Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obo/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201419
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1010201419.4

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivany Izakovičovej a členiek
JUDr. Beaty Miničovej a Mgr. Soni Pekarčíkovej v spore žalobcu: I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX K. XXX, zastúpeného JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom, Farská 33, 949 01 Nitra, proti
žalovanému: Mgr. Peter Zvara, sídlo správcu Obchodná 2, 811 06 Bratislava, správca konkurznej
podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, Cabajská cesta 28, 949 01 Nitra, IČO: 31 411 487,

zastúpený Advokátska kancelária Zvara advokáti s.r.o., Námestie SNP 1, 811 06 Bratislava, IČO: 46
547 878, konajúci prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Zvaru, o vylúčenie veci z konkurznej
podstaty, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. mája 2018, pod
č. k. 10Cbi//32/2010-526, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 10Cbi/32/2010-526 zo
dňa 3. mája 2018 p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie žalobkyne proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania
o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Žalobu
v celom rozsahu zamietol. Nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému. Ďalej rozhodol tak, že
štát má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie uviedol, že žalobkyňa sa včas podanou žalobou zo dňa 23.07.2010 domáhala podľa §19a ods.
2 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení (ďalej len ZKV) vylúčenia nehnuteľností
z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a.s. Nitra, a to nehnuteľností nachádzajúce sa

LV č. XXXX, kat. územie T., zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 122 m2, a parc.
č. XXXX o výmere 117 m2.

2. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zo dňa 28.06.2012 žalobe vyhovel a uložil žalovanému vylúčiť
zo súpisu majetku úpadcu predmetné nehnuteľnosti. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
náhradu trov konania vo výške 883,06 Eur.

3. Na základe odvolania žalovaného Najvyšší súd SR svojim uznesením č. k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa
26.02.2014 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí
Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu
pohľadávok medzi Fondom národného majetku SR (teraz MH Manažment, a.s., Trnavská cesta 100,
821 01 Bratislava) a Vodohospodárskymi stavbami. Tiež vyslovil názor, že žalobkyňa svoje vlastnícke

právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložila neplatnými zmluvami. Ďalej odvolací súd uviedol, že v
novom konaní bude úlohou súdu postupovať podľa § 157 O. s. p. pri posudzovaní právnej skutočnostinadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k vylučovaným nehnuteľnostiam podľa § 134 a nasl. zák. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ).

4. Súd uznesením zo dňa 14.11.2014 prerušil konanie do skončenia dovolacieho konania vedenom
na NS SR pod. sp. zn. 2Obdo V/1/2014. Dňa 28.04.2016 Najvyšší súd SR vo veci rozhodol, keď
zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.05.2012
č. k. 9Cbi/28/2010-230 potvrdil. Krajský súd v Bratislave zo dňa 31.05.2012 č. k. 9Cbi/28/2010-230
svojimrozhodnutímvylúčilzosúpisukonkurznejpodstatynehnuteľnosti.Súdkonštatuje,žerozhodnutím

Najvyššieho súdu SR pod. sp. zn. 2Obdo V/1/2014 zo dňa 28.04.2016 nie je viazaný.
5. Súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu č. k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa
26.02.2014 vykonal na pojednávaní dňa 21.09.2016 dokazovanie na preukázanie vlastníckeho práva
žalobcu k vylučovaným nehnuteľnostiam podľa § 134 a nasl. Obč. zák. Súd zistil, že už pri prvom
predaji predmetných nehnuteľností zo strany Vodohospodárskych stavieb, a.s. kupujúcim - C. H. s
manželkou a V.. W. W. s manželkou si v kúpnej zmluve zo dňa 12.10.2000 v bode III. dohodli, že

kúpna cena bude vyplatená na účet súdnej exekútorky, čo je v rozpore s § 19a ods. 3 zák. č. 92/91Zb.
Podľa tohto ustanovenia po vydaní súhlasu fondu, nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný
použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Spôsob platby
musel vyvolať u nadobúdateľa majetku pochybnosti o správnosti takejto úhrady. Kupujúci preto neboli
dobromyseľní. Pokiaľ ide o následný predaj Ing. Q. S. dňa 23.11.2004, v zmysle jeho výpovede bol

predsedom predstavenstva úpadcu a vedel o celom procese predaja nehnuteľností počnúc dohody s
fondom o započítaní a spôsobu platby. Preto si musel byť vedomý, že môže ísť o porušenie zákona.
Ani on nebol dobromyseľný držiteľ. Pokiaľ ide o darovaciu zmluvu zo dňa 23.11.2004, ktorou boli
predmetné nehnuteľností darované V.. S. žalobkyni, nebola splnená 10 ročná lehota dobromyseľného
užívania nehnuteľností. Z vyššie uvedeného vyplýva, že úpadca porušil zmluvné a zákonné povinnosti

spojené s predajom podniku, o čom nadobúdatelia mali vedomosť a preto držba a užívanie predmetných
nehnuteľností nebolo dobromyseľné a nemohli nadobudnúť ani vlastnícke právo vydržaním. Preto súd
prvej inštancie žalobu zamietol.

6. Proti rozhodnutiu súdu podal odvolanie žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím

rozhodnutím č. k. 2Obo/35/2016-497 zo dňa 30.01.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.
k. 10Cbi/32/2010-441 zo dňa 21.09.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR sa stotožnil
sozáveromsúdu,ktorýzamietolnávrhžalovanejnadoplneniedokazovania,keďjehonávrhnavypočutie
svedkov považoval so zreteľom na zistený skutkový stav za bezpredmetný. Odvolací súd uviedol, že
súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, z ktorého dôvodu nedostatočne zistil skutkový stav, keď

nadobudnutia vlastníctva žalobkyňou posudzoval len na základe vydržania. V tejto súvislosti odvolací
súd poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, v zmysle ktorého
aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania,
nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky

k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto
právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si
nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom. Taktiež sa touto otázkou zaoberal aj Ústavný súd Českej
republiky III. ÚS/415/2015 a v náleze III. ÚS/247/2014.

7. Krajský súd ako súd prvej inštancie vec opätovne prerokoval, doplnil dokazovanie v intenciách
právneho názoru Najvyššieho súdu SR č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 a po doplnení
dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

8. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1, ods. 2 ZKV, § 4 ods. 1 zákona č. 162/95 Z.

z. Katastrálneho zákona, § 41 ods. 1 zákona č. 162/95 Z. z. Katastrálneho zákona, § 19a ods. 1, ods.
2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 92/91 Zbierky o veľkej privatizácií, § 39 OZ, § 129 ods. 1 OZ, § 130 ods. 1,
ods. 2 OZ, § 470 ods. 1, ods. 2 C. s. p. § 391 ods. 2 C. s. p.

9. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a ustanovenie § 164

C. s. p. a uviedol, že v prípade vylučovacej žaloby je potrebné uviesť, že žalobu na vylúčenie majetku
zo súpisu konkurznej podstaty je treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Osoba ktorá
podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty musí preukázať nie len to, že vec nemala byť
do súpisu zaradená, ale aj to, že právo vylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej, t. j. vec jev jeho vlastníctve, spoluvlastníctve alebo držbe. Táto osoba bude vo vylučovaní úspešná len vtedy
ak preukáže, že jej patrí subjektívne právo, napr. vlastnícke právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku
do súpisu konkurznej podstaty. Skutočnosť, že nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľností na

žalobcu (tretiu osobu) ešte neznamená, že sú zapísané právom. Zápis v katastri nehnuteľností síce
zakladá vlastnícke právo, ale toto nie je nemeniteľné. Platí to dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak (§
70 zákona č. 162/95 Z. z.). Do súpisu konkurznej podstaty sa zapisuje aj majetok tretích osôb, ktoré
tieto nadobudli na základe neplatných právnych úkonov, takýto majetok správca konajúci s odbornou
starostlivosťou môže a musí zapísať do súpisu majetkových podstát. Na absolútnu neplatnosť musí súd

prihliadať ex offo a vyriešiť otázku neplatnosti ako prejudiciálnu.

