Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/58/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716207542
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5716207542.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ E. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. č. XX, W., 2/ O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, B., obaja právne
zastúpení JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom v Q., S. X., proti žalovanému: MVDr. B. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, Q., právne zastúpený Mgr. Vladimírom Karásekom, advokátom,

so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, IČO: 42 021 707, o odstránenie stavby, odvolaní žalobcov 1/
a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/246/2016-336 zo dňa 30. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu žalobcov

1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia“), ktorou sa domáhali voči žalovanému uloženia povinnosti odstrániť na
vlastné náklady oplotenie postavené na pozemku žalobcov parc. KNC č. 998/2, zapísaného Okresným
úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. Q. (výrok I.). Žalovanému ako úspešnej
strane (§ 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) priznal voči
žalobcom nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Slovenskej republike

priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním (výrok III.).
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľnosti parc. KNC č. 998/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
167 m2 zapísaných na LV č. XXX pre obec Q., k. ú. Q. a žalovaný je vlastníkom susednej nehnuteľnosti,
a to pozemku parc. KNC č. 994/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2 zapísanej na LV
č. XXXX pre obec Q., k. ú. Q.. Tiež bolo nesporne preukázané, že právny predchodca žalovaného
vybudoval murované betónové oplotenie medzi pozemkami strán sporu v šírke cca 50 metrov, ktoré

oddeľuje susediace pozemky. Žalobcovia v konaní tvrdili, že právny predchodca žalovaného vybudoval
oplotenie celým svojim telesom výlučne na ich nehnuteľnosti parc. KNC č. 998/2. Žalovaný sa v konaní
bránil, že nehnuteľnosti nadobudol od predávajúcich X. Z. a spol., pričom ich stav bol dokladovaný
aj čestným prehlásením Q. Z., matky predávajúcich, ktorá uviedla, že stavba múru na ulici S. v Q.
predstavuje hranicu medzi parcelou KNC č. 994/1 a susediacou parcelou KNC č. 998/1. Tento múr
spolu s domom a pozemkami boli odpredané MVDr. B. E.. Po vykonanom dokazovaní, a to aj v zmysle

pokynov odvolacieho súdu vyjadrených v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí (zo dňa 30.04.2019,
sp. zn. 11Co/58/2019 - pozn. odvolacieho súdu), mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný
nadobudol nehnuteľnosť v susedstve žalobcov s vedomím hranice pozemkov, ktorá prechádzala vmieste, kde bol vybudovaný betónový múrik. Túto hranicu rešpektovali strany sporu dlhú dobu, tak
ako aj ich právni predchodcovia. Nesporne žalovaný bol oprávneným držiteľom nehnuteľnosti v mieste
murovanéhooploteniaasplnilzákonomustanovenépodmienkyprevydržanie(§129ods.1,130ods.1a

§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a to tým, že bol oprávneným držiteľom po dobu viac ako 10 rokov.
Žalovaný kúpil nehnuteľnosti, ktoré boli oplotené sčasti od nehnuteľnosti žalobcov betónovým múrom
postaveným na mieste bývalého dreveného oplotenia. Priebeh hranice bol pre právnych predchodcov
žalovaného a žalobcu nesporným, susedia teda mali za to, že múr je na hranici medzi susediacimi
nehnuteľnosťami. Tento stav žiadnym spôsobom nebol zospornený zo strany žalobcov. Súd prvej

inštancie preto vyjadril presvedčenie, že žalovaný bol oprávneným držiteľom v časti pozemku, ktorý
sa nachádzal pod murovaným oplotením. Tento užíval ako svoje vlastníctvo na základe relevantného
právneho úkonu, ktorým bola kúpna zmluva, titulom ktorej nadobudol nehnuteľnosti v roku 2002. V čase
podania žaloby žalobcami, a to ku dňu 04.07.2016, nesporne uplynula 10-ročná lehota, v ktorej žalovaný
nepretržite mal v držbe nehnuteľnosť, ktorú kúpil, užíval ju ako svoju vlastnú. Takýmto spôsobom k nej
nesporne nadobudol vlastnícke právo.

