Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, August 6, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/25/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318010392
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8318010392.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra

Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.08.2020, v trestnej veci
obžalovaného V. I., pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné
sp. zn. 3T/69/2018 zo dňa 03.06.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému

V. I., nar. XX.XX.XXXX v E., trvalé bytom
E., prechodne bytom E.,
X. XX, t.č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice,

u k l a d á:

Podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona, § 38 ods. 5 Tr. zákona, § 39 ods.
2 písm. c/ Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere
7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona súd ho pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný V. I. uznaný vinným zo spáchania zločinu
sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona, na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase v mesiaci november 2017 v garsónke na X. ulici č. XX v E. aj napriek tomu,
že mal vedomosť o tom, že maloletá M. N., nar. 04.08.2008, ešte nedovŕšila 15. rok svojho veku, tak

túto proti jej vôli ohmatával na rôznych intímnych miestach za jej prsia a medzi jej nohami, následne
si ju položil na posteľ a ľahol si na ňu, pričom svojím stoporeným pohlavným údom sa snažil cez jej
elastické punčochy vniknúť do jej vagíny, pričom dievča s tým nesúhlasilo, následne si kľakol nad jej
hlavu a svoj vytiahnutý pohlavný úd jej asi dvadsaťkrát dával do jej úst, pričom ona sa tomu bránila,vždy ho vytiahla z úst a plakala, kde ho následne kopla do jeho rozkroku, on s tým prestal a odišiel preč,
pričom jej povedal, že keď to povie svojej mame, tak ju znásilní, kde pri tomto jeho konaní k zraneniu
maloletej M.N. nedošlo.

Za to mu podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona za použitia § 37 písm. m/ Tr. zákona, § 38 ods. 5 Tr. zákona
uložil trest odňatia slobody v trvaní 11 (jedenásť) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona ho pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona uložil obžalovanému aj ochranné sexuologické liečenie ústavnou
formou.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona uložil aj ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodenú O. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom E., K., s nárokom na
náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný písomne odôvodnené odvolanie

prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že s rozhodnutím súdu nesúhlasí, pretože je toho názoru, že na základe
vykonaného dokazovania nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa dopustil žalovaného
skutku na tom skutkovom základe ako je bližšie uvedené v podanej obžalobe. Trestné stíhanie vo veci
začalo na podklade podaného trestného oznámenia matky poškodenej dňa 01.03.2018, ktorá sa o

žalovanom skutku dozvedela od svojej matky, t.j. babky poškodenej, ktorej sa poškodená zdôverila.
Obvinenie voči jeho osobe bolo vznesené dňa 02.03.2018. Za účelom posúdenia duševného stavu
poškodenej i vierohodnosti jej svedeckej výpovede, bola do konania vyšetrovateľom pribratá znalkyňa z
odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a to K.. N. H., ktorá bola bezprostredne prítomná
aj pri prvotnom výsluchu poškodenej pred vyšetrovateľom dňa 02.03.2018. Znalkyňa na základe

znaleckého skúmania poškodenej dospela k záveru, čo potvrdila aj pri svojej výpovedi v konaní pred
súdom, že skutok, ktorého sa mal dopustiť voči poškodenej, sa nestal. Znalkyňa presne zadefinovala,
prečo a z akých možných konkrétnych dôvodov ho poškodená obvinila zo spáchania žalovaného
skutku. Z dôvodu spochybnenia odbornosti a záverov znalkyne K.. N. H. zo strany splnomocnenca
poškodenej a prokuratúry, konajúci súd pribral do konania nového znalca a to K.. O. H., znalkyňu z

odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí. Znalkyňa K.. O. H., na základe vykonaného
vyšetrenia poškodenej dospela k rovnakému odbornému záveru ako K.. N. H., čo potvrdila aj pri svojej
výpovedi v konaní pred súdom. Rovnako aj znalkyňa K.. O. H., na základe vykonaného vyšetrenia
osobnosti poškodenej dospela k záveru, že tá má snahu sa javiť v lepšom svetle, resp. má sklon k
maskovaniu sa, predvádzaniu, s potrebou vyniknúť, byť v centre záujmu a pozornosti. Prežité udalosti

skresľovala vo svoj prospech a jej špecifická vierohodnosť je podľa skúmaných výpovedí zo spisu a
pri vyšetrení samotnom výrazne znížená, pre prítomnosť konfabulácie až fabulácie. Zo znaleckého
skúmania znalkyne K.. O. H. taktiež vyplynula významná podstatná skutočnosť pre toto konanie a to, že
pri znázornení inkriminovaného skutkového deja, tak ako ho uvádzala poškodená, bolo zistené, že to
nie je technicky možné a keď znalkyňa poškodenú s touto skutočnosťou konfrontovala s otázkou, či si to

všetko nevymyslela z dôvodu, že sa veľmi nazlostila na mamku, keďže ju našla v byte s obžalovaným,
tak poškodená veľmi zbledla a pýtala sa na záchod a po potrebe si sadla a bola neistá. Obidve
znalkynesavrámcisvojhovyšetreniazaoberaliotázkou,čipoškodenátrpíalebonetrpíposttraumatickou
stresovou poruchou, kde zhodne uviedli, že nezistili u poškodenej prejavy posttraumatickej stresovej
poruchy. V tejto časti splnomocnenec poškodenej namietal odborný názor znalkýň tvrdiac, že existenciu/

neexistenciu posttraumatickej stresovej poruchy môže určiť len odborne spôsobilý psychiater a nie
psychológoviaataktiežpoukazovalnapotrebunutnostizaoberaťsaotázkou,čisaupoškodenejnejedná
o kontraintuitívne konanie, t.j. správanie, kedy sa obeť trestného činu sexuálneho zneužívania správa
inak, ako sa od nej štandardne očakáva. Na základe toho súd pribral do konania znalkyňu S.. Y.
V., z odboru zdravotníctvo farmácia, odvetvie psychiatria, ktorá na základe znaleckého dokazovania

dospela k záveru, že poškodená trpí posttraumatickou stresovou poruchou a jej správanie plne napĺňa
popis kontraintuitívneho konania, teda svedčí o sexuálnom zneužívaní. Z dôvodu podstatného rozporu
medzi závermi znaleckých posudkov K.. N. H., K.. O. H. na jednej strane a S.. Y. V. na druhej strane
súd pribral v zmysle § 147 ods. 1 Tr. poriadku do konania Ústav pre znaleckú činnosť v Psychológiia Psychatrii, spol. s r.o., za ktorý podala na základe vykonaného vyšetrenia znalecký posudok K..
H. E., znalkyňa z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, ktorá dospela k názoru, že
je veľmi pravdepodobné, že okolnosti, ktoré poškodená uvádza, zažila tak, ako ich popisuje, neboli

zistené okolnosti spochybňujúce špecifickú vierohodnosť, pri aktuálnom vyšetrení nezistila prejavy
posttraumatickej stresovej poruchy, avšak pripustila, že v čase vyšetrenia S.. V. sa mohla porucha
rozvinúť a rovnako uviedla, že nezistila u poškodenej známky kontraintuitívneho konania. Na základe
takto vykonaného dokazovania v časti posudzovania vierohodnosti výpovede poškodenej opierajúc
sa o znalecký posudok K.. H., ktorá bola ako jediná bezprostredne prítomná pri prvotnom výsluchu

poškodenej, znalecký posudok K.. O. H. zastáva názor, že výpoveď poškodenej ako jediného priameho
dokazuje podstatným spôsobom spochybnená. Má zato, že pre rozhodnutie o vine nepostačuje jediný
priamydôkaz,ktorýmjevýpoveďpoškodenej,ktorájepodľajehonázoruobjektívneexistujúciaktpomsty
s cieľom rozbiť jeho vzťah s jej matkou, dúfajúc, že dôjde k obnoveniu partnerského vzťahu jej matky a
otca a rovnako súrodeneckého vzťahu s bratmi. Má zato, že na strane poškodenej existoval motív, pre
ktorý ho obvinila zo skutku, pre ktorý je trestné stíhaný, ktorý spočíva v nenávisti k jeho osobe, z dôvodu

ako sa správal k jej matke a druhý možný motív snaha o obnovenie pôvodnej rodiny. Veci, z ktorých
ho poškodená obvinila, sa mohla dozvedieť z internetu, televízie, novín, či z rozprávania iných osôb s
dôrazom na tú skutočnosť, že poškodená disponuje dostatočnou mentálnou výbavou, že by si to mohla
do detailov vymyslieť a to i s poukazom na vyjadrenie K.. H., ktorá pripustila, že k takémuto obvineniu
mohla byť poškodená navedená i inou osobou, čo pripustila i S.. V.. Je toho názoru, že aj nepriame

dôkazy v tejto veci nevytvárajú ucelenú, ničím nenarušenú reťaz usvedčujúcich dôkazov, ktoré by bez
akýchkoľvek pochybností preukazovali, že žalovaný skutok sa stal. Výrok o vine obžalovaného môže byť
založený len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosti, či sa stal skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania. Za predpokladu, že aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov zostane v tejto
zásadnej otázke pochybnosť, je nutné v zmysle zásady „in dubio pro reo“ tieto pochybnosti vykladať

v prospech veci, t.j. obžalovaného. Preto požiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného
súdu Humenné sp. zn. č. 3T/69/2018-648 zo dňa 03.06.2020 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a po takomto preskúmaní
zistil nasledovné.

