Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/203/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7918201260
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7918201260.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s.,
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková,
PhD., s.r.o., Bratislava, Martinčekova 13, proti žalovaným 1) R. F., nar. X.XX.XXXX, F., V. ulica XXX/X a
2) F. F., nar. X.XX.XXXX, F., V. ulica XXX/X, o zaplatenie 16 166,45 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti

rozsudku 12Csp/45/2018-131 z 1.2.2019 Okresného súdu Trebišov v spojení s opravným uznesením
12Csp/45/2018-151 z 15.5.2019

r o z h o d o l :

Z r u š u j erozsudok vo výrokoch IV. a V. a v rozsahu zrušenia v r a c i avec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. zastavuje konanie v časti o zaplatenie

zmluvných úrokov z úveru a úrokov z omeškania za obdobie do 31.5.2017 v časti prevyšujúcej sumu
913,55 eur, II. žalovaní sú povinní uhradiť žalobcovi sumu 9 875,76 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, III. žalovaní sú povinní uhradiť žalobcovi 5,15 % ročné úroky z omeškania zo sumy
16.166,45 Eur od 21.10.2014 do 12.11.2014, zo sumy 16.043,87 Eur od 13.11.2014 do 11.12.2014,
zo sumy 15.846,14 Eur od 12.12.2014 do 13.01.2015, zo sumy 15.759,43 Eur od 14.01.2015 do
12.02.2015, zo sumy 15.636,94 Eur od 13.02.2015 do 12.03.2015, zo sumy 15.616,26 Eur od

13.03.2015 do 13.04.2015, zo sumy 15.418,91 Eur od 14.04.2015 do 12.05.2015, zo sumy 15.318,18
Eur od 13.05.2015 do 13.07.2015, zo sumy 15.137,53 Eur od 14.07.2015 do 12.08.2015, zo sumy
15.015,32 Eur od 13.08.2015 do 10.09.2015, zo sumy 14.894,57 Eur od 11.09.2015 do 12.10.2015,
zo sumy 14.604,42 Eur od 13.10.2015 do 12.11.2015, zo sumy 14.440,23 Eur od 13.11.2015 do
10.12.2015, zo sumy 14.207,38 Eur od 11.12.2015 do 12.01.2016, zo sumy 14.002,81 Eur od
13.01.2016 do 11.02.2016, zo sumy 13.957,83 Eur od 12.02.2016 do 10.03.2016, zo sumy 13.933,19

Eur od 11.03.2016 do 12.04.2016, zo sumy 13.717,04 Eur od 13.04.2016 do 12.05.2016, zo sumy
13.548,70 Eur od 13.05.2016 do 13.06.2016, zo sumy 13.396,89 Eur od 14.06.2016 do 11.08.2016,
zo sumy 13.279,78 Eur od 12.08.2016 do 13.09.2016, zo sumy 13.167,71 Eur od 14.09.2016 do
12.10.2016,zosumy12.962,20Eurod13.10.2016 do10.11.2016,zosumy12.755,59Eurod11.11.2016
do 12.12.2016, zo sumy 12.468,23 Eur od 13.12.2016 do 12.01.2017, zo sumy 12.208,26 Eur od
13.01.2017 do 13.02.2017, zo sumy 12.068,26 Eur od 14.02.2017 do 13.03.2017, zo sumy 11.928,26

Eur od 14.03.2017 do 12.04.2017, zo sumy 11.665,03 Eur od 13.04.2017 do 11.05.2017, zo sumy
11.422,15 Eur od 12.05.2017 do 15.06.2017, zo sumy 11.202,63 Eur od 16.06.2017 do 12.07.2017,
zo sumy 11.096,12 Eur od 13.07.2017 do 10.08.2017, zo sumy 10.920,64 Eur od 11.08.2017 do
12.09.2017, zo sumy 10.758,62 Eur od 13.09.2017 do 12.10.2017, zo sumy 10.589,05 Eur od
13.10.2017 do 13.11.2017, zo sumy 10.456,10 Eur od 14.11.2017 do 12.12.2017, zo sumy 10.325,85
Eur od 13.12.2017 do 11.01.2018, zo sumy 10.171,73 Eur od 12.01.2018 do 12.02.2018, zo sumy