2. Proti vyššie uvedenému rozsudku žalobcovia (ďalej aj „odvolatelia“) podali odvolanie z dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Súdu prvej inštancie vytýkali, že konanie pred ním má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej i to, že na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon nesprávne právne posúdenie veci.

V bližších podrobnostiach v prvom rade namietli nesprávne právne posúdenie predbežnej otázky
vlastníctva k časti pozemku parc. KNC č. 998/2 nachádzajúceho sa v kat. území Q., a to pod
betónovým plotom, ktorého odstránenia sa žalobcovia domáhali, ako aj v časti nachádzajúcej sa vo
dvore žalovaného. Okresný súd v rozpore s názorom odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uvádza, že žalovaný sa na základe relevantného právneho úkonu, ktorým bola kúpna

zmluva, stal vlastníkom špecifikovanej časti nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve žalobcov, a to titulom
vydržania. Tvrdenie, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia niekedy spochybňovali priebeh
hranice pozemkov, resp. časti, na ktorej sa nachádza múr (viď bod 17. odôvodnenia napadnutého
rozsudku), je nesprávne a nepreukázané. V skutočnosti v danom spore ide o postavenie stavby na
cudzom pozemku, ide teda o prípad nepovolenej, resp. neoprávnenej stavby. Neobstojí odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie o vydržaní žalovaného spornej nehnuteľnosti, v ktorom smere okresný
súd nesprávne vyhodnotil zákonné podmienky vydržania. Jednou z podmienok je aj dobromyseľnosť,
pričom povinnosť preukázať ju zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. V danom prípade žalovaný
nepovažoval spornú časť nehnuteľnosti za svoju vlastnú, až v priebehu konania začal takúto skutočnosť
tvrdiť. V tejto súvislosti odvolatelia poukázali na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uvedené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010, podľa ktorého dňa 01.04.1964
nadobudol účinnosť zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, a preto, ak žalovaný a jeho
právni predchodcovia nepostupovali inak, ako umožňoval zákon, ich titul nemožno považovať za taký,
od ktorého si môže žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia odvodzovať dobromyseľnosť držby.
Obdobne tiež iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že neznalosť

zákon neospravedlňuje. Samotná okupácia spornej časti nehnuteľnosti nie je okolnosťou, ktorá by
nasvedčovala dobromyseľnosť držiteľa v prípade, ak u neho absentuje titul, na základe ktorého by
spornú nehnuteľnosť mohol vydržať. Žalovaným predložený dôkaz - čestné prehlásenie pani Q. Z. zo
dňa 26.09.2016 súd prvej inštancie nemal akceptovať, pretože ňou uvádzané tvrdenia, „...že stavba
múru predstavuje hranicu medzi parcelou KNC 994/1 a KNC 998/1 a že existujúce oplotenie bolo po

dohode s predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov vybudované na mieste,
kde sa malo nachádzať pôvodné drevené oplotenie, že existujúci múr bol postavený v roku 1975
a že bolo postavené riadne a napokon to, že na základe kúpnej zmluvy z roku 2002 svedkyňa
predala aj múr...“, sú v kontexte ďalších vykonaných dôkazov nepravdivé, resp. nepreukázané. Pokiaľ
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na zisteniach vyplývajúcich z geometrického plánu č.

41/2002, odvolatelia uviedli, že tento geometrický plán si nechal vypracovať ich právny predchodca
MVDr. E., ktorý následne previedol nehnuteľnosti v takom stave, v akom boli zobrazené v predmetnom
geometrickom pláne, posunutú hranicu geometrický plán však nezachycuje. Aj pri vizuálnej obhliadke
je zrejmé, že sporná hranica nesedí so skutočnosťou. Oplotenie stalo na cudzom pozemku a túto
skutočnosť neriešili. Geometrický plán bol vyhotovený za účelom zamerania garáže a skladu spolu s