V konaní pred okresným súdom boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o
ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom
k tomu preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu presvedčivo odôvodnil, preto sa krajský
súd s jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
s konaním pred okresným súdom - konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný -
krajský súd nemal dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať) dôkazy a skutočnosti z nich plynúce,
na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného.

Krajský súd preto upriamil pozornosť predovšetkým na reakciu proti odvolacím námietkam
obžalovaného a preto zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu)
konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného
druhu a výmery trestu.

Krajský súd pri tomto postupe (aj keď obžalovaný v rámci odvolania to nenamietal) zistil, že okresný
súd pochybil pri hodnotení skutočností rozhodných pre posúdenie naplnenie dôvodov pre mimoriadne
zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (po jej úprave) z pohľadu
vplyvu u obžalovaného diagnostikovanej sexuálnej deviácie tzv. sexuálnej agresivity na jeho ovládacie

schodnosti pri spáchaní skutku v posudzovanom prípade, čo malo vplyv na určenie trestnej sadzby a
teda aj výmery trestu uloženého obžalovanému. Išlo však iba o také pochybenie, ktoré na podklade
dokazovania vykonaného okresným súdom po úprave výroku o treste bolo možné napraviť (v prospech
obžalovaného) aj v odvolacom konaní.Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli
prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)

rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného V. I..

V prvom rade je potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného sa opiera predovšetkým
o závery znaleckých posudkov znalkýň K.. N. H. a K.. O. H., na podklade ktorých bola podstatným
spôsobom spochybnená vierohodnosť výpovede maloletej poškodenej do takej miery, že vznikli
zásadné pochybnosti o spáchaní skutku kladeného za vinu obžalovanému V. I. v posudzovanom

prípade.

Z toho dôvodu, pokiaľ v prejednávanej veci je vina obžalovaného opretá len o jediný dôkaz a to výpoveď
maloletej poškodenej, u ktorej okrem spochybnenia jej vierohodnosti, bolo preukázané, že - mala príčinu
nenávidieť obžalovaného z dôvodu, ako sa správal k jej matke a rovnako s možným motívom, ktorým

bola snaha poškodenej o obnovenie pôvodnej rodiny, kde súčasne znalkyne (K.. H., S.. V.) nevylúčili,
že si to mohla pri jej mentálnej výbave aj všetko vymyslieť, dokonca mohla na to byť navedená aj inou
osobou - boli v prípade obžalovaného splnené podmienky, bez existencie ďalších dôkazov, pre použitie
zásady„indubioproreo“vpochybnostivprospechpáchateľaatedaprejehooslobodeniespodobžaloby
prokurátora.

V reakcii na uvedené tvrdenie obžalovaného krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý
obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky
skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom
o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech
obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či

argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či
skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť,
či dokonca vyvrátiť a to do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez
rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej

trestnej činnosti.

V nadväznosti na uvedené krajský súd zistil, že obsah odvolacích námietok obžalovaného nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne
a bez konfrontácie s dôkazmi inými, produkovanými v rámci dokazovania.

Pokiaľ obžalovaný nedôveryhodnosť vyjadrení maloletej poškodenej opieral o závery znaleckých
posudkov znalkýň K.. N. H. a K.. O. H. po preskúmaní ich obsahu krajský súd zistil, že obe znalkyne
v podstate zhodne skonštatovali, že počas a po vyšetrení maloletej a to aj po konfrontácii s obsahom
jej výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 01.03.2018, z ktorého bol vyhotovený obrazovo-zvukový záznam

(K.. H. bola dokonca priamo účastná tohto výsluchu), bolo pre nich prekvapivé, že po tak intenzívnom
traumatizujúcom zážitku, ktorý mala poškodená prežiť - vystupovala suverénne a komunikovala o týchto
udalostiach bezprostredne, nejavila známky nejakej hanby, ostychu, neistoty, dokonca tak, ako by to
mala naučené používajúc pritom aj slovník dospelých osôb. Súčasne u menovanej zistili snahu javiť
sa v lepšom svetle, resp. má predispozície dávať sociálne žiadúce odpovede, či dokonca má sklon

k maskovaniu sa, predvádzaniu sa, potrebuje vyniknúť, byť v centre záujmu a pozornosti. Rovnako
znalkyne totožne hodnotili jej vzťah k obžalovanému vysoko negatívne, keďže bola svedkom toho, ako
fyzicky ale aj verbálne (psychicky) ubližoval jej matke, na ktorú (bola a) je zjavne citovo naviazaná
a preto konštatovali, že tieto negatívne zážitky medzi jej matkou a obžalovaným mohli zásadneovplyvniť vierohodnosť maloletej, keďže sa nachádzala v období predpuberty, kde v tomto veku je
bežné, že deti majú sklony ku konfabulácii, preto by mohla byť schopná v záujme ochrany svojej
matky urobiť aj nepravdivé výpovede o tom, ako sa mal obžalovaný k nej správať, resp. čo jej mal

urobiť. Naviac pre podporu tohto záveru znalkyňa K.. O. H. v rámci vyšetrenia maloletej mala zistiť, že
maloletá opis udalostí, ktoré mala prežiť, najmä v pondelok (kedy ju mal obžalovaný donútiť k orálnemu
styku), skresľovala, opisoval inak, čo malo zásadne spochybniť špecifickú vierohodnosť výpovede
poškodenej,čovpodstatehodnotiacjejsprávanie(komunikáciupooznámenískutkusnajbližšímokolím)
konštatovala aj znalkyňa K.. H.. Obe znalkyne tiež skonštatovali, že nezistili u poškodenej maloletej

známky sexuálneho zneužitia a ani symptómy posttraumatickej stresovej poruchy.

Súčasne o spôsobe správania sa obžalovaného, ktorého sa mal dopustiť na poškodenej, sa podľa
obžalovaného mohla dozvedieť z internetu, televízie, novín, či z rozprávania iných osôb s dôrazom na
tú skutočnosť, že poškodená disponuje dostatočnou mentálnou výbavou, že by si to mohla do detailov
vymyslieť a to i s poukazom na vyjadrenie K.. H., ktorá pripustila, že k takémuto obvineniu mohla byť

poškodená navedená i inou osobou (čo mala pripustiť i S.. V.).

V podstate takto ustálené zistenia vo svojom súhrne viedli menované znalkyne k záveru, že s najväčšou
pravdepodobnosťou maloletá konfabuluje, či dokonca fabuluje skutočnosti rozhodné pre posúdenie
skutkových okolností, ktoré sa preniesli do skutkovej vety napadnutého rozsudku a to hlavne, či došlo v

posudzovanom prípade k sexuálnemu násiliu zo strany obžalovaného voči poškodenej, t.j. k vynúteniu
si (násilím) orálneho styku.

Na druhej strane opierajúc sa o obsah výpovede maloletej dňa 01.03.2018 a jej nasledujúcich vyjadrení
nielen pred znalkyňami K.. H. a K.. H., ale aj pred znalkyňou z odvetvia psychiatrie S.. Y. V. a hlavne

znalkyne K.. H. E. z odboru psychológie, Ústavu pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, spol.
s.r.o., Nové Zámky, krajský súd dospel k záveru, že zhodné zistenie znalkýň K.. H. a K.. H. (o čo oprel
aj svoju argumentáciu o nevine v odvolaní obžalovaný) - s prihliadnutím na suverénny a bezprostredný
prejav maloletej v rámci svojich vyjadrení k veci, jej zjavný negatívny vzťah k obžalovanému a to, že pri
svojich vyjadreniach menila skutočnosti a okolnosti, za akých sa mal skutok stať a dopĺňala ich o nové

skutočnosti v takom zásadnom rozsahu, že existovalo dôvodné podozrenie, že si to mohla aj vymyslieť
- neobstojí a dokonca ho považuje za nedôvodné.