10. Súd prvej inštancie hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom prihliadol na záväzný právny názor odvolacieho súdu. Súd vykonal dokazovanie výsluchom
žalobkyne, žalovaného, svedkov V.. Q. S. a Ing. W. D., listinnými dôkazmi: výpis z LV č. XXXX, kat.
úz. T., notárska zápisnica N 128/2004, NZ 83681/2004 zo dňa 23.11.2004, kúpna zmluva uzatvorená

medzi predávajúcim Vodohospodárskymi stavbami a.s. Nitra a kupujúcimi C. H. s manželkou V. a V..
W. W. s manželkou N. zo dňa 12.10.2000, vrátane Dodatku č. 1, kúpna zmluva zo dňa 16.07.2001
uzatvorená medzi predávajúcimi manželmi H. a manželmi W. a kupujúcim manželmi W.. Súhlas
na odpredaj nehnuteľného majetku zo dňa 31.08.2000 a súvisiace doklady, Dohoda o vzájomnom
započítaní pohľadávok uzavretá medzi FNM SR, Kovospol Nitra s.r.o. a Vodohospodárske stavby a.s.

Nitra zo dňa 21.02.2001, kúpna zmluva uzavretá medzi úpadcom a Kovospol Nitra spol. s r.o., výzva
Krajského súdu v Bratislave podľa § 19 ods. 2 ZKV, zmluva č. 48/92 uzatvorená medzi FNM SR a
Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, konkurzná prihláška, zápisnica o výsluchu svedka V.. C. Q. v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9Cbi 28/2010, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v
spise, písomnými a ústnymi prednesmi právnych zástupcov sporových strán a zistil nasledovný skutkový

stav:

11. Je nesporné, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej do
konkurznej podstaty osvedčuje listom vlastníctva č. XXXX, je preto osobou konkurzom dotknutou a k
podaniu návrhu na vylúčenie veci zo súpisu oprávnenou. Je taktiež nesporné, že úpadca nadobudol

predmetnú nehnuteľnosť od FNM SR na základe privatizačnej zmluvy, preto sa na tento prevod vzťahujú
okrem všeobecných predpisov aj špeciálny právny predpis a to zákon č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii.
Z citovaných ustanovení zákona o veľkej privatizácii vyplýva, že zákon o veľkej privatizácii ako osobitný
právny predpis vzťahujúci sa na privatizáciu majetku štátu, špecificky upravuje otázku neplatnosti
právnych úkonov, vykonaných v súvislosti s privatizovaným majetkom, a to nielen právnych úkonov

medzi nadobúdateľom privatizovaného majetku a treťou osobou, ale aj všetkých na ne nadväzujúcich
právnych úkonov. Zákonodarca s účinnosťou od 14.09.1995 zaviedol do zákona o veľkej privatizácii
§ 19a, ktorý postihuje právne úkony, vykonané v rozpore s predmetným ustanovením, absolútnou
neplatnosťou. Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim prevádzať majetok s predchádzajúcim súhlasom
FNM SR, tak len s rozväzovacou podmienkou, že v prípade, ak predávajúci poruší povinnosti uložené

ustanovením § 19a, t. j. nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči
FNM SR, právne úkony (prevod privatizovaného majetku), ako aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek
ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. Nakoľko k prevodu predmetnej nehnuteľnosti na právneho
predchodcu žalobcu došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2000, t. j. po zavedení novely § 19a
zákona o veľkej privatizácii (účinná od 14.09.1995), na platnosť prevodu sa vyžadovalo splnenie oboch

podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony
nadobúdateľa a na ne nadväzujúce úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné.
Porušenie citovaných podmienok má za následok absolútnu neplatnosť právnych úkonov týkajúcich sa
prevodu privatizovaného majetku.

12. Na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27.07.1992 došlo k prevodu vlastníckeho práva k veciam, iným
právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúžiť k
prevádzkovaniu časti podniku z FNM SR na Vodohospodárske stavby a.s. a to v súlade so zákonom č.
91/1992 Zb. Písomnou žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28.07.2000
žiadali Vodohospodárske stavby a. s. Nitra FNM SR o súhlas s odpredajom nehnuteľností, okrem

iného aj tých, ktoré sú predmetom sporu. Žiadosť spracovala sekcia sledovania pohľadávok FNM
SR a bola predložená výkonnému výboru spolu s návrhom uznesenia a kartou žiadateľa. V karte
žiadateľa sa uvádza, že „vzhľadom k tomu, že situácia dospela až do štádia, že v súčasnosti hrozí
zahájenie exekúcií takmer na celý majetok kupujúceho, treba privítať snahu PKB a.s. pobočka Nitra,ako majoritného záložného veriteľa, postupovať spoločne s FNM SR. Ak budeme vychádzať z hodnoty
tohto majetku podľa znaleckých posudkov je v súčasnosti založený v prospech PKB majetok vo výške
40,7 mil. Sk a v prospech FNM SR majetok vo výške 4,8 mil. Sk. Za predpokladu, že pri predaji majetku

budú výnosy z predaja nehnuteľností rozdelené medzi oboch veriteľov minimálne v pomere hodnoty
záložných práv, bolo doporučené výkonnému výboru schváliť žiadosť kupujúceho podľa priloženého
návrhu uznesenia. Listom zo dňa 31.08.2000 FNM SR na základe žiadosti Vodohospodárske stavby
a.s. so sídlom v Nitre zo dňa 31.07.2000 a v súlade s uznesením Výkonného výboru FNM č. 16/35/00
zo dňa 22.08.2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj nehnuteľného majetku podľa

zoznamu špecifikovaného v súhlase za podmienky, že výnos z tohto predaja - podľa predložených
znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk - použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov
voči FNM SR. Dňa 12.10.2000 uzatvoril úpadca ako predávajúci s kupujúcimi C. H. s manželkou V.
a V.. W. W. s manželkou N. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností.
Dňa 16.07.2001 uzatvorilV. H. s manželkou a V.. W. W. s manželkou ako predávajúci s V.. Q. S. s
manželkouI.akokupujúcimikúpnuzmluvu,ktorýmiboliprevedenépredmetnénehnuteľnosti.Darovacou

zmluvou zo dňa 23.11.2004 spísanou vo forme notárskej zápisnice N 128/2004 notárkou JUDr. Zuzanou
Matejovovou, so sídlom v Nitre boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalobkyňu. Úpadca na
základe udeleného súhlasu predal nehnuteľnosti nielen právnym predchodcom žalobcu, ale aj ďalším
subjektom, jedným z nich bola spoločnosť Kovospol Nitra spol. s r.o. Spoločnosti Kovospol Nitra,
spol. s r.o. úpadca predal nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 21.02.2001, za kúpnu cenu vo výške

11.801.460,-Sk.ZtohtopredajaúpadcaevidovalvočispoločnostiKovospolNitra,spol.sr.o.pohľadávku
vo výške dojednanej ceny, t. j. v sume 11.801.460,- Sk.

