Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412215934
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1412215934.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a

sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: Z. K. B., B..T..Y.., W.
X, A., J.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátksou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: F. V., N.. XX.X.XXXX, N. XX/XX, B., zastúpenému
advokátskou kanceláriou Podhorský & Partners, s.r.o., Ventúrska 11, Bratislava, IČO: 46 962 000, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká
16, Prešov, zastúpeného advokátskou kanceláriou advocatius, s.r.o., Palackého 12, Bratislava, IČO: 36
868 752, o zaplatenie 8 357,39 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Bratislava IV zo dňa 11.10.2018 č.k. 16C/3/2013-234, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od
žalovaného úhrady 8 357,39 eura s príslušenstvom ako splátok úveru na základe zmluvy o splátkovom

úvere z 10.9.2003 č. XXXXXXXXXX a dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo
dňa 13.2.2012. Žalovanému a intervenientovi priznal plný nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa
22.10.2008 medzi postupcom Slovenská B., P..B.., a žalobcom došlo k postúpeniu pohľadávky voči
žalovaným (pôvodne aj proti žalovanej P. C., proti ktorej bola v priebehu konania žaloba vzatá späť) na
žalobcu. Postupca a P. C. uzatvorili 10.9.2003 zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej Slovenská

B., P..B.., poskytla P. C. úver. Vzhľadom na to, že tá ho v stanovených termínoch nesplácala, postupca
odstúpil od zmluvy a vyzval ju na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia
pozostávala z istiny 5 237,09 eura, riadneho úroku 108,61 eura a úroku z omeškania 1 077,70 eura. P.
C. v dohode o uznaní záväzku uzatvorenej so žalovaným dňa 13.2.2012 túto pohľadávku uznala ako
svoj záväzok.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť Slovenská B.Ľ., P..B.., IČO: XX

XXX XXX uzatvorila s P. C. 10.9.2003 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
sa zaviazala poskytnúť jej úver vo výške 100 000 Sk (3 319,39 eura) pri úrokovej sadzbe 11,30 %
p.a., výške splátky 2 430 Sk (80,66 eura), splatnosťou prvej splátky 20.1.2004, ostatných splátok vždy
k 20. dňu v mesiaci, konečnou splatnosťou úveru 20.8.2008, poplatku za poskytnutie úveru 2 % z výškyúveru splatnom pri podpise zmluvy, splatnosťou úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca úroku z
omeškania vo výške dvojnásobku úrokovej sadzby. Dňa 13.2.2012 došlo k uzavretiu dohody o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako ručiteľom

zadlžníkaP.C.,nazákladektorejžalovanýuznalzáväzokvočiveriteľovi,ktorývznikolnazákladezmluvy
č. XXXXXXXXXX z 10.9.2003 v celkovej sume 9 082,79 eura, ktorý sa zaviazal splatiť v 12 pravidelných
splátkachpo300eurk15.dňuvmesiaci,pričomdátumsplatnostiprvejsplátkybol15.2.2012aposlednej
splátky bol 15.1.2013. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.10.2008, v spojení s jej prílohou súd
zistil, že Slovenská B., P..B.., postúpila žalobcovi pohľadávku voči žalovanému vo výške 6 423,42 eura.

Listami z 30.8.2010, 30.5.2011 a 20.9.2012 žalobca vyzval žalovaného a P. C.Š. na splatenie dlžnej
sumy. Z listín predložených žalobcom dodatočne súd zistil, že Slovenská B., P..B.., oznámila žalovaným,
že sa dostali do omeškania a vyzvala ich na úhradu omeškaných splátok, a to najneskôr do 10 dní od
doručenia výzvy; vo výzve však nebola uvedená výška dlžnej sumy.

4. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 23a ods.

1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, ods. 2 veta tretia, ods. 3 a ods. 4
Občianskehozákonníka,§92ods.7zákonač.483/2001Z.z.obankáchaozmeneadoplneníniektorých
zákonov v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky (ďalej len „zákon o bankách“) a dospel k
záveru, že medzi spoločnosťou Slovenská B., P..B.., a pôvodne žalovanou 1/ bola uzatvorená zmluva
o úvere. Pretože si žalobca uplatňoval pohľadávku, ktorá mu bola postúpená, zaoberal sa súd prvej