Krajský súd tento záver oprel o dlhodobú rozhodovaciu činnosť súdov týkajúcu jednak sa procesného
postavenia znalca a jeho úlohy v trestnom konaní, no predovšetkým týkajúcu sa spôsobu hodnotenia

záverov znaleckých posudkov (aj v posudzovanom prípade) z hľadiska základných kritérií rozhodných
pre posúdenie ich preskúmateľnosti - správnosti a úplnosti - a v tejto súvislosti považuje za potrebné
na tomto mieste zdôrazniť nasledovné.
Znalec má samostatné procesné postavenie v trestnom konaní a tomu zodpovedajúcu vlastnú zodpo-
vednosť za pravdivosť, objektívnosť, nezaujatosť znaleckého posudku, jeho úlohou nie je vykonávať do-

kazovanie, hodnotiť dôkazy, riešiť právne otázky, ale jeho úlohou je vyjadrovať sa k skutkovým odborným
otázkam, ktoré spadajú do jeho kompetencie (t.j. do oblasti, v ktorej je zapísaný v zozname znalcov).
Z toho vyplýva, že znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špeci-
fickými pre jeho odbor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkaz-
mi vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle Trestného poriadku, nesmie vy-

konávať dôkazy sám a neprislúcha mu hodnotiť dôkazy ani z hľadiska ich vierohodnosti, ani v tom sme-
re, či skutočnosť, o ktorej podáva správu, je preukázaná (pozri primerane V14/1978, R 33/1980).
V trestných veciach, teda z pohľadu konečného ustálenia skutkového stavu (a jeho právneho posúdenia)
rozhodujú orgány činné v trestnom konaní a v konečnom dôsledku o otázke viny napokon súd a nie zna-
lec a preto by sa znalec nemal stavať do pozície toho, kto robí závery o vine, respektíve, či boli alebo

neboli naplnené znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.
Súčasne platí, že výsledkom znaleckého skúmania je subjektívny úsudok znalca, ktorý musí byť pres-
kúmateľný v súdnom konaní (hodnotenie obsahovej stránky znaleckého posudku) - znalecký posudok
teda musí spĺňať podmienku preskúmateľnosti a nesmie sa obmedziť len na odpovede na otázky bez
toho, aby z neho bolo zrejmé, ako znalec k týmto záverom došiel.

Preskúmateľnosť znaleckého posudku je totižto základnou vlastnosťou znaleckého posudku. Príjemca
posudku musí byť schopný preskúmať znalcov postup, aby mohol znalecký posudok hodnotiť. Znalecký
posudok, ktorý nie je preskúmateľný, nie je dôkazom, ale je len obyčajným tvrdením, ktoré nie je možné
overiť. Preskúmateľnosť znaleckého posudku je preto nutná podmienka pre jeho hodnotenie ako dôka-zu, preto aby nevznikli pochybnosti o jeho správnosti alebo o jeho nejasnosti, resp. neúplnosti z pohľadu
ustálených záverov (§ 146 Tr. poriadku).
Aby súd mohol znalecký posudok zodpovedne zhodnotiť, nesmie sa teda znalec obmedziť vo svojom

posudku na podanie len odborného záveru, ale z jeho posudku musí mať súd možnosť poznať, z kto-
rých zistení v posudku znalec vychádzal, akou cestou k týmto zisteniam dospel a na základe akých úvah
došiel k svojmu záveru - inak povedané - preskúmateľnosť znamená, že znalecký posudok obsahuje
aj podrobné údaje ako sa znalec dopracoval k záverom, aké metódy použil, z akých dôkazov vychá-
dzal a podobne.

Z pohľadu uvedeného krajský súd hodnotil závery znaleckého posudku znalkyne K.. N. H., ktorá
ako prvá v poradí (k 17.05.2018) mala možnosť maloletú poškodenú vyšetriť, (dokonca bola účastná
jej jediného výsluchu vo veci dňa 01.03.2018), kde okrem už naznačeného záveru, že u maloletej
boli vyšetrením diagnostikované tendencie nezapamätané skutočnosti nahrádzať konfabuláciami, tiež
uviedla, že maloletá má predispozície dávať sociálne žiaduce odpovede, ukázať sa v lepšom svetle aj za

cenuprežitýchskutočnostivosvojprospech,čonegatívneovplyvňuješpecifickúvierohodnosťjejprejavu
pri opisovaní prežitých udalostí. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.08.2015 ešte zdôraznila, že
správanie obžalovaného voči poškodenej nevykazovalo žiadne patologické známky a vyjadrila názor,
že podľa nej poškodená nič také negatívne nezažila, a preto nezistila známky sexuálneho zneužívania,
resp. následok v podobe posttraumatickej stresovej poruchy, ktorý by mal byť spôsobený správaním

obžalovaného.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že prezentované závery menovanej znalkyne K.. N. H. v jej
znaleckomposudkuboli,akotovyplývazobsahuspisu,zásadnýmspôsobomspochybnenévkonanípre
súdom, jednak pre pochybnosti o jej odbornej spôsobilosti splniť v znaleckom posudku jej uložené úlohy,

keďže splnomocnenkyňa maloletej poškodenej Z.. I. G. upozornila súd na skutočnosť, že menovaná
znalkyňa, aspoň v čase, kedy mala znalecký posudok vypracovať, resp. ho na hlavnom pojednávaní
obhajovať,nemalapreukázateľneabsolvovanéšpecializovanévzdelaniesatestačnouskúškouzodboru
klinickej psychológie, čo sa ani pri nasledujúcich hlavných pojednávaniach, na ktorých bola účastná
nesnažila spochybniť a jednak pre prokurátorom v obsahu znaleckom posudku zistené navzájom si

odporujúce zistenia znalkyne ohľadom poškodenou prežitých negatívnych zážitkov s obžalovaným
(keďže pôvodne žiadne jeho patologické správanie zistené nebolo) a jej suverénneho spôsobu ich
prezentácie pri výsluchu a pri vyšetrení pred znalkyňou.

Napokon uvedené pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku, či má vôbec znalkyňa

dostatočné predpoklady, najmä špeciálne znalosti, aby mohla úlohu v posudzovanom prípade riadne
splniť len prehlbuje samotné priznanie K.. H. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní zo dňa
17.05.2018 (na čo správne poukázala aj splnomocnenkyňa poškodenej), keď na otázku vyšetrovateľa,
či z pohľadu jej znalostí z praxe, je bežné, že deväťročné dievča poopisuje tak závažné skutočnosti
bez akýchkoľvek emócií - výslovne uviedla, že k tejto otázke sa nemôže kompetentnejšie a presnejšie

vyjadriť, nakoľko nemá až toľko veľa skúseností pri vyšetrovaní detí, ktoré by boli nejakým spôsobom
sexuálne zneužívané.

Už len z týchto dôvodov bolo pribratie iného znalca z odvetvia Klinickej psychológie detí a dospelých
K.. O. H. v súlade s ust. § 146 Tr. poriadku do trestného konania v posudzovanej veci okresným súdom

vecne správne a zákonné, keďže vznikli preukázateľné pochybnosti o správnosti záverov znaleckého
posudku znalkyne K.. Kozmonovej.

Naviac krajský súd zistil, že aj keď menovaná znalkyňa na hlavnom pojednávaní vysvetlila, že pri
zisťovaníznámoksymptómovsexuálnehozneužitiauvyšetrovanýchklientovsapoužívajúrôznemetódy

a to formou rozhovorov, dotazníkových metód, či projektových a hrotových metód, tak práve v obsahu
jej znaleckého posudku, pokiaľ aj v jeho úvode na č.l. 189 odkazuje na použitú testovú batériu, neboli
konkrétne uvedené znalecké metódy a postupy (konkrétne označené testové metódy), ktoré použila
v rámci psychodiagnostického vyšetrenia maloletej, nielen vo vzťahu k diagnostike symptómov o jej
sexuálnom zneužívaní obžalovaným, ale vôbec k jej celkovým záverom o jej intelektových, pamäťových

schopnostiach a osobnosti maloletej, konkrétne, že bolo u nej zistené vysoké skóre „lží“, o snahe
maloletej javiť sa v lepšom svetle, byť stredobodom pozornosti, či snahou nezapamätané (či dokonca
neprežité) udalosti v prežitých situáciách si do(vy)mýšľať a keďže tento spôsob vykonania znaleckého
skúmania nebol riadne vysvetlený ani na hlavnom pojednávaní - krajský súd ustálil, že tieto záveryznaleckého dokazovania menovanej znalkyne sú nepreskúmateľné a aj z tohto dôvodu vzbudzujú
pochybnosti o jeho správnosti, okrem už skôr uvádzaných dôvodov.