13. Žalobca sa žalobou zo dňa 30.7.2010 domáhal vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty
úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, tak ako je špecifikované v žalobe, pričom svoj návrh

odôvodnil tým, že nehnuteľnosti nadobudol na základe darovacej zmluvy od rodičov Ing. Q. S. a I..
I. S., ktorí riadne zaplatili kúpnu cenu predávajúcim manželom H. a manželom W., ktorí predmetné
nehnuteľnosti nadobudli kúpnou zmluvou do dňa 12.10.2000, kde predávajúcim boli Vodohospodárske
stavby, a. s.. Žalobca má tiež vedomosť o tom, že Fond národného majetku SR súhlas na odpredaj dal
31.8.2000 s tým, že Vodohospodárske stavby mali zaplatiť na účet Fondu národného majetku SR 4,8 mil

Sk.Kúhradeuvedenejplatbydošlotak,žemedziFondomnárodnéhomajetkuSRaVodohospodárskymi
stavbami a. s. Nitra došlo k započítaniu pohľadávok so spoločnosťou Kovospol Nitra s. r. o.. Výzvou
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5.5.2010, doručenou žalobcovi dňa 12.7.2010 mu bola uložená
30-dňová lehota na podanie žaloby v zmysle § 19 ods. 2 ZKV o vylúčenie veci z konkurznej podstaty
úpadcu, z dôvodu žiadosti správkyne konkurznej podstaty JUDr. Martiny Mrázovej. Žiadosť odôvodnila

tým, že úpadca si po súhlase Fondu národného majetku SR k prevodu predmetných nehnuteľností
nesplnil svoju zákonnú povinnosť, nakoľko žiadna kúpna cena na účet Fondu národného majetku SR
uhradená nebola. Uviedol, že úpadca bol a je nepretržite vlastníkom tohto nehnuteľného majetku,
nakoľko tento bol prevedený na žalobcu na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Uvedené
nehnuteľnosti nadobudol úpadca od Fondu národného majetku SR na základe privatizačnej zmluvy, na

tento prevod sa vzťahujú nie len všeobecné právne predpisy, ale aj špeciálne právne predpisy a to zákon
č. 92/91 Zb. Zákonodarca s účinnosťou od 14.9.1995 zaviedol do Zákona o veľkej privatizácií § 19a,
ktorý postihuje právne úkony vykonané v rozpore s predmetným ustanovením absolútnou neplatnosťou.
Teda ak predávajúci poruší povinnosti uložené ustanovením § 19a, t. j. nepoužije výnos z predaja
privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči Fondu národného majetku SR, právne úkony, ako

aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. V kúpnej zmluve medzi
právnymi predchodcami žalobcu a úpadcom boli dojednané také podmienky uhradenia kúpnej ceny,
ktoré sú v priamom rozpore s § 19a zákona č. 92/91 Zb., právny úkon - kúpna zmluva je preto absolútne
neplatným právnym úkonom. Keďže kúpna zmluva je neplatná pre rozpor so zákonom, neplatnou sú
tiež zmluva o prevode vlastníctva a darovacia zmluva.

14. Súd prvej inštancie sa pridržiava právnych záverov odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí
č. k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa 26.02.2014 vyslovil názor, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému
započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku SR a Vodohospodárskymi stavbami. Z čl.
I bod 1 a 2 Dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že Vodohospodárske stavby stratili postavenie

veriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11.801.460,- Sk, pričom novým veriteľom tejto pohľadávky sa stal FNM
SR. Nakoľko Vodohospodárske stavby nemali voči FNM SR v dohode uvedenú pohľadávku (veriteľom
tejto pohľadávky už bol bezodplatne FNM SR), podľa čl. I bod 4 nemohlo dôjsť k platnému započítaniu.
Predmetom dohody neboli vzájomné pohľadávky medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami apreto nemohlo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok ako i k zániku pohľadávky FNM SR v čl. I bod
3 uvedenej dohody. Neurčitosť pohľadávky v zmluve o jej započítaní spôsobuje absolútnu neplatnosť
zmluvy o započítaní podľa § 37 OZ. Naviac pohľadávka započítavaná fondom, t. j. 24.954.000,- Sk a

príslušenstvo nie je určitá. Preto úpadca postupoval pri predaji privatizovaných nehnuteľností v rozpore
s § 19a zák. č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii, nakoľko získanými prostriedkami prednostne neuhradil
svoj záväzok voči fondu. Tiež Najvyšší súd SR jednoznačne skonštatoval, že zo znenia kúpnej zmluvy
z 12.10.2000 (t. j. kúpna zmluva medzi Vodohospodárskymi stavbami a C. H. a W.) vyplýva, že kúpna
cena 4.458.600,- Sk a 85.060,- Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o

vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku, ako aj podľa § 19a zák. o veľkej privatizácii, poukázaná na
účet fondu, ale na účet súdnej exekútorky. Úpadca preukazoval splnenie svojej povinnosti (prednostná
úhrada súm 6.866.021,- Sk a 4.800.000,- Sk) v prospech fondu dohodou zo dňa 21.02.2001.
15. Súd prvej inštancie na základe právneho názoru odvolacieho súdu vychádzal z toho, že žalobkyňa
svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložila neplatnými zmluvami.

16. Odvolací súd zotrval na právnych záveroch, vyslovených už v poradí prvom zrušujúcom
uznesení č. k. 2Obo/6/2013 zo dňa 26.02.2014, keď dospel k záveru, že žalobkyňa svoje vlastnícke
právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložila neplatnými zmluvami (str. 19 druhý odsek v poradí
prvého zrušujúceho uznesenia). Považoval však za nesprávne, ak súd prvej inštancie posudzoval
dobromyseľnosť žalobkyne len v súvislosti s vydržaním, a to s odkazom na Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (ďalej aj ako „ústavný súd“) (ďalej aj
ako „Nález“).

17. Vzhľadom k tomu, že v intenciách Nálezu je dobromyseľnosť možné posudzovať len pre prípad
nadobúdania od nevlastníka, manželia W. a manželia H. uzatvorili kúpnu zmluvu s vlastníkom a preto

zaoberať sa ich dobromyseľnosťou je zbytočné, a i) kúpna zmluva je neplatná pre jej rozpor so zákonom.
Aplikovať dobrú vieru pri nadobúdaní nehnuteľností manželmi W. a manželmi H. od vlastníka - úpadcu
v zmysle Nálezu nie je možné.

18. Ústavný súd vo svojom Náleze zdôrazňuje povinnosť všeobecných súdov posúdiť dobrú vieru

nadobúdateľa s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Manželia W. a manželia H.
uzatvorili dňa 12.10.2000 so žalovaným kúpnu zmluvu (ďalej aj ako „kupujúci 1“), (ďalej aj ako „Kúpna
zmluva 1“). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že:
-kupujúci 1 mali vedomosť o udelení súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva a predajom v
súhlase špecifikovaných nehnuteľností (súhlas fondu zo dňa 31.08.2000), preto museli (a mali) vedieť

o podmienkach stanovených v §19a Zákona o veľkej privatizácii, limitujúcich platnosť Kúpnej zmluvy 1;
-kupujúci 1 mali vedomosť o tom, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia a nehnuteľnosti, ktoré
nadobúdajú Kúpnou zmluvou 1, sú spísané súdnou exekútorkou; preto museli (a mali) vedieť, že v
priebehu exekúcie nie je možné speňažiť nehnuteľnosť povinného iným spôsobom ako v exekučnej
dražbe.