určením východnej hranice. Rodinný dom s ostatným pozemkom zostal v pôvodnom stave. Žalobcovia
rešpektovali existujúci plot dovtedy, kým boli presvedčení, že je ich majetkom. Mali vedomosť, že je
oplotenie postavené výlučne na ich pozemku už tým, že ho v minulosti postavil ich predchodca. Mali
záujem po stavebných úpravách penziónu sa zamerať na okolie, aj na samotné oplotenie celého areálu,t.j. vybudovanie nového oplotenia po pôvodnej hranici. Dovtedy v rámci susedského spolunažívania
umiestnenie oplotenia neriešili, aj keď mali vedomosť, že nesedí s hranicou susediacich pozemkov.
V roku 2011 sa stali žalobcovia účastníkmi územného konania navrhovanej stavby žalovaného na

susednom pozemku, v ktorom konaní namietali riešiť spornú časť pozemku. Žalovaný umiestnenie
oplotenia na cudzom pozemku nespochybnil. V roku 2016 žalovaný predložil súdu spomínané čestné
prehlásenie bývalých vlastníkov susednej nehnuteľnosti, v ktorom je uvedené, že oplotenie postavili
predchodcovia súčasného žalovaného. Na základe tejto novej skutočnosti žalobcovia si nedovolili s
múrom nakladať ako s vlastným, začali žiadať o usporiadanie záležitosti a vyriešenie problému so

žalovaným,avšakbezúspešne.Okresnýsúdbezopodstatneniatvrdí,žežalobcoviarešpektovalihranicu
vymedzenú betónovým plotom. Uvedené nie je ničím podložené a vychádza len z ľubovôle súdu,
ktorý nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalobcovia sa nedomáhali zbúrania predmetného plotu
postaveného na pozemku, nakoľko títo sa domnievali, že plot je ich vlastníctvom, resp. vlastníctvom
ich právnych predchodcov. Postoj žalobcov, resp. ich nečinnosť nemôže byť vyhodnotený ako súhlas s
hranicou pozemku. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nesprávne zamietol žalobu len na základe

skutočnosti, že múr, ktorého odstránenia sa žalobcovia domáhali, je postavený na hranici pozemkov vo
vlastníctve žalobcov a žalovaného, avšak nie v zmysle údajov katastra nehnuteľností, ale v dôsledku
nadobudnutia vlastníctva časti pozemku evidovaného na katastri nehnuteľností v prospech žalobcov
žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom titulom vydržania. Vykonaným dokazovaním pritom
nebol preukázaný titul, na základe ktorého by sa mohol žalovaný z objektívnych dôvodov domnievať,

že mu vec patrí. V dôsledku uvedeného okresný súd sa nezaoberal meritom veci, a to žalobou o
odstránenie murovaného plotu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom smere je
napadnuté rozhodnutie arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Okresný súd nevykonal právnu analýzu
stavby múru ako čiernej stavby postavenej bez stavebného povolenia a s tým súvisiace skutočnosti.
Aj v prípade, že by rozhodnutie súdu v otázke vydržania za iných skutkových okolností mohlo byť

akceptovateľné, je nevyhnutné geometrickým plánom presne vymedziť rozsah vlastníctva k predmetnej
časti nehnuteľnosti nadobudnutej titulom vydržania (t.j. výmeru a hranice údajne nadobudnutého
pozemku), a to aj v prípade posúdenia predbežnej otázky. V tomto prípade však k uvedenému nedošlo.
Z uvedených dôvodov odvolatelia označili napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne,
nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vyhlásené v rozpore s ustálenou judikatúrou

súdov vyššieho stupňa. Žiadali preto napadnuté rozhodnutie zmeniť, ich žalobe vyhovieť, alternatívne
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Uviedol, že súd prvej inštancie

vykonal vo veci samej rozsiahle dokazovanie, vo svojom rozhodnutí vychádzal z dostatočne zisteného
skutkového stavu, pričom jeho skutkové závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní, rovnako ako aj
právne závery. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobcovia spochybňujú vlastníctvo oplotenia žalovaným, táto
skutočnosť do podania odvolania nebola nikdy žalobcami namietaná ani jediným slovom. Dôkazom
toho sú tvrdenia v samotnej žalobe, kde žalobcovia uvádzajú, že vlastníctvo k oploteniu prešlo spolu