inštancie najprv tým, či boli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu.
Keďže zmluva o úvere bola uzatvorená spoločnosťou Slovenská B., P..B.., ktorá bola bankou, a týmto
subjektom bola následne pohľadávka z tejto zmluvy postúpená na žalobcu, súd posudzoval splnenie
zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky z hľadiska kritérií obsiahnutých v ustanovení
§ 92 ods. 7 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky,

ktorý tieto podmienky podrobne vymedzuje a dospel k záveru, že tieto podmienky v prejednávanom
prípade neboli splnené. Podľa ustanovenia § 92 ods. 7 zákona o bankách mohla banka postúpiť tretej
osobe iba takú pohľadávku (alebo jej časť), ktorá zodpovedá peňažnému záväzku jej klienta voči nej, s
ktorým je klient napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením. Pre platné postúpenie žalovanej pohľadávky bola preto nevyhnutná písomná výzva

postupcu spoločnosti Slovenská B., P..B.., žalovanému (pred postúpením pohľadávky) na splnenie jeho
povinnosti zodpovedajúcej postupovanému záväzku (s ktorým musel byť dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní). Žalobca v konaní nepreukázal, že by spoločnosť Slovenská B., P..B.., písomne vyzvala
žalovaného na splnenie jeho povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o úvere a dohody o uznaní záväzku a
o úhrade pohľadávky v splátkach vo výške zodpovedajúcej postupovanému záväzku. Žalobca v konaní

predložil iba výzvy z 25.4.2006, ktorou spoločnosť Slovenská B., P..B.., oznámila dlžníčke a žalovanému,
že dlžníčka je v omeškaní so splácaním pohľadávky a zároveň dlžníčku a žalovaného vyzvala, aby dlžnú
sumu uhradili do 10 dní od doručenia výzvy. Z uvedenej výzvy však nebola zrejmá výška záväzku, ktorý
bol zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.10.2008 postúpený na žalobcu (a ktorý v tom čase bol
6 423,42 eura).

5. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že ak banka - Slovenská B., P..B.., zmluvou o postúpení
pohľadávok z 22.10.2008 postúpila žalobcovi predmetnú pohľadávku, postupovala v rozpore s
ustanovením § 92 ods. 7 zákona o bankách, čo má za následok neplatnosť postúpenia pohľadávky
pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca z uvedeného

dôvodu nebol v spore aktívne vecne legitimovaným, preto žalobu v celom rozsahu zamietol a ďalšími
skutočnosťami uvádzanými stranami sporu v konaní sa nezaoberal. Na podporu záveru o neplatnosti
postúpenia pohľadávky na žalobcu poukázal na viaceré rozhodnutia súdov (napr. rozsudok Krajského
súdu Žilina z 21.4.2016 sp. zn. 9Co/147/2016, rozsudok Krajského súdu Trnava z 8.6.2016 sp. zn.
24Co/716/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.3.2015 sp. zn. 4Co/145/2014), v ktorých súdy

v právnych veciach týkajúcich sa postúpenia pohľadávok toho istého postupcu (Slovenská sporiteľňa,
a.s.) z obdobných úverových zmlúv za obdobných okolností, dospeli k záveru o neplatnosti postúpenia
pohľadávky pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách, čo
viedlo k zamietnutiu žalôb v celom rozsahu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie postupníka.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s jeho §
255 ods. 1 tak, že žalovanému aj intervenientovi na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.7. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval

svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, vyhovieť žalobe v celom rozsahu a priznať mu plný nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Namietal predovšetkým nesprávne právne
posúdenie podmienok postúpenia pohľadávky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Mal
za to, že v konaní preukázal, že pôvodný žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (pôvodný žalovaný bol v
nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi najneskôr
od 20.7.2004, kedy naposledy uhradil postupcovi splátku úveru, pričom k postúpeniu pohľadávky
došlo až dňa 22.10.2008) a zároveň bolo preukázané, že pôvodný žalovaný a taktiež aj žalovaný boli
postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok úveru, a to okrem iných výziev aj výzvou
zo dňa 25.4.2006, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, resp. vrátenej obálky, ktoré preukázali

doručenie týchto výziev pôvodnému žalovanému a žalovanému.

8. Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke
podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila
porušenia bankového tajomstva. Za nesprávny považoval právny názor súdu prvej inštancie, podľa

ktorého je v zmysle uvedeného ustanovenia potrebné, aby bol dlžník vo výzve banky vyzvaný k úhrade
záväzku v takom rozsahu, v akom bude tento záväzok postupovaný. Takýto výklad z dikcie ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva a navyše je takýto záver v priamom rozpore s jeho znením,
nakoľko jeho druhá veta znie: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť,
ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný

peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva“. Uvedené by v prípade prijatia výkladu
tohto ustanovenia tak ako ho prezentoval súd prvej inštancie, bolo v praxi neaplikovateľné a nadbytočné,
nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok
v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet
postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo

uplatňovať. Z uvedeného podľa názoru žalobcu celkom jednoznačne vyplýva, že banka je v zmysle
tohto ustanovenia povinná vyzvať dlžníka k zaplateniu omeškaných splátok úveru a v prípade, ak dlžník
tieto omeškané splátky úveru neuhradí, potom môže banka postúpiť pohľadávku v celom rozsahu (t. j.
nielen omeškanú časť) na tretiu osobu bez toho, aby porušila bankové tajomstvo. V prípade, ak dlžník
omeškanú časť pohľadávky uhradí, banka takéto právo nemôže uplatniť. Ak by zákonodarca mienil

uvedeným ustanovením stanoviť, že banka je povinná vyzvať dlžníka na úhradu tej časti peňažného
záväzku, ktorý hodlá postúpiť na tretiu osobu, potom by to zákonodarca v tomto ustanovení vyslovene
uviedol a toto ustanovenie by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované tak, že časť peňažného záväzku,
s ktorou je dlžník v omeškaní môže byť predmetom postúpenia. Postup súdu, ktorým si „upravil“

ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a nad rámec zákona „upravuje“, že banka je povinná dlžníka
vyzvať na splnenie svojho záväzku presne v takom rozsahu, v akom rozsahu hodlá postúpiť pohľadávku
(t.j.nielennaúhraduomeškanýchsplátokúveru)jevpriamomrozporesústavnýmprincípomtrojdelenia
moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej).

9. Z uvedených dôvodov mal za to, že preukázal splnenie podmienok stanovených § 92 ods. 8 zákona
o bankách prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, platobnou históriou úveru, ako aj výzvami
zo strany postupcu. Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa názoru žalobcu v konaní
nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v
prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od jeho ustanovenia

§ 92 ods. 8, keď v bode 18.16 Všeobecných obchodných podmienok „ Klient výslovne súhlasí s tým,
že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či
sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého
vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek
požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej

na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.“ Nakoľko ustanovenie § 89 ods.
1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od jeho ustanovení,
pričom ustanovenie § 92 ods. 8 nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si
v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od tohto zákona, a to v bode 18.16Všeobecných obchodných podmienok. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že preukázanie
splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v konaní nebolo potrebné,
keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom

prípade odchýlne od tohto ustanovenia. Prípustnosť takéhoto dojednanie súhlasu dlžníka banky s
postúpením pohľadávky na inú osobu pripúšťajú viaceré súdne rozhodnutia, z ktorých poukázal na
rozhodnutie Krajský súd v Prešove z 2.5.2017 sp. zn. 19Co/2/2016, uznesenie Krajského súdu v
Prešove zo 7.12.2016 sp. zn. 10Co/76/2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove z 5.10.2016 sp.
zn. 11Co/206/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove 25.8.2016 sp. zn. 11Co/11/2015, uznesenie

Krajského súdu v Trnave z 10.1.2018 sp. zn. 24Co/147/2017 a uznesenia Krajského súdu v Prešove z
8. 2.2018 sp. zn. 10Co/57/2017.

10. Žalobca namietal aj proti rozhodnutiu o priznaní nároku na náhradu trov konania intervenientovi, o
ktorom súd prvej inštancie rozhodoval za účinnosti CSP. V ustanovení § 255 ods. 1 CSP zákonodarca
presne a nezameniteľne vymedzil subjekty konania, ktorým možno v civilnom sporovom konaní voči

sebe priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci - strany sporu. Žalobca v
tejto súvislosti zastáva názor, že prihliadnuc k exaktnému vymedzeniu subjektov, ktorým možno priznať
nárok na náhradu trov konania (uvedenej v ustanovení § 255 ods. 1 CSP) nie je možné priznať nárok
na náhradu trov konania iným subjektom. Zákon stanovuje, že nárok na náhradu trov konania možno
priznať len strane sporu, voči druhej strane sporu, t. j. nárok na náhradu trov konania možno priznať

len žalobcovi voči žalovanému, resp. len žalovanému voči žalobcovi. Ostatným subjektom, ktoré sa
zúčastnili v konaní na podporu jednej, či druhej strany sporu nemožno priznať nárok na náhradu trov
konania, nakoľko takýto postup súdu je v priamom rozpore s ustanovenia § 255 ods. 1 CSP (uznesenie
Krajského súdu v Trnave z 23.10.2017 č. k. 23Co/35/2017-259).