19. Napriek vyššie uvedenému kupujúci 1 nielen uzatvorili Kúpnu zmluvu 1, ktorej podmienky boli v
priamom rozpore s § 19a Zákona o veľkej privatizácii, Kúpnu zmluvu 1 uzatvorili počas exekučného
konania, teda v rozpore s postupom upraveným v Exekučnom poriadku. V danej veci je akýkoľvek
súhlas súdnej exekútorky právne irelevantný. Z uvedeného vyplýva, že zmluvná voľnosť oboch strán pri

uzatváraní kúpnej zmluvy bola obmedzená a právny úkon nemohol byť vykonaný slobodne a ani vážne.

20. Dňa 16.07.2001 uzatvorili kupujúci 1 kúpnu zmluvu s Ing. Q. S. s manželkou (ďalej aj ako „Kúpna
zmluva 2“), ktorí od nich nadobudli časť nehnuteľnosti úpadcu (V.. Q. S. s manželkou ďalej aj ako
„kupujúci2“).ZKúpnejzmluvy2vyplýva,žekúpnucenukupujúci2uhradiliuždňa15.10.2000,tedalentri

dni po uzatvorení Kúpnej zmluvy 1. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Ing Q. S., predseda predstavenstva
úpadcu čiastočne financoval kúpu nehnuteľností kupujúcimi 1. O vopred dohodnutom postupe medzi
kupujúcimi1akupujúcimi2svedčíajvýpoveďsamotnéhopredsedupredstavenstvaV..Q.S.akosvedka
v tomto konaní.

21. Podľa názoru žalovaného kupujúci 1 len simulovali kúpu celej nehnuteľnosti. Napriek tomu, že v
samotnej Kúpnej zmluve 1 ďalšie (následné) prevody uvedené nie sú, ako vyplýva z výpovede Ing. Q.
S. a následných prevodov, tieto boli podmienkou k uzatvoreniu Kúpnej zmluvy 1.22. Dňa 23.11.2004 V.. Q. S. s manželkou notárskou zápisnicou darovali nehnuteľnosti, nadobudnuté
Kúpnou zmluvou 2, žalobkyni.

23. Ing. Q. S. ako predseda predstavenstva úpadcu previedol pred vyhlásením konkurzu takmer celý
majetok úpadcu na tretie osoby, pričom časť nehnuteľností nadobudol on sám a jemu blízke osoby.
Vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali rozpredaju majetku úpadcu, nie je možné považovať
konanie V.. Q. S. za konanie v dobrej viere, a zároveň aj bez ohľadu na iné porušenia právnych predpisov
je zjavne aj v rozpore s dobrými mravmi.

24. Keďže V.. Q. S. s manželkou sporné nehnuteľnosti do vlastníctva nemohli objektívne nadobudnúť
ani na základe dobrej viery, nemohli ich ani v dobrej viere darovať svojej dcére a táto ich nemohla v
dobrej viere prijať. Akákoľvek konštrukcia vyvodenia „dobrej viery“ žalobkyne je preto neakceptovateľná.

25. Posúdenie individuálnych okolností pri prevodoch sporných nehnuteľností, počnúc kupujúcimi 1 a

žalobkyňou končiac, musí jednoznačne viesť k záverom o absencii dobromyseľnosti všetkých, ktorí sa
týchto prevodov zúčastnili.

26. Súd prvej inštancie sa na základe právneho názoru odvolacieho súdu č. k. 2Obo/35/2016-497 zo
dňa 30.01.2018 zameral na preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k vylučovaným nehnuteľnostiam

podľa § 129 a nasl. OZ, nakoľko žalobkyňa nedoložila svoje vlastnícke právo platnými kúpno-predajnými
zmluvami.

27. Súd prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 03.05.2018 nepripustil vypočutie navrhnutých
svedkov p. H., p. W., jednak z dôvodu právneho záveru odvolacieho súdu v rozhodnutí č. k.

2Obo/35/2016-497 zo dňa 30.01.2018, ako i z dôvodu, že ich vypočutie je vzhľadom na zistený skutkový
stav bezpredmetný. Súd zamietol návrh aj na pripojenie spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Cbi/27/2010, v ktorom podľa zistenia súdu prvej inštancie má súd riešiť otázku dobrých mravov. Otázka
posudzovania dobrých mravov žalobcu v konaní sp. zn. 8Cbi/27/2010 môže byť iná ako v tomto konaní.
Okrem toho súd prvej inštancie si túto otázku vyrieši sám.

28.Súdprvejinštanciedoplnildokazovanieohľadnedobromyseľnosti(dobrejviery)žalobkyneazatýmto
účelom nariadil pojednávanie na 03.05.2018.

29. V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS/549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (na ktorý poukázal

odvolací súd), súd prvej inštancie posudzoval dobrú vieru nadobúdateľa v zmysle § 129 a nasl. OZ
(nakoľko žalobkyňa nedoložila svoje vlastnícke právo platnými kúpno-predajnými zmluvami) s ohľadom
na individuálne okolnosti tohto prípadu.

30. Súd prvej inštancie na základe právneho záveru odvolacieho súdu sa zaoberal otázkou

dobromyseľnosti žalobkyne, ktorá je vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti nachádzajúcich sa na LV
č. XXXX., kat. územie T., zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 122 m2, a
parc. č. XXXX o výmere 117 m2, ako aj dobromyseľnosti manželov H. a W., od ktorých nadobudol
predmetné nehnuteľnosti otec žalobkyne V.. Q. S., ktorý predmetné nehnuteľnosti daroval svojej dcére
na základe darovacej zmluvy V 6529/2004 zo dňa 23.11.2004. Už pri kúpe predmetných nehnuteľností

od Vodohospodárskych stavieb nemohli byť kupujúci C. H. a V.. W. W. dobromyseľní, nakoľko kúpna
cena 4.458.600,- Sk a 85.060,- Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu
o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku, ako aj podľa § 19a zák. o veľkej privatizácii, poukázaná
na účet fondu, ale na účet súdnej exekútorky. Túto skutočnosť konštatoval už Najvyšší súd SR vo
svojom rozhodnutí č. k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa 26.02.2014. Následne ani ďalší kupujúci V.. Q. S.

nemohol byť dobromyseľný. Ten bol v tom čase predsedom predstavenstva úpadcu a vedel o tom,
že úpadca má veľké finančné problémy, vedel o dlhoch voči Prvej komunálnej banke a Sociálnej
poisťovni, ktoré zastupovala súdna exekútorka JUDr. Šupová. Vedel aj o trojdohode medzi FNM SR,
a.s., úpadcom a Kovospolom, ktorú pripravil FNM SR. Aj táto trojdohoda bola v rozpore s §19a zákona o
veľkej privatizácii. Súd prvej inštancie k tomu dodáva, že ustanovenie §19a zákona o veľkej privatizácii

má kogentný charakter a preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť
prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči
fondu. Ako vyplýva aj z dôvodovej správy, ustanovenie § 19a zabezpečuje určitú ingerenciu fondu
vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celúkúpnu cenu. Účelom je zabezpečiť sledovanie stavu majetku, ako aj zabrániť prípadnému prevodu
majetku, alebo jeho založeniu v prospech ďalšieho subjektu. Ak zákonodarca podmienil platnosť
prevodu privatizovaného majetku udelením predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných

prostriedkov v prospech záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre
nakladanie s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek
porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť právneho úkonu. Dohodnutý
spôsob odplaty aj bez ďalšieho spôsobuje v súlade s §19a zák. č. 92/1991 Zb. neplatnosť zmluvy pre
rozpor so zákonom ustanovenými podmienkami.