10.010,01 Eur od 13.02.2018 do 12.03.2018, zo sumy 9.851,00 Eur od 13.03.2018 do 12.04.2018, zo
sumy9.740,54Eurod13.04.2018 do10.05.2018,zosumy9.403,23Eurod11.05.2018aždozaplatenia,a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, IV. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a, že V.
žalovaní sú povinní uhradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 36 %, o výške ktorých rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 19.3.2018 pôvodne
domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaní nesplácanie úveru v dohodnutých splátkach
odôvodnili splácaním iných dlžôb. Uviedol, aké dokazovanie vykonal a citujúc znenie § 497, § 499, §
502 ods.1, § 503 ods.1,2,3, § 369 ods.1 Obchodného zákonníka, § 52 ods.2, § 658 ods.1 O. z., § 2
písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. uzavrel, že právna úprava odplaty za dočasné prenechanie peňažných

prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej
úpravy (§ 52 ods.2 posledná veta O. z.) vyjsť i pri posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských
úverov je obsiahnutá v §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka, z ktorých je zrejmé, že zákon naproti
času, od kedy je úverový dlžník povinný platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje, až na
prípad, keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, tiež do kedy
úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo interpretačný spor, či sa poskytnuté peniaze úročia až do

skutočného vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru
alebo jeho časti. Pre objektívnosť je potrebné konštatovať, že predovšetkým v rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu ČR (por. napr. žalobcom zmienený rozsudok sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) možno
zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom zo súdu známych
prípadov však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o

úrokoch po zosplatnení v úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu
keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli), sa v týchto, len na prvý pohľad
obdobných prípadoch, neriešila. V podmienkach Slovenskej republiky síce uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o
úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ťažiskovo. Súd v tejto

súvislosti dospel k záveru, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ),
v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie
založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení
sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval

za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku zodpovedajúci tejto
alternatíve právneho posúdenia veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených
judikatórnych výstupov sa k tomuto názoru prikláňa tiež súd aj v tejto veci, pričom k formovaniu tejto jeho
argumentačnej pozície došlo v podstatnom tiež na podklade týchto úvah: Interpretácia trvania úročenia
úveru musí podľa úvahy súdu odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie,

ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v
tom, že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá
dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže
využívať. Rovnako nakoniec vníma podstatu úroku vo svojej právnej argumentácii i sám žalobca. Práve
možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane

dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný
ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva
mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy
úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí

po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu
úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne
spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia
(zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom
a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr rozhodne patrí.

Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom
vyvstala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich súdu nie sú zrejmé prípady, kedy
by sa veriteľ po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných
záväzkov tiež iných vedľajších plnení, majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po
skončení nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že

zákon platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch).
Možno síce namietať, že náhradu za užívanie veci bez právneho dôvodu vlastníci bežne žiadajú, treba
mať ale na zreteli, že svojím charakterom sa nad akúkoľvek pochybnosť nejedná o odplatu, ale o
náhradu zo zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorú, ako už bolo skôr zmienené,odvolací súd pripúšťa i v prípade úverových vzťahov. Súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v
svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k
úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje

možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou
je argumentácia žalobcu, založená na znení poslednej vety § 503 ods.3 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je
otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti; tento argument však vo svojej podstate

abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje,
že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a
nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Zástancovia názoru o úročení úveru po splatnosti sa doposiaľ
uspokojivo nevysporiadali ani s jeho zrejmou kolíziou s úpravou, priznávajúcou veriteľovi za omeškanie
dlžníka s peňažným plnením iba úroky z omeškania (poplatok z omeškania), za situácie, keď možnosť
kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie v občianskoprávnych vzťahoch je v

právnej praxi jednotne odmietané. Úročenie zosplatneného úveru zároveň nereflektuje ani skutočnosť,
že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (podľa
§ 3a ods.2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi rozumejú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a
akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov) limituje. Túto
skutočnosť je potrebné mať na zreteli pri posudzovaní platnosti prípadnej dohody strán o povinnosti