s ostatnými nehnuteľnosťami na žalovaného, keď žiadajú odstrániť existujúce oplotenie ako cudziu
stavbu. Takisto, spochybnenie vydržania vlastníckeho práva žalovaným vychádza len z jednostranným
domnienok žalobcov. Okresný súd správne vyhodnotil dobromyseľnosť žalovaného vzhľadom na
všetky okolnosti prípadu. Samotní žalobcovia osobne na pojednávaní dňa 24.10.2018 uviedli, že
rešpektovali pomery bývania a hranice určenej plotom. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s

dobromyseľnosťou žalovaného aj v rozsahu určenom v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline
zo dňa 30.04.2019, sp. zn. 11Co/58/2019. Z viacerých listinných dôkazov - či už znaleckého posudku č.
6/2018 znalkyne Ing. Anny Šobichovej, ako aj z chronológie postupnosti prechodu vlastníckeho práva
k pozemku a oploteniu z právnych predchodcov žalovaného až po súčasnosť a napokon tiež z výmery
pozemkov a zameranie hranice, ktoré bolo vždy určené múrom, vyplýva dobromyseľnosť žalovaného,

ktorá bola naviac preukázaná výpoveďami viacerých svedkov. Na druhej strane žalobcovia počas celého
konania okrem svojich subjektívnych tvrdení neprodukovali žiaden relevantný dôkaz o opaku, a teda t.
j. o nedobromyseľnosti žalovaného, a preto neuniesli dôkazné bremeno. Celá žaloba je založená len na
subjektívnychnázoroch,dohadochatvrdeniachžalobcov.Jedinýmlistinnýmdôkazom,ktorýprodukovali
v konaní, je čestné prehlásenie pána A. J., ktoré sa však týka bližšie neurčeného obdobia od augusta

1968 a nevyvracia žiadnym spôsobom čestné prehlásenie p. Z., ktorá s manželom rodinný dom stavala a
nevyvracia ani tvrdenie svedkyne S., ktorej ako dcére pani Z. sú pomery na mieste samom dobre známe,
keďže v dome od malička bývala. Prehlásenie údajného svedka žalobcov, naviac prehlásenie bližšie
neznámejosoby,ktorásamalaúdajnevdanomobdobístravovaťvprevádzkeČiernapani,pričombližšiepomery nemôžu byť tejto osobe známe, rovnako ako dôvody, čas a postavenie betónového múru, ako aj
predchádzajúceho dreveného oplotenia. Žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, či skutočne táto
osoba bola zamestnaná v podniku Okresná vodárenská správa Martin a či sa aj táto v tomto období

skutočne pravidelne stravovala v prevádzke s názvom Vináreň na Kuzmányho ulici, t. j. Čierna pani,
resp.čitakátoosobavôbecexistuje.Predmetnýdôkazokresnýsúdsprávnevyhodnotil.Podpisúdajného
svedkaniejeaniúradneoverený,anitentosvedoknebolzostranyžalobcovnavrhnutýnavypočutiepred
súdom (viď bod 16. rozsudku okresného súdu). Spochybňovanie a namietanie čestného prehlásenia p.
Q. Z. je len účelová obrana žalobcov. Toto prehlásenie vychádza z vnútorného presvedčenia o vzťahu

k nehnuteľnostiam, z čoho vyplýva dobromyseľnosť a presvedčenie o tom, že múr stojí na hranici
pozemkov a že tento múr vybudovala spolu s manželom a že jej patrí. Dôležitým dôkazom v konaní je
znalecký posudok č. 6/2018 vypracovaný súdnou znalkyňou Ing. Annou Šobichovou zo dňa 03.05.2018,
ktorý jednoznačne na strane 5 uvádza, že hranica medzi nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcov
a nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalovaného je definovaná geometrickým plánom č. 41/2002, ktorý
si nechal vypracovať právny predchodca MVDr. B. E., ktorý následne previedol nehnuteľnosť MVDr.