31. Úpadca ako predávajúci a C. H. a Ing. W. W. ako kupujúci si priamo v kúpnej zmluve dohodli také
podmienky zaplatenia kúpnej ceny (kúpna cena bude vyplatená na účet súdnej exekútorky JUDr. Edity
Šupovej), ktoré boli v priamom rozpore so zák. č. 92/1991 Zb., čo samo o sebe spôsobuje neplatnosť
zmluvy. Samotný spôsob platby musel vyvolať u nadobúdateľa majetku pochybnosti o správnosti takejto
úhrady. Pokiaľ ide o následný predaj Ing. Q. S. dňa 23.11.2004, v zmysle jeho výpovede bol predsedom

predstavenstva úpadcu a vedel o celom procese predaja nehnuteľností, počnúc dohody s fondom o
započítaní a spôsobu platby. Preto si musel byť vedomý, že môže ísť o porušenie zákona. Ani on nebol
dobromyseľný držiteľ. Kupujúci C. H. a V.. W. W. a následne V.. Q. S. s prihliadnutím na všetky okolnosti
a povahu daného prípadu museli mať pochybnosti o tom, že im predmetné nehnuteľnosti patria a teda,
že nemôžu byť oprávnení držitelia. Preto ani žalobkyňa nemôže byť dobromyseľná.

32. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že slovenské právo je ovládané zásadou, podľa ktorej
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka nie je možné, pretože nikto nemôže previesť na
druhého viac práv než má on sám. Ak by sa prijal záver o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka a s ohľadom na dobrú vieru, t. j. dobromyseľnosť nadobúdateľa, teda mimozákonný rozsah

inštitútu vydržania, išlo by o opomenutie hmotnoprávnej úpravy a porušenie dobrej viery nadobúdateľa
nad právnu zásadu - nikto nemôže na druhého previesť viac práv než má sám. Na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Ak je prvotná kúpna
zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten kto ho kúpil od prvého
nadobúdateľa nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva kupujúceho.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že bola pri kúpe predmetných nehnuteľností dobromyseľná a že je potrebné
skúmať dobromyseľnosť aj predchádzajúcich vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, k uvedenému súd
prvej inštancie poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/223/2016, v ktorom súd
uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo
zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný

právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu
nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/144/2010
konštatoval, že ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu
predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť

odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 12/2011 najvyšší súd
vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak
subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol,
a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť“. V rozhodnutí sp. zn. 2MCdo 20/2011 uzavrel, že „ani
existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho

práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné
ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak.

33. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010, v ktorom poukázal na zásadu rímskeho

práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže
previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Neplatný právny úkon
ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu

nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej
na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“.
Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a
povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadneiné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Teda pokiaľ zápis v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

34. Na rovnakom právnom názore ohľadne možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho,
kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad
to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej
zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť

dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku
z pravidla a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho
predchodcupredávajúceho.Tietovýnimkyzpravidlanemožnoľubovoľnerozširovaťbeztoho,abytakúto
možnosť zákonodarca pripustil.

35. Preto súd prvej inštancie zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto

nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada
hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu
istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon). „V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa

považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku,
ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t. j. údaje
prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak“

36. Podľa súdu prvej inštancie žalobca ani pôvodní vlastníci predmetných nehnuteľností, manželia H.

a manželia W., nesplnili kritéria kladené na dobromyseľnosť nadobúdateľov. Mali vedomosť o udelení
súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva a predajom (súhlas fondu zo dňa 31.08.2000), preto
museli resp. mali vedieť o podmienkach stanovených v §19a zák. č. 92/1991 Zb., limitujúcich platnosť
kúpnej zmluvy. Vedeli, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia a kúpna cena za nehnuteľnosti, ktoré
nadobúdajú kúpnou zmluvou bude uhradená súdnej exekútorke JUDr. Edite Šupovej. Preto museli

vedieť, že v priebehu exekúcie nie je možné speňažiť nehnuteľnosť povinného iným spôsobom ako
v exekučnej dražbe. Uzatvorili teda kúpnu zmluvu, ktorej podmienky boli v priamom rozpore s § 19a
zák. č. 92/1991 Zb. Okolností tohto prípadu súd nepovažuje za okolností hodné osobitného zreteľa,
keďže žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľností na základe právnych úkonov, kde na začiatku
bol pôvodným vlastníkom úpadca, ktorý nadobudol predmetné nehnuteľností od FNM SR na základe

privatizačnej zmluvy. Úpadca vedel o obmedzeniach a povinnostiach, ktoré platia pre nadobúdateľa
majetku štátu podľa Zák. o veľkej privatizácii, a vedel že v prípade, ak nebudú dodržané podmienky ust.
§ 19a predmetného zákona, akýkoľvek predaj majetku bude neplatný.

37. Dňa 16.07.2001 uzatvorili manželia H. a manželia W. s V.. Q. S. s manželkou kúpnu zmluvu a

nadobudli od nich časť nehnuteľnosti úpadcu, pričom kúpnu cenu uhradili už dňa 15.10.2000, teda len
tri dni po uzatvorení zmluvy H. a W. so žalovaným. Takýto postup je prinajmenšom neštandardný a
vyvoláva pochybnosti o dobromyseľnosti zúčastnených strán.
38. Dňa 23.11.2004 V.. Q. S. s manželkou, notárskou zápisnicou darovali nehnuteľnosti, nadobudnuté
Kúpnou zmluvou 2, žalobkyni. Je nepochybné, že V.. Q. S. ako predseda predstavenstva úpadcu

previedol pred vyhlásením konkurzu takmer celý majetok úpadcu na tretie osoby, pričom časť
nehnuteľností nadobudol on sám a jemu blízke osoby. Vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali
rozpredaju majetku úpadcu, nie je možné považovať konanie V.. Q. S. za konanie v dobrej viere a jeho
konanie je zjavne aj v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko V.. Q. S. s manželkou sporné nehnuteľnosti
do vlastníctva nemohli objektívne nadobudnúť ani na základe dobrej viery, nemohli ich ani v dobrej viere

darovať svojej dcére a táto ich nemohla v dobrej viere prijať.

39. Súd prvej inštancie posúdil daný prípad s ohľadom na všetky okolností pri prevodoch sporných
nehnuteľností a jednoznačne dospel k záverom, že ani jeden prevodca nehnuteľnosti nebol
dobromyseľný.

40. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol.41. Súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalobkyne na prerušenie konania do skončenia veci vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/27/2010 z dôvodu, ako už vyššie uviedol, že v konaní sp.
zn. 8Cbi/27/2010 má súd riešiť otázku dobrých mravov, pričom otázka posudzovania dobrých mravov

žalobcuvkonanísp.zn.8Cbi/27/2010môžebyťiná,akovtomtokonaní.Okremtohootázkupreukázania
dobrých mravov zo strany žalobkyne si súd vyrieši sám.

42. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolala žalobkyňa prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu, ktorá podané odvolanie odôvodnila s poukazom na ustanovenie

§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) C. s. p.

43. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia veci vedenej pod sp.
zn. 8Cbi/27/2010, žalobkyňa uvádza, že v predmetnej veci navrhla prerušiť konanie do právoplatného
skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/27/2010 keď mala za to,
že sa jedná o konanie v ktorom sa rozhoduje o žalobe žalobcov C. H. a V. H., V.. W. W. a N. W.,

pričom predmet konania sa týka platnosti kúpnej zmluvy, ktorou títo nadobudli nehnuteľnosti od úpadcu.
Títo neskôr časť týchto nehnuteľností, tvoriacich predmet sporu previedli na rodičov žalobkyne, ktorí
následne darovali predmet sporu na žalobkyni. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie NSSR sp.
zn. 2Obo/20/2016 zo dňa 30.11.2017, ktoré sa má týkať konania úpadcu a manželov H. a W.. V tomto
uznesení podľa názoru žalobkyne sa Najvyšší súd SR podrobne zaoberá otázkou ich dobromyseľnosti

pri nadobudní vlastníckeho práva. Pokiaľ teda súd prvej inštancie odvodzuje neplatnosť zmlúv nás
žalobcov od neplatnosti zmluvy manželov H. a W. a neplatnosť týchto zmlúv je predmetom iného
súdneho konania, boli splnené podmienky, podľa názoru žalobkyne na prerušenie konania.

44. Ďalej žalobkyňa v podanom odvolaní uvádza, že navrhla vypočuť viacero svedkov a to H., W., D..

Súd odmietol týchto svedkov vypočuť s úvahou, že by k platnosti kúpnych zmlúv a k platnosti započítania
neuviedli nové skutočnosti. Podľa názoru žalobkyne výsluch týchto svedkov mohol priniesť nové
skutočnosti, najmä z pohľadu otázky dobromyselnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam prvými kupujúcimi. Obzvlášť podľa názoru žalobkyne bolo potrebné vypočuť JUDr.
Editu Šupovú, v tom čase súdnu exekútorku, ktorá realizovala exekúciu voči povinnému úpadcovi.

Podstata právneho nazerania súdu prvej inštancie k vedenej exekúcií je tá, že súd akceptuje exekučné
konania, ale výplatu kúpnej ceny na účet súdnej exekútorky považuje za nezákonné, čo samé o sebe
spôsobuje neplatnosť zmluvy. Tento názor žalobkyňa nepovažuje za správny. Zdôrazňuje, že manželia
H.í a W. vedeli, že na predmet prevodu vlastníckeho práva je vedená exekúcia. Bolo im však povedané,
že iný postup ako poukázanie kúpnej ceny na účet exekútorky je protizákonný, uhradili kúpnu cenu na

účet exekútorky, tak ako boli inštruovaní exekútorkou. Tým, že súd odmietol vykonať dokazovanie a
nezaoberal sa otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom (manželia H.
a W.) dospel k nesprávnym právnym záverom.

45. V čase vyhotovenia odvolania sa žalobkyňa dozvedela, že v skutkovej veci, ako je predmet

tohto konania iný žalobca Stanislav Orovnický VODOSTAV vedie na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 8Cbi/28/2010 konanie. Rozsudkom zo dňa 16.12.2015 bolo rozhodnuté, že žalovanému
Mgr. Peter Zvára, správca konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a.s. je uložená
povinnosť vylúčiť zo súpisu majetku konkurznej podstaty tam označené nehnuteľnosti. Proti tomuto
rozsudku podal žalovaný odvolanie, následne vec riešil Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Obo/3/2016.

Rozsudkom zo dňa 18.5.2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že pokiaľ ide o skúmanie nadobudnutia nehnuteľnosti v dobrej viere treba uviesť, že
nadobudnutie vlastníctva v dobrej viere požíva ochranu v súlade s článkom 11 listiny základných
práv a slobôd a s ústavným princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich zo
samotného pojmu demokratického právneho štátu v zmysle ústavy. V prípade posudzovania dobrej

viery nadobúdateľa nehnuteľnosti je potrebné vykonať dokazovanie s ohľadom na všetky okolnosti
nadobudnutia nehnuteľnosti. Žalobkyňa ďalej uviedla, že proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný
dovolanie, pričom dovolací súd v konaní 2ObdoV/19/2017 uznesením zo dňa 26.4.2018 dovolanie
odmietol. Žalovaný sa vo väčšine konania opieral o princíp právnej istoty, princípom právnej istoty
žalobkyňa rozumie to, že rozhodnutia súdu najvyššej inštancie by mali byť kompatibilné. Z vyššie

uvedených dôvodov žiada žalobkyňa odvolaniu vyhovieť, rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a to
v súlade s ustanovením § 390 C. s. p.46. K odvolaniu žalobkyne sa písomne dňa 27.7.2018 vyjadril žalovaný, ktorý vo vyjadrení uvádza
nasledovné.

47. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že Najvyšší súd sa v zrušujúcom uznesení č. k.
2Obo/20/2016 zo dňa 30.11.2017 podrobne zaoberali dobromyseľnosťou pri nadobudnutí vlastníckeho
práva. Toto tvrdenie podľa žalovaného však nie je správne, odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení
dobromyseľnosťou žalobcov, manželov H. a manželov W. nezaoberal, ale naopak túto povinnosť uložil
súdu prvej inštancie, s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016.

48. Žalovaný považuje za správne, ak súd návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel a
dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcu prejudiciálne posúdil sám. Na základe posúdenia v
konaní produkovaných dôkazov a tvrdení správne dospel k záveru, že manželia H. a manželia W.
sporné nehnuteľnosti nenadobudli v dobrej viere a svoj právny názor podľa názoru žalovaného aj
dostatočne a jasne odôvodnil. Rovnako sa jasne súd prvej inštancie vyjadril k absencii dobromyseľnosti

právneho predchodcu žalobcu, darcu V.. Q. S., ktorý za úpadcu kúpne zmluvy, v rozpore s platnými
právnymi predpismi uzatváral ako predseda predstavenstva úpadcu. Ďalej zdôrazňuje, že akokoľvek
sa môže javiť platná právna úprava vydržania (s odkazom na občiansky zákonník) prísna a možno v
niektorých prípadoch nespravodlivá, jej akceptovanie a dodržiavanie až doteraz prispievalo k vytváraniu
stability a právnej istoty v rozhodnutiach všeobecných súdov. Je nesporné, že judikatúra ústavného

súdu SR predstavuje jeden z prameňov práva a odkaz na právne závery vyslovené ústavným súdom
v jeho rozhodnutiach jednoznačne prispieva k vážnosti všeobecnej akceptovateľnosti a argumentačnej
vyváženosti v rozhodnutiach všeobecného súdu. Právne závery vyslovené ústavným súdom však
všeobecný súd nemôže len formálne prevziať a aplikovať bez toho, aby zohľadnil konkrétne, často
odlišné okolnosti a súvislosti prejednávanej veci.