Ako už bolo skôr uvedené, súdna prax totižto vyžaduje, aby z posudku mohol mať súd možnosť poz-
nať, z ktorých zistení v posudku znalec vychádzal, akou cestou k týmto zisteniam dospel a na základe
akých úvah došiel k svojmu záveru, čo v tomto prípade zjavne možné nebolo, preto aj z tohto dôvodu
krajský súd nemohol na závery označeného znaleckého posudku, okrem dôvodov už skôr uvedených,
prihliadať.

Následne pri posúdení záverov znaleckého posudku K.. O. H. krajský súd hodnotil nielen naplnenie (už
skôr uvádzaných) kritérií preskúmateľnosti znaleckého posudku, ale aj zákonnosť postupu znalkyne pri
výkone znaleckého skúmania (vyšetrenia) maloletej.

V tomto prípade krajský súd síce zistil, že na rozdiel od znaleckého posudku znalkyne K.. H. v

obsahu znaleckého posudku znalkyňa K.. O. H. chronologicky opisuje, akú „testovú batériu“ - označila
a pomenovala aké metódy a druhy testových technik - použila pri psychodiagnostickom vyšetrení
maloletej a čo presne za použitia týchto metód zistila, no konkrétne obsah zistení pre záver znaleckého
posudku, keď nezistila žiadne známky sexuálneho zneužitia poškodenej a ani u maloletej symptómy
posttraumatickej stresovej poruchy, však bez rozumných pochybností a zrozumiteľne nevysvetlila

tak, aby bolo možné zistiť na základe akých znaleckých metód a postupov v znaleckom posudku
prezentovaných, k týmto záverom dospela.

Inak povedané, a to opierajúc sa aj o výpoveď znalkyne na hlavnom pojednávaní zo dňa 25.03.2019,
obsah znaleckého posudku nie je v tejto časti riadne preskúmateľný a je zjavne neúplný, čo spôsobuje

(v tejto časti pri diagnostikovaní posttraumatickej stresovej poruchy u maloletej) jeho nepoužiteľnosť pre
účely trestného konania, keďže nie je možné toto jej tvrdenie preskúmať.

Napokon - k odbornej kompetencii diagnostikovať posttraumatickú stresovú poruchu v prežívaní
poškodených - ako na to správne upozornila splnomocnenkyňa poškodenej a rovnako správne si to

osvojil aj okresný súd, považuje (opätovne) za potrebné krajský súd zdôrazniť, že orgány činné v
trestnom konaní a súd už pri rozhodovaní, aké odborné znalosti bude potrebné použiť pri objasnení
skutočnosti dôležitej pre trestné konanie, musí správne rozhodnúť o pribratí do konania znalca z takého
odboru (a v rámci jeho odvetvia), kde znalec má dostatočné odborné predpoklady, najmä špeciálne
znalosti, aby mohol úlohu v posudzovanom prípade riadne splniť.

Posttraumatická stresová porucha, podľa - Medzinárodnej kvalifikácie chorôb MCKH 10, označenie F
43.1 - patrí z diagnostického hľadiska medzi duševné poruchy - ako prejav akútnej reakcie na stres, kde
vyšetrenie existencie symptómov (znakov) v prežívaní vyšetreného pacienta, ale hlavne liečba patrí do
odbornej pôsobnosti lekára - psychiatra a teda v rámci znaleckého skúmania do kompetencie znalca z

odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie.

Súčasne platí, že aj znalci odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a dospelých skúmajúc
duševné zdravie pacienta môžu v rámci znaleckej činnosti pri ich vyšetrení zistiť symptómy (znaky
duševných chorôb), napr. posttraumatickej stresovej poruchy u pacientov v prežívaní, ktorí prežili nejaký

silný traumatizujúci zážitok, no keďže odborná kompetencia pre diagnostiku tejto duševnej poruchy patrí
do odvetvia psychiatrie, potom na podklade týchto zistení, by mali znalci z odboru psychológie odporúčať
vo svojich záveroch orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdu bezodkladné vyšetrenie pacienta
pred znalcom z odvetvia psychiatrie. Totižto len lekár - psychiater je oprávnený v týchto prípadoch určiť
spôsob liečby a len lekár je oprávnený predpísať lieky určené pre pacientov, u ktorých bola táto duševná

porucha diagnostikovaná, čo samozrejme nevylučuje spolu podiel na liečbe takýchto pacientov v rámci
psychoterapie, ktorú môžu (opäť po absolvovaní príslušného atestačného vzdelávania spojeného s
praxou) vykonávať spravidla aj klinickí psychológovia.

Z uvedeného dôvodu pokiaľ sa aj obe znalkyne K.. H. a K.. H. na podklade úlohy im uloženej

vyšetrovateľom k tejto otázke vyjadrili, na ich zistenie nebolo možné prihliadať ako na definitívny
diagnostický záver, keďže neboli na tento záver odborne kompetentné, odhliadnuc od toho, že táto časť
ich znaleckého skúmania pre vytknuté nedostatky ani nebola súdom preskúmateľná.ĎalejpokiaľobžalovanývrámciodvolacíchnámietoksaokreminéhoodvolávalajnazisteniaznalkyneK.
H., že maloletá pri cielenom rozhovore mala opísať spôsob násilného konania obžalovaného pri orálnom
styku tak, že sa to nedalo ani technicky zrealizovať, krajský súd uvádza, že znalecký posudok je dô-

kazom len ak spĺňa všetky zákonné kritériá - dôkazom však nie je napr. to, čo povedal obvinený, resp.
poškodený znalcovi počas ich vzájomného rozhovoru - u týchto osôb môže byť dôkazom len to, čo po-
vedali vo výsluchu realizovaného v zmysle Trestného poriadku (pozri R 49/1968).
Aj napriek tomu, že na vyjadrenia poškodenej k posudzovanej veci počas vyšetrenia pred znalkyňou K..
O. H., ako už bolo uvedené, nie je možné prihliadať ako na procesne spôsobilý dôkazný prostriedok -

výpoveď maloletej, krajský súd v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného - obsah všetkých vyjadrení
poškodenej z hľadiska ich vierohodnosti preskúmal.
Krajský súd skúmajúc obsah znaleckého posudku znalkyne K.. O. H. pre účely hodnotenia v ňom
prezentovaných záverov zistil, že pri takomto spôsobe vedenia vyšetrenia maloletej, znalkyňa zjavne
prekročila svoju kompetenciu v rámci takzvaného cieleného rozhovoru s poškodenou. Postavila sa
totižto do „úlohy vyšetrovateľa“, kde maloletej vstupovala do jej opisu udalostí pri vzájomnom spolužití

obžalovanéhoajejmatkyasúčasnedávalamaloletejdoplňujúceotázky,vrámciktorýchtakakotoplynie
z ich obsahu, sa snažila chronologicky verifikovať skutočnosti maloletou uvádzané vo výpovedi dňa
01.03.2018,čovyvrcholilonázornýmopisomznalkyne,konfrontujúcstýmpriamomaloletú,vakejpolohe
bola poškodená v čase, kedy mal obžalovaný proti vôli maloletej násilným spôsobom dávať svoj penis
do jej úst - so záverom, že to takto ani fyzicky nemohol obžalovaný predsa vykonať (ako to poškodená

opisuje) so slovným sprievodom, že nech sa rovno prizná, že si to všetko na obžalovaného vymyslela,
lebo sa naňho veľmi nazlostila, keď ho našla s mamkou v byte, potom, čo sa od neho odsťahovali.

Práve toto zistenie znalkyne malo byť jedným z podstatných podkladov pre záver, že maloletá určité
časti príbehu konfabuluje, čiže určité časti mení, resp. ich dopĺňa o nové skutočnosti, ktoré ihneď v úvode

neuviedla a to až do takej miery, že by si mala dokonca aj vymýšľať veci, ktoré sa ani reálne nemohli
stať a teda, že si ich fabuluje (vymýšľa).