žalovaného plniť žalobcovi za omeškanie s vrátením zosplatneného úverového dlhu úroky. Podľa
uvedených zistení a citovaných právnych ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka
účinných ku dňu uzavretia úverovej zmluvy súd konštatuje, že veriteľovi nevzniká nárok na úhradu
úrokov z úveru za obdobie od vyhlásenia jeho predčasnej splatnosti, t.j. od 16.5.2014 do budúcna. Za
stavu predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru žalobcovi vzniká iba právo na jednorazové vrátenie

nesplatenej požičanej istiny úveru, kapitalizovaných úrokov z úveru a poplatkov splatných ku dňu
zosplatnenia úveru. Pokiaľ Všeobecné obchodné podmienky žalobcu pre poskytovanie úverov účinné v
čase uzavretia úverovej zmluvy obsahujú v bode 6.4) a v bode 6.2) povinnosť dlžníka splácať úroky z
úveru aj po dni jeho predčasnej splatnosti, a podľa žalobcu tieto ustanovenia sú súčasťou dohodnutých
zmluvných podmienok, tak ide o neplatnú časť zmluvy, pretože odporuje zákonu, keďže povinnosť

platiť úroky z poskytnutého úveru je obmedzená iba na trvanie zmluvného úverového vzťahu. Zmluvný
úverový vzťah vyhlásením predčasnej splatnosti končí, dlžníkovi vzniká povinnosť dlh vrátiť v deň
splatnosti.Pretodohodaopovinnostidlžníkaspotrebiteľaplatiťúrokyzúverupojehosplatnosti odporuje
zákonu, t.j. § 503 ods.3 druhá veta Obchodného zákonníka, a je podľa § 39 O. z. neplatná. Podmienka
neplatnosti je daná aj z dôvodu, že tak závažná skutočnosť spotrebiteľského zmluvného vzťahu, ako

je úprava platenia úrokov, nemôže byť obsiahnutá sčasti v texte zmluvy (úroková miera) a sčasti vo
všeobecnýchúverovýchpodmienkach(povinnosťplatiťúrokyajposplatnostiúveru),čímvykazujeznaky
neprijateľnej zmluvne podmienky podľa § 53 ods.1,2, § 54 ods.1,2 O. z.. Tým veriteľ zavinil možnosť
uzavretia dohody o individuálnej zmluvnej podmienke, pretože, ak by dlžník odmietol uzatvoriť dohodu
podľa bodov 6.2),6.3) a 6.4) všeobecných úverových podmienok, t.j. dojednanie úročenia aj po splatnosti

úveru, veriteľ by na uzavretie úverovej zmluvy ako celku nepristúpil a dlžník by obsah zmluvy, body
6.2),6.3) a 6.4) všeobecných úverových podmienok, nemohol ovplyvniť. Povinnosť dlžníka uhradiť úroky
z úveru za čas po zosplatnení by bola v rozpore s § 52 ods.2, § 53 ods.1,2, § 54 ods.1,2 § 658 ods.1 O.
z. a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., § 503 ods.1,2,3 Obchodného zákonníka, a to vzhľadom k §
39 Občianskeho zákonníka. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 25.9.2018 sp. zn. 11Co/173/2018 vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12Csp/202/2017 (Bencont
c/a Bardiovský), rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 16.12.2016 sp. zn. 9Co/255/2017 vo veci
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12Csp/61/2016 (Poštová banka, a.s. c/a Vladimír Rác), rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo 14.11.2017 sp. zn. 6Co/214/2017, vo veci Okresného súdu Košice-
okolie sp. zn. 14C/91/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.5.2015 sp. zn. 6Co/190/2014.