E. v takom stave, v akom bol zobrazený v geometrickom pláne č. 41/2002. Na strane 5 znaleckého
posudku sa tiež uvádza, že hranica nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľov O. V. a E. V. k dnešnému
dňu neboli geometrickým plánom nanovo definované v číselnej forme v záväznom súradnicovom
systéme JTSK. Žalovaný po kúpe nehnuteľnosti od právneho predchodcu pomery bývania nezmenil
a v nehnuteľnosti do súčasnosti býva so svojou rodinou. Nie je ani možné, aby žalobcovia hranicu

a oplotenie, ktoré dlhodobo rešpektovali (minimálne od roku 1991, kedy sa stali vlastníkmi) aj ich
právni predchodcovia, a to od vybudovania oplotenia, rešpektovali len do doby, kedy sa dozvedeli, že
žalovaný má určitý podnikateľský zámer a potom ich už nerešpektovali. Motívom konania žalobcov
je zabrániť žalovanému v realizácii jeho podnikateľského zámeru, ktorý sa však nijakým spôsobom
nedotýka hranice medzi pozemkami žalobcov a žalovaným. Čo sa týka postavenia betónového múru

a spochybňovania jeho legálnosti zo strany žalobcov, tak títo žiadnym spôsobom v rámci konania
pred súdom prvej inštancie nikdy nenamietali jej legálnosť. Žalobcovia neprodukovali žiaden dôkaz o
nelegálnosti stavby múru, a teda neuniesli ani dôkazné bremeno v tomto smere. Súčasťou prílohy č. 21
znaleckého posudku č. 6/2018 je aj rozhodnutie o určení súpisného čísla budovy mesta Martin z
24.04.1996, v ktorom sa uvádza, že stavba bola postavená pred rokom 1976, a teda aj betónový múr

musel byť postavený pred rokom 1976, teda najneskôr v roku 1975. Aj tento dôkaz v spojení s čestným
prehlásenímsvedkyneQ.Z.avýpovedesvedkyneS.preukazujúlegálnosťačaspostaveniabetónového
múru na hranici parciel. Iné tvrdenia žalobcov v odvolaní sú len špekuláciami, lebo prvýkrát sa objavujú
až v rámci odvolania a nie sú spôsobilé byť ani dôkazom v odvolacom konaní.

4. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike poukázali na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Zdôraznili, že
vlastníctvo oplotenia nezačali spochybňovať až v podanom odvolaní, ale tieto skutočnosti konzistentne
uvádzajú v priebehu celého súdneho konania. Súd prvej inštancie sa však s nimi náležite nevysporiadal.
Inak povedané, nikto nenamieta vlastníctvo žalovaného k oploteniu, ale jeho vlastníctvo k pozemku, na
ktorom je betónový plot postavený. Žalobcovia sa svojimi tvrdeniami snažili predovšetkým predostrieť

genézu vzniku sporu. Rešpektovali existujúci plot iba pre dobré susedské vzťahy, a to dovtedy, kým
boli presvedčení, že je ich majetkom. Nakoľko mali vedomosť, že je oplotenie postavené výlučne na ich
pozemku, logicky sa domnievali, že ho v minulosti postavil ich predchodca. Keď sa však dozvedeli, že
daný plot postavil právny predchodca žalovaného, nastal medzi žalobcami a žalovaným vážny rozpor,
ktorý napokon vyústil v podanie žaloby. Skutočnosti ohľadne vlastníctva betónového plotu uvedené v

predloženom vyjadrení žalovaného zo dňa 16.03.2002 sú preto irelevantné, účelovo vykonštruované a
nezmyselné. Pokiaľ ide o vyjadrenie, že žalobcovia sami rešpektovali pomery bývania a plot samotný,
k predmetnému uviedli, že status quo bol rešpektovaný pre dobré susedské vzťahy práve v dôsledku
dezinformácie dovtedy, kým nedošlo k objasneniu skutočností týkajúcich sa vlastníctva k časti pozemku
a k plotu na ňom stojacemu. V danom čase bol múr postavený za určitých okolností, ktoré obe strany