Na druhej strane podľa názoru krajského súdu za danej situácie je možné považovať za zrozumiteľnú
následnú reakciu maloletej voči takémuto správaniu sa znalkyne, keď ako automatickú reakciu dala

najavo stratu dôvery zo strany poškodenej voči nej opustením miestnosti a po jej návrate, už nebola taká
uvoľnená, nechcela spolupracovať, čo zodpovedá aj hodnoteniu správania sa maloletej pri vyšetrení
na hlavnom pojednávaní 03.06.2020 aj znalkyňou K.. E.. Ako ďalej uviedla, je len prirodzené, že pre
deväťročné deti je takéto vyšetrenie so zameraním na oblasť sexuality, ktoré je pre nich veľká neznáma,
jeveľminepríjemné,pričomvôbectietorozhovorysdeťmiainterviewsdeťminatútotémuvtakkritickom

veku musí byť veľmi opatrne vykonané, aby dieťa nebolo traumatizované - inak povedané, nie je možné
očakávať od tak malého dieťaťa vo veku deviatich rokov, aby vedelo rovnako ako sa všeobecne očakáva
od populácie, zrozumiteľne a bez pochybností vysvetliť všetky svoje pocity a postoje k veci, keďže sa jej
mali udiať takéto zlé zarážajúce a nepríjemné udalosti. Je preto nepochopiteľné v ďalšej argumentácii
znalkyne, že v tom momente očakávala (súd opäť zdôrazňuje, že vyšetrovala stále ešte deväťročné

dieťa), že sa bude maloletá brániť a tvrdiť, že si to nevymyslela, že je to pravda.

Úlohou znalkyne po použití testovej batérie predsa malo byť v rámci vyšetrenia poškodenej hodnotiť
jej intelektové a pamäťové schopnosti, osobnostnú štruktúru a pri cielenom rozhovore - interview -
bolo jej povinnosťou (len) pozorovať poškodenú, akým spôsobom reprodukuje udalosť, ktorú mala

prežiť (kde, samozrejme, bolo aj povinnosťou znalkyne obsahovo analyzovať vyjadrenia maloletej s jej
výpoveďou z prípravného konania) a po získaní poznatkov a na ich podklade vysvetliť okrem iného aj,
ako mohli ovplyvniť jej všeobecnú, resp. špecifickú vierohodnosť a rovnako či v prežívaní poškodenej
badať symptómy traumatickej skúsenosti (zážitku) v súvislosti so skutočnosťami opísanými v skutku v
prejednávanej veci a nie, a to aj v rámci doplňujúcej výpovedi na hlavnom pojednávaní zvýrazňovať,

že maloletá uvádzala nové skutočnosti, ktoré pred tým neuviedla, resp. aj také, ktoré sa v skutočnosti
nemohli ani tak, ako to opísala stať a preto uzavrieť, že si to maloletá s najväčšou pravdepodobnosťou
vymyslela.

Menovanáznalkyňaprekročilatotižtosvojukompetenciuužlentým,žehodnotilavierohodnosťvýpovede

poškodenej na základe zistených rozporov (v jej vyjadreniach vo výpovedi pred vyšetrovateľom a v rámci
cieleného rozhovoru pred znalkyňou) - a to priamo pred poškodenou - kde spôsob vedenia rozhovoru
vo veci zjavne nemal charakter spontánnej výpovede poškodenej o skutočnostiach, ktoré sa jej mali
stať, ale mali vyslovene vzhľadom na spôsob vedenia tohto rozhovoru charakter cielenej konfrontácies každou konkrétnou skutočnosťou, ktorú maloletá k veci uviedla v rámci vyšetrenia so skutočnosťami,
ktoré vypovedala v rámci výsluchu dňa 01.03.2018.

Dôkazom tohto spôsobu porovnávania znalkyňou K.. H. každej skutočnosti, ktorú poškodená maloletá
uviedlaatoaj(zjavne)nepodstatnej,bezsúvisusustálenýmiskutkovýmiokolnosťami,akonatosprávne
upozornila znalkyňa z odvetvia psychiatrie S. je situácia, keď na hlavnom pojednávaní konanom dňa
27.09.2019 K.. H. zvýraznila, že maloletá mala zase uviesť niečo nové, čo pred tým neuvádzala, ak pri
rozhovore (vyšetrení) pred znalkyňou S.. V. mala v rámci jedného z troch prianí uviesť, že sa chce s

celou rodinou presťahovať z ul. X. do rodinného domu, pričom znalkyňa K.. H. to vnímala tak, že sa
maloletá chce z bytu, kde sa v decembri 2017 odsťahovali s matkou od obžalovaného, opäť presťahovať
do bytu, kde sa to malo „udiať“, čo malo tiež spochybňovať vierohodnosť výpovede maloletej.

V nadväznosti na uvedené a opäť s odkazom na ustálenú súdnu prax, krajský súd zdôrazňuje, že
na hodnotenie dôveryhodnosti výpovede obvineného, či svedka je podľa procesného predpisu určený

vyšetrovateľ, resp. prokurátor (pokiaľ je podaný znalecký posudok už v prípravnom konaní), ale hlavne
súd po oboznámení sa s výsledkami znaleckého skúmania na hlavnom pojednávaní.

Znalec psychológ je totižto povolaný vyjadriť sa k tým črtám osobnosti obvineného, ??poprípade svedka,
ktoré môžu mať vplyv na jeho vierohodnosť, nie je však oprávnený vyjadrovať sa k otázke, či výpoveď

obvineného alebo svedka je vierohodná alebo nie, prípadne ktorá z rozdielnych výpovedí tej istej osoby
je vierohodnejšia. Takéto hodnotenie dôkazov prislúcha súdu.(R 12/1987)

Znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špecifickými pre jeho od-
bor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkazmi vykonanými or-

gánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle Trestného poriadku, nesmie vykonávať dôkazy
sám a neprislúcha mu hodnotiť dôkazy ani z hľadiska ich vierohodnosti ani v tom smere, či skutočnosť,
o ktorej podáva správu, je preukázaná (pozri primerane V14/1978, R 33/1980).

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené, krajský súd považuje zistenia znalkyne K.. O. H. na podklade

takto vykonaného vyšetrenia maloletej, ktoré mali zásadne spochybniť predovšetkým špecifickú
dôveryhodnosť jej výpovede, za nepoužiteľné pre účely dokazovania v posudzovanej veci.

Na druhej strane krajský súd pri hodnotení vierohodnosti všetkých vyjadrení poškodenej v prejednávanej
veci prihliadal na podstatné okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na obsahovú zhodu jej tvrdení a to - vek

maloletej, rozsah a intenzita traumatizujúcich zážitkov, ktorých bola nie len svedkom, ale aj ich obeťou,
a napokon aj opakované vyšetrenia maloletej s rôznym časovým odstupom od času, kedy sa skutok mal
stať, keďže faktor plynutia času má tiež rovnako dôležitý význam (a vplyv) na výpoveď svedka.

V posudzovanom prípade je potrebné hodnotiť výpoveď maloletej poškodenej predovšetkým z pohľadu

stupňa rozumovo-vôľových schopností zodpovedajúcich jej veku v čase, kedy sa skutok mal stať (v
novembri 2017), kedy mala maloletá ešte stále len 9 rokov, rovnako ako v čase, kedy bola prvýkrát
vypočúvaná vo veci dňa 01.03.2018 a taktiež kedy bola aj prvýkrát vyšetrená znalkyňou z odvetvia
psychológie K.. N. H., pričom aj pri opakovanom vyšetrení pred K.. O. H. 19.01.2019 mala stále ešte
len 10 rokov.

Rovnako tak podľa názoru krajského súdu je potrebné hodnotiť obsah výpovede maloletej aj z hľadiska
rozsahu a intenzity traumatizujúcich zážitkov, ktorých bola nielen svedkom, ale aj ich obeťou. Ako bolo aj
znaleckým dokazovaním hodnotené a znalkyňou S.. V. považované za sexuálne zneužívanie, maloletá
bola nielen svedkom intímneho styku obžalovaného s jej matkou, kedy mal chodiť po byte aj nahý (bez

toho, aby bol jej biologickým otcom), či sledovať porno filmy v jej prítomnosti, no súčasne mala byť
svedkom aj fyzického, ale aj verbálneho (psychického - nadávky spojené s tým, že patria k rómskemu
etniku) napádania matky obžalovaným, na ktorú bola (aj je) citovo naviazaná. Napokon je to aj správanie
sa obžalovaného k maloletej počas situácii, kedy s ním bola sama v byte - okolnosti násilného vynútenia
si u maloletej orálneho styku, resp. iných sexuálnych praktík v podobe dotýkania sa proti jej vôli na

jej intímnych miestach, resp. keď ju nútil sa dotýkať jeho pohlavného orgánu, čo sa napokon javí aj
ako dôvodné podozrenie zo spáchania ďalšieho protiprávneho konania obžalovaným - trestného činu
sexuálneho zneužívania (§ 201 Tr. zákona), ktoré však v prejednávanej veci žalované nebolo.Za danej situácie nie je možné korektne požadovať od svedka maloletej, osoby v predpubertálnom
veku, aby po prežití zjavne traumatizujúcich zážitkov - aby vždy (opakovane) každú skutočnosť opísala
úplne totožne a rovnako bez toho, aby ihneď v úvode si spomenula na všetky okolnosti skutku, resp.