Vychádzajúc z uvedeného uložil žalovanému uhradiť pre žalobcu iba dlh vykazovaný ku dňu predčasnej
splatnosti so zohľadnením platieb žalovaného uskutočňovaných v období od 14.11.2014 do 11.5.2018
v sume 6 763,22 Eur. Ďalej citoval znenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. a uložil žalovanému uhradiť aj úroky z omeškania od 21.10.2014, pretože
žalovaný bol od tohto dňa v omeškaní s úhradou dlhu, ktorý mal splatiť ku dňu predčasnej splatnosti, t.j.

do 20.10.2014. Výška úrokov z omeškania je o 5,00 % vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky, ktorá ku dňu 20.10.2014 bola 0,15 %. Pri priznaní úrokov z omeškania vychádzal z
platieb poukázaných žalovanými v období po dni predčasnej splatnosti, t.j. po 20.10.2014, tak ako ich
špecifikoval žalobca v prílohe k žalobe a v podaní z 19.1.2019. Podaním z 19.1.2019 pred začatímpojednávania vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie zmluvných úrokov z úveru a úrokov z
omeškania za obdobie do 31.5.2017, v časti prevyšujúcej sumu 913,55 Eur, a preto podľa § 145 ods.
1 CSP, v späťvzatej časti konanie zastavil. Žalobu v časti o zaplatenie zmluvných úrokov z úveru za

obdobie od 21.10.2014, zníženú o späťvzatú časť zmluvných úrokov z úveru a v časti istiny prevyšujúcej
sumu 9 875,76 Eur z vyššie uvedených dôvodov zamietol a zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie časti
úrokov z omeškania za obdobie od 20.10.2014, so zohľadnením späťvzatej časti úrokov z omeškania,
pretože žalobca pri výpočte úrokov z omeškania vychádzal zo záveru, že sumy poukázané žalovanými
po 20.4.2014 sa majú započítať na úhradu úrokov a nie na úhradu istiny úveru, ako to posúdil súd.

Preto priznal žalobcovi úroky z omeškania za obdobie od 21.10.2010 z nižšej dlžnej sumy akú zvolil pre
výpočet svojho nároku žalobca. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť aj v časti
nároku žalobcu prevyšujúcej sumu úrokov z omeškania priznaných súdom, zníženej o späťvzatú časť
úrokov z omeškania. Žalobca mal v konaní úspech 63%, žalovaný 37%, a preto podľa § 255 ods.1 CSP
uložil žalovanému povinnosť uhradiť pre žalobcu trovy konania v rozsahu 36% (63-27), o výške ktorých
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 Civilný sporový poriadok).

3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie") a v ostatnej časti napadnuté rozhodnutie zostáva nedotknuté.
Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, dôvodil § 365 ods.1 písm. a),f),h) CSP
a má za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého
právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru

žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR
má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez
podpory právnym predpisom zjavné naplnené nebolo. Pokiaľ by uvažoval o tom, že otázka nároku na
zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná Uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998, tak, ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom

sa stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho
stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc
do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť
regulácie smerodajné. V tejto súvislosti si dovolil poukázať napríklad na § 16 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZOS"), ktorého znenie citoval a výkladom a contrario, v prípade, ak
dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka,
veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým
úrokom až do okamihu splatenia úveru. Taktiež poukázal na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke
priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom

právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, P L. ÚS16/95 a II.
ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve
na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických

osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného
súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL.
ÚS 6/04, III. ÚS 328/05]. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov

rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej
istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). V prípade
zmluvného úroku zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené
znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný

zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu) za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím
úveru bol teda spätý aj jeho nárok na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a
svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Ďalej citoval znenie § 503 ods.3
Obchodného zákonníka („ObZ"), a uviedol, že uvedené ustanovenie upravuje obdobie, za ktoré má
veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až

do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V
prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník
povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby
bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatouza poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník
je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a
to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie

úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie
uvedeného s ohľadom na bod 6.4 Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa stane úver predčasne
splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou
úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke." Je nepochybné,
že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo jeho

úmyslom a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami
úverusažalovanýoboznámilavyjadrilsnimisúhlas,čopotvrdilsvojímpodpisomnazmluve.Tentozáver
konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom 32Cdo 3830/2014, podľa ktorého
jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického jazykového,
logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká
bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými

výkladmi. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k
zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne
dohodnuté úroky. Možno teda zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa
za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného
doposiaľ nedošlo, na základe čoho je on naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Ad absurdum,

v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní
úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol
by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý
dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi
regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Taktiež

nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza
k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a
sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Zároveň týmto žalobca dáva súdu
do pozornosti § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona daná povinnosť platiť poplatok

z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už
existujúcom peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavý alebo
vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho
kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým
peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy,

ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú
odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti
- nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté
úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo
zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje

skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté
v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade
bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť,
či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň uviedol, že zosplatnením úveru nedochádza k
zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku a, že napriek judikovanému právu v

oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV
476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998, nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v
ichuplatňovaní.DovolilsipoukázaťnaRozsudokKrajskéhosúduBanskáBystricasp.zn.:41Co/13/2018
zo 16.8.2018, z ktorého citoval a rovnako dovolil si poukázať na Rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn.: 11Co/22/2018 z 28.6.2018, z ktorého tiež citoval, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn.: 43Co/l/2018 zo 25.1.2018. Poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu
Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka: Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a
citované zákonné ustanovenia žiadal, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trebišov zo 1.2.2019
č. k. 12Csp/45/2018 v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu „prvého stupňa“ na ďalšie konanie
alternatívne žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu

trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
4.Rozsudok, vo výrokoch I., II., III., neboli odvolaním napadnuté a tieto výroky nadobudli právoplatnosť
(§ 367ods.1,3 CSP), preto neboli v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavané.5.Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok v napadnutom zamietavom výroku IV. a v súvisiacom
výroku V. o trovách konania (číselné označenie výrokov v súlade s opravným uznesením z 15.5.2019,
pozn. odv. súdu).

6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že
súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy
a, že nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, preto rozsudok podľa § 389 ods.1 písm. c)

zrušil a podľa § 391 ods.1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
7.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. a) CSP spočíva v tom, že neboli splnené
procesné podmienky, ktorými sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť
splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného
sporového poriadku. Právna teória rozdeľuje procesné podmienky a) na strane súdu (právomoc
a príslušnosť); b) na strane strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinnosť

zastúpenia...); c) vecné procesné podmienky (existencia žaloby, splnenie poplatkovej povinnosti);
d) negatívne procesné podmienky (prekážky rei iudicatae, listispendencie). Na procesné podmienky
konania súd prihliada kedykoľvek počas konania.
8.Žalobca nepoukazuje na žiadne procesné podmienky, ktoré neboli splnené a žiadne porušenie nezistil
ani odvolací súd.

9.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
10.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal

správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
11.Súd síce použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil ale na daný skutkový stav ho nesprávne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach

a povinnostiach stranách sporu.
12.Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ dospel k záveru, že
bez ohľadu na zmluvné dojednanie účastníkov zmluvy o úvere patrí veriteľovi zmluvný úrok iba do
doby predčasnej splatnosti úveru a v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonalpotrebné dôkazy na preukázanie, v akom rozsahu je žalobou uplatnený nárok na zaplatenie zmluvných
úrokov vo výške 11,9 % ročne od doby predčasnej splatnosti až do zaplatenia úveru dôvodný, teda
rozhodol vo veci predčasne, na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a došlo tým k

naplneniu dôvodu pre zrušenie rozsudku v zmysle § 389 ods.1 písm. c) CSP.
13.Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
14.Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami

záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod, § 261 ods.1 písm. d/). Zmluva o úvere je konsenzuálnym
kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda zmluvných
strán o podstatných častiach zmluvy. Za tieto podstatné náležitosti je treba považovať záväzok veriteľa
poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy (limitu) týchto
peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.