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/147/2017, sp. zn. 7Cdo/26/2017 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.11. 2019,
sp. zn. 1Obdo/92/2018, ktoré sa zaoberajú výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, v
ktorých sú uvedené závery, ktoré podporujú právny názor prezentovaný žalovaným ako i samotným

rozsudkom súdu prvej inštancie. Najvyšší súd SR v uznesení z 20.11.2019 sp.zn. 1Obdo/92/2018
uviedol nasledovné „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je
nevyhnutné pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú má voči klientovi, na inú banku, alebo aj na
osobu, ktorá nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v rozpore s uvedeným ustanovením má za následok
absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení podľa § 39 OZ“.

12. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že posudzované ustanovenie 19.16 VOP Slovenskej sporiteľne,
a.s.,týkajúcesasúhlasuspostúpenímpohľadávkyjeneplatnéapretosahožalobcanemôžedovolávať.
Toto ustanovenie je v rozpore s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, a neplatné
je aj toho dôvodu, že žalovaným ako spotrebiteľom nebolo pri podpise zmluvy vysvetlené. Ustanovenie

19.16 VOP je pritom svojim významom veľmi dôležitým ustanovením, a spotrebiteľ mal byť naň výslovne
upozornený. Ide o ustanovenie zakomponované do formulárových VOP, ktoré spotrebiteľ nemôže nijako
ovplyvniť a spotrebiteľ sa podpisom zmluvy vzdáva ochrany do budúcna a aj práva udeliť, či neudeliť
súhlas s postúpením pohľadávky.

13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa
30.4.2020 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP).

14. Odvolací súd v danej veci ako prvú posudzoval podstatnú otázku, ktorou bola aktívna legitimácia
žalobcu v tomto spore. Medzi stranami nebolo sporné, že dlžníčka P. C. uzavrela 10.9.2003 so
spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe
ktorej jej bol poskytnutý úver 100 000 Sk (3 319,39 eura) a že si svoje povinnosti z tejto zmluvy riadne

neplnila. Sporným ale bolo, či žalovaný ako ručiteľ za splnenie povinnosti dlžníčky je povinný vrátiť úver
žalobcovi, ktorý tvrdil, že mu pohľadávku z tohto úverového vzťahu spoločnosť Slovenská sporiteľňa,
a.s., postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok z 22.10.2008.13. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sanedotýkaprávanipovinnostídlžníkavyplývajúcichprenehozozáväzku,apretosanaplatnosťzmluvy

o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Následky postúpenia sa prejavia predovšetkým v právnom
postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou
spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a
pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa Občiansky zákonník stanovuje pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň

aj to, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať
postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky,
ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

14. Podľa ustanovenia § 92 ods. 7 zákona o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky,
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo

pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže

postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. Argumentáciu žalobcu, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách (zodpovedajúce úprave §
92 ods. 7 zákona o bankách platného v čase postúpenia pohľadávky) upravuje výlučne výnimky z

bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, odvolací súd aj s s ohľadom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.4.2017 sp. zn. 1 Cdo 147/2017 (R 60/2018) nepovažoval za
dôvodnú, nakoľko podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia
bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve naopak sa prekrývajú. Aj keď je uvedené
ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti tohto právneho predpisu

s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že
zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne
len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu,
aby to v znení zákona výslovne uviedol (napr. v novele zákona o bankách účinnej od 1. januára 2017
vykonanej zákonom č. 299/2016 Z.z. výslovne upravil sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok

bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu). Preukázané zaslanie
písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a jej doručenie adresátovi a následné dlžníkovo nepretržité
omeškanie dlhšie ako 90 dní sú zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, keďže zákon o bankách je špeciálnym
predpisomvovzťahukObčianskemuzákonníku.Tietoistépodmienkymusiabyťsplnenéajpriprelomení

bankového tajomstva (§ 92 ods. 8 tretia veta zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené
spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