spôsobu správania sa obžalovaného, bez toho, aby neexistovali tzv. „biele miesta“ v určitých častiach
jej opisu skutkových okolností, ktoré prežila a ktoré na podnet doplňujúcich otázok (v rámci vyšetrenia
pred znalcom, bez zachovania zákonom predpokladaného procesného postupu) potom vypĺňa novými
skutočnosťami, ktoré v konečnom súhrne môžu obsahovať rozpory.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na závery znaleckého posudku znalkyne z odboru detskej
psychiatrie S.. Y. V.. Podľa menovanej znalkyne pri sexuálnom zneužívaní v závislosti od veku dieťaťa
môže dôjsť k vytesneniu niektorých momentov, k disociácii a zneužívanie vlastne prebieha alebo všetky
tie traumatické udalosti deti spracovávajú inak ako bežné ostatné udalosti. Pri bežných reakciách, pri
bežných zážitkoch, funguje explicitná pamäť, čiže dieťa vie pomenovať, čo sa deje, čo zažilo. Pri veľkej
traume funguje tzv. implicitná pamäť, kedy si dieťa bude pamätať vôňu, farby, zmyslové pocity, zážitok

môže byť veľmi intenzívny, ale táto pamäť nie je spojená s verbálnymi centrami, čiže dieťa nemusí
presne pomenovať, čo sa dialo.

Z pohľadu uvedeného práve výpoveď maloletej tieto znaky sprevádzajú - logická štruktúra výpovede
maloletej, čo konkrétne jej mal obžalovaný urobiť, je zachovaná - a súčasne opakovane vypovedá o

dôležitých detailoch, ktoré mohla vnímať len ako priamy účastník ňou opísaných situácií - pipik bol veľký,
bol tvrdý, nemohla dýchať, lebo si na ňu celou váhou ľahol, pipík smrdel za močom, vytieklo niečou
biele, vzdychal pri tom - čo s prihliadnutím na jej vek, je málo pravdepodobné, aby maloletá bez toho,
aby takúto udalosť skutočne aj reálne prežila, by vedela aj opakovane opísať.

Tieto skutočnosti súčasne zásadne spochybňujú argumentáciu obžalovaného v odvolaní, že maloletá
sa to mohla aj všetko vopred naučiť, resp. byť na to navedená inou osobou. Okrem uvedeného, bolo
totižto preukázané, že v deň, keď prvýkrát maloletá povedala babke ako sa k nej obžalovaný správal a
tá to ihneď oznámila dcére O. J., ktorej to maloletá potvrdila a ešte v tento deň bola pred vyšetrovateľom
vypočutá. Jej matka zjavne ešte v tom čase bola v kontakte s obžalovaným, čo plynie aj z textovej

komunikácie s maloletou a babka Z. E., predsa nešla s maloletou na políciu, ale ešte v deň (pred)
výsluchom maloletej dôrazne žiadala svoju dcéru, aby jej vysvetlila, čo to má všetko znamenať, aby
okamžite tieto jej tvrdenia riešila.

Na druhej strane je treba priznať, že popis dejovej línie maloletou sa s opakujúcimi vyšetreniami a s tým

spojenými opätovnými vyjadreniami k veci zjavne nezhoduje v množstve detailov, na ktoré obžalovaný
v rámci obhajoby poukázal, odkazujúc pritom aj na závery znalkýň K.. H. a K.. H..

Preto je podstatné hodnotiť všetky vyjadrenia poškodenej k prejednávanej veci aj z pohľadu plynutia
času, pred K.. H. po dvoch mesiacoch po prvotnej výpovedi pred vyšetrovateľom, rovnako tak pred K..

H. po ôsmich mesiacoch od ostatného vyšetrenia (pred K.. H.) a štrnástich mesiacoch od samotného
skutku, ktorý na nej mal byť spáchaný. Taktiež aj pred znalkyňou z odvetvia psychiatrie S.. Y. V. cca
po pol roku od ostatného vyšetrenia pred (K.. H.) a skoro dvadsiatich mesiacov, kedy sa mal skutok
stať a napokon pri vyšetrení pred K.. H. E., znalkyňou odboru psychológie Ústavu pre znaleckú činnosť
v Psychológii a Psychiatrii, spol. s.r.o., Nové Zámky dva roky potom, čo sa skutok stal a opäť cca

päť mesiacov po poslednom vyšetrení (S.. Y. V.), kde krajský súd zistil, že poškodená v rámci svojich
vyjadrení bola vždy tzv. zorientovaná v čase a priestore - logická štruktúra obsahu jej vyjadrení - bola
totožná - bez zásadných rozporov týkajúcich sa skutkových okolností, ktoré sa preniesli aj do skutkovej
vety napadnutého rozsudku.

Poškodená totižto zhodne opisuje postupnosť (chronológiu) nedobrovoľných fyzických kontaktov s
obžalovaným, kedy proti jej vôli a za použitia násilia ju rôzne ohmatával na intímnych miestach - prsiach,
či medzi jej nohami, resp. ju násilím donútil k orálnemu styku - pohlavný úd jej dával do jej úst, pričom
ona sa tomu bránila, vždy sa ho snažila z úst vytiahnuť s dôrazom na to, že to sa neudialo v jeden deň.
Príkladmo pri opise týchto udalostí opakovane uviedla, že v deň, kedy ju mal násilím donútiť k orálnemu

styku, bola chorá, preto nešla do školy, čomu zodpovedá aj lekárska správa jej ošetrujúcej lekárky.

Bez zásadných rozporov opakovane chronologicky opisuje, aj za akých okolností a komu to oznámila.
V prvom rade babke Z. E. a z jej podnetu matke O. J., ktorej to prvýkrát opísala cez textovú aplikáciuMessenger, a následne otcovi S. J., čo bolo aj výpoveďami posledne menovaných svedkov a listinnými
dôkazmi (fotokópie textovej komunikácie medzi poškodenou a matkou) verifikované. Logicky tiež
vyznieva jej vysvetlenie, prečo to neoznámila, ihneď (pritom to, že ju mal obžalovaný obchytkávať v

kúpeľni, sa matke zdôverila, ešte pred tým, ako si násilím vynútil orálny styk, čo sama O. J. potvrdila),
ale až po tom, čo s ním už od decembra 2017 nebývali a prečo to povedala najprv babke, resp. prečo
sa s tým zdôverila aj triednej učiteľke v škole. Naopak tvrdenie znalkyne K.. H. o tom, že sa s tým
mala zdôveriť (vyslovene pochváliť) aj kamarátkam v škole, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
keďže táto informácia, ktorú sa mala dozvedieť od školskej psychologičky pri náhodnom stretnutí, nebola

žiadnym dôkazom overená.

Na druhej strane maloletej zjavne tzv. „odľahlo, že s tým konečne mohla vyjsť von“, niekomu sa zdôveriť,
predovšetkým dospelým osobám, u ktorých cítila dôveru, čo vysvetľuje jej suverénny prejav pri výsluchu
pred vyšetrovateľom a vyjadreniach pred znalkyňami K.. H. a K.. H.. Rovnako tomu potom zodpovedá aj
jej prejav s podstatným odstupom času pred znalkyňami S.. Y. V. a K.. H. E. už aj „uzkostlivý, plačlivý“,

keď mala opätovne o tých udalostiach vypovedať, sťažujúc sa, že ako si môže na všetko úplne pamätať,
keďže jej už skôr menované znalkyne vyčítajú, že si to asi vymýšľa.

Krajský súd má zato, že pri opise násilného správania sa obžalovaného maloletou tak, ako sa to malo
stať a jej snahy brániť sa - nie je možné si predstavovať nejaký agresívny súboj medzi sebe rovnými

- sexuálnym násilníkom a obeťou - kde nešlo len o zásadný rozdiel vo veku a fyzickej zdatnosti medzi
nimi, ale predovšetkým o ich vzájomné postavenie - obžalovaného - osoby dospelej, žijúcej s maloletou
v spoločnej domácnosti ako životný partner jej „matky“, na ktorú bola (a je) intenzívne citovo naviazaná,
s jeho postavením v tom čase v domácnosti ako „hlavy rodiny“ - a maloletej - ktorá sa podriadila tomuto
stavu a rešpektovala vôľu matky s označeným postavením obžalovaného v spoločnej domácnosti tak,

ako to konštatovali v obsahu svojich znaleckých posudkov aj znalkyne S.. V., K.. E. a napokon aj K.. H.
a K.. H.. Aj z tohto pohľadu je potom potrebné hodnotiť následne správanie sa poškodenej po skutku a
potom čo sa konečne mohla s tým, čo sa jej stalo a ako sa k nej, ale i k nim spolu s matkou obžalovaný
správal, niekomu zdôveriť.