15.Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods.2), preto je
vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných
prostriedkov.
16.Podľa § 502 ods.1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom,

alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú
úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v
najvyššie prípustnej výške.
17.Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť požičané peňažné prostriedky. Ak lehota

na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého
kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj
úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods.1 Obchodného zákonníka).
18.Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by
vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu

tohto zosplatnenia alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov
dlžníkom.
19.Zmluvne dohodnutý záväzok dlžníka vyplývajúci zo zmluvy vrátiť požičané peňažné prostriedky spolu
s úrokom (odmenou) sa okamihom predčasného zosplatnenia úveru nijako nemení ale v dôsledku
porušenia povinností na strane dlžníka sa mení len splatnosť, kedy má byť tento záväzok splnený.

20.V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovaných zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení
Obchodnéhozákonníka.Tátozmluvasohľadomnaskutočnosť,žedlžníkakojednazostrántejtozmluvy
nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. O. z., preto sa na právny vzťah,
ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods.2 O. z.).

21.Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a
zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri
poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.
22.Ani § 658 ods.1 O. z. a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu
nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje

iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe, na ktorú tak možno učiniť,
mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz, či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu
predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, je možné
vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v
možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu v rámci zmluvnej autonómie

(pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej
pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického
vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho
záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.
23.Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne

prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky,
avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie
istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel odzmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods.2 O. z.). Pritom platí,
že môžu existovať vedľa seba.
24.Najvyšší súd Českej republiky sa v rozsudku z 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005 nestotožnil s

právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods.1 Občianskeho zákonníka možno
zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné
úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú
boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné
strany upravili.

25.S týmto názorom sa stotožňuje aj odvolací súd a k tomu považuje za potrebné dodať, že poskytnutie
finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi v rámci úveru má za následok absenciu týchto peňažných
prostriedkov u veriteľa, a teda veriteľ nemá možnosť s týmito peňažnými prostriedkami nakladať v
rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ani tvoriť účel podnikateľskej činnosti, t.j. zisk. Takýto stav
nepochybne trvá nielen počas doby, v ktorej má dlžník úver splácať v zmysle dohodnutej doby splátok,
ale aj v čase po jeho zosplatnení, teda až do doby skutočného vrátenia peňažných prostriedkov

dlžníkom. Nemožno teda v rámci zmluvnej voľnosti účastníkov úverového vzťahu vylúčiť dohodu
účastníkov, podľa ktorej má dlžník povinnosť zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po zosplatnení úveru,
teda za celú dobu, počas ktorej má dlžník peňažné prostriedky veriteľa v dispozícii. Opačný výklad
by mohol vyvolať absurdnú situáciu, keby sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať
úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných prostriedkov

mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu za ich poskytnutie, t.j. zaplatiť
veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru vyvolanom porušením zmluvných
povinností dlžníkom. Rovnako absurdne by pôsobil aj § 16 ods.1 zák. č. 129/2010, podľa ktorého, ak
spotrebiteľ sám sa rozhodne predčasne splatiť dlh (veriteľovi reálne vráti požičané peniaze) má rovnaké
postavenie ako ten, ktorý poruší povinnosť a peniaze veriteľovi nevráti.

27.S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd za predčasný, a teda aj nesprávny záver súdu
o tom, že žalobcovi bez ďalšieho, (bez ohľadu na obsah dohodnutých zmluvných podmienok), nepatrí
nárok na zaplatenie zmluvných úrokov za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru.
28.Keďže súd vychádzal z nesprávneho právneho záveru, v zmysle ktorého bez ďalšieho po vyhlásení
predčasnej splatnosti žalobcovi ako veriteľovi nepatrí zmluvný úrok z úveru, nevykonal dokazovanie na

posúdenie dohody ohľadne doby, do ktorej bol dohodnutý zmluvný úrok z úveru, preto v ďalšom konaní
bude jeho povinnosťou zamerať dokazovanie na zisťovanie tejto dohody, ktorá je rozhodujúca z hľadiska
určenia doby, za ktorú žalobcovi patria zmluvné úroky, pričom je potrebné rozlišovať medzi konečnou
splatnosťou úveru, ktorá vychádza z dohody strán uvedenej v zmluve a predčasnou splatnosťou, ktorá je
stranami dohodnutá ako možná sankcia v zmysle čl. 9 bod 9.2. za porušenie špecifikovaných povinností.