rešpektovali. Situácia sa však odvtedy zásadne zmenila a postavený múr už nemá opodstatnenie tak
ako v minulosti. Problém, pre ktorý bol múr postavený, je dnes už neaktuálny. Tvrdenie žalovaného, že
bol dobromyseľným držiteľom, je len jeho subjektívny názor, ktorý objektívne nevyplýva z predložených
listinných dôkazov tak, ako to tvrdí. Pokiaľ na dobromyseľnosti žalovaného založil svoje rozhodnutie aj
okresný súd, nevyhodnotil vykonané dôkazy správne. Vo vzťahu k dôkazom predkladanými žalobcami

pritom neuviedol žiadne dôvody, prečo ich neakceptoval. Napadnuté rozhodnutie preto vykazuje znaky
arbitrárnosti. O to viac, že súd prvej inštancie nerešpektoval názor odvolacieho súdu vyslovený v
predchádzajúcom rozhodnutí a rozhodol tak, že ním vyhlásené rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
odvolania žalobcov v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správne potvrdil.

6.1. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
6.2. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej
a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom

rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní musí odvolací
súd reagovať na argumentáciu žalovaného formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa
v zmysle princípu neúplnej apelácie už nezaoberá inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.
Krajskýsúdzároveňpoukazujenazodpovednosťodvolateľazaobsahovévymedzeniesvojhoodvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).
6.3. Aj z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej
strany na spravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 115/03 <.). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v

odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné a napadnutý rozsudok okresného súdu tieto atribúty podľa názoru

krajského súdu spĺňa.

7. Okresnýsúdvykonaldokazovanievpreskúmavanejvecináležitýmspôsobom,vpotrebnomrozsahua
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil stranám sporu realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako

aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalobcov vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, pričom
zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP).

8. V danom prípade je predmetom preskúmania odvolacím súdom rozhodnutie súd prvej inštancie,

ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému odstránenia betónového
oplotenia postaveného na pozemku žalobcov parc. KN-C č. 998/2, zapísanom na LV č. XXXX v k. ú. Q.,
z dôvodu, že dospel k záveru, že žalovaný vydržal spornú časť nehnuteľnosti, na ktorej je vybudované
predmetné betónové oplotenie. Žalovaný splnil zákonné podmienky vydržania (§ 129 ods. 1, § 130
ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože nerušene ako oprávnený držiteľ užíval spornú

časť pozemku od roku 2002 a rovnako aj jeho právni predchodcovia od roku 1974. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosť v susedstve žalobcov s vedomím hranice pozemkov,
ktorá prechádzala v mieste kde bol vybudovaný betónový múrik, ktorú hranicu rešpektovali strany sporu,
ako aj ich predchodcovia po dlhú dobu.

9.1. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej
držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobilého predmetu a subjektu
vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej
držby počas celej zákonom ustanovenej doby. O oprávnenú držbu ide vtedy, keď držiteľ s vecou nakladáako so svojou vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že vec mu patrí, resp. že
neexistujú pochybnosti o tom, že vec mu nepatrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy

objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,
že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek

tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp.
zn. 4Cdo 283/2009).
9.2. Tvrdenie držiteľa veci o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložená
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú dobu
dôvodné. Dobrá viera je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú

vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom
dokazovania (uznesenie Najvyššie súd ČR z 13.09.2001, sp. zn. 28Cdo 1493/2001, viď tiež rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 09.11.2000, sp. zn. 22Cdo 1253/1999)

10. Keďže odvolací prieskum je striktne vymedzený rozsahom a dôvodmi formulovanými v podanom

opravnom prostriedku (§ 381 ods. 1 CSP), odvolateľ (v danom prípade žalobcovia) má zodpovednosť
za obsahové vymedzenie svojho odvolania. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci v zmysle princípu
neúplnej apelácie nezaoberá inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