Napokon bez uvedenia preskúmateľných dôvodov obe znalkyne K.. H. a K.. H. aj keď mali k dispozícii
celý vyšetrovací spis, zrozumiteľne nevysvetlili, prečo pri komplexnom hodnotení všetkých relevantných
skutočností plynúcich v tom čase zo zhromaždených dôkazov, boli pre nich zjavne bez významu
závery znaleckého posudku S.. M. K. a to hlavne jeho časti, ktorú vypracovala S.. U.-I., kde po
sexodiagnostickom a PPG vyšetrení obžalovaného V. I. zistila uňho poruchu koordinácie sexuálnych

motivačných systémov, sexuálnu agresivitu tzv. sexuálnu deviáciu, kde existenciu tejto sexuálnej
poruchy (sexuálnej motivácie) si obžalovaný ani neuvedomoval a popieral ju a z toho dôvodu je jeho
pobyt na slobode pre spoločnosť nebezpečný a z pohľadu pre možnú recidívu takéhoto správania
hlavne po požití alkoholických nápojov, kde pod ich vplyvom sa uňho prejavuje odbrzdené (bez zábran)
násilné správanie - preto v jeho prípade navrhla uložiť mu, okrem iného ochranné sexuologické liečenie

ústavnou formou.

Pri diagnostikovanej sexuálnej deviácii, konkrétne poruche koordinácie sexuálnych motivačných
systémov, znalkyňa S.. U.-I. u obžalovaného nevylúčila, že do sexuálneho správania sa môžu pridať
prvky dominancie, či dokonca sadomasochizmus (ktorý spočíva v ukájaní pohlavného pudu telesným

alebo psychickým týraním sexuálneho partnera), kde vzhľadom na prítomnosť tejto odchýlky, pripúšťa
v jeho sexuálnom správaní vzrušenie k eroticky nevyladeným objektom, ale aj k sexuálne nezrelým
objektom,reagujepritomnaeroticképodnetynielendospelýchžien,aleajmladýchdievčat,aleajnásilia,
čo zodpovedá zisteniam plynúcim z PPG vyšetrenia, ktoré potvrdzuje prítomnosť sexuálnej agresivity.

Tieto závery znaleckého dokazovania v rámci sexuologického vyšetrenia obžalovaného výpoveď
maloletej, opis násilného správania sa obžalovaného voči nej v snahe sa sexuálne uspokojiť,
nespochybňujú, ale práve naopak, a to už len z pohľadu, že do samotného sexuologického vyšetrenia
si obžalovaný túto vrodenú poruchu sexuálneho motivačného systému nielen neuvedomoval, ale ani
nepriznával, čo bol tiež dôvod, prečo znalkyňa zdôraznila v jeho prípade uloženie ochranného opatrenia

- ochranného sexuálneho liečenia.

Opierajúc sa o doposiaľ krajským súdom uvedené skutočnosti vo svojom súhrne je možné uzavrieť, že
všetkyzákladnéatribútyhodnoteniadôveryhodnostivýpovedepoškodenejbolitedazachovanéakrajskýsúd nemá pochybnosť o dôveryhodnosti výpovede svedkyne a že opisovala len skutkové okolnosti a
udalosti, ktoré skutočne aj prežila bez toho, aby tie rozhodné a podstatné, ktoré sa preniesli do skutkovej
vety rozsudku odvolaním napadnutého rozsudku by boli vyplnené skreslenými skutočnosťami, resp.

dokonca skutočnosťami vymyslenými, ktoré sa nikdy nestali.

Tomu zisteniu zodpovedajú aj závery znaleckého dokazovania znalkyne K.. H. E., znalkyne z odboru
psychológie Ústavu pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, spol. s.r.o., Nové Zámky
k dôveryhodnosti vyjadrení poškodenej, vypracovaného prakticky po dvoch rokoch od samotného

skutku, kedy už poškodená prešla určitým vývojom a opakovane (trikrát) bola pri predchádzajúcich
vyšetreniach traumatizovaná prežitými udalosťami, keďže pri opakovaných vyšetreniach dochádzalo aj
k jej sekundárnej viktimizácii.

V súhrne je možné jej závery rekapitulovať tak, že podľa jej zistení je výpoveď maloletej až príliš logicky
a realistický vstavaná, pričom o týchto skutočnostiach vypovedala od začiatku úplne spontánne bez

nejakých pochybnosti bez nejakého zaváhania čo vylučuje jednak skutočnosť, aby si mala zásadným
spôsobom vymýšľať tieto skutočnosti, ktoré sa potom preniesli aj do skutkovej vety rozsudku a taktiež
vylučujú aj prípadnú manipuláciu s jej osobou, tak aby si mala tieto skutočnosti po na vedení niekým
iným vymýšľať.

Napokon aj samotná znalkyňa z odboru detskej psychiatrie S.. Y. V. ako odborne spôsobilá osoba
pre takýto záver zistila v prežívaní poškodenej symptómy odôvodňujúce záver o existencii znakov
posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá sa jednoznačne spájala s prežitými udalosťami poškodenou
v spoločnej domácnosti pri spolužití jej matky s obžalovaným, ale predovšetkým vo vzťahu k prežitým
udalostiam spojeným s násilne vynúteným sexuálnym zneužívaním maloletej obžalovaným, čo znalkyňa

aj zrozumiteľným spôsobom a v logických súvislostiach vysvetlila tak, že nevznikli o tomto závere
rozumné pochybnosti, čo vlastne nenamietal ani obžalovaný.

Súčasne hodnotiac obsah výpovede obžalovaného krajský súd konštatuje, že sa v podstate vyhol
akejkoľvek konfrontácii so zásadnými skutočnosťami, ktoré sa mu kládli za vinu s odôvodnením, že

nič z toho nie je pravda, že si to všetko podľa neho maloletá vymyslela. Napriek tomu platí, že sám
priznal v rámci svojich vyjadrení k posudzovanej veci a to pred matkou poškodenej O. J., že sa mal
maloletej dotýkať v oblasti pŕs, ale išlo o nevinnú zábavu pri šantení na posteli, no pokiaľ túto skutočnosť
konfrontovala s maloletou, tá jej uviedla, že nebolo to len v oblasti pŕs, ale (a mala to aj fyzicky ukázať),
že jej rukou prešiel zhora až (tam) dole, čo svedčí o tom, že maloletá nebola len pasívna pri tomto

protiprávnom konaní obžalovaného.

Na záver neprehliadnuteľným faktom pri hodnotení produkovaných dôkazov z hľadiska naplnenia
žalovanej trestnej činnosti je okrem už prezentovaných záverov znaleckého posudku z odboru
psychiatrie znalca S.. M. K. v spojení so závermi, ktoré vypracovala S.. U.-I., po sexodiagnostickom a

PPG vyšetrení obžalovaného V. I., je skutočnosť, že obžalovaný bol už v minulosti v podstate za totožnú
trestnú činnosť súdne trestaný a to rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/168/2011 zo dňa
16.01.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/40/2014 zo dňa 22.07.2015,
ktorými bol uznaný vinným zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm.
a/ Tr. zákona a pokusu zločinu sexuálneho násilia podľa § 14 ods. 1 k § 200 ods. 1 Tr. zákona, za

čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov s podmienečným odkladom
jeho výkonu, za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ktorá
bola určená na 5 rokov. Táto skúšobná doba u obžalovaného mala uplynúť dňa 22.07.2020 a teda
žalovaného skutku v posudzovanom prípade sa mal dopustiť práve počas plynutia skúšobnej doby.
Súčasne z obsahu skutkovej vety označeného rozsudku vo vzťahu k pokusu zločinu sexuálneho násilia

je zrejmé, že obžalovaný spáchal skutok totožným spôsobom, potom čo si obnažil spodnú časť tela,
použijúc násilie voči vtedajšej partnerke tak, že si na ňu sadol a mal vyžadovať od nej, aby ho orálne
uspokojila, neváhajúc pritom použiť fyzické napadnutie údermi päsťou do tváre.

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne

uzavrel aj okresný súd vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov,
ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok ktorý sa kladie
obžalovanému za vinu, sa stal, je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v napadnutom rozsudku
ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, pretože bolo dokázané, že násilím donútil iného k orálnemu styku a k iným
sexuálnym praktikám a spáchal čin na chránenej osobe - dieťati.