29.Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, t.j. že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny a
žiadne zákonné ustanovenie nezakazuje možnosť dohodnúť si úroky za dobu, po ktorú bude istina
dlžníkom skutočne užívaná, nie je možné považovať dohodu o povinnosti platiť úroky až do skutočného
vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov za rozpornú so zákonom.
30.Zároveň je treba mať na zreteli, že v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy síce

nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, to však neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky boli vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, keďže úroky z úveru
predstavujú cenu za poskytnuté plnenie.
31.Trebadaťzapravduodvolateľovivtom,žezožiadnehoprávnehopredpisunevyplýva,žebyveriteľovi

patrili zmluvné úroky z úveru iba do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, teda do uplatnenia jeho
práva podľa § 565 O. z..
32.Je teda vždy vecou zmluvnej dohody účastníkov úverovej zmluvy, ako vymedzia dobu, po ktorú
je povinný dlžník platiť úroky z úveru. Spravidla je táto doba dohodnutá do splatnosti úveru, ktorá je
vymedzená v zmluve (spravidla) konkrétnym dňom, avšak nie je vylúčené, aby zmluvné strany dohodli

platenie úrokov z úveru až do doby skutočného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom.
33.Takáto dohoda však musí byť v zmysle § 9 ods.9 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy v tejto prejednávanej veci (8.9.2014) písomná, pretože v zmysle § 9 ods.9
citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úroky, poplatky alebo akékoľvek iné
plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

34.Zmluva o spotrebiteľskom úvere pritom v zmysle § 9 ods.1 citovaného zákona musí mať písomnú
formu a musí obsahovať náležitosti vymenované v § 9 ods.2, vrátane úrokovej sadzby úveru, výšky,
počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov určenia konečnej splatnosti úveru.35.Rozhodujúce je preto znenie písomnej zmluvy o úvere, pokiaľ ide o dohodnutú dobu, po ktorú veriteľ
má nárok na zaplatenie zmluvného úroku a pokiaľ takáto dohoda je obsiahnutá v inej listine (všeobecné
obchodné podmienky), musí byť táto listina podpísaná účastníkmi zmluvy, nestačí iba odkaz na ňu v

zmluve.
36.Po vrátení veci bude preto povinnosťou súdu opätovne posúdiť sporný nárok žalobcu na zaplatenie
zmluvných úrokov z úveru za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru, t.j. od 16.5.2014 do 20.7.2020
resp. až do zaplatenia, pričom súd bude vychádzať z dohodnutých zmluvných podmienok v úverovej
zmluve, teda bude skúmať, aká bola dohoda účastníkov úverovej zmluvy o dobe, po ktorú veriteľovi

patrí úrok z úveru a pokiaľ v úverovej zmluve nebolo výslovne dojednané, že úrok z úveru patrí až do
skutočnéhovráteniaposkytnutýchpeňažnýchprostriedkov,jepotrebnévychádzaťzozáveruodojednaní
zmluvných úrokov do splatnosti (konečnej) úveru.
37.Vyslovený názor je v súlade s rozhodovacou praxou odvolacích súdov (KS v Košiciach sp. zn.
6Co/109/2019, 5Co/200/2018 a rozhodnutia uvedené žalobcom v odvolaní), s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje.

38.V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods.3 CSP), pričom v zmysle § 255 CSP pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je
rozhodujúci celkový výsledok konania.
39.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.