11. Z odvolania žalobcov vyplýva že namietajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, že

konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci) dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie
je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná mandukačná
povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti iným rozhodnutie alebo

posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

13. V danom prípade odvolatelia vo svojom odvolaní bližšie predmetný odvolací dôvod (§ 365 ods.
1 písm. d/ CSP) nešpecifikujú. Odvolací súd z obsahu spisu vo vzťahu k žalobcom nezistil porušenie
žiadnych procesných povinností uložených súdu (viď bod 12.), ktoré by odôvodňovali naplnenie

uvedeného odvolacieho dôvodu. Za daného stavu žalobcami uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. d/ CSP považoval odvolací súd za neopodstatnený. Pokiaľ odvolatelia naplnenie citovaného
zákonného ustanovenia videli v tvrdenej nepreskúmateľnosti/nedostatočnom odôvodnení, arbitrárnosti
napadnutého rozsudku a tiež v tom, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s predchádzajúcim
zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, v rozpore s predkladanou judikatúrou išlo by o naplnenie

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, k čomu sa odvolací súd vyjadruje v bode 19.
tohto rozhodnutia.

14. Uplatnený odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo

podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, t. j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdilpoprávnejstránkeaktoréjenesprávnevtomzmysle,ženemáoporuvovykonanomdokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný

právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide
o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti.15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl

súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva (§ 365 ods. 1 písm.
h/ CSP) ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden žalobcami uplatnených odvolací dôvodov nebol naplnený.

17. Popreskúmanídôvodovnapadnutéhorozhodnutia,akoajobsahuceléhoprislúchajúcehospisového
materiálu, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie dospel k správnemu
skutkovému záveru, že žalovaný je dobromyseľným držiteľom spornej časti pozemku parc. KNC
č. 998/2 zapísaného Okresným úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k.ú. Q., na
ktorom je postavený betónový múr, odstránenia ktorého sa podanou žalobou domáhali žalobcovia. V

predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd uložil súdu prvej inštancie dôsledne skúmať,
či v danej veci boli splnené všetky zákonom vyžadované predpoklady vydržania, a to s poukazom na
ospravedlniteľný skutkový omyl na strane žalovaného, z toho hľadiska, či mohol byť presvedčený, že
faktický stav tak, ako bol pozemok v celku oplotený, je totožný s právnym stavom, ako bol zaznamenaný
v kúpnej zmluve zo dňa 29. mája 2002, či držba sporných nehnuteľností trvala minimálne 10 rokov

(s uvedením, odkedy sa držby uchopil), či držba spornej nehnuteľnosti bola po celú dobu nerušená a
nepretržitá a či má titul nadobudnutia, o ktorý sa opiera, i jeho dobrá viera držiteľa. Posudzovať
ospravedlniteľný skutkový omyl mal okresný súd okrem iného (viď predchádzajúce) i porovnaním
pomeru výmer vlastnených nehnuteľností, ktoré boli aj právne prevedené na žalovaného titulom
uzatvorenej kúpnej zmluvy a výmer spornej nehnuteľnosti, o ktorej sa žalovaný domnieval, že vlastnícke

právo k nej bolo tiež prevedené na neho uzatvorenou kúpnou zmluvou, keď boli ako celok spolu oplotené
a po desaťročia žalovaným a jeho právnymi predchodcami užívané. Úlohou súdu prvej inštancie bolo
skúmať aj to, či žalovaný a jeho predchodcovia spornú časť nehnuteľnosti užívali nerušene, alebo boli v
držbe rušení, či pozemok, ktorý je ohradený ako ucelený funkčný celok, ktorý bol tak, ako bol oplotený,
užívaný predchodcami žalovaného a akú dobu. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie presne v zmysle