49. K veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/28/2010, na ktoré žalobca odkazuje
v podanom odvolaní, žalovaný uvádza, že súd prvej inštancie v predmetnej veci najskôr vylúčil v
žalobešpecifikovanénehnuteľnostizkonkurznejpodstatyúpadcu.Vodôvodnenísvojhorozsudkuokrem
iného uviedol, že námietka žalovaného, že kúpna zmluva zo dňa 29.6.2000 je absolútne neplatná z

dôvodu neuhradenia kúpnej ceny prednostne na záväzky voči fondu je nedôvodná, nakoľko predávajúci
a kupujúci sa dohodli, že kúpna cena bude zaplatená v splátkach. Tiež z uvedeného rozhodnutia
vyplynulo, že „bolo možné aby priamo v kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že kúpna cena bude poukázaná
predávajúcemu a ten mal splniť svoje záväzky voči fondu národného majetku. V § 19a tak isto nie je
uvedená lehota, v ktorej by mali byť finančné prostriedky získané predajom privatizovaného majetku

uhradené Fondu národnému majetku.“ „Uzavretím tejto dohody zanikol teda záväzok úpadcu voči Fondu
národného majetku SR a v tej časti, v ktorej Fond národného majetku SR dal úpadcovi súhlas na
odpredaj majetku zo dňa 31.8.2000 v sume minimálne 4,8 mil. Sk a záväzok zaplatiť kúpnu cenu
bol dodatočne zbrojený dohodou o zápočte pohľadávok zo dňa 21.1.2001 a teda nemohli nastať
účinky upravené v § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb.“. Podľa názoru žalovaného, právne závery

vyslovené súdom prvej inštancie k otázkam posudzovaným aj v iných súvisiacich konaniach boli vo
viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu označené ako nesprávne. Žiaľ odlišné posúdenie týchto
otázok v uznesení sp. zn. 5Obo/108/2011 zo dňa 29.11.2012 žalovaný napriek odlišnému stanovisku v
iných senátoch (1Obo, 2Obo, 4Obo), aj napriek využitiu všetkých právnych prostriedkov, už žalovaný
nedokázal zvrátiť.

50. Uznesením č. k. 3Obo/49/2012 zo dňa 26.2.2015 najvyšší súd rozsudok č. k. 8Cbi/28/2010-423
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom uložil súdu prvej inštancie zaoberať
sa dobromyseľnosťou nadobúdateľa. Rozsudkom č. k. 8Cbi/28/2010-524 zo dňa 16.12.2015 súd prvej
inštancie znovu vylúčil nehnuteľnosti z konkurznej podstaty. Súd prvej inštancie v uvedenej veci priznal

vlastnícke právo žalobcovi titulom dobrej viery. Rozsudkom č. k. 3Obo/3/2016 zo dňa 18.5.2016
najvyšší súd rozsudok č. k. 8Cbi/28/2010-524 zo dňa 16.12.2015 potvrdil. Dovolanie žalovaného, ktorej
prípustnosť žalovaný odvodzoval v § 420 C. s. p. a zároveň § 421 C. s. p. najvyšší súd uznesením č. k.
2ObdoV/19/2017 odmietol ako nedôvodné. Podľa názoru žalovaného v konaní 8Cbi/28/2010 rozsudok
súdu prvej inštancie, ale aj potvrdzujúci rozsudok podľa jeho názoru nespĺňa ani len minimálne základné

požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku. Súd prvej inštancie, ako aj dovolací súd nielenže sa
nevyjadril k otázke neplatnosti kúpnych zmlúv, v ich rozsudkoch absentuje aj akékoľvek konkrétne
odôvodnenie, ktoré by si vyžadovalo tak zásadné rozhodnutie akým je prelomenie zásady nemo plus
iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Z uvedených dôvodov preto žalovaný dňa 27.7.2018adresoval ústavnému súdu sťažnosť podľa § 127 ods. 1 Ústavy SR. Z týchto dôvodov preto navrhuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

51. Dňa 9.8.2018 sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa pridržiava
všetkých svojich dôvodov uvedených v podanom odvolaní.

52. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) [§ 470 ods. 1, 4 zákona
č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 C. s. p.), vo veci samej oprávnenou osobu proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať
odvolanie bez nariadenia pojednávania, viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným
skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383 C. s. p.), prejednal odvolanie a
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť a v časti odvolania proti zamietnutiu
návrhu na prerušenie konania odmietnuť.

53. Predmetom odvolacieho konania je námietka žalobkyne, ktorá tvrdí, že jej nesprávnym procesným
postupom znemožnil súd prvej inštancie aby uskutočňovala svoje práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Za nesprávny procesný postup súdu žalobkyňa považuje to,
že súd nevyhovel jej žiadosti na prerušenie konania do vyriešenia iného sporu, v ktorom na strane
žalobcu vystupujú právny predchodcovia žalobkyne manželia H. a manželia W., a v ktorom súd

rovnako posudzuje ich dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľnosti a odmietol vykonať dokazovanie
výsluchom navrhnutých svedkov.

54. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobkyňa v predmetnej veci navrhla vypočuť viacero svedkov a to
p. H., W. a p. D., keď mala za to, že výsluch týchto svedkov by mohol priniesť nové skutočnosti najmä

z pohľadu otázky dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
prvými kupujúcimi a mala za to, že bez výsluchu týchto svedkov nie je možné hodnotiť to, čo by povedali
a hlavne nie je možné vysloviť záver, že by ich výsluch nepriniesol nič nové, odvolací súd uvádza, že
k predmetnej námietke sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací už vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí č. k. 2Obo/35/2016-497 zo dňa 30. januára 2018, keď dospel k záveru, že podľa

odvolacieho súdu nie je dôvodné tvrdenie žalobkyne, že nevykonaním navrhnutých dôkazov bolo upreté
jej právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 185 ods. 1 C. s. p. podľa
ktoréhosúdrozhodnektoréznavrhnutýchdôkazovvykoná.Ďalejuviedol,žesúdprvejinštanciezamietol
návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania, kedy návrh na vypočutie svedkov považoval so zreteľom
na zistený skutkový stav bezpredmetný, a návrhu na pripojenie spisu nevyhovel z dôvodu, že s vecou

nesúvisia, pričom s týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd a skonštatoval, že zamietnutím návrhu
žalobkyne na doplnenie dokazovania nebolo upreté právo na spravodlivý proces.

55. V tejto súvislosti je potrebné odvolacím súdom skonštatovať, že žalobkyňa v podanom odvolaní
opätovne i napriek predchádzajúcemu právnemu záveru odvolacieho súdu navrhla vypočuť hore

uvedených svedkov, pričom v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli
predmetom dokazovania už v predchádzajúcom konaní. Preto vyhodnotil odvolací súd uvedenú, príliš
všeobecnú odvolaciu námietku žalobkyne za irelevantnú.

56. Žalobkyňa namietala, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla v dobrej viere, o právnej vade, ako

aj skutočnosti, že právny predchodcovia platili kúpnu cenu na účet súdnej exekútorky nevedela. V
tejto súvislosti odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí č. k. 2Obo/35/2016-497 zo
dňa 30.1.2018, poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016, v
zmysle ktorého nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí
byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím

vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Vzhľadom k tomu, že podľa
názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nadobudnutie vlastníctva žalobkyňou posudzoval len na
základe vydržania, nesprávne právne vec posúdil, z ktorého dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie
odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. Súd prvej inštancie
po doplnení dokazovania, v zmysle záverov zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu dospel k záveru,

že ani jeden prevodca nehnuteľností nebol dobromyseľný, keď dňa 23.11.2004 Ing. Q. S. s manželkou
notárskou zápisnicou darovali nehnuteľnosti nadobudnuté kúpnou zmluvou 2 žalobkyni. Je nepochybné,
že Ing. Q. S. ako predseda predstavenstva úpadcu previedol pred vyhlásením konkurzu takmer celý
majetok úpadcu na tretie osoby, pričom časť nehnuteľností nadobudol on sám a jemu blízke osoby.Vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali rozpredaju majetku úpadcu nie je možné považovať
konanie V.. Q. S. za konanie v dobrej viere a jeho konanie je zjavne aj v rozpore s dobrými mravmi.
Nakoľko V.. Q. S. s manželkou sporné nehnuteľnosti do vlastníctva nemohli objektívne nadobudnúť,

ani na základe dobrej viery, nemohli ich ani v dobrej viere darovať svojej dcére a táto ich nemohla
v dobrej viere prijať. Okolnosti daného prípadu súd prvej inštancie nepovažoval za okolnosti hodné
osobitného zreteľa, keďže žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti na základe právnych úkonov,
kde na začiatku bol pôvodným vlastníkom úpadca, ktorý nadobudol predmetné nehnuteľnosti od Fondu
národného majetku SR na základe privatizačnej zmluvy. Úpadca vedel o obmedzeniach a povinnostiach,

ktoré platia pre nadobúdateľa majetku štátu podľa Zákona o veľkej privatizácií a vedel, že v prípade,
ak nebudú dodržané podmienky ustanovenia § 19a predmetného zákona, akýkoľvek predaj majetku
bude neplatný. Prípady nadobudnutia nehnuteľností od nevlastníka v Slovenskom právnom poriadku
predstavujú výnimky zo zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet.

57. Podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva,

dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá
súdna ochrana aj pred pôvodným vlastníkom. Ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou
„nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám má“, možno však prelomiť ochranou dobrej viery
nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je
dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa

27.2.2013).Súdprvejinštanciesprávneustálilprávnyzáver,žemožnosťdobromyseľnéhonadobudnutia
vlastníctva od nevlastníka nie je upravená ako pravidlo, ale len ako výnimka z pravidla.

58. Pokiaľ žalobkyňa poukázala v podanom odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3Obo/3/2016 zo dňa 18.5.2016 (v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 2ObdoV/19/2017 zo dňa 26.4.2018) odvolací súd uvádza, že je síce pravdou, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky predmetným rozsudkom rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
8Cbi/28/2010-524zodňa16.12.2015potvrdil.Tiežjenesporné,žepredmetnýmrozsudkombolžalovaný
Mgr. Peter Zvara, správca konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s. Nitra zaviazaný
vylúčiť veci zo súpisu majetku konkurznej podstaty, avšak v danom prípade sa nejedná o skutkovo

totožnú vec. V tom konaní súd posudzoval, či v danom prípade sa nejedná o prílišný formalizmus
pri posudzovaní dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 Privatizačného
zákona, avšak v súvislosti s predchádzajúcim súhlasom zo strany Fondu národného majetku k prevodu
privatizovaného majetku. V tom konaní nebolo sporné kedy bola uzavretá kúpna zmluva medzi
Vodohospodárskymi stavbami, a. s. a spoločnosťou Campri, spol. s r. o., rozpor však ostal v tom, či

písomný súhlas na prevody nehnuteľného majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol, resp. mal
v danej veci za následok neplatnosť tejto zmluvy. Odvolací súd (Najvyšší súd Slovenskej republiky) v
tom konaní dospel k záveru, že nebolo spochybnené, že vôľa pôvodných zmluvných strán, ako i Fondu
národného majetku SR nadväznosti na § 19a Privatizačného zákona, bola predmetné nehnuteľnosti
previesť na tretieho, v tom prípade na spoločnosť Cambri spol. s r. o. za určitých dohodnutých, ako aj

zákonom stanovených podmienok (§19a). V tom konaní žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti do
vlastníctva ako tretí subjekt, teda nie priamo od Vodohospodárskych stavieb a. s. na základe riadne
uzavretej kúpnej zmluvy so všetkými potrebnými náležitosťami a v dohodnutej kúpnej cene. V danom
prípade však sa jedná o odlišný prípad, nakoľko v danom prípade došlo k porušeniu ustanovenia § 19a
ods. 3, ods. 4 Zákona č. 92/91 Zb.

59. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Obo/3/2016 zo dňa 18.5.2016
odvolací súd uvádza, že je síce pravdou, že v predmetnom konaní žalobca kúpnu cenu neplatil priamo
Fondu národného majetku SR a k úhrade kúpnej ceny sporných nehnuteľností došlo vzájomným
započítaním medzi Fondom národného majetku SR a Vodohospodárskymi stavbami a. s. a Kovospol

Nitra, s. r. o., avšak tu je potrebné zdôrazniť, že v konaní 3Obo/3/2016 sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací vo svojom rozhodnutí touto otázkou nezaoberal. Tak ako už bolo aj vyššie
uvedené posudzoval predmetný prípad len v súvislosti s písomným súhlasom, či je možné akceptovať
aj písomný súhlas na prevod majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy. Naopak v tomto konaní bol
vyslovený k tejto otázke záväzný právny názor odvolacím súdom, ktorý považuje takúto úhradu kúpnej

ceny za neplatnú v rozpore s ustanovením § 19a ods. 3 zákona č. 92/91 Zb.

60. Odvolací súd, v názorovej zhode so súdom prvej inštancie, berúc do úvahy všetky okolnosti daného
prípadu pri prevodoch sporných nehnuteľností, berúc tiež do úvahy aj blízky príbuzenský vzťah medzižalobkyňou a darcom (rodičia a dcéra), odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa
nebola dobromyseľná pri nadobudnutí sporných nehnuteľností. Odvolacie dôvody vyhodnotil odvolací
súd za nedôvodné s poukazom na to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z

ktorého vyvodil aj správny právny záver, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. ako vecne správne
potvrdil.

61. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, ktorým návrh

žalobkyne na prerušenie konania zamietol a to písomným podaním zo dňa 12.6.2018 a žiadala aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a návrhu na prerušenie konania vyhovel. V
podanom odvolaní vyjadrila presvedčenie, že sú splnené zákonné predpoklady na prerušenie tohto
konania, nakoľko podľa jej názoru súd prvej inštancie odvodzoval neplatnosť zmlúv, od neplatnosti zmlúv
H. a W. a neplatnosť týchto zmlúv je predmetom iného súdneho konania.

62. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po prejednaní odvolania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. ) dospel k záveru, že proti napadnutému uzneseniu
odvolanie nie je prípustné.

63. Podľa § 386 písm. c) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

64. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie ak to zákon
pripúšťa.

65. Podľa § 357 písm. n) C. s. p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 C. s. p.

66. Zo znenia citovaného ustanovenia § 357 písm. n) C. s. p. vyplýva, že zákon pripúšťa podať
odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania. V danom prípade však súd prvej inštancie žalobkyňou

podanému návrhu na prerušenie konania nevyhovel, pričom proti zamietajúcemu uzneseniu odvolanie
nie je prípustné.

67. Je síce pravdou, že súd prvej inštancie nesprávne strany sporu poučil o možnosti podať opravný
prostriedokvčastirozhodnutia,ktorýmnávrhžalobkynenaprerušeniekonaniazamietol.Mylnépoučenie

o tom, že je prípustný opravný prostriedok však nezakladá právo na jeho uplatnenie (Z IV, s. 768).
Skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov konania o prípustnosti opravného prostriedku proti
napadnutému uzneseniu zo strany súdu nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho
prípustnosť je ex lege vylúčená. (Najvyšší súd SR sp. zn. 5Sžf/47/2010).

68. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa podala odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorý
zamietol návrh na prerušenie konania, hoci tak ako už bolo vyššie uvedené, voči takémuto rozhodnutiu
odvolanie nie je prípustné, odvolací súd z uvedeného dôvodu aj napriek nesprávnemu poučeniu súdom
prvej inštancie podané odvolanie podľa § 386 písm. c) C. s. p. odmietol. (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 4.12.2018 sp. zn. 1Obo/15/2018).

69. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 396 ods. 1 C.
s. p. v spojení s § 262 a § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou v predmetom odvolacom konaní bol
žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi celom rozsahu,
tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

70. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešeniaprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže
podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané
včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.
2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť

spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s.

p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).