Ako už bolo v úvode naznačené, krajský súd vo vzťahu k výroku o treste, konkrétne jeho výmery tak, ako
ho uložil okresný súd obžalovanému v napadnutom rozsudku zistil, že okresný súd asi nedopatrením
nehodnotil skutočnosť plynúcu zo záverov znaleckého posudku z odboru psychiatrie znalca S.. M. K. v
spojení so závermi, ktoré vypracovala S.. U.-I., že ovládacie schopnosti obžalovaného v čase spáchania
skutku, vzhľadom na zistenú sexuálnu poruchu - sexuálnu deviáciu - hodnotil ako podstatnou mierou

znížené, nie však zaniknuté, čo bolo podstatné pre posúdenie naplnenia dôvodov pre mimoriadne
zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby z dôvodu § 39 ods. 2 písm. c/
Tr. zákona, spáchanie skutku v stave zmenšenej príčetnosti, čo malo následne vplyv na určenie výmery
trestnej sadzby a bol aj dôvodom pre zrušenie výroku o treste, keďže došlo v postupe okresného súdu
k porušeniu ustanovení Trestného zákona a súčasne uložený trest je preto neprimeraný tak, ako to
predpokladá ust. § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku.

V prvom rade je potrebné uviesť, že krajský súd si osvojil argumentáciu okresného súdu v rámci postupu
pri určovaní pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prospech priťažujúcich, keďže nezistil
poľahčujúcu okolnosť, ale ustálil, opierajúc sa o trestnoprávnu minulosť obžalovaného priťažujúcu
okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zákona, t. j. bol už za trestný čin právoplatne odsúdený.

Okrem toho okresný súd tiež správne hodnotil skutočnosť, že obžalovaný V. I. v posudzovanom prípade
už opätovne spáchal zločin (pred tým OS Humenné sp. zn. 2T/168/2011 v spojení s KS Prešov sp. zn.
1To/40/2014) tak, ako to predpokladá ust. § 38 ods. 5 Tr. zákona a preto v súlade s pravidlom upraveným
v tomto ustanovení pristúpil k úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 5,8 Tr. zákona, a to k zvýšeniu

dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu (z rozdielu medzi hornou a dolnou
hranicou trestnej sadzby), nakoľko sa opätovne dopustil zločinu. Pri posudzovanom zločine sexuálneho
násilia podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona je pritom trestná sadzba u trestu odňatia slobody 7 rokov až 15
rokov, kde po jej úprave správne ustálil, že trest ukladal pri trestnej sadzbe 11 až 15 rokov.

Po takto vykonanom dokazovaní potom krajský súd prihliadal pri úvahách o uložení trestu najmä na
jednotlivé hľadiská ukladania trestov, vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti,
osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust.
§ 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní

ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne
odradenie iných od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Prihliadal aj na ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Súčasne platí, že najpodstatnejšou skutočnosťou - teda okolnosťou prípadu na strane obžalovaného -
zistenou v rámci dokazovania, ktorá mala podstatný vplyv na určovanie predovšetkým jeho výmery, bolo
zistenie, že obžalovaný sa tohto konania dopúšťal bez toho, aby mal o tom vedomosť, že konal pod
vplyvom sexuálnej poruchy, ktorá zásadným - podstatným spôsobom znížila jeho ovládacie schopnosti.

Z obsahu spisu ako už bolo skôr konštatované, totižto plynie, a to konkrétne zo záverov znaleckého
posudku č. 42/2018 znalca S.. M. K. z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorého
súčasťou je aj znalecký sexuologický posudok S.. O. U.-I., znalkyne aj pre odvetvie psychiatria a
sexuológia, že obžalovaný sa skutku mu kladeného za vinu dopustil pod vplyvom vrodenej sexuálnej
poruchy koordinácie sexuálnych motivačných systémov, sexuálnej agresivity tzv. sexuálnej deviácie,

kde existenciu tejto sexuálnej poruchy (sexuálnej motivácie) si obžalovaný ani neuvedomoval a popieral
ju a z toho dôvodu je jeho pobyt na slobode pre spoločnosť nebezpečný a z pohľadu pre možnú
recidívu takéhoto správania hlavne po požití alkoholických nápojov, kde pod ich vplyvom sa uňho
prejavuje odbrzdené (bez zábran) násilné správanie - preto v jeho prípade navrhla uložiť mu, okrem
iného ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.

Zo záverov tohto znaleckého dokazovania potom plynie, že pokiaľ obžalovaný v čase spáchania skutkov
konal pod vplyvom tejto sexuálnej deviácie, jeho ovládacie schopnosti boli podstatnou mierou znížené,
nievšakvymiznuté,zasúčasnéhozachovaniavplnomrozsahuschopnostírozpoznávacích.Obžalovanýtak konal tzv. v stave „zmenšenej príčetnosti“, pričom túto vrodenú poruchu sexuálneho motivačného
systému si do vyšetrenia pred znalcami nielen že neuvedomoval, ale ju dokonca aj popieral, zľahčoval
s odkazom na požité množstvo alkoholu.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného je zrejmé, že obžalovaný sa skutočne dopúšťal závažnej trestnej
činnosti, no intenzita zásahu do záujmu chráneného spoločnosťou bola podmienená aj vplyvom
duševnej poruchy, ktorou obžalovaný trpel v čase páchania žalovanej trestnej činnosti.

Rovnako je potrebné zvýrazniť podstatnú skutočnosť, že obžalovaný sa tohto konania dopúšťal v čase,
kedy si neuvedomoval, že koná pod vplyvom tejto sexuálnej poruchy, že túto poruchu má vrodenú
a že táto choroba v čase, kedy páchal trestnú činnosť, spôsobila to, že mal zásadným spôsobom
zníženú ovládaciu schopnosť, aj keď rozpoznávaciu schopnosť mal zachovanú. Inak povedané aj keď
mal zachovanú rozpoznávaciu schopnosť, nebol schopný túto skutočnosť rozpoznať (predvídať), že má
vrodenú sexuálnu poruchu, pri ktorej má zásadne zníženú schopnosť ovládať svoje správanie sexuálnu

motiváciu. Aj keď už bol v podstate za totožnú trestnú činnosť odsúdený (rozsudkom Okresného súdu
Humenné sp. zn. 2T/168/2011 zo dňa 16.01.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 1To/40/2014 zo dňa 22.07.2015) v rámci uvedeného trestného konania však osoba obžalovaného
nebola znalecky vyšetrená, znalcom z odvetvia sexuológie.

Všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne, okolnosti za ktorých sa tohto činu dopustil obžalovaný a
samotná osoba obžalovaného vedú krajský súd k dôvodnému záveru, že v danom prípade ochranu
spoločnosti je možné dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania, no za súčasného uloženia ochranného
liečenia tak, ako to správne vyhodnotil aj okresný súd, a preto podľa názoru krajského súdu boli v
posudzovanom prípade splnené podmienky pre použitie mimoriadneho ustanovenia pre zníženie trestu

pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zákona.

Podľa § 39 ods. 2 Tr. zákona, súd totižto môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
týmtozákonomajvtedy,akodsudzujepáchateľa,ktorýspáchaltrestnýčinvstavezmenšenejpríčetnosti,
a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia

ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný
obmedzeniami uvedenými v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.

Z citovanej právnej úpravy je zrejmé, že ustálený skutkový stav zodpovedá tejto právnej úprave a
napĺňa ju, keďže obžalovaný konal v danom prípade v stave zmenšenej príčetnosti a vzhľadom na

jeho zdravotný stav by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu
spoločnosti aj trestom kratšieho trvania.

Vzhľadom na uvedené bol preto správny a zákonu zodpovedajúci postup okresného súdu ak ukladal
obžalovanému aj súčasne ochranné opatrenie podľa § 73 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona a to ochranné

sexuologické liečenie ústavnou formou.

Majúc teda na zreteli vyššie uvedený účel trestu ako aj jednotlivé hľadiská ukladania trestu, dospel
krajský súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie bude primeraným
trestom pre obžalovaného v danom prípade trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby vo

výmere 7 (siedmich) rokov.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd považoval odvolanie obžalovaného voči výroku o vine napadnutého
rozsudku za nedôvodné a súčasne dôvody, pre ktoré krajský súd v danom prípade postupoval podľa §
321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. poriadku a zrušil výrok o treste v napadnutom rozsudku, (pri zachovaní

v platnosti zostávajúcich výrokov rozsudku týkajúcich sa ochranného sexuologického liečenia ústavnou
formou a ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou, vrátane výroku o náhrade škody)
a sám na podklade dokazovania vykonaného okresným súdom rozsudkom rozhodol tak, ako je to
uvedené v jeho výroku.
jednohlasne

Poučenie:Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.