pokynov odvolacieho súdu, pričom z takto vykonaného dokazovania bolo aj podľa názoru odvolacieho
súdu jednoznačne preukázané, že žalovaný na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29. mája 2002 nadobudol
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. Q. v presvedčení, že ich nadobúda vo výmerách
tak, ako boli zapísané na príslušnom liste vlastníctva, ale aj v hraniciach pozemkov ohraničených
betónovým múrom a definovaných geometrickým plánom Ing. Q. č. 41/2002 z 13. mája 2002. V zmysle

predmetného geometrického plánu hranice sú označené múrom, ktorá skutočnosť je uvedená hneď
na prvej strane geometrického plánu. Presvedčenie žalovaného je bezpochyby dobromyseľné, pretože
z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že predtým nikto (žiaden z právnych predchodcov
strán sporu) nespochybňoval, že novovybudovaný betónový múr je postavený na existujúcej hranici.
Presne v tomto zmysle sa vyjadrili aj predávajúci z kúpnej zmluvy zo dňa 29. mája 2002. Vychádzajúc

z uvedeného je preto správny záver okresného súdu, že žalovaný bol oprávneným držiteľom v časti
pozemku, ktorý sa nachádzal pod murovaným oplotením, aj keď v konečnom dôsledku na základe
nového merania modernejším systémom by predmetná časť mohla pripadnúť do vlastníctva žalobcov.
Žalovaný spornú časť nehnuteľnosti na základe relevantného právneho úkonu, ktorým je kúpna zmluvy
zo dňa 29. mája 2002, užíval nikým nerušený od roku 2002 až do podania žaloby žalobcami, t. j. k

04.07.2016. Počas uvedeného obdobia jednoznačne uplynula 10-ročná lehota, v ktorej mal žalovaný
nepretržite v držbe spornú časť nehnuteľnosti. Túto užíval ako svoju vlastnú, a preto k nej nadobudol aj
vlastnícke právo. Nie je preto opodstatnená žaloba žalobcov o odstránenie betónového múru, pretože
tento je postavený na pozemku vo vlastníctve žalovaného. Okresný súd rozhodol vo veci správne,
keď žalobu žalobcov v celom rozsahu ako neopodstatnenú zamietol. Na podporu správnosti vyššie

uvedených záverov odvolací súd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra
2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015, v zmysle ktorého pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol. Práve o takúto skutkovú situáciu v preskúmavanej veci išlo. Ústavný súd v dôvodoch svojho
rozhodnutia ďalej pokračuje, že nemôže byť rozhodujúce, že držiteľ pritom nesplnil zákonné podmienky.

Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar alebo o bezodplatné plnenie. Aj uvedenépodmienky boli podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci splnené a aj v kontexte uvedených
záverov možno žalovaného označiť za dobromyseľného držiteľa.

18. K odvolacím dôvodom žalobcom o nesprávnom hodnotení dôkazov (v danom prípade predovšetkým
svedeckých výpovedí Mgr. Q. O., Q. S., listinného dôkazu - čestného prehlásenia Q. Z.) odvolací súd
uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo
(§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súvislosti s hodnotením
vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383
CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia

procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či
skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu.
Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu
navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový
stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov), prípadne, ak má za

to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP).

19. V danom prípade odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu (tak
ako sú uvedené v bodoch 14. až 17. rozsudku okresného súdu) nezistil žiadny rozpor s princípmi

formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené
dokazovanie opakovať, alebo doplniť. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Odvolatelia v odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti,
s ktorými by sa okresný súd nebol vysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Nielen z uvedeného, ale aj z predchádzajúcich bodov tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolací

súdu považoval za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcov o nepreskúmateľnosti, arbitrárnosti
napadnutého rozsudku (ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP) a tiež o tom, že
súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu.
Práve naopak. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva podklad pre prijatie záveru, že súd prvej
inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania rozhodol zákonným spôsobom, vyhlásil vecne

správne rozhodnutie, ktoré je dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom
sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa
zákonné kritériá odôvodnenia rozhodnutia súdu, tak ako sú uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

20. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania a trovách konania štátu, ktoré plne zodpovedajú procesnému úspechu strán
v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok

na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcom, ktorí vo veci úspech nemali. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)