutočnosťami tvrdenými v konaní, na základe ktorých žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť
súhlasiť s vydaním predmetu úschovy (sumy 165.023,23 eur) žalovanému. Súd teda konštatoval, že

Dohoda o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou BLOCK SLOVAKIA s.r.o. (pôvodné obchodné
meno žalovaného) a AES s.r.o. zo dňa 26.07.2000 bola právoplatne určená za neplatnú (v konaní na
tunajšom súde sp. zn. 25Cb/261/2000), t.j. AES s.r.o. nikdy nenadobudla pohľadávku voči dlžníkovi
(zložiteľovi) INA Kysuce a.s., teda ani žalobca nemohol nadobudnúť túto pohľadávku od spol. AES s.r.o.
Za daného skutkového stavu nebolo možné v pôvodnom konaní rozhodnúť inak, ako žalobu v celom
rozsahu zamietnuť, čo bolo aj potvrdené odvolacím súdom. Žalobcom predložený dôkaz na správnosti

pôvodnéhorozsudkuničnemení,nakoľko žalobcaaninijaknepreukázal,žespôsobvedeniaúčtovníctva
žalovaným bol nesprávny, t.j. v rozpore so zákonom o účtovníctve, či inými účtovnými predpismi.
Rovnako to nevyplýva ani zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného V.. K. Š., ktorý mal
posúdiť správnosť účtovnej evidencie spoločnosti žalovaného k 31.12.2010. Žalobca do spisu nezaložil
ani dôkaz, z ktorého má vyplývať, že by žalovaný priznal, že pohľadávku v účtovníctve neevidoval,

resp. že by mu nepatrila. Skutočnosť, že žalovaný spravil účtovnú operáciu formou opravných položiek
neznamená, že stratil vlastnícke právo k pohľadávke. Pohľadávky žalovaný evidoval na účte - 311 (t.j.
Odberatelia), čiže nikdy neboli z účtovníctva vyradené. Boli k nim len vytvorené opravné položky, t.j.
zaúčtované riziko zníženia hodnoty. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu
ohľadom existencie dôvodov pre obnovu konania sú irelevantné, nemajú oporu v zákone, najmä v

ustanovení § 397 CSP, z čoho zásadne vyplýva že žalobu na obnovu konania nie je možné proti
právoplatnému rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/368/2009-400 zo dňa 5. 4.2013
pripustiť.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, konanie ma inú vadu, ktorá mohla mat' za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolacie dôvody podľa § 365

ods. 1 písm. c, d, f, g, h C. s. p. Žalobca namietal, že sudca, ktorý vec rozhodoval je v takom priateľskom
vzťahu k bratovi advokáta žalovanej, JUDr. Petrovi Heinrichovi, sudcovi na Okresnom súde Nitra, a i k
samotnému advokátovi žalovanej, N.. M. R., že si s ním tyká (§ 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p) a tiež, že spis
vo veci vôbec nepozná a žiadne z jeho podaní nikdy ani nečítal (§ 365 ods. 1 písm. d C. s. p). Žalobca
taktiež namietal, že zák. č. 431/2002 Z.z. na vec použiť nemožno, keďže možný je s ohľadom na zákaz

priamej retroaktivity, jedine postup podľa zák. č. 563/1991 Zb. o účtovníctve (§ 365 ods. 1 písm. f) C.
s. p) a tiež že daňové priznanie, ktoré bolo vypracované v r. 2014 je antidatované, sfalšované N.. M.
R., N.. J. K. a V.. B. B.Š.. Za účelom predloženia dôkazu o zmienenom falšovaní preto predložil pravú
výročnú správu žalovanej, platnú pre r. 2010 ako i uznesenie valného zhromaždenia, ktorým je táto
závierka účtovného roku 2010 schválená a navrhol aby k falšovaniu zmienenej závierky súd vykonal

dokazovanie výsluchom V.. B. B., konateľa žalovanej v r. 2010 a v r. 2014.(§ 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p).

5. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná bola povinná priznať
zisk z pohľadávky 165.023,23 Eur v r. 2015 preto, že žalovaná tak musela učiniť, keďže - ako tvrdil súd
prvej inštancie - správne účtovala podľa zák. č. 595/2003 Z.z. Súd prvej inštancie tvrdil, že žalovaná

zdanila zisk zo spornej pohľadávky dvakrát, t.j. v r. 2000 a následne i v r. 2015 (súd opatrne nehovoril o
úhrade dane, ale o „evidovaní pohľadávky v účtovníctve", čo je to isté) čo je nezákonné a je v rozpore
s všeobecne známym princípom zákazu dvojitého zdanenia jediného zisku. Za týchto okolností bola
preukázaná úhrada dane zo spornej pohľadávky v r. 2015 dôkazom, že v r. 2000 táto pohľadávka
žalovanej nepatrila (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p),. Na základe uvedených námietok žalobca navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a obnovu konania povolí a prizná
žalobcovi náhradu trov konania.6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) po oboznámení sa s obsahom
spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu prejednal vec a dospel k záveru, že odvolaniu
proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je možné vyhovieť a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny podľa ust. § 387 ods. 1 , 2 C.s.p potvrdil.

7. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku konštatoval jeho vecnú správnosť a uviedol, že
súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd mal za
to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a

preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p.
Odvolací sud po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobca v priebehu odvolacieho konania neuviedol
žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol na základe skutkového stavu preukázaného predloženými dôkazmi a zistený
skutkový stav následne správne právne posúdil. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožnil a na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalovaného uviedol,

že v konaní pred súdom prvej inštancie nerozhodoval vylúčený sudca. Žalobca nepodal námietku
zaujatosti voči zákonnému sudcovi a jeho tvrdenia o tykaní zákonného sudcu s právnym zástupcom
žalovaného neboli preukázané. Tvrdenie žalobcu, že zákonný sudca nepoznal spis bolo subjektívnym
tvrdením žalobcu a bez preukázania tohto tvrdenia nepredstavoval spôsobilý odvolací dôvod, resp.
nezakladá inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S podaním

žalobcu zo dňa 2.2.2018 sudca oboznamoval priamo na pojednávaní dňa 7.2.2018 a poskytol ho
aj žalovanému. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.4.2013 č. k. 23Cb/368/2009-400,
nadobudol právoplatnosť dňa 30.6.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15.5.2014, č. k. 1Cob/240/2013-459, a vykonateľnosť dňa 3.7.2014. Toto rozhodnutie nahrádzalo
prejav vôle žalobcu v tom, že sa nahrádzal jeho súhlas s vydaním predmetu úschovy, finančnej sumy

165.023,23 EUR zloženej zložiteľom INA Kysuce, a.s., Dr. G. Schaefilera, Kysucké Nové Mesto, IČO:
36 386 553, prijatej uznesením Okresného súdu Žilina, č.k. Nc/a/1/2002-23 z 5.6.2003. Žalovanému BL
SLOVAKIA, spol. s r.o.. Týmto rozhodnutím žalovaný nedostal sumu 165.023,23 EUR. Až následnými
ďalšími súdnymi konaniami pred Okresným súdom Žilina, ktorý uznesením zo dňa 11.9.2014, č. k.
ONca/l/2002-356, rozhodol, že suma 165.023.23 EUR uložená v úschove uschovávateľom INA Kysuce

a.s. sa vydávala žalovanému, o ktorom ešte rozhodoval v odvolacom konaní Krajský súd Žilina, č.
k. 7CoD/13/2014. uznesením zo dňa 30. 4.2015, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil,
právoplatným v roku 2015, bolo rozhodnuté, že žalovaný má dostať predmetnú sumu 165.023,23 EUR a
toodspoločnostiINAKysucea.s.(nieodžalobcu).Dohodaopostúpenípohľadávkymedzispoločnosťou
BLOCK SLOVAKIA s.r.o. a AES s.r.o. zo dňa 26.7.2000 bola určená za neplatnú (v konaní Okresného

súdu Bratislava II. sp. zn. 25Cb/261/2000), t. j. AES s.r.o. nikdy nenadobudla pohľadávku voči dlžníkovi
(zložiteľovi) INA Kysuce a.s., teda ani žalobca nemohol nadobudnúť túto pohľadávku od spol. AES s.r.o.
(prevod z AES s.r.o. na G. W. a prevod zo G. W. na žalobcu boli taktiež neplatné). Preto aj odvolací
súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by existovali skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy
týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol použiť v

pôvodnom konaní a ktoré môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žalobcom tvrdený
dôkaz ako nová skutočnosť - zaúčtovaný výnos v roku 2015 - nebol skutočnosťou podľa § 397 písm. a)
alebo b) a nebol ani dôvodom pre prípustnosť žaloby na obnovu konania podľa § 397 CSP, pretože nie
je dôkazom o tom, že by žalovaný nebol vlastníkom dotknutej pohľadávky. Žalobca nepredložil žiadnu
novú skutočnosť alebo dôkaz, ktoré by neboli použité či známe v pôvodnom konaní a ktoré by mohli

preniesť priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu. Na záver odvolací súd konštatoval, že nie sú dané ani
odvolacie dôvody podľa § 365 písm. f/, g/, h/ C. s. p.

8. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote dovolanie, s
poukazom na dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilný sporový poriadok (ďalej

len„C.s.p“)vspojenís§432C.s.p.,tedažerozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešenieprávnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

9. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) v dovolaní namietal že nemá vedomosť o žiadnom rozhodnutí
dovolacieho súdu, ktoré by sa vzťahovalo k predmetu prejednávaného konania a preto sa domnieva, že

voveciideoprípaddovolaniapodľa§421ods.1písm.b)CSP.Podľajehonázorutovšakneznamená,že
súdna prax takéto prípady nerieši - v súdnej praxi najvyšších súdnych autorít ide o ustálenú súdnu prax,
čo je preukázané najmä rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Obo 191/2003, ktorý bol pod názvom
„Podiel na zisku spoločníka s ručením obmedzeným", uverejnený v časopise Zo súdnej praxe, v 2.zväzku ročníka 2005 na str. 48, ale i rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Obdo V 5/97, uverejnenom
v časopise Zo súdnej praxe č. 1/98. Podľa citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu SR si v dovolaní
utvoril svoj názor, ktorý presadzoval počas celého súdneho konania a ktorý obhajuje i predloženým

dovolaním.

10. Dovolateľ ďalej tvrdil, že súdy oboch stupňov vyslovili právny názor, podľa ktorého žalovaná
oprávnene vlastní peniaze vo výške prijatí sumy 165.023,23 eur získané zo súdnej úschovy Okresného
súdu Žilina, ako úhradu tej pohľadávky, ktorú žalovanej do imania súdy právoplatne priznali konaním

Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/368/2009. Súdy tak podľa názoru dovolateľa učinili na základe
nesprávneho právneho názoru, ktorým tvrdili, že žalovaná správne účtovala, ak v r. 2010 zaúčtovala
do nákladov opravné položky, v dôsledku čoho musela spornú pohľadávku zdaniť až v roku 2015, po
prijatí úhrady zmienenej pohľadávky, hoci údajne túto pohľadávku žalovaná mala vlastniť v imaní už v
r. 2000. Dovolateľ má za to, že tento v súčasnosti právoplatný právny názor súdov však nie je správny,
pretože predloženým dovolaním bolo preukázané, že žalovaná žiadne opravné položky do nákladov

nezaúčtovala a súdy zmiatla tým, že im predložila ako dôkaz nezákonne pozmenenú verejnú listinu.
Pretože ale súdy oboch stupňov pokladali po celý čas konania nezákonne pozmenenú verejnú listinu
za pravú, je konanie súdov oboch stupňov zaťažené rovnakou vadou, pre ktorú nemôže byť žiaden z
rozsudkov považovaný za platný a preto navrhol aby dovolací súd postupom podľa § 449 ods. 2 C.s.p.,
zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože podľa jeho názoru nápravu nemožno dosiahnuť iba

zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.

11. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný ktorý uviedol že, dovolanie žalobcu nie je dôvodné a
navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a zároveň aby zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému
náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) /§ 35 C. s. p./, po
zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom, v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu

je potrebné odmietnuť.

13. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

14. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., teda, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená.

15. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne
napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
vymenované v § 420 a 421 C. s. p.

16. Podľa § 420 C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ rozhodnutie trpí niektorou z vád konania vymenovaných v
písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (tzv. vady zmätočnosti)

17. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.18. Pokiaľ dovolanie nemá vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť

dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti
dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

19. Žalobca v dovolaní uviedol, že prípustnosť dovolania je založená ustanoveniami § 421 a § 432

C. s. p. a dovolací dôvod konkretizoval § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., avšak neformuloval jednoznačným
spôsobom právnu otázku. Súd pri právnom posúdení veci rieši právne otázky, preto nemožno dovolanie
podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdu.
Dovolací súd skutkové závery nie je oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle § 442 C. s. p. je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

20. Právnou otázkou je otázka, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. a možno ňou rozumieť tak otázku hmotnoprávnu, ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce a
pod., ako aj otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo od aplikácie a interpretácie procesných
ustanovení /3Cdo/158/2017/.

21. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca právnu otázku významnú
pre rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorú mal dovolací súd vo svojom rozhodnutí vyriešiť) konkrétne
nevymedzil a rovnako ju nemožno vyvodiť ani z obsahu dovolania. Pri vymedzení dovolacieho dôvodu
v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. nepostačuje všeobecné konštatovanie dovolateľa, že

odvolací súd vec nesprávne posúdil. Dovolací súd nemôže namiesto dovolateľa vytvárať vlastnú právnu
argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu. V takom
prípade by uskutočnil procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej
úpravy dovolania v Civilnom sporovom poriadku, účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ale aj
princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných

skutočnostiach, než aké boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa protistrana vo
vyjadrení k dovolaniu.

22. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. f/ C. s.
p. odmietol.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje /§ 451 ods.
3 veta druhá C. s. p., § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p./.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.