16.Postúpeniepohľadávkybankoubezsplneniapodmienokuvedenýchvustanovení§92ods.8zákona
o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný

podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd
prihliada ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne,
ak súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky
ustanovené zákonom o bankách, teda či postúpenie pohľadávky bolo platné. V prejednávanej veci súd
prvej inštancie dospel k záveru, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením

pohľadávky nebol v súlade s ustanovením § 92 ods. 7 zákona o bankách v znení platnom v čase
postúpenia pohľadávky, pretože vo výzve na zaplatenie z 25.4.2006 nebolo uvedené na zaplatenie
ktorých splátok a v akej výške bola dlžníčka vyzvaná, ale bola odkázaná na ktorúkoľvej pobočku
banky, aby jej oznámila výšku omeškaných splátok. V ustanovení § 92 ods. 7 zákona o bankách saukladala banke (pobočke zahraničnej banky) povinnosť zaslať dlžníkovi výzvu na splnenie peňažného
záväzkuvočibankeamožnosťpostúpeniatakejtopohľadávkybolapodmienenánáslednýmnepretržitým
omeškaním dlžníka so splatením dlhu dlhším ako 90 dní. Vzhľadom na to, že výzva z 25.4.2006

obsahovala výzvu na úhradu dlhu zo spotrebiteľského úveru bez toho, aby v nej bola výška tohto dlhu
uvedená, ide o výzvu neurčitú a preto v danom prípade neboli splnené všeobecné podmienky stanovené
pre postúpenie bankových pohľadávok.

17. Pokiaľ ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o bankách v znení platnom v čase postúpenia pohľadávky

upravovalo, že postúpiť pohľadávku banky je možné v prípade, ak je klient banky dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, bolo tým jasne
vymedzené, že tento dlh musí byť vo výzve na jeho splatenie uvedený určito a len tento je potom možné
zmluvou postúpiť inej osobe. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej

inštancie, že daná výzva na splatenie dlhu je neurčitá, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre
rozpor so zákonom, čo viedlo k následnému zamietnutiu žaloby.

18. K odvolacej námietke žalobcu, že v zmluve o úvere, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné
podmienky si jej účastníci v čl. 18.16 dohodli možnosť postúpiť akékoľvek pohľadávky bankou na tretiu

osobu podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, a teda, že si dojednali vzájomné práva
odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, odvolací súd poukazuje na vyššie uvedený
právny názor (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.4.2017 sp. zn. 1 Cdo 147/2017, R 60/2018) o
kogentnosti úpravy v ustanovení § 92 ods. 8 (resp. ods. 7 v čase uzavretia predmetnej zmluvy) zákona
o bankách, ktorý postúpenie pohľadávky inak ako za podmienok zákona o bankách neumožňuje. Pokiaľ

žalobca odvodzoval možnosť takejto úpravy vzťahov z ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách,
tak toto ustanovenie, v znení na ktoré poukazoval žalobca (Banka a pobočka zahraničnej banky pri
vykonávaní bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so
svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má
právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od

banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a pobočke zahraničnej banky a
na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku;
týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon
alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú,
pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje

inak. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a
povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis
výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť;
takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka
a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na

inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods.
1.) bolo do zákona o bankách doplnené zákonom č. 132/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a to s účinnosťou od 10.6.2013, a pri zmluve uzavretej
10.9.2003 sa naň nie je možné odvolávať.

19. Žalobca namietal aj proti rozhodnutiu o priznaní nároku na náhradu trov konania intervenienta
na strane úspešného žalovaného a to z toho dôvodu, že ustanovenie § 255 CSP umožňuje priznať
náhradu trov konania iba strane, ktorou v zmysle ustanovenia § 60 CSP intervenient nie je. Intervenient
vstúpil do konania ešte ako vedľajší účastník za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a súdna prax

dospelakzáveru,žestakýmtovedľajšímúčastníkomjepotrebnékonaniedokončiťakosintervenientom.
Vzhľadom na to, že podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku vedľajší účastník nepochybne mal
nárok v prípade úspechu na náhradu trov konania a v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP je potrebné
zachovať právne účinky úkonov, ktoré nastali pred účinnosťou tohto zákona, bolo rozhodnutie súdu
prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania intervenienta, aj s prihliadnutím na princíp

legitímnych očakávaní a ochranu nadobudnutých práv, správne.

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu
predchádzalodospelkzáveru,žežalobcavpodanomodvolaníneuviedolrelevantnéskutočnosti,ktorýmiby preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho
žalobu. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré by boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396
ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému
priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný.

Intervenientovi napriek úspechu, nárok na náhradu trov nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).